Kúzelný karaván

Kúzelný karaván

Kúzelný karaván

Veselá rodinka sa vyberie na dobrodružný výlet karavanom. Všetko bolo normálne až dovtedy, kým malý Daniel neobjavil záhadný gombík na palubovke. Čo sa stalo s karavanom po jeho stlačení?

Autor: Johny Boundaries

Pridané: 11.6.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 998 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Kúzelný karavan

o Radka Matušková | audio nahrávka

Otec Walter sedel za stolom so svojou rodinou a večerali. Rozprávali sa a plánovali nový dobrodružný výlet.

Padali tu rôzne návrhy a nápady. Prihlásil sa najmladší Daniel a hovorí: „Navrhujem, poďme na výlet karavanom. Vyberieme sa do sveta a zastavíme všade tam, kde sa nám bude páčiť. To bude dobrodružstvo!“ „A odkiaľ vezmeme karavan?“ pohotovo zareagovala jeho sestra Sofia. „Hm, to znie ako skvelý nápad, karavan, lenže Sofia má pravdu, karavan nemáme,“ zareagoval otec. „Deti, pôjdeme na výlet autom a karavan si nakreslime na papier,“ navrhla mama. Deti neváhali, vzali pastelky a kreslili karavan. Otec odišiel do svojej pracovne a strávil tam niekoľko hodín. Na druhý deň, skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer. Zvolal rodinu s dobrou správou. „Hej deti! Poďte rýchlo na záhradu, niečo Vám musím ukázať!“ nadšene kričal otec. Deti spolu s mamou vybehli von a na ceste pred domom zbadali karavan. Nebol to ten najmodernejší karavan, mal aj nejaké škrabance, ale kašľať na to, bol to karavan. „Super! Super! My máme karavan!“ tešili sa deti. „Už sa neviem dočkať, kedy vyrazíme na prvé dobrodružstvo!“ tešil sa Daniel. Prišiel víkend a v sobotu ráno sa rodina vychystala na výlet. Naložili karavan, pohodlne sa usadili a otec Walter naštartoval. Veselá nálada a pesničky ozvučili celý karavan. Jazda bola skvelá. Malého Daniela upútal zaprášený gombík na palubovke, ktorý bolo sotva vidieť. Opýtal sa otca: „Oci, načo je tento gombík? A prečo je celý zaprášený?“ otec sa pozrel na gombík a rukou ho oprášil. Odrazu to bol lesklý červený gombík. „Hm tak to netuším k čomu slúži,“ odpovedal. A len čo to dohovoril,Daniel stačil záhadný gombík. „Nie! Čo to robíš? Nevieme na čo slúži!“ preľakol sa otec. A skôr ako to vyslovil celý karavan sa začal otriasať a krútil sa do okolo, akoby ho pohltilo tornádo. Farebné záblesky obtekali celý karavan, ktorý sa začal zmenšovať. A v priebehu niekoľkých sekúnd sa celý karavan zmenšil tak, že nebol väčší ako mucha. „Čo sa to stalo? My sme sa zmenšili!“ tešil sa Daniel so Sofiou. Otec spolu s mamou nechápavo krútili hlavami, čo sa to vlastne stalo. Keď tu zrazu zafúkal vietor a karavan vzlietol.Otec pohotovo schmatol volant a snažil sa s karavanom letieť. „Oci pozri! Tam je včelí úľ, ten je ale obrovský, poďme sa tam pozrieť,“ navrhla Sofia. Otec s mamou neprotestovali a namierili karaván smerom k úľu. Cez malé dvierka vošli dnu. Malý karaván zaparkovali uprostred úľa. Ta krása im vyrazila dych. Po stenách boli tisíce malých otvorov, ktoré usilovné včely plnili medom. V strede na samom vrchu bol obrovský orchester, na ktorom hral starší trúd. Mal dlhý čierny smoking a na ňom žlté guľôčky. Jeho nádherná melódia dodávala včelám úsmev, vďaka čomu dokázali vyrábať sladkú chuť medu. Pod orchestrom bola malá stolička, vlastne to bol trón, na ktorom sedela kráľovná odetá v žltých šatách s čiernymi guľôčkami a s korunu zloženou z lupeňov margarétky na hlave. Kráľovná zišla zo svojho kresla ku karavánu a prihovorila sa: „Ahoj návštevníci. Vítam Vás v mojom kráľovstve.“ „Ďakujeme, máte to tu naozaj úchvatné,“ prehovorila mama. Kráľovná zabzučala na jednou zo svojich včiel, ktorá jej doniesla malé hrudy sladkého medu. „Nech sa páči, vezmite si náš najlepší produkt a vychutnajte si ho,“ ponúkla kráľovná. Rodina neodmietla, vzala si med, poďakovali sa a nasadli do karavánu. Odchádzali celý natešení. Vyliezli z úľa a po dlhom steble trávy sa spustili na zem. Brodili sa karavanom v hustej tráve, keď tu odrazu otec prudko zabrzdil. Pred nimi bola totiž obria ulita slimáka. Všetci vystúpili a obdivovali slimačiu ulitu. Teda, tá oproti nim bola naozaj veľká. „Aha! Pozrite sa, na ulite sú dvere, zaklopeme,“ hovorí Daniel. A tak aj urobili. Zaklopali. „Klop, klop, klop!“ Dvere saotvorili a vo dverách stal slimák. „Ahoj priatelia, ako Vám pomôžem?“ opýtal sa. Otec mu vysvetlil, že len boli zvedavý, ako to vyzerá v jeho dome. A tak ich slimák pozval dnu na čaj. Rodina sa usadila na malé mäkké pohovky. Hlavý sa im otáčali a obdivovali slimačí dom. Špirálovitý dom bol z vnútra vyzdobený farebnými obrazmi. „To maľujete Vy, tie obrazy?“ opýtala sa mama. „O, áno. Všetky maľujem ja. Keď chodím po lúke či po lese, rád chodím pomaly a vychutnávam si krajinu, ktorú potom kreslím a vytváram tieto obrázky,“ odpovedal slimák. A vzal zopár obrazov zo steny a daroval ich rodine. Veľmi sa potešili, dopili svoj čaj a poďakovali sa. Nasadli do svojho karavánu a pokračovali vo svojej ceste.
Ale strhla sa búrka a na zem začali dopadať gigantické kvapky. Oproti nim boli tie kvapky naozaj veľké. „Musíme sa rýchlo niekde schovať!“ kričal otec a kľučkoval karavanom pomedzi kvapky. „Aha tam! Ten obrovský kopec, schovajme sa v ňom, vidím tam množstvo tunelov, do ktorých môžeme vliezť,“ ukazovala mama. „To nie je kopec, ale mravenisko,“ doplnila Sofia. Naozaj, bolo to veľké mravenisko. Vošli dnu a dlhou chodbou sa dostali až do priestrannej miestnosti. Bolo tam asi milión mravcov, ktorý niečo nosili. Každý z nich mal niečo v rukách. Rodina vystúpila z karavánu a s otvorenými ústami pozorovali pracovitých mravcov. Bol tam hluk, ako na vlakovej stanici. Niektoré mravce kopali nové tunely,ďalšie zhromažďovali potravu na jednu velikánsku kopu a iní zase oddychovali, a takto sa striedali. Tu sa k nim jeden pristavil. Na hlave mal prilbu a v ruke krompáč a lopatu. „Ahoj, nezablúdil iste?“ opýtal sa ich. „My sme sa len chceli schovať pred dažďom“ odpovedá mama. „Skvelé, tak tu máte prilby a krompáče a môžete začať kopať nový tunel.“ Hovorí mravec a vložil im do rúk čakan a na hlavy prilby. Rodina im pomohla s prácou. A keď odchádzali, čakany vrátili mravcom a nasadli do karavánu. Vyšli von z mraveniska a na hlave mali stále mravenčie prilby. Mravec, ktorý bol na stráži im zakričal, nech si prilby nechajú na pamiatku ako darček. Nasadli do karavanu, stačili červený gombík a opäťsa roztočili, začali šľahať farebné záblesky a zväčšili sa do pôvodnej veľkosti.
„Wau, to bol ten najlepší výlet! Nazreli sme do včelieho úľa, do slimačieho domčeka aj do mraveniska!“ Nadšene opisovali svoje zážitky Sofia s Danielom.

Otec Walter sedel za stolom so svojou rodinou a večerali. Rozprávali sa a plánovali nový dobrodružný výlet.

