Výťah na Urán

Výťah na Urán

Výťah na Urán

Nie každý z nás mal to šťastie, že sa narodil zdravý. Brandon má Downov Syndróm, ale aj tak sa nevzdal a svoj sen si splnil.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 9.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1150 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Narodil si sa zdravý bez handicapu? Tak to si bohatý. Zdravie si nekúpiš za peniaze a priorita života nie sú peniaze ani úspechy. Ak si šťastný, našiel si to čo hľadá každý z nás.

Ale nie všetci máme to šťastie narodiť sa zdraví. Tento príbeh je o chlapcovi Brandonovi, ktorý sa narodil s handicepom „dawnovým syndrómom.“ Preto bol iný, ako ostatní. Dawnov syndróm je handicap s jedným chromozómom navyše.

Určite sa Vás už rodičia alebo starí rodičia pýtali, čím chcete byť ak vyrastiete.  Narodil iste sa bez handicepu, a tak nemáte žiadne prekážky splniť si svoje vysnívané povolanie. Brandon to ma už trošku zložitejšie. Keďže je iný, jeho cesta je náročnejšia ako ta naša.

Brandon navštevoval špeciálnu školu. Veľmi rad maľoval obrazy. Miloval prekonávať svoje predstavy. Maľoval celé dni na plátno, papier, stenu… Ak videl prázdnu plochu, musel niečo nakresliť.  Čo však kreslil najradšej bol vesmír. Miloval nočnú oblohu, ktorá vždy žiary krásnymi hviezdami a planétami.  Okrem maliarskych pomôcok v jeho izbe nechýbal ani teleskop, ktorým sledoval nočnú oblohu každý večer až neskoro do noci. Jedného dňa si pomyslel, že sa  chce pozrieť do vesmíru. „Áno, pôjdem do vesmíru“ nahlas zašomral Brandon. Ale ani len netušil, ako si splniť tento sen. Preto sa spýtal v domove, kde býval svojej opatrovateľky Anetky, ako sa môže dostať do vesmíru. Tá mu veľmi ochotne porozprávala príbeh o kozmonautoch. „Milý Brandon, ak chceš nazrieť do vesmíru, musíš sa veľa učiť a študovať a musíš sa stať kozmonautom“ riekla. Brandonovy sa rozžiarili oči. Bolo v nich vidieť nadšenie a odhodlanie, ktoré žiarilo, ako najžiarivejšie súhvezdie. Bolo to také silné odhodlanie, ktoré sa len tak nevidí. A vážne. Brandon to vzal od srdca. Nakúpil si knižky, čítal wikipediu, naberal všetky informácie o tom, ako sa stať kozmonautom. Neváhal a odoslal prihlášku do školy pre kozmonautov. Čakal na odpoveď z kozmonautskej školy. Bol taký natešený, že v noci ani nemohol zaspať. Čakal jeden deň, druhý deň, tretí deň. A na štvrtý deň poštár zaklopal na dvere domova, kde býval Brandon. Od radosti vyskakoval meter do výšky. Opatrovateľka Anetka vzala obálku, otvorila ju a čítala: „Milý Brandon, ďakujeme za tvoju prihlášku, avšak do školy pre kozmonautov ťa prijať nemôžeme“. Brandon zostal stať, ako socha. Neveril, že ho neprijali do školy pre kozmonautov. Zatvoril sa vo svojej izbe a nariekal celý deň. Prišla za ním opatrovateľka Anetka a riekla: „Brandon, nezúfaj. Pošleme prihlášku ešte raz, možno to bol len omyl.“ Opäť bolo vidieť radosť v Brandonových očiach. Prihlášku odoslali ešte raz. Čakali jeden deň, druhý deň, tretí deň a na štvrtý deň konečne prišla odpoveď.  Otvorili obálku, ale prihláška bola opäť zamietnutá. A Brandon sa opäť zatvoril v izbe, nešťastný a sklamaný. Ležal hodiny v posteli a nariekal. Celu noc nespal, a tak sledoval hviezdy cez teleskop. „Vesmír patrí všetkým. Aj mne!“ zvolal. Tichú izbu osvetľovala len malá lampička s planétami. Rozhodol sa zbehnúť dole do haly pre pohár mlieka. Obul si papuče, prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Stlačil gombík, zišiel dole, vzal pohár mlieka a výťahom sa vracal späť. Ako tak stúpal výťahom hore, pustil pohár mlieka z ruky, ktorý sa na podlahe rozbil. „Mám to!“ vykríkol. „Postavím si výťah do vesmíru“ poznamenal. Hneď ráno bol prvý v dielni, v ktorej si mohli vytvárať čo len chceli. Počas noci nakreslil svoj plán výťahu do vesmíru. Pustil sa do práce. Kabínu mal vytvorenú veľmi rýchlo. Čo mu však lámalo hlavu, bola dlhá dráha, ktorú bolo potrebné skonštruovať takú vysokú,  aby siahala až do vesmíru. Rozhodol sa zložiť ju z malých kúskov kovu, ktoré si vyrábal v dielni.  Celé dní, od rána do večera, od pondelka do nedele trávil Brandon v dielni a vyrábal malé súčiastky, ktoré mali tvoriť dráhu výťahu do vesmíru. Trvalo mu to jeden celý rok, kým vytvoril všetky diely. AJ keď ubehlo 365 dní, Brandonové nadšenie neopadlo. Stále bol odhodlaný postaviť výťah do vesmíru. Keďže ho inštitút kozmonautiky neprijal do školy, len preto, že ma vrodenú chybu Downov syndróm neznamená to, že sa do vesmíru nedostane.

Rozložil plán. Celý deň a celú noc spájal dielce. Jeden do druhého. Dosiahol výšku vysokú ako domov, v ktorom býval, pokračoval ďalej až bol vysoko ako poschodový panelák. Neprestával a pokračoval ďalej až sa jeho dráha dotýkala oblakov. Cítil, že už je blízko. Vyčerpaný pokračoval. A nakoniec to prišlo. Brandon cítil, že jeho dráha pre výťah dosiahla obežnú dráhu. Dosiahol svoj cieľ! Stačilo už len nainštalovať kabínu a strčiť kábel do zástrčky a spustil výťah. Keď už bolo všetko pripravené, všetci jeho kamaráti vybehli von na dvor aj s opatrovateľkou Anetkou. Nikto sa ho nepokúšal zastaviť. Všetci verili, že to Brandon zvládne. Nastúpil do výťahu a v tom začala celá záhrada kričať „Brandon, Brandon, Brandon !“. Bola to krásna chvíľa, ktorú si užíval. Stlačil gombík a výťah sa naozaj pohol. Trvalo to asi 90 minút. Brandon sa ocitol vo svojom výťahu na obežnej dráhe. Radoval sa, kričal od radosti. Jeho prihláška do školy bola zamietnutá kvôli jeho handicapu, ale on to nevzdal a splnil si svoj sen. Vrátil sa späť na Zem, kde sa sním tešil celý domov v ktorom býval. Do postele si ľahol nadšený. Ale jemu to nestačilo. „Chcem vidieť viac, chcem navštíviť nejakú planétu“ pomyslel si. A hneď ráno pracoval na výrobe ďalších dielov pre predlženie dráhy svojho výťahu. Cele dní vyrábal diely a predlžoval dráhu ďalej a ďalej do vesmíru. Prišiel deň, kedy sa domovu minul kov, z ktorého vyrábal diely. Znamenalo to, že už nemôže pokračovať. Nevadí, veď už mal takú dlhú dráhu, že bolo načase preskúmať, kde je jej koniec. Opäť nasadol do výťahu a za potlesku stúpal k hviezdam. Prešiel oblaky, dostal sa na obežnú dráhu. Prešiel okolo Mesiaca, okolo Marsu, Jupiteru, Saturnu. Zrazu si všimol, že jeho dráha končí na tyrkysovej planéte. Bola to Urán.  Srdce mu bilo o sto-šesť. Tešil sa, že pristane na planéte Urán. Prešiel jeho atmosférou  a netrvalo dlho a pristal na jeho povrchu. Vystúpil von. Samozrejme si nasadil masku s kyslíkovým prístrojom. „Úžasne“ zvolal. Pozeral sa na oblohu. Povrch planéty bol tyrkysovo modrý a obloha bola ružová. Ale to nebolo to najúžasnejšie. Na oblohe bolo vidieť niekoľko mesiacov. Urán ma totiž 27 mesiacov. Brandon vytiahol z vrecka papier a pastelky. „Toto musím namaľovať. Je to nádhera. Keď sa vrátim, všetkým to ukážem“ tešil sa. A namaľoval ružovú oblohu, na ktorej svietilo viac ako 20 mesiacov. S úsmevom od ucha k uchu sa vrátil do výťahu a ponáhľal sa domov. Po príchode ho päť všetci vítali. So slzami v očiach, samozrejme, že to boli slzy šťastia, ukazoval všetkým svoj obrázok. A všetci híkali, keď videli tu nádheru.

Pristúpila k nemu aj opatrovateľka Anetka: „Brandon. Som na teba hrdá. Kvôli tvojmu handicapu ťa odpísali a neumožnili ti stať sa kozmonautom. Ale ty si im ukázal, že odhodlanie a viera v svoje sny je silnejšia ako vonkajšia krása.

A od tohto momentu poznali všetci planétu Urán ako „Brandonová planéta“.

Narodil si sa zdravý bez handicapu? Tak to si bohatý. Zdravie si nekúpiš za peniaze a priorita života nie sú peniaze ani úspechy. Ak si šťastný, našiel si to čo hľadá každý z nás.

Ale nie všetci máme to šťastie narodiť sa zdraví. Tento príbeh je o chlapcovi Brandonovi, ktorý sa narodil s handicepom „dawnovým syndrómom.“ Preto bol iný, ako ostatní. Dawnov syndróm je handicap s jedným chromozómom navyše.

Určite sa Vás už rodičia alebo starí rodičia pýtali, čím chcete byť ak vyrastiete.  Narodil iste sa bez handicepu, a tak nemáte žiadne prekážky splniť si svoje vysnívané povolanie. Brandon to ma už trošku zložitejšie. Keďže je iný, jeho cesta je náročnejšia ako ta naša.

Brandon navštevoval špeciálnu školu. Veľmi rad maľoval obrazy. Miloval prekonávať svoje predstavy. Maľoval celé dni na plátno, papier, stenu… Ak videl prázdnu plochu, musel niečo nakresliť.  Čo však kreslil najradšej bol vesmír. Miloval nočnú oblohu, ktorá vždy žiary krásnymi hviezdami a planétami.  Okrem maliarskych pomôcok v jeho izbe nechýbal ani teleskop, ktorým sledoval nočnú oblohu každý večer až neskoro do noci. Jedného dňa si pomyslel, že sa  chce pozrieť do vesmíru. „Áno, pôjdem do vesmíru“ nahlas zašomral Brandon. Ale ani len netušil, ako si splniť tento sen. Preto sa spýtal v domove, kde býval svojej opatrovateľky Anetky, ako sa môže dostať do vesmíru. Tá mu veľmi ochotne porozprávala príbeh o kozmonautoch. „Milý Brandon, ak chceš nazrieť do vesmíru, musíš sa veľa učiť a študovať a musíš sa stať kozmonautom“ riekla. Brandonovy sa rozžiarili oči. Bolo v nich vidieť nadšenie a odhodlanie, ktoré žiarilo, ako najžiarivejšie súhvezdie. Bolo to také silné odhodlanie, ktoré sa len tak nevidí. A vážne. Brandon to vzal od srdca. Nakúpil si knižky, čítal wikipediu, naberal všetky informácie o tom, ako sa stať kozmonautom. Neváhal a odoslal prihlášku do školy pre kozmonautov. Čakal na odpoveď z kozmonautskej školy. Bol taký natešený, že v noci ani nemohol zaspať. Čakal jeden deň, druhý deň, tretí deň. A na štvrtý deň poštár zaklopal na dvere domova, kde býval Brandon. Od radosti vyskakoval meter do výšky. Opatrovateľka Anetka vzala obálku, otvorila ju a čítala: „Milý Brandon, ďakujeme za tvoju prihlášku, avšak do školy pre kozmonautov ťa prijať nemôžeme“. Brandon zostal stať, ako socha. Neveril, že ho neprijali do školy pre kozmonautov. Zatvoril sa vo svojej izbe a nariekal celý deň. Prišla za ním opatrovateľka Anetka a riekla: „Brandon, nezúfaj. Pošleme prihlášku ešte raz, možno to bol len omyl.“ Opäť bolo vidieť radosť v Brandonových očiach. Prihlášku odoslali ešte raz. Čakali jeden deň, druhý deň, tretí deň a na štvrtý deň konečne prišla odpoveď.  Otvorili obálku, ale prihláška bola opäť zamietnutá. A Brandon sa opäť zatvoril v izbe, nešťastný a sklamaný. Ležal hodiny v posteli a nariekal. Celu noc nespal, a tak sledoval hviezdy cez teleskop. „Vesmír patrí všetkým. Aj mne!“ zvolal. Tichú izbu osvetľovala len malá lampička s planétami. Rozhodol sa zbehnúť dole do haly pre pohár mlieka. Obul si papuče, prešiel chodbou a nastúpil do výťahu. Stlačil gombík, zišiel dole, vzal pohár mlieka a výťahom sa vracal späť. Ako tak stúpal výťahom hore, pustil pohár mlieka z ruky, ktorý sa na podlahe rozbil. „Mám to!“ vykríkol. „Postavím si výťah do vesmíru“ poznamenal. Hneď ráno bol prvý v dielni, v ktorej si mohli vytvárať čo len chceli. Počas noci nakreslil svoj plán výťahu do vesmíru. Pustil sa do práce. Kabínu mal vytvorenú veľmi rýchlo. Čo mu však lámalo hlavu, bola dlhá dráha, ktorú bolo potrebné skonštruovať takú vysokú,  aby siahala až do vesmíru. Rozhodol sa zložiť ju z malých kúskov kovu, ktoré si vyrábal v dielni.  Celé dní, od rána do večera, od pondelka do nedele trávil Brandon v dielni a vyrábal malé súčiastky, ktoré mali tvoriť dráhu výťahu do vesmíru. Trvalo mu to jeden celý rok, kým vytvoril všetky diely. AJ keď ubehlo 365 dní, Brandonové nadšenie neopadlo. Stále bol odhodlaný postaviť výťah do vesmíru. Keďže ho inštitút kozmonautiky neprijal do školy, len preto, že ma vrodenú chybu Downov syndróm neznamená to, že sa do vesmíru nedostane.



