Na zelených lúkach v malo obývanej prérii, sa kedysi dávno rozprestierali vysoké kužeľovité stany nazývané Típí. Boli to príbytky tunajších indiánov. Jazdili na koňoch, lovili bizóny a žili v súlade s prírodou.

Malý indiánsky chlapci tu trénovali lukostreľbu, aby sa aj z nich jedného dňa mohli stať zdatní indiáni a ochrancovia kmeňa. Malá Hali sa celé dni starala o kone spolu so svojimi rovesníčkami. Umývali ich, česali im hrivu a jazdili s nimi po nekonečných prériách. Hali tiež trávila čas so starým šamanom, ktorý ju zaúčal do svojho umenia. Oboznamoval ju s liečivými bylinami a učil ju rôzne liečiteľské postupy. Kmeň indiánov nič netrápilo až do dňa, kedy sa na ich prériách začali objavovať muži na koňoch, v klobúkoch a s puškami v rukách. Bezhlavo lovili všetko živé a pustošili celé okolie. Indiánsky kmeň im stál v ceste pri výstavbe železničnej trate. Kovboji sa ich snažili pravidelne zastrašovať a vyhnať ich preč z lúk. Indiáni sa však nevzdávali a kovbojom odolávali. Nechceli opustiť svoj domov. Až sa raz jednej noci kovboji vkradli do osady indiánov a otrávili im studňu. Nič netušiaci indiáni sa ráno zobudili a napili sa vody. Do niekoľkých minút sa celý kmeň indiánov zvíjal od bolesti. Len malá Hali bola stále v stane a nestihla sa z vody napiť. Vyšla von a pozerala sa okolo seba: „Čo sa vám stalo? Prečo vás všetkých bolí brucho?“ opýtala sa. Ale nikto jej nevládal odpovedať. Rozbehla sa k nádobe s vodou, aby sa najskôr osviežila. Preplietla prsty a ponorila ich do nádoby s vodou. Vytiahla ich von a chcela sa napiť. V tom, ležiaci šaman na zemi vykríkol: „Nie! Hali, nie! Nepi tú vodu! Niekto ju otrávil!“ Hali okamžite vodu vyliala. Pribehla k šamanovi a opýtala sa ho: „Kto to spravil?“ Šaman jej odpovedal: „Náš kmeň má len jedného nepriateľa. Kovboji.“ Hali sa postavila a odhodlane sa opýtala: „Povedz! Čo mám robiť? Ako môžem zachrániť náš kmeň?“ Šaman len slabým a nevládnym hlasom odvetil: „Pamätáš sa na tie byliny, ktoré som ti raz ukazoval? Tie, ktoré mali fialovú farbu a dlhé zelené stonky? Choď a nájdi ich, ja už urobím, čo bude treba.“ „Hneď vyrazím! A prinesiem liečivé bylinky!“ vykríkla Hali a rozbehla sa smerom k horám. Bez prestávky kráčala po hrebeni vysokej hory. Palicou sa podopierala a nestrácala ani minútku oddychom. Vedela, že každá sekunda je dôležitá. Vystúpila až na vrchol hory. Rozhliadla sa, ale nevidela ani jednu fialovú bylinu na vysokej zelenej stonke. „To snáď nie! Kde sa všetky vyparili?“ zúfalo nariekala. Sadla si na kameň a premýšľala: „Ako len zachránim náš kmeň?“ Rozhodla sa, že zdolá aj ďalšiu horu a pozrie sa aj na každú ďalšiu, pokiaľ nenájde fialové bylinky. Postavila sa a odhodlane odkráčala. V tom jej cestu skrížil obrovský čierny panter. Laby mal hrubé a pazúry ostré, z úst mu trčali veľké šabľovité zuby. Hali sa svojou palicou začala oháňať a chcela ho zastrašiť. Čierny panter otvoril tlamu a zareval tak silno, že Hali vypadla palica z rúk. „Prečo ma chceš zahnať palicou?“ opýtal sa mohutným hlasom čierny panter. „Myslela som, že ma zožerieš. Ja tu len hľadám fialové bylinky na vysokej zelenej stonke. Ale nič tu nerastie,“ odvetila. „Ľudia v klobúkoch a puškami v rukách ich všetky vyzbierali, roáár! Na čo ich potrebuješ?“ Hali mu vysvetlila, čo sa prihodilo jej kmeňu a čierny panter jej povedal: „Ak chceš, poznám liečivý prameň. Legenda hovorí, že údajne vyliečil aj gazelu, ktorú dohrýzol tiger. Vraj je tu už tisícky rokov, voda v ňom je vždy krištáľovo čistá a ľuďom s dobrým srdcom prináša zdravie. Je to vraj hotové zlato.“ „Prosím ťa, čierny panter, zaveď ma k prameňu,“ prosila Hali. „Ale cesta k prameňu je nebezpečná, musíme prejsť Temným údolím,“ doplnil čierny panter. Hali sa nebála a súhlasila. Vyskočila čiernemu panterovi na chrbát a vyrazili za prameňom. Kráčali asi hodinu, keď sa odrazu zastavili. Pred nimi bola len obrovská priepasť a v nej rieka. Ale bola to ta najnebezpečnejšia rieka. V rieke boli hady. Bolo tam toľko hadov, že sotva bolo vidieť vodu. „Jediné uštipnutie týmto hadom a do niekoľkých minút je po nás,“ povedal čierny panter. „Poriadne sa drž!“ vykríkol a skočil do rieky. Rýchlymi labami poskakoval po ich hlavách. Hali sa ho držala tak pevne, ako len vedela. A napokon to zvládli a dostali sa až na druhú stranu. „Pfú, to sme mali šťastie,“ poznamenala Hali. Ale čierny panter vedel, že ich čaká ešte veľa ďalších prekážok. Bežali ďalej Temným údolím, ktoré bolo čoraz hustejšie a tmavšie. Po chvíľke čierny panter stúpil do pohyblivého piesku. „Óch, nie! Nohy sa mi zabárajú do piesku. Rýchlo Hali preskoč tam, na tú pevnú zem!“ Hali sa postavila na jeho chrbát a preskočila. Čierny panter sa ponáral čoraz hlbšie do hustého piesku, v ktorom sa nemohol hýbať. Hali rýchlo rozmýšľala, ako ho vytiahne. Na strome si všimla visiacu lianu. Odtrhla ju a rýchlo hodila jeden koniec k čiernemu panterovi, ktorému z piesku trčala už len hlava. „Rýchlo! Zubami sa zahryzni a ja ťa vytiahnem!“. On sa zahryzol a Hali ťahala zo všetkých síl. Čierny panter začal pomaličky vyliezať von. Ešte spolu dva-krát zabrali a bol von. „Pfú! Zvládli sme to!“ tešila sa Hali. Čierny panter sa rýchlo otriasol a hneď pokračovali ďalej. Ak by sa nestihli z Temného údolia vrátiť pre zotmením, už by sa von nikdy nedostali. „Pozri tam Hali! To je jaskyňa, v ktorej nájdeme vzácny prameň,“ povedal čierny panter a rozbehli sa k jaskyni. Hali chcela rýchlo vojsť dnu, ale z jaskyne sa ozval desivý rev. „ROÁÁÁÁR!“. Von vybehla svorka divokých hyen. Bolo ich asi 10. Čierny panter zreval tak silno, že aj jaskyňa začala praskať. „Utekaj dnu Hali! Ja sa o hyeny postarám!“ vykríkol Čierny panter. Hali vbehla dnu a on sa pustil nepriateľov. V jaskyni nebolo nič, len v strede stál dokonalé obrúsený kameň v tvare kvapky a na ňom vysekaný nápis: „Ak chceš vodu z prameňa, uhádni hádanku: „Vlasy rozhádže, ale do rúk ho nechytíš. Listy zo stromov odnesie, ale vidieť ho nemôžeš.“ Hali chvíľu premýšľala, aká je odpoveď na otázku. „Áno! Mám to! Je to vietor! Ale ako to s tým súvisí? Ako mi odpoveď na hádanku pomôže?“ čudovala sa. Na malom jaskynnom okne si všimla privalený kameň. Pomyslela si, že ak ho odvalí, tak sa dnu môže dostať vietor. A tak aj urobila. Kameň odvalila a dnu zafúkal vietor. Na zemi v jaskyni sa zodvihol prach do malého tornáda a obrovskou silou vyrylo malú dieru do kameňa. Silným prúdom začala vyvierať krištáľovo čistá voda. Hali sa potešila a z kapsy vytiahla kožený vak na vodu, ktorý naplnila až po okraj. Vybehla von z jaskyne, pred ktorou sedel a čakal čierny panter. „Ako sa ti podarilo poraziť toľko hyen?“ opýtala sa. „Početná prevaha nie je vždy tá najväčšia zbraň.“ odvetil a vzal Hali opäť na chrbát. Slnko zapadalo a oni sa museli ponáhľať von z Temného údolia a stihnúť zachrániť celý kmeň indiánov.
Ako sa približovali k osade, všimol si ich šaman a slabým hlasom prehovoril: „Pozrite tam! To je naša Hali a nesie sa na chrbte čierneho pantera.“ Hali prišla medzi nich, zosadla pri šamanovi a vytiahla vak s vodou. „Fialové bylinky som žiaľ nenašla, ale získala som vodu zo zázračného prameňa,“ a každému z kmeňa podala fľašu, aby sa z nej napili aspoň dúšok. Ako prvý sa postavil šaman. „To je zázrak“ Hali nás zachránila! Už ma viac bolesti netrápia! Je to zázračná voda. Je to hotové zlato! Budeme ju volať „Zlatíčko!“ Celý kmeň sa postavil na nohy a nikoho už netrápili bolesti. Voda z prameňa bola taká čistá a zdravá, že porazila aj zákerný jed.

Malá Hali si vyslúžila indiánske meno „Čierny panter“. A vodu zo zázračného prameňa od teraz nazývali „Zlatíčko“. Indiáni ju považovali za svoje číre zlato. Legenda hovorí, že kto bude piť vodu z tohto prameňa, bude navždy zdravý.

Na zelených lúkach v malo obývanej prérii, sa kedysi dávno rozprestierali vysoké kužeľovité stany nazývané Típí. Boli to príbytky tunajších indiánov. Jazdili na koňoch, lovili bizóny a žili v súlade s prírodou.