Padali tu rôzne návrhy a nápady. Prihlásil sa najmladší Daniel a hovorí: „Navrhujem, poďme na výlet karavanom. Vyberieme sa do sveta a zastavíme všade tam, kde sa nám bude páčiť. To bude dobrodružstvo!“ „A odkiaľ vezmeme karavan?“ pohotovo zareagovala jeho sestra Sofia. „Hm, to znie ako skvelý nápad, karavan, lenže Sofia má pravdu, karavan nemáme,“ zareagoval otec. „Deti, pôjdeme na výlet autom a karavan si nakreslime na papier,“ navrhla mama. Deti neváhali, vzali pastelky a kreslili karavan. Otec odišiel do svojej pracovne a strávil tam niekoľko hodín. Na druhý deň, skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer. Zvolal rodinu s dobrou správou. „Hej deti! Poďte rýchlo na záhradu, niečo Vám musím ukázať!“ nadšene kričal otec. Deti spolu s mamou vybehli von a na ceste pred domom zbadali karavan. Nebol to ten najmodernejší karavan, mal aj nejaké škrabance, ale kašľať na to, bol to karavan. „Super! Super! My máme karavan!“ tešili sa deti. „Už sa neviem dočkať, kedy vyrazíme na prvé dobrodružstvo!“ tešil sa Daniel. Prišiel víkend a v sobotu ráno sa rodina vychystala na výlet. Naložili karavan, pohodlne sa usadili a otec Walter naštartoval. Veselá nálada a pesničky ozvučili celý karavan. Jazda bola skvelá. Malého Daniela upútal zaprášený gombík na palubovke, ktorý bolo sotva vidieť. Opýtal sa otca: „Oci, načo je tento gombík? A prečo je celý zaprášený?“ otec sa pozrel na gombík a rukou ho oprášil. Odrazu to bol lesklý červený gombík. „Hm tak to netuším k čomu slúži,“ odpovedal. A len čo to dohovoril,Daniel stačil záhadný gombík. „Nie! Čo to robíš? Nevieme na čo slúži!“ preľakol sa otec. A skôr ako to vyslovil celý karavan sa začal otriasať a krútil sa do okolo, akoby ho pohltilo tornádo. Farebné záblesky obtekali celý karavan, ktorý sa začal zmenšovať. A v priebehu niekoľkých sekúnd sa celý karavan zmenšil tak, že nebol väčší ako mucha. „Čo sa to stalo? My sme sa zmenšili!“ tešil sa Daniel so Sofiou. Otec spolu s mamou nechápavo krútili hlavami, čo sa to vlastne stalo. Keď tu zrazu zafúkal vietor a karavan vzlietol.Otec pohotovo schmatol volant a snažil sa s karavanom letieť. „Oci pozri! Tam je včelí úľ, ten je ale obrovský, poďme sa tam pozrieť,“ navrhla Sofia. Otec s mamou neprotestovali a namierili karaván smerom k úľu. Cez malé dvierka vošli dnu. Malý karaván zaparkovali uprostred úľa. Ta krása im vyrazila dych. Po stenách boli tisíce malých otvorov, ktoré usilovné včely plnili medom. V strede na samom vrchu bol obrovský orchester, na ktorom hral starší trúd. Mal dlhý čierny smoking a na ňom žlté guľôčky. Jeho nádherná melódia dodávala včelám úsmev, vďaka čomu dokázali vyrábať sladkú chuť medu. Pod orchestrom bola malá stolička, vlastne to bol trón, na ktorom sedela kráľovná odetá v žltých šatách s čiernymi guľôčkami a s korunu zloženou z lupeňov margarétky na hlave. Kráľovná zišla zo svojho kresla ku karavánu a prihovorila sa: „Ahoj návštevníci. Vítam Vás v mojom kráľovstve.“ „Ďakujeme, máte to tu naozaj úchvatné,“ prehovorila mama. Kráľovná zabzučala na jednou zo svojich včiel, ktorá jej doniesla malé hrudy sladkého medu. „Nech sa páči, vezmite si náš najlepší produkt a vychutnajte si ho,“ ponúkla kráľovná. Rodina neodmietla, vzala si med, poďakovali sa a nasadli do karavánu. Odchádzali celý natešení. Vyliezli z úľa a po dlhom steble trávy sa spustili na zem. Brodili sa karavanom v hustej tráve, keď tu odrazu otec prudko zabrzdil. Pred nimi bola totiž obria ulita slimáka. Všetci vystúpili a obdivovali slimačiu ulitu. Teda, tá oproti nim bola naozaj veľká. „Aha! Pozrite sa, na ulite sú dvere, zaklopeme,“ hovorí Daniel. A tak aj urobili. Zaklopali. „Klop, klop, klop!“ Dvere saotvorili a vo dverách stal slimák. „Ahoj priatelia, ako Vám pomôžem?“ opýtal sa. Otec mu vysvetlil, že len boli zvedavý, ako to vyzerá v jeho dome. A tak ich slimák pozval dnu na čaj. Rodina sa usadila na malé mäkké pohovky. Hlavý sa im otáčali a obdivovali slimačí dom. Špirálovitý dom bol z vnútra vyzdobený farebnými obrazmi. „To maľujete Vy, tie obrazy?“ opýtala sa mama. „O, áno. Všetky maľujem ja. Keď chodím po lúke či po lese, rád chodím pomaly a vychutnávam si krajinu, ktorú potom kreslím a vytváram tieto obrázky,“ odpovedal slimák. A vzal zopár obrazov zo steny a daroval ich rodine. Veľmi sa potešili, dopili svoj čaj a poďakovali sa. Nasadli do svojho karavánu a pokračovali vo svojej ceste.
Ale strhla sa búrka a na zem začali dopadať gigantické kvapky. Oproti nim boli tie kvapky naozaj veľké. „Musíme sa rýchlo niekde schovať!“ kričal otec a kľučkoval karavanom pomedzi kvapky. „Aha tam! Ten obrovský kopec, schovajme sa v ňom, vidím tam množstvo tunelov, do ktorých môžeme vliezť,“ ukazovala mama. „To nie je kopec, ale mravenisko,“ doplnila Sofia. Naozaj, bolo to veľké mravenisko. Vošli dnu a dlhou chodbou sa dostali až do priestrannej miestnosti. Bolo tam asi milión mravcov, ktorý niečo nosili. Každý z nich mal niečo v rukách. Rodina vystúpila z karavánu a s otvorenými ústami pozorovali pracovitých mravcov. Bol tam hluk, ako na vlakovej stanici. Niektoré mravce kopali nové tunely,ďalšie zhromažďovali potravu na jednu velikánsku kopu a iní zase oddychovali, a takto sa striedali. Tu sa k nim jeden pristavil. Na hlave mal prilbu a v ruke krompáč a lopatu. „Ahoj, nezablúdil iste?“ opýtal sa ich. „My sme sa len chceli schovať pred dažďom“ odpovedá mama. „Skvelé, tak tu máte prilby a krompáče a môžete začať kopať nový tunel.“ Hovorí mravec a vložil im do rúk čakan a na hlavy prilby. Rodina im pomohla s prácou. A keď odchádzali, čakany vrátili mravcom a nasadli do karavánu. Vyšli von z mraveniska a na hlave mali stále mravenčie prilby. Mravec, ktorý bol na stráži im zakričal, nech si prilby nechajú na pamiatku ako darček. Nasadli do karavanu, stačili červený gombík a opäťsa roztočili, začali šľahať farebné záblesky a zväčšili sa do pôvodnej veľkosti.
„Wau, to bol ten najlepší výlet! Nazreli sme do včelieho úľa, do slimačieho domčeka aj do mraveniska!“ Nadšene opisovali svoje zážitky Sofia s Danielom.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Veľký príbeh

Veľký príbeh

Veľký príbeh

Oceán patrí všetkým živým bytostiam na svete, le predovšetkým je to domov morských živočíchov. Rodinka veľrýb sa dostala do rybárskych sieti, ale život v oceáne sa zomkol a veľrybiu rodinku sa rozhodol zachrániť. Podarí sa im to?

Autor: Johny Boundaries

Pridané: 7.5.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 991 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Veľký príbeh