Rozložil plán. Celý deň a celú noc spájal dielce. Jeden do druhého. Dosiahol výšku vysokú ako domov, v ktorom býval, pokračoval ďalej až bol vysoko ako poschodový panelák. Neprestával a pokračoval ďalej až sa jeho dráha dotýkala oblakov. Cítil, že už je blízko. Vyčerpaný pokračoval. A nakoniec to prišlo. Brandon cítil, že jeho dráha pre výťah dosiahla obežnú dráhu. Dosiahol svoj cieľ! Stačilo už len nainštalovať kabínu a strčiť kábel do zástrčky a spustil výťah. Keď už bolo všetko pripravené, všetci jeho kamaráti vybehli von na dvor aj s opatrovateľkou Anetkou. Nikto sa ho nepokúšal zastaviť. Všetci verili, že to Brandon zvládne. Nastúpil do výťahu a v tom začala celá záhrada kričať „Brandon, Brandon, Brandon !“. Bola to krásna chvíľa, ktorú si užíval. Stlačil gombík a výťah sa naozaj pohol. Trvalo to asi 90 minút. Brandon sa ocitol vo svojom výťahu na obežnej dráhe. Radoval sa, kričal od radosti. Jeho prihláška do školy bola zamietnutá kvôli jeho handicapu, ale on to nevzdal a splnil si svoj sen. Vrátil sa späť na Zem, kde sa sním tešil celý domov v ktorom býval. Do postele si ľahol nadšený. Ale jemu to nestačilo. „Chcem vidieť viac, chcem navštíviť nejakú planétu“ pomyslel si. A hneď ráno pracoval na výrobe ďalších dielov pre predlženie dráhy svojho výťahu. Cele dní vyrábal diely a predlžoval dráhu ďalej a ďalej do vesmíru. Prišiel deň, kedy sa domovu minul kov, z ktorého vyrábal diely. Znamenalo to, že už nemôže pokračovať. Nevadí, veď už mal takú dlhú dráhu, že bolo načase preskúmať, kde je jej koniec. Opäť nasadol do výťahu a za potlesku stúpal k hviezdam. Prešiel oblaky, dostal sa na obežnú dráhu. Prešiel okolo Mesiaca, okolo Marsu, Jupiteru, Saturnu. Zrazu si všimol, že jeho dráha končí na tyrkysovej planéte. Bola to Urán.  Srdce mu bilo o sto-šesť. Tešil sa, že pristane na planéte Urán. Prešiel jeho atmosférou  a netrvalo dlho a pristal na jeho povrchu. Vystúpil von. Samozrejme si nasadil masku s kyslíkovým prístrojom. „Úžasne“ zvolal. Pozeral sa na oblohu. Povrch planéty bol tyrkysovo modrý a obloha bola ružová. Ale to nebolo to najúžasnejšie. Na oblohe bolo vidieť niekoľko mesiacov. Urán ma totiž 27 mesiacov. Brandon vytiahol z vrecka papier a pastelky. „Toto musím namaľovať. Je to nádhera. Keď sa vrátim, všetkým to ukážem“ tešil sa. A namaľoval ružovú oblohu, na ktorej svietilo viac ako 20 mesiacov. S úsmevom od ucha k uchu sa vrátil do výťahu a ponáhľal sa domov. Po príchode ho päť všetci vítali. So slzami v očiach, samozrejme, že to boli slzy šťastia, ukazoval všetkým svoj obrázok. A všetci híkali, keď videli tu nádheru.

Pristúpila k nemu aj opatrovateľka Anetka: „Brandon. Som na teba hrdá. Kvôli tvojmu handicapu ťa odpísali a neumožnili ti stať sa kozmonautom. Ale ty si im ukázal, že odhodlanie a viera v svoje sny je silnejšia ako vonkajšia krása.

A od tohto momentu poznali všetci planétu Urán ako „Brandonová planéta“.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Jednouško

Jednouško

Jednouško

Aj psy vedia cítiť. Dokážu mať oči šťastné, ale aj smutné. Preto si musíme dobre premyslieť starostlivosť o šteniatko. Príbeh Jednouško vám ukáže prečo je dôležite vedieť sa správne rozhodnú

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 29.4.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1156 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Hovorí sa, že najlepší priateľ človeka je pes. Áno, niečo na tom je. Sú verní, radi sa hrajú, nikdy sa nemračia a nikdy nás neopustia. Ale nesmieme zabúdať na to, že sú to aj krehké bytosti a tak, ako vedia byť šťastní, dokážu byť aj smutní.

Pred Vianocami je čas naozaj kúzelný. Píšeme na list svoje priania, ktoré potom čakáme pod vianočným stromčekom. Svoje prianie napísala aj mala Sofia, ktorá veľmi túžila po malom šteniatku. Neváhala a vzala papier a pero. Na list  napísala svoje prianie: „pod vianočný stromček si želám malého psíka“. A ako to už býva, ti čo počúvajú celý rok si pod vianočným stromčekom nájdu svoje želanie. Sofia nebola výnimka. Doma počúvala a pomáhala.  Keď prišiel čas Vianoc, vyzdobila stromček a napiekla medovníky. Už len stačilo čakať na ten správny vianočný deň. A je to tu! 24 decembra si Sofia pod vianočným stromčekom našla škatuľu, ktorá sa podozrivo pohybovala a poskakoval. Zo škatule sa ozývalo „haf haf“. Rýchlo zatiahla za mašľu a búúúm vyskočil z nej malý psík. „Jeeeeej. Šteniatko“ tešila sa Sofia.  Hneď ho vystískala a privinula ho k sebe. „Ale počkať, veď ty máš len jedno uško?“ všimla si. „Nevadí, budem ťa volať Jednouško“ vykríkla. Zo Sofii a Jednouška sa stala nerozlučná dvojica. Spoločne skákali po záhrade, hrali sa naháňačku, zaspávali v jednej posteli. Užívali si kopec dobrodružstiev. A takto sa zabávali počas celých vianočných sviatkov. Avšak, len do momentu, kedy sa prázdniny skončili a Sofia musela ísť späť do škôlky. Jednouško zostal doma sám. Samozrejme, že sa tešil na Sofiu vždy, keď sa vrátila domov. Ale nebola to už taká zábava. Po príchode domov už Sofia nemala toľko energie a času na zábavu s Jednouškom. Takto to pokračovalo každý deň. Jednouško bol čoraz viac osamelý a smutný. Nikto mu už nevenoval takú pozornosť, nemal s kým skákať na záhrade či hrať naháňačku. Už ani nespal v Sofiinej posteli, ale sám v rohu izby na starom koberci. A celé sa to zhoršilo ešte viac, keď Sofia nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Netrvalo dlho a Jednouško skončil v útulku. Nešťastný a smutný sedel celé dni v studenej klietke. Nemal chuť ani na jedlo, a tak každým dňom slabol. V útulku bolo síce veľa psov, ale nemal tam svoj domov ani svojho pána, ktorému by bol verný. Ako by toho nemal dosť, prihodilo sa mu ďalšie nešťastie. Starší psy sa mu v útulku posmievali, pretože mal len jedno ucho. Posmešky a urážky nedokázal dlho tolerovať. Rozhodol sa z útulku utiecť. Zo dňa na deň sa ocitol sám na ulici. Mokrý a slabý sa túlal uličkami mesta. Prespával pod smetiakmi, z ktorých sa občas aj najedol, lebo nič iné nemal. Pri potulkách ulicami narazil na ryšavého kocúra s klobúkom a veľkým bruchom. „Fiha, ty máš len jedno ucho“ hovorí kocúr. Jednouško neodpovedal a pokračoval ďalej v chôdzi. „Hej, tak čo, ako sa voláš? Ja som Frenky.“ Pokračoval kocúr. „Volali má Jednouško“ odpovedal smutným hlasom. „No to meno si dostal asi preto, že máš len jedno ucho. Vyzeráš že si hladný. Poď sem. Mám tú skvelú rybu, ktorú som našiel dnes ráno v smetiaku. Je skoro nedotknutá“ ponúkal kocúr Frenky. Ale Jednouško nemal chuť do jedla. „Hm, ale našiel som aj túto kostičku“ a zamával kocúr Frenky veľkou kosťou pred tvárou Jednouška. Tento krát nezaváhal a chňapol po kosti. Ako tak jedli schovaní pod krabicou od banánov, Jednouško vyrozprával Frenkymu cely príbeh. „No, čo ti na to poviem. Ja mám rovnaký príbeh ako ty. Ja už ľuďom neverím. Budem žiť tu na ulici. Tu sa mi páči“ hovorí kocúr Frenky. „Ja by som sa si radšej našiel nového pána, ktorému by som bol verný, skákal sním po záhrade, hral naháňačky, chodil na prechádzky a iné zábavné hry“ hovoril Jednouško. „Ale hlavne takého, ktorý by ma nevyhodil v krabici na ulicu“ smutné dodal. Vonku začala sadať tma a Frenky si ľahol do svojej krabice vedľa smetiaka. „Poď Jednouško, môžeš späť v mojej krabici“ ponúkol kocúr Frenky. „Ale je to tu špinavé, som zvyknutý späť v čistej posteli“ čuduje sa Jednouško. „Hah. No to máš smolu, posteľ tu nemám, ale môžeš pokojne zostať späť aj vonku na ulici a čakať na nočných potkanov“ smeje sa kocúr Frenky. Vystrašený sa rozbehol do Frenkyho krabice a našiel si tam suché miesto. Ráno sa obaja zobudili na silný hluk, ktorý sa k nim približoval. Krabica sa odrazu zdvihla a preletela niekoľko metrov. Smetiarske auto ich naložilo medzi ďalšie odpadky. Rýchlo vyliezli z krabice a vyskočili zo smetiarskeho autá von. „To bola parádna jazda“ teší sa kocúr Frenky. „Len si musíme do večera nájsť novú krabicu“ dodal. „Nie, ja si idem nájsť nového kamaráta na hry a zábavu. Už viac nechcem späť v špinavej krabici na ulici kŕmiť sa odpadkami. A ty ak chceš, tak si tu kľudne zostaň. Ja idem“ povedal odhodlaný Jednouško a rozbehol sa do parku medzi ľudí. Kocúr Frenky ho dobehol: „ Počkaj idem s tebou, aspoň sa nebudem nudiť.

V parku bola veselá atmosféra. Ostatné psy mali svojich pánov, ktorí im hádzali lietajúce taniere a tenisové loptičky. Mačky si užívali leňošenie na slnku v tráve. Jednouško sa rozbehol medzi deti. Pridal sa aj kocúr Frenky. Naháňali sa a bláznili s deťmi a ostatnými psíkmi a mačkami.

Slnko začalo klesať za horizont a blížila sa noc. Deti zvolali na svojich domácich maznáčikov, pripevnili im obojky a všetci odišli domov. Zostali len opustení kocúr Frenky s Jednouškom. „Ach, ako sa len majú skvelo“ vzdychal Jednouško. „No, aspoň sme to skúsili“ dodal Frenky.

So sklonenými hlavami kráčali z parku von nájsť si novú krabicu pred začiatkom noci. Ako tak kráčali, spoza stromu sa vynoril malý veselý chlapec. „Ahojte priatelia volám sa Matt. Čo vy tak sami  neskoro večer v parku? Bežte domov ešte sa vám niečo zle privodí“ povedal malý chlapec. „No.. my.. vlastne nemáme domov, hľadáme si novú krabicu na prespatie“ nešťastne odpovedali.  „Chcete ísť k nám domov? Máme veľkú záhradu kde sa celý deň hrám s mojou kamarátkou korytnačkou. Volá sa Violet. Poďte, bude zábava. Veľmi by sa nám do partie hodil kocúr a pes“ teší sa Matt. Jednouško neváhal a vyskočil chlapcovi rovno do náručia. Aj Frenky zmenil názor a rozbehol sa za Mattom. Dorazili na záhradu. Matt im všetko poukazoval a zoznámil ich s korytnačkou Violet.  „Musím ísť už do postele priatelia. A vy dvaja si môžete urobiť pohodlie v dome Violet. Má to tam veľmi pekne. Určite sa budete cítiť veselo a pohodlné. Hneď zajtra ráno prídem za vami a budeme sa zabávať celý deň“ tešil sa Matt.

A tak si Jednouško a kocúr Frenky našli nového priateľa, s ktorým sa celé dni mohli zabávať a radovať. A ak musel ísť Matt do školy, mohli sa blázniť v záhrade, pokiaľ sa nevrátil.

Nezabúdajme, že aj pes či iné zvieratká vedia byť smutné a mať zlomené srdce. Preto si píšeme opatrne svoje priania na list pod vianočný stromček. Lebo ak si želáme šteniatko, tak nezabúdajte, že budeme jeho rodičom, ktorý sa musí oň postarať.

Hovorí sa, že najlepší priateľ človeka je pes. Áno, niečo na tom je. Sú verní, radi sa hrajú, nikdy sa nemračia a nikdy nás neopustia. Ale nesmieme zabúdať na to, že sú to aj krehké bytosti a tak, ako vedia byť šťastní, dokážu byť aj smutní.

Pred Vianocami je čas naozaj kúzelný. Píšeme na list svoje priania, ktoré potom čakáme pod vianočným stromčekom. Svoje prianie napísala aj mala Sofia, ktorá veľmi túžila po malom šteniatku. Neváhala a vzala papier a pero. Na list  napísala svoje prianie: „pod vianočný stromček si želám malého psíka“. A ako to už býva, ti čo počúvajú celý rok si pod vianočným stromčekom nájdu svoje želanie. Sofia nebola výnimka. Doma počúvala a pomáhala.  Keď prišiel čas Vianoc, vyzdobila stromček a napiekla medovníky. Už len stačilo čakať na ten správny vianočný deň. A je to tu! 24 decembra si Sofia pod vianočným stromčekom našla škatuľu, ktorá sa podozrivo pohybovala a poskakoval. Zo škatule sa ozývalo „haf haf“. Rýchlo zatiahla za mašľu a búúúm vyskočil z nej malý psík. „Jeeeeej. Šteniatko“ tešila sa Sofia.  Hneď ho vystískala a privinula ho k sebe. „Ale počkať, veď ty máš len jedno uško?“ všimla si. „Nevadí, budem ťa volať Jednouško“ vykríkla. Zo Sofii a Jednouška sa stala nerozlučná dvojica. Spoločne skákali po záhrade, hrali sa naháňačku, zaspávali v jednej posteli. Užívali si kopec dobrodružstiev. A takto sa zabávali počas celých vianočných sviatkov. Avšak, len do momentu, kedy sa prázdniny skončili a Sofia musela ísť späť do škôlky. Jednouško zostal doma sám. Samozrejme, že sa tešil na Sofiu vždy, keď sa vrátila domov. Ale nebola to už taká zábava. Po príchode domov už Sofia nemala toľko energie a času na zábavu s Jednouškom. Takto to pokračovalo každý deň. Jednouško bol čoraz viac osamelý a smutný. Nikto mu už nevenoval takú pozornosť, nemal s kým skákať na záhrade či hrať naháňačku. Už ani nespal v Sofiinej posteli, ale sám v rohu izby na starom koberci. A celé sa to zhoršilo ešte viac, keď Sofia nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Netrvalo dlho a Jednouško skončil v útulku. Nešťastný a smutný sedel celé dni v studenej klietke. Nemal chuť ani na jedlo, a tak každým dňom slabol. V útulku bolo síce veľa psov, ale nemal tam svoj domov ani svojho pána, ktorému by bol verný. Ako by toho nemal dosť, prihodilo sa mu ďalšie nešťastie. Starší psy sa mu v útulku posmievali, pretože mal len jedno ucho. Posmešky a urážky nedokázal dlho tolerovať. Rozhodol sa z útulku utiecť. Zo dňa na deň sa ocitol sám na ulici. Mokrý a slabý sa túlal uličkami mesta. Prespával pod smetiakmi, z ktorých sa občas aj najedol, lebo nič iné nemal. Pri potulkách ulicami narazil na ryšavého kocúra s klobúkom a veľkým bruchom. „Fiha, ty máš len jedno ucho“ hovorí kocúr. Jednouško neodpovedal a pokračoval ďalej v chôdzi. „Hej, tak čo, ako sa voláš? Ja som Frenky.“ Pokračoval kocúr. „Volali má Jednouško“ odpovedal smutným hlasom. „No to meno si dostal asi preto, že máš len jedno ucho. Vyzeráš že si hladný. Poď sem. Mám tú skvelú rybu, ktorú som našiel dnes ráno v smetiaku. Je skoro nedotknutá“ ponúkal kocúr Frenky. Ale Jednouško nemal chuť do jedla. „Hm, ale našiel som aj túto kostičku“ a zamával kocúr Frenky veľkou kosťou pred tvárou Jednouška. Tento krát nezaváhal a chňapol po kosti. Ako tak jedli schovaní pod krabicou od banánov, Jednouško vyrozprával Frenkymu cely príbeh. „No, čo ti na to poviem. Ja mám rovnaký príbeh ako ty. Ja už ľuďom neverím. Budem žiť tu na ulici. Tu sa mi páči“ hovorí kocúr Frenky. „Ja by som sa si radšej našiel nového pána, ktorému by som bol verný, skákal sním po záhrade, hral naháňačky, chodil na prechádzky a iné zábavné hry“ hovoril Jednouško. „Ale hlavne takého, ktorý by ma nevyhodil v krabici na ulicu“ smutné dodal. Vonku začala sadať tma a Frenky si ľahol do svojej krabice vedľa smetiaka. „Poď Jednouško, môžeš späť v mojej krabici“ ponúkol kocúr Frenky. „Ale je to tu špinavé, som zvyknutý späť v čistej posteli“ čuduje sa Jednouško. „Hah. No to máš smolu, posteľ tu nemám, ale môžeš pokojne zostať späť aj vonku na ulici a čakať na nočných potkanov“ smeje sa kocúr Frenky. Vystrašený sa rozbehol do Frenkyho krabice a našiel si tam suché miesto. Ráno sa obaja zobudili na silný hluk, ktorý sa k nim približoval. Krabica sa odrazu zdvihla a preletela niekoľko metrov. Smetiarske auto ich naložilo medzi ďalšie odpadky. Rýchlo vyliezli z krabice a vyskočili zo smetiarskeho autá von. „To bola parádna jazda“ teší sa kocúr Frenky. „Len si musíme do večera nájsť novú krabicu“ dodal. „Nie, ja si idem nájsť nového kamaráta na hry a zábavu. Už viac nechcem späť v špinavej krabici na ulici kŕmiť sa odpadkami. A ty ak chceš, tak si tu kľudne zostaň. Ja idem“ povedal odhodlaný Jednouško a rozbehol sa do parku medzi ľudí. Kocúr Frenky ho dobehol: „ Počkaj idem s tebou, aspoň sa nebudem nudiť.