Malý indiánsky chlapci tu trénovali lukostreľbu, aby sa aj z nich jedného dňa mohli stať zdatní indiáni a ochrancovia kmeňa. Malá Hali sa celé dni starala o kone spolu so svojimi rovesníčkami. Umývali ich, česali im hrivu a jazdili s nimi po nekonečných prériách. Hali tiež trávila čas so starým šamanom, ktorý ju zaúčal do svojho umenia. Oboznamoval ju s liečivými bylinami a učil ju rôzne liečiteľské postupy. Kmeň indiánov nič netrápilo až do dňa, kedy sa na ich prériách začali objavovať muži na koňoch, v klobúkoch a s puškami v rukách. Bezhlavo lovili všetko živé a pustošili celé okolie. Indiánsky kmeň im stál v ceste pri výstavbe železničnej trate. Kovboji sa ich snažili pravidelne zastrašovať a vyhnať ich preč z lúk. Indiáni sa však nevzdávali a kovbojom odolávali. Nechceli opustiť svoj domov. Až sa raz jednej noci kovboji vkradli do osady indiánov a otrávili im studňu. Nič netušiaci indiáni sa ráno zobudili a napili sa vody. Do niekoľkých minút sa celý kmeň indiánov zvíjal od bolesti. Len malá Hali bola stále v stane a nestihla sa z vody napiť. Vyšla von a pozerala sa okolo seba: „Čo sa vám stalo? Prečo vás všetkých bolí brucho?“ opýtala sa. Ale nikto jej nevládal odpovedať. Rozbehla sa k nádobe s vodou, aby sa najskôr osviežila. Preplietla prsty a ponorila ich do nádoby s vodou. Vytiahla ich von a chcela sa napiť. V tom, ležiaci šaman na zemi vykríkol: „Nie! Hali, nie! Nepi tú vodu! Niekto ju otrávil!“ Hali okamžite vodu vyliala. Pribehla k šamanovi a opýtala sa ho: „Kto to spravil?“ Šaman jej odpovedal: „Náš kmeň má len jedného nepriateľa. Kovboji.“ Hali sa postavila a odhodlane sa opýtala: „Povedz! Čo mám robiť? Ako môžem zachrániť náš kmeň?“ Šaman len slabým a nevládnym hlasom odvetil: „Pamätáš sa na tie byliny, ktoré som ti raz ukazoval? Tie, ktoré mali fialovú farbu a dlhé zelené stonky? Choď a nájdi ich, ja už urobím, čo bude treba.“ „Hneď vyrazím! A prinesiem liečivé bylinky!“ vykríkla Hali a rozbehla sa smerom k horám. Bez prestávky kráčala po hrebeni vysokej hory. Palicou sa podopierala a nestrácala ani minútku oddychom. Vedela, že každá sekunda je dôležitá. Vystúpila až na vrchol hory. Rozhliadla sa, ale nevidela ani jednu fialovú bylinu na vysokej zelenej stonke. „To snáď nie! Kde sa všetky vyparili?“ zúfalo nariekala. Sadla si na kameň a premýšľala: „Ako len zachránim náš kmeň?“ Rozhodla sa, že zdolá aj ďalšiu horu a pozrie sa aj na každú ďalšiu, pokiaľ nenájde fialové bylinky. Postavila sa a odhodlane odkráčala. V tom jej cestu skrížil obrovský čierny panter. Laby mal hrubé a pazúry ostré, z úst mu trčali veľké šabľovité zuby. Hali sa svojou palicou začala oháňať a chcela ho zastrašiť. Čierny panter otvoril tlamu a zareval tak silno, že Hali vypadla palica z rúk. „Prečo ma chceš zahnať palicou?“ opýtal sa mohutným hlasom čierny panter. „Myslela som, že ma zožerieš. Ja tu len hľadám fialové bylinky na vysokej zelenej stonke. Ale nič tu nerastie,“ odvetila. „Ľudia v klobúkoch a puškami v rukách ich všetky vyzbierali, roáár! Na čo ich potrebuješ?“ Hali mu vysvetlila, čo sa prihodilo jej kmeňu a čierny panter jej povedal: „Ak chceš, poznám liečivý prameň. Legenda hovorí, že údajne vyliečil aj gazelu, ktorú dohrýzol tiger. Vraj je tu už tisícky rokov, voda v ňom je vždy krištáľovo čistá a ľuďom s dobrým srdcom prináša zdravie. Je to vraj hotové zlato.“ „Prosím ťa, čierny panter, zaveď ma k prameňu,“ prosila Hali. „Ale cesta k prameňu je nebezpečná, musíme prejsť Temným údolím,“ doplnil čierny panter. Hali sa nebála a súhlasila. Vyskočila čiernemu panterovi na chrbát a vyrazili za prameňom. Kráčali asi hodinu, keď sa odrazu zastavili. Pred nimi bola len obrovská priepasť a v nej rieka. Ale bola to ta najnebezpečnejšia rieka. V rieke boli hady. Bolo tam toľko hadov, že sotva bolo vidieť vodu. „Jediné uštipnutie týmto hadom a do niekoľkých minút je po nás,“ povedal čierny panter. „Poriadne sa drž!“ vykríkol a skočil do rieky. Rýchlymi labami poskakoval po ich hlavách. Hali sa ho držala tak pevne, ako len vedela. A napokon to zvládli a dostali sa až na druhú stranu. „Pfú, to sme mali šťastie,“ poznamenala Hali. Ale čierny panter vedel, že ich čaká ešte veľa ďalších prekážok. Bežali ďalej Temným údolím, ktoré bolo čoraz hustejšie a tmavšie. Po chvíľke čierny panter stúpil do pohyblivého piesku. „Óch, nie! Nohy sa mi zabárajú do piesku. Rýchlo Hali preskoč tam, na tú pevnú zem!“ Hali sa postavila na jeho chrbát a preskočila. Čierny panter sa ponáral čoraz hlbšie do hustého piesku, v ktorom sa nemohol hýbať. Hali rýchlo rozmýšľala, ako ho vytiahne. Na strome si všimla visiacu lianu. Odtrhla ju a rýchlo hodila jeden koniec k čiernemu panterovi, ktorému z piesku trčala už len hlava. „Rýchlo! Zubami sa zahryzni a ja ťa vytiahnem!“. On sa zahryzol a Hali ťahala zo všetkých síl. Čierny panter začal pomaličky vyliezať von. Ešte spolu dva-krát zabrali a bol von. „Pfú! Zvládli sme to!“ tešila sa Hali. Čierny panter sa rýchlo otriasol a hneď pokračovali ďalej. Ak by sa nestihli z Temného údolia vrátiť pre zotmením, už by sa von nikdy nedostali. „Pozri tam Hali! To je jaskyňa, v ktorej nájdeme vzácny prameň,“ povedal čierny panter a rozbehli sa k jaskyni. Hali chcela rýchlo vojsť dnu, ale z jaskyne sa ozval desivý rev. „ROÁÁÁÁR!“. Von vybehla svorka divokých hyen. Bolo ich asi 10. Čierny panter zreval tak silno, že aj jaskyňa začala praskať. „Utekaj dnu Hali! Ja sa o hyeny postarám!“ vykríkol Čierny panter. Hali vbehla dnu a on sa pustil nepriateľov. V jaskyni nebolo nič, len v strede stál dokonalé obrúsený kameň v tvare kvapky a na ňom vysekaný nápis: „Ak chceš vodu z prameňa, uhádni hádanku: „Vlasy rozhádže, ale do rúk ho nechytíš. Listy zo stromov odnesie, ale vidieť ho nemôžeš.“ Hali chvíľu premýšľala, aká je odpoveď na otázku. „Áno! Mám to! Je to vietor! Ale ako to s tým súvisí? Ako mi odpoveď na hádanku pomôže?“ čudovala sa. Na malom jaskynnom okne si všimla privalený kameň. Pomyslela si, že ak ho odvalí, tak sa dnu môže dostať vietor. A tak aj urobila. Kameň odvalila a dnu zafúkal vietor. Na zemi v jaskyni sa zodvihol prach do malého tornáda a obrovskou silou vyrylo malú dieru do kameňa. Silným prúdom začala vyvierať krištáľovo čistá voda. Hali sa potešila a z kapsy vytiahla kožený vak na vodu, ktorý naplnila až po okraj. Vybehla von z jaskyne, pred ktorou sedel a čakal čierny panter. „Ako sa ti podarilo poraziť toľko hyen?“ opýtala sa. „Početná prevaha nie je vždy tá najväčšia zbraň.“ odvetil a vzal Hali opäť na chrbát. Slnko zapadalo a oni sa museli ponáhľať von z Temného údolia a stihnúť zachrániť celý kmeň indiánov.
Ako sa približovali k osade, všimol si ich šaman a slabým hlasom prehovoril: „Pozrite tam! To je naša Hali a nesie sa na chrbte čierneho pantera.“ Hali prišla medzi nich, zosadla pri šamanovi a vytiahla vak s vodou. „Fialové bylinky som žiaľ nenašla, ale získala som vodu zo zázračného prameňa,“ a každému z kmeňa podala fľašu, aby sa z nej napili aspoň dúšok. Ako prvý sa postavil šaman. „To je zázrak“ Hali nás zachránila! Už ma viac bolesti netrápia! Je to zázračná voda. Je to hotové zlato! Budeme ju volať „Zlatíčko!“ Celý kmeň sa postavil na nohy a nikoho už netrápili bolesti. Voda z prameňa bola taká čistá a zdravá, že porazila aj zákerný jed.

Malá Hali si vyslúžila indiánske meno „Čierny panter“. A vodu zo zázračného prameňa od teraz nazývali „Zlatíčko“. Indiáni ju považovali za svoje číre zlato. Legenda hovorí, že kto bude piť vodu z tohto prameňa, bude navždy zdravý.

Tento príbeh podporila dojčenská voda pre detí Zlatíčko.
ĎAKUJEM

www.vodazlaticko.sk

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Malý Simon (čítaj sajmon) je na prvý pohľad veľmi obyčajné dieťa. Ale vo svojom vnútri je to veľký vedátor.