o Radka Matušková | audio nahrávka

Pod hladinou oceána je život dobrodružný a rôznorodý. Domov tu majú tie najmenšie a najväčšie živočíchy sveta. Jeho úžasná existencia je bohatstvom pre celú našu planétu.
Veľrybia matka Manami tu vychováva svoje mláďa, mladého veľrybieho samca, ktorý sa volá Cliff. Manami ho učí, ako sa správne starať o oceán, učí ho ako byť prospešný nielen pre seba, ale aj pre svoje okolie. Plávajú v oceáne bok po boku a užívajú si spoločné chvíle. Spievajú nádherné melódie, pomocou ktorých spoločne komunikujú. Pod hladinou to niekedy znie, ako na koncerte orchestra. Existencia veľrýb má pozitívny vplyv na celú planétu Zem. Bez nich by život v oceáne bol smutný a jeho rovnováha by sa naštrbila. Preto je veľmi smutné to, že je to posledná žijúca rodinka veľrýb v oceánoch. A za to môže bezhlavé lovenie rýb ľuďmi.
Mladý veľrybí samec Cliff veľmi rád počúva rady svojej mamy, ale tiež sa rád blázni na hladine oceána spolu so svojou kamarátkou morskou pannou Saisy. Naháňajú sa, vyskakujú nad hladinu a súperia, kto vyskočí vyššie. Jedného dňa sa len tak niesli na hladine a hmkali si rôzne oceánske melódie. Všetko však narušila pomaly sa blížiaca loď, ktorej motor vydával rušivý zvuk. „Hej Saisy! Blíži sa k nám nejaká loď, poďme im zamávať bližšie, určite to budú turisti,“ teší sa Cliff. „Počkaj! Nemyslím si, že takto hrozne znie turistická loď. Je to skôr rybárska loď! Utekajme! Vykríkla morská panna Saisy a začala plávať preč. Ale Cliff bol presvedčený o tom, že je to turistická loď a tak sa vybral až k nej. Keď si to všimla Saisy zhrozila sa a rozbehla sa za ním. „Cliff! Počkaj! Poď naspäť!“ kričala. Ale on už bol pri lodi a predvádzal sa na hladine. Vyskakoval z vody a obrovskou plutvou špliechal vodu. A bolo to presne tak, ako povedala Saisy. Skutočne to bola rybárska loď. Keď si rybári všimli mladého veľrybieho samca Cliffa, okamžite vystrelili obrovskú sieť a harpúny. Zatiahli laná a už bol chytený v sieti. Na lodi zaškripotalo veľké ozubené koleso, ktoré navíjalo lano so sieťou a vytiahlo uväzneného Cliffa na palubu, kde ho rybári zviazali reťazami. Saisy zostala schovaná pod loďou a premýšľala, čo urobí. Z rybárskej lode sa začala ozývať smutná melódia zajatého Cliffa. Jeho melódia bola taká prenikavá, až prenikla do hlbín oceánu, kde ju započula jeho matka Manami. Neváhala a plávala za zvukom melódie, čo jej sily stačili. A netrvalo dlho a už bola pod loďou vedľa Saisy. „Čo sa stalo? Kde je Cliff?“ opýtala sa. „No, ja som ho varovala nech sa k lodi nepribližuje, ale on si myslel, že sú to turisti a chcel ich pozdraviť, tak sa predvádzal na hladine. Ale rybári ho okamžite zajali a teraz ho držia na palube svojej obrovskej lodi,“ vysvetľuje smutná Saisy. Manami neváhala a začala plávať okolo lode a narážala do jej trupu. Pokúšala sa ju prevrátiť. Ale chytrí rybári, sa veľrybej matky nezľakli. Naopak. Potešili sa z novej koristi a opäť vystrelili sieť, harpúny, laná a po krátkom súboji obrovskú Manami zajali. Vytiahli ju na palubu a reťazami zviazali hneď vedľa Cliffa.
„Och nie!“ zhrozila sa Saisy. „Musím ich zachrániť, sú to moji najlepší priatelia a navyše, sú to jedny z posledných žijúcich veľrýb v oceáne. Rybári už vychytali skoro všetky veľryby,“ hovorí si Saisy. Svojou pôvabnou plutvou pár krát zabrala a pustila sa dole do hlbín oceánu, kde mohla v pokoji premýšľať. Musela vymyslieť plán, ktorý zaberie a zachráni ich. Napokon sa rozhodla, že na pomoc zavolá celý oceán. Všetky ryby a živočíchy v ňom. Hodí sa každé chápadlo, každá plutva, každá noha. Prišla k jeden prastarej obrovskej mušle v tvare špirály a fúkla do nej z plných pľúc. Mušľa zahrala silnú melódiu, ktorú bolo počuť v celom oceáne. O chvíľku nato, priplávali žraloky z celého oceána, prichádzali delfíny, začali sa tu schádzať najrôznejšie druhy rýb, medúzy, chobotnice, homáre, kalamáre, morské koníky, korytnačky, kraby, skrátka všetko živé. Odrazu sa na jednom mieste zišiel život celého oceána. Saisy opäť pristúpila k veľkej mušle a prihovorila sa: „Priatelia, zvolala som vás touto prastarou mušľou, aby sme zachránili život našich priateľov. Aby sme zachránili druh, ktorý čoskoro v oceánoch nenájdeme, ak rybárom umožníme toto pustošenie. Veľrybia matka Manami so svojim synom Cliffom padli do ich rúk. Sú to posledné veľryby svojho druhu. Prosím, spojme svoje sily a poďme zachrániť našich priateľov!“ Saisy položila mušľu, zdvihla hlavu hore k hladine a vyplávala smerom k rybárskej lodi. Nasledovali ju všetci. Práve sa zomkol celý oceán pre udržanie svojho domova. Saisy vykukla nad hladinu, kde si ju hneď všimli rybári. „Hej! Chlapi pozrite sa! Morská panna! To bude trofej! Chyťme ju!“ kričal jeden z rybárov, ktorý okamžite hádzal do vody siete a harpúny. Saisy uviazla v jednej zo sieti a rybári ju okamžite začali vyťahovať na palubu. Radovali sa a tancovali, pretože takúto trofej ešte nikdy nechytili. Ale vtom sa začala triasť hladina oceánu. Voda tancovala a začala sa zdvíhať do obrovskej steny. Zdvihla sa taká vysoká vlna, ktorá mala skoro až 100 metrov. Milióny oceánskych živočíchov, ktoré plávali za Saisy vyvolali svojím pohybom túto gigantickú vlnu. Rybárom pádla sánka. Vlna prevrátila ich loď hore nohami. Manami a Cliff padli do vody zviazaní reťazami. Okamžite k nim doplávali žraloci a svojimi ostrými zubami prehryzli aj tvrdé reťaze. Vyslobodili oboch a potom zachránili aj Saisy. Rybári tiež padli do vody a veľká vlna ich ťahala do útrob oceánu. Všetci sa zapreli do rybárskej lode a poslali ju na dno oceánu. Táto loď už neublíži žiadnej živej bytosti . Veľrybia matka Manami otvorila svoje obrovské ústa, zhltla všetkých rybárov a ústa zatvorila. Doplávala na breh najbližšieho ostrova a na jeho brehu svoje ústa opäť otvorila. Rybári vyleteli na pevninu.
„Vašu loď sme potopili, aby už nikomu neublížila, ale vás som ušetrila. Dám vám novú šancu. Vráťte sa do svojich domovov a do oceánu sa vráťte len s dobrým úmyslom,“ prehovorila veľrybia matka Manami. Potom sa otočila, obrovskú plutvu vystrčila nad hladinu a treskla ňou tak silno, že rybári dostali ešte jednu spŕšku vody.

Pod hladinou oceána je život dobrodružný a rôznorodý. Domov tu majú tie najmenšie a najväčšie živočíchy sveta. Jeho úžasná existencia je bohatstvom pre celú našu planétu.
Veľrybia matka Manami tu vychováva svoje mláďa, mladého veľrybieho samca, ktorý sa volá Cliff. Manami ho učí, ako sa správne starať o oceán, učí ho ako byť prospešný nielen pre seba, ale aj pre svoje okolie. Plávajú v oceáne bok po boku a užívajú si spoločné chvíle. Spievajú nádherné melódie, pomocou ktorých spoločne komunikujú. Pod hladinou to niekedy znie, ako na koncerte orchestra. Existencia veľrýb má pozitívny vplyv na celú planétu Zem. Bez nich by život v oceáne bol smutný a jeho rovnováha by sa naštrbila. Preto je veľmi smutné to, že je to posledná žijúca rodinka veľrýb v oceánoch. A za to môže bezhlavé lovenie rýb ľuďmi.
Mladý veľrybí samec Cliff veľmi rád počúva rady svojej mamy, ale tiež sa rád blázni na hladine oceána spolu so svojou kamarátkou morskou pannou Saisy. Naháňajú sa, vyskakujú nad hladinu a súperia, kto vyskočí vyššie. Jedného dňa sa len tak niesli na hladine a hmkali si rôzne oceánske melódie. Všetko však narušila pomaly sa blížiaca loď, ktorej motor vydával rušivý zvuk. „Hej Saisy! Blíži sa k nám nejaká loď, poďme im zamávať bližšie, určite to budú turisti,“ teší sa Cliff. „Počkaj! Nemyslím si, že takto hrozne znie turistická loď. Je to skôr rybárska loď! Utekajme! Vykríkla morská panna Saisy a začala plávať preč. Ale Cliff bol presvedčený o tom, že je to turistická loď a tak sa vybral až k nej. Keď si to všimla Saisy zhrozila sa a rozbehla sa za ním. „Cliff! Počkaj! Poď naspäť!“ kričala. Ale on už bol pri lodi a predvádzal sa na hladine. Vyskakoval z vody a obrovskou plutvou špliechal vodu. A bolo to presne tak, ako povedala Saisy. Skutočne to bola rybárska loď. Keď si rybári všimli mladého veľrybieho samca Cliffa, okamžite vystrelili obrovskú sieť a harpúny. Zatiahli laná a už bol chytený v sieti. Na lodi zaškripotalo veľké ozubené koleso, ktoré navíjalo lano so sieťou a vytiahlo uväzneného Cliffa na palubu, kde ho rybári zviazali reťazami. Saisy zostala schovaná pod loďou a premýšľala, čo urobí. Z rybárskej lode sa začala ozývať smutná melódia zajatého Cliffa. Jeho melódia bola taká prenikavá, až prenikla do hlbín oceánu, kde ju započula jeho matka Manami. Neváhala a plávala za zvukom melódie, čo jej sily stačili. A netrvalo dlho a už bola pod loďou vedľa Saisy. „Čo sa stalo? Kde je Cliff?“ opýtala sa. „No, ja som ho varovala nech sa k lodi nepribližuje, ale on si myslel, že sú to turisti a chcel ich pozdraviť, tak sa predvádzal na hladine. Ale rybári ho okamžite zajali a teraz ho držia na palube svojej obrovskej lodi,“ vysvetľuje smutná Saisy. Manami neváhala a začala plávať okolo lode a narážala do jej trupu. Pokúšala sa ju prevrátiť. Ale chytrí rybári, sa veľrybej matky nezľakli. Naopak. Potešili sa z novej koristi a opäť vystrelili sieť, harpúny, laná a po krátkom súboji obrovskú Manami zajali. Vytiahli ju na palubu a reťazami zviazali hneď vedľa Cliffa.
„Och nie!“ zhrozila sa Saisy. „Musím ich zachrániť, sú to moji najlepší priatelia a navyše, sú to jedny z posledných žijúcich veľrýb v oceáne. Rybári už vychytali skoro všetky veľryby,“ hovorí si Saisy. Svojou pôvabnou plutvou pár krát zabrala a pustila sa dole do hlbín oceánu, kde mohla v pokoji premýšľať. Musela vymyslieť plán, ktorý zaberie a zachráni ich. Napokon sa rozhodla, že na pomoc zavolá celý oceán. Všetky ryby a živočíchy v ňom. Hodí sa každé chápadlo, každá plutva, každá noha. Prišla k jeden prastarej obrovskej mušle v tvare špirály a fúkla do nej z plných pľúc. Mušľa zahrala silnú melódiu, ktorú bolo počuť v celom oceáne. O chvíľku nato, priplávali žraloky z celého oceána, prichádzali delfíny, začali sa tu schádzať najrôznejšie druhy rýb, medúzy, chobotnice, homáre, kalamáre, morské koníky, korytnačky, kraby, skrátka všetko živé. Odrazu sa na jednom mieste zišiel život celého oceána. Saisy opäť pristúpila k veľkej mušle a prihovorila sa: „Priatelia, zvolala som vás touto prastarou mušľou, aby sme zachránili život našich priateľov. Aby sme zachránili druh, ktorý čoskoro v oceánoch nenájdeme, ak rybárom umožníme toto pustošenie. Veľrybia matka Manami so svojim synom Cliffom padli do ich rúk. Sú to posledné veľryby svojho druhu. Prosím, spojme svoje sily a poďme zachrániť našich priateľov!“ Saisy položila mušľu, zdvihla hlavu hore k hladine a vyplávala smerom k rybárskej lodi. Nasledovali ju všetci. Práve sa zomkol celý oceán pre udržanie svojho domova. Saisy vykukla nad hladinu, kde si ju hneď všimli rybári. „Hej! Chlapi pozrite sa! Morská panna! To bude trofej! Chyťme ju!“ kričal jeden z rybárov, ktorý okamžite hádzal do vody siete a harpúny. Saisy uviazla v jednej zo sieti a rybári ju okamžite začali vyťahovať na palubu. Radovali sa a tancovali, pretože takúto trofej ešte nikdy nechytili. Ale vtom sa začala triasť hladina oceánu. Voda tancovala a začala sa zdvíhať do obrovskej steny. Zdvihla sa taká vysoká vlna, ktorá mala skoro až 100 metrov. Milióny oceánskych živočíchov, ktoré plávali za Saisy vyvolali svojím pohybom túto gigantickú vlnu. Rybárom pádla sánka. Vlna prevrátila ich loď hore nohami. Manami a Cliff padli do vody zviazaní reťazami. Okamžite k nim doplávali žraloci a svojimi ostrými zubami prehryzli aj tvrdé reťaze. Vyslobodili oboch a potom zachránili aj Saisy. Rybári tiež padli do vody a veľká vlna ich ťahala do útrob oceánu. Všetci sa zapreli do rybárskej lode a poslali ju na dno oceánu. Táto loď už neublíži žiadnej živej bytosti . Veľrybia matka Manami otvorila svoje obrovské ústa, zhltla všetkých rybárov a ústa zatvorila. Doplávala na breh najbližšieho ostrova a na jeho brehu svoje ústa opäť otvorila. Rybári vyleteli na pevninu.
„Vašu loď sme potopili, aby už nikomu neublížila, ale vás som ušetrila. Dám vám novú šancu. Vráťte sa do svojich domovov a do oceánu sa vráťte len s dobrým úmyslom,“ prehovorila veľrybia matka Manami. Potom sa otočila, obrovskú plutvu vystrčila nad hladinu a treskla ňou tak silno, že rybári dostali ešte jednu spŕšku vody.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Za kopcom

