Raksha

Raksha

Raksha

Amazonský prales čelí odlesňovaniu. Po nájazde veľkých strojov, miznú stromy ako tráva pri kosení. Zvieratá prichádzajú o svoje domovy a naša planéta trpí a postupne sa mení. Na pomoc prichádza Raksha. Podarí sa jej zastaviť ničenie pralesa?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 14.2.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 974 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

V Južnej Amerike v hustom Amazonskom pralese už zapadlo Slnko. Pod vysokým stromom horí malý oheň. Okolo neho sedí skupina zvierat, ktoré tú majú svoj domov.

Na vyvýšenom kameni sedí korytnačka, ktorá ma už viac ako 300 rokov. Rozpráva príbeh a všetci ju napäto počúvajú. Je to príbeh o statočnej ochrankyni Amazonského pralesa. „Vlasy má čierne a kučeravé, pleť krásne hnedú, v ruke veľký zlatý meč a jazdí na najkrajšej zebre v celom pralese,“ opisuje hrdinku korytnačka.  „Vždy, keď mal náš prales problém, tak nás ochrankyňa zachránila. Jej meno je Raksha. To meno znamená v indiánskom jazyku „ochranca,“ vysvetľuje Korytnačka. „Legenda vraví, že každého, kto ubližoval pralesu odohnala svojím zlatým mečom. Asi tak pred 200 rokmi som mala to šťastie a na okamih som ju zazrela ako cvála na svojej zebre. Vyžarovala z nej krása a odvaha“ vášnivo opisuje korytnačka svoj príbeh. Postupne sa príbeh skončil a zvieratká sa so skvelým pocitom, že ich niekto chráni, rozpŕchli do svojich príbytkov. Väčšine z nich na stene visí maľba ochrankyne Rakshy. Aj keď ju nevideli a nepoznajú ju, za jej činy ju milujú.

Takto sa skupina zvierať v úžasnom pralese, ktorý pomáha našej zemi správne dýchať a udržiavať si zdravie, stretávajú pri ohníku každý večer. Spoločne si rozprávajú rôzne príbehy. Prales je neustále živý. Dá sa povedať, že nikdy nespí.. Je to krásny raj a je zodpovedné chrániť ho.

Jedno ráno narušil pokoj v pralese hrozný zvuk motorovej píly. Hluk a smrad spáleného benzínu sa šíril vzduchom po celý deň. Slnko začalo zapadať a deň vystriedala noc. Všetky zvieratá si opäť posadali okolo ohňa. Korytnačka vyšla na kameň a prihovorila sa: „Dnes ma znepokojil nepríjemný zvuk a pach, ktorý sa šíril celým pralesom. Nemám z toho dobrý pocit. Videl niekto z vás, kto alebo čo vydáva tento hrozný zvuk?“ opýtala sa korytnačka. Prihovoril sa  veľký farebný papagáj: „Ja som niečo videl. Obrovské kovové mašiny na kolesách. Hučali a naše krásne stromy padali na zem. Bolo to strašidelné!“  Korytnačka sa zhrozene pozrela na papagája: „Óch! To budú ľudia! Neustále sem chodia a pília naše stromy. Toto ich nekonečné ťaženie dreva zničí náš prales, náš domov a náš svet! Musíme ich zajtra sledovať, a ak s tým neprestanú, budeme musieť zasiahnuť!“ zavelila nahnevaným hlasom korytnačka.

Ráno s východom slnka prišli aj obrie kovové mašiny na kolesách. Za obrovského hluku padali na zem stromy  jeden za druhým ako domino. Papagáje, opice, leňochody, či hady prichádzali o svoje domovy. Zo svojich podzemných príbytkov museli utekať aj líšky a drobné hlodavce. Obrie mašiny rezali stromy a ďalšie ich odvážali preč. Mohutné buldozéry potom upravovali zem. Aj jazierko, kde sa napájali všetky zvieratká, bolo znečistené benzínom a olejom. Už sa z neho nemohol nikto napiť. Slnko zapadlo a skupina zvierať opäť sedí okolo ohňa. Tentokrát boli všetci veľmi vystrašení. Veď väčšina z nich prišla o svoj domov. „Čo sa to deje? Prečo nám ľudia ničia domov?“ zdesene sa opýtal malý orangutan. „Ľudia nám chcú zabrať našu pôdu. Drevo ťažia preto, aby si z neho mohli vyrábať nábytok a sedieť na stoličkách. A na zničenom území si budú chovať svoj dobytok, aby mali dostatok mäsa pre seba. Je to sebecké a hlúpe, pretože si neuvedomujú, že takýmto pustošením ničia aj svoje domovy. Planéta bez nášho pralesa umrie, náš prales sú pľúca pre celú planétu,“ vysvetľuje múdra korytnačka. „Teraz si choďte všetci odpočinúť. Ja odídem do pralesa a nájdem ochrankyňu Rakshu. Ona je naša jediná možnosť záchrany,“ odvetila korytnačka, zliezla z kameňa a vyrazila do pralesa. Na druhý deň ničenie stromov pokračovalo, zvieratká utekali hlbšie a hlbšie do pralesa. Prešiel ďalší deň, a potom ďalší, ale korytnačka sa stále nevrátila. Zvieratá sú už zúfalé. Sú nútené utekať čoraz hlbšie do pralesa, prichádzajú o svoj domov a nič s tým nevedia urobiť. Spálený benzín dráždi ich nosy. Čierny oblak prachu a dymu zaplavuje postupne celý prales. Blíži sa večer a múdra korytnačka sa vracia zo svojej cesty. Netrpezlivo ju obkolesia všetky zvieratká a vypytujú sa na Rakshu. „Podarilo sa ti ju nájsť? Kedy príde? Pomôže nám?“. Korytnačka sa postavila uprostred a riekla: „Správu som ochrankyni poslala. Musíme len čakať.“ Zvieratá sa uložili okolo ohňa. Dnes nocujú spoločne. Ich domovy sú zničené.

„La la la la la! La la la la!“ ozýva sa pralesom s východom slnka. Cval rozbehnutej zebry sa nesie celou prériou. Kučeravé čierne vlasy vejú vo vetre. „To je Raksha!“ vykríkol gepard. A naozaj. Raksha sa rúti priamo k obrím mašinám, ktoré ničia prales. Máva svojím zlatým mečom a krúži medzi ťažkými strojmi. Netrvalo to dlho a nastalo ticho. Odrazu nebolo počuť hlasné pílenie stromov. Raksha totiž svojim zlatým mečom prerezala hadičky a pneumatiky na obrích mašinách, ktoré nemohli ďalej pracovať. Cválala ďalej k ich stanu, kde mali zásoby potravín a vody. Všetky ich rozdupala a povylievala. Potom zliezla zo svojej zebry a vošla do stanu, v ktorom sedel hlavný dozorca, ktorý riadil toto pustošenie pralesa. Zapichla svoj zlatý meč na jeho stôl: „Som Raksha. Ochrankyňa tohto pralesa. Ničíte domovy a životy nevinných zvierat, ktoré sa samé nevedia brániť. Navyše, ničíte aj svoje domovy. Ak zlikvidujete všetky stromy v pralese, planéta začne zomierať. Prídete o čerstvý vzduch a budete sa utápať v nekončiacich horúčavách. A to všetko len pre nepodstatné veci, ktoré z dreva vyrábate,“ hovorila Raksha.

Vytiahla zapichnutý zlatý meč zo stola a dodala: „teraz odíďte a nevracajte sa s ničiacimi strojmi. Lebo ja tu budem navždy a nedovolím vám toto ničenie pralesa opakovať. Toto je náš domov!“ Potom vybehla zo stanu a nasadla na svoju zebru a vrátila sa k skupine zvierat: „Priatelia, už sa nemusíte báť. Ľudia práve dostali poriadnu príučku. Myslím, že sa sem už nevrátia. Vybudujte si nové domovy. A ja Raksha ich budem chrániť!“

Zvieratá začali spievať a ďakovať. Tešia sa, že ich domov je zachránený.

„La la la la! La la la la!“ ozývalo sa za Rakshou, ktorá cválala na svojej zebre späť do hĺbky pralesa.

V Južnej Amerike v hustom Amazonskom pralese už zapadlo Slnko. Pod vysokým stromom horí malý oheň. Okolo neho sedí skupina zvierat, ktoré tú majú svoj domov.

Na vyvýšenom kameni sedí korytnačka, ktorá ma už viac ako 300 rokov. Rozpráva príbeh a všetci ju napäto počúvajú. Je to príbeh o statočnej ochrankyni Amazonského pralesa. „Vlasy má čierne a kučeravé, pleť krásne hnedú, v ruke veľký zlatý meč a jazdí na najkrajšej zebre v celom pralese,“ opisuje hrdinku korytnačka.  „Vždy, keď mal náš prales problém, tak nás ochrankyňa zachránila. Jej meno je Raksha. To meno znamená v indiánskom jazyku „ochranca,“ vysvetľuje Korytnačka. „Legenda vraví, že každého, kto ubližoval pralesu odohnala svojím zlatým mečom. Asi tak pred 200 rokmi som mala to šťastie a na okamih som ju zazrela ako cvála na svojej zebre. Vyžarovala z nej krása a odvaha“ vášnivo opisuje korytnačka svoj príbeh. Postupne sa príbeh skončil a zvieratká sa so skvelým pocitom, že ich niekto chráni, rozpŕchli do svojich príbytkov. Väčšine z nich na stene visí maľba ochrankyne Rakshy. Aj keď ju nevideli a nepoznajú ju, za jej činy ju milujú.

Takto sa skupina zvierať v úžasnom pralese, ktorý pomáha našej zemi správne dýchať a udržiavať si zdravie, stretávajú pri ohníku každý večer. Spoločne si rozprávajú rôzne príbehy. Prales je neustále živý. Dá sa povedať, že nikdy nespí.. Je to krásny raj a je zodpovedné chrániť ho.

Jedno ráno narušil pokoj v pralese hrozný zvuk motorovej píly. Hluk a smrad spáleného benzínu sa šíril vzduchom po celý deň. Slnko začalo zapadať a deň vystriedala noc. Všetky zvieratá si opäť posadali okolo ohňa. Korytnačka vyšla na kameň a prihovorila sa: „Dnes ma znepokojil nepríjemný zvuk a pach, ktorý sa šíril celým pralesom. Nemám z toho dobrý pocit. Videl niekto z vás, kto alebo čo vydáva tento hrozný zvuk?“ opýtala sa korytnačka. Prihovoril sa  veľký farebný papagáj: „Ja som niečo videl. Obrovské kovové mašiny na kolesách. Hučali a naše krásne stromy padali na zem. Bolo to strašidelné!“  Korytnačka sa zhrozene pozrela na papagája: „Óch! To budú ľudia! Neustále sem chodia a pília naše stromy. Toto ich nekonečné ťaženie dreva zničí náš prales, náš domov a náš svet! Musíme ich zajtra sledovať, a ak s tým neprestanú, budeme musieť zasiahnuť!“ zavelila nahnevaným hlasom korytnačka.

