Šamanova dcéra

Šamanova dcéra

Šamanova dcéra

Príbeh o indiánoch z kmeňa Apache, ktorí sa bránili útokom kovbojov. Šamanova dcéra bola veľmi rozvážna a múdra. S jej pokojnou povahou dokázala skrotiť napätie a dosiahnuť mier.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 14.6.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1035 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Apache je kmeň severoamerických indiánov, ktorí si pokojne žili vo svojej osade, kočovali a spoznávali bohatstvo prírody. Mladá indiánka Biela medvedica, rada nasávala vedomosti od svojho otca, ktorý bol v kmene šamanom.

Ich pokojný život narušil až príchod moderného človeka na ich územie. Čoraz viac rozpínajúca sa komunita kovbojov si zaberala územie v každom kúte Ameriky. Bez ohľadu na pôvodných obyvateľov pustošili a ničili indiánske rezervácie. Stavali svoje drevené mestečká a budovali sieť železníc. Toto rozťahovanie začalo zasahovať aj do teritória kmeňa Apache. Kovboji ich vytláčali zo svojich rezervácií, unášali mladých indiánov a nútili ich tvrdo pracovať na svojej železničnej trati. Mladé indiánky využívali na domáce práce.

Náčelník kmeňa Apache „Sediaci býk“ zvolal všetkých indiánov k veľkému ohňu. Miestny šaman, ktorý sa volal „Biele pierko“, pripravoval nápoj, z ktorého sa mali všetci napiť, aby mali jasnejšie myšlienky. Pri práci mu pomáhala jeho dcéra Biela medvedica. Náčelník hlasno zvolal a všetci si posadali okolo ohňa. Tri-krát hlasno zakričali „hu hu hu hu hu“ a začali si kolovať v kruhu čašu, z ktorej pili nápoj a fajčili veľkú fajku. „Musíme zastaviť kovbojov, ktorí kradnú územia, ničia osady, z našich bratov si robia otrokov a z našich žien upratovačky. Kmeň Apache sa nikdy nepodriadi takémuto systému“ hrdo prehovoril náčelník  Sediaci býk. Po jeho pravici sedel šaman Biele pierko a tiež prehovoril: „Včera v noci som mal videnie a videl som bieleho muža v koženom klobúku, ako zapaľuje našu osadu“. Celý kmeň sa preľakol. „Nebojte sa. Strach je choroba, neťahajme si ho medzi nás,“ prehovorila šamanova dcéra Biela medvedica. Tá vedela vždy s chladnou hlavou múdro poradiť.

Sotva dohovorila a z diaľky sa rútil sneho-biely kôň, ktorý niesol jedného z ich bratov. Bol na smrť preľaknutý a ledva lapal po dychu. Zosadol z koňa a posadil sa k ostatným k ohňu. Podali mu čašu s nápojom a fajku na upokojenie. „Upokoj sa a povedz nám čo ťa tak vyľakalo“ hovorí šamanova dcéra Biela medvedica. „Bol som za hranicami územia Apache, až tam, kde Slnko večer odchádza na spánok. Až za pohorím Medvedia hlava, kde som videl koče bielych tvári. Bolo ich aspoň 3 stovky. Niesli zo sebou sudy pušného prachu a plné koče zbraní. Odhadujem, že kým Slnko jeden krát obehne oblohu a Mesiac osvieti prériu, bude ich konvoj v našej osade“.  „Kovboji sa blížia. Budeme bojovať a budeme chrániť  svoje územie, našich bratov, ženy a deti“ statočne dodal náčelník Sediaci býk. Za úsvitu indiáni pripravovali nástrahy. Vykopávali diery, ktoré potom prikryli suchým lístím, brúsili šípy a na horúcom ohni tvarovali hroty šípov. Ženy a deti schovali v ďalekej jaskyni, aby ich ochránili. Zostala len šamanova dcéra, ktorá statočným indiánom pripravovala uspávacie šípky. Slnko prešlo celou oblohou a stratilo sa za horizontom. Mesiac osvietil oblohu a statoční indiáni z kmeňa Apache boli pripravení. V diaľke sa prášilo z kolies kočov a ozýval sa mohutný dupot koní, na ktorých sa niesli kovboji. Rútili sa hlasno k rezervácii Apache. Ako sa približovali, začali padať prvé kone a koče s kovbojmi do veľkých jám, ktoré boli zakryté lístím. Bola to pasca a fungovala perfektne. Strhla sa bitka a indiáni vyliezli z úkrytov.  Bojovali statočne. Šamanova dcéra Biela medvedica sa schovala v stane a z úzkej trubičky fúkala uspávacie šípky do kovbojov. Ale kovboji si ju všimli, prikradli sa do stanu a navliekli jej vrece na hlavu. Nasadli na kone a utekali späť so vzácnou korisťou. Indiáni sa chvíľu radovali, že sa im podarilo kovbojov zastrašiť, ale šaman si všimol, že jeho dcéra bola zajatá kovbojmi. Padol na kolená a horko zaplakal. Podišiel k nemu náčelník, chytil ho za rameno a šepol „privedieme ju späť domov“ a plným hrdlom vykríkol „hu hu hu hu hu“. Indiáni vyskočili na kone a dali sa do sledovania kovbojov. Keďže v stopovaní boli majstri, držali sa teplej stopy. Kovboji dorazili do svojho dočasného tábora pod Medveďou hlavou. Zajatú šamanovu dcéru hodili do malej klietky, bez vody a jedla. Všetci začali hodovať a tešili sa zo vzácneho úlovku. To ešte netušili, že ich Indiáni z kopca pozorovali a čakali na správny moment. S rastúcou nocou začali kovboji zaspávať. Napokon zaspal aj posledný a oheň pomaly vyhasínal. Vtedy indiáni potichu zliezli z hory. Vnikli do tábora a bojovým pokrikom prepadli spiacich kovbojov. Strhla sa ďalšia bitka, v ktorej už mali prevahu indiáni. Jeden z ostrých šípov zasiahol mladého kovboja do pravej nohy. V bolestiach sa zvalil na zem. Dopadol vedľa klietky, v ktorej bola uväznená šamanova dcéra Biela medvedica. „Mladý kovboj, ak má vyslobodíš môžem ti pomôcť. Môj otec je šaman a odovzdal mi veľa vedomostí o sile prírody. Pripravím ti rýchly obklad zo zmesi rastlín a kvetov, ktoré ťa zbavia bolesti a zachránia ti nohu,“ prehovorila Biela medvedica. A mladý kovboj v strachu, že príde o svoju nohu súhlasil. Odomkol klietku a pustil ju von. Biela medvedica splnila svoj sľub. Nazbierala potrebné listy a kvety, vytlačila z nich extrakt pomocou kameňa a namastila mu ranu. Vytiahla malú ihlu, nahriala ju na ohni a dieru v nohe zašila. Bolesti prešli, krvácanie sa zastavilo. Rana bola stabilizovaná. Mladý kovboj bol vďačný Bielej medvedici a niekoľko-krát sa jej poďakoval. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Veľmi mi to pomohlo. Vy indiáni nie ste takí zlí, ako to hovoria starší kovboji. Mimochodom, volám sa Joe,“ predstavil sa.  „Vaše obsadzovanie území je bezvýznamné, môžete si zabrať nejaké voľné územia a našu osadu nechať na pokoji,“ prehovorila Biela medvedica. Joe sa zamyslel a súhlasil. Vzal mladú indiánku za ruku a postavil sa v strede bojiska. Indiáni a kovboji prestali bojovať a upriamili pohľad na mladého kovboja, ako sa drží za ruku so šamanovou dcérou. „Prestaňte bojovať. Kmeň Apache je dobrosrdečný. Nezaslúžia si pustošenie svojich osád. Predsa si môžeme nájsť územie, ktoré nepatrí nikomu a tam postavíme sieť železníc. Nemusíme ničiť iný domov pre naše túžby,“ vysvetľoval mladý Joe.  Podišiel k nim generál kovbojov: „Myslím si, že túto mladík má pravdu“ a presunul sa k náčelníkovi Apache. Podal mu ruku na znak mieru. Indiáni prijali mier a kovboji sa stiahli. Opustili osadu indiánov a našli si neutrálne miesto pre svoju sieť železníc.

Šamanova dcéra Biela medvedica ukázala, že sa netreba báť spraviť prvý krok. Práve ten sa v živote robí najťažšie. Aj dve rozdielne kultúry môžu spoločne fungovať, ak budú rešpektovať záujmy toho druhého.

Apache je kmeň severoamerických indiánov, ktorí si pokojne žili vo svojej osade, kočovali a spoznávali bohatstvo prírody. Mladá indiánka Biela medvedica, rada nasávala vedomosti od svojho otca, ktorý bol v kmene šamanom.

Ich pokojný život narušil až príchod moderného človeka na ich územie. Čoraz viac rozpínajúca sa komunita kovbojov si zaberala územie v každom kúte Ameriky. Bez ohľadu na pôvodných obyvateľov pustošili a ničili indiánske rezervácie. Stavali svoje drevené mestečká a budovali sieť železníc. Toto rozťahovanie začalo zasahovať aj do teritória kmeňa Apache. Kovboji ich vytláčali zo svojich rezervácií, unášali mladých indiánov a nútili ich tvrdo pracovať na svojej železničnej trati. Mladé indiánky využívali na domáce práce.

Náčelník kmeňa Apache „Sediaci býk“ zvolal všetkých indiánov k veľkému ohňu. Miestny šaman, ktorý sa volal „Biele pierko“, pripravoval nápoj, z ktorého sa mali všetci napiť, aby mali jasnejšie myšlienky. Pri práci mu pomáhala jeho dcéra Biela medvedica. Náčelník hlasno zvolal a všetci si posadali okolo ohňa. Tri-krát hlasno zakričali „hu hu hu hu hu“ a začali si kolovať v kruhu čašu, z ktorej pili nápoj a fajčili veľkú fajku. „Musíme zastaviť kovbojov, ktorí kradnú územia, ničia osady, z našich bratov si robia otrokov a z našich žien upratovačky. Kmeň Apache sa nikdy nepodriadi takémuto systému“ hrdo prehovoril náčelník  Sediaci býk. Po jeho pravici sedel šaman Biele pierko a tiež prehovoril: „Včera v noci som mal videnie a videl som bieleho muža v koženom klobúku, ako zapaľuje našu osadu“. Celý kmeň sa preľakol. „Nebojte sa. Strach je choroba, neťahajme si ho medzi nás,“ prehovorila šamanova dcéra Biela medvedica. Tá vedela vždy s chladnou hlavou múdro poradiť.

Sotva dohovorila a z diaľky sa rútil sneho-biely kôň, ktorý niesol jedného z ich bratov. Bol na smrť preľaknutý a ledva lapal po dychu. Zosadol z koňa a posadil sa k ostatným k ohňu. Podali mu čašu s nápojom a fajku na upokojenie. „Upokoj sa a povedz nám čo ťa tak vyľakalo“ hovorí šamanova dcéra Biela medvedica. „Bol som za hranicami územia Apache, až tam, kde Slnko večer odchádza na spánok. Až za pohorím Medvedia hlava, kde som videl koče bielych tvári. Bolo ich aspoň 3 stovky. Niesli zo sebou sudy pušného prachu a plné koče zbraní. Odhadujem, že kým Slnko jeden krát obehne oblohu a Mesiac osvieti prériu, bude ich konvoj v našej osade“.  „Kovboji sa blížia. Budeme bojovať a budeme chrániť  svoje územie, našich bratov, ženy a deti“ statočne dodal náčelník Sediaci býk. Za úsvitu indiáni pripravovali nástrahy. Vykopávali diery, ktoré potom prikryli suchým lístím, brúsili šípy a na horúcom ohni tvarovali hroty šípov. Ženy a deti schovali v ďalekej jaskyni, aby ich ochránili. Zostala len šamanova dcéra, ktorá statočným indiánom pripravovala uspávacie šípky. Slnko prešlo celou oblohou a stratilo sa za horizontom. Mesiac osvietil oblohu a statoční indiáni z kmeňa Apache boli pripravení. V diaľke sa prášilo z kolies kočov a ozýval sa mohutný dupot koní, na ktorých sa niesli kovboji. Rútili sa hlasno k rezervácii Apache. Ako sa približovali, začali padať prvé kone a koče s kovbojmi do veľkých jám, ktoré boli zakryté lístím. Bola to pasca a fungovala perfektne. Strhla sa bitka a indiáni vyliezli z úkrytov.  Bojovali statočne. Šamanova dcéra Biela medvedica sa schovala v stane a z úzkej trubičky fúkala uspávacie šípky do kovbojov. Ale kovboji si ju všimli, prikradli sa do stanu a navliekli jej vrece na hlavu. Nasadli na kone a utekali späť so vzácnou korisťou. Indiáni sa chvíľu radovali, že sa im podarilo kovbojov zastrašiť, ale šaman si všimol, že jeho dcéra bola zajatá kovbojmi. Padol na kolená a horko zaplakal. Podišiel k nemu náčelník, chytil ho za rameno a šepol „privedieme ju späť domov“ a plným hrdlom vykríkol „hu hu hu hu hu“. Indiáni vyskočili na kone a dali sa do sledovania kovbojov. Keďže v stopovaní boli majstri, držali sa teplej stopy. Kovboji dorazili do svojho dočasného tábora pod Medveďou hlavou. Zajatú šamanovu dcéru hodili do malej klietky, bez vody a jedla. Všetci začali hodovať a tešili sa zo vzácneho úlovku. To ešte netušili, že ich Indiáni z kopca pozorovali a čakali na správny moment. S rastúcou nocou začali kovboji zaspávať. Napokon zaspal aj posledný a oheň pomaly vyhasínal. Vtedy indiáni potichu zliezli z hory. Vnikli do tábora a bojovým pokrikom prepadli spiacich kovbojov. Strhla sa ďalšia bitka, v ktorej už mali prevahu indiáni. Jeden z ostrých šípov zasiahol mladého kovboja do pravej nohy. V bolestiach sa zvalil na zem. Dopadol vedľa klietky, v ktorej bola uväznená šamanova dcéra Biela medvedica. „Mladý kovboj, ak má vyslobodíš môžem ti pomôcť. Môj otec je šaman a odovzdal mi veľa vedomostí o sile prírody. Pripravím ti rýchly obklad zo zmesi rastlín a kvetov, ktoré ťa zbavia bolesti a zachránia ti nohu,“ prehovorila Biela medvedica. A mladý kovboj v strachu, že príde o svoju nohu súhlasil.