Za kopcom

Za kopcom

Aj vy sa stále pýtate, čo je za kopcom? A za ďalším? A ďalším? Srnec Marko sa rozhodol nazrieť za každý kopec. Čo tam videl? A koho stretol?

Autor: Johny Boundaries

Pridané: 17.4.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 972 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Za kopcom

o Radka Matušková | audio nahrávka

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semafory blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semafory blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Odkaz vo fľaši

Odkaz vo fľaši

Odkaz vo fľaši

Bez vody by neexistoval ani život. Je to jedna z najvzácnejších prvkov v celom vesmíre. Ale robíme všetko dostatočne na to, aby sme túto cennosť ochránili? Malá Afra sa stretnutí s Matkou prírodou pokúsi zmeniť myslenie ľudí. Podarí sa jej to?

Autor: Johny Boundaries

Pridané: 20.3.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 036 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Odkaz vo fľaši

o Radka Matušková | audio nahrávka

Planéta Zem. Miesto pre najrôznejšie formy života. Je to náš domov, ktorý berieme ako samozrejmosť a má nám slúžiť. Ale správame sa k nášmu domovu rozumne? Chránime a vážime si ho? Alebo mu naše správanie škodí?

Afra je mladé dievča z chudobnej, ale šťastnej rodiny.  Miluje školu a sama založila školský krúžok, ktorý sa volá „Pomáhame svojej planéte“ . A ak práve nie je v škole, túla sa po lese so svojím najlepším štvornohým priateľom, jazvečíkom Jasperom. Spoločne spoznávajú prírodu a okolitý svet. Afra nemá veľa kamarátov, skôr si rozumie so zvieratkami.  Jedného dňa prišla zo školy, vzala Jaspera a šli sa túlať do lesa. Behali po známych chodníčkoch, ale dnes vybočili z cesty a vybrali vlastným smerom. Ako tak kráčali, začuli niekoho nariekať. Predierali sa hustým krovím a nasledovali plačúci hlas. Došli až k skalnatému útesu, kde na jeho kraji sedela starenka. Dívala sa na okolitú prírodu a nariekala. Bola celá nešťastná. Malá Afra si sadla na okraj skaly vedľa nej a prihovorila sa: „Ahoj starenka, čo sa ti stalo, prečo nariekaš?“ Starenka sa pozrela na Afru, položila jej ruku na koleno a riekla: „Si milá, že sa zaujímaš o smútok starej ženy. Som smutná z toho, že sa ubližuje môjmu dielu, ktoré som dlhé roky kúsok po kúsku budovala. Ale najviac ma trápi škaredé správanie sa k bezbranným stvoreniam, ktoré sa nevedia brániť. Je to veľmi smutné.“ “O čom to hovoríš?“ opýtala sa Afra. „Myslím tým všetky zvieratá, ktoré doplácajú na ľudskú krutosť,“ odpovedala starenka. „A aké dielo máš na mysli, ktoré si budovala dlhé roky?“ vypytuje sa naďalej malá Afra. „Pozri sa okolo seba. Na tú krásnu prírodu. Toto všetko som vybudovala za dlhé, dlhočízne roky. Tomuto všetkému som matkou,“ odvetila starenka so slzami v očiach. Afra sa zamyslela. Otočila sa a pozerala sa na okolitú prírodu, zatiaľ čo jej hlavou šli starenkine slová.  A potom jej to došlo: „Počkaj! Veď to by si musela byť matka príroda!“ vykríkla Afra a otočila hlavu späť k starenke, lenže ona tam už nebola. „Haló! Starenka, kde si? Haló, Matka príroda, kde si?!“ kričala Afra, ale starenka sa už nevrátila.

„Jasper, videl si to? To musela byť Matka príroda. A plakala preto, lebo my ľudia ničíme jej dielo. Myslela tým prírodu.  Veď, len sa pozri všade navôkol sú odhodené odpadky a po oblohe sa vznáša dym z áut a továrni,“ vysvetľuje Jasperovi, ktorý len zaštekal a vrtel chvostíkom.

„Sklamali sme Matku prírodu a ona je teraz nešťastná. Ale najhoršie na tom je to, že si sami ničíme vlastný domov! A ten je tak nenahraditeľný! Rozumieš tomu, Jasper?!“ rozčúlene vysvetľuje Afra malému Jasperovi.

„Musíme pomôcť Matke prírode a zachrániť náš domov! Poď Jasper!“ zavelila Afra . Dorazili domov, Jasper si ľahol do svojho pelechu a Afra si vzala papier a ceruzu. Začala si pripravovať zoznam vecí, ako sama prispeje k záchrane prírody. „Začnem viac šetriť vodu, lebo tej je na Zemi čoraz menej. Budem chodiť na bicykli a nie autom s rodičmi, a tak budem šetriť ovzdušie. A začnem nakupovať lokálne oblečenie, potraviny a zdravú kozmetiku, ktoré nevytvárajú nezničiteľný odpad a hlavne neboli vyrobené v neľudských podmienkach. „Ale sama svet nezachránim. Musím vyslať odkaz do sveta aj ostatným ľudom. Všetci musia pochopiť, že potrebujeme zmenu,“ premýšľala malá Afra. Ležala na posteli, Jasper sa na ňu pozeral a spoločne premýšľali. A po chvíli na to prišla. „Mám to!“ vykríkla tak hlasno, že aj Jasper vyskočil na nohy. Afra si obliekla obľúbenú MOONRISE bundu, vybehla von na záhradu a o chvíľu sa vrátila s vedrom plným kamienkov. Na každý jeden kameň začala písať odkaz. Trvalo jej to celú noc, aby napísala odkaz na tisícky kameňov. Ale najťažšia úloha ju čakala ráno. „Poď Jasper, musíme sa dostať do továrne s balenou vodou. Vytvoríme odkaz vo fľaši minerálky.“ Nasadla na bicykel, Jaspera posadila do košíka a vyrazili. Nenápadne sa dostali do areálu, kde sa plní minerálna voda do malých plastových fliaš, ktoré putujú do celého sveta. Na chrbte mala batoh s kameni a aj Jasper mal svoj. Na každom z kameňov bol napísaný krátky odkaz. Do každej jednej fľaše na výrobnej linke hodili jeden malý kameň s odkazom. Trvalo im to celý deň. Uťahaní sa vrátili konečne domov. Jasper ťahal jazyk po zemi a Afra ledva držala otvorené oči. Bez toho, aby sa umyli, ľahli si do postele a zaspali. Po dlhom spánku sa zobudili do slnečného rána. To už boli fľaše s vodou a odkazom na kameni rozposlané do celého sveta. „Jasper, musíme už len veriť, že ľudia nájdu náš odkaz a budú ho brať vážne,“ hovorila Afra pozerajúc sa na rozospatého Jaspera.

V ten deň si už po celom svete začali ľudia otvárať fľašu s minerálkou, ktorú si zakúpili v obchodoch. Po vypití fľaše našli malý kameň, na ktorom bol napísaný krátky odkaz: „Ak sa chceš napiť aj nabudúce, začni si vážiť matku prírodu.“ Odkaz vo fľaši v priebehu pár hodín obletel svet. Všetky veľké noviny písali o tomto odkaze, ktorý sa našiel na kameni vloženom vo fľaši s vodou. Celý svet diskutoval len o tom. A bolo to neskutočné! Ľuďom vo svete to otvorilo oči. Odrazu si všetci začali uvedomovať, že ak sa voči prírode nezačnú správať zodpovednejšie, môže sa stať, že prídu aj o takú vzácnosť ako je pitná voda. Malá Afra neverila, že jej odkaz, bude mať takýto ohlas. Netrvalo dlho a svet sa začal meniť, zvieratá už toľko netrpeli, ľudia prestali bezhlavo pustošiť prírodu, prestali jazdiť na autách so spaľovacím motorom, odpad triedila každá domácnosť a plastové výrobky už nikto nechcel kupovať.

Afra bola veľmi šťastná. Vzala Jaspera a vybrali sa do lesa, na skalnatý útes, kde predtým stretli starenku Matku prírodu. Dorazili na miesto a na okraji skaly opäť sedela starenka. Afra si k nej prisadla a spoločne sa dívali na krásu prírody. Starenka sa k Afre prihovorila: „Ty si na to prišla. Vedela si, že som Matka príroda. Pochopila si môj smútok a urobila si niečo, čo zmenilo ľudí. Moje zvieratká už netrpia, a moja príroda opäť rozkvitá. Ďakujem ti!,“ povedala starenka Matka príroda.

Odvaha a odkaz vo fľaši jedného malého dievčatka dokázali zmeniť myslenie celého sveta. Nádej zomiera posledná, ak začneme zmenu od samého seba.