V parku bola veselá atmosféra. Ostatné psy mali svojich pánov, ktorí im hádzali lietajúce taniere a tenisové loptičky. Mačky si užívali leňošenie na slnku v tráve. Jednouško sa rozbehol medzi deti. Pridal sa aj kocúr Frenky. Naháňali sa a bláznili s deťmi a ostatnými psíkmi a mačkami.

Slnko začalo klesať za horizont a blížila sa noc. Deti zvolali na svojich domácich maznáčikov, pripevnili im obojky a všetci odišli domov. Zostali len opustení kocúr Frenky s Jednouškom. „Ach, ako sa len majú skvelo“ vzdychal Jednouško. „No, aspoň sme to skúsili“ dodal Frenky.



So sklonenými hlavami kráčali z parku von nájsť si novú krabicu pred začiatkom noci. Ako tak kráčali, spoza stromu sa vynoril malý veselý chlapec. „Ahojte priatelia volám sa Matt. Čo vy tak sami  neskoro večer v parku? Bežte domov ešte sa vám niečo zle privodí“ povedal malý chlapec. „No.. my.. vlastne nemáme domov, hľadáme si novú krabicu na prespatie“ nešťastne odpovedali.  „Chcete ísť k nám domov? Máme veľkú záhradu kde sa celý deň hrám s mojou kamarátkou korytnačkou. Volá sa Violet. Poďte, bude zábava. Veľmi by sa nám do partie hodil kocúr a pes“ teší sa Matt. Jednouško neváhal a vyskočil chlapcovi rovno do náručia. Aj Frenky zmenil názor a rozbehol sa za Mattom. Dorazili na záhradu. Matt im všetko poukazoval a zoznámil ich s korytnačkou Violet.  „Musím ísť už do postele priatelia. A vy dvaja si môžete urobiť pohodlie v dome Violet. Má to tam veľmi pekne. Určite sa budete cítiť veselo a pohodlné. Hneď zajtra ráno prídem za vami a budeme sa zabávať celý deň“ tešil sa Matt.

A tak si Jednouško a kocúr Frenky našli nového priateľa, s ktorým sa celé dni mohli zabávať a radovať. A ak musel ísť Matt do školy, mohli sa blázniť v záhrade, pokiaľ sa nevrátil.

Nezabúdajme, že aj pes či iné zvieratká vedia byť smutné a mať zlomené srdce. Preto si píšeme opatrne svoje priania na list pod vianočný stromček. Lebo ak si želáme šteniatko, tak nezabúdajte, že budeme jeho rodičom, ktorý sa musí oň postarať.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Ako sa volal psík?

a) Ťapko
b) Jednouško
c) Rex

 

2. Ako sa volá dievča, ktoré si prialo pod stromček psíka?

a) Sofia
b) Klára
c) Veronika

 

3. Prečo sa Jednouško volál Jednouško?

a) lebo mal veľké uši
b) lebo bol hluchý
c) lebo mal len jedno ucho

 

4. Koho stetol na ulici Jednouško?

a) Kocura Frenkyho
b) Ninja korytnačky
c) Jazveca Mira

 

5. V čom prespávali na ulici kocúr Frenky a Jednouško?

a) v konzerve
b) v krabici
c) v topánke

 

6. Ako sa volal chlapec, ktorý si Frenkyho a Jednouška vzal domov?

a) Martin
b) Matúš
c) Matt

 

7. Ako sa volala korytnačka, ktorú ma Matt?

a) Violet
b) Elizabet
c) Rafaelo

 

Správne odpovede:
1b, 2a. 3c, 4a, 5b, 6c, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Morský koník

Morský koník

Morský koník

Príbeh o morskom koníkovi, ktorí vyrastal medzi žralokmi. Pochytil od nich množstvo zvykov, vďaka čomu sa správal ako naozajstný žralok. Napokon túto svoju vlastnosť využil pri záchrane ružovej rybky.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 17.4.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1212 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Pod hladinou slanej vody je život pestrý. Avšak, ak by sme sa ponorili hlbšie až na samé dno, našli by sme tam ešte bohatší život. A tam, kde je voda tmavá a svetlo tam prenikne len striedmo sa odohráva náš príbeh. 

Na dne oceánu žije aj množstvo živočíchov, medzi nimi aj morské koníky. Tento, o ktorom je tento príbeh bol však veľmi výnimočný. Hneď po narodení sa svojej matke stratil. Nie je sa čomu čudovať, pretože pri pôrode sa rodí niekoľko desiatok morských koníkov. Chudáčik sa zatúlal a nikto si nevšimol, že sa vlastne stratil. Nemotorne sa zaplietol medzi korále na dne oceánu. Zostal sám. Ako si tak plával všimol si ho veľký žralok. Otvoril papuľu a plával priamo k morskému koníkovi v nádeji, že si zamaškrtí. „Aaaaa, prosím ťa, nejedz ma. Ja ti nebudem chutiť, som pokazený, ba dokonca som aj prudko jedovatý“ vymýšľal si malý morský koník. Žraloka to tak pobavilo, že sa rozhodol nezjesť ho. „Prečo si tu tak sám morský koník?“ Kde máš mamu?“ vypytoval sa žralok.  „No neuveríš, ale práve som sa narodil a všetci sú fuč. Zamotal som sa a neviem sa už vrátiť späť“ vysvetľoval malý morský koník. Žralok sa rozhodol, že ho vezme so sebou medzi ostatných žralokov. Keďže bol morský koník sirota, žraloky sa rozhodli, že sa ho ujmú a vychovajú ho. Nebudú ho jesť. Ako morský koník rástol pochytil viaceré zvyky a správanie od žralokov. Plával s vystrčeným chrbtom na hladine rovnako, ako to robievajú žraloky s vystrčenou chrbtovou plutvou. Morský koník vyceril zuby. Cítil sa ako silný a nebojácny žralok. Ale popravde, vyzeralo to dosť komický, keďže morský koník nemá žiadne zuby. Ako si tak odvážne plával v oceáne zbadal krásnu ružovú rybku. „Hm, táto bude chutiť výborne“ pomyslel si a rozbehol sa k nej. Vyceril papuľu a drsnou pózou plával okolo rybky. „Ahoj morský koník, prečo tu tak plávaš dookola?“ s úsmevom sa opýtala ružová rybka. „Ja nie som morský koník, ale žralok“ hrdo odpovedal morský koník. Rybka sa zasmiala. „Tak snáď ma nechceš zjesť, pán žralok“ vtipkovala si. „Radšej sa nesmej, lebo ťa jedným zamľaskaním prehltnem. Ale si veľmi pekná, tak škoda by ťa bola, nezjem ťa“. „No to mám šťastie“ usmievala sa ružová rybka. „A keďže ma nechceš zjesť, tak sa poď so mnou aspoň zahrať. Dajme si preteky o to, kto bude prvý pri tamtom korálovom útese“ a len čo to dopovedala vyplávala. „No to máš smolu rybka, pretože my žraloci sme rýchli plavci“ vyštartoval morský koník ako šíp. Avšak rybka plávala rýchlejšie a vyhrala tento malý závod. Čakala ho pri koralovom útese v cieli. Po chvíľke konečne doplával  aj morský koník. Celý zadychčaný začal vysvetľovať: „nestihol som ťa predbehnúť, pretože som po ceste musel skoliť jednu obrovskú kosatku, ktorá mi skrížila cestu. Dušu som z nej vytriasol. Tá sa tu tak skoro neukáže“. Ale ružová rybka sa len usmiala a prikývla. „Teraz sa poďme pozrieť na hladinu ako dnes svieti slnko“ navrhla rybka. Vyplávali na hladinu. Rybka vykukla hlavou von z vody a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Morský koník plával chrbtom vystrčeným z hladiny tak, ako to robievajú žraloky. Ružovú rybku to veľmi pobavilo. Morský koník bol skalopevne presvedčený že je žralok. „Hej, ty veľký žralok, poďme niečo zjesť som hladná“ navrhla morskému koníkovi. „Poďme na juh bližšie k pevnine, tam nájdeme chutné morské riasy. Pochutíme si“ navrhla. „Pche, takéto vegetariánske veci ja nejedávam. Lovím veľké ryby a prehĺtam ich na jeden šup“ chválil sa morský koník. Rybka sa opäť len milo pousmiala a prikývla. Odplávali smerom k pobrežiu. Voda bola čoraz plytšia a svetlejšia. Rástli tu nádherné a chutné morské riasy. Ružová rybka sa s chuťou pustila do nich. Jedla čo jej brucho stačilo. „Len si jedz tieto buriny, ja si idem uloviť tú najväčšiu chobotnicu“ vravel morský koník a stratil sa v hustom poraste morských rias. Chvíľu ho nebolo. Potom sa s plným bruchom vrátil späť . „Joj, ale som sa najedol, tá chobotnica musela mať aspoň 100 kíl“ hovorí morský koník. A ako tak vysvetľoval z úst mu trčal kúsoček morskej riasy. „Hihi“ zasmiala sa rybka“. Morský koník najprv netušil z čoho sa rybka smeje. Potom sa pozrel na lesklú mušľu, v ktorej zbadal svoj odraz. Hneď si všimol riasu a okamžite ju vypľul. „Fuj, musel som ju omylom zjesť pri súboji s chobotnicu“ pohotovo zareagoval. Rybka sa opäť len milo pousmiala lebo vedela, že si morský koník vymýšľa. Pokračovala v hľadaní šťavnatých rias. „Poď ty morský žralok, tam dole vidím krásne riasy. Naozaj vyzerajú chutne“ povedala a odplávala dole. Ako si tak plávala, odrazu sa ocitla zamotaná v igelitovom sáčku. Nemohla sa ani pohnúť. Začala panikáriť. Kričala na morského koníka a prosila ho o pomoc. Ten neváhal a vrhol sa k nej. Chytil sáčok a snažil sa ho z rybky stiahnuť. Ako tak ťahal zachytil sa o sáčok ďalší kus veľkého plastu a jedna otvorená plechovka s ostrými hranami.  Uväznenú rybku to ťahalo dole až napokon dopadla na dno. Morsky koník sa snažil plechovku podopierať, ale sily mu nestačili. Ostrá hrana plechovky ho celého doškriabala. Rybka už nebola uväznená len v igelitovom sáčku, ale aj zavalená plechovkou, na ktorú ešte dopadol aj ten veľký kus plastu. „Neboj sa rybka. Rozbehnem sa a žraločou silou prerazím odpadky a zachránim ťa“ kričal morský koník. Rozbehol sa a rýchlosťou žraloka buum-bac. Narazil prvý krát, druhý krát, tretí krát, ale obrovským odpadom ani nepohol. Morský koník bol celý stŕhaný a doškriabaný. Navyše mu odpadli niektoré články z chvostíka. Naozaj bol celý dotlčený. Uväznenej rybke sa míňal kyslík a začala slabnúť. „Prosím rýchlo, už to tu nevydržím“ prosila slabým hláskom. „Výdrž mám nový nápad. Privediem svojich bratov žralokov a vyslobodíme ťa spolu. Budem tu čo chvíľa. Plávam obratne ako žralok..a ..a.. a skoro tak rýchlo ako dostihový kôň“ upokojoval vyčerpanú rybku. Už aj vyrazil. Zničený a strhaný plával naozaj veľmi rýchlo. Za sebou nechával len bublinky. Cestu mu skrížiť kalamár, ktorý ho chcel zožrať. Ale morský koník plával tak rýchlo, že sa kalamárovi len zatočila hlava. O päť minút sa morský koník vrátil s piatimi žralokmi, ktorí boli jeho bratia. Síce nevlastní, ale na tom nezáležalo. „Bratia musíme rybku vyslobodiť z týchto odpadkov, ale veľmi rýchlo, už to tam dlhšie nevydrží“ kričal morský koník. Päť žralokov sa zahryzlo do veľkého plastu a odhodili ho. Morský koník sa rozbehol a prevrátil plechovku. Rybka vyletela von. Hneď sa chcela morskému koníkovi poďakovať, ale zostala stáť od strachu, keď zbadala žralokov. „Neboj sa to sú moji bratia, ako som ti hovoril, som tiež žralok“ hrdinsky vysvetľoval morský koník. Rybka sa milo usmiala a poďakovala žralokom za záchranu. „A ďakujem aj tebe morský koník“ a pobozkala ho na líce. „Aj keď vyzeráš ako morský koník, vo vnútri si žralok. Si naozaj statočný a odvážny. Zachránil si ma.“. Poď so mnou ak chceš, môžeme sa spoločne plaviť. Zišiel by sa mi kamarát, na ktorého sa môžem spoľahnúť v dobrom aj v zlom“ vravela ružová rybka. Morský koník sa veľmi potešil z novej kamarátky. Nadšene súhlasil a odplávali spoločne do hlbín oceánu.