Odomkol klietku a pustil ju von. Biela medvedica splnila svoj sľub. Nazbierala potrebné listy a kvety, vytlačila z nich extrakt pomocou kameňa a namastila mu ranu. Vytiahla malú ihlu, nahriala ju na ohni a dieru v nohe zašila. Bolesti prešli, krvácanie sa zastavilo. Rana bola stabilizovaná. Mladý kovboj bol vďačný Bielej medvedici a niekoľko-krát sa jej poďakoval. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Veľmi mi to pomohlo. Vy indiáni nie ste takí zlí, ako to hovoria starší kovboji. Mimochodom, volám sa Joe,“ predstavil sa.  „Vaše obsadzovanie území je bezvýznamné, môžete si zabrať nejaké voľné územia a našu osadu nechať na pokoj,i“ prehovorila Biela medvedica. Joe sa zamyslel a súhlasil. Vzal mladú indiánku za ruku a postavil sa v strede bojiska. Indiáni a kovboji prestali bojovať a upriamili pohľad na mladého kovboja, ako sa drží za ruku so šamanovou dcérou. „Prestaňte bojovať. Kmeň Apache je dobrosrdečný. Nezaslúžia si pustošenie svojich osád. Predsa si môžeme nájsť územie, ktoré nepatrí nikomu a tam postavíme sieť železníc. Nemusíme ničiť iný domov pre naše túžby,“ vysvetľoval mladý Joe.  Podišiel k nim generál kovbojov: „Myslím si, že túto mladík má pravdu“ a presunul sa k náčelníkovi Apache. Podal mu ruku na znak mieru. Indiáni prijali mier a kovboji sa stiahli. Opustili osadu indiánov a našli si neutrálne miesto pre svoju sieť železníc.

Šamanova dcéra Biela medvedica ukázala, že sa netreba báť spraviť prvý krok. Práve ten sa v živote robí najťažšie. Aj dve rozdielne kultúry môžu spoločne fungovať, ak budú rešpektovať záujmy toho druhého.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Kúzelná konzerva 2

Kúzelná konzerva 2

Kúzelná konzerva 2

V prvej časti si Oscar s Alicou zakúpili na jarmoku kúzelnú konzervu. Netušili však, že zažijú vesmírne dobrodružstvo. Po návšteve planéty a zlatej hviezdy navštívia ďalšiu vesmírnu krásu a spoznajú nových vesmírne bytosti.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 28.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1071 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Oscar a Alica zažili dych berúci zážitok s kúzelnou konzervou, ktorú si zakúpili od starčeka na jarmoku. Konzerva ich premiestnila do vesmíru, kde si pozreli krásy prekračujúce hranice Zeme.

Ráno po úžasnej ceste vesmírom sa Alica zobudila ako prvá a hneď utekala do Oscarovej izby. „Oscar, ešte spíš?“ pýtala sa. „Nie, už nie“ odpovedal. Alica vkročila do izby a sadla si k Oscarovi na posteľ. „Poďme dnes na ďalšiu dobrodružnú cestu vesmírom“ navrhla. Samozrejme, že Oscar nenamietal a súhlasil. Obaja fantazírovali, čo chcú vo vesmíre navštíviť. „Môžeme sa vybrať na Jupiter či Saturn alebo sa pozrieť na čiernu dieru“ hlasno premýšľal Oscar. „Alebo sa pozrieme na Venušu“ navrhuje Alica. Natešení leteli schodmi dole do kuchyne. Presvedčili sa, či sú tam sami a pristúpili k chladničke. Obaja chmatli dvierka chladničky a natiahli ruky po kúzelnej konzerve. Chytili obaja viečko, zatvorili oči a otvorili konzervu. Čakali to isté, ako keď ju otvorili prvý krát. Ale keď otvorili oči, stále sedeli v kuchyni na podlahe. Pozreli sa na konzervu, ale v nej boli len sardinky. „Čo sa to stalo Oscar? Prečo nie sme vo vesmíre? A prečo sú vo vnútri sardinky? Máme správnu konzervu?“ čudovala sa Alica.  Oscar otočil konzervu a všimol si nápis ANDROMÉDA, čo znamenalo, že áno, majú správnu konzervu. Zatvorili ju a vložili späť do chladničky. Posadili sa na lavičku v záhrade a chvíľu na seba pozerali. Nechápali, čo sa to stalo. „Myslíš, že to bol len sen?  Že sme včera neboli vo vesmíre, a že žiadna kúzelná konzerva neexistuje? Že je to len výplod našej fantázie?“ pýtal sa Oscar Alice. „Čo to táraš Oscar? Nebol to žiadny sen! Bola to skutočnosť. Naozaj sme boli vo vesmíre“ tvrdila Alica. „Počkaj, mám nápad ako to overíme. Na zlatej hviezde nám predsa mystická bytosť v zlatom plášti darovala zlatý prášok, pamätáš?“ pýtal sa Oscar. Alici to hneď došlo. Vyskočila z lavičky a rozbehla sa do izby, kde pod posteľou ukryli zlatý prášok. Alica sa vrhla pod posteľ. Oscar ju dobehol. A naozaj. Bolo tam malé vrecúško so zlatým práškom. „Tak predsa to bolo skutočné! Nebol to žiadny sen!“ tešil sa Oscar. Ale stále nebola zodpovedaná druhá otázka. Prečo sa po otvorení konzervy nedostali do vesmíru, ale namiesto toho bola konzerva plná sardiniek? Opäť zišli dole na záhradu a posadili sa na lavičku. Ako tak premýšľali Oscarovi to došlo. „Alica! Máme predsa zlatý prášok, ktorý každej bytosti s dobrým úmyslom splní želanie. Použime prášok na rozuzlenie problému s konzervou“ navrhoval Oscar. Alica prikývla. Vysypali zlatý prášok do dlane a vyslovili svoje prianie: „Chceme vedieť, prečo nás kúzelná konzerva nepremiestnila do vesmíru, ale bola plná rýb“. Zlatý prášok sa zdvihol do malého vzdušného víru. Chvíľočku takto letel a potom sa vysypal do Oscarovej dlane. Prášok vytvoril dve slová: NOCTE DEMUM. Obaja si prečítali tento odkaz, ale nechápali jeho význam.  Rozbehli sa za starkou v záhrade a opýtali sa jej: „Starká, starká, čo znamená NOCTE DEMUM?“ Nuž, ale starenka to nevedela. Rozbehli sa k rodičom a opýtali sa na to isté. Ale ani oni im nevedeli odpovedať. Napadlo ich, že v susedstve žije učiteľ. Učí na gymnáziu a je veľmi múdry. Zaklopali mu na dvere a povedali záhadné slova. „Deti, sú to latinské slová „NOCTE DEMUM“ a znamenajú „iba v noci“ odpovedal učiteľ. Oscar a Alica sa poďakovali a utekali späť domov. Obom to hneď došlo. Kúzelná konzerva funguje len v noci. Preto v nej boli sardinky, pretože ju otvorili ráno počas dňa. Počkali do zotmenia a s nástupom noci vytiahli kúzelnú konzervu z chladničky, posadili sa do stredu kuchyne na podlahu a otvorili ju. Z konzervy v tmavej kuchyni vystrelilo úžasné svetlo, vesmírny prach a žiarivé hviezdy s planétami. Všetko pohltila tma  a navôkol sa roztancovalo kopec krásnych svetielok. Alica a Oscar sa opäť ocitli vo vesmíre. Boli nadšení. Už vedeli ako sa pohybovať, a tak sa pustili strmhlav do vesmíru. „Oscar. Vždy som sa chcela zblízka pozrieť na kométu. Vždy ju sledujeme doma zo záhrady, ako si letí oblohou. Nájdime jednu z nich a poďme ju preskúmať“ navrhla Alica. Oscar súhlasil, a tak sa rozhliadli vesmírom po kométe. Po chvíľke hľadania zhliadli krásnu kométu. „Alica pozri! To je Halleyho kométa“ zvolal Oscar a vyrazili smerom k nej. Spolu s Alicou ju dobehli a zoskočili na jej povrch. Bolo to neuveriteľné. Halleyho kométa letela tisíckami kilometrov za hodinu. Bola to vzrušujúce viesť sa, na tak rýchlom vesmírnom telese.  Upútal ich otvor na povrchu. „Čo sa skrýva pod týmto povrchom?“ pýta sa Alica. Oscar tri krát zaťukal na otvor a ten sa otvoril. Do hĺbky kométy viedol rebrík. Obaja zatajili dych a zostúpili do útrob Helleyho kométy. Bola to malá vesmírna mašinka. Malé biele postavičky s červenými vlasmi neboli vyššie ako 30 centimetrov. Pobehovali okolo Alici a Oscara hore dole a v rukách mali sklenené a žiarivé guľôčky. Napokon Oscar prehovoril: „Ahojte. Kto ste?“. V tom sa všetci bieli pracovníci kométy zastavili a otočili sa k Oscarovi a Alici. „My sme kométnici, sme vesmírny zapisovači. A kto ste vy?“ odpovedal jeden z bielych zapisovačov. Alica im vysvetlila, kto sú a odkiaľ prichádzajú. „A čo to  zapisujete?“ pokračuje v otázkach Alica. Kométnik začal vysvetľovať: „letíme v kométe cez celý vesmír, v ktorom sa vyskytuje milióny galaxií. Zapisujeme ich našou predstavivosťou, ktorú potom vložíme do malých sklenených guľôčok. Pozrite sa“ a kométnik im podal sklenenú guľôčku s galaxiou. Obzerali ju dookola. Bola nádherná. Pompézna. Ukrývala v sebe predstavivosť zloženú z miliónov malých hviezd a planét. „A kam veziete všetky tie guľôčky?“ vyzvedá Oscar. „Všetky tieto sklenené guľôčky, ktoré ukrývajú Galaxie, vezieme na planétu SOMNIUM. Vytvárame z nich obrovskú pyramídu, ktorej vrchol vysiela rozprávkové sny do vesmíru. Slúžia na to, aby sa všetkým živým bytostiam snívali nádherné rozprávkové sny“ vysvetlil kométnik. Vzal Alicu a Oscara o poschodie nižšie a ukázal im prácu. Plná miestnosť  sklenených guľôčok s galaxiami vo vnútri. „Vyberte si jednu a vezmite si ju so sebou. Bude Vám prinášať krásne sny každú noc“ ponúkol kométnik. Neváhali a spoločne si vybrali jednu sklenenú guľôčku so špirálovitou galaxiou. Kúzelná nádhera plna miliónov hviezd.

Vrúcne sa poďakovali za darček a poprosili kométnikov, či im neukážu cestu domov. Boli však ďaleko od Zeme, a tak kométnici zmenili kurz a obrovskou rýchlosťou sa dostali do elipsovitej dráhy Zeme. Halleyho kométa spomalila a Oscar s Alicou vyleteli von z kométy. Chytili sa za ruky a zatvorili oči.

Keď ich znova otvorili boli opäť na podlahe uprostred kuchyni. Vzali sklenenú guľôčku s galaxiou a ukryli ju pod posteľ k mešcu so zlatým práškom.

Oscar a Alica zažili dych berúci zážitok s kúzelnou konzervou, ktorú si zakúpili od starčeka na jarmoku. Konzerva ich premiestnila do vesmíru, kde si pozreli krásy prekračujúce hranice Zeme.