Tento príbeh podporila slovenská odevná značka Moonrise Fashion. ĎAKUJEM

Planéta Zem. Miesto pre najrôznejšie formy života. Je to náš domov, ktorý berieme ako samozrejmosť a má nám slúžiť. Ale správame sa k nášmu domovu rozumne? Chránime a vážime si ho? Alebo mu naše správanie škodí?

Afra je mladé dievča z chudobnej, ale šťastnej rodiny.  Miluje školu a sama založila školský krúžok, ktorý sa volá „Pomáhame svojej planéte“ . A ak práve nie je v škole, túla sa po lese so svojím najlepším štvornohým priateľom, jazvečíkom Jasperom. Spoločne spoznávajú prírodu a okolitý svet. Afra nemá veľa kamarátov, skôr si rozumie so zvieratkami.  Jedného dňa prišla zo školy, vzala Jaspera a šli sa túlať do lesa. Behali po známych chodníčkoch, ale dnes vybočili z cesty a vybrali vlastným smerom. Ako tak kráčali, začuli niekoho nariekať. Predierali sa hustým krovím a nasledovali plačúci hlas. Došli až k skalnatému útesu, kde na jeho kraji sedela starenka. Dívala sa na okolitú prírodu a nariekala. Bola celá nešťastná. Malá Afra si sadla na okraj skaly vedľa nej a prihovorila sa: „Ahoj starenka, čo sa ti stalo, prečo nariekaš?“ Starenka sa pozrela na Afru, položila jej ruku na koleno a riekla: „Si milá, že sa zaujímaš o smútok starej ženy. Som smutná z toho, že sa ubližuje môjmu dielu, ktoré som dlhé roky kúsok po kúsku budovala. Ale najviac ma trápi škaredé správanie sa k bezbranným stvoreniam, ktoré sa nevedia brániť. Je to veľmi smutné.“ “O čom to hovoríš?“ opýtala sa Afra. „Myslím tým všetky zvieratá, ktoré doplácajú na ľudskú krutosť,“ odpovedala starenka. „A aké dielo máš na mysli, ktoré si budovala dlhé roky?“ vypytuje sa naďalej malá Afra. „Pozri sa okolo seba. Na tú krásnu prírodu. Toto všetko som vybudovala za dlhé, dlhočízne roky. Tomuto všetkému som matkou,“ odvetila starenka so slzami v očiach. Afra sa zamyslela. Otočila sa a pozerala sa na okolitú prírodu, zatiaľ čo jej hlavou šli starenkine slová.  A potom jej to došlo: „Počkaj! Veď to by si musela byť matka príroda!“ vykríkla Afra a otočila hlavu späť k starenke, lenže ona tam už nebola. „Haló! Starenka, kde si? Haló, Matka príroda, kde si?!“ kričala Afra, ale starenka sa už nevrátila.

„Jasper, videl si to? To musela byť Matka príroda. A plakala preto, lebo my ľudia ničíme jej dielo. Myslela tým prírodu.  Veď, len sa pozri všade navôkol sú odhodené odpadky a po oblohe sa vznáša dym z áut a továrni,“ vysvetľuje Jasperovi, ktorý len zaštekal a vrtel chvostíkom.

„Sklamali sme Matku prírodu a ona je teraz nešťastná. Ale najhoršie na tom je to, že si sami ničíme vlastný domov! A ten je tak nenahraditeľný! Rozumieš tomu, Jasper?!“ rozčúlene vysvetľuje Afra malému Jasperovi.

„Musíme pomôcť Matke prírode a zachrániť náš domov! Poď Jasper!“ zavelila Afra . Dorazili domov, Jasper si ľahol do svojho pelechu a Afra si vzala papier a ceruzu. Začala si pripravovať zoznam vecí, ako sama prispeje k záchrane prírody. „Začnem viac šetriť vodu, lebo tej je na Zemi čoraz menej. Budem chodiť na bicykli a nie autom s rodičmi, a tak budem šetriť ovzdušie. A začnem nakupovať lokálne oblečenie, potraviny a zdravú kozmetiku, ktoré nevytvárajú nezničiteľný odpad a hlavne neboli vyrobené v neľudských podmienkach. „Ale sama svet nezachránim. Musím vyslať odkaz do sveta aj ostatným ľudom. Všetci musia pochopiť, že potrebujeme zmenu,“ premýšľala malá Afra. Ležala na posteli, Jasper sa na ňu pozeral a spoločne premýšľali. A po chvíli na to prišla. „Mám to!“ vykríkla tak hlasno, že aj Jasper vyskočil na nohy. Afra si obliekla obľúbenú MOONRISE bundu, vybehla von na záhradu a o chvíľu sa vrátila s vedrom plným kamienkov. Na každý jeden kameň začala písať odkaz. Trvalo jej to celú noc, aby napísala odkaz na tisícky kameňov. Ale najťažšia úloha ju čakala ráno. „Poď Jasper, musíme sa dostať do továrne s balenou vodou. Vytvoríme odkaz vo fľaši minerálky.“ Nasadla na bicykel, Jaspera posadila do košíka a vyrazili. Nenápadne sa dostali do areálu, kde sa plní minerálna voda do malých plastových fliaš, ktoré putujú do celého sveta. Na chrbte mala batoh s kameni a aj Jasper mal svoj. Na každom z kameňov bol napísaný krátky odkaz. Do každej jednej fľaše na výrobnej linke hodili jeden malý kameň s odkazom. Trvalo im to celý deň. Uťahaní sa vrátili konečne domov. Jasper ťahal jazyk po zemi a Afra ledva držala otvorené oči. Bez toho, aby sa umyli, ľahli si do postele a zaspali. Po dlhom spánku sa zobudili do slnečného rána. To už boli fľaše s vodou a odkazom na kameni rozposlané do celého sveta. „Jasper, musíme už len veriť, že ľudia nájdu náš odkaz a budú ho brať vážne,“ hovorila Afra pozerajúc sa na rozospatého Jaspera.

V ten deň si už po celom svete začali ľudia otvárať fľašu s minerálkou, ktorú si zakúpili v obchodoch. Po vypití fľaše našli malý kameň, na ktorom bol napísaný krátky odkaz: „Ak sa chceš napiť aj nabudúce, začni si vážiť matku prírodu.“ Odkaz vo fľaši v priebehu pár hodín obletel svet. Všetky veľké noviny písali o tomto odkaze, ktorý sa našiel na kameni vloženom vo fľaši s vodou. Celý svet diskutoval len o tom. A bolo to neskutočné! Ľuďom vo svete to otvorilo oči. Odrazu si všetci začali uvedomovať, že ak sa voči prírode nezačnú správať zodpovednejšie, môže sa stať, že prídu aj o takú vzácnosť ako je pitná voda. Malá Afra neverila, že jej odkaz, bude mať takýto ohlas. Netrvalo dlho a svet sa začal meniť, zvieratá už toľko netrpeli, ľudia prestali bezhlavo pustošiť prírodu, prestali jazdiť na autách so spaľovacím motorom, odpad triedila každá domácnosť a plastové výrobky už nikto nechcel kupovať.

Afra bola veľmi šťastná. Vzala Jaspera a vybrali sa do lesa, na skalnatý útes, kde predtým stretli starenku Matku prírodu. Dorazili na miesto a na okraji skaly opäť sedela starenka. Afra si k nej prisadla a spoločne sa dívali na krásu prírody. Starenka sa k Afre prihovorila: „Ty si na to prišla. Vedela si, že som Matka príroda. Pochopila si môj smútok a urobila si niečo, čo zmenilo ľudí. Moje zvieratká už netrpia, a moja príroda opäť rozkvitá. Ďakujem ti!,“ povedala starenka Matka príroda.

Odvaha a odkaz vo fľaši jedného malého dievčatka dokázali zmeniť myslenie celého sveta. Nádej zomiera posledná, ak začneme zmenu od samého seba.

Tento príbeh podporila slovenská odevná značka Moonrise Fashion. ĎAKUJEM

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Hviezdni kováči

Hviezdni kováči

Hviezdni kováči

Páči sa vám pohľad na nočnú oblohu plnú hviezd? Tie malé ligotavé hviezdy vyrábajú hviezdni kováči spolu s hviezdnymi vílami. Ale nie každému sa nočná obloha páči. Škriatok Horgón nemá rad noc, a tak sa rozhodol zničiť Mesačnú dedinku, Podarí sa mu to?

Autor: Johny Boundaries

Pridané: 28.2.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 036 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Hviezdni kováči

o Radka Matušková | audio nahrávka

Hlboko v hustom lese je malá zelená lúka. V jej strede stojí dub. Na prvý pohľad tu nie je nič zvláštne. Len obyčajná lúka s jedným opusteným stromom. Ale svoje tajomstvo odkrýva pod rúškom noci.

Keď Slnko zapadne, nastane čas pre východ Mesiaca. Keď vyjde na nočnú oblohu a osvieti lúku, začne sa diať niečo nezvyčajné. Mesačný lúč odkrýva neviditeľnú dedinku. Na lúke sa odhaľujú malé domčeky, ktoré sú celé zo zlata. Nie sú väčšie ako hríby, alebo muchotrávky. Mesiac už osvetlil celú lúku, ktorá je posiata malými trblietavými domčekmi. Z malého domčeka ktosi vyliezol. Bol to malý mužíček a v ruke drží veľké kladivo. Poriadne sa ponaťahuje a prehodí kladivo cez plece. Postupne takto vyliezajú z domčekov aj ostatní malí mužíci s kladivami. Pred každým domčekom je aj malá piecka a kovový stôl. Mužíci vyťahujú z vreciek malé hrudky zlata a ukladajú ich do pece. Zlato roztavujú a vylievajú do malých formičiek v tvare hviezdy. Potom si zlato ukladajú na kovový stôl a kladivom udierajú čo im sily stačia. „Bim! Bác! Bim! Bác!“ začína sa ozývať celou lúkou. Malí mužíci tu vyrábajú hviezdy, ktoré potom svietia na nočnej oblohe. Sú to hviezdni kováči.