Ružová Rybka a morský sa stali nerozlučnými priateľmi. Morský koník ukázal, že viera v seba samého mu pomohla zdolať všetky prekážky. A ak by sa ľudia správali zodpovedne a nevyhadzovali odpadky do prírody, tak naša planéta by bola krajšia a bezpečnejšia. Správajme sa preto zodpovedne, aby sme nevystavili ďalšiu rybku nebezpečenstvu.

Pod hladinou slanej vody je život pestrý. Avšak, ak by sme sa ponorili hlbšie až na samé dno, našli by sme tam ešte bohatší život. A tam, kde je voda tmavá a svetlo tam prenikne len striedmo sa odohráva náš príbeh.

Na dne oceánu žije aj množstvo živočíchov, medzi nimi aj morské koníky. Tento, o ktorom je tento príbeh bol však veľmi výnimočný. Hneď po narodení sa svojej matke stratil. Nie je sa čomu čudovať, pretože pri pôrode sa rodí niekoľko desiatok morských koníkov. Chudáčik sa zatúlal a nikto si nevšimol, že sa vlastne stratil. Nemotorne sa zaplietol medzi korále na dne oceánu. Zostal sám. Ako si tak plával všimol si ho veľký žralok. Otvoril papuľu a plával priamo k morskému koníkovi v nádeji, že si zamaškrtí. „Aaaaa, prosím ťa, nejedz ma. Ja ti nebudem chutiť, som pokazený, ba dokonca som aj prudko jedovatý“ vymýšľal si malý morský koník. Žraloka to tak pobavilo, že sa rozhodol nezjesť ho. „Prečo si tu tak sám morský koník?“ Kde máš mamu?“ vypytoval sa žralok.  „No neuveríš, ale práve som sa narodil a všetci sú fuč. Zamotal som sa a neviem sa už vrátiť späť“ vysvetľoval malý morský koník. Žralok sa rozhodol, že ho vezme so sebou medzi ostatných žralokov. Keďže bol morský koník sirota, žraloky sa rozhodli, že sa ho ujmú a vychovajú ho. Nebudú ho jesť. Ako morský koník rástol pochytil viaceré zvyky a správanie od žralokov. Plával s vystrčeným chrbtom na hladine rovnako, ako to robievajú žraloky s vystrčenou chrbtovou plutvou. Morský koník vyceril zuby. Cítil sa ako silný a nebojácny žralok. Ale popravde, vyzeralo to dosť komický, keďže morský koník nemá žiadne zuby. Ako si tak odvážne plával v oceáne zbadal krásnu ružovú rybku. „Hm, táto bude chutiť výborne“ pomyslel si a rozbehol sa k nej. Vyceril papuľu a drsnou pózou plával okolo rybky. „Ahoj morský koník, prečo tu tak plávaš dookola?“ s úsmevom sa opýtala ružová rybka. „Ja nie som morský koník, ale žralok“ hrdo odpovedal morský koník. Rybka sa zasmiala. „Tak snáď ma nechceš zjesť, pán žralok“ vtipkovala si. „Radšej sa nesmej, lebo ťa jedným zamľaskaním prehltnem. Ale si veľmi pekná, tak škoda by ťa bola, nezjem ťa“. „No to mám šťastie“ usmievala sa ružová rybka. „A keďže ma nechceš zjesť, tak sa poď so mnou aspoň zahrať. Dajme si preteky o to, kto bude prvý pri tamtom korálovom útese“ a len čo to dopovedala vyplávala. „No to máš smolu rybka, pretože my žraloci sme rýchli plavci“ vyštartoval morský koník ako šíp. Avšak rybka plávala rýchlejšie a vyhrala tento malý závod. Čakala ho pri koralovom útese v cieli. Po chvíľke konečne doplával  aj morský koník. Celý zadychčaný začal vysvetľovať: „nestihol som ťa predbehnúť, pretože som po ceste musel skoliť jednu obrovskú kosatku, ktorá mi skrížila cestu. Dušu som z nej vytriasol. Tá sa tu tak skoro neukáže“. Ale ružová rybka sa len usmiala a prikývla. „Teraz sa poďme pozrieť na hladinu ako dnes svieti slnko“ navrhla rybka. Vyplávali na hladinu. Rybka vykukla hlavou von z vody a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Morský koník plával chrbtom vystrčeným z hladiny tak, ako to robievajú žraloky. Ružovú rybku to veľmi pobavilo. Morský koník bol skalopevne presvedčený že je žralok. „Hej, ty veľký žralok, poďme niečo zjesť som hladná“ navrhla morskému koníkovi. „Poďme na juh bližšie k pevnine, tam nájdeme chutné morské riasy. Pochutíme si“ navrhla. „Pche, takéto vegetariánske veci ja nejedávam. Lovím veľké ryby a prehĺtam ich na jeden šup“ chválil sa morský koník. Rybka sa opäť len milo pousmiala a prikývla. Odplávali smerom k pobrežiu. Voda bola čoraz plytšia a svetlejšia. Rástli tu nádherné a chutné morské riasy. Ružová rybka sa s chuťou pustila do nich. Jedla čo jej brucho stačilo. „Len si jedz tieto buriny, ja si idem uloviť tú najväčšiu chobotnicu“ vravel morský koník a stratil sa v hustom poraste morských rias. Chvíľu ho nebolo. Potom sa s plným bruchom vrátil späť . „Joj, ale som sa najedol, tá chobotnica musela mať aspoň 100 kíl“ hovorí morský koník. A ako tak vysvetľoval z úst mu trčal kúsoček morskej riasy. „Hihi“ zasmiala sa rybka“. Morský koník najprv netušil z čoho sa rybka smeje. Potom sa pozrel na lesklú mušľu, v ktorej zbadal svoj odraz. Hneď si všimol riasu a okamžite ju vypľul. „Fuj, musel som ju omylom zjesť pri súboji s chobotnicu“ pohotovo zareagoval. Rybka sa opäť len milo pousmiala lebo vedela, že si morský koník vymýšľa. Pokračovala v hľadaní šťavnatých rias. „Poď ty morský žralok, tam dole vidím krásne riasy. Naozaj vyzerajú chutne“ povedala a odplávala dole.



Ako si tak plávala, odrazu sa ocitla zamotaná v igelitovom sáčku. Nemohla sa ani pohnúť. Začala panikáriť. Kričala na morského koníka a prosila ho o pomoc. Ten neváhal a vrhol sa k nej. Chytil sáčok a snažil sa ho z rybky stiahnuť. Ako tak ťahal zachytil sa o sáčok ďalší kus veľkého plastu a jedna otvorená plechovka s ostrými hranami.  Uväznenú rybku to ťahalo dole až napokon dopadla na dno. Morsky koník sa snažil plechovku podopierať, ale sily mu nestačili. Ostrá hrana plechovky ho celého doškriabala. Rybka už nebola uväznená len v igelitovom sáčku, ale aj zavalená plechovkou, na ktorú ešte dopadol aj ten veľký kus plastu. „Neboj sa rybka. Rozbehnem sa a žraločou silou prerazím odpadky a zachránim ťa“ kričal morský koník. Rozbehol sa a rýchlosťou žraloka buum-bac. Narazil prvý krát, druhý krát, tretí krát, ale obrovským odpadom ani nepohol. Morský koník bol celý stŕhaný a doškriabaný. Navyše mu odpadli niektoré články z chvostíka. Naozaj bol celý dotlčený. Uväznenej rybke sa míňal kyslík a začala slabnúť. „Prosím rýchlo, už to tu nevydržím“ prosila slabým hláskom. „Výdrž mám nový nápad. Privediem svojich bratov žralokov a vyslobodíme ťa spolu. Budem tu čo chvíľa. Plávam obratne ako žralok..a ..a.. a skoro tak rýchlo ako dostihový kôň“ upokojoval vyčerpanú rybku. Už aj vyrazil. Zničený a strhaný plával naozaj veľmi rýchlo. Za sebou nechával len bublinky. Cestu mu skrížiť kalamár, ktorý ho chcel zožrať. Ale morský koník plával tak rýchlo, že sa kalamárovi len zatočila hlava. O päť minút sa morský koník vrátil s piatimi žralokmi, ktorí boli jeho bratia. Síce nevlastní, ale na tom nezáležalo. „Bratia musíme rybku vyslobodiť z týchto odpadkov, ale veľmi rýchlo, už to tam dlhšie nevydrží“ kričal morský koník. Päť žralokov sa zahryzlo do veľkého plastu a odhodili ho. Morský koník sa rozbehol a prevrátil plechovku. Rybka vyletela von. Hneď sa chcela morskému koníkovi poďakovať, ale zostala stáť od strachu, keď zbadala žralokov. „Neboj sa to sú moji bratia, ako som ti hovoril, som tiež žralok“ hrdinsky vysvetľoval morský koník. Rybka sa milo usmiala a poďakovala žralokom za záchranu. „A ďakujem aj tebe morský koník“ a pobozkala ho na líce. „Aj keď vyzeráš ako morský koník, vo vnútri si žralok. Si naozaj statočný a odvážny. Zachránil si ma.“. Poď so mnou ak chceš, môžeme sa spoločne plaviť. Zišiel by sa mi kamarát, na ktorého sa môžem spoľahnúť v dobrom aj v zlom“ vravela ružová rybka. Morský koník sa veľmi potešil z novej kamarátky. Nadšene súhlasil a odplávali spoločne do hlbín oceánu.

Ružová Rybka a morský sa stali nerozlučnými priateľmi. Morský koník ukázal, že viera v seba samého mu pomohla zdolať všetky prekážky. A ak by sa ľudia správali zodpovedne a nevyhadzovali odpadky do prírody, tak naša planéta by bola krajšia a bezpečnejšia. Správajme sa preto zodpovedne, aby sme nevystavili ďalšiu rybku nebezpečenstvu.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Kto vychovával morského koníka?

a) lastovičky
b) delfíny
c) žraloky

 

2. Akej farby bola rybka, s ktorou sa morský konik plavil?

a) ružovej
b) červenej
c) modrej

 

3. Čo rada jedla ružová rybka?

a) cestoviny
b) morské riasy
c) korály

 

4. Aké odpadky uväznili ružovú rybku?

a) Sáčok, konzerva, plast
b) Sáčok, vidlička, ponožky
c) Sáčok, vedro, pneumatika

 

5. Kto skrížil morskému koníkovy cestu, keď šiel pre pomoc?

a) raja
b) kapor
c) kalamár

 

6. Kto vyslobodil ružovú rybku?

a) morský koník s bratmi
b) veľryby
c) medúzy

 

7. Prečo by sme nemali vyhadzovať odpadky v prírode?

a) lebo by nam mohli chýbať
b) lebo nechcem aby mi ich zdejli zvieratá
c) pretože znečisťujú životné prostredie

 

Správne odpovede:
1c, 2a. 3b, 4a, 5c, 6a, 7c

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Hracia skrinka

Hracia skrinka

Hracia skrinka

Biely Ninja nebol veľký postavou ani jeho svalstvo netrhalo košele. Biely Ninja vynikal svojou bystrou mysľou, pomocou ktorej dokázal premôcť 5 drakov.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 2.4.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1 236 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 




Gigantické pohorie Himaláje skrýva prastarú legendu o hracej skrinke. Písal sa rok 1611. Legenda opisuje príbeh veľkej hory, ktorú miestni tibetskí mnísi nazývajú Dračia hora. Tento názov si hora nezaslúžila len preto, že pripomínala hlavu draka, ale hlavne preto, že tam draci naozaj aj žili.

Vždy keď draci vylietali z hory, bolo to za zvuku nezvyčajnej melódie. Draci ju počúvali a podriaďovali sa jej. Táto melódia vychádzala z malej hracej skrinky. Bola posiata ornamentmi a kresbou draka. Tibetskí mnísi ju pomenovali RUNA, čo znamená „skrytá tradícia“. Kto vlastnil túto hraciu skrinku, mohol drakov ovládať. Ak melódia nehrala, tak draci spali vo vnútri hory a nikoho neohrozovali.  No keď sa hracia skrinka ozvala a začala hrať, draci sa prebudili a ten kto držal hraciu skrinku sa stal ich pánom. V roku 1611 sa hracej skrinky zmocnili tibetskí mnísi, ktorí ju schovali na bezpečnom mieste. Domnievali sa, že to je najlepšie riešenie, ako svet ochrániť pred drakmi.