Ráno po úžasnej ceste vesmírom sa Alica zobudila ako prvá a hneď utekala do Oscarovej izby. „Oscar, ešte spíš?“ pýtala sa. „Nie, už nie“ odpovedal. Alica vkročila do izby a sadla si k Oscarovi na posteľ. „Poďme dnes na ďalšiu dobrodružnú cestu vesmírom“ navrhla. Samozrejme, že Oscar nenamietal a súhlasil. Obaja fantazírovali, čo chcú vo vesmíre navštíviť. „Môžeme sa vybrať na Jupiter či Saturn alebo sa pozrieť na čiernu dieru“ hlasno premýšľal Oscar. „Alebo sa pozrieme na Venušu“ navrhuje Alica. Natešení leteli schodmi dole do kuchyne. Presvedčili sa, či sú tam sami a pristúpili k chladničke. Obaja chmatli dvierka chladničky a natiahli ruky po kúzelnej konzerve. Chytili obaja viečko, zatvorili oči a otvorili konzervu. Čakali to isté, ako keď ju otvorili prvý krát. Ale keď otvorili oči, stále sedeli v kuchyni na podlahe. Pozreli sa na konzervu, ale v nej boli len sardinky. „Čo sa to stalo Oscar? Prečo nie sme vo vesmíre? A prečo sú vo vnútri sardinky? Máme správnu konzervu?“ čudovala sa Alica.  Oscar otočil konzervu a všimol si nápis ANDROMÉDA, čo znamenalo, že áno, majú správnu konzervu. Zatvorili ju a vložili späť do chladničky. Posadili sa na lavičku v záhrade a chvíľu na seba pozerali. Nechápali, čo sa to stalo. „Myslíš, že to bol len sen?  Že sme včera neboli vo vesmíre, a že žiadna kúzelná konzerva neexistuje? Že je to len výplod našej fantázie?“ pýtal sa Oscar Alice. „Čo to táraš Oscar? Nebol to žiadny sen! Bola to skutočnosť. Naozaj sme boli vo vesmíre“ tvrdila Alica. „Počkaj, mám nápad ako to overíme. Na zlatej hviezde nám predsa mystická bytosť v zlatom plášti darovala zlatý prášok, pamätáš?“ pýtal sa Oscar. Alici to hneď došlo. Vyskočila z lavičky a rozbehla sa do izby, kde pod posteľou ukryli zlatý prášok. Alica sa vrhla pod posteľ. Oscar ju dobehol. A naozaj. Bolo tam malé vrecúško so zlatým práškom. „Tak predsa to bolo skutočné! Nebol to žiadny sen!“ tešil sa Oscar. Ale stále nebola zodpovedaná druhá otázka. Prečo sa po otvorení konzervy nedostali do vesmíru, ale namiesto toho bola konzerva plná sardiniek? Opäť zišli dole na záhradu a posadili sa na lavičku. Ako tak premýšľali Oscarovi to došlo. „Alica! Máme predsa zlatý prášok, ktorý každej bytosti s dobrým úmyslom splní želanie. Použime prášok na rozuzlenie problému s konzervou“ navrhoval Oscar. Alica prikývla. Vysypali zlatý prášok do dlane a vyslovili svoje prianie: „Chceme vedieť, prečo nás kúzelná konzerva nepremiestnila do vesmíru, ale bola plná rýb“. Zlatý prášok sa zdvihol do malého vzdušného víru. Chvíľočku takto letel a potom sa vysypal do Oscarovej dlane. Prášok vytvoril dve slová: NOCTE DEMUM. Obaja si prečítali tento odkaz, ale nechápali jeho význam.  Rozbehli sa za starkou v záhrade a opýtali sa jej: „Starká, starká, čo znamená NOCTE DEMUM?“ Nuž, ale starenka to nevedela. Rozbehli sa k rodičom a opýtali sa na to isté. Ale ani oni im nevedeli odpovedať. Napadlo ich, že v susedstve žije učiteľ. Učí na gymnáziu a je veľmi múdry. Zaklopali mu na dvere a povedali záhadné slova. „Deti, sú to latinské slová „NOCTE DEMUM“ a znamenajú „iba v noci“ odpovedal učiteľ. Oscar a Alica sa poďakovali a utekali späť domov. Obom to hneď došlo. Kúzelná konzerva funguje len v noci. Preto v nej boli sardinky, pretože ju otvorili ráno počas dňa. Počkali do zotmenia a s nástupom noci vytiahli kúzelnú konzervu z chladničky, posadili sa do stredu kuchyne na podlahu a otvorili ju. Z konzervy v tmavej kuchyni vystrelilo úžasné svetlo, vesmírny prach a žiarivé hviezdy s planétami. Všetko pohltila tma  a navôkol sa roztancovalo kopec krásnych svetielok. Alica a Oscar sa opäť ocitli vo vesmíre. Boli nadšení. Už vedeli ako sa pohybovať, a tak sa pustili strmhlav do vesmíru. „Oscar. Vždy som sa chcela zblízka pozrieť na kométu. Vždy ju sledujeme doma zo záhrady, ako si letí oblohou. Nájdime jednu z nich a poďme ju preskúmať“ navrhla Alica. Oscar súhlasil, a tak sa rozhliadli vesmírom po kométe. Po chvíľke hľadania zhliadli krásnu kométu. „Alica pozri! To je Halleyho kométa“ zvolal Oscar a vyrazili smerom k nej. Spolu s Alicou ju dobehli a zoskočili na jej povrch. Bolo to neuveriteľné. Halleyho kométa letela tisíckami kilometrov za hodinu. Bola to vzrušujúce viesť sa, na tak rýchlom vesmírnom telese.  Upútal ich otvor na povrchu. „Čo sa skrýva pod týmto povrchom?“ pýta sa Alica. Oscar tri krát zaťukal na otvor a ten sa otvoril. Do hĺbky kométy viedol rebrík. Obaja zatajili dych a zostúpili do útrob Helleyho kométy. Bola to malá vesmírna mašinka. Malé biele postavičky s červenými vlasmi neboli vyššie ako 30 centimetrov. Pobehovali okolo Alici a Oscara hore dole a v rukách mali sklenené a žiarivé guľôčky. Napokon Oscar prehovoril: „Ahojte. Kto ste?“. V tom sa všetci bieli pracovníci kométy zastavili a otočili sa k Oscarovi a Alici. „My sme kométnici, sme vesmírny zapisovači. A kto ste vy?“ odpovedal jeden z bielych zapisovačov. Alica im vysvetlila, kto sú a odkiaľ prichádzajú.



„A čo to  zapisujete?“ pokračuje v otázkach Alica. Kométnik začal vysvetľovať: „letíme v kométe cez celý vesmír, v ktorom sa vyskytuje milióny galaxií. Zapisujeme ich našou predstavivosťou, ktorú potom vložíme do malých sklenených guľôčok. Pozrite sa“ a kométnik im podal sklenenú guľôčku s galaxiou. Obzerali ju dookola. Bola nádherná. Pompézna. Ukrývala v sebe predstavivosť zloženú z miliónov malých hviezd a planét. „A kam veziete všetky tie guľôčky?“ vyzvedá Oscar. „Všetky tieto sklenené guľôčky, ktoré ukrývajú Galaxie, vezieme na planétu SOMNIUM. Vytvárame z nich obrovskú pyramídu, ktorej vrchol vysiela rozprávkové sny do vesmíru. Slúžia na to, aby sa všetkým živým bytostiam snívali nádherné rozprávkové sny“ vysvetlil kométnik. Vzal Alicu a Oscara o poschodie nižšie a ukázal im prácu. Plná miestnosť  sklenených guľôčok s galaxiami vo vnútri. „Vyberte si jednu a vezmite si ju so sebou. Bude Vám prinášať krásne sny každú noc“ ponúkol kométnik. Neváhali a spoločne si vybrali jednu sklenenú guľôčku so špirálovitou galaxiou. Kúzelná nádhera plna miliónov hviezd.

Vrúcne sa poďakovali za darček a poprosili kométnikov, či im neukážu cestu domov. Boli však ďaleko od Zeme, a tak kométnici zmenili kurz a obrovskou rýchlosťou sa dostali do elipsovitej dráhy Zeme. Halleyho kométa spomalila a Oscar s Alicou vyleteli von z kométy. Chytili sa za ruky a zatvorili oči.

Keď ich znova otvorili boli opäť na podlahe uprostred kuchyni. Vzali sklenenú guľôčku s galaxiou a ukryli ju pod posteľ k mešcu so zlatým práškom.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Čo sa stalo, keď Oscar a Alica otvorili konzervu?

a) Ocitli sa vo vesmíre
b) Konzervá bola plná sardiniek
c) Nedokázali ju otvoriť

 

2. Čo im povedal zlatý prášok?

a) že len v noci funguje konzerva
b) že už nefunguje
c) že si musia kúpiť novú konzervu

 

3. Čo navštívil Oscar s Alicou?

a) Mesiac
b) Jupiter
c) Halleyho kométu

 

4. Čo ukladali do sklenených guľôčok kometníci?

a) Galaxie
b) Mimozemšťanov
c) Vesmírne kamene

 

5. Čo robili so sklenenými guľočkami?

a) rozdávali ich
b) stavali pyramídu
c) predávali ich

 

6. K čomu slúžila pyramída?

a) kvoli dizajnu
b) ako hrobka
c) vysielali krásne sny

 

7. Aký darček dostali Alica a Oscar?

a) sklenenú guľočku
b) kúsok zlata
c) mapu

 

Správen odpovede:
1b, 2a. 3c, 4a, 5b, 6c, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Posledný hrdina

Posledný hrdina

Posledný hrdina

Presne pred 66 miliónmi rokov žili na zemi dinosaury. Ale všetko zmenil obrovský meteorit, ktorý dopadol na Zem. Tricero sa viackrát obetoval, aby zachránil v tejto katastrofe svoju novú kamarátku Dipi.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 20.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1175 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Bolo to presne pred 66 miliónmi rokov, keď  Zem obývali najväčšie živočíchy, aké tu kedy žili. Dinosaury. Stovky druhov dinosaurov obývalo celú planétu. Žili tu veľmi dlho a zanechali nám množstvo stôp o svojom živote.

Malá rodinka Diplodocusov  sa ako každý deň vybrala na zelené polia, kde trávila celé dni. Mama, otec a malá Dipi, ktorá pobehovala sem a tam a jedli listy z tých najvyšších stromov.  Okrem nich sa tu páslo desiatky ďalších bylinožravých dinosauroch. Mali tu množstvo zelene, čo im vyhovovalo. Museli byť však neustále na pozore pred mäsožravým Tyrannosaurom  či Velociraptorom. Jedného dňa všetko prebiehalo ako obvykle, až na jednu udalosť, ktorá výrazne ovplyvnil život dinosaurov na planéte Zem. V jednom momente osvietila dennú oblohu veľká žiara a hluk, ktorý sa niesol celou prériou. Obrovský a rozpálený meteorit preťal atmosféru a rútil sa na Zem. Dinosaury sa rozutekali na všetky strany. Malá Dipi sa zabávala ďaleko od svojich rodičov. Meteorit sa blížil k Zemi a čím bol bližšie, tým bol väčší. Bol naozaj obrovský. A búúúm! Dopadol na Zem. Okamžite sa všade začala šíriť horúca tlaková vlna, ktorá niesla so sebou tisícky úlomkov zeminy a kameňa. Väčšiu časť planéty pohltila spaľujúca láva, ktorá všetko pustošila, v momente uvarila milióny kubíkov vody v oceánoch a prevrátila Zem na ruby. Na zemi sa tvorili obrovské trhliny, a tie boli niekoľko kilometrov dlhé. Mala Dipi sa ocitla na druhej strane. Nemohla sa už vrátiť za svojimi rodičmi. Nevedela sa už ani vrátiť k ostatným dinosaurom.  Zem sa triasla a Dipi padla do veľkej trhliny. Kotúľala sa niekoľko metrov dole. Otrasená sa pozbierala. Zdvihla hlavu a videla len vysoké steny. Všetko bolo v ruinách posiate popolom.

Pochopila, že musí nájsť cestu z rokliny a vrátiť sa k rodičom. Putovala niekoľko hodím trhlinou. Dýchanie jej sťažoval popol a prach, ktoré boli vystrelené zo zeme do celého ovzdušia po náraze meteoritu. Kričala o pomoc, ale nik sa neozýval. Všade bolo ticho. Ako si tak kráčala, začula malé stonanie. Rozbehla sa v nádeji, že nájde niekoho, kto jej pomôže. Pod hromadou balvanov ležal mladý triceratops. „Ahoj, prosím pomôž mi“ slabučkým hlasom volal na Dipi. Neváhala a svojím dlhým chvostom začala odhadzovať kamene. Napokon ho vyslobodila. Triceratops sa postavil na nohy: „ďakujem ti. Som tvojím dlžníkom. Volám sa Tricero“. „Rada som ti pomohla. Ja som Dipi. Uviazla som v tejto trhline, a neviem sa odtiaľto dostať späť za svojou rodinou“ smutne vysvetľovala.  „Poď, musíme sa odtiaľto dostať. Poď za mnou“ odvetil Tricero. Prechádzali trhlinou. Zem sa ešte mohutne stále otriasala, ale tento krát už kvôli aktivite sopiek, ktoré sa po náraze meteoritu  aktivovali. Spustošenú krajinu začala pokrývať spaľujúca magma, ktorá ničila už beztak spustošenú Zem. Rozlievala sa všade. Dipi a Tricero si museli dávať pozor, aby nepadli do ešte väčšej pasce. Konečne sa im podarilo dostať sa von z trhliny. Vyšli opäť na povrch a to čo videli ich zarmútilo. Ruiny, ktoré nikde nekončili. Tráva, stromy, bujné porasty, to všetko bolo spálené a zavalené prevrátenou hlinou a kameňmi. Nikto tu nezostal. „Och Tricero, čo budeme robiť, čo budeme jesť? Ako nájdeme svoje rodiny“ nariekala Dipi. Tricero jasne odpovedal: „musíme isť ďalej, určite odtiaľto utiekli, musíme ich nájsť!“ A vybrali sa spustošenou krajinou hľadať svoje rodiny a ostatných dinosaurov.  Čoraz viac sopiek začalo vybuchovať a chrliť lávu. Po zemi sa už kráčať nedalo. Dobehli k rieke a rýchlo si našli kmeň. Vyliezli naň a začali sa plaviť riekou. Ako tak sedeli, očami sledovali dookola spustošenú Zem. Všade bolo ticho. Nikde ani len vtáčik nepreletel. V momente však spozorneli, keď začuli zvuk padajúcej vody. „Och nie, to musí byť vodopád!“ vykríkol Tricero. A skôr ako sa nazdali čelili obrovskému vodopádu. Už nebolo možné vyhnúť sa mu. Obrovská sila prúdu vo vodopáde ich stiahla a leteli niekoľko metrov voľným pádom. Padli do hlbokej vody medzi skaly. Kmeň, na ktorom sa plavili sa roztrieštil na maličké časti. Tricero vyplával na breh. Ale nikde nevidel Dipi.  Kričal na plné hrdlo jej meno. Skočil späť do vody.  Plával prúdom a v diaľke videl dlhý chvost trčiaci z vody.“ Musí to byť Dipi“ pomyslel si. Doplával k nej a vytiahol ju na breh. Dipi bola chvíľu v bezvedomí, ale Tricero jej resuscitáciou vrátil dych. Dipi mu bola veľmi vďačná, že sa na ňu nevykašlal a šiel ju hľadať.  Boli veľmi hladní, keďže všetka zeleň bola spálená a zničená, rozhodli sa, že si pod skalou oddýchnu a ráno budú pokračovať.  Po východe slnka sa mohli len napiť vody a pokračovať ďalej. Ako si tak kráčali, spoza stromov vyskočili traja Velociraptori. Mäsožravé dinosaury. „Óóó,  konečne nejaká potrava“ slintali Velociraptori.  Široko ďaleko totiž nenašli bylinožravca, ktorého by mohli zožrať, takže boli tiež vyhladovaní na kosť. Tricero neváhal a rozbehol sa k nim. Vystrčil svoje rohy a nabral jedného Velociraptora. Zamával ním a odhodil ho priamo na ostatných. Omráčení ležali na zemi a hneď pochopili, že triceratopsa nepremôžu a tak utiekli. Dipi sa usmievala. Bola šťastná, že ju Tricero už druhý-krát zachránil. Tricero si všimol vysokú horu. Navrhol, aby sa vyšplhali na jej vrchol a odtiaľ budú môcť vidieť svoje rodiny a ostatných dinosaurov, ktorí prežili. Dipi súhlasila, a tak sa začal výstup na horu. Keďže už viac ako tri dni nič nejedli, boli slabí. Výstup im teda trval dlhšie. Ale keď zdolali vrchol, ich oči sa začali usmievať.  V diaľke videli malú zelenú krajinku, ktorá nebola spustošená. Bolo vidieť aj pohyb väčších dinosaurov v tejto zelenej oáze. „Tam musia byť naše rodiny Tricero. Musíme sa tam dostať“ kričala Dipi. Natešení zišli z hory. Vedeli, že už im nič nezabráni, aby sa opäť stretli so svojimi rodinami. Ale…. Predsa ich čakala ešte jedna prekážka. Zostali stáť pred obrovskou trhlinou, ktorá bola plná horúcej lávy. Tricero neváhal a zmotal lano z lián zo stromov. Vytvoril malý most, na druhú stranu. Chytili sa za chvosty, zatvorili oči. Krok po kroku, kráčali k druhej strane. Ale odrazu: Práásk. Odtrhla sa jedna liana. Prásk! Odtrhla sa aj druhá. Tricero neváhal a papuľou chytil obe liany a držal most pevne, aby sa nerozpadol. Chvostom naznačoval Dipi, aby pokračovala, keďže on musel držať liany. Zem sa začala čoraz viac otriasať a Tricero už nevládal dlhšie udržať liany spojené. Dipi so slzami v očiach prebehla na druhú stranu. Kričala na Tricera, ale tomu sa liany nedarilo zviazať dokopy. Zem sa otriasala čoraz viac a pod nohami Dipi sa začali uvoľňovať kamene a pôda. Musela sa s Tricerom rozlúčiť a utekať preč. Zem sa rozkúskovala na malé kúsočky a tisíce trhlín.