Ráno s východom slnka prišli aj obrie kovové mašiny na kolesách. Za obrovského hluku padali na zem stromy  jeden za druhým ako domino. Papagáje, opice, leňochody, či hady prichádzali o svoje domovy. Zo svojich podzemných príbytkov museli utekať aj líšky a drobné hlodavce. Obrie mašiny rezali stromy a ďalšie ich odvážali preč. Mohutné buldozéry potom upravovali zem. Aj jazierko, kde sa napájali všetky zvieratká, bolo znečistené benzínom a olejom. Už sa z neho nemohol nikto napiť. Slnko zapadlo a skupina zvierať opäť sedí okolo ohňa. Tentokrát boli všetci veľmi vystrašení. Veď väčšina z nich prišla o svoj domov. „Čo sa to deje? Prečo nám ľudia ničia domov?“ zdesene sa opýtal malý orangutan. „Ľudia nám chcú zabrať našu pôdu. Drevo ťažia preto, aby si z neho mohli vyrábať nábytok a sedieť na stoličkách. A na zničenom území si budú chovať svoj dobytok, aby mali dostatok mäsa pre seba. Je to sebecké a hlúpe, pretože si neuvedomujú, že takýmto pustošením ničia aj svoje domovy. Planéta bez nášho pralesa umrie, náš prales sú pľúca pre celú planétu,“ vysvetľuje múdra korytnačka. „Teraz si choďte všetci odpočinúť. Ja odídem do pralesa a nájdem ochrankyňu Rakshu. Ona je naša jediná možnosť záchrany,“ odvetila korytnačka, zliezla z kameňa a vyrazila do pralesa. Na druhý deň ničenie stromov pokračovalo, zvieratká utekali hlbšie a hlbšie do pralesa. Prešiel ďalší deň, a potom ďalší, ale korytnačka sa stále nevrátila. Zvieratá sú už zúfalé. Sú nútené utekať čoraz hlbšie do pralesa, prichádzajú o svoj domov a nič s tým nevedia urobiť. Spálený benzín dráždi ich nosy. Čierny oblak prachu a dymu zaplavuje postupne celý prales. Blíži sa večer a múdra korytnačka sa vracia zo svojej cesty. Netrpezlivo ju obkolesia všetky zvieratká a vypytujú sa na Rakshu. „Podarilo sa ti ju nájsť? Kedy príde? Pomôže nám?“. Korytnačka sa postavila uprostred a riekla: „Správu som ochrankyni poslala. Musíme len čakať.“ Zvieratá sa uložili okolo ohňa. Dnes nocujú spoločne. Ich domovy sú zničené.

„La la la la la! La la la la!“ ozýva sa pralesom s východom slnka. Cval rozbehnutej zebry sa nesie celou prériou. Kučeravé čierne vlasy vejú vo vetre. „To je Raksha!“ vykríkol gepard. A naozaj. Raksha sa rúti priamo k obrím mašinám, ktoré ničia prales. Máva svojím zlatým mečom a krúži medzi ťažkými strojmi. Netrvalo to dlho a nastalo ticho. Odrazu nebolo počuť hlasné pílenie stromov. Raksha totiž svojim zlatým mečom prerezala hadičky a pneumatiky na obrích mašinách, ktoré nemohli ďalej pracovať. Cválala ďalej k ich stanu, kde mali zásoby potravín a vody. Všetky ich rozdupala a povylievala. Potom zliezla zo svojej zebry a vošla do stanu, v ktorom sedel hlavný dozorca, ktorý riadil toto pustošenie pralesa. Zapichla svoj zlatý meč na jeho stôl: „Som Raksha. Ochrankyňa tohto pralesa. Ničíte domovy a životy nevinných zvierat, ktoré sa samé nevedia brániť. Navyše, ničíte aj svoje domovy. Ak zlikvidujete všetky stromy v pralese, planéta začne zomierať. Prídete o čerstvý vzduch a budete sa utápať v nekončiacich horúčavách. A to všetko len pre nepodstatné veci, ktoré z dreva vyrábate,“ hovorila Raksha.

Vytiahla zapichnutý zlatý meč zo stola a dodala: „teraz odíďte a nevracajte sa s ničiacimi strojmi. Lebo ja tu budem navždy a nedovolím vám toto ničenie pralesa opakovať. Toto je náš domov!“ Potom vybehla zo stanu a nasadla na svoju zebru a vrátila sa k skupine zvierat: „Priatelia, už sa nemusíte báť. Ľudia práve dostali poriadnu príučku. Myslím, že sa sem už nevrátia. Vybudujte si nové domovy. A ja Raksha ich budem chrániť!“

Zvieratá začali spievať a ďakovať. Tešia sa, že ich domov je zachránený.

„La la la la! La la la la!“ ozývalo sa za Rakshou, ktorá cválala na svojej zebre späť do hĺbky pralesa.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Mongolský moreplavec

Mongolský moreplavec

Mongolský moreplavec

Mladý Altangerel je mongolský dobrodruh. Jeho vášňou je oceán. Miluje plavby do neznáma a objavovanie miest, ktoré pred ním ešte nikto nikdy nenavštívil. Pri jednej zo svojich ciest sa mu podarí zachrániť dievča, ktoré zviazal divoký kmeň. Čo okrem záchrany, môže ešte pre ňu urobiť?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 21.1.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1082 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

V 13. storočí bola Zem ešte z veľkej časti neprebádané územie. Najmä malé ostrovy roztrúsené v oceánoch prinášali veľké tajomstvá.

Mladý mongolský chlapec Altangerel miloval dobrodružstvo. Celé dni sa plavil na malej drevnej lodi. V podpalubí mala len dve kajuty a na palube kapitánsky mostík a vysoký sťažeň s plachtou. Nuž rozhodne to nebola veľká loď, ale postačovala na dobrodružné cesty v oceánoch.  Altangerel brázdil vody od Ázie až po Americké pobrežie. Obdivoval krásy oceánov, ale zo všetkého najviac miloval objavovanie nedotknutých ostrovov. Na svojich cestách rád zbieral suveníry, ktoré si doma odkladal, aby mohol spomínať na svoje cesty. Na svojej poličke mal už cennú zbierku. Rôzne kamene, zlaté mince či strieborné šperky. Do denníka zapisoval každú svoju cestu a práve si užíval ďalšie dobrodružstvo na mori. Plavil sa medzi ostrovmi, ktoré nikto nikdy predtým neprebádal. Nevedel, čo ho čaká, ak sa na neznámom ostrove vylodí. Zásoby jedla a vody sa postupne v jeho podpalubí míňali a on si uvedomoval, že musí zakotviť na jednom s nepoznaných ostrovov.Po dlhej plavbe sa v diaľke za horizontom objavil malý kus pevniny. Priblížil sa k nej, vyhodil kotvu do vody a presadol na malý drevený čln. Dvomi pádlami pádloval až na breh. Čln nechal na pláži v piesku a pustil sa do hľadania najcennejšej veci: vody. Do svojho batoha hádzal jedlé bobule a kokosy. Jeho bystrému pohľadu neušli stopy ľudských nôh otlačené v piesku medzi palmami. „Hm. Údajne tento ostrov ešte nikto nikdy nenavštívil. Zrejme tu nie som prvý“ skonštatoval moreplavec Altangerel. Stal a díval sa na stopy a v tom sa v ňom ozval hlas dobrodruha: „kam vedú tieto stopy?“. Sotva mu prešla myšlienka hlavou a už sa vydal  po stopách, ktoré viedli medzi stromy hlbšie do ostrova. Altangerel položil jednu ruku na puzdro za opaskom, v ktorom mal pripnutú mačetu. Vytiahol ju a presekával si cestu hustým porastom lesa. Presekával sa a nasledoval neznáme stopy, ktoré sa po chvíľke stratili v potoku. Altangerel si kľakol na zem a z chrbta si zložil batoh, z ktorého vytiahol nádobu na vodu. Naplnil ju až po okraj a dobre sa osviežil.

Kľačal za zemi a na tvar si lial vlažnú vodu. No v tom ho vyrušil vystrašený ženský hlas, ktorý kričal o pomoc. „Haló! Haló! Počuje má niekto?“… Altangerel vyskočil na nohy, rozhliadol sa okolo seba a snažil sa vystopovať kričiaci hlas. Rozbehol sa do hustého porastu a zvyšky rozsekaných papradí lietali vzduchom. Presekol sa až na druhú stranu a zbadal zviazanú ženu okolo stromu. Mačetou presekol povraz a vyslobodil ju. „Ďakujem ti, ďakujem“ odpovedala. „Čo sa Vám stalo, kto vás sem priviazal?“ pýtal sa. Potom natiahol ruku a pomohol jej vstať. „Volám sa Altangerel.“  Predstavil sa. „Ja som Siena, zviazal má tú divoký kmeň, ktorý tu žije. Musíme rýchlo odísť než sa vrátia,“ odpovedala. A sotva dopovedala posledné slovo a okolo presvišťal šíp, ktorý sa zapichol v strome. Ozval sa mohutný krik divokého kmeňa, ktorý sa za nimi rozbehol. Altangerel vzal Sienu cez plece a utekal z ostrova, čo mu nohy stačili. Šípy a kópie prelietavali okolo nich. Dobehli až k člnu, Sienu prehodil na palubu a odtlačil čln celou silou. Kým ich kmeň stačil dobehnúť, už boli v bezpečnej vzdialenosti od brehu a plavili sa na Altangerelovu loď.

Altangerel vytiahol na palubu Sienu a posadil ju do svojej kajuty. „Ďakujem ti za záchranu, si statočný,“ neustále ďakovala. „Potešenie je na mojej strane, madam,“ odvetil. „Prosím ťa, kde to sme?“ opýtala sa Siena. „Varí to nevidíš? Sme na lodi. Na mojej krásnej lodi,“ hovoril Atalangerel.  „Prepáč, ale ja nevidím. Už od narodenia som slepá. Nepoznám farby, nikdy som nevidela krásny slnečný deň, či krásy oceánu,“ smutne odvetila.