Simon nie je v škole najlepším žiakom, ale škola ho rozhodne veľmi baví a nikdy nevynechá ani len jednu hodinu. Po škole sa každý deň zavrie do vo svojej izby, ktorá sa premení na jeho vedeckú dielňu. Nie je to obyčajná detská izba a nájdete v nej len veľmi málo hračiek. Všetky police a stôl sú zapratané vedeckým pomôckami. Sú tam sklenené ampulky a nádobky s dymiacou sa tekutinou, trčiace káble z malých mechanizmov, gombíky, spájkovačka, náradie, knihy či pokreslené papiere s novými vynálezmi. Simonovi sa už podarilo vyrobiť rôzne super veci ako napríklad: malého robota do domácnosti, ktorý mieša tie najrôznejšie limonády. Stačí vložiť svoje obľúbené ovocie, vodu a robot namieša tú najsviežejšiu limonádu. A raz tiež vyrobil iného malého mechanického robota, ktorý zbieral rozhádzane logo. Simonovi sa nikdy nechcelo upratovať malé kúsky lega, preto si vytvoril pomocníka, ktorý to zvládal namiesto neho. A pre svojho psa Kodyho raz vyrobil automatický podávač granúl. Keď pes Kody prišiel pred Simonov vynález a dva-krát zaštekal, stroj mu vyhodil 20 kúskov granúl. Keď zaštekal tri-krát, stroj mu nasevíroval rovno 30 kúskov granúl. Ale nie vždy sa Simonovi darilo. Niekedy sa z jeho izby ozývali aj výbuchy, rozbité sklo a Simon často-krát vyšiel von s tvárou celou čiernou. Avšak neúspechy ho nikdy neodradili dosiahnuť vysnený výsledok.

Jedného dňa si povedal, že by chcel porozumieť svojmu psovi Kodymu. „Určite mi chce niečo povedať, keď na mňa šteká. Lenže ja mu nerozumiem“ premýšľal vo svojej izbe, alebo lepšie povedané, vo svojom laboratóriu. Podišiel k oknu a zadíval sa na vtáčiu skrýšu, ktorú vytvoril pred niekoľkými mesiacmi. Vtáci tam mohli sedieť na bydle a malá mechanická ruka im česala perie. Vtáci túto skrýšu milovali, vysedávali tam celé dni a s pohľadom upretým na Simonovu izbu si veselo štebotali. „Hm, zaujímalo by ma, čo mi chcú povedať,“ zamýšľal sa Simon. Ako tak premýšľal, prešiel od okna k svojmu pracovnému stolu, vytiahol prázdny papier a začal kresliť. Načrtol zvláštnu vec. Jedna časť vyzerala ako panvica, z ktorej ide kábel so slúchadlom rovno do ucha. V pravom rohu papiera Simon napísal „Zvierací prekladač.“ „Vyrobím tento prekladač a porozprávam sa s Kodym a aj s vtákmi za oknom,“ zamrmlal si a pustil sa do práce. Celé dni po škole usilovne pracoval. Zváral, pílil, kreslil a testoval. Jeho izbou sa ozývali škripotavé zvuky a vybiehali rôzne svetelné záblesky. „Toto je 63 pokus zvieracieho prekladača,“ povedal a stlačil gombík na svojom novom vynáleze. Namieril malý ručný satelit na svojho psa Kodyho a povedal: „Kody, teraz je ten správny čas! Povedz mi niečo!“ Ozvalo sa „Hav! Hav! Hav!“. Ale v Simonovom slúchadle bolo počuť len škrípanie. „Óch nie! Ďalší neúspešný pokus!“ načertil sa Simon. Ľahol si do postele a s humorom v hlase poznamenal: „Nevadí, aj diamanty vznikajú pod tlakom. Idem si umyť zuby a skúsim to zase zajtra.“ Simon sa poumýval, ľahol si do postele a zaspal. Svoj nový zvierací prekladač nechal pohodený v strede izby. Ráno sa zobudil na volanie čudného hlasu: „Simon! Simon! Simon! Vstávaj! Vstávaj! Vstáááávaj!“ Zvyčajne ho do školy budila mama, a tak si myslel, že je to ona: „Mami, daj mi ešte 5 minút, prosím!“ Ale mama neodpovedala, a ten divný hlas opäť vykrikoval: „Poď sa hrať! Poď sa hrať! Poď sa hrať!“. Simon zodvihol hlavu z postele, pred ktorou poskakoval štekajúci pes Kody. Hlasy sa ozývali zo slúchadla jeho zvieracieho prekladača. „Čožééé?! Zvierací prekladač funguje!“ tešil sa Simon a vyskočil z postele. Schmatol svoj nový vynález, namieril ho na Kodyho a povedal. „Áno, Kody! Ideme sa hrať!“ Kody od radosti začal štekať ešte viac a v Simonovom slúchadle sa ozývalo: „Loptička! Loptička! Loptička!“ Simon vzal loptičku a hodil ju Kodymu, ktorý sa celý šťastný za ňou rozbehol. Potom prehovoril svoju mamu, aby ho dnes výnimočne ospravedlnila v škole a odviezla ho na okraj lesa, kde bude môcť celý deň testovať svoj zvierací prekladač. Mama verila v jeho talent, a preto zavolala do školy a na jeden deň mu vybavila voľno. Celý šťastný pobehoval po lese s vystretou rukou, v ktorej držal malý satelit. Namieril ho na malé sýkorky sediace na strome. Ich štebotanie znelo v Simonovom slúchadle takto: „Pozri na toho smiešneho človeka. Pobehuje tu s čudnou panvicou. Určite nás chce chytiť. Poďme preč,“ a odleteli. „To je úžasné, všetko som im rozumel!“ tešil sa Simon. Niektorí vtáci spievali lesné pesničky, cvrčky vyhrávali pesničky o dobrej nálade a mravce sa pri svojej práci povzbudzovali ako pochodujúce vojsko. Počúval zvuk každého zvieraťa, ktoré stretol. Odrazu započul tichý hlások, ktorý volal o pomoc. „Pomôžte mi, prosím! Pomóc! Pomóc!“ Svoj malý vynález smeroval za hlasom, ktorý každým krokom zosilňoval. Až bol napokon hlasný a zreteľný. Simon sa pozrel pod strom a uvidel malého orla, ktorý vypadol z hniezda a bol zakliesnený v ostrom tŕní. „Neboj sa, ja ťa vyslobodím a pomôžem ti dostať sa späť do hniezda. Vytiahol svoj vedecký vreckový nožík, otvoril nožnice a vystrihal malého orla z tŕnia. „Ďakujem!“ Zaštebotal malý orol. „A teraz ťa dostaneme späť hore do hniezda,“ povedal Simon a vytiahol zo svojho batohu ďalší zo svojich vynálezov – antigravitačné čižmy. Natiahol si ich na nohy, a keďže čižmy vedeli ignorovať gravitáciu, Simon mohol lietať. Vyletel až na vrchol stromu, kde mal hniezdo malý orol. „Ďakujem ti za záchranu, sám by som sa tu nevedel vrátiť,“ poďakoval malý orol a usadil sa do svojho obrovského hniezda. Ale zrazu, dopadol na hniezdo veľký tieň a ozval sa ostrý zvuk. Bola to orlia mama, ktorá mala rozpätie svojich krídel až tri metre. Myslela si, že Simon jej chce malého syna ukradnúť, a tak ho chytila svojimi ostrými pazúrmi: „Čo tu chceš človek!“ „Ja som len vrátil tvojho malého orla späť do hniezda, pretože vypadol a ležal dole v tŕní,“ odpovedal vystrašený Simon. Malý orol potvrdil Simonové slova a orlia matka ho okamžite pustila.

„Och! Prepáč mi to, človeče. Zmýlila som sa. Srdečne ti ďakujem, že si zachránil moje mláďa,“ poďakovala sa orlia matka. Potom privinula malého orla pod krídla a zobákom si zo svojho krídla vytiahla to najväčšie pierko, ktoré darovala Simonovi na pamiatku. On sa orlej matke poďakoval a vrátil sa domov. Bol hrdý na svoj nový vynález, zvierací prekladač. Fungoval bezchybne a navyše, pomohol bezbrannému vtáčikovi.

Malý Simon (čítaj sajmon) je na prvý pohľad veľmi obyčajné dieťa. Ale vo svojom vnútri je to veľký vedátor.

Simon nie je v škole najlepším žiakom, ale škola ho rozhodne veľmi baví a nikdy nevynechá ani len jednu hodinu. Po škole sa každý deň zavrie do vo svojej izby, ktorá sa premení na jeho vedeckú dielňu. Nie je to obyčajná detská izba a nájdete v nej len veľmi málo hračiek. Všetky police a stôl sú zapratané vedeckým pomôckami. Sú tam sklenené ampulky a nádobky s dymiacou sa tekutinou, trčiace káble z malých mechanizmov, gombíky, spájkovačka, náradie, knihy či pokreslené papiere s novými vynálezmi. Simonovi sa už podarilo vyrobiť rôzne super veci ako napríklad: malého robota do domácnosti, ktorý mieša tie najrôznejšie limonády. Stačí vložiť svoje obľúbené ovocie, vodu a robot namieša tú najsviežejšiu limonádu. A raz tiež vyrobil iného malého mechanického robota, ktorý zbieral rozhádzane logo. Simonovi sa nikdy nechcelo upratovať malé kúsky lega, preto si vytvoril pomocníka, ktorý to zvládal namiesto neho. A pre svojho psa Kodyho raz vyrobil automatický podávač granúl. Keď pes Kody prišiel pred Simonov vynález a dva-krát zaštekal, stroj mu vyhodil 20 kúskov granúl. Keď zaštekal tri-krát, stroj mu nasevíroval rovno 30 kúskov granúl. Ale nie vždy sa Simonovi darilo. Niekedy sa z jeho izby ozývali aj výbuchy, rozbité sklo a Simon často-krát vyšiel von s tvárou celou čiernou. Avšak neúspechy ho nikdy neodradili dosiahnuť vysnený výsledok.