Dipi dobehla do zelenej krajinky, kde naozaj stretla svojich rodičov a zvyšných dinosaurov. Objala ich a plakala. Povedala im o Tricerovi, ktorý ju viac-krát zachránil, a že zrejme padol do horúcej lávy. Starší Diplodocus obaja Dipi ešte väčšmi a spoločne smútili za Tricerom. V diaľke z hustého prachu bolo vidieť pomalý pohyb. Niečo sa plazilo.  Dipi zdvihla hlavu a zaostrila zrak. „To je Tricero!“ nadšene zvolala. Rozbehla sa k nemu a od radosti ho olizovala po tvári.

Tricerovi sa podarilo liany spojiť, prekročiť trhlinu s lávou a vyhnúť sa ničivým otrasom. Bol to veľký bojovník, ktorý to nikdy nevzdal. A zároveň jeden z posledných hrdinov v ére dinosaurov.

Bolo to presne pred 66 miliónmi rokov, keď  Zem obývali najväčšie živočíchy, aké tu kedy žili. Dinosaury. Stovky druhov dinosaurov obývalo celú planétu. Žili tu veľmi dlho a zanechali nám množstvo stôp o svojom živote.

Malá rodinka Diplodocusov  sa ako každý deň vybrala na zelené polia, kde trávila celé dni. Mama, otec a malá Dipi, ktorá pobehovala sem a tam a jedli listy z tých najvyšších stromov.  Okrem nich sa tu páslo desiatky ďalších bylinožravých dinosauroch. Mali tu množstvo zelene, čo im vyhovovalo. Museli byť však neustále na pozore pred mäsožravým Tyrannosaurom  či Velociraptorom. Jedného dňa všetko prebiehalo ako obvykle, až na jednu udalosť, ktorá výrazne ovplyvnil život dinosaurov na planéte Zem. V jednom momente osvietila dennú oblohu veľká žiara a hluk, ktorý sa niesol celou prériou. Obrovský a rozpálený meteorit preťal atmosféru a rútil sa na Zem. Dinosaury sa rozutekali na všetky strany. Malá Dipi sa zabávala ďaleko od svojich rodičov. Meteorit sa blížil k Zemi a čím bol bližšie, tým bol väčší. Bol naozaj obrovský. A búúúm! Dopadol na Zem. Okamžite sa všade začala šíriť horúca tlaková vlna, ktorá niesla so sebou tisícky úlomkov zeminy a kameňa. Väčšiu časť planéty pohltila spaľujúca láva, ktorá všetko pustošila, v momente uvarila milióny kubíkov vody v oceánoch a prevrátila Zem na ruby. Na zemi sa tvorili obrovské trhliny, a tie boli niekoľko kilometrov dlhé. Mala Dipi sa ocitla na druhej strane. Nemohla sa už vrátiť za svojimi rodičmi. Nevedela sa už ani vrátiť k ostatným dinosaurom.  Zem sa triasla a Dipi padla do veľkej trhliny. Kotúľala sa niekoľko metrov dole. Otrasená sa pozbierala. Zdvihla hlavu a videla len vysoké steny. Všetko bolo v ruinách posiate popolom.

Pochopila, že musí nájsť cestu z rokliny a vrátiť sa k rodičom. Putovala niekoľko hodím trhlinou. Dýchanie jej sťažoval popol a prach, ktoré boli vystrelené zo zeme do celého ovzdušia po náraze meteoritu. Kričala o pomoc, ale nik sa neozýval. Všade bolo ticho. Ako si tak kráčala, začula malé stonanie. Rozbehla sa v nádeji, že nájde niekoho, kto jej pomôže. Pod hromadou balvanov ležal mladý triceratops. „Ahoj, prosím pomôž mi“ slabučkým hlasom volal na Dipi. Neváhala a svojím dlhým chvostom začala odhadzovať kamene. Napokon ho vyslobodila. Triceratops sa postavil na nohy: „ďakujem ti. Som tvojím dlžníkom. Volám sa Tricero“. „Rada som ti pomohla. Ja som Dipi. Uviazla som v tejto trhline, a neviem sa odtiaľto dostať späť za svojou rodinou“ smutne vysvetľovala.  „Poď, musíme sa odtiaľto dostať. Poď za mnou“ odvetil Tricero. Prechádzali trhlinou. Zem sa ešte mohutne stále otriasala, ale tento krát už kvôli aktivite sopiek, ktoré sa po náraze meteoritu  aktivovali. Spustošenú krajinu začala pokrývať spaľujúca magma, ktorá ničila už beztak spustošenú Zem. Rozlievala sa všade. Dipi a Tricero si museli dávať pozor, aby nepadli do ešte väčšej pasce. Konečne sa im podarilo dostať sa von z trhliny. Vyšli opäť na povrch a to čo videli ich zarmútilo. Ruiny, ktoré nikde nekončili. Tráva, stromy, bujné porasty, to všetko bolo spálené a zavalené prevrátenou hlinou a kameňmi. Nikto tu nezostal. „Och Tricero, čo budeme robiť, čo budeme jesť? Ako nájdeme svoje rodiny“ nariekala Dipi. Tricero jasne odpovedal: „musíme isť ďalej, určite odtiaľto utiekli, musíme ich nájsť!“ A vybrali sa spustošenou krajinou hľadať svoje rodiny a ostatných dinosaurov.  Čoraz viac sopiek začalo vybuchovať a chrliť lávu. Po zemi sa už kráčať nedalo. Dobehli k rieke a rýchlo si našli kmeň. Vyliezli naň a začali sa plaviť riekou. Ako tak sedeli, očami sledovali dookola spustošenú Zem. Všade bolo ticho. Nikde ani len vtáčik nepreletel. V momente však spozorneli, keď začuli zvuk padajúcej vody. „Och nie, to musí byť vodopád!“ vykríkol Tricero. A skôr ako sa nazdali čelili obrovskému vodopádu. Už nebolo možné vyhnúť sa mu. Obrovská sila prúdu vo vodopáde ich stiahla a leteli niekoľko metrov voľným pádom. Padli do hlbokej vody medzi skaly. Kmeň, na ktorom sa plavili sa roztrieštil na maličké časti. Tricero vyplával na breh. Ale nikde nevidel Dipi.  Kričal na plné hrdlo jej meno. Skočil späť do vody.  Plával prúdom a v diaľke videl dlhý chvost trčiaci z vody.“ Musí to byť Dipi“ pomyslel si. Doplával k nej a vytiahol ju na breh. Dipi bola chvíľu v bezvedomí, ale Tricero jej resuscitáciou vrátil dych. Dipi mu bola veľmi vďačná, že sa na ňu nevykašlal a šiel ju hľadať.  Boli veľmi hladní, keďže všetka zeleň bola spálená a zničená, rozhodli sa, že si pod skalou oddýchnu a ráno budú pokračovať.  Po východe slnka sa mohli len napiť vody a pokračovať ďalej. Ako si tak kráčali, spoza stromov vyskočili traja Velociraptori. Mäsožravé dinosaury. „Óóó,  konečne nejaká potrava“ slintali Velociraptori.  Široko ďaleko totiž nenašli bylinožravca, ktorého by mohli zožrať, takže boli tiež vyhladovaní na kosť. Tricero neváhal a rozbehol sa k nim. Vystrčil svoje rohy a nabral jedného Velociraptora. Zamával ním a odhodil ho priamo na ostatných. Omráčení ležali na zemi a hneď pochopili, že triceratopsa nepremôžu a tak utiekli. Dipi sa usmievala. Bola šťastná, že ju Tricero už druhý-krát zachránil. Tricero si všimol vysokú horu. Navrhol, aby sa vyšplhali na jej vrchol a odtiaľ budú môcť vidieť svoje rodiny a ostatných dinosaurov, ktorí prežili. Dipi súhlasila, a tak sa začal výstup na horu. Keďže už viac ako tri dni nič nejedli, boli slabí. Výstup im teda trval dlhšie. Ale keď zdolali vrchol, ich oči sa začali usmievať.  V diaľke videli malú zelenú krajinku, ktorá nebola spustošená. Bolo vidieť aj pohyb väčších dinosaurov v tejto zelenej oáze. „Tam musia byť naše rodiny Tricero. Musíme sa tam dostať“ kričala Dipi. Natešení zišli z hory. Vedeli, že už im nič nezabráni, aby sa opäť stretli so svojimi rodinami. Ale…. Predsa ich čakala ešte jedna prekážka.



Zostali stáť pred obrovskou trhlinou, ktorá bola plná horúcej lávy. Tricero neváhal a zmotal lano z lián zo stromov. Vytvoril malý most, na druhú stranu. Chytili sa za chvosty, zatvorili oči. Krok po kroku, kráčali k druhej strane. Ale odrazu: Práásk. Odtrhla sa jedna liana. Prásk! Odtrhla sa aj druhá. Tricero neváhal a papuľou chytil obe liany a držal most pevne, aby sa nerozpadol. Chvostom naznačoval Dipi, aby pokračovala, keďže on musel držať liany. Zem sa začala čoraz viac otriasať a Tricero už nevládal dlhšie udržať liany spojené. Dipi so slzami v očiach prebehla na druhú stranu. Kričala na Tricera, ale tomu sa liany nedarilo zviazať dokopy. Zem sa otriasala čoraz viac a pod nohami Dipi sa začali uvoľňovať kamene a pôda. Musela sa s Tricerom rozlúčiť a utekať preč. Zem sa rozkúskovala na malé kúsočky a tisíce trhlín.

Dipi dobehla do zelenej krajinky, kde naozaj stretla svojich rodičov a zvyšných dinosaurov. Objala ich a plakala. Povedala im o Tricerovi, ktorý ju viac-krát zachránil, a že zrejme padol do horúcej lávy. Starší Diplodocus obaja Dipi ešte väčšmi a spoločne smútili za Tricerom. V diaľke z hustého prachu bolo vidieť pomalý pohyb. Niečo sa plazilo.  Dipi zdvihla hlavu a zaostrila zrak. „To je Tricero!“ nadšene zvolala. Rozbehla sa k nemu a od radosti ho olizovala po tvári.