Jedného dňa sa starej významnej mapy zmocnil zlý ninja bojovník menom Degetron. Chcel ovládnuť svet a preto sa rozhodol, že sa zmocní hracej skrinky a využije drakov vo svoj prospech. Tibetskí mnísi vedeli o zlom ninjovi. Vedeli, že sa musia pripraviť na boj o ochranu hracej skrinky. Rozhodli sa, že musia vycvičiť ninja bojovníka, ktorý ho zastaví. Usporiadali súťaž. Prihlásilo sa množstvo nádejných bojovníkov, z ktorých len jeden sa mohol stať skutočným ninjom. Všetci museli prejsť náročným testom. Ten bol tak ťažký, že často krát ním neprešiel ani jeden z uchádzačov. Súťaž začala. Množstvo z nich pohorelo na náročných prekážkach testu. Trvalo to tri dni a tri noci, ale nikomu sa nepodarilo úspešne zdolať test tibetských mníchov. Až sa na štvrtý deň. Na štartovaciu čiaru sa postavil malý chlapec. Bol oblečený v bielom kimone. Bol to poslený zo všetkých uchádzačov. Chlapec v bielom kimone neváhal a vrhol sa do náročného testu. Nakoniec, ako jedinému sa mu podarilo prejsť cieľovou čiarou. Znamenalo to, že sa stal novým ninjom. Pristúpil k nemu najstarší z tibetských mníchov, položil mu ruku na plece a riekol: „ako jediný si zdolal tento test. Máš právo stať sa ninjom. Budeme ťa volať Biely Ninja“. Chlapec s pokorou prijal toto meno. Starec ďalej riekol „ako prvý úkol ta čaká zastavenie zlého ninju Degetrona. Chce sa zmocniť hracej skrinky a prebudiť drakov“. Biely Ninja neváhal, prikývol a svoj úkol s nadšením prijal. V tom vletel do sály jeden z tibetských mníchov. „Pravé sa vraciam z miesta, kde bola po stáročia ukrytá hracia skrinka. Je preč!“. Všetci v sále hlasno zhíkli. Najstarší z mníchov prehovoril: „určite to bol ninja Degetron!“ Otočil sa smerom k bielemu ninjovi a vravel „Prosím, zmocni sa svojho úkolu okamžite“. Biely Ninja sa starcovi úctivo poklonil a rozbehol sa priamo k hore drakov. Ako tak kráčal horou, začul akúsi zvláštnu melódiu. Ozývala sa celým pohorím. „Musí to byť melódia hracej skrinky“ pomyslel si Biely Ninja. Pozrel sa na oblohu a videl troch lietajúcich drakov. Vznášali sa a chrlili oheň. Kým hrala melódia draci plnili rozkazy, ktoré po nich pokrikoval zlý ninja Degetron. Chystal sa ovládnuť svet. Prebudil drakov a dúfal, že sa mu podarí s ich pomocou zmocniť aj tibetských mníchov. Degetron zliezol z hory s hracou skrinkou v ruke. Celý čas musel otáčať páčkou na hracej skrinke, aby melódia neprestávala hrať. V tom mu skrížil cestu Biely Ninja. „Vzdaj sa! Odovzdaj mi tu hraciu skrinku a nič sa ti nestane“ nebojácnym hlasom vykríkol Biely Ninja. „Ha ha ha“ smeje sa Degetron. „Biely Ninja. To nemali tibetskí mnísi nič lepšie ako malého chlapca? Čo nevieš, že ten kto vlastní hraciu skrinku je pod dračou ochranou?“. Ale Biely Ninja neváhal a vrhol sa na Degetrona. V zapätí sa ozval silný rev a asi šesť drakov zliezlo z oblohy a za sprievodu veľkého hluku si to namierili k Bielemu Ninjovi. Ten si uvedomil, že proti drakom nič nezmôže. Pustil Degetrona  a schoval sa do malej štrbiny v skale.  „Už ma nič nezastaví, aby som sa stál vládcom celého sveta. Ale najprv si podmaním tibetských mníchov“ smial sa Degetron. Vydal sa smerom do kláštora. Jednému z drakov prikázal, aby strážil Bieleho Ninju. Prikázal mu, že ak sa Biely Ninja pohne, tak ho má drak jedným dychom spáliť. Biely Ninja zostal uväznený v štrbine skaly. Degetron dorazil s ostatnými drakmi priamo do kláštora mníchov. Jeden z drakov sa nadýchol a vychrlil ohnivú guľu, ktorá vyrazila brány kláštora. Mnísi zaujali bojovú pozíciu. Najprv vstúpil do vnútra Degetron držiac hraciu skrinku, ktorá neustála hrala melódiu. Za nim vstúpilo 5 drakov. „Vzdajte sa vy šašovia a nič sa vám nestane„ kričal Degetron. Mnísi zdvihli ruky nad hlavu a rozhodli sa vzdať. Veď drakov by nepremohli. Medzitým Biely Ninja stále myslel na svoj úkol. „Musím zastaviť počínanie zlého ninju. Lenže ako sa odtiaľ dostanem, keď ma stráži drak?“ premýšľal. „Už to mám“ zvolal. Draci počúvajú melódiu z hracej skrinky. Ak by sa mi ju podarilo napodobniť, mohol by som sa zmocniť mysle draka a získať si jeho oddanosť“ premýšľal. Biely Ninja nebol veľký chlap. Nemal ani silu ako 500 bojovníkov. Ale mal bystrú myseľ. To bola jeho silná zbraň. Predtým ako kráčal do hory, počul melódiu vychádzajúcu z hracej skrinky. Dobre si ju zapamätal. Zo štrbiny skaly, kde bol uväznený vystrčil ruku a odtrhol malý kúsok trávy. Vložil si ju medzi palce. Priložil ju k ústam a začal hrať. Hral presne tú istú melódiu, ako hracia skrinka. Drak, ktorý ho strážil spozornel. Túto melódiu predsa dobre poznal. Okamžite sklonil hlavu a vzdal tak rešpekt novému pánovi, Bielemu Ninjovi. „Skvele, vyšlo to!“ tešil sa malý ninja. Vyskočil na draka a prikázal mu, aby letel priamo do kláštora. Drak zatrepotal krídlami a zdvihol sa k oblohe. „Páni, to je krása!“ tešil sa Biely Ninja. Ale hneď ako dorazil, videl všetkých mníchov zviazaných. Kláštor ovládol ninja Degetron aj s piatimi drakmi. Nemal veľa času. Musí rýchlo niečo vymyslieť, ako sa zmocniť hracej skrinky a zajať zlého ninju. Dlho mu to netrvalo. Zaletel spolu s drakom do miestnosti, v ktorej bol obrovský organ. Otvoril všetky okná, aby ho bolo počuť v celom kláštore. Posadil sa k organu a začal hrať melódiu, ktorú si zapamätal z hracej skrinky.  Obrovský organ sa celý chvel a triasol. Mohutná a hlasná melódia naplnila celý kláštor. Prehlušila aj hraciu skrinku. 5 drakov, ktorí sedeli pri zlom Degetronovi zdvihlo hlavy a zaleteli k organu, kde hral melódiu Biely Ninja. Posadali si okolo neho a poklonili sa mu. Dali mu jasne najavo, že je to ich nový pán. Biely Ninja stíšil hru na organe, prikázal drakom priniesť hraciu skrinku a vyštvať  za horizont hôr zlého ninju Degetrona. Draci vyleteli a namierili si to priamo k zlému ninjovi. Ten, keď si všimol rozzúrených drakov, ako sa rútia jeho smerom, odhodil hraciu skrinku a rozbehol sa preč. Jeden z drakov ho však chytil za golier a zaniesol ho ďaleko za úpätie hôr. Biely Ninja sa teraz zmocnil hracej skrinky. Prišiel na dvor kláštora a vyslobodil zviazaných mníchov. Hraciu skrinku zatvoril a drakom povedal, že sú slobodní. Svoju silu majú rozumne využívať a nemajú ju používať na pustošenie a ničenie. Draci sa uklonili a odleteli za slobodou.

Najstarší mních prišiel k Bielemu Ninjovi. „Stal si sa najmenším a aj najmladším ninjom v histórii. Ale tvoja sila nebola vo veľkých svaloch ani vo veľkej postave, či ostrom meči. Tvoja sila je tu – a priložil prst na jeho čelo. Pretože Biely Ninja dokázal, že bystrý rozum premôže aj šiestich drakov či zlého Degetróna.

Gigantické pohorie Himaláje skrýva prastarú legendu o hracej skrinke. Písal sa rok 1611. Legenda opisuje príbeh veľkej hory, ktorú miestni tibetskí mnísi nazývajú Dračia hora. Tento názov si hora nezaslúžila len preto, že pripomínala hlavu draka, ale hlavne preto, že tam draci naozaj aj žili.

Vždy keď draci vylietali z hory, bolo to za zvuku nezvyčajnej melódie. Draci ju počúvali a podriaďovali sa jej. Táto melódia vychádzala z malej hracej skrinky. Bola posiata ornamentmi a kresbou draka. Tibetskí mnísi ju pomenovali RUNA, čo znamená „skrytá tradícia“. Kto vlastnil túto hraciu skrinku, mohol drakov ovládať. Ak melódia nehrala, tak draci spali vo vnútri hory a nikoho neohrozovali.  No keď sa hracia skrinka ozvala a začala hrať, draci sa prebudili a ten kto držal hraciu skrinku sa stal ich pánom. V roku 1611 sa hracej skrinky zmocnili tibetskí mnísi, ktorí ju schovali na bezpečnom mieste. Domnievali sa, že to je najlepšie riešenie, ako svet ochrániť pred drakmi.

Jedného dňa sa starej významnej mapy zmocnil zlý ninja bojovník menom Degetron. Chcel ovládnuť svet a preto sa rozhodol, že sa zmocní hracej skrinky a využije drakov vo svoj prospech. Tibetskí mnísi vedeli o zlom ninjovi. Vedeli, že sa musia pripraviť na boj o ochranu hracej skrinky. Rozhodli sa, že musia vycvičiť ninja bojovníka, ktorý ho zastaví. Usporiadali súťaž. Prihlásilo sa množstvo nádejných bojovníkov, z ktorých len jeden sa mohol stať skutočným ninjom. Všetci museli prejsť náročným testom. Ten bol tak ťažký, že často krát ním neprešiel ani jeden z uchádzačov. Súťaž začala. Množstvo z nich pohorelo na náročných prekážkach testu. Trvalo to tri dni a tri noci, ale nikomu sa nepodarilo úspešne zdolať test tibetských mníchov. Až sa na štvrtý deň. Na štartovaciu čiaru sa postavil malý chlapec. Bol oblečený v bielom kimone. Bol to poslený zo všetkých uchádzačov. Chlapec v bielom kimone neváhal a vrhol sa do náročného testu. Nakoniec, ako jedinému sa mu podarilo prejsť cieľovou čiarou. Znamenalo to, že sa stal novým ninjom. Pristúpil k nemu najstarší z tibetských mníchov, položil mu ruku na plece a riekol: „ako jediný si zdolal tento test. Máš právo stať sa ninjom. Budeme ťa volať Biely Ninja“. Chlapec s pokorou prijal toto meno. Starec ďalej riekol „ako prvý úkol ta čaká zastavenie zlého ninju Degetrona. Chce sa zmocniť hracej skrinky a prebudiť drakov“. Biely Ninja neváhal, prikývol a svoj úkol s nadšením prijal. V tom vletel do sály jeden z tibetských mníchov. „Pravé sa vraciam z miesta, kde bola po stáročia ukrytá hracia skrinka. Je preč!“. Všetci v sále hlasno zhíkli. Najstarší z mníchov prehovoril: „určite to bol ninja Degetron!“ Otočil sa smerom k bielemu ninjovi a vravel „Prosím, zmocni sa svojho úkolu okamžite“. Biely Ninja sa starcovi úctivo poklonil a rozbehol sa priamo k hore drakov. Ako tak kráčal horou, začul akúsi zvláštnu melódiu. Ozývala sa celým pohorím. „Musí to byť melódia hracej skrinky“ pomyslel si Biely Ninja. Pozrel sa na oblohu a videl troch lietajúcich drakov. Vznášali sa a chrlili oheň. Kým hrala melódia draci plnili rozkazy, ktoré po nich pokrikoval zlý ninja Degetron. Chystal sa ovládnuť svet. Prebudil drakov a dúfal, že sa mu podarí s ich pomocou zmocniť aj tibetských mníchov. Degetron zliezol z hory s hracou skrinkou v ruke. Celý čas musel otáčať páčkou na hracej skrinke, aby melódia neprestávala hrať. V tom mu skrížil cestu Biely Ninja. „Vzdaj sa! Odovzdaj mi tu hraciu skrinku a nič sa ti nestane“ nebojácnym hlasom vykríkol Biely Ninja. „Ha ha ha“ smeje sa Degetron. „Biely Ninja. To nemali tibetskí mnísi nič lepšie ako malého chlapca? Čo nevieš, že ten kto vlastní hraciu skrinku je pod dračou ochranou?“. Ale Biely Ninja neváhal a vrhol sa na Degetrona. V zapätí sa ozval silný rev a asi šesť drakov zliezlo z oblohy a za sprievodu veľkého hluku si to namierili k Bielemu Ninjovi. Ten si uvedomil, že proti drakom nič nezmôže. Pustil Degetrona  a schoval sa do malej štrbiny v skale.  „Už ma nič nezastaví, aby som sa stál vládcom celého sveta. Ale najprv si podmaním tibetských mníchov“ smial sa Degetron. Vydal sa smerom do kláštora. Jednému z drakov prikázal, aby strážil Bieleho Ninju. Prikázal mu, že ak sa Biely Ninja pohne, tak ho má drak jedným dychom spáliť. Biely Ninja zostal uväznený v štrbine skaly. Degetron dorazil s ostatnými drakmi priamo do kláštora mníchov. Jeden z drakov sa nadýchol a vychrlil ohnivú guľu, ktorá vyrazila brány kláštora. Mnísi zaujali bojovú pozíciu. Najprv vstúpil do vnútra Degetron držiac hraciu skrinku, ktorá neustála hrala melódiu. Za nim vstúpilo 5 drakov. „Vzdajte sa vy šašovia a nič sa vám nestane„ kričal Degetron. Mnísi zdvihli ruky nad hlavu a rozhodli sa vzdať. Veď drakov by nepremohli. Medzitým Biely Ninja stále myslel na svoj úkol. „Musím zastaviť počínanie zlého ninju. Lenže ako sa odtiaľ dostanem, keď ma stráži drak?“ premýšľal. „Už to mám“ zvolal. Draci počúvajú melódiu z hracej skrinky. Ak by sa mi ju podarilo napodobniť, mohol by som sa zmocniť mysle draka a získať si jeho oddanosť“ premýšľal. Biely Ninja nebol veľký chlap. Nemal ani silu ako 500 bojovníkov. Ale mal bystrú myseľ. To bola jeho silná zbraň.



Predtým ako kráčal do hory, počul melódiu vychádzajúcu z hracej skrinky. Dobre si ju zapamätal. Zo štrbiny skaly, kde bol uväznený vystrčil ruku a odtrhol malý kúsok trávy. Vložil si ju medzi palce. Priložil ju k ústam a začal hrať. Hral presne tú istú melódiu, ako hracia skrinka. Drak, ktorý ho strážil spozornel. Túto melódiu predsa dobre poznal. Okamžite sklonil hlavu a vzdal tak rešpekt novému pánovi, Bielemu Ninjovi. „Skvele, vyšlo to!“ tešil sa malý ninja. Vyskočil na draka a prikázal mu, aby letel priamo do kláštora. Drak zatrepotal krídlami a zdvihol sa k oblohe. „Páni, to je krása!“ tešil sa Biely Ninja. Ale hneď ako dorazil, videl všetkých mníchov zviazaných. Kláštor ovládol ninja Degetron aj s piatimi drakmi. Nemal veľa času. Musí rýchlo niečo vymyslieť, ako sa zmocniť hracej skrinky a zajať zlého ninju. Dlho mu to netrvalo. Zaletel spolu s drakom do miestnosti, v ktorej bol obrovský organ. Otvoril všetky okná, aby ho bolo počuť v celom kláštore. Posadil sa k organu a začal hrať melódiu, ktorú si zapamätal z hracej skrinky.  Obrovský organ sa celý chvel a triasol. Mohutná a hlasná melódia naplnila celý kláštor. Prehlušila aj hraciu skrinku. 5 drakov, ktorí sedeli pri zlom Degetronovi zdvihlo hlavy a zaleteli k organu, kde hral melódiu Biely Ninja. Posadali si okolo neho a poklonili sa mu. Dali mu jasne najavo, že je to ich nový pán. Biely Ninja stíšil hru na organe, prikázal drakom priniesť hraciu skrinku a vyštvať  za horizont hôr zlého ninju Degetrona. Draci vyleteli a namierili si to priamo k zlému ninjovi. Ten, keď si všimol rozzúrených drakov, ako sa rútia jeho smerom, odhodil hraciu skrinku a rozbehol sa preč. Jeden z drakov ho však chytil za golier a zaniesol ho ďaleko za úpätie hôr. Biely Ninja sa teraz zmocnil hracej skrinky. Prišiel na dvor kláštora a vyslobodil zviazaných mníchov. Hraciu skrinku zatvoril a drakom povedal, že sú slobodní. Svoju silu majú rozumne využívať a nemajú ju používať na pustošenie a ničenie. Draci sa uklonili a odleteli za slobodou.

Najstarší mních prišiel k Bielemu Ninjovi. „Stal si sa najmenším a aj najmladším ninjom v histórii. Ale tvoja sila nebola vo veľkých svaloch ani vo veľkej postave, či ostrom meči. Tvoja sila je tu – a priložil prst na jeho čelo. Pretože Biely Ninja dokázal, že bystrý rozum premôže aj šiestich drakov či zlého Degetróna.




Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Ako sa volal zlý ninja?

a) Blacky
b) Miki
c) Degetron

 

2. Ako sa volal dobrý ninja?

a) Biely mnich
b) Bielý karatista
c) Biely Ninja

 

3. Koľko drakov zautočilo na tibetských mníchov?

a) 3
b) 5
c) 6

 

4. Koho počúvali draci?

a) toho, kto mal hraciu skrinku
b) toho, kto bol pekný
c) toho, kto vedel dračiu reč

 

5. Čo bola najsilnejšia zbraň Bieleho Ninju?

a) svaly
b) meč
c) bystrá myseľ

 

6. Ako porazil Biely Ninja Degetrona?

a) zahral melódiu na orgáne
b) premohol ho palicou
c) použil mágiu

 

7. Kde bývali mnísi?

a) na poli
b) v kláštore
c) v jaskyni

 

Správne odpovede:
1c, 2c. 3b, 4a, 5c, 6a, 7b

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Princezná Cassia

Princezná Cassia

Princezná Cassia

Mladá, krásna a statočná princezná Cassia zachráni svoje škoricové kráľovstvo a aj svoju rodinu, ba dokonca aj neznámeho princa. Nezľakne sa ani obrov.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 25.3.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1 298 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Predstav si niečo krásne. Niečo naozaj veľmi pekné, čo sa ti najviac páči. Už myslíš na niečo krásne? Presne takto krásna je princezná Cassia. Ale krása nie je to jediné, čo ju zdobí. Je tiež veľmi múdra a statočná.

Princezná Cassia nosí dlhé škoricovo-zlaté šaty, ktoré sa trblietajú v celom zámku. Vlasy jej vejú v škoricovej farbe a jej škoricovo-hnedé oči sú sladké až na zjedenie. Prečo toľko škoricovej farby na takto krásnej princeznej? Nie je to náhoda. Princezná Cassia je z polovice človek a z polovice škoricová vila. V ruke nosí malú paličku ukončenú hviezdou, z ktorej rozprašuje kúzelnú škoricu. Veru, kto je v jej blízkosti, ten si pomaškrtí. A presne takto sladko si spolu s princeznou žijú malý škriatkovia. Poviem vám najprv niečo o zámku, v ktorom žili. „Mňam.“ To je asi najpresnejší opis zámku. Ak by ste spoza obláčika vykukli na princeznin zámok, určite by ste sa zalizovali. Celý zámok bol totiž postavený zo sladkej škorice. Princezná Cassia si zámok sama navrhla a stavebné škoricovo-cukrové kocky si tiež sama vytvorila. A 16 škriatkov jej pomáhalo tento sladký zámok postaviť. Samozrejme sa pri ich práci nejaké tie škoricové tehly stratili. Ani vám nemusím hovoriť, kde zmizli. Samozrejme, že si na nich pochutnávali škriatkovia, ale nečudo, boli to naozaj sladké škoričáky.  A odkiaľ boli škriatkovia, ktorí pre Cassiu pracovali? Neboli to jej poddaní, ale jej priatelia. Princezná ich totiž zachránila, keď im ich skromný príbytok zničila zlá čarodejnica Calypso. Dva-krát sa ohnala škoricovou paličkou a uväznila čarodejnicu do škoricového sarkofágu. Snáď je ešte dodnes tam a neutiekla. Škriatkovia si Cassiu obľúbili a rozhodli sa jej odmeniť tým, že jej postavia zámok. Cassia si škriatkov tiež obľúbila, a veru dobre sa im spolu žije. Ibaže k princezne by sa hodil aj princ, ale ona žiadneho nemá. Nevadí. Nejaký sa raz musí nájsť. Zámok sa vypínal v slnečnom údolí, kde vládol pokoj a mier. Až do dňa, kedy sa škriatok Stef vrátil z obhliadky lesa celý vydesený. Ledva lapal po dychu, nevedel ani hovoriť. „Prince…. Prince… Princezná!“ zadychčaný volal. „Musím vám niečo súrne povedať. “Cassia pristúpila ku Stefovi a podala mu ruku. „Čože ťa tak vydesilo, môj milý?“ pýta sa. „Tam…tam..tam vonku. Videl som stopy veľké ako 16 škriatkov pokope. Nie, nie. Stopy boli veľké asi ako 32 škriatkov pokope“ vyplašeným hlasom a s hrôzou v očiach vysvetľoval. Princezná Cassia sa postavila a dobehla k oknu. Dívala sa von. „Si si istý tým, čo si videl Stef?“ opýtala sa. „Áno, určite“ kričí Stef. Princezná Cassia sa otočila smerom k svojim škriatkom a hovorila: „priatelia, to musia byť stopy obrov. Som o tom presvedčená. Keď som bola malá, mojich rodičov mi uniesli obri, ktorí žijú na vrchole veľkej sopky niekde na rovníku. Mojich rodičov som odvtedy už nikdy nevidela. Obri milovali škoricové dobroty, a preto ich uniesli. Určite si prídu aj pre mňa“ vysvetľovala. „Neboj sa princezná, my ťa nedáme“ vykrikovali statoční škriatkovia.  „Hlupáčikovia moji, ste zlatí, ale sami proti obrom nič nezmôžete“. A len čo to dopovedala, ozvalo sa ohromné ručanie. Plamene sviečok v lampášikoch na stenách sa rokmitali, sotva sa plamienok udržal. Boli to obri. Kričali na plné hrdlo. Asi preto, že sa tešili, že konečne našli Cassiin zámok. „Rýchlo princezná! Schovaj sa vo svojej komnate a my sa o nich postaráme“ kričali škriatkovia. „Rozhodne nie! Budem proti obrom bojovať!“ odhodlane vykríkla princezná. Na zámku všetci zaujali svoje pozície. Z hradných múrov zámku strieľali z katapultov veľké škoricové gule. Tie narážali do rozbehnutých obrov, ale nezastavilo ich to. Princezná mávala paličkou a posielala na obrov veľké škoricové siete, ktoré ich zväzovali. Avšak aj, z tých sa vedeli obri dostať. Napokon dobehli až k zámku. Silnými údermi prerazili brány a vbehli do zámku. Princezná pohotovo zareagovala a predstúpila pred nich. „Viem, prečo ste prišli. Chcete mňa. Tak si ma vezmite, ale mojim škriatkov neubližujte“ hrdinsky sa Cassia vzdávala. Jeden z obrov natiahol svoju obrovskú ruku, chytil princeznú a hodil ju do vreca na svojom pleci. Natešení obri opustili zámok. Škriatkovia boli bezmocní a nevedeli ako premôcť obrov. Obri vzali princeznú do svojho nie príliš pohodlného domova v sopečnom krátery. Zatvorili ju do klietky a tú zavesili na strop. Cassia nevyronila ani jednu slzu. Nebála sa a zostávala statočná. Posadila sa a premýšľala.  „Cssss, cssss“ odrazu sa ozvalo zo susednej klietky, ktorá bola celá pohltená v tme. „Cssscsss. Kto si? Aj teba uniesli obri?“ prehovoril tichý hlas. „Áno uniesli. Ale nebojím sa. Som princezná Cassia“ hrdo zvolala. Nastalo ticho. „A vy ste kto? V tej tme vás vôbec nevidím“ pýta sa Cassia. Stále ticho. „Hej, ste tam?“ pýta sa ďalej. Spoza tmavej klietky vykukli dve hlavy a prehovorili: „Len jedna princezná na svete sa volá Cassia. A to je naša dcéra“. Ale princezná Cassia ich tiež hneď spoznala: „mama, otec! Ste to vy?“. Slzy šťastia tiekli na oboch stranách. Áno, boli to Cassiini stratení rodičia, ktorých pred rokmi uniesli obri. Celý čas ich tam nútili vyrábať škoricu, ktorú tak milovali. Na ďalší deň obri vzali Cassiu a jej rodičov  a nútili ich vyrábať obľúbené dobroty. Boli veľmi vyčerpaní, pretože obri im nedopriali žiaden oddych. Medzitým obri zajali mladého princa zo zámku modrých šľachticov. Ten však škoricu vyrábať nevedel, a tak sa obri rozhodli, že ho zjedia na raňajky. Cassia si uvedomovala, že musí zachrániť svojich rodičov, seba, ale aj toho neznámeho princa. Večer, keď ich obri opäť pozatvárali do klietok sa podarilo Casii na pár sekúnd získať kľúč od klietky. Otlačila ho do malého kúska blata a rýchlo vrátila späť. Obri ich zatvorili a zamkli. Cassia si v klietke do odtlačku z blata vyčarovala škoricu, ktorá jej vytvarovala presnú kópiu kľúča. Hneď ako obri zaspali, vložila svoj škoricový kľúč do zámku a otvorila si klietku. Preliezla ku svojim rodičom a vyslobodila ich. Napokon sa vyšplhala aj do kuchyne, ku klietke mladého princa. „Kto si? „Pýta sa Cassia. „Som Theo. Ale prosím rýchlo ma odtiaľto dostaň, potom ti o sebe poviem viac“ naliehal vystrašený princ. Cassia vyslobodila aj jeho. Všetci sa po špičkách snažili uniknúť okolo spiacich obrov a všade bolo úplné ticho. Malé nožičky nevydávali žiadny zvuk. „Báááác!“ nešikovný princ zakopol o zhodil lampášik priamo na nos jedného z obrov. „Ááááá, čo to bolo? Hééééj, bratia vstávajte, utekajú nám raňajky a škoricoví otroci“ kričal nahnevaný obor. „Rýchlo bežte k otvoru v skale. Je to malý tunel, takže ním obri neprejdú a ja vás dobehnem“ kričala Cassia, ktorá sa rozbehla opačným smerom priamo ku kráteru sopky. Rodičia a princ vybehli z krátera a Cassia vytvorila asi najväčšiu škoricovú guľu vo svojom živote. Zamávala paličkou a veľká guľa mierila priamo do stredu sopky. „Búúúúm“ obrovská explózia. Sopka sa začala otriasať. Cassia bežala von, aby mohla uniknúť. Celý kráter sa totiž chystal spadnúť. Kamene začali padať a podlaha sa uvoľňovala. Cassia vyletela von, a len čo stihla položiť nohu na zem, sopku zavalili kamene, ktoré uväznili obrov vo vnútri. Cassia, jej rodičia a nešikovný princ boli v bezpečí. Rodičia sa vrhli na Cassiu a objímali sa dlhú chvíľu. Tešili sa, že sú opäť spolu. „Poďte do môjho zámku a odteraz budeme žiť spolu“ navrhla Cassia. „A ty neznámy princ si mi sľúbil, že mi o sebe porozprávaš viac. Poď, pozývam ťa k nám na trošku škoricových dobrôt„ povedala vysmiata princezná. Samozrejme, že mladý Theo dlho neváhal a šiel. Bol Cassii nesmierne vďačný za záchranu.

Spoločne dorazili do zámku. Mladý princ sa rozhodol, že sa zdrží dlhšie, pretože mu princezná Cassia padla do oka. Rovnako aj princeznej Cassii bol princ Theo sympatický, a tak ho nesmelo požiadala, aby ešte zostal a mohli sa viac skamarátiť.

Predstav si niečo krásne. Niečo naozaj veľmi pekné, čo sa ti najviac páči. Už myslíš na niečo krásne? Presne takto krásna je princezná Cassia. Ale krása nie je to jediné, čo ju zdobí. Je tiež veľmi múdra a statočná.

Princezná Cassia nosí dlhé škoricovo-zlaté šaty, ktoré sa trblietajú v celom zámku. Vlasy jej vejú v škoricovej farbe a jej škoricovo-hnedé oči sú sladké až na zjedenie. Prečo toľko škoricovej farby na takto krásnej princeznej? Nie je to náhoda. Princezná Cassia je z polovice človek a z polovice škoricová vila. V ruke nosí malú paličku ukončenú hviezdou, z ktorej rozprašuje kúzelnú škoricu. Veru, kto je v jej blízkosti, ten si pomaškrtí. A presne takto sladko si spolu s princeznou žijú malý škriatkovia. Poviem vám najprv niečo o zámku, v ktorom žili. „Mňam.“ To je asi najpresnejší opis zámku. Ak by ste spoza obláčika vykukli na princeznin zámok, určite by ste sa zalizovali. Celý zámok bol totiž postavený zo sladkej škorice. Princezná Cassia si zámok sama navrhla a stavebné škoricovo-cukrové kocky si tiež sama vytvorila. A 16 škriatkov jej pomáhalo tento sladký zámok postaviť. Samozrejme sa pri ich práci nejaké tie škoricové tehly stratili. Ani vám nemusím hovoriť, kde zmizli. Samozrejme, že si na nich pochutnávali škriatkovia, ale nečudo, boli to naozaj sladké škoričáky.  A odkiaľ boli škriatkovia, ktorí pre Cassiu pracovali? Neboli to jej poddaní, ale jej priatelia. Princezná ich totiž zachránila, keď im ich skromný príbytok zničila zlá čarodejnica Calypso. Dva-krát sa ohnala škoricovou paličkou a uväznila čarodejnicu do škoricového sarkofágu. Snáď je ešte dodnes tam a neutiekla. Škriatkovia si Cassiu obľúbili a rozhodli sa jej odmeniť tým, že jej postavia zámok. Cassia si škriatkov tiež obľúbila, a veru dobre sa im spolu žije. Ibaže k princezne by sa hodil aj princ, ale ona žiadneho nemá. Nevadí. Nejaký sa raz musí nájsť. Zámok sa vypínal v slnečnom údolí, kde vládol pokoj a mier. Až do dňa, kedy sa škriatok Stef vrátil z obhliadky lesa celý vydesený. Ledva lapal po dychu, nevedel ani hovoriť. „Prince…. Prince… Princezná!“ zadychčaný volal. „Musím vám niečo súrne povedať. “Cassia pristúpila ku Stefovi a podala mu ruku. „Čože ťa tak vydesilo, môj milý?“ pýta sa. „Tam…tam..tam vonku. Videl som stopy veľké ako 16 škriatkov pokope. Nie, nie. Stopy boli veľké asi ako 32 škriatkov pokope“ vyplašeným hlasom a s hrôzou v očiach vysvetľoval. Princezná Cassia sa postavila a dobehla k oknu. Dívala sa von. „Si si istý tým, čo si videl Stef?“ opýtala sa. „Áno, určite“ kričí Stef. Princezná Cassia sa otočila smerom k svojim škriatkom a hovorila: „priatelia, to musia byť stopy obrov. Som o tom presvedčená. Keď som bola malá, mojich rodičov mi uniesli obri, ktorí žijú na vrchole veľkej sopky niekde na rovníku. Mojich rodičov som odvtedy už nikdy nevidela. Obri milovali škoricové dobroty, a preto ich uniesli. Určite si prídu aj pre mňa“ vysvetľovala. „Neboj sa princezná, my ťa nedáme“ vykrikovali statoční škriatkovia.  „Hlupáčikovia moji, ste zlatí, ale sami proti obrom nič nezmôžete“. A len čo to dopovedala, ozvalo sa ohromné ručanie. Plamene sviečok v lampášikoch na stenách sa rokmitali, sotva sa plamienok udržal. Boli to obri. Kričali na plné hrdlo. Asi preto, že sa tešili, že konečne našli Cassiin zámok. „Rýchlo princezná! Schovaj sa vo svojej komnate a my sa o nich postaráme“ kričali škriatkovia. „Rozhodne nie! Budem proti obrom bojovať!“ odhodlane vykríkla princezná. Na zámku všetci zaujali svoje pozície. Z hradných múrov zámku strieľali z katapultov veľké škoricové gule. Tie narážali do rozbehnutých obrov, ale nezastavilo ich to. Princezná mávala paličkou a posielala na obrov veľké škoricové siete, ktoré ich zväzovali. Avšak aj, z tých sa vedeli obri dostať. Napokon dobehli až k zámku. Silnými údermi prerazili brány a vbehli do zámku. Princezná pohotovo zareagovala a predstúpila pred nich. „Viem, prečo ste prišli. Chcete mňa. Tak si ma vezmite, ale mojim škriatkov neubližujte“ hrdinsky sa Cassia vzdávala. Jeden z obrov natiahol svoju obrovskú ruku, chytil princeznú a hodil ju do vreca na svojom pleci. Natešení obri opustili zámok. Škriatkovia boli bezmocní a nevedeli ako premôcť obrov. Obri vzali princeznú do svojho nie príliš pohodlného domova v sopečnom krátery. Zatvorili ju do klietky a tú zavesili na strop. Cassia nevyronila ani jednu slzu. Nebála sa a zostávala statočná. Posadila sa a premýšľala.  „Cssss, cssss“ odrazu sa ozvalo zo susednej klietky, ktorá bola celá pohltená v tme. „Cssscsss. Kto si? Aj teba uniesli obri?“ prehovoril tichý hlas. „Áno uniesli. Ale nebojím sa. Som princezná Cassia“ hrdo zvolala. Nastalo ticho. „A vy ste kto? V tej tme vás vôbec nevidím“ pýta sa Cassia. Stále ticho. „Hej, ste tam?“ pýta sa ďalej. Spoza tmavej klietky vykukli dve hlavy a prehovorili: „Len jedna princezná na svete sa volá Cassia. A to je naša dcéra“. Ale princezná Cassia ich tiež hneď spoznala: „mama, otec! Ste to vy?“. Slzy šťastia tiekli na oboch stranách. Áno, boli to Cassiini stratení rodičia, ktorých pred rokmi uniesli obri. Celý čas ich tam nútili vyrábať škoricu, ktorú tak milovali. Na ďalší deň obri vzali Cassiu a jej rodičov  a nútili ich vyrábať obľúbené dobroty. Boli veľmi vyčerpaní, pretože obri im nedopriali žiaden oddych. Medzitým obri zajali mladého princa zo zámku modrých šľachticov.