Jedného dňa si povedal, že by chcel porozumieť svojmu psovi Kodymu. „Určite mi chce niečo povedať, keď na mňa šteká. Lenže ja mu nerozumiem“ premýšľal vo svojej izbe, alebo lepšie povedané, vo svojom laboratóriu. Podišiel k oknu a zadíval sa na vtáčiu skrýšu, ktorú vytvoril pred niekoľkými mesiacmi. Vtáci tam mohli sedieť na bydle a malá mechanická ruka im česala perie. Vtáci túto skrýšu milovali, vysedávali tam celé dni a s pohľadom upretým na Simonovu izbu si veselo štebotali. „Hm, zaujímalo by ma, čo mi chcú povedať,“ zamýšľal sa Simon. Ako tak premýšľal, prešiel od okna k svojmu pracovnému stolu, vytiahol prázdny papier a začal kresliť. Načrtol zvláštnu vec. Jedna časť vyzerala ako panvica, z ktorej ide kábel so slúchadlom rovno do ucha. V pravom rohu papiera Simon napísal „Zvierací prekladač.“ „Vyrobím tento prekladač a porozprávam sa s Kodym a aj s vtákmi za oknom,“ zamrmlal si a pustil sa do práce. Celé dni po škole usilovne pracoval. Zváral, pílil, kreslil a testoval. Jeho izbou sa ozývali škripotavé zvuky a vybiehali rôzne svetelné záblesky. „Toto je 63 pokus zvieracieho prekladača,“ povedal a stlačil gombík na svojom novom vynáleze. Namieril malý ručný satelit na svojho psa Kodyho a povedal: „Kody, teraz je ten správny čas! Povedz mi niečo!“ Ozvalo sa „Hav! Hav! Hav!“. Ale v Simonovom slúchadle bolo počuť len škrípanie. „Óch nie! Ďalší neúspešný pokus!“ načertil sa Simon. Ľahol si do postele a s humorom v hlase poznamenal: „Nevadí, aj diamanty vznikajú pod tlakom. Idem si umyť zuby a skúsim to zase zajtra.“ Simon sa poumýval, ľahol si do postele a zaspal. Svoj nový zvierací prekladač nechal pohodený v strede izby. Ráno sa zobudil na volanie čudného hlasu: „Simon! Simon! Simon! Vstávaj! Vstávaj! Vstáááávaj!“ Zvyčajne ho do školy budila mama, a tak si myslel, že je to ona: „Mami, daj mi ešte 5 minút, prosím!“ Ale mama neodpovedala, a ten divný hlas opäť vykrikoval: „Poď sa hrať! Poď sa hrať! Poď sa hrať!“. Simon zodvihol hlavu z postele, pred ktorou poskakoval štekajúci pes Kody. Hlasy sa ozývali zo slúchadla jeho zvieracieho prekladača. „Čožééé?! Zvierací prekladač funguje!“ tešil sa Simon a vyskočil z postele. Schmatol svoj nový vynález, namieril ho na Kodyho a povedal. „Áno, Kody! Ideme sa hrať!“ Kody od radosti začal štekať ešte viac a v Simonovom slúchadle sa ozývalo: „Loptička! Loptička! Loptička!“ Simon vzal loptičku a hodil ju Kodymu, ktorý sa celý šťastný za ňou rozbehol. Potom prehovoril svoju mamu, aby ho dnes výnimočne ospravedlnila v škole a odviezla ho na okraj lesa, kde bude môcť celý deň testovať svoj zvierací prekladač. Mama verila v jeho talent, a preto zavolala do školy a na jeden deň mu vybavila voľno. Celý šťastný pobehoval po lese s vystretou rukou, v ktorej držal malý satelit. Namieril ho na malé sýkorky sediace na strome. Ich štebotanie znelo v Simonovom slúchadle takto: „Pozri na toho smiešneho človeka. Pobehuje tu s čudnou panvicou. Určite nás chce chytiť. Poďme preč,“ a odleteli. „To je úžasné, všetko som im rozumel!“ tešil sa Simon. Niektorí vtáci spievali lesné pesničky, cvrčky vyhrávali pesničky o dobrej nálade a mravce sa pri svojej práci povzbudzovali ako pochodujúce vojsko. Počúval zvuk každého zvieraťa, ktoré stretol. Odrazu započul tichý hlások, ktorý volal o pomoc. „Pomôžte mi, prosím! Pomóc! Pomóc!“ Svoj malý vynález smeroval za hlasom, ktorý každým krokom zosilňoval. Až bol napokon hlasný a zreteľný. Simon sa pozrel pod strom a uvidel malého orla, ktorý vypadol z hniezda a bol zakliesnený v ostrom tŕní. „Neboj sa, ja ťa vyslobodím a pomôžem ti dostať sa späť do hniezda. Vytiahol svoj vedecký vreckový nožík, otvoril nožnice a vystrihal malého orla z tŕnia. „Ďakujem!“ Zaštebotal malý orol. „A teraz ťa dostaneme späť hore do hniezda,“ povedal Simon a vytiahol zo svojho batohu ďalší zo svojich vynálezov – antigravitačné čižmy. Natiahol si ich na nohy, a keďže čižmy vedeli ignorovať gravitáciu, Simon mohol lietať. Vyletel až na vrchol stromu, kde mal hniezdo malý orol. „Ďakujem ti za záchranu, sám by som sa tu nevedel vrátiť,“ poďakoval malý orol a usadil sa do svojho obrovského hniezda. Ale zrazu, dopadol na hniezdo veľký tieň a ozval sa ostrý zvuk. Bola to orlia mama, ktorá mala rozpätie svojich krídel až tri metre. Myslela si, že Simon jej chce malého syna ukradnúť, a tak ho chytila svojimi ostrými pazúrmi: „Čo tu chceš človek!“ „Ja som len vrátil tvojho malého orla späť do hniezda, pretože vypadol a ležal dole v tŕní,“ odpovedal vystrašený Simon. Malý orol potvrdil Simonové slova a orlia matka ho okamžite pustila.

„Och! Prepáč mi to, človeče. Zmýlila som sa. Srdečne ti ďakujem, že si zachránil moje mláďa,“ poďakovala sa orlia matka. Potom privinula malého orla pod krídla a zobákom si zo svojho krídla vytiahla to najväčšie pierko, ktoré darovala Simonovi na pamiatku. On sa orlej matke poďakoval a vrátil sa domov. Bol hrdý na svoj nový vynález, zvierací prekladač. Fungoval bezchybne a navyše, pomohol bezbrannému vtáčikovi.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

V 13. storočí pod jedným majestátnym hradom, ktorý sa rozprestiera na vysokom kopci, sídli malá dedina.

Býva tu mladé dievča Shamra (čítaj Šamra) spolu so svojimi rodičmi. Obaja rodičia sú roľníci a celé dni trávia na poli. Shamra sa doma stará o sliepky, kravy a prasatá. Je to milá a tichá dedina. Ale ľudia tu žijú v strachu. Ich dedinu trápia útrapy už dlhé roky. Pravidelne ich napáda dvojhlavý drak. Prelieta nad dedinou, na oboch hlavách otvorí ústa a vyšľahne plamene, ktorými pustoší úrody a ničí ich domy. Obyvatelia žijú v strachu, pretože nikdy nevedia, kedy opäť priletí a akú škodu napácha.

Kráľ tiež nevie, ako draka poraziť a ľudom pomôcť, a tak sa radšej schováva za múrmi svojho hradu. Utrápenej dedine nemá kto pomôcť a sami si pomôcť nedokážu. Shamre to vŕta v hlave každý deň. „Musí predsa existovať spôsob, ktorým môžeme draka poraziť,“ sedela na záhrade na vedre, z ktorého vysypala sliepkam zrno a premýšľala. „Ak by som mala brnenie, meč a koňa, postavila by som sa drakovi,“ vysvetľovala svojim sliepkam.  Jedného dňa sa rozhodla, že svoje myšlienky premení na realitu. Ale na to, aby si kúpila rytiersku výzbroj potrebovala peniaze, a tie práve nemala. Napadlo ju, že využije remeslo, ktoré ju kedysi dávno naučil jej dedko. „Budem vyrábať prútené košíky, potom ich vezmem na trh, kde ich budem predávať a za peniaze, ktoré zarobím si kúpim koňa,“ tešila sa Shamra. Neváhala a pustila sa do hľadania vhodných konárikov na výrobu košíka. Potom si sadla v záhrade na malý kameň a zaplietala prvý košík. Cez plot na ňu volali jej kamaráti. „Ahoj Shamra, poď sa s nami hrať!“. „Nemôžem, mám prácu,“ odpovedala. „A akú prácu?“ vypytovali sa. „Vyrábam prútené košíky, ktoré potom predám na trhu a za peniaze si kúpim rytiersku výzbroj. Stanem sa rytierkou a porazím dvojhlavého draka,“ odpovedala. Kamaráti sa jej začali posmievať, že žena nikdy nebude rytierkou, a že určite nedokáže bojovať s drakom. Ale Shamra si ich nevšímala, naďalej pokračovala vo výrobe košíkov až do neskorého večera. Podarilo sa jej vyrobiť až 20 úžasných košíkov. Hneď ráno sa vybrala na trh. Rodičia tiež krútili hlavami nad jej nápadom stať sa rytierkou, ale neodhovárali ju od toho. Shamra na trhu za jeden deň predala všetkých 20 košíkov. Bola nadšená, peniaze si odložila v malej plechovej nádobke vo svojej izbe. Takto vyrábala a predávala prútené košíky každý deň, až napokon mala dosť peňazí, aby si kúpila koňa. Zašla do mesta za predajcom koní a vybrala si krásneho bieleho žrebca s čiernou škvrnou na pravom boku. Pomenovala ho „Elbrus“. Kúpila si aj kovové brnenie, prilbu a meč. „Tak, a konečne mám výzbroj ako pravá rytierka. Lenže neviem ani s mečom narábať a ani na koni jazdiť a aj v brnení sa mi ťažko pohybuje. Musím začať trénovať!“ Odhodlane zvolala Shamra.