Tricerovi sa podarilo liany spojiť, prekročiť trhlinu s lávou a vyhnúť sa ničivým otrasom. Bol to veľký bojovník, ktorý to nikdy nevzdal. A zároveň jeden z posledných hrdinov v ére dinosaurov.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Ako sa volalo mláďa v rodine Diplodocusov?

a) Biba
b) Dipi
c) Lili

 

2. Aká katastrofa zmenila dinosaurov život?

a) pád meteoritu
b) korona vírus
c) záplava

 

3. Koho stretla Dipi v trhline, v ktorej uviazla?

a) hada: Slizáka
b) psa: Deny
c) Triceratopsa: Tricero

 

4. Na čom sa plavili Dipi a Tricero?

a) na kmeni
b) na Titanicu
c) na plťke

 

5. Kto chcel zožrať Dipi a Tricera na ich ceste?

a) Postosuchus
b) Juravenátori
c) Velociraptori

 

6. Pri poslednej prekážke stali pred trhlinou plnej?

a) pavúkov
b) blata
c) horúcej lávy

 

7. Z čoho vyrobil Tricero most cez trhlinu?

a) z lian
b) z dreva
c) z kameňa

 

Správne odpovede:
1b, 2a. 3c, 4a, 5c, 6c, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Oblačná krajina

Oblačná krajina

Oblačná krajina

Oblačná krajina je domovom krásnych víl. Prichádzajú na zem aby plnili svoje poslanie. Ale jedného dňa im ich pokojný život naruší zlá zaklínačka. Ako si vily poradia?

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 19.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1028 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Vysoko v oblakoch sa vznáša tajomná krajina. Nesie sa na mäkučkých oblakoch, vďaka ktorým nie je zo zeme viditeľná, a tak si môže uchovať svoje tajomstvo. A aj keby ste vedeli lietať, nevedeli by ste, kde ju hľadať.

Je to Oblačná krajina. A aké tajomstvo skrýva? No, je to domov víl. Žijú tam všetky víly, všetky ktoré poznáte: zúbková víla, lesná víla, Kolorka, vodná víla a ďalšie. Všetky víly sú veľmi krásne. Prichádzajú na zem a plnia svoje poslanie. Zúbková víla zbiera mliečne zúbky a necháva mince pod vankúšom, Kolorka čaruje krásnu dúhu, ktorá sa vždy vyfarbi po daždi, lesná víla sa stará o krásy prírody, vodná víla má na starosti vodné krásy planéty. Skrátka, každá víla vie, čo má robiť.

O svoj domov sa zodpovedne starajú. Kvitnú tam tie najkrajšie kvety, z ktorých si víly pletú vence. Žijú tam tie najkrajšie druhy vtákov, z ktorých pierok vyrábajú ozdoby pre svoje oblečenie. Všade sa rozprestierajú zelené lúky a panuje radostná atmosféra. A najúžasnejšie je to, že tam nikdy neprší ani sa nemračí. Keďže oblačná krajina sa vznáša nad oblakmi, logicky tam svieti celý deň slnko. Noci sú jasné a nad hlavami víl sa vznášajú tie najkrajšie hviezdy.

Každá z víl lieta na zem v noci, aby ich deti nevideli. Snažia sa svoj domov a svoj príbeh držať v tajnosti, a tak naďalej prinášať deťom radostné prekvapenia.  Avšak jedného rána sa do oblačnej krajiny nevrátila jedna z víl.  Ostatné víly si mysleli, že sa asi len zdržala pri plnení svojho poslania. Čakali teda do ďalšieho rána. Ale stratená víla sa nevrátila, ba dokonca sa stratila aj ďalšia. To už zbystrili pozornosť všetky vily v Oblačnej krajine. Zasadli za veľký stôl v tvare kvetu a premýšľali prečo sa víly nevracajú späť domov. Rozhodli sa, že hneď, ako slnko zapadne musia prerušiť svoje poslanie a hľadať stratené víly. No medzi tým, nedorazila domov už tretia víla. Prišiel večer a všetky víly zišli dole na zem, aby našli svoje stratené sestry.  Hľadali celú noc bez prestávky, ale nič nenašli. S východom slnka sa vrátili späť domov. Medzi tým deti na zemi nechápali, prečo nedostali mince za svoje mliečne zúbky, nechápali prečo vily prestali plniť svoje posolstvo. Víly v mesačnej krajine preto opäť zasadli za veľký stôl. Tento krát so sebou priniesli kryštálovú guľu a najstaršiu z víl, ktorá žila v Oblačnej krajine. Mala už 316 rokov. Bol ta jedna z prvých víl na svete. Vola sa Gaia, čo v mytológii znamená Matka Zeme. Opýtali sa jej: „Gaia, prosím ťa pomôž nám. Čo sa deje s našimi sestrami? Prečo sa nevracajú domov?“ Gaia vzala kryštálovú guľu, vytiahla z vrecka bielu vreckovku a poriadne guľu vyleštila. Potom vzala lupeň z kvetu Ghost Orchid a položila ho na kryštálovú guľu.  Zatvorila oči a niečo si zašomrala. V kryštálovej guli sa začali hýbať obrazy. Gaia znova zašomrala: „ukáž nám naše stratené sestry“. A guľa sa otriasla všetkými farbami. Po chvíľočke sa chaos farieb zastavil. Na guli sa zobrazil jasný obraz. Tri stratené víly boli zviazané v klietke a na ruke mali pripevnené malé hadičky. V pozadí bola osoba oblečená v čiernom, ktorá sa zlomyseľné smiala. Obraz potom zhasol. „Gaia! Kto je ta osoba v čiernom, ktorá väzní naše sestry?“ pýtajú sa zdesené vily. Gaia pomalým pohybom zdvihla hlavu a riekla: „Je to zlomyseľná a veľmi prefíkaná zaklínačka. To ona uniesla naše sestry.“ „A kde ju nájdeme?“ pýtajú sa víly. Gaia vzala pierko z havrana, namočila ho do čierneho blata v malej fľaštičke a nakreslila stručnú mapu. Krížikom vyznačila miesto, kde sa zaklínačka schováva.  „Ale vy samé neporazíte zaklínačku. Jej zámok je tmavý a opevnený s množstvom nástrah s pascami. A aj keby sa vám podarilo dostať do zámku, určite nepremôžete zaklínačku. Všetky vás zajme“ hovorí Gaia. „Musíte zistiť čo má zaklínačka za lubom a vymyslieť chytrý plán“ doplnila. Vyslali jednu z najmenších víl do zámku zaklínačky. Víla bola taká malá, ako muška, takže si ju zaklínačka ani len nevšimla. Sadla si na trám v hale a sledovala čo sa deje. Po hodine sledovania sa vrátila späť do Oblačnej krajiny. Zvolala ostatné víly a zasadli k veľkému stolu v tvare kvetu. A malá víla všetkým vysvetľovala: „Zaklínačka má plán. Berie našu krv, mieša ju s kvapkou z prameňa nesmrteľnosti a vyrába elixír krásy. Myslí si, že nie je pekná, a že chce byť krásna ako víla. A tak asi chce získať krásu z nás. Preto unáša naše sestry“ vysvetľovala najmenšia víla. Víly premýšľali, aký plán vymyslia, aby zaklínačku dostali. Spojili hlavy dokopy a vymýšľali plán. Vtedy Gaia prehovorila: „Vylákame ju zo zámku. Keďže chce našu krv pre výrobu elixíru krásy, tak jej ukážeme, kde bývame“.  Víly zostali pohoršené a nechápali, prečo chce Gaia prezradiť zlej zaklínačke ich domov. Ale Gaia im pokojným hlasom odvetila: „Len mi verte a robte to, čo vám hovorím“. Opäť vzala pierko z havrana a nakreslili malú mapu do Oblačnej krajiny.  Papierik s mapou zložili do lietadielka a pustili ho priamo do zámku zlej zaklínačky. Z Oblačnej krajiny nechali visieť dlhý rebrík. Keď si zlá zaklínačka prezrela mapu, neváhala ani minútu a vybehla zo zámku. Dorazila pod oblaky, v ktorých sa skrývala Oblačná krajinka. V diaľke zbadala visieť rebrík. „Haha, to sú také hlúpe, že zabudli za sebou vytiahnuť rebrík?“ Hlasno sa zlomyseľne smiala a šplhala sa po rebríku hore. Víly sa preľakli. Stále nechápali, aký má Gaia plán. Prečo dovolila stúpať hore po rebríku zlej zaklínačke. A v tom Gaia znova prehovorila: „A teraz milé moje sestry, keď je už zlá  zaklínačka dosť vysoko na rebríku, zleťte tam a prestrihne laná“. Vílam to už bolo jasné. Bol to brilantný plán. Úlohy sa zmocnila zúbková víla. Zletela k rebríku, po ktorom sa šplhala zaklínačka. Vytiahla veľké nožnice a bez váhania, šup, šup prestrihla hrubé lano rebríka.  Zlá zaklínačka sa už zlomyseľne nesmiala. Padala na zem. Báác! Ostal za ňou len čierny dym, ktorý dymil tri dni.

Všetky víly zleteli do zámku zlej čarodejnice a vyslobodili tri stratené sestry, ktoré boli celkom vyčerpané. Zaviezli ich spať do Oblačnej krajiny a hneď na ďalšie ráno sa všetky víly pustili opäť do plnenia svojho poslania.

Mapu k čarovnej krajinke, ktorú nakreslila Gaia, už nikto nikdy nevidel. Kto vie, možno sa potuluje práve niekde v tvojom okolí.

Vysoko v oblakoch sa vznáša tajomná krajina. Nesie sa na mäkučkých oblakoch, vďaka ktorým nie je zo zeme viditeľná, a tak si môže uchovať svoje tajomstvo. A aj keby ste vedeli lietať, nevedeli by ste, kde ju hľadať.

Je to Oblačná krajina. A aké tajomstvo skrýva? No, je to domov víl. Žijú tam všetky víly, všetky ktoré poznáte: zúbková víla, lesná víla, Kolorka, vodná víla a ďalšie. Všetky víly sú veľmi krásne. Prichádzajú na zem a plnia svoje poslanie. Zúbková víla zbiera mliečne zúbky a necháva mince pod vankúšom, Kolorka čaruje krásnu dúhu, ktorá sa vždy vyfarbi po daždi, lesná víla sa stará o krásy prírody, vodná víla má na starosti vodné krásy planéty. Skrátka, každá víla vie, čo má robiť.

O svoj domov sa zodpovedne starajú. Kvitnú tam tie najkrajšie kvety, z ktorých si víly pletú vence. Žijú tam tie najkrajšie druhy vtákov, z ktorých pierok vyrábajú ozdoby pre svoje oblečenie. Všade sa rozprestierajú zelené lúky a panuje radostná atmosféra. A najúžasnejšie je to, že tam nikdy neprší ani sa nemračí. Keďže oblačná krajina sa vznáša nad oblakmi, logicky tam svieti celý deň slnko. Noci sú jasné a nad hlavami víl sa vznášajú tie najkrajšie hviezdy.

Každá z víl lieta na zem v noci, aby ich deti nevideli. Snažia sa svoj domov a svoj príbeh držať v tajnosti, a tak naďalej prinášať deťom radostné prekvapenia.  Avšak jedného rána sa do oblačnej krajiny nevrátila jedna z víl.  Ostatné víly si mysleli, že sa asi len zdržala pri plnení svojho poslania. Čakali teda do ďalšieho rána. Ale stratená víla sa nevrátila, ba dokonca sa stratila aj ďalšia. To už zbystrili pozornosť všetky vily v Oblačnej krajine. Zasadli za veľký stôl v tvare kvetu a premýšľali prečo sa víly nevracajú späť domov. Rozhodli sa, že hneď, ako slnko zapadne musia prerušiť svoje poslanie a hľadať stratené víly. No medzi tým, nedorazila domov už tretia víla. Prišiel večer a všetky víly zišli dole na zem, aby našli svoje stratené sestry.  Hľadali celú noc bez prestávky, ale nič nenašli. S východom slnka sa vrátili späť domov. Medzi tým deti na zemi nechápali, prečo nedostali mince za svoje mliečne zúbky, nechápali prečo vily prestali plniť svoje posolstvo. Víly v mesačnej krajine preto opäť zasadli za veľký stôl. Tento krát so sebou priniesli kryštálovú guľu a najstaršiu z víl, ktorá žila v Oblačnej krajine. Mala už 316 rokov. Bol ta jedna z prvých víl na svete. Vola sa Gaia, čo v mytológii znamená Matka Zeme. Opýtali sa jej: „Gaia, prosím ťa pomôž nám. Čo sa deje s našimi sestrami? Prečo sa nevracajú domov?“ Gaia vzala kryštálovú guľu, vytiahla z vrecka bielu vreckovku a poriadne guľu vyleštila. Potom vzala lupeň z kvetu Ghost Orchid a položila ho na kryštálovú guľu.  Zatvorila oči a niečo si zašomrala. V kryštálovej guli sa začali hýbať obrazy. Gaia znova zašomrala: „ukáž nám naše stratené sestry“. A guľa sa otriasla všetkými farbami. Po chvíľočke sa chaos farieb zastavil. Na guli sa zobrazil jasný obraz. Tri stratené víly boli zviazané v klietke a na ruke mali pripevnené malé hadičky. V pozadí bola osoba oblečená v čiernom, ktorá sa zlomyseľné smiala. Obraz potom zhasol. „Gaia! Kto je ta osoba v čiernom, ktorá väzní naše sestry?“ pýtajú sa zdesené vily. Gaia pomalým pohybom zdvihla hlavu a riekla: „Je to zlomyseľná a veľmi prefíkaná zaklínačka. To ona uniesla naše sestry.“ „A kde ju nájdeme?“ pýtajú sa víly. Gaia vzala pierko z havrana, namočila ho do čierneho blata v malej fľaštičke a nakreslila stručnú mapu. Krížikom vyznačila miesto, kde sa zaklínačka schováva.  „Ale vy samé neporazíte zaklínačku. Jej zámok je tmavý a opevnený s množstvom nástrah s pascami. A aj keby sa vám podarilo dostať do zámku, určite nepremôžete zaklínačku. Všetky vás zajme“ hovorí Gaia. „Musíte zistiť čo má zaklínačka za lubom a vymyslieť chytrý plán“ doplnila. Vyslali jednu z najmenších víl do zámku zaklínačky. Víla bola taká malá, ako muška, takže si ju zaklínačka ani len nevšimla. Sadla si na trám v hale a sledovala čo sa deje. Po hodine sledovania sa vrátila späť do Oblačnej krajiny. Zvolala ostatné víly a zasadli k veľkému stolu v tvare kvetu. A malá víla všetkým vysvetľovala: „Zaklínačka má plán. Berie našu krv, mieša ju s kvapkou z prameňa nesmrteľnosti a vyrába elixír krásy. Myslí si, že nie je pekná, a že chce byť krásna ako víla. A tak asi chce získať krásu z nás. Preto unáša naše sestry“ vysvetľovala najmenšia víla. Víly premýšľali, aký plán vymyslia, aby zaklínačku dostali. Spojili hlavy dokopy a vymýšľali plán. Vtedy Gaia prehovorila: „Vylákame ju zo zámku. Keďže chce našu krv pre výrobu elixíru krásy, tak jej ukážeme, kde bývame“.  Víly zostali pohoršené a nechápali, prečo chce Gaia prezradiť zlej zaklínačke ich domov. Ale Gaia im pokojným hlasom odvetila: „Len mi verte a robte to, čo vám hovorím“. Opäť vzala pierko z havrana a nakreslili malú mapu do Oblačnej krajiny.  Papierik s mapou zložili do lietadielka a pustili ho priamo do zámku zlej zaklínačky. Z Oblačnej krajiny nechali visieť dlhý rebrík.