Altangerel jej položil ruku na rameno a potom ju objal.

 „Neboj sa. Poznám jednu legendu, ktorá vraví, že v týchto oceánoch existuje ostrov, ktorý ukrýva zázračné tajomstvo. Podľa mapy, nie sme ďaleko od údajného miesta, kde tento ostrov leží. Počkaj tu, idem ku kormidlu a zmením kurz,“ odvetil a utekal na kapitánsky mostík. Vytiahol z vrecka svoju mapu, premeral súradnice tajomného ostrova a zatočil kormidlom. Siena vyliezla na palubu, sadla si k okraju a vychutnávala si morský vánok. Po hodinách plavby mladý Altangerel neprestáva sledovať okolie. Čaká až zazrie nejakú pevninu. Sienu, ktorá od únavy zaspala, prebudil Altangerelov výkrik. „Už ju vidím! Už ju vidím! Už vidím pevninu! To musí byť legendárny ostrov! On naozaj existuje!“ tešil sa.

Začali sa približovať k ostrovu, z ktorého stúpala horúca para až k oblohe. Mohutný a hustý oblak dymu, ktorý pokrýval celý ostrov. Čím viac sa približovali k jeho pevnine, tým viac sa na hladine vody začali tvoriť bubliny, ako keď vrie voda. A ona naozaj vrela. Altangerel vyhodil kotvu do vody a zastavil loď. „Siena, musíš ma tu počkať. Nebudem riskovať zničenie lode a tvoj život. Nasadnem do člnu a budem pokračovať sám,“ odvetil a už skákal do člnu. Siena sa to nepáčilo, ale nemohla mu to zakázať. Altangerel dorazil na pevninu ostrova. Bol to asi najhorúcejší ostrov, aký kedy navštívil. Z piesku vyvierali gejzíry vriacej vody a miestami po povrchu bublala láva. „Čo by mohlo byť cenné v týchto hrozných podmienkach?“ čudoval sa. Ale na kopci, ktorý bol jediný na ostrove, si všimol žiaru svetla, ktorá vyžarovala také druhy farieb, aké nikdy predtým nevidel. Veril, že tam nájde to, čo hľadá. V hrozných podmienkach šplhal do kopca, až dorazil na jeho vrchol, kde bol malý otvor. Nazrel cez okraj a zbadal malú hviezdu, ktorá žiarila tými najkrajšími farbami sveta. Z vrecka vytiahol svoju nádobu na vodu a vylial ju. Natiahol ruku s nádobkou k maličkej hviezde a nabral si z nej jej farebnú žiaru. S kúskom hviezdy vo fľaši sa pustil spať k lodi za Sienou. Vyčerpaný došiel k svojmu člnu a z posledných síl dopádloval k svojej lodi. Siena mu pomohla na palubu. Altangerel si ľahol na zem a sily mu stačili len na to, aby vytiahol z vrecka nádobu s hviezdou vo vnútri. Podal ju Siene a povedal jej: „otvor ju“. Siena nádobu otvorila a oslňujúce farby malej hviezdy rozžiarili celú loď. Úžasná žiara osvetlila Sienine oči. „Auuuu!“ vykríkla a priložila si dlane na tvár. Keď ich opatrne zložila dole, uvidela malú farebnú hviezdu. „Wáu! To je nádhera! Altangerel, ty si to dokázal. Daroval si mi zrak! Vidím všetky farby!“ tešila sa.

Otočila sa na Altangerela a na tvári sa jej vyfarbil úsmev. Čupla si k nemu, pozrela sa mu do oči a vravela: „opäť ti ďakujem,“ odvetila a pobozkala ho.

Spoločne chytili kormidlo lode a pustili sa k západu Slnka. Hlavy sa im vzájomne opreli a vychutnávali si výhľad zapadajúceho slnka.

V 13. storočí bola Zem ešte z veľkej časti neprebádané územie. Najmä malé ostrovy roztrúsené v oceánoch prinášali veľké tajomstvá.

Mladý mongolský chlapec Altangerel miloval dobrodružstvo. Celé dni sa plavil na malej drevnej lodi. V podpalubí mala len dve kajuty a na palube kapitánsky mostík a vysoký sťažeň s plachtou. Nuž rozhodne to nebola veľká loď, ale postačovala na dobrodružné cesty v oceánoch.  Altangerel brázdil vody od Ázie až po Americké pobrežie. Obdivoval krásy oceánov, ale zo všetkého najviac miloval objavovanie nedotknutých ostrovov. Na svojich cestách rád zbieral suveníry, ktoré si doma odkladal, aby mohol spomínať na svoje cesty. Na svojej poličke mal už cennú zbierku. Rôzne kamene, zlaté mince či strieborné šperky. Do denníka zapisoval každú svoju cestu a práve si užíval ďalšie dobrodružstvo na mori. Plavil sa medzi ostrovmi, ktoré nikto nikdy predtým neprebádal. Nevedel, čo ho čaká, ak sa na neznámom ostrove vylodí. Zásoby jedla a vody sa postupne v jeho podpalubí míňali a on si uvedomoval, že musí zakotviť na jednom s nepoznaných ostrovov.Po dlhej plavbe sa v diaľke za horizontom objavil malý kus pevniny. Priblížil sa k nej, vyhodil kotvu do vody a presadol na malý drevený čln. Dvomi pádlami pádloval až na breh. Čln nechal na pláži v piesku a pustil sa do hľadania najcennejšej veci: vody. Do svojho batoha hádzal jedlé bobule a kokosy. Jeho bystrému pohľadu neušli stopy ľudských nôh otlačené v piesku medzi palmami. „Hm. Údajne tento ostrov ešte nikto nikdy nenavštívil. Zrejme tu nie som prvý“ skonštatoval moreplavec Altangerel. Stal a díval sa na stopy a v tom sa v ňom ozval hlas dobrodruha: „kam vedú tieto stopy?“. Sotva mu prešla myšlienka hlavou a už sa vydal  po stopách, ktoré viedli medzi stromy hlbšie do ostrova. Altangerel položil jednu ruku na puzdro za opaskom, v ktorom mal pripnutú mačetu. Vytiahol ju a presekával si cestu hustým porastom lesa. Presekával sa a nasledoval neznáme stopy, ktoré sa po chvíľke stratili v potoku. Altangerel si kľakol na zem a z chrbta si zložil batoh, z ktorého vytiahol nádobu na vodu. Naplnil ju až po okraj a dobre sa osviežil.

Kľačal za zemi a na tvar si lial vlažnú vodu. No v tom ho vyrušil vystrašený ženský hlas, ktorý kričal o pomoc. „Haló! Haló! Počuje má niekto?“… Altangerel vyskočil na nohy, rozhliadol sa okolo seba a snažil sa vystopovať kričiaci hlas. Rozbehol sa do hustého porastu a zvyšky rozsekaných papradí lietali vzduchom. Presekol sa až na druhú stranu a zbadal zviazanú ženu okolo stromu. Mačetou presekol povraz a vyslobodil ju. „Ďakujem ti, ďakujem“ odpovedala. „Čo sa Vám stalo, kto vás sem priviazal?“ pýtal sa. Potom natiahol ruku a pomohol jej vstať. „Volám sa Altangerel.“  Predstavil sa. „Ja som Siena, zviazal má tú divoký kmeň, ktorý tu žije. Musíme rýchlo odísť než sa vrátia,“ odpovedala. A sotva dopovedala posledné slovo a okolo presvišťal šíp, ktorý sa zapichol v strome. Ozval sa mohutný krik divokého kmeňa, ktorý sa za nimi rozbehol. Altangerel vzal Sienu cez plece a utekal z ostrova, čo mu nohy stačili. Šípy a kópie prelietavali okolo nich. Dobehli až k člnu, Sienu prehodil na palubu a odtlačil čln celou silou. Kým ich kmeň stačil dobehnúť, už boli v bezpečnej vzdialenosti od brehu a plavili sa na Altangerelovu loď.

Altangerel vytiahol na palubu Sienu a posadil ju do svojej kajuty. „Ďakujem ti za záchranu, si statočný,“ neustále ďakovala. „Potešenie je na mojej strane, madam,“ odvetil. „Prosím ťa, kde to sme?“ opýtala sa Siena. „Varí to nevidíš? Sme na lodi. Na mojej krásnej lodi,“ hovoril Atalangerel.  „Prepáč, ale ja nevidím. Už od narodenia som slepá. Nepoznám farby, nikdy som nevidela krásny slnečný deň, či krásy oceánu,“ smutne odvetila.

Altangerel jej položil ruku na rameno a potom ju objal.

 „Neboj sa. Poznám jednu legendu, ktorá vraví, že v týchto oceánoch existuje ostrov, ktorý ukrýva zázračné tajomstvo. Podľa mapy, nie sme ďaleko od údajného miesta, kde tento ostrov leží. Počkaj tu, idem ku kormidlu a zmením kurz,“ odvetil a utekal na kapitánsky mostík. Vytiahol z vrecka svoju mapu, premeral súradnice tajomného ostrova a zatočil kormidlom. Siena vyliezla na palubu, sadla si k okraju a vychutnávala si morský vánok. Po hodinách plavby mladý Altangerel neprestáva sledovať okolie. Čaká až zazrie nejakú pevninu. Sienu, ktorá od únavy zaspala, prebudil Altangerelov výkrik. „Už ju vidím! Už ju vidím! Už vidím pevninu! To musí byť legendárny ostrov! On naozaj existuje!“ tešil sa.