Keď už je konečne hviezda ukutá, prichádzajú malé hviezdne víly. Každá z nich berie jednu hviezdu a z vrecka vytiahne lampášik. Do hviezdy vložia malé svetielko. Vyletia až k oblohe a žiarivé hviezdy pripínajú na nočnú oblohu. Takto malá Mesačná dedinka vyrába hviezdy. Ale keď už Mesiac zapadne a blíži sa ráno, musia sa hviezdni kováči aj hviezdne víly vrátiť do dedinky. Ak by to nestihli, Slnko by im ublížilo. Mesiac zapadol a jeho lúče už neosvetľujú lúku. Mesačná dedinka je opäť preč. Zostala tu len nenápadná zelená lúka.

Takto to funguje každú noc. Ak by hviezdni kováči nevytvorili každú noc nové hviezdy, bola by obloha v noci prázdna. Ale nie každý má rád nočnú oblohu s hviezdami.  Je tu jeden neprajník, ktorý chce zabrániť hviezdnym kováčom vyrábať hviezdy. Volá sa Horgón. Je to malý lesný škriatok, ktorý chce pokaziť noc. Nechce sa mu spať a preto sa rozhodol, že mesačnú krajinku musí zničiť. Počkal pokiaľ nevyjde Mesiac na oblohu, ktorý osvieti lúku a mesačná krajinka ožije. Nastala noc. Hviezdni kováči sa pustili do práce. Vyrábajú hviezdy a hviezdne víly ich vynášajú na nočnú oblohu. Škriatok Horgon cíti, že prišla jeho chvíľa. Vyskočil spoza stromov na lúku a začal krúžiť so svojou palicou a odriekať zaklínadlo. Nad Mesačnou dedinkou sa zdvihol čierny mrak. Bol taký veľký, že na celú lúku vrhol tieň. Mesačné lúče neprenikli na krajinku, ktorá sa v okamžiku stratila. „Bum!“ Zostala len zelená lúka zahalená v tme. „Hahaha!“ smial sa hlasno škriatok Horgón. Na nočnej oblohe svietili len tri hviezdy. Mesačná krajinka je v ohrození. Pokiaľ tam zostane čierny mrak a mesačný lúč neosvieti lúku, hviezdni kováči nebudú môcť vyrábať hviezdy a obloha zostane v noci tmavá bez malých svetielok.

Našťastie, na oblohe zostali tri malé hviezdne víly. „Pozrite sa, čo ten zlý škriatok urobil. Teraz sa nedostaneme domov,“ hovorila jedna z nich. „Musíme to jeho kúzlo zničiť, aby sme mohli vyrábať nové hviezdy,“ odpovedala druhá. Jedna z nich dostala nápad: „vezmime tie tri hviezdy, ktoré sme tu práve priniesli. Tie nám pomôžu poraziť ho. A tak vzali späť svoje hviezdy a zleteli na zem. „Pozrite na tu jeho palicu. To s ňou vytvára tie kúzla. Musíme mu ju zobrať.“ „Ale ako to urobíme?“ dohadujú sa. „Ja mám plán! Pomocou hviezd mu oslepíme oči a kým sa nazdá, vytrhneme mu palicu z ruky.“  Hviezdne víly zleteli pred škriatka, namierili mu do očí žiaru z hviezd. Tie ho tak oslepili, že nevidel ani na svoj nos a palicu od strachu odhodil na zem. Hviezdne víly sa vrhli na palicu, ale nedokázali ju zdvihnúť. Bola príliš ťažká a oni príliš malé. Rýchlo odleteli a schovali sa medzi stromy, skôr než sa Horgónovi vrátil zrak. „No veď počkajte hviezdne víly! Mňa len tak neporazíte! Do svojej Mesačnej krajinky sa už nevrátite a s východom Slnka je po vás. Ha, ha, ha, ha!“ vysmieval sa Horgón.

„Musíme vymyslieť nový plán. Ale musíme ho vymyslieť čím skôr. On má pravdu. O chvíľu vyjde Slnko, Mesiac zapadne a my sa už nikdy nedostaneme do našej mesačnej krajinky,“ hovorí jedna z nich.

„Sestry mám to! Poďme spoločne rozfúkať čierny mrak. Osvetlí našu dedinku a naši hviezdni kováči sa dostanú von a poradia si so škriatkom,“ hovorí jedna z hviezdnych víl. Prileteli k čiernemu mraku a fúkali čo im sily stačili. Mrak sa začal hýbať až vrhol maličký lúč na lúku. Ale v tom si to všimol škriatok Horgón a okamžite palicou vystrelil malé kúzlo, ktoré zajalo tri hviezdne víly v pevnej sieti. „Á mám vás! Haha už mi neujdete!“ tešil sa a priviazal hviezdne víly k stromu. „Tak! A teraz počkáme na východ Slnka.“ tešil sa Horgón. Hviezdne víly sa vyľakali. Nemali už žiadnu šancu poraziť ho.

Ale to fúkanie do mraku nebolo márne. Jeden malý mesačný lúč osvietil na pár sekúnd lúku, a jednému hviezdnemu kováčovi sa podarilo uniknúť. Bol to asi ten najzdatnejší a najväčší kováč, aký kedy žil v Mesačnej krajinke. Cez plece mal prehodené svoje obrovské kladivo. Hneď si všimol, ako sa malý škriatok Horgón vysmieva nad zviazanými hviezdnymi vílami. „Tak toto ten škriatok prehnal. Za toto zaplatí!“ nahneval sa hviezdny kováč a rozbehol sa k Horgónovi. „Hej!“ zreval hviezdny kováč. „Ak si trúfaš na slabé víly, potom nebudeš mať problém trúfnuť si aj na mňa.“ Horgón sa pozrel ma malého mužíka a zasmial sa „Hah! Ty malý hviezdny kováč, ty mi v tom chceš zabrániť?“ V tom sa hviezdny kováč napriahol a kladivom udrel na zem tak silno, že škriatok Horgón padol na zem. Napriahol sa znova a kladivom rozprášil Horgónovu palicu, bez ktorej bol bezmocný. „Áááá! Vykríkol Horgón, ktorý si uvedomil, že bez svojej magickej palice nič nezmôže, a tak vzal nohy na plecia a utekal tak ďaleko ako len vládal. Čierny mrak sa stratil v okamihu, ako sa zlomila Horgónová palica. Mesačné lúče opäť osvietili luku a dedinka bola zachránená. Statočný hviezdny kováč oslobodil tri zviazané hviezdne víly a spoločne sa vrátili medzi ostatných.

Mesačná dedinka sa tešila statočnému činu. S piesňou na perách sa všetci opäť pustili do svojej práce a čoskoro bola nočná obloha posiata nádhernými hviezdami.

Hlboko v hustom lese je malá zelená lúka. V jej strede stojí dub. Na prvý pohľad tu nie je nič zvláštne. Len obyčajná lúka s jedným opusteným stromom. Ale svoje tajomstvo odkrýva pod rúškom noci.

Keď Slnko zapadne, nastane čas pre východ Mesiaca. Keď vyjde na nočnú oblohu a osvieti lúku, začne sa diať niečo nezvyčajné. Mesačný lúč odkrýva neviditeľnú dedinku. Na lúke sa odhaľujú malé domčeky, ktoré sú celé zo zlata. Nie sú väčšie ako hríby, alebo muchotrávky. Mesiac už osvetlil celú lúku, ktorá je posiata malými trblietavými domčekmi. Z malého domčeka ktosi vyliezol. Bol to malý mužíček a v ruke drží veľké kladivo. Poriadne sa ponaťahuje a prehodí kladivo cez plece. Postupne takto vyliezajú z domčekov aj ostatní malí mužíci s kladivami. Pred každým domčekom je aj malá piecka a kovový stôl. Mužíci vyťahujú z vreciek malé hrudky zlata a ukladajú ich do pece. Zlato roztavujú a vylievajú do malých formičiek v tvare hviezdy. Potom si zlato ukladajú na kovový stôl a kladivom udierajú čo im sily stačia. „Bim! Bác! Bim! Bác!“ začína sa ozývať celou lúkou. Malí mužíci tu vyrábajú hviezdy, ktoré potom svietia na nočnej oblohe. Sú to hviezdni kováči.

Keď už je konečne hviezda ukutá, prichádzajú malé hviezdne víly. Každá z nich berie jednu hviezdu a z vrecka vytiahne lampášik. Do hviezdy vložia malé svetielko. Vyletia až k oblohe a žiarivé hviezdy pripínajú na nočnú oblohu. Takto malá Mesačná dedinka vyrába hviezdy. Ale keď už Mesiac zapadne a blíži sa ráno, musia sa hviezdni kováči aj hviezdne víly vrátiť do dedinky. Ak by to nestihli, Slnko by im ublížilo. Mesiac zapadol a jeho lúče už neosvetľujú lúku. Mesačná dedinka je opäť preč. Zostala tu len nenápadná zelená lúka.

Takto to funguje každú noc. Ak by hviezdni kováči nevytvorili každú noc nové hviezdy, bola by obloha v noci prázdna. Ale nie každý má rád nočnú oblohu s hviezdami.  Je tu jeden neprajník, ktorý chce zabrániť hviezdnym kováčom vyrábať hviezdy. Volá sa Horgón. Je to malý lesný škriatok, ktorý chce pokaziť noc. Nechce sa mu spať a preto sa rozhodol, že mesačnú krajinku musí zničiť. Počkal pokiaľ nevyjde Mesiac na oblohu, ktorý osvieti lúku a mesačná krajinka ožije. Nastala noc. Hviezdni kováči sa pustili do práce. Vyrábajú hviezdy a hviezdne víly ich vynášajú na nočnú oblohu. Škriatok Horgon cíti, že prišla jeho chvíľa. Vyskočil spoza stromov na lúku a začal krúžiť so svojou palicou a odriekať zaklínadlo. Nad Mesačnou dedinkou sa zdvihol čierny mrak. Bol taký veľký, že na celú lúku vrhol tieň. Mesačné lúče neprenikli na krajinku, ktorá sa v okamžiku stratila. „Bum!“ Zostala len zelená lúka zahalená v tme. „Hahaha!“ smial sa hlasno škriatok Horgón. Na nočnej oblohe svietili len tri hviezdy. Mesačná krajinka je v ohrození. Pokiaľ tam zostane čierny mrak a mesačný lúč neosvieti lúku, hviezdni kováči nebudú môcť vyrábať hviezdy a obloha zostane v noci tmavá bez malých svetielok.