Za dedinou na poli ju otec začal učiť. Najprv jej to nešlo, kôň ju zhadzoval a nevedela ani len vyskočiť do sedla. Bola celá doudieraná. Kôň ju opäť zhodil na zem. Otec k nej pristúpil a dohováral, že stať sa rytierkou nie je reálne, nech to vzdá. Ale Shamra sa odhodlane postavila, kolena mala celé krvavé a ruky doudierané. Chytila sa sedla a z plných síl sa odrazila. Na prvý pokus sama vyskočila do sedla. Otec vtedy pochopil, že jej odhodlanie je silnejšie ako strach. A Shamra trénovala celé dni. Jazdila na koni a oháňala sa mečom. Už aj v brnení sa vedela pohybovať. Večer vyprevadila Elbrusa do stajne, ktorú postavil jej otec, pohladkala ho na hlave a šepla mu: „Teraz som pripravená poraziť dvojhlavého draka. Musíš byť pripravený Elbrus. Keď opäť príde drak, tak sa mu postavíme do cesty.“ Na druhý deň ráno, keď ešte slnko spoza kopca nevyšlo, zaplavili polia za dedinou mohutné plamene. Nebol to nikto iný ako drak. Shamra vyskočila z postele, navliekla sa do svojho brnenia, na chrbte do puzdra zastrčila meč a vyskočila na Elbrusa. Otec s mamou za ňou kričali, nech si to ešte rozmyslí, ale Shamra bola odhodlaná.  Už cválala k horiacim poliam. Stála oproti obrovským plameňom, ktoré pohlcovali celé polia. Draka však nikde nevidela, ale vedela, že niekde tam je. Stála a čakala. Elbrus nepokojne prešľapoval na mieste, pretože cítil nebezpečenstvo. Shamra ho upokojovala hladkaním po hrive. Odrazu, spoza vysokého plameňa rozprestrel svoje krídla dvojhlavý drak, ktorý okamžite z oboch hláv začal chrliť oheň. Shamra s Elbrusom kľučkovali medzi ohnivými guľami, ktoré dopadali ich smerom. „Poď Elbrus, musíme isť tam k skalnatému útesu!“ kričala Shamra a Elbrus bežal najrýchlejšie ako vedel. Ale drak ich dobiehal a chrlil oheň, čo mu sily stačili. Shamra sa obzrela cez rameno a videla za sebou ohnivé steny, ktoré  ju dobiehali. Blížili sa ku skalnatému útesu, kde bolo koryto rieky. „Elbrus, teraz musíme tu rieku preskočiť, inač nás drak dostane. Vlož do toho všetku silu a vyskoč najvyššie ako vieš!“ kričala Shamra. A keď sa priblížili k okraju rieky, Elbrus vyskočil zo všetkých síl. Kamene na brehu rieky sa zosunuli a padali z veľkej výšky dole. Ale zvládli to. Preskočili na druhú stranu. Drak ich už skoro dobehol a Shamra vykríkla na Elbrusa, aby sa zastavil a odbočil do úzkej štrbiny na útese hory. Drak nezaváhal a pustil sa za nimi. „Práásk!“ zaškrípali skaly. Drak sa zasekol v úzkej štrbine. Nemohol sa pohnúť. Shamra zliezla z koňa a postavila sa priamo pred dvojhlavého draka.  Z púzdra na chrbte vytiahla svoj meč a s celou silou presekla strom, ktorého korene držali skalnatý útes pohromade. Skala sa začala otriasať a uväznený drak sa zrútil do priepasti a za ním celý skalnatý útes. Nastalo ticho. Shamra zdvihla svoj meč do vzduchu, nasadla na Elbrusa a víťazne sa vrátila do dediny. Všetci obyvatelia jej tlieskali a obdivovali ju. Jej otec s mamou ju objímali a s hrdosťou chválili.

 Aj kráľ z hradu všetko sledoval. Zišiel dole do dediny a prehovoril k Shamre: „Sledoval som tvoju odvahu a múdrosť z hradu. Obdivujem tvoju statočnosť. Porazila si dvojhlavého draka a priniesla tejto dedine pokoj a mier.“ Potom vyzval Shamru, aby si pokľakla a na rameno jej položil meč. „Týmto ťa pasujem za rytierku. Odteraz si pravá rytierka!“

V 13. storočí pod jedným majestátnym hradom, ktorý sa rozprestiera na vysokom kopci, sídli malá dedina.

Býva tu mladé dievča Shamra (čítaj Šamra) spolu so svojimi rodičmi. Obaja rodičia sú roľníci a celé dni trávia na poli. Shamra sa doma stará o sliepky, kravy a prasatá. Je to milá a tichá dedina. Ale ľudia tu žijú v strachu. Ich dedinu trápia útrapy už dlhé roky. Pravidelne ich napáda dvojhlavý drak. Prelieta nad dedinou, na oboch hlavách otvorí ústa a vyšľahne plamene, ktorými pustoší úrody a ničí ich domy. Obyvatelia žijú v strachu, pretože nikdy nevedia, kedy opäť priletí a akú škodu napácha.

Kráľ tiež nevie, ako draka poraziť a ľudom pomôcť, a tak sa radšej schováva za múrmi svojho hradu. Utrápenej dedine nemá kto pomôcť a sami si pomôcť nedokážu. Shamre to vŕta v hlave každý deň. „Musí predsa existovať spôsob, ktorým môžeme draka poraziť,“ sedela na záhrade na vedre, z ktorého vysypala sliepkam zrno a premýšľala. „Ak by som mala brnenie, meč a koňa, postavila by som sa drakovi,“ vysvetľovala svojim sliepkam.  Jedného dňa sa rozhodla, že svoje myšlienky premení na realitu. Ale na to, aby si kúpila rytiersku výzbroj potrebovala peniaze, a tie práve nemala. Napadlo ju, že využije remeslo, ktoré ju kedysi dávno naučil jej dedko. „Budem vyrábať prútené košíky, potom ich vezmem na trh, kde ich budem predávať a za peniaze, ktoré zarobím si kúpim koňa,“ tešila sa Shamra. Neváhala a pustila sa do hľadania vhodných konárikov na výrobu košíka. Potom si sadla v záhrade na malý kameň a zaplietala prvý košík. Cez plot na ňu volali jej kamaráti. „Ahoj Shamra, poď sa s nami hrať!“. „Nemôžem, mám prácu,“ odpovedala. „A akú prácu?“ vypytovali sa. „Vyrábam prútené košíky, ktoré potom predám na trhu a za peniaze si kúpim rytiersku výzbroj. Stanem sa rytierkou a porazím dvojhlavého draka,“ odpovedala. Kamaráti sa jej začali posmievať, že žena nikdy nebude rytierkou, a že určite nedokáže bojovať s drakom. Ale Shamra si ich nevšímala, naďalej pokračovala vo výrobe košíkov až do neskorého večera. Podarilo sa jej vyrobiť až 20 úžasných košíkov. Hneď ráno sa vybrala na trh. Rodičia tiež krútili hlavami nad jej nápadom stať sa rytierkou, ale neodhovárali ju od toho. Shamra na trhu za jeden deň predala všetkých 20 košíkov. Bola nadšená, peniaze si odložila v malej plechovej nádobke vo svojej izbe. Takto vyrábala a predávala prútené košíky každý deň, až napokon mala dosť peňazí, aby si kúpila koňa. Zašla do mesta za predajcom koní a vybrala si krásneho bieleho žrebca s čiernou škvrnou na pravom boku. Pomenovala ho „Elbrus“. Kúpila si aj kovové brnenie, prilbu a meč. „Tak, a konečne mám výzbroj ako pravá rytierka. Lenže neviem ani s mečom narábať a ani na koni jazdiť a aj v brnení sa mi ťažko pohybuje. Musím začať trénovať!“ Odhodlane zvolala Shamra.

Za dedinou na poli ju otec začal učiť. Najprv jej to nešlo, kôň ju zhadzoval a nevedela ani len vyskočiť do sedla. Bola celá doudieraná. Kôň ju opäť zhodil na zem. Otec k nej pristúpil a dohováral, že stať sa rytierkou nie je reálne, nech to vzdá. Ale Shamra sa odhodlane postavila, kolena mala celé krvavé a ruky doudierané. Chytila sa sedla a z plných síl sa odrazila. Na prvý pokus sama vyskočila do sedla. Otec vtedy pochopil, že jej odhodlanie je silnejšie ako strach. A Shamra trénovala celé dni. Jazdila na koni a oháňala sa mečom. Už aj v brnení sa vedela pohybovať. Večer vyprevadila Elbrusa do stajne, ktorú postavil jej otec, pohladkala ho na hlave a šepla mu: „Teraz som pripravená poraziť dvojhlavého draka. Musíš byť pripravený Elbrus. Keď opäť príde drak, tak sa mu postavíme do cesty.“ Na druhý deň ráno, keď ešte slnko spoza kopca nevyšlo, zaplavili polia za dedinou mohutné plamene. Nebol to nikto iný ako drak. Shamra vyskočila z postele, navliekla sa do svojho brnenia, na chrbte do puzdra zastrčila meč a vyskočila na Elbrusa. Otec s mamou za ňou kričali, nech si to ešte rozmyslí, ale Shamra bola odhodlaná.  Už cválala k horiacim poliam. Stála oproti obrovským plameňom, ktoré pohlcovali celé polia. Draka však nikde nevidela, ale vedela, že niekde tam je. Stála a čakala. Elbrus nepokojne prešľapoval na mieste, pretože cítil nebezpečenstvo. Shamra ho upokojovala hladkaním po hrive. Odrazu, spoza vysokého plameňa rozprestrel svoje krídla dvojhlavý drak, ktorý okamžite z oboch hláv začal chrliť oheň. Shamra s Elbrusom kľučkovali medzi ohnivými guľami, ktoré dopadali ich smerom. „Poď Elbrus, musíme isť tam k skalnatému útesu!“ kričala Shamra a Elbrus bežal najrýchlejšie ako vedel. Ale drak ich dobiehal a chrlil oheň, čo mu sily stačili. Shamra sa obzrela cez rameno a videla za sebou ohnivé steny, ktoré  ju dobiehali. Blížili sa ku skalnatému útesu, kde bolo koryto rieky. „Elbrus, teraz musíme tu rieku preskočiť, inač nás drak dostane. Vlož do toho všetku silu a vyskoč najvyššie ako vieš!“ kričala Shamra. A keď sa priblížili k okraju rieky, Elbrus vyskočil zo všetkých síl. Kamene na brehu rieky sa zosunuli a padali z veľkej výšky dole. Ale zvládli to. Preskočili na druhú stranu. Drak ich už skoro dobehol a Shamra vykríkla na Elbrusa, aby sa zastavil a odbočil do úzkej štrbiny na útese hory. Drak nezaváhal a pustil sa za nimi. „Práásk!“ zaškrípali skaly. Drak sa zasekol v úzkej štrbine. Nemohol sa pohnúť. Shamra zliezla z koňa a postavila sa priamo pred dvojhlavého draka.  Z púzdra na chrbte vytiahla svoj meč a s celou silou presekla strom, ktorého korene držali skalnatý útes pohromade. Skala sa začala otriasať a uväznený drak sa zrútil do priepasti a za ním celý skalnatý útes. Nastalo ticho. Shamra zdvihla svoj meč do vzduchu, nasadla na Elbrusa a víťazne sa vrátila do dediny. Všetci obyvatelia jej tlieskali a obdivovali ju. Jej otec s mamou ju objímali a s hrdosťou chválili.