Ten však škoricu vyrábať nevedel, a tak sa obri rozhodli, že ho zjedia na raňajky. Cassia si uvedomovala, že musí zachrániť svojich rodičov, seba, ale aj toho neznámeho princa. Večer, keď ich obri opäť pozatvárali do klietok sa podarilo Casii na pár sekúnd získať kľúč od klietky. Otlačila ho do malého kúska blata a rýchlo vrátila späť. Obri ich zatvorili a zamkli. Cassia si v klietke do odtlačku z blata vyčarovala škoricu, ktorá jej vytvarovala presnú kópiu kľúča. Hneď ako obri zaspali, vložila svoj škoricový kľúč do zámku a otvorila si klietku. Preliezla ku svojim rodičom a vyslobodila ich. Napokon sa vyšplhala aj do kuchyne, ku klietke mladého princa. „Kto si? „Pýta sa Cassia. „Som Theo. Ale prosím rýchlo ma odtiaľto dostaň, potom ti o sebe poviem viac“ naliehal vystrašený princ. Cassia vyslobodila aj jeho. Všetci sa po špičkách snažili uniknúť okolo spiacich obrov a všade bolo úplné ticho. Malé nožičky nevydávali žiadny zvuk. „Báááác!“ nešikovný princ zakopol o zhodil lampášik priamo na nos jedného z obrov. „Ááááá, čo to bolo? Hééééj, bratia vstávajte, utekajú nám raňajky a škoricoví otroci“ kričal nahnevaný obor. „Rýchlo bežte k otvoru v skale. Je to malý tunel, takže ním obri neprejdú a ja vás dobehnem“ kričala Cassia, ktorá sa rozbehla opačným smerom priamo ku kráteru sopky. Rodičia a princ vybehli z krátera a Cassia vytvorila asi najväčšiu škoricovú guľu vo svojom živote. Zamávala paličkou a veľká guľa mierila priamo do stredu sopky. „Búúúúm“ obrovská explózia. Sopka sa začala otriasať. Cassia bežala von, aby mohla uniknúť. Celý kráter sa totiž chystal spadnúť. Kamene začali padať a podlaha sa uvoľňovala. Cassia vyletela von, a len čo stihla položiť nohu na zem, sopku zavalili kamene, ktoré uväznili obrov vo vnútri. Cassia, jej rodičia a nešikovný princ boli v bezpečí. Rodičia sa vrhli na Cassiu a objímali sa dlhú chvíľu. Tešili sa, že sú opäť spolu. „Poďte do môjho zámku a odteraz budeme žiť spolu“ navrhla Cassia. „A ty neznámy princ si mi sľúbil, že mi o sebe porozprávaš viac. Poď, pozývam ťa k nám na trošku škoricových dobrôt„ povedala vysmiata princezná. Samozrejme, že mladý Theo dlho neváhal a šiel. Bol Cassii nesmierne vďačný za záchranu.

Spoločne dorazili do zámku. Mladý princ sa rozhodol, že sa zdrží dlhšie, pretože mu princezná Cassia padla do oka. Rovnako aj princeznej Cassii bol princ Theo sympatický, a tak ho nesmelo požiadala, aby ešte zostal a mohli sa viac skamarátiť.




Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Ako sa volala škoricová princezná?

a) Škoričika
b) Cassia
c) Stef

 

2. Koľko škriatkov žilo na zámku s princeznou?

a) 1
b) 7
c) 16

 

3. Kto uniesol princeznú?

a) škiratkovia
b) obri
c) mimozemšťania

 

4. Ako sa volal princ, ktorého obri tiež uniesli?

a) Marko
b) Stef
c) Theo

 

5. Koho stretla Cassia v klietke vedľa nej?

a) rodičov
b) škriatkov
c) netopiera

 

6. Ako sa princezná dostala von z klietky?

a) zachránil ju princ Theo
b) obri ju pustili
c) vyrobila si otlačok kľuča

 

7. Kto pri úteku prebudil obrov?

a) zprinc Theo, ktorý zakopol
b) princezná si kýchla
c) jej rodičia sa hlasno smiali

 

Správne odpovede:
1b, 2c. 3b, 4c, 5a, 6c, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

James Boundaries Čierna diera

James Boundaries Čierna diera

James Boundaries Čierna diera

Príbeh o Jamsovi Boundariesovi, ktorý ako prvý nazrel za horizont čiernej diery. Na rakete, ktorú si sám vytvoril preletel nie jeden vesmír.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 14.3.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1337 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Chlapec James Boundaries každý večer sedel na terase rodinného domu a s úžasom sledoval nočnú oblohu posiatu hviezdami. Nekonečná krása žiarivých hviezd a planét sa stala Jamsovou každodennou záľubou. Roj meteoritov sledoval s teleskopom a zapisoval si každý pohyb vesmírnych telies.

Fantazíroval a premýšľal, aké by to bolo letieť vesmírom, farebným priestorom medzi hviezdami a planétami. Premýšľal, čo všetko sa skrýva aj za hranicou, za ktorou voľným okom nevidí. Uvažoval, či je možný život aj na inej planéte ako na Zemi, a ako by vyzerala iná forma života vo vesmíre.  James si v škole kreslil do zošitov planéty a hviezdy. Spolužiačka Anna, ktorá sedela v lavici s ním, obdivovala jeho kresby a podporovala ho v jeho myšlienkach. Boli to farebné scenérie na čiernom pozadí. Annu najviac pútala veľká machuľa, okolo ktorej James kreslil rôzne svetlé farby. Vždy jej vysvetľoval súhvezdia a planéty a Anna ho nadšene počúvala. A čo je táto machuľa James?“ To je predsa čierna diera. Nikto ňou ešte neprešiel, nikto ešte nenazrel za horizont čiernej diery. Musí byť vzrušujúce vidieť, čo sa tam skrýva“ vysvetľoval. Jedného dňa na hodine matematiky sa ho Anna spýtala: „James, nepremýšľal si o tom, že raz navštíviš vesmír?“… „Haha“, zasmial sa James. „Jasne že premýšľal, je to môj sen od kedy som prvýkrát zdvihol hlavu hore k hviezdam. Jedno dňa sa stanem kozmonautom a ak ma vyberú, pôjdem do vesmíru“ zasneným pohľadom rozprával. Anna chvíľu premýšľala a spýtala sa: „Prečo si nepostavíš vlastnú raketu? Veď na hodine matematiky a fyziky sa naučíš dostatok informácií ako fungujú vesmírne lode“. James sa zahľadel na Annu. Bolo na pohľad jasné, že to čo povedala, sa mu pomaličky zarývalo do hlavy a pohltilo to celú jeho pozornosť. V okamihu vytiahol papier z aktovky, vybral ceruzku a začal kresliť. Nič nepovedal len kreslil. „Tak čo James, čo povieš na môj nápad?“ pýta sa Anna. Ale James neodpovedal a kreslil ďalej. Za malú chvíľočku načrtol prvý prototyp svojej vesmírnej lode. Zazvonil zvonec a koniec hodiny znamenal koniec vyučovania. Schmatol batoh a utekal domov. Ani sa nestihol pozdraviť Anne. Tašku sotva hodil do rohu a utekal do otcovej kôlne, kde bolo množstvo náradia. Vyložil svoju kresbu rakety. Vzal kúsok kovu, kúsok dreva a začal píliť, vŕtať, spájať. James pracoval každý deň po škole na svojej rakete. Odhodlane si šiel za svojím snom. Otec najprv neveril jeho vízii, ale ochotne mu pomohol s jeho realizáciou rakety. Sám by nezvládol pozvárať súčiastky motora, či silou dotiahnuť matice. S tým mu pomáhal otec. Stavba rakety trvala 30 dní. Nakoniec bola hotová. Raketa stála na záhrade. Svojou žiarou trhala pozornosť všetkých susedov. Nikto neveril, že Jamesova raketa môže letieť. Prišiel ten okamih. James nasadol do rakety. Zapol gombíky, zatlačil páku. Otec zdvihol palec hore, ktorý vyjadroval, že je všetko pripravené. Čas T-10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1. Štáááárt! Z motorov vyleteli plamene a rozžiarili celú ulicu. Za sprievodu veľkého hluku sa Jamsova raketa, ktorú pomenoval Anna, vznášala ku hviezdam. O pár minút neskôr sa James ocitol na obežnej dráhe. S otvorenými ústami sledoval horizont Zeme a výhľad na Merkúr či Venušu. Po opustení hranice Zemskej gravitácie sa James v rakete vznášal. Hovorí sa tomu „beztiažový stav“. Smial sa na plné hrdlo a vznášal sa vzduchom vo svojej rakete. Oko nespustil z okienka. Letel okolo Mesiaca, okolo Marsu. Preletel Jupiter. Vznášal sa ponad prstenec Saturnu. Neobišiel ani Uran,  Neptún či Pluto. Ale Jamesov najväčší sen bol nazrieť za horizont čiernej diery. Zakrútil gombíkmi, zmenil kurz a zatlačil páku vpred. Kurz bol nastavený k čiernej diere. Vraví sa, že v čiernej diere je taká silná gravitácia, že z nej ani svetlo neunikne. Pomaličky sa začal približovať k čiernej diere. Jeho machuľa v zošite bola maličký trpaslík oproti tejto obrovskej nádhere. Veľká tmavá guľa, ktorú obliehalo svetlo, ktoré sa ohýbalo v jej obrysoch. „Áno, konečne som tu.“ Gravitácia čiernej diery ho začala priťahovať obrovskou silou. Boom! V mikrosekunde sa Jamesova raketa stratila v strede temnoty čiernej diery. Ticho a prázdnotu striedalo hučanie nahromadenej energie pohlcovanej z celého vesmíru. Všetky prístroje v rakete stroskotali. Nastala úplná tma. James Boundaries si nevidel ani na nos. Chvíľočku takto letel bez dychu. Ten mu opäť vrátila obrovská žiara, ku ktorej sa približoval rýchlosťou asi 12 Mach. Bol to nový vesmír. Iný ako ten z ktorého priletel. Všetko tam bolo farebné. Zrejme zo svetla, ktoré čierna diera pohltila za milióny rokov. „Neuveriteľné. Objavil som nový vesmír. Farebný vesmír“ jasal James. Farebný prach sa vznášal celým priestorom vesmíru.  Všade navôkol sa krútili pestrofarebné planéty. Od tých najmenších až po tie najväčšie. Rozhodne z tohto miesta sálala dobrá a veselá atmosféra. James Boundaries sa práve stal prvým priekopníkom, ktorý nazrel za horizont čiernej diery. Hviezdy tu vyzerali ako malé veselé guľôčky, slnko bolo ružové. Ako si tak užíval nádheru nového vesmíru, v rakete niečo nepríjemné zaškrípalo. „Och nie, raketa sa nedá ovládať. Musím rýchlo niekde núdzovo pristáť“ pohotovo reagoval James. Raketa sa pokazila, motory zhasli. Nemal na výber, musel si rýchlo nájsť miesto na pristátie. James Boundaries núdzovo pristál na Zelenej planéte. Bolo to veru tvrdé pristátie, ale našťastie to zvládol. Nasadil si svoj skafander a opatrne vystúpil z rakety. Srdce mu búšilo zvedavosťou. Nevedel čo ho čaká, a ako opraviť raketu, keď tu nemá svoje náradie. Takmer skamenel, keď sa k nemu približovali obyvatelia Zelenej planéty. Boli to milé malé stvorenia, ktoré sa tešili s Jamsovej návštevy. Pristúpili k nemu a k jeho rakete. „Kto si? A odkiaľ si prišiel?“ zvedavo sa ho vypytovali zelené bytosti. „Ahojte, ja som James. James Boundaries. Prišiel som z iného vesmíru, z galaxie Mliečna cesta z planéty Zem.“ James im vysvetľoval, že musel núdzovo pristáť lebo sa mu pokazila raketa.  „Neboj sa, mi ti pomôžeme opraviť raketu“ s úsmevom poznamenali zelené bytosti. James sa radoval a vytiahol svoj náčrt rakety. „Pozrite sa, potrebujem upraviť túto súčiastku. Je z motora a je úplne rozbitá. Bez nej nemôžem letieť“ vysvetľuje James. Malý zelený tvor vytiahol malú kocku. Celá z diamantu. Svojím prstom dva krát pošúchal kocku. Vyletel obal farebného prachu, a v okamihu stála priamo pred Jamesonom súčiastka, ktorú potreboval. „To je ohromné. Ako si to urobil?“ pýta sa nadšene. „Je to mala diamantová kocka pochádzajúca z našej planéty. V okamihu vie z prachu a energie vytvoriť čokoľvek si predstavíš. Na, vezmi si ju. My ich tu máme hromady“ ponúkol malý obyvateľ zelenej planéty. James Boundaries neváhal ani sekundu a vzal si diamantovú kocku „Ďakujem! Je to najúžasnejšia vec, akú som kedy mal“.  Už sa stačilo len vrátiť domov. Ale James nevedel ako sa z ich vesmíru dostane do toho svojho. „Prosím Vás, vedeli by ste mi poradiť ako sa dostanem späť do svojho vesmíru? Vy to tu máte pekné, ale môj domov je tam“. Zelení obyvatelia začali vysvetľovať: „Vo vašom vesmíre sú čierne diery, ktoré svetlo a farby pohlcujú a presúvajú ich k nám. My z týchto farieb a svetelných lúčov vytvárame tieto krásne farebné planéty a prach. V našom vesmíre zase máme biele diery, ktoré fungujú rovnako. Svetlo a farby ťahajú z nášho vesmíru a vylučujú ich do toho vášho. Takže, ak zaletíš k bielej diere, dostaneš sa cez ňu do svojho vesmíru“. James Boundaries sa rozlúčil, poďakoval a nastúpil do svojej rakety. Súčiastku vymenil a odstránil poruchu. Pokrútil gombíky a nastavil kurz smerom k bielej diere. Jeho raketa zanechávala farebný pás. Naozaj dobrodružný let. Zrazu sa okolo neho všade vznášali farebné pásy. Boli to ďalšie vesmírne plavidlá, ďalších obyvateľov toho vesmíru.„Toto je naozaj živý vesmír, som rád, že som videl aj iné formy života ako tie u nás na Zemi“ tešil sa. Na obzore sa zobrazila biela diera. Zatlačil páku vpred a v sekunde ho vtiahla biela diera. V okamžiku sa ocitol v slnečnej sústave Mliečnej cesty. „Áno tamto vidím Zem!“ tešil sa z domova. Otočil gombíky a zadal súradnice domu. Opäť za veľkého hluku pristál na záhrade. Vystúpil z rakety a rozbehol sa k rodičom vyrozprávať im dobrodružstvo.