Našťastie, na oblohe zostali tri malé hviezdne víly. „Pozrite sa, čo ten zlý škriatok urobil. Teraz sa nedostaneme domov,“ hovorila jedna z nich. „Musíme to jeho kúzlo zničiť, aby sme mohli vyrábať nové hviezdy,“ odpovedala druhá. Jedna z nich dostala nápad: „vezmime tie tri hviezdy, ktoré sme tu práve priniesli. Tie nám pomôžu poraziť ho. A tak vzali späť svoje hviezdy a zleteli na zem. „Pozrite na tu jeho palicu. To s ňou vytvára tie kúzla. Musíme mu ju zobrať.“ „Ale ako to urobíme?“ dohadujú sa. „Ja mám plán! Pomocou hviezd mu oslepíme oči a kým sa nazdá, vytrhneme mu palicu z ruky.“  Hviezdne víly zleteli pred škriatka, namierili mu do očí žiaru z hviezd. Tie ho tak oslepili, že nevidel ani na svoj nos a palicu od strachu odhodil na zem. Hviezdne víly sa vrhli na palicu, ale nedokázali ju zdvihnúť. Bola príliš ťažká a oni príliš malé. Rýchlo odleteli a schovali sa medzi stromy, skôr než sa Horgónovi vrátil zrak. „No veď počkajte hviezdne víly! Mňa len tak neporazíte! Do svojej Mesačnej krajinky sa už nevrátite a s východom Slnka je po vás. Ha, ha, ha, ha!“ vysmieval sa Horgón.

„Musíme vymyslieť nový plán. Ale musíme ho vymyslieť čím skôr. On má pravdu. O chvíľu vyjde Slnko, Mesiac zapadne a my sa už nikdy nedostaneme do našej mesačnej krajinky,“ hovorí jedna z nich.

„Sestry mám to! Poďme spoločne rozfúkať čierny mrak. Osvetlí našu dedinku a naši hviezdni kováči sa dostanú von a poradia si so škriatkom,“ hovorí jedna z hviezdnych víl. Prileteli k čiernemu mraku a fúkali čo im sily stačili. Mrak sa začal hýbať až vrhol maličký lúč na lúku. Ale v tom si to všimol škriatok Horgón a okamžite palicou vystrelil malé kúzlo, ktoré zajalo tri hviezdne víly v pevnej sieti. „Á mám vás! Haha už mi neujdete!“ tešil sa a priviazal hviezdne víly k stromu. „Tak! A teraz počkáme na východ Slnka.“ tešil sa Horgón. Hviezdne víly sa vyľakali. Nemali už žiadnu šancu poraziť ho.

Ale to fúkanie do mraku nebolo márne. Jeden malý mesačný lúč osvietil na pár sekúnd lúku, a jednému hviezdnemu kováčovi sa podarilo uniknúť. Bol to asi ten najzdatnejší a najväčší kováč, aký kedy žil v Mesačnej krajinke. Cez plece mal prehodené svoje obrovské kladivo. Hneď si všimol, ako sa malý škriatok Horgón vysmieva nad zviazanými hviezdnymi vílami. „Tak toto ten škriatok prehnal. Za toto zaplatí!“ nahneval sa hviezdny kováč a rozbehol sa k Horgónovi. „Hej!“ zreval hviezdny kováč. „Ak si trúfaš na slabé víly, potom nebudeš mať problém trúfnuť si aj na mňa.“ Horgón sa pozrel ma malého mužíka a zasmial sa „Hah! Ty malý hviezdny kováč, ty mi v tom chceš zabrániť?“ V tom sa hviezdny kováč napriahol a kladivom udrel na zem tak silno, že škriatok Horgón padol na zem. Napriahol sa znova a kladivom rozprášil Horgónovu palicu, bez ktorej bol bezmocný. „Áááá! Vykríkol Horgón, ktorý si uvedomil, že bez svojej magickej palice nič nezmôže, a tak vzal nohy na plecia a utekal tak ďaleko ako len vládal. Čierny mrak sa stratil v okamihu, ako sa zlomila Horgónová palica. Mesačné lúče opäť osvietili luku a dedinka bola zachránená. Statočný hviezdny kováč oslobodil tri zviazané hviezdne víly a spoločne sa vrátili medzi ostatných.

Mesačná dedinka sa tešila statočnému činu. S piesňou na perách sa všetci opäť pustili do svojej práce a čoskoro bola nočná obloha posiata nádhernými hviezdami.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Raksha

Raksha

Raksha

Amazonský prales čelí odlesňovaniu. Po nájazde veľkých strojov, miznú stromy ako tráva pri kosení. Zvieratá prichádzajú o svoje domovy a naša planéta trpí a postupne sa mení. Na pomoc prichádza Raksha. Podarí sa jej zastaviť ničenie pralesa?

Autor: Johny Boundaries

Pridané: 14.2.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 974 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Tajomstvo kameňa.

V Južnej Amerike v hustom Amazonskom pralese už zapadlo Slnko. Pod vysokým stromom horí malý oheň. Okolo neho sedí skupina zvierat, ktoré tú majú svoj domov.

Na vyvýšenom kameni sedí korytnačka, ktorá ma už viac ako 300 rokov. Rozpráva príbeh a všetci ju napäto počúvajú. Je to príbeh o statočnej ochrankyni Amazonského pralesa. „Vlasy má čierne a kučeravé, pleť krásne hnedú, v ruke veľký zlatý meč a jazdí na najkrajšej zebre v celom pralese,“ opisuje hrdinku korytnačka.  „Vždy, keď mal náš prales problém, tak nás ochrankyňa zachránila. Jej meno je Raksha. To meno znamená v indiánskom jazyku „ochranca,“ vysvetľuje Korytnačka. „Legenda vraví, že každého, kto ubližoval pralesu odohnala svojím zlatým mečom. Asi tak pred 200 rokmi som mala to šťastie a na okamih som ju zazrela ako cvála na svojej zebre. Vyžarovala z nej krása a odvaha“ vášnivo opisuje korytnačka svoj príbeh. Postupne sa príbeh skončil a zvieratká sa so skvelým pocitom, že ich niekto chráni, rozpŕchli do svojich príbytkov. Väčšine z nich na stene visí maľba ochrankyne Rakshy. Aj keď ju nevideli a nepoznajú ju, za jej činy ju milujú.

Takto sa skupina zvierať v úžasnom pralese, ktorý pomáha našej zemi správne dýchať a udržiavať si zdravie, stretávajú pri ohníku každý večer. Spoločne si rozprávajú rôzne príbehy. Prales je neustále živý. Dá sa povedať, že nikdy nespí.. Je to krásny raj a je zodpovedné chrániť ho.

Jedno ráno narušil pokoj v pralese hrozný zvuk motorovej píly. Hluk a smrad spáleného benzínu sa šíril vzduchom po celý deň. Slnko začalo zapadať a deň vystriedala noc. Všetky zvieratá si opäť posadali okolo ohňa. Korytnačka vyšla na kameň a prihovorila sa: „Dnes ma znepokojil nepríjemný zvuk a pach, ktorý sa šíril celým pralesom. Nemám z toho dobrý pocit. Videl niekto z vás, kto alebo čo vydáva tento hrozný zvuk?“ opýtala sa korytnačka. Prihovoril sa  veľký farebný papagáj: „Ja som niečo videl. Obrovské kovové mašiny na kolesách. Hučali a naše krásne stromy padali na zem. Bolo to strašidelné!“  Korytnačka sa zhrozene pozrela na papagája: „Óch! To budú ľudia! Neustále sem chodia a pília naše stromy. Toto ich nekonečné ťaženie dreva zničí náš prales, náš domov a náš svet! Musíme ich zajtra sledovať, a ak s tým neprestanú, budeme musieť zasiahnuť!“ zavelila nahnevaným hlasom korytnačka.

Ráno s východom slnka prišli aj obrie kovové mašiny na kolesách. Za obrovského hluku padali na zem stromy  jeden za druhým ako domino. Papagáje, opice, leňochody, či hady prichádzali o svoje domovy. Zo svojich podzemných príbytkov museli utekať aj líšky a drobné hlodavce. Obrie mašiny rezali stromy a ďalšie ich odvážali preč. Mohutné buldozéry potom upravovali zem. Aj jazierko, kde sa napájali všetky zvieratká, bolo znečistené benzínom a olejom. Už sa z neho nemohol nikto napiť. Slnko zapadlo a skupina zvierať opäť sedí okolo ohňa. Tentokrát boli všetci veľmi vystrašení. Veď väčšina z nich prišla o svoj domov. „Čo sa to deje? Prečo nám ľudia ničia domov?“ zdesene sa opýtal malý orangutan. „Ľudia nám chcú zabrať našu pôdu. Drevo ťažia preto, aby si z neho mohli vyrábať nábytok a sedieť na stoličkách. A na zničenom území si budú chovať svoj dobytok, aby mali dostatok mäsa pre seba. Je to sebecké a hlúpe, pretože si neuvedomujú, že takýmto pustošením ničia aj svoje domovy. Planéta bez nášho pralesa umrie, náš prales sú pľúca pre celú planétu,“ vysvetľuje múdra korytnačka. „Teraz si choďte všetci odpočinúť. Ja odídem do pralesa a nájdem ochrankyňu Rakshu. Ona je naša jediná možnosť záchrany,“ odvetila korytnačka, zliezla z kameňa a vyrazila do pralesa. Na druhý deň ničenie stromov pokračovalo, zvieratká utekali hlbšie a hlbšie do pralesa. Prešiel ďalší deň, a potom ďalší, ale korytnačka sa stále nevrátila. Zvieratá sú už zúfalé. Sú nútené utekať čoraz hlbšie do pralesa, prichádzajú o svoj domov a nič s tým nevedia urobiť. Spálený benzín dráždi ich nosy. Čierny oblak prachu a dymu zaplavuje postupne celý prales. Blíži sa večer a múdra korytnačka sa vracia zo svojej cesty. Netrpezlivo ju obkolesia všetky zvieratká a vypytujú sa na Rakshu. „Podarilo sa ti ju nájsť? Kedy príde? Pomôže nám?“. Korytnačka sa postavila uprostred a riekla: „Správu som ochrankyni poslala. Musíme len čakať.“ Zvieratá sa uložili okolo ohňa. Dnes nocujú spoločne. Ich domovy sú zničené.