 Aj kráľ z hradu všetko sledoval. Zišiel dole do dediny a prehovoril k Shamre: „Sledoval som tvoju odvahu a múdrosť z hradu. Obdivujem tvoju statočnosť. Porazila si dvojhlavého draka a priniesla tejto dedine pokoj a mier.“ Potom vyzval Shamru, aby si pokľakla a na rameno jej položil meč. „Týmto ťa pasujem za rytierku. Odteraz si pravá rytierka!“

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Otec Walter sedel za stolom so svojou rodinou a večerali. Rozprávali sa a plánovali nový dobrodružný výlet.

Padali tu rôzne návrhy a nápady. Prihlásil sa najmladší Daniel a hovorí: „Navrhujem, poďme na výlet karavanom. Vyberieme sa do sveta a zastavíme všade tam, kde sa nám bude páčiť. To bude dobrodružstvo!“ „A odkiaľ vezmeme karavan?“ pohotovo zareagovala jeho sestra Sofia. „Hm, to znie ako skvelý nápad, karavan, lenže Sofia má pravdu, karavan nemáme,“ zareagoval otec. „Deti, pôjdeme na výlet autom a karavan si nakreslime na papier,“ navrhla mama. Deti neváhali, vzali pastelky a kreslili karavan. Otec odišiel do svojej pracovne a strávil tam niekoľko hodín. Na druhý deň, skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer. Zvolal rodinu s dobrou správou. „Hej deti! Poďte rýchlo na záhradu, niečo Vám musím ukázať!“ nadšene kričal otec. Deti spolu s mamou vybehli von a na ceste pred domom zbadali karavan. Nebol to ten najmodernejší karavan, mal aj nejaké škrabance, ale kašľať na to, bol to karavan. „Super! Super! My máme karavan!“ tešili sa deti. „Už sa neviem dočkať, kedy vyrazíme na prvé dobrodružstvo!“ tešil sa Daniel. Prišiel víkend a v sobotu ráno sa rodina vychystala na výlet. Naložili karavan, pohodlne sa usadili a otec Walter naštartoval. Veselá nálada a pesničky ozvučili celý karavan. Jazda bola skvelá. Malého Daniela upútal zaprášený gombík na palubovke, ktorý bolo sotva vidieť. Opýtal sa otca: „Oci, načo je tento gombík? A prečo je celý zaprášený?“ otec sa pozrel na gombík a rukou ho oprášil. Odrazu to bol lesklý červený gombík. „Hm tak to netuším k čomu slúži,“ odpovedal. A len čo to dohovoril,Daniel stačil záhadný gombík. „Nie! Čo to robíš? Nevieme na čo slúži!“ preľakol sa otec. A skôr ako to vyslovil celý karavan sa začal otriasať a krútil sa do okolo, akoby ho pohltilo tornádo. Farebné záblesky obtekali celý karavan, ktorý sa začal zmenšovať. A v priebehu niekoľkých sekúnd sa celý karavan zmenšil tak, že nebol väčší ako mucha. „Čo sa to stalo? My sme sa zmenšili!“ tešil sa Daniel so Sofiou. Otec spolu s mamou nechápavo krútili hlavami, čo sa to vlastne stalo. Keď tu zrazu zafúkal vietor a karavan vzlietol.Otec pohotovo schmatol volant a snažil sa s karavanom letieť. „Oci pozri! Tam je včelí úľ, ten je ale obrovský, poďme sa tam pozrieť,“ navrhla Sofia. Otec s mamou neprotestovali a namierili karaván smerom k úľu. Cez malé dvierka vošli dnu. Malý karaván zaparkovali uprostred úľa. Ta krása im vyrazila dych. Po stenách boli tisíce malých otvorov, ktoré usilovné včely plnili medom. V strede na samom vrchu bol obrovský orchester, na ktorom hral starší trúd. Mal dlhý čierny smoking a na ňom žlté guľôčky. Jeho nádherná melódia dodávala včelám úsmev, vďaka čomu dokázali vyrábať sladkú chuť medu. Pod orchestrom bola malá stolička, vlastne to bol trón, na ktorom sedela kráľovná odetá v žltých šatách s čiernymi guľôčkami a s korunu zloženou z lupeňov margarétky na hlave. Kráľovná zišla zo svojho kresla ku karavánu a prihovorila sa: „Ahoj návštevníci. Vítam Vás v mojom kráľovstve.“ „Ďakujeme, máte to tu naozaj úchvatné,“ prehovorila mama. Kráľovná zabzučala na jednou zo svojich včiel, ktorá jej doniesla malé hrudy sladkého medu. „Nech sa páči, vezmite si náš najlepší produkt a vychutnajte si ho,“ ponúkla kráľovná. Rodina neodmietla, vzala si med, poďakovali sa a nasadli do karavánu. Odchádzali celý natešení. Vyliezli z úľa a po dlhom steble trávy sa spustili na zem. Brodili sa karavanom v hustej tráve, keď tu odrazu otec prudko zabrzdil. Pred nimi bola totiž obria ulita slimáka. Všetci vystúpili a obdivovali slimačiu ulitu. Teda, tá oproti nim bola naozaj veľká. „Aha! Pozrite sa, na ulite sú dvere, zaklopeme,“ hovorí Daniel. A tak aj urobili. Zaklopali. „Klop, klop, klop!“ Dvere saotvorili a vo dverách stal slimák. „Ahoj priatelia, ako Vám pomôžem?“ opýtal sa. Otec mu vysvetlil, že len boli zvedavý, ako to vyzerá v jeho dome. A tak ich slimák pozval dnu na čaj. Rodina sa usadila na malé mäkké pohovky. Hlavý sa im otáčali a obdivovali slimačí dom. Špirálovitý dom bol z vnútra vyzdobený farebnými obrazmi. „To maľujete Vy, tie obrazy?“ opýtala sa mama. „O, áno. Všetky maľujem ja. Keď chodím po lúke či po lese, rád chodím pomaly a vychutnávam si krajinu, ktorú potom kreslím a vytváram tieto obrázky,“ odpovedal slimák. A vzal zopár obrazov zo steny a daroval ich rodine. Veľmi sa potešili, dopili svoj čaj a poďakovali sa. Nasadli do svojho karavánu a pokračovali vo svojej ceste.
Ale strhla sa búrka a na zem začali dopadať gigantické kvapky. Oproti nim boli tie kvapky naozaj veľké. „Musíme sa rýchlo niekde schovať!“ kričal otec a kľučkoval karavanom pomedzi kvapky. „Aha tam! Ten obrovský kopec, schovajme sa v ňom, vidím tam množstvo tunelov, do ktorých môžeme vliezť,“ ukazovala mama. „To nie je kopec, ale mravenisko,“ doplnila Sofia. Naozaj, bolo to veľké mravenisko. Vošli dnu a dlhou chodbou sa dostali až do priestrannej miestnosti. Bolo tam asi milión mravcov, ktorý niečo nosili. Každý z nich mal niečo v rukách. Rodina vystúpila z karavánu a s otvorenými ústami pozorovali pracovitých mravcov. Bol tam hluk, ako na vlakovej stanici. Niektoré mravce kopali nové tunely,ďalšie zhromažďovali potravu na jednu velikánsku kopu a iní zase oddychovali, a takto sa striedali. Tu sa k nim jeden pristavil. Na hlave mal prilbu a v ruke krompáč a lopatu. „Ahoj, nezablúdil iste?“ opýtal sa ich. „My sme sa len chceli schovať pred dažďom“ odpovedá mama. „Skvelé, tak tu máte prilby a krompáče a môžete začať kopať nový tunel.“ Hovorí mravec a vložil im do rúk čakan a na hlavy prilby. Rodina im pomohla s prácou. A keď odchádzali, čakany vrátili mravcom a nasadli do karavánu. Vyšli von z mraveniska a na hlave mali stále mravenčie prilby. Mravec, ktorý bol na stráži im zakričal, nech si prilby nechajú na pamiatku ako darček. Nasadli do karavanu, stačili červený gombík a opäťsa roztočili, začali šľahať farebné záblesky a zväčšili sa do pôvodnej veľkosti.
„Wau, to bol ten najlepší výlet! Nazreli sme do včelieho úľa, do slimačieho domčeka aj do mraveniska!“ Nadšene opisovali svoje zážitky Sofia s Danielom.

Otec Walter sedel za stolom so svojou rodinou a večerali. Rozprávali sa a plánovali nový dobrodružný výlet.