Začali sa približovať k ostrovu, z ktorého stúpala horúca para až k oblohe. Mohutný a hustý oblak dymu, ktorý pokrýval celý ostrov. Čím viac sa približovali k jeho pevnine, tým viac sa na hladine vody začali tvoriť bubliny, ako keď vrie voda. A ona naozaj vrela. Altangerel vyhodil kotvu do vody a zastavil loď. „Siena, musíš ma tu počkať. Nebudem riskovať zničenie lode a tvoj život. Nasadnem do člnu a budem pokračovať sám,“ odvetil a už skákal do člnu. Siena sa to nepáčilo, ale nemohla mu to zakázať. Altangerel dorazil na pevninu ostrova. Bol to asi najhorúcejší ostrov, aký kedy navštívil. Z piesku vyvierali gejzíry vriacej vody a miestami po povrchu bublala láva. „Čo by mohlo byť cenné v týchto hrozných podmienkach?“ čudoval sa. Ale na kopci, ktorý bol jediný na ostrove, si všimol žiaru svetla, ktorá vyžarovala také druhy farieb, aké nikdy predtým nevidel. Veril, že tam nájde to, čo hľadá. V hrozných podmienkach šplhal do kopca, až dorazil na jeho vrchol, kde bol malý otvor. Nazrel cez okraj a zbadal malú hviezdu, ktorá žiarila tými najkrajšími farbami sveta. Z vrecka vytiahol svoju nádobu na vodu a vylial ju. Natiahol ruku s nádobkou k maličkej hviezde a nabral si z nej jej farebnú žiaru. S kúskom hviezdy vo fľaši sa pustil spať k lodi za Sienou. Vyčerpaný došiel k svojmu člnu a z posledných síl dopádloval k svojej lodi. Siena mu pomohla na palubu. Altangerel si ľahol na zem a sily mu stačili len na to, aby vytiahol z vrecka nádobu s hviezdou vo vnútri. Podal ju Siene a povedal jej: „otvor ju“. Siena nádobu otvorila a oslňujúce farby malej hviezdy rozžiarili celú loď. Úžasná žiara osvetlila Sienine oči. „Auuuu!“ vykríkla a priložila si dlane na tvár. Keď ich opatrne zložila dole, uvidela malú farebnú hviezdu. „Wáu! To je nádhera! Altangerel, ty si to dokázal. Daroval si mi zrak! Vidím všetky farby!“ tešila sa.

Otočila sa na Altangerela a na tvári sa jej vyfarbil úsmev. Čupla si k nemu, pozrela sa mu do oči a vravela: „opäť ti ďakujem,“ odvetila a pobozkala ho.

Spoločne chytili kormidlo lode a pustili sa k západu Slnka. Hlavy sa im vzájomne opreli a vychutnávali si výhľad zapadajúceho slnka.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Zlatá harfa

Zlatá harfa

Zlatá harfa

Staré príbehy hovoria o záhadných planétach, ktoré boli kedysi dávno súčasťou našej slnečnej sústavy. Jedna z nich „Nibíru“ je domovom čarodejníkov, ktorí prišli na Zem so zlým úmyslom. Pustošili a premieňali všetko navôkol na fialové kamene. Kto ich dokáže zastaviť?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 9.1.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1007 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Existujú dohady, že kedysi dávno okolo Slnka neobliehali len tie planéty, ktoré sú dnes známe, ale vraj existovali medzi Marsom a Jupiterom ďalšie dve planéty.

Jedna z nich sa volala Nibíru. Ale ako vyzerala? A žil vôbec niekto na tejto planéte?

Skupina detí v miestnej škole si vytvorila vesmírny krúžok. Stretávajú sa dva-krát v týždni vždy večer po západe Slnka, aby mohli pozorovať hviezdy obrovským školským teleskopom. Je taký veľký, že môžete vidieť krásny Saturnov prstenec alebo 4 mesiace Jupitera. Traja spolužiaci Logan, Dávid a Alina si neustále zapisujú, čo je nové na vesmírnej oblohe. Poznajú už azda stovky hviezd a objavili už desiatky galaxií. Je to veru vzrušujúce hľadieť  na nočnú oblohu a vedieť, že je to len maličký zlomok z celého vesmíru.

Jedného večera pri pozorovaní oblohy pomocou teleskopu zazreli niečo netradičné. „Pozrite! Medzi Saturnom a Jupiterom je niečo, čo som tam nikdy predtým nevidel!“ vykríkol Logan. „Ukáž, chcem sa pozrieť aj ja. Áno, naozaj! Žeby nová planéta?“ dodala Alina. „Hm, ja si myslím, že to je planéta z minulosti. Kedysi dávno bola planéta Nibíra presne na tomto mieste,“ dodal Dávid.  Boli takí nadšení z nového objavu, že sa rozhodli krúžok organizovať každý večer. Pozorovali a zapisovali neznámu planétu. Každý jej pohyb analyzovali. Po týždeni sledovania vzal Logan zapísané údaje a počítal. „Hm, toto je naozaj čudné. Zdá sa, akoby sa táto planéta každý deň zväčšovala,“ skonštatoval. „Logan! Ona sa nezväčšuje! Ona sa približuje!“ vzrušeným hlasom dodal Dávid. „Ale… Ale ak sa približuje k nám, znamená to, že narazí do našej planéty Zem,“ doplnila Alina. Spoločne hľadeli do zápisníkov a celé to prepočítavali. Pozerali do telescopu a videli, že približovanie planéty sa zrýchľuje. Nevedeli, čo majú robiť. Logan začal na internete vyhľadávať číslo vesmírneho ústavu, kde by mohol nahlásiť tento objav. Ale odrazu začala Zem pohlcovať tma. Akoby prišlo zatmenie Slnka. A veru to aj bolo zatmenie. Planéta Nibíra zastavila v tesnej blízkosti pred našou Zemou.

Z planéty sa začalo blýskať. Mohutné blesky dosahovali až na zem. Rýchlo sa všetci schovali a len spoza okna vykukovali, čo sa to deje. Zo záhadnej planéty vyskočili tri malé bytosti. Neboli väčšie ako záhradní trpaslíci. „Pozrite sa! Tieto bytosti vyzerajú ako nejakí čarodejníci,“ šepká Alina. A naozaj. Boli to čarodejníci z planéty Nibíru. Jeden z nich vytiahol fialový prútik, namieril ho na stromy v školskej záhrade a prásk. Fialový záblesk premenil strom na fialový kameň. „Prásk! Prásk!“  Začali všetko navôkol premieňať na fialové kamene. „Och nie! Oni nám chcú zničiť našu planétu Zem!“ kričal Dávid. „Musíme im v tom zabrániť!“ hlasno vykríkol Logan. „Ale ako to urobíme? Ja nechcem byť premenený na fialový kameň,“ strachuje sa Dávid. „Počujte. Vraví sa, že v školskom sklade je záhadná truhlica a nikto ju nikdy neotvoril. Šepká sa, že je tam schovaný starý lexikón mágie. Ak tam naozaj je, môžeme sa naučiť kúzla, ktorými porazíme týchto trpasličích čarodejníkov,“ navrhla Alina. A keďže nikto z nich nemal lepší nápad, rozhodli sa nazrieť do školského skladu. Pozrieť sa, či tam naozaj je stará truhlica. Zišli do suterénu a  otvorili dvere skladu. Prehľadávali každý roh, každú policu, ale nikde nič nenašli. „Takže reči o truhlici zrejme nie sú pravdivé, poďme preč,“ povedal Dávid. „Počkať. Ešte sme sa nepozreli do krabičky so športovými potrebami pre kriket. Ale je zvláštne, že to tu je, pretože kriket sa na škole nikdy nehral,“ čuduje sa Logan a nazrel do krabičky. Prehrabol rukou až na dno a vytiahol ruku s malou truhlicou. „Tak predsa je to pravda. Rýchlo ju otvor!“ vykríkla Alina. Spoločne nazreli do truhličky a vytiahli z nej malý lexikón mágie spolu s malým prútikom. Ako prvý vzal do ruky prútik Logan. Otvoril si lexikón a prečítal zväčšovacie kúzlo. Namieril paličkou na lopty v sklade a tie sa zvláčili trojnásobne. „To je úžasne! Funguje to!“ tešil sa. Potom namieril paličku na švédsku bedňu a prečítal iné kúzlo a bedňa zmizla. Všetci sa tešili. Vybehli von a kričali: „traste sa votrelci!“

Dobehli na školský dvor, kde už bolo všetko premenené na fialové kamene a medzi nimi poskakovali traja malý čarodejníci. Logan namieril paličku a vyslovil kúzlo. Ale nič sa nestalo. Vyslovil ďalšie, ďalšie a ďalšie, ale čarodejníci  blokovali všetky kúzla, ktoré Logan vyslovil. „Ukáž, daj to mne,“ povedal Dávid a vytrhol mu z rúk paličku. Čítal kúzla, mával paličkou, ale čarodejníci blokovali aj jeho kúzla. „Oni tie kúzla zrejme poznajú,“ hovorí Alina. „Musíme ich poraziť takým kúzlom, ktoré nepoznajú,“ navrhovala. „A kde nájdeme takéto kúzlo?“ pýta sa Dávid. Alina vzala lexikón mágie a ukázala im, že v ňom chýba strana 33. Bola vytrhnutá. „Musíme ju nájsť!“ vykríkla a vrátila sa do skladu. Prehľadala celú krabičku, kde pred tým bola truhlička. „Bingo!“ Našla do guľôčky zrolovaný papier. Rozbalila ho. Dole v pravom rohu bolo napísané číslo 33. Bola to chýbajúca strana lexikónu. Obsah tejto strany neobsahoval kúzlo. Bola tam nakreslená harfa a nakreslené noty. „Alína, ty poznáš noty. Chodievaš na krúžok flauty. Vybehni do triedy a nájdi tam nejakú harfu,“ navrhoval Logan. Alina neváhala a už prehľadávala triedu s hudobnými nástrojmi. „Perfektné! Je tu malá zlatá harfa,“ tešila sa.

Dobehla k ostatným a spolu opäť vyšli na školský dvor. Traja čarodejníci už premenili všetko dookola na fialové kamene. „Toto je naša posledná šanca ako ich poraziť. Alina hraj na harfu. Musí to fungovať!“ nadšene kričal Logan.

Vzala zlatú harfu, prečítala si noty a začala hrať. Struny sa napínali a harfa vydávala okuzľujúcu melódiu, ktorá pohltila školský dvor aj celé mesto. Všetky fialové kamene začali praskať a miznúť. Traja čarodejnici odrazu stratili svoju moc. Ani jedno kúzlo im nefungovalo. Pokiaľ harfa hrala svoju melódiu, boli bezmocní. Alina neprestávala hrať. Zlí čarodejníci utekali späť do svojej planéty Nibíru, ktorá sa v sekunde vyparila. „Hurá! Alina, ty si to dokázala! Porazila si ich!“ tešila sa Dávid s Loganom.

„Pozrite sa do teleskopu., Po planéte Nibíru nie je ani stopa. Už ju nevidieť ani medzi Saturnom a Jupiterom. Zrejme dostala dobrú príučku,“ tešila sa Alina spolu s ostatnými.

Harfu spolu so stranou 33 vystavili v škole v sklenenej vitrínke a každému vyrozprávali tento príbeh, aby všetci vedeli, aká mocná  je okúzľujúca melódia obyčajnej harfy.

Existujú dohady, že kedysi dávno okolo Slnka neobliehali len tie planéty, ktoré sú dnes známe, ale vraj existovali medzi Marsom a Jupiterom ďalšie dve planéty.