Keď si zlá zaklínačka prezrela mapu, neváhala ani minútu a vybehla zo zámku. Dorazila pod oblaky, v ktorých sa skrývala Oblačná krajinka. V diaľke zbadala visieť rebrík. „Haha, to sú také hlúpe, že zabudli za sebou vytiahnuť rebrík?“ Hlasno sa zlomyseľne smiala a šplhala sa po rebríku hore. Víly sa preľakli. Stále nechápali, aký má Gaia plán. Prečo dovolila stúpať hore po rebríku zlej zaklínačke. A v tom Gaia znova prehovorila: „A teraz milé moje sestry, keď je už zlá  zaklínačka dosť vysoko na rebríku, zleťte tam a prestrihne laná“. Vílam to už bolo jasné. Bol to brilantný plán. Úlohy sa zmocnila zúbková víla. Zletela k rebríku, po ktorom sa šplhala zaklínačka. Vytiahla veľké nožnice a bez váhania, šup, šup prestrihla hrubé lano rebríka.  Zlá zaklínačka sa už zlomyseľne nesmiala. Padala na zem. Báác! Ostal za ňou len čierny dym, ktorý dymil tri dni.

Všetky víly zleteli do zámku zlej čarodejnice a vyslobodili tri stratené sestry, ktoré boli celkom vyčerpané. Zaviezli ich spať do Oblačnej krajiny a hneď na ďalšie ráno sa všetky víly pustili opäť do plnenia svojho poslania.

Mapu k čarovnej krajinke, ktorú nakreslila Gaia, už nikto nikdy nevidel. Kto vie, možno sa potuluje práve niekde v tvojom okolí.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Kde sa nachádza oblačná krajina?

a) v púšti
b) v oblakoch
c) vo vesmíre

 

2. Kto žije v oblačnej krajine?

a) obri
b) ninja bojovníci
c) víly

 

3. Prečo sa víly nevrácali domov?

a) nechcelo sa im
b) unášala ich zlá zaklínačka
c) nevedeli trafiť

 

4. Kto pomohol vílam odhlaiť zlú zaklínačku?

a) Gaia
b) Internet
c) bociany

 

5. Z akého kvetu vzala Gaia lupeň?

a) zo sedmokrásky
b) z ruže
c) z Ghost Orchid

 

6. Ako sa dozvedela zla zaklínačka o Oblačnej krajine?

a) nakreslili jej mapu
b) vyveštila si to
c) pustila si GPS

 

7. Prečo ich unášla zla zaklínačka?

a) jedla ich
b) pracovali pre ňu
c) z kvapky ich krvi varila elixír krásy

 

Správen odpovede:
1b, 2c. 3b, 4a, 5c, 6a, 7c

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Výťah na Urán

Výťah na Urán

Výťah na Urán

Nie každý z nás mal to šťastie, že sa narodil zdravý. Brandon má Downov Syndróm, ale aj tak sa nevzdal a svoj sen si splnil.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 9.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1150 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Narodil si sa zdravý bez handicapu? Tak to si bohatý. Zdravie si nekúpiš za peniaze a priorita života nie sú peniaze ani úspechy. Ak si šťastný, našiel si to čo hľadá každý z nás.

Ale nie všetci máme to šťastie narodiť sa zdraví. Tento príbeh je o chlapcovi Brandonovi, ktorý sa narodil s handicepom „dawnovým syndrómom.“ Preto bol iný, ako ostatní. Dawnov syndróm je handicap s jedným chromozómom navyše.

Určite sa Vás už rodičia alebo starí rodičia pýtali, čím chcete byť ak vyrastiete.  Narodil iste sa bez handicepu, a tak nemáte žiadne prekážky splniť si svoje vysnívané povolanie. Brandon to ma už trošku zložitejšie. Keďže je iný, jeho cesta je náročnejšia ako ta naša.

Brandon navštevoval špeciálnu školu. Veľmi rad maľoval obrazy. Miloval prekonávať svoje predstavy. Maľoval celé dni na plátno, papier, stenu… Ak videl prázdnu plochu, musel niečo nakresliť.  Čo však kreslil najradšej bol vesmír. Miloval nočnú oblohu, ktorá vždy žiary krásnymi hviezdami a planétami.  Okrem maliarskych pomôcok v jeho izbe nechýbal ani teleskop, ktorým sledoval nočnú oblohu každý večer až neskoro do noci. Jedného dňa si pomyslel, že sa  chce pozrieť do vesmíru. „Áno, pôjdem do vesmíru“ nahlas zašomral Brandon. Ale ani len netušil, ako si splniť tento sen. Preto sa spýtal v domove, kde býval svojej opatrovateľky Anetky, ako sa môže dostať do vesmíru. Tá mu veľmi ochotne porozprávala príbeh o kozmonautoch. „Milý Brandon, ak chceš nazrieť do vesmíru, musíš sa veľa učiť a študovať a musíš sa stať kozmonautom“ riekla. Brandonovy sa rozžiarili oči. Bolo v nich vidieť nadšenie a odhodlanie, ktoré žiarilo, ako najžiarivejšie súhvezdie. Bolo to také silné odhodlanie, ktoré sa len tak nevidí. A vážne. Brandon to vzal od srdca. Nakúpil si knižky, čítal wikipediu, naberal všetky informácie o tom, ako sa stať kozmonautom. Neváhal a odoslal prihlášku do školy pre kozmonautov. Čakal na odpoveď z kozmonautskej školy. Bol taký natešený, že v noci ani nemohol zaspať. Čakal jeden deň, druhý deň, tretí deň. A na štvrtý deň poštár zaklopal na dvere domova, kde býval Brandon. Od radosti vyskakoval meter do výšky. Opatrovateľka Anetka vzala obálku, otvorila ju a čítala: „Milý Brandon, ďakujeme za tvoju prihlášku, avšak do školy pre kozmonautov ťa prijať nemôžeme“. Brandon zostal stať, ako socha. Neveril, že ho neprijali do školy pre kozmonautov. Zatvoril sa vo svojej izbe a nariekal celý deň. Prišla za ním opatrovateľka Anetka a riekla: „Brandon, nezúfaj. Pošleme prihlášku ešte raz, možno to bol len omyl.“ Opäť bolo vidieť radosť v Brandonových očiach. Prihlášku odoslali ešte raz. Čakali jeden deň, druhý deň, tretí deň a na štvrtý deň konečne prišla odpoveď.  Otvorili obálku, ale prihláška bola opäť zamietnutá. A Brandon sa opäť zatvoril v izbe, nešťastný a sklamaný. Ležal hodiny v posteli a nariekal. Celu noc nespal, a tak sledoval hviezdy cez teleskop. „Vesmír patrí všetkým. Aj mne!“ zvolal. Tichú izbu osvetľovala len malá lampička s planétami. Rozhodol sa zbehnúť dole do haly pre pohár mlieka. Obul si papuče, prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Stlačil gombík, zišiel dole, vzal pohár mlieka a výťahom sa vracal späť. Ako tak stúpal výťahom hore, pustil pohár mlieka z ruky, ktorý sa na podlahe rozbil. „Mám to!“ vykríkol. „Postavím si výťah do vesmíru“ poznamenal. Hneď ráno bol prvý v dielni, v ktorej si mohli vytvárať čo len chceli. Počas noci nakreslil svoj plán výťahu do vesmíru. Pustil sa do práce. Kabínu mal vytvorenú veľmi rýchlo. Čo mu však lámalo hlavu, bola dlhá dráha, ktorú bolo potrebné skonštruovať takú vysokú,  aby siahala až do vesmíru. Rozhodol sa zložiť ju z malých kúskov kovu, ktoré si vyrábal v dielni.  Celé dní, od rána do večera, od pondelka do nedele trávil Brandon v dielni a vyrábal malé súčiastky, ktoré mali tvoriť dráhu výťahu do vesmíru. Trvalo mu to jeden celý rok, kým vytvoril všetky diely. AJ keď ubehlo 365 dní, Brandonové nadšenie neopadlo. Stále bol odhodlaný postaviť výťah do vesmíru. Keďže ho inštitút kozmonautiky neprijal do školy, len preto, že ma vrodenú chybu Downov syndróm neznamená to, že sa do vesmíru nedostane.

Rozložil plán. Celý deň a celú noc spájal dielce. Jeden do druhého. Dosiahol výšku vysokú ako domov, v ktorom býval, pokračoval ďalej až bol vysoko ako poschodový panelák. Neprestával a pokračoval ďalej až sa jeho dráha dotýkala oblakov. Cítil, že už je blízko. Vyčerpaný pokračoval. A nakoniec to prišlo. Brandon cítil, že jeho dráha pre výťah dosiahla obežnú dráhu. Dosiahol svoj cieľ! Stačilo už len nainštalovať kabínu a strčiť kábel do zástrčky a spustil výťah. Keď už bolo všetko pripravené, všetci jeho kamaráti vybehli von na dvor aj s opatrovateľkou Anetkou. Nikto sa ho nepokúšal zastaviť. Všetci verili, že to Brandon zvládne. Nastúpil do výťahu a v tom začala celá záhrada kričať „Brandon, Brandon, Brandon !“. Bola to krásna chvíľa, ktorú si užíval. Stlačil gombík a výťah sa naozaj pohol. Trvalo to asi 90 minút. Brandon sa ocitol vo svojom výťahu na obežnej dráhe. Radoval sa, kričal od radosti. Jeho prihláška do školy bola zamietnutá kvôli jeho handicapu, ale on to nevzdal a splnil si svoj sen. Vrátil sa späť na Zem, kde sa sním tešil celý domov v ktorom býval. Do postele si ľahol nadšený. Ale jemu to nestačilo. „Chcem vidieť viac, chcem navštíviť nejakú planétu“ pomyslel si. A hneď ráno pracoval na výrobe ďalších dielov pre predlženie dráhy svojho výťahu. Cele dní vyrábal diely a predlžoval dráhu ďalej a ďalej do vesmíru. Prišiel deň, kedy sa domovu minul kov, z ktorého vyrábal diely. Znamenalo to, že už nemôže pokračovať. Nevadí, veď už mal takú dlhú dráhu, že bolo načase preskúmať, kde je jej koniec. Opäť nasadol do výťahu a za potlesku stúpal k hviezdam. Prešiel oblaky, dostal sa na obežnú dráhu. Prešiel okolo Mesiaca, okolo Marsu, Jupiteru, Saturnu. Zrazu si všimol, že jeho dráha končí na tyrkysovej planéte. Bola to Urán.  Srdce mu bilo o sto-šesť. Tešil sa, že pristane na planéte Urán. Prešiel jeho atmosférou  a netrvalo dlho a pristal na jeho povrchu. Vystúpil von. Samozrejme si nasadil masku s kyslíkovým prístrojom. „Úžasne“ zvolal. Pozeral sa na oblohu. Povrch planéty bol tyrkysovo modrý a obloha bola ružová. Ale to nebolo to najúžasnejšie. Na oblohe bolo vidieť niekoľko mesiacov. Urán ma totiž 27 mesiacov. Brandon vytiahol z vrecka papier a pastelky. „Toto musím namaľovať. Je to nádhera. Keď sa vrátim, všetkým to ukážem“ tešil sa. A namaľoval ružovú oblohu, na ktorej svietilo viac ako 20 mesiacov. S úsmevom od ucha k uchu sa vrátil do výťahu a ponáhľal sa domov. Po príchode ho päť všetci vítali. So slzami v očiach, samozrejme, že to boli slzy šťastia, ukazoval všetkým svoj obrázok. A všetci híkali, keď videli tu nádheru.

Pristúpila k nemu aj opatrovateľka Anetka: „Brandon. Som na teba hrdá. Kvôli tvojmu handicapu ťa odpísali a neumožnili ti stať sa kozmonautom. Ale ty si im ukázal, že odhodlanie a viera v svoje sny je silnejšia ako vonkajšia krása.

A od tohto momentu poznali všetci planétu Urán ako „Brandonová planéta“.

Narodil si sa zdravý bez handicapu? Tak to si bohatý. Zdravie si nekúpiš za peniaze a priorita života nie sú peniaze ani úspechy. Ak si šťastný, našiel si to čo hľadá každý z nás.