„La la la la la! La la la la!“ ozýva sa pralesom s východom slnka. Cval rozbehnutej zebry sa nesie celou prériou. Kučeravé čierne vlasy vejú vo vetre. „To je Raksha!“ vykríkol gepard. A naozaj. Raksha sa rúti priamo k obrím mašinám, ktoré ničia prales. Máva svojím zlatým mečom a krúži medzi ťažkými strojmi. Netrvalo to dlho a nastalo ticho. Odrazu nebolo počuť hlasné pílenie stromov. Raksha totiž svojim zlatým mečom prerezala hadičky a pneumatiky na obrích mašinách, ktoré nemohli ďalej pracovať. Cválala ďalej k ich stanu, kde mali zásoby potravín a vody. Všetky ich rozdupala a povylievala. Potom zliezla zo svojej zebry a vošla do stanu, v ktorom sedel hlavný dozorca, ktorý riadil toto pustošenie pralesa. Zapichla svoj zlatý meč na jeho stôl: „Som Raksha. Ochrankyňa tohto pralesa. Ničíte domovy a životy nevinných zvierat, ktoré sa samé nevedia brániť. Navyše, ničíte aj svoje domovy. Ak zlikvidujete všetky stromy v pralese, planéta začne zomierať. Prídete o čerstvý vzduch a budete sa utápať v nekončiacich horúčavách. A to všetko len pre nepodstatné veci, ktoré z dreva vyrábate,“ hovorila Raksha.

Vytiahla zapichnutý zlatý meč zo stola a dodala: „teraz odíďte a nevracajte sa s ničiacimi strojmi. Lebo ja tu budem navždy a nedovolím vám toto ničenie pralesa opakovať. Toto je náš domov!“ Potom vybehla zo stanu a nasadla na svoju zebru a vrátila sa k skupine zvierat: „Priatelia, už sa nemusíte báť. Ľudia práve dostali poriadnu príučku. Myslím, že sa sem už nevrátia. Vybudujte si nové domovy. A ja Raksha ich budem chrániť!“

Zvieratá začali spievať a ďakovať. Tešia sa, že ich domov je zachránený.

„La la la la! La la la la!“ ozývalo sa za Rakshou, ktorá cválala na svojej zebre späť do hĺbky pralesa.

V Južnej Amerike v hustom Amazonskom pralese už zapadlo Slnko. Pod vysokým stromom horí malý oheň. Okolo neho sedí skupina zvierat, ktoré tú majú svoj domov.

Na vyvýšenom kameni sedí korytnačka, ktorá ma už viac ako 300 rokov. Rozpráva príbeh a všetci ju napäto počúvajú. Je to príbeh o statočnej ochrankyni Amazonského pralesa. „Vlasy má čierne a kučeravé, pleť krásne hnedú, v ruke veľký zlatý meč a jazdí na najkrajšej zebre v celom pralese,“ opisuje hrdinku korytnačka.  „Vždy, keď mal náš prales problém, tak nás ochrankyňa zachránila. Jej meno je Raksha. To meno znamená v indiánskom jazyku „ochranca,“ vysvetľuje Korytnačka. „Legenda vraví, že každého, kto ubližoval pralesu odohnala svojím zlatým mečom. Asi tak pred 200 rokmi som mala to šťastie a na okamih som ju zazrela ako cvála na svojej zebre. Vyžarovala z nej krása a odvaha“ vášnivo opisuje korytnačka svoj príbeh. Postupne sa príbeh skončil a zvieratká sa so skvelým pocitom, že ich niekto chráni, rozpŕchli do svojich príbytkov. Väčšine z nich na stene visí maľba ochrankyne Rakshy. Aj keď ju nevideli a nepoznajú ju, za jej činy ju milujú.

Takto sa skupina zvierať v úžasnom pralese, ktorý pomáha našej zemi správne dýchať a udržiavať si zdravie, stretávajú pri ohníku každý večer. Spoločne si rozprávajú rôzne príbehy. Prales je neustále živý. Dá sa povedať, že nikdy nespí.. Je to krásny raj a je zodpovedné chrániť ho.

Jedno ráno narušil pokoj v pralese hrozný zvuk motorovej píly. Hluk a smrad spáleného benzínu sa šíril vzduchom po celý deň. Slnko začalo zapadať a deň vystriedala noc. Všetky zvieratá si opäť posadali okolo ohňa. Korytnačka vyšla na kameň a prihovorila sa: „Dnes ma znepokojil nepríjemný zvuk a pach, ktorý sa šíril celým pralesom. Nemám z toho dobrý pocit. Videl niekto z vás, kto alebo čo vydáva tento hrozný zvuk?“ opýtala sa korytnačka. Prihovoril sa  veľký farebný papagáj: „Ja som niečo videl. Obrovské kovové mašiny na kolesách. Hučali a naše krásne stromy padali na zem. Bolo to strašidelné!“  Korytnačka sa zhrozene pozrela na papagája: „Óch! To budú ľudia! Neustále sem chodia a pília naše stromy. Toto ich nekonečné ťaženie dreva zničí náš prales, náš domov a náš svet! Musíme ich zajtra sledovať, a ak s tým neprestanú, budeme musieť zasiahnuť!“ zavelila nahnevaným hlasom korytnačka.

Ráno s východom slnka prišli aj obrie kovové mašiny na kolesách. Za obrovského hluku padali na zem stromy  jeden za druhým ako domino. Papagáje, opice, leňochody, či hady prichádzali o svoje domovy. Zo svojich podzemných príbytkov museli utekať aj líšky a drobné hlodavce. Obrie mašiny rezali stromy a ďalšie ich odvážali preč. Mohutné buldozéry potom upravovali zem. Aj jazierko, kde sa napájali všetky zvieratká, bolo znečistené benzínom a olejom. Už sa z neho nemohol nikto napiť. Slnko zapadlo a skupina zvierať opäť sedí okolo ohňa. Tentokrát boli všetci veľmi vystrašení. Veď väčšina z nich prišla o svoj domov. „Čo sa to deje? Prečo nám ľudia ničia domov?“ zdesene sa opýtal malý orangutan. „Ľudia nám chcú zabrať našu pôdu. Drevo ťažia preto, aby si z neho mohli vyrábať nábytok a sedieť na stoličkách. A na zničenom území si budú chovať svoj dobytok, aby mali dostatok mäsa pre seba. Je to sebecké a hlúpe, pretože si neuvedomujú, že takýmto pustošením ničia aj svoje domovy. Planéta bez nášho pralesa umrie, náš prales sú pľúca pre celú planétu,“ vysvetľuje múdra korytnačka. „Teraz si choďte všetci odpočinúť. Ja odídem do pralesa a nájdem ochrankyňu Rakshu. Ona je naša jediná možnosť záchrany,“ odvetila korytnačka, zliezla z kameňa a vyrazila do pralesa. Na druhý deň ničenie stromov pokračovalo, zvieratká utekali hlbšie a hlbšie do pralesa. Prešiel ďalší deň, a potom ďalší, ale korytnačka sa stále nevrátila. Zvieratá sú už zúfalé. Sú nútené utekať čoraz hlbšie do pralesa, prichádzajú o svoj domov a nič s tým nevedia urobiť. Spálený benzín dráždi ich nosy. Čierny oblak prachu a dymu zaplavuje postupne celý prales. Blíži sa večer a múdra korytnačka sa vracia zo svojej cesty. Netrpezlivo ju obkolesia všetky zvieratká a vypytujú sa na Rakshu. „Podarilo sa ti ju nájsť? Kedy príde? Pomôže nám?“. Korytnačka sa postavila uprostred a riekla: „Správu som ochrankyni poslala. Musíme len čakať.“ Zvieratá sa uložili okolo ohňa. Dnes nocujú spoločne. Ich domovy sú zničené.

„La la la la la! La la la la!“ ozýva sa pralesom s východom slnka. Cval rozbehnutej zebry sa nesie celou prériou. Kučeravé čierne vlasy vejú vo vetre. „To je Raksha!“ vykríkol gepard. A naozaj. Raksha sa rúti priamo k obrím mašinám, ktoré ničia prales. Máva svojím zlatým mečom a krúži medzi ťažkými strojmi. Netrvalo to dlho a nastalo ticho. Odrazu nebolo počuť hlasné pílenie stromov. Raksha totiž svojim zlatým mečom prerezala hadičky a pneumatiky na obrích mašinách, ktoré nemohli ďalej pracovať. Cválala ďalej k ich stanu, kde mali zásoby potravín a vody. Všetky ich rozdupala a povylievala. Potom zliezla zo svojej zebry a vošla do stanu, v ktorom sedel hlavný dozorca, ktorý riadil toto pustošenie pralesa. Zapichla svoj zlatý meč na jeho stôl: „Som Raksha. Ochrankyňa tohto pralesa. Ničíte domovy a životy nevinných zvierat, ktoré sa samé nevedia brániť. Navyše, ničíte aj svoje domovy. Ak zlikvidujete všetky stromy v pralese, planéta začne zomierať. Prídete o čerstvý vzduch a budete sa utápať v nekončiacich horúčavách. A to všetko len pre nepodstatné veci, ktoré z dreva vyrábate,“ hovorila Raksha.

Vytiahla zapichnutý zlatý meč zo stola a dodala: „teraz odíďte a nevracajte sa s ničiacimi strojmi. Lebo ja tu budem navždy a nedovolím vám toto ničenie pralesa opakovať. Toto je náš domov!“ Potom vybehla zo stanu a nasadla na svoju zebru a vrátila sa k skupine zvierat: „Priatelia, už sa nemusíte báť. Ľudia práve dostali poriadnu príučku. Myslím, že sa sem už nevrátia. Vybudujte si nové domovy. A ja Raksha ich budem chrániť!“

Zvieratá začali spievať a ďakovať. Tešia sa, že ich domov je zachránený.

„La la la la! La la la la!“ ozývalo sa za Rakshou, ktorá cválala na svojej zebre späť do hĺbky pralesa.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