Jedna z nich sa volala Nibíru. Ale ako vyzerala? A žil vôbec niekto na tejto planéte?

Skupina detí v miestnej škole si vytvorila vesmírny krúžok. Stretávajú sa dva-krát v týždni vždy večer po západe Slnka, aby mohli pozorovať hviezdy obrovským školským teleskopom. Je taký veľký, že môžete vidieť krásny Saturnov prstenec alebo 4 mesiace Jupitera. Traja spolužiaci Logan, Dávid a Alina si neustále zapisujú, čo je nové na vesmírnej oblohe. Poznajú už azda stovky hviezd a objavili už desiatky galaxií. Je to veru vzrušujúce hľadieť  na nočnú oblohu a vedieť, že je to len maličký zlomok z celého vesmíru.

Jedného večera pri pozorovaní oblohy pomocou teleskopu zazreli niečo netradičné. „Pozrite! Medzi Saturnom a Jupiterom je niečo, čo som tam nikdy predtým nevidel!“ vykríkol Logan. „Ukáž, chcem sa pozrieť aj ja. Áno, naozaj! Žeby nová planéta?“ dodala Alina. „Hm, ja si myslím, že to je planéta z minulosti. Kedysi dávno bola planéta Nibíra presne na tomto mieste,“ dodal Dávid.  Boli takí nadšení z nového objavu, že sa rozhodli krúžok organizovať každý večer. Pozorovali a zapisovali neznámu planétu. Každý jej pohyb analyzovali. Po týždeni sledovania vzal Logan zapísané údaje a počítal. „Hm, toto je naozaj čudné. Zdá sa, akoby sa táto planéta každý deň zväčšovala,“ skonštatoval. „Logan! Ona sa nezväčšuje! Ona sa približuje!“ vzrušeným hlasom dodal Dávid. „Ale… Ale ak sa približuje k nám, znamená to, že narazí do našej planéty Zem,“ doplnila Alina. Spoločne hľadeli do zápisníkov a celé to prepočítavali. Pozerali do telescopu a videli, že približovanie planéty sa zrýchľuje. Nevedeli, čo majú robiť. Logan začal na internete vyhľadávať číslo vesmírneho ústavu, kde by mohol nahlásiť tento objav. Ale odrazu začala Zem pohlcovať tma. Akoby prišlo zatmenie Slnka. A veru to aj bolo zatmenie. Planéta Nibíra zastavila v tesnej blízkosti pred našou Zemou.

Z planéty sa začalo blýskať. Mohutné blesky dosahovali až na zem. Rýchlo sa všetci schovali a len spoza okna vykukovali, čo sa to deje. Zo záhadnej planéty vyskočili tri malé bytosti. Neboli väčšie ako záhradní trpaslíci. „Pozrite sa! Tieto bytosti vyzerajú ako nejakí čarodejníci,“ šepká Alina. A naozaj. Boli to čarodejníci z planéty Nibíru. Jeden z nich vytiahol fialový prútik, namieril ho na stromy v školskej záhrade a prásk. Fialový záblesk premenil strom na fialový kameň. „Prásk! Prásk!“  Začali všetko navôkol premieňať na fialové kamene. „Och nie! Oni nám chcú zničiť našu planétu Zem!“ kričal Dávid. „Musíme im v tom zabrániť!“ hlasno vykríkol Logan. „Ale ako to urobíme? Ja nechcem byť premenený na fialový kameň,“ strachuje sa Dávid. „Počujte. Vraví sa, že v školskom sklade je záhadná truhlica a nikto ju nikdy neotvoril. Šepká sa, že je tam schovaný starý lexikón mágie. Ak tam naozaj je, môžeme sa naučiť kúzla, ktorými porazíme týchto trpasličích čarodejníkov,“ navrhla Alina. A keďže nikto z nich nemal lepší nápad, rozhodli sa nazrieť do školského skladu. Pozrieť sa, či tam naozaj je stará truhlica. Zišli do suterénu a  otvorili dvere skladu. Prehľadávali každý roh, každú policu, ale nikde nič nenašli. „Takže reči o truhlici zrejme nie sú pravdivé, poďme preč,“ povedal Dávid. „Počkať. Ešte sme sa nepozreli do krabičky so športovými potrebami pre kriket. Ale je zvláštne, že to tu je, pretože kriket sa na škole nikdy nehral,“ čuduje sa Logan a nazrel do krabičky. Prehrabol rukou až na dno a vytiahol ruku s malou truhlicou. „Tak predsa je to pravda. Rýchlo ju otvor!“ vykríkla Alina. Spoločne nazreli do truhličky a vytiahli z nej malý lexikón mágie spolu s malým prútikom. Ako prvý vzal do ruky prútik Logan. Otvoril si lexikón a prečítal zväčšovacie kúzlo. Namieril paličkou na lopty v sklade a tie sa zvláčili trojnásobne. „To je úžasne! Funguje to!“ tešil sa. Potom namieril paličku na švédsku bedňu a prečítal iné kúzlo a bedňa zmizla. Všetci sa tešili. Vybehli von a kričali: „traste sa votrelci!“

Dobehli na školský dvor, kde už bolo všetko premenené na fialové kamene a medzi nimi poskakovali traja malý čarodejníci. Logan namieril paličku a vyslovil kúzlo. Ale nič sa nestalo. Vyslovil ďalšie, ďalšie a ďalšie, ale čarodejníci  blokovali všetky kúzla, ktoré Logan vyslovil. „Ukáž, daj to mne,“ povedal Dávid a vytrhol mu z rúk paličku. Čítal kúzla, mával paličkou, ale čarodejníci blokovali aj jeho kúzla. „Oni tie kúzla zrejme poznajú,“ hovorí Alina. „Musíme ich poraziť takým kúzlom, ktoré nepoznajú,“ navrhovala. „A kde nájdeme takéto kúzlo?“ pýta sa Dávid. Alina vzala lexikón mágie a ukázala im, že v ňom chýba strana 33. Bola vytrhnutá. „Musíme ju nájsť!“ vykríkla a vrátila sa do skladu. Prehľadala celú krabičku, kde pred tým bola truhlička. „Bingo!“ Našla do guľôčky zrolovaný papier. Rozbalila ho. Dole v pravom rohu bolo napísané číslo 33. Bola to chýbajúca strana lexikónu. Obsah tejto strany neobsahoval kúzlo. Bola tam nakreslená harfa a nakreslené noty. „Alína, ty poznáš noty. Chodievaš na krúžok flauty. Vybehni do triedy a nájdi tam nejakú harfu,“ navrhoval Logan. Alina neváhala a už prehľadávala triedu s hudobnými nástrojmi. „Perfektné! Je tu malá zlatá harfa,“ tešila sa.

Dobehla k ostatným a spolu opäť vyšli na školský dvor. Traja čarodejníci už premenili všetko dookola na fialové kamene. „Toto je naša posledná šanca ako ich poraziť. Alina hraj na harfu. Musí to fungovať!“ nadšene kričal Logan.

Vzala zlatú harfu, prečítala si noty a začala hrať. Struny sa napínali a harfa vydávala okuzľujúcu melódiu, ktorá pohltila školský dvor aj celé mesto. Všetky fialové kamene začali praskať a miznúť. Traja čarodejnici odrazu stratili svoju moc. Ani jedno kúzlo im nefungovalo. Pokiaľ harfa hrala svoju melódiu, boli bezmocní. Alina neprestávala hrať. Zlí čarodejníci utekali späť do svojej planéty Nibíru, ktorá sa v sekunde vyparila. „Hurá! Alina, ty si to dokázala! Porazila si ich!“ tešila sa Dávid s Loganom.

„Pozrite sa do teleskopu., Po planéte Nibíru nie je ani stopa. Už ju nevidieť ani medzi Saturnom a Jupiterom. Zrejme dostala dobrú príučku,“ tešila sa Alina spolu s ostatnými.

Harfu spolu so stranou 33 vystavili v škole v sklenenej vitrínke a každému vyrozprávali tento príbeh, aby všetci vedeli, aká mocná  je okúzľujúca melódia obyčajnej harfy.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Ružová vločka

Ružová vločka

Ružová vločka

Ako vznikajú snehové vločky? A prečo niekedy nesneží? Zojka bola zvedavá. Vďaka svojej šibalskej povahe vyriešila záhadu a zachránila zimu.

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 24.12.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 991 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Ružová vločka

o Radka Matušková | audio nahrávka

Leto sa skončilo, listy stromov opadali a okná už vyfarbil mrázik. Na hlavu si naťahujeme čiapky a na ruky rukavice. Už čoskoro malé biele vločky pokryjú domy, cesty aj chodník. Začína čas guľovačky a sánkovačky. V záhradách vyrastú snehuliaci a kopce pokryjú deti so sánkami či klzákmi. Je tu zima! Najkrajšie ročné obdobie.

Všetky deti netrpezlivo čakajú na tento čas. Aj malá Zojka nedočkavo pozerá cez okno, kedy konečne prídu prvé vločky. Už jej na vešiaku visí zimný overal a vyčistené čižmy. „Keď príde prvý sneh, postavím si aspoň troch snehuliakov. Vezmem sánky a pôjdem na ten najväčší kopec“, mrmle si Zojka svoje plány. Totiž, čím väčší kopec, tým viac to Zojku fascinuje. Skoro ničoho sa nebojí.

Sedí pri okne a čaká. Premýšľa, ako a odkiaľ prichádzajú snehové vločky. Pozerá sa na oblohu, ale okrem bielych oblakov tam nič zaujímavé nevidí. „Mama, kto vyrába snehové vločky?“ pýta sa Zojka. Mama sa pousmiala a vysvetľuje jej, že je to tajomstvo oblakov, že sa tam niekde ukrýva obrovská výrobňa snehu. Zojku to zaujalo ešte viac. Nevyriešená záhada, ktorá prekypovala záhadným tajomstvom.

Už sa skončil aj sviatok Mikuláša, už sa blížil aj čas Vianoc, ale vonku stále nesneží.  Ani jedna vločka nepadla na zem. Zojka stále sedí pri okne a smutne pozerá von. „Mama, kedy už konečne nasneží? Už dávno tu mal byť sneh!“ sťažuje sa. Ale mama s babkou ju upokojujú, že nech sa nebojí,  snehové vločky určite prídu. „Musíš byť trpezlivá Zojka a určite sa dočkáš“ , ubezpečuje ju babka.