Padali tu rôzne návrhy a nápady. Prihlásil sa najmladší Daniel a hovorí: „Navrhujem, poďme na výlet karavanom. Vyberieme sa do sveta a zastavíme všade tam, kde sa nám bude páčiť. To bude dobrodružstvo!“ „A odkiaľ vezmeme karavan?“ pohotovo zareagovala jeho sestra Sofia. „Hm, to znie ako skvelý nápad, karavan, lenže Sofia má pravdu, karavan nemáme,“ zareagoval otec. „Deti, pôjdeme na výlet autom a karavan si nakreslime na papier,“ navrhla mama. Deti neváhali, vzali pastelky a kreslili karavan. Otec odišiel do svojej pracovne a strávil tam niekoľko hodín. Na druhý deň, skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer. Zvolal rodinu s dobrou správou. „Hej deti! Poďte rýchlo na záhradu, niečo Vám musím ukázať!“ nadšene kričal otec. Deti spolu s mamou vybehli von a na ceste pred domom zbadali karavan. Nebol to ten najmodernejší karavan, mal aj nejaké škrabance, ale kašľať na to, bol to karavan. „Super! Super! My máme karavan!“ tešili sa deti. „Už sa neviem dočkať, kedy vyrazíme na prvé dobrodružstvo!“ tešil sa Daniel. Prišiel víkend a v sobotu ráno sa rodina vychystala na výlet. Naložili karavan, pohodlne sa usadili a otec Walter naštartoval. Veselá nálada a pesničky ozvučili celý karavan. Jazda bola skvelá. Malého Daniela upútal zaprášený gombík na palubovke, ktorý bolo sotva vidieť. Opýtal sa otca: „Oci, načo je tento gombík? A prečo je celý zaprášený?“ otec sa pozrel na gombík a rukou ho oprášil. Odrazu to bol lesklý červený gombík. „Hm tak to netuším k čomu slúži,“ odpovedal. A len čo to dohovoril,Daniel stačil záhadný gombík. „Nie! Čo to robíš? Nevieme na čo slúži!“ preľakol sa otec. A skôr ako to vyslovil celý karavan sa začal otriasať a krútil sa do okolo, akoby ho pohltilo tornádo. Farebné záblesky obtekali celý karavan, ktorý sa začal zmenšovať. A v priebehu niekoľkých sekúnd sa celý karavan zmenšil tak, že nebol väčší ako mucha. „Čo sa to stalo? My sme sa zmenšili!“ tešil sa Daniel so Sofiou. Otec spolu s mamou nechápavo krútili hlavami, čo sa to vlastne stalo. Keď tu zrazu zafúkal vietor a karavan vzlietol.Otec pohotovo schmatol volant a snažil sa s karavanom letieť. „Oci pozri! Tam je včelí úľ, ten je ale obrovský, poďme sa tam pozrieť,“ navrhla Sofia. Otec s mamou neprotestovali a namierili karaván smerom k úľu. Cez malé dvierka vošli dnu. Malý karaván zaparkovali uprostred úľa. Ta krása im vyrazila dych. Po stenách boli tisíce malých otvorov, ktoré usilovné včely plnili medom. V strede na samom vrchu bol obrovský orchester, na ktorom hral starší trúd. Mal dlhý čierny smoking a na ňom žlté guľôčky. Jeho nádherná melódia dodávala včelám úsmev, vďaka čomu dokázali vyrábať sladkú chuť medu. Pod orchestrom bola malá stolička, vlastne to bol trón, na ktorom sedela kráľovná odetá v žltých šatách s čiernymi guľôčkami a s korunu zloženou z lupeňov margarétky na hlave. Kráľovná zišla zo svojho kresla ku karavánu a prihovorila sa: „Ahoj návštevníci. Vítam Vás v mojom kráľovstve.“ „Ďakujeme, máte to tu naozaj úchvatné,“ prehovorila mama. Kráľovná zabzučala na jednou zo svojich včiel, ktorá jej doniesla malé hrudy sladkého medu. „Nech sa páči, vezmite si náš najlepší produkt a vychutnajte si ho,“ ponúkla kráľovná. Rodina neodmietla, vzala si med, poďakovali sa a nasadli do karavánu. Odchádzali celý natešení. Vyliezli z úľa a po dlhom steble trávy sa spustili na zem. Brodili sa karavanom v hustej tráve, keď tu odrazu otec prudko zabrzdil. Pred nimi bola totiž obria ulita slimáka. Všetci vystúpili a obdivovali slimačiu ulitu. Teda, tá oproti nim bola naozaj veľká. „Aha! Pozrite sa, na ulite sú dvere, zaklopeme,“ hovorí Daniel. A tak aj urobili. Zaklopali. „Klop, klop, klop!“ Dvere saotvorili a vo dverách stal slimák. „Ahoj priatelia, ako Vám pomôžem?“ opýtal sa. Otec mu vysvetlil, že len boli zvedavý, ako to vyzerá v jeho dome. A tak ich slimák pozval dnu na čaj. Rodina sa usadila na malé mäkké pohovky. Hlavý sa im otáčali a obdivovali slimačí dom. Špirálovitý dom bol z vnútra vyzdobený farebnými obrazmi. „To maľujete Vy, tie obrazy?“ opýtala sa mama. „O, áno. Všetky maľujem ja. Keď chodím po lúke či po lese, rád chodím pomaly a vychutnávam si krajinu, ktorú potom kreslím a vytváram tieto obrázky,“ odpovedal slimák. A vzal zopár obrazov zo steny a daroval ich rodine. Veľmi sa potešili, dopili svoj čaj a poďakovali sa. Nasadli do svojho karavánu a pokračovali vo svojej ceste.
Ale strhla sa búrka a na zem začali dopadať gigantické kvapky. Oproti nim boli tie kvapky naozaj veľké. „Musíme sa rýchlo niekde schovať!“ kričal otec a kľučkoval karavanom pomedzi kvapky. „Aha tam! Ten obrovský kopec, schovajme sa v ňom, vidím tam množstvo tunelov, do ktorých môžeme vliezť,“ ukazovala mama. „To nie je kopec, ale mravenisko,“ doplnila Sofia. Naozaj, bolo to veľké mravenisko. Vošli dnu a dlhou chodbou sa dostali až do priestrannej miestnosti. Bolo tam asi milión mravcov, ktorý niečo nosili. Každý z nich mal niečo v rukách. Rodina vystúpila z karavánu a s otvorenými ústami pozorovali pracovitých mravcov. Bol tam hluk, ako na vlakovej stanici. Niektoré mravce kopali nové tunely,ďalšie zhromažďovali potravu na jednu velikánsku kopu a iní zase oddychovali, a takto sa striedali. Tu sa k nim jeden pristavil. Na hlave mal prilbu a v ruke krompáč a lopatu. „Ahoj, nezablúdil iste?“ opýtal sa ich. „My sme sa len chceli schovať pred dažďom“ odpovedá mama. „Skvelé, tak tu máte prilby a krompáče a môžete začať kopať nový tunel.“ Hovorí mravec a vložil im do rúk čakan a na hlavy prilby. Rodina im pomohla s prácou. A keď odchádzali, čakany vrátili mravcom a nasadli do karavánu. Vyšli von z mraveniska a na hlave mali stále mravenčie prilby. Mravec, ktorý bol na stráži im zakričal, nech si prilby nechajú na pamiatku ako darček. Nasadli do karavanu, stačili červený gombík a opäťsa roztočili, začali šľahať farebné záblesky a zväčšili sa do pôvodnej veľkosti.
„Wau, to bol ten najlepší výlet! Nazreli sme do včelieho úľa, do slimačieho domčeka aj do mraveniska!“ Nadšene opisovali svoje zážitky Sofia s Danielom.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Pod hladinou oceána je život dobrodružný a rôznorodý. Domov tu majú tie najmenšie a najväčšie živočíchy sveta. Jeho úžasná existencia je bohatstvom pre celú našu planétu.
Veľrybia matka Manami tu vychováva svoje mláďa, mladého veľrybieho samca, ktorý sa volá Cliff. Manami ho učí, ako sa správne starať o oceán, učí ho ako byť prospešný nielen pre seba, ale aj pre svoje okolie. Plávajú v oceáne bok po boku a užívajú si spoločné chvíle. Spievajú nádherné melódie, pomocou ktorých spoločne komunikujú. Pod hladinou to niekedy znie, ako na koncerte orchestra. Existencia veľrýb má pozitívny vplyv na celú planétu Zem. Bez nich by život v oceáne bol smutný a jeho rovnováha by sa naštrbila. Preto je veľmi smutné to, že je to posledná žijúca rodinka veľrýb v oceánoch. A za to môže bezhlavé lovenie rýb ľuďmi.
Mladý veľrybí samec Cliff veľmi rád počúva rady svojej mamy, ale tiež sa rád blázni na hladine oceána spolu so svojou kamarátkou morskou pannou Saisy. Naháňajú sa, vyskakujú nad hladinu a súperia, kto vyskočí vyššie. Jedného dňa sa len tak niesli na hladine a hmkali si rôzne oceánske melódie. Všetko však narušila pomaly sa blížiaca loď, ktorej motor vydával rušivý zvuk. „Hej Saisy! Blíži sa k nám nejaká loď, poďme im zamávať bližšie, určite to budú turisti,“ teší sa Cliff. „Počkaj! Nemyslím si, že takto hrozne znie turistická loď. Je to skôr rybárska loď! Utekajme! Vykríkla morská panna Saisy a začala plávať preč. Ale Cliff bol presvedčený o tom, že je to turistická loď a tak sa vybral až k nej. Keď si to všimla Saisy zhrozila sa a rozbehla sa za ním. „Cliff! Počkaj! Poď naspäť!“ kričala. Ale on už bol pri lodi a predvádzal sa na hladine. Vyskakoval z vody a obrovskou plutvou špliechal vodu. A bolo to presne tak, ako povedala Saisy. Skutočne to bola rybárska loď. Keď si rybári všimli mladého veľrybieho samca Cliffa, okamžite vystrelili obrovskú sieť a harpúny. Zatiahli laná a už bol chytený v sieti. Na lodi zaškripotalo veľké ozubené koleso, ktoré navíjalo lano so sieťou a vytiahlo uväzneného Cliffa na palubu, kde ho rybári zviazali reťazami. Saisy zostala schovaná pod loďou a premýšľala, čo urobí. Z rybárskej lode sa začala ozývať smutná melódia zajatého Cliffa. Jeho melódia bola taká prenikavá, až prenikla do hlbín oceánu, kde ju započula jeho matka Manami. Neváhala a plávala za zvukom melódie, čo jej sily stačili. A netrvalo dlho a už bola pod loďou vedľa Saisy. „Čo sa stalo? Kde je Cliff?“ opýtala sa. „No, ja som ho varovala nech sa k lodi nepribližuje, ale on si myslel, že sú to turisti a chcel ich pozdraviť, tak sa predvádzal na hladine. Ale rybári ho okamžite zajali a teraz ho držia na palube svojej obrovskej lodi,“ vysvetľuje smutná Saisy. Manami neváhala a začala plávať okolo lode a narážala do jej trupu. Pokúšala sa ju prevrátiť. Ale chytrí rybári, sa veľrybej matky nezľakli. Naopak. Potešili sa z novej koristi a opäť vystrelili sieť, harpúny, laná a po krátkom súboji obrovskú Manami zajali. Vytiahli ju na palubu a reťazami zviazali hneď vedľa Cliffa.
„Och nie!“ zhrozila sa Saisy. „Musím ich zachrániť, sú to moji najlepší priatelia a navyše, sú to jedny z posledných žijúcich veľrýb v oceáne. Rybári už vychytali skoro všetky veľryby,“ hovorí si Saisy. Svojou pôvabnou plutvou pár krát zabrala a pustila sa dole do hlbín oceánu, kde mohla v pokoji premýšľať. Musela vymyslieť plán, ktorý zaberie a zachráni ich. Napokon sa rozhodla, že na pomoc zavolá celý oceán. Všetky ryby a živočíchy v ňom. Hodí sa každé chápadlo, každá plutva, každá noha. Prišla k jeden prastarej obrovskej mušle v tvare špirály a fúkla do nej z plných pľúc. Mušľa zahrala silnú melódiu, ktorú bolo počuť v celom oceáne. O chvíľku nato, priplávali žraloky z celého oceána, prichádzali delfíny, začali sa tu schádzať najrôznejšie druhy rýb, medúzy, chobotnice, homáre, kalamáre, morské koníky, korytnačky, kraby, skrátka všetko živé. Odrazu sa na jednom mieste zišiel život celého oceána. Saisy opäť pristúpila k veľkej mušle a prihovorila sa: „Priatelia, zvolala som vás touto prastarou mušľou, aby sme zachránili život našich priateľov. Aby sme zachránili druh, ktorý čoskoro v oceánoch nenájdeme, ak rybárom umožníme toto pustošenie. Veľrybia matka Manami so svojim synom Cliffom padli do ich rúk. Sú to posledné veľryby svojho druhu. Prosím, spojme svoje sily a poďme zachrániť našich priateľov!“ Saisy položila mušľu, zdvihla hlavu hore k hladine a vyplávala smerom k rybárskej lodi. Nasledovali ju všetci. Práve sa zomkol celý oceán pre udržanie svojho domova. Saisy vykukla nad hladinu, kde si ju hneď všimli rybári. „Hej! Chlapi pozrite sa! Morská panna! To bude trofej! Chyťme ju!“ kričal jeden z rybárov, ktorý okamžite hádzal do vody siete a harpúny. Saisy uviazla v jednej zo sieti a rybári ju okamžite začali vyťahovať na palubu. Radovali sa a tancovali, pretože takúto trofej ešte nikdy nechytili. Ale vtom sa začala triasť hladina oceánu. Voda tancovala a začala sa zdvíhať do obrovskej steny. Zdvihla sa taká vysoká vlna, ktorá mala skoro až 100 metrov. Milióny oceánskych živočíchov, ktoré plávali za Saisy vyvolali svojím pohybom túto gigantickú vlnu. Rybárom pádla sánka. Vlna prevrátila ich loď hore nohami. Manami a Cliff padli do vody zviazaní reťazami. Okamžite k nim doplávali žraloci a svojimi ostrými zubami prehryzli aj tvrdé reťaze. Vyslobodili oboch a potom zachránili aj Saisy. Rybári tiež padli do vody a veľká vlna ich ťahala do útrob oceánu. Všetci sa zapreli do rybárskej lode a poslali ju na dno oceánu. Táto loď už neublíži žiadnej živej bytosti . Veľrybia matka Manami otvorila svoje obrovské ústa, zhltla všetkých rybárov a ústa zatvorila. Doplávala na breh najbližšieho ostrova a na jeho brehu svoje ústa opäť otvorila. Rybári vyleteli na pevninu.
„Vašu loď sme potopili, aby už nikomu neublížila, ale vás som ušetrila. Dám vám novú šancu. Vráťte sa do svojich domovov a do oceánu sa vráťte len s dobrým úmyslom,“ prehovorila veľrybia matka Manami. Potom sa otočila, obrovskú plutvu vystrčila nad hladinu a treskla ňou tak silno, že rybári dostali ešte jednu spŕšku vody.