Ale nie všetci máme to šťastie narodiť sa zdraví. Tento príbeh je o chlapcovi Brandonovi, ktorý sa narodil s handicepom „dawnovým syndrómom.“ Preto bol iný, ako ostatní. Dawnov syndróm je handicap s jedným chromozómom navyše.

Určite sa Vás už rodičia alebo starí rodičia pýtali, čím chcete byť ak vyrastiete.  Narodil iste sa bez handicepu, a tak nemáte žiadne prekážky splniť si svoje vysnívané povolanie. Brandon to ma už trošku zložitejšie. Keďže je iný, jeho cesta je náročnejšia ako ta naša.

Brandon navštevoval špeciálnu školu. Veľmi rad maľoval obrazy. Miloval prekonávať svoje predstavy. Maľoval celé dni na plátno, papier, stenu… Ak videl prázdnu plochu, musel niečo nakresliť.  Čo však kreslil najradšej bol vesmír. Miloval nočnú oblohu, ktorá vždy žiary krásnymi hviezdami a planétami.  Okrem maliarskych pomôcok v jeho izbe nechýbal ani teleskop, ktorým sledoval nočnú oblohu každý večer až neskoro do noci. Jedného dňa si pomyslel, že sa  chce pozrieť do vesmíru. „Áno, pôjdem do vesmíru“ nahlas zašomral Brandon. Ale ani len netušil, ako si splniť tento sen. Preto sa spýtal v domove, kde býval svojej opatrovateľky Anetky, ako sa môže dostať do vesmíru. Tá mu veľmi ochotne porozprávala príbeh o kozmonautoch. „Milý Brandon, ak chceš nazrieť do vesmíru, musíš sa veľa učiť a študovať a musíš sa stať kozmonautom“ riekla. Brandonovy sa rozžiarili oči. Bolo v nich vidieť nadšenie a odhodlanie, ktoré žiarilo, ako najžiarivejšie súhvezdie. Bolo to také silné odhodlanie, ktoré sa len tak nevidí. A vážne. Brandon to vzal od srdca. Nakúpil si knižky, čítal wikipediu, naberal všetky informácie o tom, ako sa stať kozmonautom. Neváhal a odoslal prihlášku do školy pre kozmonautov. Čakal na odpoveď z kozmonautskej školy. Bol taký natešený, že v noci ani nemohol zaspať. Čakal jeden deň, druhý deň, tretí deň. A na štvrtý deň poštár zaklopal na dvere domova, kde býval Brandon. Od radosti vyskakoval meter do výšky. Opatrovateľka Anetka vzala obálku, otvorila ju a čítala: „Milý Brandon, ďakujeme za tvoju prihlášku, avšak do školy pre kozmonautov ťa prijať nemôžeme“. Brandon zostal stať, ako socha. Neveril, že ho neprijali do školy pre kozmonautov. Zatvoril sa vo svojej izbe a nariekal celý deň. Prišla za ním opatrovateľka Anetka a riekla: „Brandon, nezúfaj. Pošleme prihlášku ešte raz, možno to bol len omyl.“ Opäť bolo vidieť radosť v Brandonových očiach. Prihlášku odoslali ešte raz. Čakali jeden deň, druhý deň, tretí deň a na štvrtý deň konečne prišla odpoveď.  Otvorili obálku, ale prihláška bola opäť zamietnutá. A Brandon sa opäť zatvoril v izbe, nešťastný a sklamaný. Ležal hodiny v posteli a nariekal. Celu noc nespal, a tak sledoval hviezdy cez teleskop. „Vesmír patrí všetkým. Aj mne!“ zvolal. Tichú izbu osvetľovala len malá lampička s planétami. Rozhodol sa zbehnúť dole do haly pre pohár mlieka. Obul si papuče, prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Stlačil gombík, zišiel dole, vzal pohár mlieka a výťahom sa vracal späť. Ako tak stúpal výťahom hore, pustil pohár mlieka z ruky, ktorý sa na podlahe rozbil. „Mám to!“ vykríkol. „Postavím si výťah do vesmíru“ poznamenal. Hneď ráno bol prvý v dielni, v ktorej si mohli vytvárať čo len chceli. Počas noci nakreslil svoj plán výťahu do vesmíru. Pustil sa do práce. Kabínu mal vytvorenú veľmi rýchlo. Čo mu však lámalo hlavu, bola dlhá dráha, ktorú bolo potrebné skonštruovať takú vysokú,  aby siahala až do vesmíru. Rozhodol sa zložiť ju z malých kúskov kovu, ktoré si vyrábal v dielni.  Celé dní, od rána do večera, od pondelka do nedele trávil Brandon v dielni a vyrábal malé súčiastky, ktoré mali tvoriť dráhu výťahu do vesmíru. Trvalo mu to jeden celý rok, kým vytvoril všetky diely. AJ keď ubehlo 365 dní, Brandonové nadšenie neopadlo. Stále bol odhodlaný postaviť výťah do vesmíru. Keďže ho inštitút kozmonautiky neprijal do školy, len preto, že ma vrodenú chybu Downov syndróm neznamená to, že sa do vesmíru nedostane.



Rozložil plán. Celý deň a celú noc spájal dielce. Jeden do druhého. Dosiahol výšku vysokú ako domov, v ktorom býval, pokračoval ďalej až bol vysoko ako poschodový panelák. Neprestával a pokračoval ďalej až sa jeho dráha dotýkala oblakov. Cítil, že už je blízko. Vyčerpaný pokračoval. A nakoniec to prišlo. Brandon cítil, že jeho dráha pre výťah dosiahla obežnú dráhu. Dosiahol svoj cieľ! Stačilo už len nainštalovať kabínu a strčiť kábel do zástrčky a spustil výťah. Keď už bolo všetko pripravené, všetci jeho kamaráti vybehli von na dvor aj s opatrovateľkou Anetkou. Nikto sa ho nepokúšal zastaviť. Všetci verili, že to Brandon zvládne. Nastúpil do výťahu a v tom začala celá záhrada kričať „Brandon, Brandon, Brandon !“. Bola to krásna chvíľa, ktorú si užíval. Stlačil gombík a výťah sa naozaj pohol. Trvalo to asi 90 minút. Brandon sa ocitol vo svojom výťahu na obežnej dráhe. Radoval sa, kričal od radosti. Jeho prihláška do školy bola zamietnutá kvôli jeho handicapu, ale on to nevzdal a splnil si svoj sen. Vrátil sa späť na Zem, kde sa sním tešil celý domov v ktorom býval. Do postele si ľahol nadšený. Ale jemu to nestačilo. „Chcem vidieť viac, chcem navštíviť nejakú planétu“ pomyslel si. A hneď ráno pracoval na výrobe ďalších dielov pre predlženie dráhy svojho výťahu. Cele dní vyrábal diely a predlžoval dráhu ďalej a ďalej do vesmíru. Prišiel deň, kedy sa domovu minul kov, z ktorého vyrábal diely. Znamenalo to, že už nemôže pokračovať. Nevadí, veď už mal takú dlhú dráhu, že bolo načase preskúmať, kde je jej koniec. Opäť nasadol do výťahu a za potlesku stúpal k hviezdam. Prešiel oblaky, dostal sa na obežnú dráhu. Prešiel okolo Mesiaca, okolo Marsu, Jupiteru, Saturnu. Zrazu si všimol, že jeho dráha končí na tyrkysovej planéte. Bola to Urán.  Srdce mu bilo o sto-šesť. Tešil sa, že pristane na planéte Urán. Prešiel jeho atmosférou  a netrvalo dlho a pristal na jeho povrchu. Vystúpil von. Samozrejme si nasadil masku s kyslíkovým prístrojom. „Úžasne“ zvolal. Pozeral sa na oblohu. Povrch planéty bol tyrkysovo modrý a obloha bola ružová. Ale to nebolo to najúžasnejšie. Na oblohe bolo vidieť niekoľko mesiacov. Urán ma totiž 27 mesiacov. Brandon vytiahol z vrecka papier a pastelky. „Toto musím namaľovať. Je to nádhera. Keď sa vrátim, všetkým to ukážem“ tešil sa. A namaľoval ružovú oblohu, na ktorej svietilo viac ako 20 mesiacov. S úsmevom od ucha k uchu sa vrátil do výťahu a ponáhľal sa domov. Po príchode ho päť všetci vítali. So slzami v očiach, samozrejme, že to boli slzy šťastia, ukazoval všetkým svoj obrázok. A všetci híkali, keď videli tu nádheru.

Pristúpila k nemu aj opatrovateľka Anetka: „Brandon. Som na teba hrdá. Kvôli tvojmu handicapu ťa odpísali a neumožnili ti stať sa kozmonautom. Ale ty si im ukázal, že odhodlanie a viera v svoje sny je silnejšia ako vonkajšia krása.

A od tohto momentu poznali všetci planétu Urán ako „Brandonová planéta“.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Jednouško

Jednouško

Jednouško

Aj psy vedia cítiť. Dokážu mať oči šťastné, ale aj smutné. Preto si musíme dobre premyslieť starostlivosť o šteniatko. Príbeh Jednouško vám ukáže prečo je dôležite vedieť sa správne rozhodnú

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 29.4.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1156 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Hovorí sa, že najlepší priateľ človeka je pes. Áno, niečo na tom je. Sú verní, radi sa hrajú, nikdy sa nemračia a nikdy nás neopustia. Ale nesmieme zabúdať na to, že sú to aj krehké bytosti a tak, ako vedia byť šťastní, dokážu byť aj smutní.

Pred Vianocami je čas naozaj kúzelný. Píšeme na list svoje priania, ktoré potom čakáme pod vianočným stromčekom. Svoje prianie napísala aj mala Sofia, ktorá veľmi túžila po malom šteniatku. Neváhala a vzala papier a pero. Na list  napísala svoje prianie: „pod vianočný stromček si želám malého psíka“. A ako to už býva, ti čo počúvajú celý rok si pod vianočným stromčekom nájdu svoje želanie. Sofia nebola výnimka. Doma počúvala a pomáhala.  Keď prišiel čas Vianoc, vyzdobila stromček a napiekla medovníky. Už len stačilo čakať na ten správny vianočný deň. A je to tu! 24 decembra si Sofia pod vianočným stromčekom našla škatuľu, ktorá sa podozrivo pohybovala a poskakoval. Zo škatule sa ozývalo „haf haf“. Rýchlo zatiahla za mašľu a búúúm vyskočil z nej malý psík. „Jeeeeej. Šteniatko“ tešila sa Sofia.  Hneď ho vystískala a privinula ho k sebe. „Ale počkať, veď ty máš len jedno uško?“ všimla si. „Nevadí, budem ťa volať Jednouško“ vykríkla. Zo Sofii a Jednouška sa stala nerozlučná dvojica. Spoločne skákali po záhrade, hrali sa naháňačku, zaspávali v jednej posteli. Užívali si kopec dobrodružstiev. A takto sa zabávali počas celých vianočných sviatkov. Avšak, len do momentu, kedy sa prázdniny skončili a Sofia musela ísť späť do škôlky. Jednouško zostal doma sám. Samozrejme, že sa tešil na Sofiu vždy, keď sa vrátila domov. Ale nebola to už taká zábava. Po príchode domov už Sofia nemala toľko energie a času na zábavu s Jednouškom. Takto to pokračovalo každý deň. Jednouško bol čoraz viac osamelý a smutný. Nikto mu už nevenoval takú pozornosť, nemal s kým skákať na záhrade či hrať naháňačku. Už ani nespal v Sofiinej posteli, ale sám v rohu izby na starom koberci. A celé sa to zhoršilo ešte viac, keď Sofia nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Netrvalo dlho a Jednouško skončil v útulku. Nešťastný a smutný sedel celé dni v studenej klietke. Nemal chuť ani na jedlo, a tak každým dňom slabol. V útulku bolo síce veľa psov, ale nemal tam svoj domov ani svojho pána, ktorému by bol verný. Ako by toho nemal dosť, prihodilo sa mu ďalšie nešťastie. Starší psy sa mu v útulku posmievali, pretože mal len jedno ucho. Posmešky a urážky nedokázal dlho tolerovať. Rozhodol sa z útulku utiecť. Zo dňa na deň sa ocitol sám na ulici. Mokrý a slabý sa túlal uličkami mesta. Prespával pod smetiakmi, z ktorých sa občas aj najedol, lebo nič iné nemal. Pri potulkách ulicami narazil na ryšavého kocúra s klobúkom a veľkým bruchom. „Fiha, ty máš len jedno ucho“ hovorí kocúr. Jednouško neodpovedal a pokračoval ďalej v chôdzi. „Hej, tak čo, ako sa voláš? Ja som Frenky.“ Pokračoval kocúr. „Volali má Jednouško“ odpovedal smutným hlasom. „No to meno si dostal asi preto, že máš len jedno ucho. Vyzeráš že si hladný. Poď sem. Mám tú skvelú rybu, ktorú som našiel dnes ráno v smetiaku. Je skoro nedotknutá“ ponúkal kocúr Frenky. Ale Jednouško nemal chuť do jedla. „Hm, ale našiel som aj túto kostičku“ a zamával kocúr Frenky veľkou kosťou pred tvárou Jednouška. Tento krát nezaváhal a chňapol po kosti. Ako tak jedli schovaní pod krabicou od banánov, Jednouško vyrozprával Frenkymu cely príbeh. „No, čo ti na to poviem. Ja mám rovnaký príbeh ako ty. Ja už ľuďom neverím. Budem žiť tu na ulici. Tu sa mi páči“ hovorí kocúr Frenky. „Ja by som sa si radšej našiel nového pána, ktorému by som bol verný, skákal sním po záhrade, hral naháňačky, chodil na prechádzky a iné zábavné hry“ hovoril Jednouško. „Ale hlavne takého, ktorý by ma nevyhodil v krabici na ulicu“ smutné dodal. Vonku začala sadať tma a Frenky si ľahol do svojej krabice vedľa smetiaka. „Poď Jednouško, môžeš späť v mojej krabici“ ponúkol kocúr Frenky. „Ale je to tu špinavé, som zvyknutý späť v čistej posteli“ čuduje sa Jednouško. „Hah. No to máš smolu, posteľ tu nemám, ale môžeš pokojne zostať späť aj vonku na ulici a čakať na nočných potkanov“ smeje sa kocúr Frenky. Vystrašený sa rozbehol do Frenkyho krabice a našiel si tam suché miesto. Ráno sa obaja zobudili na silný hluk, ktorý sa k nim približoval. Krabica sa odrazu zdvihla a preletela niekoľko metrov. Smetiarske auto ich naložilo medzi ďalšie odpadky. Rýchlo vyliezli z krabice a vyskočili zo smetiarskeho autá von. „To bola parádna jazda“ teší sa kocúr Frenky. „Len si musíme do večera nájsť novú krabicu“ dodal. „Nie, ja si idem nájsť nového kamaráta na hry a zábavu. Už viac nechcem späť v špinavej krabici na ulici kŕmiť sa odpadkami. A ty ak chceš, tak si tu kľudne zostaň. Ja idem“ povedal odhodlaný Jednouško a rozbehol sa do parku medzi ľudí. Kocúr Frenky ho dobehol: „ Počkaj idem s tebou, aspoň sa nebudem nudiť.