Dni letia jeden za druhým a vonku je stále len blato. Do Vianoc zostáva už len jeden deň. To Zojku už vážne hnevá. „Ak nebude sneh ani na Vianoce, budú to tie najhoršie Vianoce. A vôbec, ja sa chcem guľovať a sánkovať. Nebudem tu len tak sedieť. Idem von a zistím, čo sa stalo so snehovými vločkami,“ naštvane zahlásila Zojka. Po špičkách sa vytratila zo svojej izby, natiahla si hrubú Moonrise bundu a na hlavu si nasadila čiapku. Skočila do svojich teplých čižiem a otvorila dvere. Vybehla na záhradu, vytiahla papier, vzala ceruzu, ktorou  napísala: „Prečo stále nesneží? Kde sú snehové vločky? Už to trvá príliš dlho. Prosím si sneh!“ Papier potom zložila do tvaru lietadla a vyhodila ho do vzduchu. „Leť“ „Leť! Až k oblakom a doruč im môj odkaz!“ kričala. Lietadlo vyletelo meter do výšky, potom sa spomalilo, žiarivo zasvietilo a jeho jasné lúče dopadli na Zojku, ktorá sa okamžite zmenšila na veľkosť gombíka. Lietadlo zletelo k zemi a Zojku nabralo na palubu a potom vzlietlo k oblohe. Zamierilo si to k najväčšiemu oblaku, ktorý bol v tej najväčšej výške. Doleteli až k nemu. Odrazu sa zdal ešte oveľa väčší. Prešli cez jeho bielu penovú snehu a ocitli sa v jeho vnútri. „Óóó!“ Tak tu je tá veľká výrobňa snehových vločiek? Tu vzniká to krásne dielo!“ Lietadlo pristálo. Zojka vystúpila a postavila sa v strede obrovskej haly. „Halóóó! Je tu niekto? Niektooo.. Niekto….? ozývalo sa celým oblakom. Nebolo tam nič len obrovský čudesný stroj. Z poza neho opatrne vykukla malá hlavička a pýta sa“ Kto si a čo tu chceš?“.  „Ahoj! Ja som Zojka. A prišla som zistiť prečo ešte stále nesneží.“ „Takže si nás neprišla zničiť?“ s vystrašeným hláskom sa jej opýtala. „Nie, čo si šiši, ja vám chcem pomôcť“ hovorí Zojka. V tom spoza stroja vykuklo ďalších 50 hláv. „Tak teda ahoj, my sme malé snehové šičky. My tu vyrábame snehové vločky, priamo tamto na tom veľkom stroji,“ odpovedala malá biela snehová šička. „A prečo ešte nešijete? Veď už je čas vyrábať snehové vločky a posypať nimi celú zem! Do Vianoc už zostáva len jeden deň!“ zvolala Zojka.

„No … náš veľký stroj, ktorý vyrába špeciálny papier, z ktorého potom vystrihávame vločky sa pokazil. V podávači špeciálneho papiera sa roztrhlo malé lano, bez ktorého stroj nevieme spojazdniť,“ sťažujú sa snehové šičky.

Zojka si sadla medzi  nich na mäkký obláčik a spoločne premýšľali. Uvedomovali si, že ak stroj neopravia, tak  snehu sa tento rok nedočká žiadne dieťa. A čo je ešte horšie, aj Vianoce budú bez snehu.

Ale Zojke odrazu napadol skvelý plán. Vyskočila na nohy a rozbehla sa k obriemu stroju. Vyšplhala sa až k podávaču špeciálneho papiera. Roztrhnutý prúžok vyhodila a z vlasov si vytiahla svoju ružovú gumičku. Cop sa jej rozpadol a vlasy sa jej rozpustili až po plecia. „Jeej“ zhíkli všetky snehové šičky. Zojka nasadila gumičku do podávača a stroj sa rozbehol. „Ššš, ššš, ššš.“ Už opäť vyrábal špeciálny papier potrebný pre výrobu snehových vločiek. „Hurá!“ Tešil sa celý obláčik.  „Zojka, ty si náš vianočný darček. Práve si zachránila všetky deti pred pohromou. Už o chvíľočku bude sneh pokrývať všetky domy“ tešili sa snehové šičky.

Ale Zojina ružová gumička, spôsobila niečo netradičné. Každá desiata vločka bola ružová. Medzi ostatnými bielymi vločkami to bolo príjemne oživenie. Jedna zo snehových vločiek pohotovo zareagovala: „Zojka, my ťa budeme volať Ružová vločka.“

Zojku to veľmi tešilo. Nie len to, že zachránila zimu, ale získala aj vlastnú vločku. „Kamarátky, ja už musím ísť domov. Moja mama sa už o mňa určite bude báť.  Dúfam, že na mňa nezabudnete“ hovorila Zojka. Malé snehové šičky ju vyobjímali a ďakovali jej asi sto-krát.

Zojka naskočila na lietadlo. Vzlietla do výšky a vyletela z obláčika von až pristála na svojej záhrade. Hneď ako zoskočila na zem, opäť sa zväčšila z gombičkovej veľkosti do svojej pôvodnej. A v pozadí už počula mamin hlás „Zojká, Zojka kde si?“. „Už idem!“ a rozbehla sa k dverám.

Čižmy si zobula, bundu si zavesila na vešiak. Sotva vošla do vnútra a už na ňu mama volala „Zojka, pozri pozri, sneží!“. Okamžite pribehla k oknu a naozaj. Vonku začalo snežiť a poletovali obrovské snehové vločky. „Vidíš Zojka, vraveli sme ti, musíš len vydržať a sneh príde“ zahlásila babka. Ale ona sa len pousmiala. Dobre vedela, kto môže za to, že vonku sneží. Ale nikomu to nehovorila. Svoje tajomstvo si nechala pre seba.

„Ale aha pozrite sa! Niektoré vločky sú ružové. To je naozaj zvláštne,“ čudovala sa Zojina mama.

Leto sa skončilo, listy stromov opadali a okná už vyfarbil mrázik. Na hlavu si naťahujeme čiapky a na ruky rukavice. Už čoskoro malé biele vločky pokryjú domy, cesty aj chodník. Začína čas guľovačky a sánkovačky. V záhradách vyrastú snehuliaci a kopce pokryjú deti so sánkami či klzákmi. Je tu zima! Najkrajšie ročné obdobie.

Všetky deti netrpezlivo čakajú na tento čas. Aj malá Zojka nedočkavo pozerá cez okno, kedy konečne prídu prvé vločky. Už jej na vešiaku visí zimný overal a vyčistené čižmy. „Keď príde prvý sneh, postavím si aspoň troch snehuliakov. Vezmem sánky a pôjdem na ten najväčší kopec“, mrmle si Zojka svoje plány. Totiž, čím väčší kopec, tým viac to Zojku fascinuje. Skoro ničoho sa nebojí.

Sedí pri okne a čaká. Premýšľa, ako a odkiaľ prichádzajú snehové vločky. Pozerá sa na oblohu, ale okrem bielych oblakov tam nič zaujímavé nevidí. „Mama, kto vyrába snehové vločky?“ pýta sa Zojka. Mama sa pousmiala a vysvetľuje jej, že je to tajomstvo oblakov, že sa tam niekde ukrýva obrovská výrobňa snehu. Zojku to zaujalo ešte viac. Nevyriešená záhada, ktorá prekypovala záhadným tajomstvom.

Už sa skončil aj sviatok Mikuláša, už sa blížil aj čas Vianoc, ale vonku stále nesneží.  Ani jedna vločka nepadla na zem. Zojka stále sedí pri okne a smutne pozerá von. „Mama, kedy už konečne nasneží? Už dávno tu mal byť sneh!“ sťažuje sa. Ale mama s babkou ju upokojujú, že nech sa nebojí,  snehové vločky určite prídu. „Musíš byť trpezlivá Zojka a určite sa dočkáš“ , ubezpečuje ju babka.

Dni letia jeden za druhým a vonku je stále len blato. Do Vianoc zostáva už len jeden deň. To Zojku už vážne hnevá. „Ak nebude sneh ani na Vianoce, budú to tie najhoršie Vianoce. A vôbec, ja sa chcem guľovať a sánkovať. Nebudem tu len tak sedieť. Idem von a zistím, čo sa stalo so snehovými vločkami,“ naštvane zahlásila Zojka. Po špičkách sa vytratila zo svojej izby, natiahla si hrubú Moonrise bundu a na hlavu si nasadila čiapku. Skočila do svojich teplých čižiem a otvorila dvere. Vybehla na záhradu, vytiahla papier, vzala ceruzu, ktorou  napísala: „Prečo stále nesneží? Kde sú snehové vločky? Už to trvá príliš dlho. Prosím si sneh!“ Papier potom zložila do tvaru lietadla a vyhodila ho do vzduchu. „Leť“ „Leť! Až k oblakom a doruč im môj odkaz!“ kričala. Lietadlo vyletelo meter do výšky, potom sa spomalilo, žiarivo zasvietilo a jeho jasné lúče dopadli na Zojku, ktorá sa okamžite zmenšila na veľkosť gombíka. Lietadlo zletelo k zemi a Zojku nabralo na palubu a potom vzlietlo k oblohe. Zamierilo si to k najväčšiemu oblaku, ktorý bol v tej najväčšej výške. Doleteli až k nemu. Odrazu sa zdal ešte oveľa väčší. Prešli cez jeho bielu penovú snehu a ocitli sa v jeho vnútri. „Óóó!“ Tak tu je tá veľká výrobňa snehových vločiek? Tu vzniká to krásne dielo!“ Lietadlo pristálo. Zojka vystúpila a postavila sa v strede obrovskej haly. „Halóóó! Je tu niekto? Niektooo.. Niekto….? ozývalo sa celým oblakom. Nebolo tam nič len obrovský čudesný stroj. Z poza neho opatrne vykukla malá hlavička a pýta sa“ Kto si a čo tu chceš?“.  „Ahoj! Ja som Zojka. A prišla som zistiť prečo ešte stále nesneží.“ „Takže si nás neprišla zničiť?“ s vystrašeným hláskom sa jej opýtala. „Nie, čo si šiši, ja vám chcem pomôcť“ hovorí Zojka. V tom spoza stroja vykuklo ďalších 50 hláv. „Tak teda ahoj, my sme malé snehové šičky. My tu vyrábame snehové vločky, priamo tamto na tom veľkom stroji,“ odpovedala malá biela snehová šička. „A prečo ešte nešijete? Veď už je čas vyrábať snehové vločky a posypať nimi celú zem! Do Vianoc už zostáva len jeden deň!“ zvolala Zojka.