Diamantovú kocku si nechal pre seba ako tajomstvo. Určite ju využije pri stavbe ďalšej rakety pre vesmírne dobrodružstvá. V izbe si všetko zapísal a zakreslil tak, aby sa mohol s ostatnými podeliť o tajomstvo, ktoré videl za horizontom čiernej diery.

Chlapec James Boundaries každý večer sedel na terase rodinného domu a s úžasom sledoval nočnú oblohu posiatu hviezdami. Nekonečná krása žiarivých hviezd a planét sa stala Jamsovou každodennou záľubou. Roj meteoritov sledoval s teleskopom a zapisoval si každý pohyb vesmírnych telies.

Fantazíroval a premýšľal, aké by to bolo letieť vesmírom, farebným priestorom medzi hviezdami a planétami. Premýšľal, čo všetko sa skrýva aj za hranicou, za ktorou voľným okom nevidí. Uvažoval, či je možný život aj na inej planéte ako na Zemi, a ako by vyzerala iná forma života vo vesmíre.  James si v škole kreslil do zošitov planéty a hviezdy. Spolužiačka Anna, ktorá sedela v lavici s ním, obdivovala jeho kresby a podporovala ho v jeho myšlienkach. Boli to farebné scenérie na čiernom pozadí. Annu najviac pútala veľká machuľa, okolo ktorej James kreslil rôzne svetlé farby. Vždy jej vysvetľoval súhvezdia a planéty a Anna ho nadšene počúvala. A čo je táto machuľa James?“ To je predsa čierna diera. Nikto ňou ešte neprešiel, nikto ešte nenazrel za horizont čiernej diery. Musí byť vzrušujúce vidieť, čo sa tam skrýva“ vysvetľoval. Jedného dňa na hodine matematiky sa ho Anna spýtala: „James, nepremýšľal si o tom, že raz navštíviš vesmír?“… „Haha“, zasmial sa James. „Jasne že premýšľal, je to môj sen od kedy som prvýkrát zdvihol hlavu hore k hviezdam. Jedno dňa sa stanem kozmonautom a ak ma vyberú, pôjdem do vesmíru“ zasneným pohľadom rozprával. Anna chvíľu premýšľala a spýtala sa: „Prečo si nepostavíš vlastnú raketu? Veď na hodine matematiky a fyziky sa naučíš dostatok informácií ako fungujú vesmírne lode“. James sa zahľadel na Annu. Bolo na pohľad jasné, že to čo povedala, sa mu pomaličky zarývalo do hlavy a pohltilo to celú jeho pozornosť. V okamihu vytiahol papier z aktovky, vybral ceruzku a začal kresliť. Nič nepovedal len kreslil. „Tak čo James, čo povieš na môj nápad?“ pýta sa Anna. Ale James neodpovedal a kreslil ďalej. Za malú chvíľočku načrtol prvý prototyp svojej vesmírnej lode. Zazvonil zvonec a koniec hodiny znamenal koniec vyučovania. Schmatol batoh a utekal domov. Ani sa nestihol pozdraviť Anne. Tašku sotva hodil do rohu a utekal do otcovej kôlne, kde bolo množstvo náradia. Vyložil svoju kresbu rakety. Vzal kúsok kovu, kúsok dreva a začal píliť, vŕtať, spájať. James pracoval každý deň po škole na svojej rakete. Odhodlane si šiel za svojím snom. Otec najprv neveril jeho vízii, ale ochotne mu pomohol s jeho realizáciou rakety. Sám by nezvládol pozvárať súčiastky motora, či silou dotiahnuť matice. S tým mu pomáhal otec. Stavba rakety trvala 30 dní. Nakoniec bola hotová. Raketa stála na záhrade. Svojou žiarou trhala pozornosť všetkých susedov. Nikto neveril, že Jamesova raketa môže letieť. Prišiel ten okamih. James nasadol do rakety. Zapol gombíky, zatlačil páku. Otec zdvihol palec hore, ktorý vyjadroval, že je všetko pripravené. Čas T-10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1. Štáááárt! Z motorov vyleteli plamene a rozžiarili celú ulicu. Za sprievodu veľkého hluku sa Jamsova raketa, ktorú pomenoval Anna, vznášala ku hviezdam. O pár minút neskôr sa James ocitol na obežnej dráhe. S otvorenými ústami sledoval horizont Zeme a výhľad na Merkúr či Venušu. Po opustení hranice Zemskej gravitácie sa James v rakete vznášal. Hovorí sa tomu „beztiažový stav“. Smial sa na plné hrdlo a vznášal sa vzduchom vo svojej rakete. Oko nespustil z okienka. Letel okolo Mesiaca, okolo Marsu. Preletel Jupiter. Vznášal sa ponad prstenec Saturnu. Neobišiel ani Uran,  Neptún či Pluto. Ale Jamesov najväčší sen bol nazrieť za horizont čiernej diery. Zakrútil gombíkmi, zmenil kurz a zatlačil páku vpred. Kurz bol nastavený k čiernej diere. Vraví sa, že v čiernej diere je taká silná gravitácia, že z nej ani svetlo neunikne. Pomaličky sa začal približovať k čiernej diere. Jeho machuľa v zošite bola maličký trpaslík oproti tejto obrovskej nádhere. Veľká tmavá guľa, ktorú obliehalo svetlo, ktoré sa ohýbalo v jej obrysoch. „Áno, konečne som tu.“ Gravitácia čiernej diery ho začala priťahovať obrovskou silou. Boom! V mikrosekunde sa Jamesova raketa stratila v strede temnoty čiernej diery. Ticho a prázdnotu striedalo hučanie nahromadenej energie pohlcovanej z celého vesmíru. Všetky prístroje v rakete stroskotali. Nastala úplná tma. James Boundaries si nevidel ani na nos. Chvíľočku takto letel bez dychu. Ten mu opäť vrátila obrovská žiara, ku ktorej sa približoval rýchlosťou asi 12 Mach. Bol to nový vesmír. Iný ako ten z ktorého priletel. Všetko tam bolo farebné. Zrejme zo svetla, ktoré čierna diera pohltila za milióny rokov. „Neuveriteľné. Objavil som nový vesmír. Farebný vesmír“ jasal James. Farebný prach sa vznášal celým priestorom vesmíru.  Všade navôkol sa krútili pestrofarebné planéty. Od tých najmenších až po tie najväčšie. Rozhodne z tohto miesta sálala dobrá a veselá atmosféra. James Boundaries sa práve stal prvým priekopníkom, ktorý nazrel za horizont čiernej diery. Hviezdy tu vyzerali ako malé veselé guľôčky, slnko bolo ružové. Ako si tak užíval nádheru nového vesmíru, v rakete niečo nepríjemné zaškrípalo. „Och nie, raketa sa nedá ovládať. Musím rýchlo niekde núdzovo pristáť“ pohotovo reagoval James. Raketa sa pokazila, motory zhasli. Nemal na výber, musel si rýchlo nájsť miesto na pristátie. James Boundaries núdzovo pristál na Zelenej planéte. Bolo to veru tvrdé pristátie, ale našťastie to zvládol. Nasadil si svoj skafander a opatrne vystúpil z rakety. Srdce mu búšilo zvedavosťou. Nevedel čo ho čaká, a ako opraviť raketu, keď tu nemá svoje náradie. Takmer skamenel, keď sa k nemu približovali obyvatelia Zelenej planéty. Boli to milé malé stvorenia, ktoré sa tešili s Jamsovej návštevy. Pristúpili k nemu a k jeho rakete. „Kto si? A odkiaľ si prišiel?“ zvedavo sa ho vypytovali zelené bytosti. „Ahojte, ja som James. James Boundaries. Prišiel som z iného vesmíru, z galaxie Mliečna cesta z planéty Zem.“ James im vysvetľoval, že musel núdzovo pristáť lebo sa mu pokazila raketa.  „Neboj sa, mi ti pomôžeme opraviť raketu“ s úsmevom poznamenali zelené bytosti. James sa radoval a vytiahol svoj náčrt rakety. „Pozrite sa, potrebujem upraviť túto súčiastku. Je z motora a je úplne rozbitá. Bez nej nemôžem letieť“ vysvetľuje James. Malý zelený tvor vytiahol malú kocku. Celá z diamantu. Svojím prstom dva krát pošúchal kocku. Vyletel obal farebného prachu, a v okamihu stála priamo pred Jamesonom súčiastka, ktorú potreboval. „To je ohromné. Ako si to urobil?“ pýta sa nadšene. „Je to mala diamantová kocka pochádzajúca z našej planéty. V okamihu vie z prachu a energie vytvoriť čokoľvek si predstavíš. Na, vezmi si ju. My ich tu máme hromady“ ponúkol malý obyvateľ zelenej planéty. James Boundaries neváhal ani sekundu a vzal si diamantovú kocku „Ďakujem! Je to najúžasnejšia vec, akú som kedy mal“.  Už sa stačilo len vrátiť domov.



Ale James nevedel ako sa z ich vesmíru dostane do toho svojho. „Prosím Vás, vedeli by ste mi poradiť ako sa dostanem späť do svojho vesmíru? Vy to tu máte pekné, ale môj domov je tam“. Zelení obyvatelia začali vysvetľovať: „Vo vašom vesmíre sú čierne diery, ktoré svetlo a farby pohlcujú a presúvajú ich k nám. My z týchto farieb a svetelných lúčov vytvárame tieto krásne farebné planéty a prach. V našom vesmíre zase máme biele diery, ktoré fungujú rovnako. Svetlo a farby ťahajú z nášho vesmíru a vylučujú ich do toho vášho. Takže, ak zaletíš k bielej diere, dostaneš sa cez ňu do svojho vesmíru“. James Boundaries sa rozlúčil, poďakoval a nastúpil do svojej rakety. Súčiastku vymenil a odstránil poruchu. Pokrútil gombíky a nastavil kurz smerom k bielej diere. Jeho raketa zanechávala farebný pás. Naozaj dobrodružný let. Zrazu sa okolo neho všade vznášali farebné pásy. Boli to ďalšie vesmírne plavidlá, ďalších obyvateľov toho vesmíru.„Toto je naozaj živý vesmír, som rád, že som videl aj iné formy života ako tie u nás na Zemi“ tešil sa. Na obzore sa zobrazila biela diera. Zatlačil páku vpred a v sekunde ho vtiahla biela diera. V okamžiku sa ocitol v slnečnej sústave Mliečnej cesty. „Áno tamto vidím Zem!“ tešil sa z domova. Otočil gombíky a zadal súradnice domu. Opäť za veľkého hluku pristál na záhrade. Vystúpil z rakety a rozbehol sa k rodičom vyrozprávať im dobrodružstvo.

Diamantovú kocku si nechal pre seba ako tajomstvo. Určite ju využije pri stavbe ďalšej rakety pre vesmírne dobrodružstvá. V izbe si všetko zapísal a zakreslil tak, aby sa mohol s ostatnými podeliť o tajomstvo, ktoré videl za horizontom čiernej diery.

VYSVETLIVKY:

Mach – je merná jednotka rýchlosti zvuku. 1 mach = 1 266,77 km / h.

Mliečná cesta:  Naša galaxia, v ktorej sa nachádza planéta Zem

Čierna diera: alebo gravitačný kolapsar je koncentráciou hmoty s tak vysokou hustotou, že jej gravitačná sila zabraňuje úniku akýchkoľvek častíc

Beztiažový stav: Beztiažový stavbezváhový stav alebo stav beztiaže je stav, pri ktorom na organizmy alebo predmety nepôsobí žiadna tiaž, ktorá je inak vyvolaná gravitačným pôsobením napríklad planét alebo hviezd; alebo odstredivou silou vyvolanou rotáciou telesa, v ktorom sa organizmy alebo predmety nachádzajú. Keďže gravitácia má nekonečný dosah, nedá sa natoľko vzdialiť od všetkých hmotných telies, aby gravitácia vôbec nebola prítomná. Bezváhový stav v reáli vzniká ako rovnováha dvoch síl, napríklad počas kozmického letu. (zdroj: Wikipédia)

Zahraj sa. Nájdi 7 rozdielov:

Nenašiel si všetky rozdiely? Tu je mala nápoveda: v ľavo hore je letiaca kométa, v pravo hore je odstránena žltá planéta, v pravo dole je kúsok trávy, na rakete zmizol názov ANNA, James má na sebe gombíky, okolo okna chýbajú skrutky, James ma na nohe šnúrku.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Ako James pomenoval svoju vesmírnu raketu?

a) Hviezda
b) Anna
c) Petra

 

2. Kto pomáhal Jamsovi postaviť raketu?

a) Otec
b) Mame
c) Anna

 

3. Ako rýchlosťou sa James približoval k čiernej diere?

a) 6 Mach
b) 1 Mach
c) 12 Mach

 

4. Ako sa vola Galaxia z ktorej priletel James?

a) Androméda
b) Mliečný zub
c) Mliečná cesta

 

5. Čo Jamesa najviac fascinovalo vo vesmíre?

a) hviezdy
b) planéty
c) čierna diera

 

6. Čo darovali Jamesovi zelení obyvatelia planéty?

a) novú raketu
b) diamantovú kocku
c) zlatu mapu

 

7. Ako sa dostal James domov z nového vesmíru?

a) Cez bielu dieru
b) Cez fialovú dieru
c) Cez modrú dieru

 

Správne odpovede:
1b, 2a. 3c, 4c, 5c, 6b, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