V parku bola veselá atmosféra. Ostatné psy mali svojich pánov, ktorí im hádzali lietajúce taniere a tenisové loptičky. Mačky si užívali leňošenie na slnku v tráve. Jednouško sa rozbehol medzi deti. Pridal sa aj kocúr Frenky. Naháňali sa a bláznili s deťmi a ostatnými psíkmi a mačkami.

Slnko začalo klesať za horizont a blížila sa noc. Deti zvolali na svojich domácich maznáčikov, pripevnili im obojky a všetci odišli domov. Zostali len opustení kocúr Frenky s Jednouškom. „Ach, ako sa len majú skvelo“ vzdychal Jednouško. „No, aspoň sme to skúsili“ dodal Frenky.

So sklonenými hlavami kráčali z parku von nájsť si novú krabicu pred začiatkom noci. Ako tak kráčali, spoza stromu sa vynoril malý veselý chlapec. „Ahojte priatelia volám sa Matt. Čo vy tak sami  neskoro večer v parku? Bežte domov ešte sa vám niečo zle privodí“ povedal malý chlapec. „No.. my.. vlastne nemáme domov, hľadáme si novú krabicu na prespatie“ nešťastne odpovedali.  „Chcete ísť k nám domov? Máme veľkú záhradu kde sa celý deň hrám s mojou kamarátkou korytnačkou. Volá sa Violet. Poďte, bude zábava. Veľmi by sa nám do partie hodil kocúr a pes“ teší sa Matt. Jednouško neváhal a vyskočil chlapcovi rovno do náručia. Aj Frenky zmenil názor a rozbehol sa za Mattom. Dorazili na záhradu. Matt im všetko poukazoval a zoznámil ich s korytnačkou Violet.  „Musím ísť už do postele priatelia. A vy dvaja si môžete urobiť pohodlie v dome Violet. Má to tam veľmi pekne. Určite sa budete cítiť veselo a pohodlné. Hneď zajtra ráno prídem za vami a budeme sa zabávať celý deň“ tešil sa Matt.

A tak si Jednouško a kocúr Frenky našli nového priateľa, s ktorým sa celé dni mohli zabávať a radovať. A ak musel ísť Matt do školy, mohli sa blázniť v záhrade, pokiaľ sa nevrátil.

Nezabúdajme, že aj pes či iné zvieratká vedia byť smutné a mať zlomené srdce. Preto si píšeme opatrne svoje priania na list pod vianočný stromček. Lebo ak si želáme šteniatko, tak nezabúdajte, že budeme jeho rodičom, ktorý sa musí oň postarať.

Hovorí sa, že najlepší priateľ človeka je pes. Áno, niečo na tom je. Sú verní, radi sa hrajú, nikdy sa nemračia a nikdy nás neopustia. Ale nesmieme zabúdať na to, že sú to aj krehké bytosti a tak, ako vedia byť šťastní, dokážu byť aj smutní.

Pred Vianocami je čas naozaj kúzelný. Píšeme na list svoje priania, ktoré potom čakáme pod vianočným stromčekom. Svoje prianie napísala aj mala Sofia, ktorá veľmi túžila po malom šteniatku. Neváhala a vzala papier a pero. Na list  napísala svoje prianie: „pod vianočný stromček si želám malého psíka“. A ako to už býva, ti čo počúvajú celý rok si pod vianočným stromčekom nájdu svoje želanie. Sofia nebola výnimka. Doma počúvala a pomáhala.  Keď prišiel čas Vianoc, vyzdobila stromček a napiekla medovníky. Už len stačilo čakať na ten správny vianočný deň. A je to tu! 24 decembra si Sofia pod vianočným stromčekom našla škatuľu, ktorá sa podozrivo pohybovala a poskakoval. Zo škatule sa ozývalo „haf haf“. Rýchlo zatiahla za mašľu a búúúm vyskočil z nej malý psík. „Jeeeeej. Šteniatko“ tešila sa Sofia.  Hneď ho vystískala a privinula ho k sebe. „Ale počkať, veď ty máš len jedno uško?“ všimla si. „Nevadí, budem ťa volať Jednouško“ vykríkla. Zo Sofii a Jednouška sa stala nerozlučná dvojica. Spoločne skákali po záhrade, hrali sa naháňačku, zaspávali v jednej posteli. Užívali si kopec dobrodružstiev. A takto sa zabávali počas celých vianočných sviatkov. Avšak, len do momentu, kedy sa prázdniny skončili a Sofia musela ísť späť do škôlky. Jednouško zostal doma sám. Samozrejme, že sa tešil na Sofiu vždy, keď sa vrátila domov. Ale nebola to už taká zábava. Po príchode domov už Sofia nemala toľko energie a času na zábavu s Jednouškom. Takto to pokračovalo každý deň. Jednouško bol čoraz viac osamelý a smutný. Nikto mu už nevenoval takú pozornosť, nemal s kým skákať na záhrade či hrať naháňačku. Už ani nespal v Sofiinej posteli, ale sám v rohu izby na starom koberci. A celé sa to zhoršilo ešte viac, keď Sofia nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Netrvalo dlho a Jednouško skončil v útulku. Nešťastný a smutný sedel celé dni v studenej klietke. Nemal chuť ani na jedlo, a tak každým dňom slabol. V útulku bolo síce veľa psov, ale nemal tam svoj domov ani svojho pána, ktorému by bol verný. Ako by toho nemal dosť, prihodilo sa mu ďalšie nešťastie. Starší psy sa mu v útulku posmievali, pretože mal len jedno ucho. Posmešky a urážky nedokázal dlho tolerovať. Rozhodol sa z útulku utiecť. Zo dňa na deň sa ocitol sám na ulici. Mokrý a slabý sa túlal uličkami mesta. Prespával pod smetiakmi, z ktorých sa občas aj najedol, lebo nič iné nemal. Pri potulkách ulicami narazil na ryšavého kocúra s klobúkom a veľkým bruchom. „Fiha, ty máš len jedno ucho“ hovorí kocúr. Jednouško neodpovedal a pokračoval ďalej v chôdzi. „Hej, tak čo, ako sa voláš? Ja som Frenky.“ Pokračoval kocúr. „Volali má Jednouško“ odpovedal smutným hlasom. „No to meno si dostal asi preto, že máš len jedno ucho. Vyzeráš že si hladný. Poď sem. Mám tú skvelú rybu, ktorú som našiel dnes ráno v smetiaku. Je skoro nedotknutá“ ponúkal kocúr Frenky. Ale Jednouško nemal chuť do jedla. „Hm, ale našiel som aj túto kostičku“ a zamával kocúr Frenky veľkou kosťou pred tvárou Jednouška. Tento krát nezaváhal a chňapol po kosti. Ako tak jedli schovaní pod krabicou od banánov, Jednouško vyrozprával Frenkymu cely príbeh. „No, čo ti na to poviem. Ja mám rovnaký príbeh ako ty. Ja už ľuďom neverím. Budem žiť tu na ulici. Tu sa mi páči“ hovorí kocúr Frenky. „Ja by som sa si radšej našiel nového pána, ktorému by som bol verný, skákal sním po záhrade, hral naháňačky, chodil na prechádzky a iné zábavné hry“ hovoril Jednouško. „Ale hlavne takého, ktorý by ma nevyhodil v krabici na ulicu“ smutné dodal. Vonku začala sadať tma a Frenky si ľahol do svojej krabice vedľa smetiaka. „Poď Jednouško, môžeš späť v mojej krabici“ ponúkol kocúr Frenky. „Ale je to tu špinavé, som zvyknutý späť v čistej posteli“ čuduje sa Jednouško. „Hah. No to máš smolu, posteľ tu nemám, ale môžeš pokojne zostať späť aj vonku na ulici a čakať na nočných potkanov“ smeje sa kocúr Frenky. Vystrašený sa rozbehol do Frenkyho krabice a našiel si tam suché miesto. Ráno sa obaja zobudili na silný hluk, ktorý sa k nim približoval. Krabica sa odrazu zdvihla a preletela niekoľko metrov. Smetiarske auto ich naložilo medzi ďalšie odpadky. Rýchlo vyliezli z krabice a vyskočili zo smetiarskeho autá von. „To bola parádna jazda“ teší sa kocúr Frenky. „Len si musíme do večera nájsť novú krabicu“ dodal. „Nie, ja si idem nájsť nového kamaráta na hry a zábavu. Už viac nechcem späť v špinavej krabici na ulici kŕmiť sa odpadkami. A ty ak chceš, tak si tu kľudne zostaň. Ja idem“ povedal odhodlaný Jednouško a rozbehol sa do parku medzi ľudí. Kocúr Frenky ho dobehol: „ Počkaj idem s tebou, aspoň sa nebudem nudiť.

V parku bola veselá atmosféra. Ostatné psy mali svojich pánov, ktorí im hádzali lietajúce taniere a tenisové loptičky. Mačky si užívali leňošenie na slnku v tráve. Jednouško sa rozbehol medzi deti. Pridal sa aj kocúr Frenky. Naháňali sa a bláznili s deťmi a ostatnými psíkmi a mačkami.

Slnko začalo klesať za horizont a blížila sa noc. Deti zvolali na svojich domácich maznáčikov, pripevnili im obojky a všetci odišli domov. Zostali len opustení kocúr Frenky s Jednouškom. „Ach, ako sa len majú skvelo“ vzdychal Jednouško. „No, aspoň sme to skúsili“ dodal Frenky.



So sklonenými hlavami kráčali z parku von nájsť si novú krabicu pred začiatkom noci. Ako tak kráčali, spoza stromu sa vynoril malý veselý chlapec. „Ahojte priatelia volám sa Matt. Čo vy tak sami  neskoro večer v parku? Bežte domov ešte sa vám niečo zle privodí“ povedal malý chlapec. „No.. my.. vlastne nemáme domov, hľadáme si novú krabicu na prespatie“ nešťastne odpovedali.  „Chcete ísť k nám domov? Máme veľkú záhradu kde sa celý deň hrám s mojou kamarátkou korytnačkou. Volá sa Violet. Poďte, bude zábava. Veľmi by sa nám do partie hodil kocúr a pes“ teší sa Matt. Jednouško neváhal a vyskočil chlapcovi rovno do náručia. Aj Frenky zmenil názor a rozbehol sa za Mattom. Dorazili na záhradu. Matt im všetko poukazoval a zoznámil ich s korytnačkou Violet.  „Musím ísť už do postele priatelia. A vy dvaja si môžete urobiť pohodlie v dome Violet. Má to tam veľmi pekne. Určite sa budete cítiť veselo a pohodlné. Hneď zajtra ráno prídem za vami a budeme sa zabávať celý deň“ tešil sa Matt.

A tak si Jednouško a kocúr Frenky našli nového priateľa, s ktorým sa celé dni mohli zabávať a radovať. A ak musel ísť Matt do školy, mohli sa blázniť v záhrade, pokiaľ sa nevrátil.

Nezabúdajme, že aj pes či iné zvieratká vedia byť smutné a mať zlomené srdce. Preto si píšeme opatrne svoje priania na list pod vianočný stromček. Lebo ak si želáme šteniatko, tak nezabúdajte, že budeme jeho rodičom, ktorý sa musí oň postarať.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Ako sa volal psík?

a) Ťapko
b) Jednouško
c) Rex

 

2. Ako sa volá dievča, ktoré si prialo pod stromček psíka?

a) Sofia
b) Klára
c) Veronika

 

3. Prečo sa Jednouško volál Jednouško?

a) lebo mal veľké uši
b) lebo bol hluchý
c) lebo mal len jedno ucho

 

4. Koho stetol na ulici Jednouško?

a) Kocura Frenkyho
b) Ninja korytnačky
c) Jazveca Mira

 

5. V čom prespávali na ulici kocúr Frenky a Jednouško?

a) v konzerve
b) v krabici
c) v topánke

 

6. Ako sa volal chlapec, ktorý si Frenkyho a Jednouška vzal domov?

a) Martin
b) Matúš
c) Matt

 

7. Ako sa volala korytnačka, ktorú ma Matt?

a) Violet
b) Elizabet
c) Rafaelo

 

Správne odpovede:
1b, 2a. 3c, 4a, 5b, 6c, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