„No … náš veľký stroj, ktorý vyrába špeciálny papier, z ktorého potom vystrihávame vločky sa pokazil. V podávači špeciálneho papiera sa roztrhlo malé lano, bez ktorého stroj nevieme spojazdniť,“ sťažujú sa snehové šičky.

Zojka si sadla medzi  nich na mäkký obláčik a spoločne premýšľali. Uvedomovali si, že ak stroj neopravia, tak  snehu sa tento rok nedočká žiadne dieťa. A čo je ešte horšie, aj Vianoce budú bez snehu.

Ale Zojke odrazu napadol skvelý plán. Vyskočila na nohy a rozbehla sa k obriemu stroju. Vyšplhala sa až k podávaču špeciálneho papiera. Roztrhnutý prúžok vyhodila a z vlasov si vytiahla svoju ružovú gumičku. Cop sa jej rozpadol a vlasy sa jej rozpustili až po plecia. „Jeej“ zhíkli všetky snehové šičky. Zojka nasadila gumičku do podávača a stroj sa rozbehol. „Ššš, ššš, ššš.“ Už opäť vyrábal špeciálny papier potrebný pre výrobu snehových vločiek. „Hurá!“ Tešil sa celý obláčik.  „Zojka, ty si náš vianočný darček. Práve si zachránila všetky deti pred pohromou. Už o chvíľočku bude sneh pokrývať všetky domy“ tešili sa snehové šičky.

Ale Zojina ružová gumička, spôsobila niečo netradičné. Každá desiata vločka bola ružová. Medzi ostatnými bielymi vločkami to bolo príjemne oživenie. Jedna zo snehových vločiek pohotovo zareagovala: „Zojka, my ťa budeme volať Ružová vločka.“

Zojku to veľmi tešilo. Nie len to, že zachránila zimu, ale získala aj vlastnú vločku. „Kamarátky, ja už musím ísť domov. Moja mama sa už o mňa určite bude báť.  Dúfam, že na mňa nezabudnete“ hovorila Zojka. Malé snehové šičky ju vyobjímali a ďakovali jej asi sto-krát.

Zojka naskočila na lietadlo. Vzlietla do výšky a vyletela z obláčika von až pristála na svojej záhrade. Hneď ako zoskočila na zem, opäť sa zväčšila z gombičkovej veľkosti do svojej pôvodnej. A v pozadí už počula mamin hlás „Zojká, Zojka kde si?“. „Už idem!“ a rozbehla sa k dverám.

Čižmy si zobula, bundu si zavesila na vešiak. Sotva vošla do vnútra a už na ňu mama volala „Zojka, pozri pozri, sneží!“. Okamžite pribehla k oknu a naozaj. Vonku začalo snežiť a poletovali obrovské snehové vločky. „Vidíš Zojka, vraveli sme ti, musíš len vydržať a sneh príde“ zahlásila babka. Ale ona sa len pousmiala. Dobre vedela, kto môže za to, že vonku sneží. Ale nikomu to nehovorila. Svoje tajomstvo si nechala pre seba.

„Ale aha pozrite sa! Niektoré vločky sú ružové. To je naozaj zvláštne,“ čudovala sa Zojina mama.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Egyptský hodinár

Egyptský hodinár

Egyptský hodinár

Malá Penelope je zvedavá dcéra archeológa. Túži poznať tajosmtvá starého Egypta. Pri vykopávkach objaví hrobku starého egyptského hodinára. Čo všetko v nej nájde? 

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 17.12.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 049 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Egyptský hodinár

o Radka Matušková | audio nahrávka

Pod horúcim pieskom, kameňmi a prachom sa nachádza množstvo stôp histórie, pomocou, ktorých môžeme nazrieť do života minulosti. Najzaujímavejšie dobrodružne odkazy predávanej histórie sa nachádzajú pod horúcim pieskom v domove pyramíd. Egypt. Je to miesto úžasnej minulosti so zaujímavou kultúrou.

Malá Penelope, ktorá žije v Egypte sa každý deň zúčastňuje archeologických vykopávok po boku svojho Otca Hagera, ktorý je vedúci skupiny. Venujú sa hľadaniu egyptských pamiatok. Skúmajú život, technológie a vedomosti starých Egypťanov.

Penelope školu miluje. Dáva jej odpovede na jej nespočetné množstvo otázok. Jej obľúbený predmet je samozrejme história. Rada si predstavuje, čo sa stalo v minulosti, aké technológie používali jej predkovia, aké vedomosti mali o medicíne, ako liečili pacientov, alebo ako stavali obrovské diela ako pyramídy. Zvedavosť je to, čo ju každý deň po škole ťahá za otcom Hagarom do stanu archeologickej skupiny. Vezme si svoje náradie: malý krompáčik a štetec a pustí sa do hrabania. Kope, čistí a nadšene sa snaží nájsť niečo, čo sa zapíše do histórie. Aj keď ešte nikdy nič nenašla, nestráca nádej a pokračuje. Verí, že jedného dňa nájde niečo skvelé. Otec Hagar jej verí. „Dcéra moja, nevzdávaj to, veľké objavy sa nehľadajú ľahko. Musíš byť len trpezlivá.“ Vonku sa už začalo stmievať a  Penelope spolu s otcom odložili svoje náradie, nasadli do auta a šli domov. Spolu s mamou sa navečerali a  porozprávali si svoje zážitky z celého dňa. Po večeroch, keď už boli všetci v posteli si ešte vytiahla svoju encyklopédiu o technológiách starých Egypťanov. Je v nej plno zaujímavých vynálezov pomocou, ktorých dokázali veľké veci. To je ďalšia vec, ktorá malú Penelope zaujíma. Má tiež hromadu výkresov s rôznymi návrhmi, ktoré by chcela jedného dňa sama vyrobiť. „Chcela by som vyrobiť taký vynález, ktorý by mi umožnil nazrieť do minulosti. Chcela by som vidieť starých Egypťanov, ako stavali tie úžasné pyramídy. Je toho veľmi veľa, čo by som chcela v minulosti navštíviť“ šepká Penelope do svojej encyklopédie. Potom založí záložku a strčí knihu pod posteľ.

Ráno ju do školy zaviezla mama, tak ako zvyčajne. Učenie miluje, takže do školy chodí s nadšením a vždy bezchybne pripravená. Po zacinganí posledného zvončeka sa vyučovanie končí a Penelope opäť mieri za svojím otcom. Dorazila do archeologického stanu, vzala si náradie a začala prehľadávať to isté miesto, kde včera skončila. Odhrnula už asi jeden meter piesku. Spotená, špinavá,  ale stále s úsmevom pokračovala ďalej. „Chchchch“ krompáčik o niečo zaškrtol. „Óóó! Čo to je?“ čuduje sa. „Ocí, ocííí, rýchlo poď sem, niečo som našla“ kričala Penelope. Otec Hagar spolu s ostatnými dobehli k nej. Okamžite začali kopať až odkryli povrch prvého kameňa. „Penelope!“ skríkol otec. „Ty si našla nejakú zvláštnu miestnosť. Musíme ju preskúmať a zistiť, čo je zač“. Vykopali otvor tak, aby mohli do záhadnej miestnosti vstúpiť. Hagar nasadil Penelope prilbu a so svetlom a zliezli dole. „Wau, toto je hrobka nejakého remeselníka“ konštatuje otec. Spolu si prezerali hieroglyfy a hľadali nejaké meno, komu táto hrobka patrila. Ale narazili na ešte jednu miestnosť. Vyzerala ako veľká dielňa. „Tu niekto rozhodne vyrábal a opravoval hodiny,“ poznamenala Penelope. Všade po zemi boli uložené rôzne hodiny. Od malých náramkových až po veľké ako jej otec. „Penelope! Ty si našla hrobku a dielňu starého egyptského hodinára! To je úžasne!“ nadšene kričal otec Hagar. Ale pohľad na dinosauriu kostru im vyrazil dych. „Oci? Ako je možné, že je tu kostra dinosaura? Veď v čase, keď žili starý Egypťania, tak dinosaury už boli dávno fuč?“ čuduje sa Penelope. „Z toho sa mi až hlava krúti. Neviem si to vysvetliť,“ odpovedal otec. „Ale čo je ešte čudnejšie, dcéra moja, je toto!“ ukazoval otec so vztýčeným prstom a vystrašeným hlasom. Na stole, kde zrejme hodinár opravoval hodiny, bol položený mobil. Špinavý a celý od prachu. „To snáď nie je možné! V ich dobe predsa mobily ešte neexistovali!“ čudoval sa otec. Obaja na seba pozerali a nechápali, čo to našli. Obom im z toho rozum stál. „Oci, pozri sa na tento vynález. Ten má snáď tisícky ozubených koliesok. To sú tie najkomplikovanejšie hodiny, aké som kedy videla,“ hovorila Penelope. „Áno, rozhodne to bol veľmi záhadný hodinár,“ skonštatoval otec.

A zvedavá Penelope medzi tým zatočila s jedným z ozubených koliesok. A to jedno koliesko roztočilo ďalšie a ďalšie a ďalšie až sa ich točilo tisíc. „Óch nie! Čo si to urobila?“ desil sa otec. Točilo sa tisíc ozubených koliesok, z ktorých začal vyžarovať obrovský kruh v tvare špirály. Penalope natiahla ruku a špirála ju vtiahla dnu. „Nié!“ kričal otec a natiahol ruku za dcérou, ale špirála ho pohltia tiež. Bum! V momente sa ocitli v tej istej miestnosti ibaže, nebola zaprášená, ale uprataná a vyčistená a za stolom sedel muž, ktorý opravoval hodiny. „Áááá! Kto ste?“ zľakol sa. „My sme archeológovia a vykopali sme túto dielňu“ odpovedal otec Hagar. „A vy ste kto?“ dodal. „Ja som hodinár Shakir. A … ako, že ste vykopali moju dielnu? Veď my nie sme pod zemou,“ odvetil hodinár. A naozaj, cez okno svietilo slnko. „Óch, už viem! Vy ste použili môj stroj času a prišli ste z budúcnosti, však?“ dodal hodinár. „Stroj času?“ čuduje sa Penelope. „No, áno. Tá vecička postavená z ozubených koliesok je predsa stroj času,“ vysvetľoval hodinár. „Takže my sme sa preniesli do doby, kedy sa stavali pyramídy?“ híkala Penelope. Vybehli von z dielne hodinára, ktorý bežal spolu s nimi. Bol to neuveriteľný pohľad. Vonku bolo asi 5 tisíc egypťanov, ktorí stavali obrovskú pyramídu. Boli asi tak v polovice stavby. Obaja híkali radosťou. Spoznávali záhady starého Egypta na vlastné oči. Mohli vidieť ako sa stavali pyramídy, ako sa mumifikovali múmie, ako liečili pacientov pomocou starých liečebných praktík a mnoho iné. Bolo to neskutočné. „Ďakujeme! Ďakujeme ti hodinár Shakir. Tvoj stroj času je úžasný. Ukázal nám to, čo celý život študujeme,“ ďakoval otec. „Áno, je to skvelý vynález, ale stroj času funguje len zopár minút, potom sa vypne a vy sa už nebudete môcť vrátiť. Poďte, postavte sa opäť k stroju a ja roztočím ozubené koliesko, aby ste sa mohli vrátiť domov. Samozrejme, že súhlasili. Shakir zatočil ozubeným kolieskom a žiarivá špirála previedla späť do svojej doby otca Hagara spolu s Penelope.