Pod hladinou oceána je život dobrodružný a rôznorodý. Domov tu majú tie najmenšie a najväčšie živočíchy sveta. Jeho úžasná existencia je bohatstvom pre celú našu planétu.
Veľrybia matka Manami tu vychováva svoje mláďa, mladého veľrybieho samca, ktorý sa volá Cliff. Manami ho učí, ako sa správne starať o oceán, učí ho ako byť prospešný nielen pre seba, ale aj pre svoje okolie. Plávajú v oceáne bok po boku a užívajú si spoločné chvíle. Spievajú nádherné melódie, pomocou ktorých spoločne komunikujú. Pod hladinou to niekedy znie, ako na koncerte orchestra. Existencia veľrýb má pozitívny vplyv na celú planétu Zem. Bez nich by život v oceáne bol smutný a jeho rovnováha by sa naštrbila. Preto je veľmi smutné to, že je to posledná žijúca rodinka veľrýb v oceánoch. A za to môže bezhlavé lovenie rýb ľuďmi.
Mladý veľrybí samec Cliff veľmi rád počúva rady svojej mamy, ale tiež sa rád blázni na hladine oceána spolu so svojou kamarátkou morskou pannou Saisy. Naháňajú sa, vyskakujú nad hladinu a súperia, kto vyskočí vyššie. Jedného dňa sa len tak niesli na hladine a hmkali si rôzne oceánske melódie. Všetko však narušila pomaly sa blížiaca loď, ktorej motor vydával rušivý zvuk. „Hej Saisy! Blíži sa k nám nejaká loď, poďme im zamávať bližšie, určite to budú turisti,“ teší sa Cliff. „Počkaj! Nemyslím si, že takto hrozne znie turistická loď. Je to skôr rybárska loď! Utekajme! Vykríkla morská panna Saisy a začala plávať preč. Ale Cliff bol presvedčený o tom, že je to turistická loď a tak sa vybral až k nej. Keď si to všimla Saisy zhrozila sa a rozbehla sa za ním. „Cliff! Počkaj! Poď naspäť!“ kričala. Ale on už bol pri lodi a predvádzal sa na hladine. Vyskakoval z vody a obrovskou plutvou špliechal vodu. A bolo to presne tak, ako povedala Saisy. Skutočne to bola rybárska loď. Keď si rybári všimli mladého veľrybieho samca Cliffa, okamžite vystrelili obrovskú sieť a harpúny. Zatiahli laná a už bol chytený v sieti. Na lodi zaškripotalo veľké ozubené koleso, ktoré navíjalo lano so sieťou a vytiahlo uväzneného Cliffa na palubu, kde ho rybári zviazali reťazami. Saisy zostala schovaná pod loďou a premýšľala, čo urobí. Z rybárskej lode sa začala ozývať smutná melódia zajatého Cliffa. Jeho melódia bola taká prenikavá, až prenikla do hlbín oceánu, kde ju započula jeho matka Manami. Neváhala a plávala za zvukom melódie, čo jej sily stačili. A netrvalo dlho a už bola pod loďou vedľa Saisy. „Čo sa stalo? Kde je Cliff?“ opýtala sa. „No, ja som ho varovala nech sa k lodi nepribližuje, ale on si myslel, že sú to turisti a chcel ich pozdraviť, tak sa predvádzal na hladine. Ale rybári ho okamžite zajali a teraz ho držia na palube svojej obrovskej lodi,“ vysvetľuje smutná Saisy. Manami neváhala a začala plávať okolo lode a narážala do jej trupu. Pokúšala sa ju prevrátiť. Ale chytrí rybári, sa veľrybej matky nezľakli. Naopak. Potešili sa z novej koristi a opäť vystrelili sieť, harpúny, laná a po krátkom súboji obrovskú Manami zajali. Vytiahli ju na palubu a reťazami zviazali hneď vedľa Cliffa.
„Och nie!“ zhrozila sa Saisy. „Musím ich zachrániť, sú to moji najlepší priatelia a navyše, sú to jedny z posledných žijúcich veľrýb v oceáne. Rybári už vychytali skoro všetky veľryby,“ hovorí si Saisy. Svojou pôvabnou plutvou pár krát zabrala a pustila sa dole do hlbín oceánu, kde mohla v pokoji premýšľať. Musela vymyslieť plán, ktorý zaberie a zachráni ich. Napokon sa rozhodla, že na pomoc zavolá celý oceán. Všetky ryby a živočíchy v ňom. Hodí sa každé chápadlo, každá plutva, každá noha. Prišla k jeden prastarej obrovskej mušle v tvare špirály a fúkla do nej z plných pľúc. Mušľa zahrala silnú melódiu, ktorú bolo počuť v celom oceáne. O chvíľku nato, priplávali žraloky z celého oceána, prichádzali delfíny, začali sa tu schádzať najrôznejšie druhy rýb, medúzy, chobotnice, homáre, kalamáre, morské koníky, korytnačky, kraby, skrátka všetko živé. Odrazu sa na jednom mieste zišiel život celého oceána. Saisy opäť pristúpila k veľkej mušle a prihovorila sa: „Priatelia, zvolala som vás touto prastarou mušľou, aby sme zachránili život našich priateľov. Aby sme zachránili druh, ktorý čoskoro v oceánoch nenájdeme, ak rybárom umožníme toto pustošenie. Veľrybia matka Manami so svojim synom Cliffom padli do ich rúk. Sú to posledné veľryby svojho druhu. Prosím, spojme svoje sily a poďme zachrániť našich priateľov!“ Saisy položila mušľu, zdvihla hlavu hore k hladine a vyplávala smerom k rybárskej lodi. Nasledovali ju všetci. Práve sa zomkol celý oceán pre udržanie svojho domova. Saisy vykukla nad hladinu, kde si ju hneď všimli rybári. „Hej! Chlapi pozrite sa! Morská panna! To bude trofej! Chyťme ju!“ kričal jeden z rybárov, ktorý okamžite hádzal do vody siete a harpúny. Saisy uviazla v jednej zo sieti a rybári ju okamžite začali vyťahovať na palubu. Radovali sa a tancovali, pretože takúto trofej ešte nikdy nechytili. Ale vtom sa začala triasť hladina oceánu. Voda tancovala a začala sa zdvíhať do obrovskej steny. Zdvihla sa taká vysoká vlna, ktorá mala skoro až 100 metrov. Milióny oceánskych živočíchov, ktoré plávali za Saisy vyvolali svojím pohybom túto gigantickú vlnu. Rybárom pádla sánka. Vlna prevrátila ich loď hore nohami. Manami a Cliff padli do vody zviazaní reťazami. Okamžite k nim doplávali žraloci a svojimi ostrými zubami prehryzli aj tvrdé reťaze. Vyslobodili oboch a potom zachránili aj Saisy. Rybári tiež padli do vody a veľká vlna ich ťahala do útrob oceánu. Všetci sa zapreli do rybárskej lode a poslali ju na dno oceánu. Táto loď už neublíži žiadnej živej bytosti . Veľrybia matka Manami otvorila svoje obrovské ústa, zhltla všetkých rybárov a ústa zatvorila. Doplávala na breh najbližšieho ostrova a na jeho brehu svoje ústa opäť otvorila. Rybári vyleteli na pevninu.
„Vašu loď sme potopili, aby už nikomu neublížila, ale vás som ušetrila. Dám vám novú šancu. Vráťte sa do svojich domovov a do oceánu sa vráťte len s dobrým úmyslom,“ prehovorila veľrybia matka Manami. Potom sa otočila, obrovskú plutvu vystrčila nad hladinu a treskla ňou tak silno, že rybári dostali ešte jednu spŕšku vody.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semafory blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semafory blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