Váu! Oci to bolo neskutočné! Videli sme na vlastné oči ako sa stavali pyramídy vďaka fantastickému vynálezu hodinára Shakira,“ teší sa Penelope. „Veru áno. Stroj s tísíc ozubenými kolieskami nás dokázal preniesť v čase. Poznatky starých Egypťanov sú naozaj dych berúce“ dodal otec.

Pod horúcim pieskom, kameňmi a prachom sa nachádza množstvo stôp histórie, pomocou, ktorých môžeme nazrieť do života minulosti. Najzaujímavejšie dobrodružne odkazy predávanej histórie sa nachádzajú pod horúcim pieskom v domove pyramíd. Egypt. Je to miesto úžasnej minulosti so zaujímavou kultúrou.

Malá Penelope, ktorá žije v Egypte sa každý deň zúčastňuje archeologických vykopávok po boku svojho Otca Hagera, ktorý je vedúci skupiny. Venujú sa hľadaniu egyptských pamiatok. Skúmajú život, technológie a vedomosti starých Egypťanov.

Penelope školu miluje. Dáva jej odpovede na jej nespočetné množstvo otázok. Jej obľúbený predmet je samozrejme história. Rada si predstavuje, čo sa stalo v minulosti, aké technológie používali jej predkovia, aké vedomosti mali o medicíne, ako liečili pacientov, alebo ako stavali obrovské diela ako pyramídy. Zvedavosť je to, čo ju každý deň po škole ťahá za otcom Hagarom do stanu archeologickej skupiny. Vezme si svoje náradie: malý krompáčik a štetec a pustí sa do hrabania. Kope, čistí a nadšene sa snaží nájsť niečo, čo sa zapíše do histórie. Aj keď ešte nikdy nič nenašla, nestráca nádej a pokračuje. Verí, že jedného dňa nájde niečo skvelé. Otec Hagar jej verí. „Dcéra moja, nevzdávaj to, veľké objavy sa nehľadajú ľahko. Musíš byť len trpezlivá.“ Vonku sa už začalo stmievať a  Penelope spolu s otcom odložili svoje náradie, nasadli do auta a šli domov. Spolu s mamou sa navečerali a  porozprávali si svoje zážitky z celého dňa. Po večeroch, keď už boli všetci v posteli si ešte vytiahla svoju encyklopédiu o technológiách starých Egypťanov. Je v nej plno zaujímavých vynálezov pomocou, ktorých dokázali veľké veci. To je ďalšia vec, ktorá malú Penelope zaujíma. Má tiež hromadu výkresov s rôznymi návrhmi, ktoré by chcela jedného dňa sama vyrobiť. „Chcela by som vyrobiť taký vynález, ktorý by mi umožnil nazrieť do minulosti. Chcela by som vidieť starých Egypťanov, ako stavali tie úžasné pyramídy. Je toho veľmi veľa, čo by som chcela v minulosti navštíviť“ šepká Penelope do svojej encyklopédie. Potom založí záložku a strčí knihu pod posteľ.



Ráno ju do školy zaviezla mama, tak ako zvyčajne. Učenie miluje, takže do školy chodí s nadšením a vždy bezchybne pripravená. Po zacinganí posledného zvončeka sa vyučovanie končí a Penelope opäť mieri za svojím otcom. Dorazila do archeologického stanu, vzala si náradie a začala prehľadávať to isté miesto, kde včera skončila. Odhrnula už asi jeden meter piesku. Spotená, špinavá,  ale stále s úsmevom pokračovala ďalej. „Chchchch“ krompáčik o niečo zaškrtol. „Óóó! Čo to je?“ čuduje sa. „Ocí, ocííí, rýchlo poď sem, niečo som našla“ kričala Penelope. Otec Hagar spolu s ostatnými dobehli k nej. Okamžite začali kopať až odkryli povrch prvého kameňa. „Penelope!“ skríkol otec. „Ty si našla nejakú zvláštnu miestnosť. Musíme ju preskúmať a zistiť, čo je zač“. Vykopali otvor tak, aby mohli do záhadnej miestnosti vstúpiť. Hagar nasadil Penelope prilbu a so svetlom a zliezli dole. „Wau, toto je hrobka nejakého remeselníka“ konštatuje otec. Spolu si prezerali hieroglyfy a hľadali nejaké meno, komu táto hrobka patrila. Ale narazili na ešte jednu miestnosť. Vyzerala ako veľká dielňa. „Tu niekto rozhodne vyrábal a opravoval hodiny,“ poznamenala Penelope. Všade po zemi boli uložené rôzne hodiny. Od malých náramkových až po veľké ako jej otec. „Penelope! Ty si našla hrobku a dielňu starého egyptského hodinára! To je úžasne!“ nadšene kričal otec Hagar. Ale pohľad na dinosauriu kostru im vyrazil dych. „Oci? Ako je možné, že je tu kostra dinosaura? Veď v čase, keď žili starý Egypťania, tak dinosaury už boli dávno fuč?“ čuduje sa Penelope. „Z toho sa mi až hlava krúti. Neviem si to vysvetliť,“ odpovedal otec. „Ale čo je ešte čudnejšie, dcéra moja, je toto!“ ukazoval otec so vztýčeným prstom a vystrašeným hlasom. Na stole, kde zrejme hodinár opravoval hodiny, bol položený mobil. Špinavý a celý od prachu. „To snáď nie je možné! V ich dobe predsa mobily ešte neexistovali!“ čudoval sa otec. Obaja na seba pozerali a nechápali, čo to našli. Obom im z toho rozum stál. „Oci, pozri sa na tento vynález. Ten má snáď tisícky ozubených koliesok. To sú tie najkomplikovanejšie hodiny, aké som kedy videla,“ hovorila Penelope. „Áno, rozhodne to bol veľmi záhadný hodinár,“ skonštatoval otec.

A zvedavá Penelope medzi tým zatočila s jedným z ozubených koliesok. A to jedno koliesko roztočilo ďalšie a ďalšie a ďalšie až sa ich točilo tisíc. „Óch nie! Čo si to urobila?“ desil sa otec. Točilo sa tisíc ozubených koliesok, z ktorých začal vyžarovať obrovský kruh v tvare špirály. Penalope natiahla ruku a špirála ju vtiahla dnu. „Nié!“ kričal otec a natiahol ruku za dcérou, ale špirála ho pohltia tiež. Bum! V momente sa ocitli v tej istej miestnosti ibaže, nebola zaprášená, ale uprataná a vyčistená a za stolom sedel muž, ktorý opravoval hodiny. „Áááá! Kto ste?“ zľakol sa. „My sme archeológovia a vykopali sme túto dielňu“ odpovedal otec Hagar. „A vy ste kto?“ dodal. „Ja som hodinár Shakir. A … ako, že ste vykopali moju dielnu? Veď my nie sme pod zemou,“ odvetil hodinár. A naozaj, cez okno svietilo slnko. „Óch, už viem! Vy ste použili môj stroj času a prišli ste z budúcnosti, však?“ dodal hodinár. „Stroj času?“ čuduje sa Penelope. „No, áno. Tá vecička postavená z ozubených koliesok je predsa stroj času,“ vysvetľoval hodinár. „Takže my sme sa preniesli do doby, kedy sa stavali pyramídy?“ híkala Penelope. Vybehli von z dielne hodinára, ktorý bežal spolu s nimi. Bol to neuveriteľný pohľad. Vonku bolo asi 5 tisíc egypťanov, ktorí stavali obrovskú pyramídu. Boli asi tak v polovice stavby. Obaja híkali radosťou. Spoznávali záhady starého Egypta na vlastné oči. Mohli vidieť ako sa stavali pyramídy, ako sa mumifikovali múmie, ako liečili pacientov pomocou starých liečebných praktík a mnoho iné. Bolo to neskutočné. „Ďakujeme! Ďakujeme ti hodinár Shakir. Tvoj stroj času je úžasný. Ukázal nám to, čo celý život študujeme,“ ďakoval otec. „Áno, je to skvelý vynález, ale stroj času funguje len zopár minút, potom sa vypne a vy sa už nebudete môcť vrátiť. Poďte, postavte sa opäť k stroju a ja roztočím ozubené koliesko, aby ste sa mohli vrátiť domov. Samozrejme, že súhlasili. Shakir zatočil ozubeným kolieskom a žiarivá špirála previedla späť do svojej doby otca Hagara spolu s Penelope.

Váu! Oci to bolo neskutočné! Videli sme na vlastné oči ako sa stavali pyramídy vďaka fantastickému vynálezu hodinára Shakira,“ teší sa Penelope. „Veru áno. Stroj s tísíc ozubenými kolieskami nás dokázal preniesť v čase. Poznatky starých Egypťanov sú naozaj dych berúce“ dodal otec.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Labutie dievča

Labutie dievča

Labutie dievča

Viktória trávi svoj voľný čas v parku pri jazere. Obľúbila si labute, ktoré v ňom žijú. Jedno ráno, keď prišla k jazeru, labute tam neboli. Zostali tam len tri mláďatá. Viktória vzala osud malých labutí do svojich rúk a zachránila im život.

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 25.11.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 017 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Labutie dievča

o Radka Matušková | audio nahrávka

Uprostred hlučného a ubehaného mestečka leží  krásny zelený park. Veľkou ozdobou tohto parku je obrovské jazierko. Množstvo ľudí z mesta na jeho brehu relaxuje. Je to pokojné a príjemné miesto.

Aj malá Viktória  uteká po škole rovno k jazeru. Teší sa z jeho krásy a užíva si pokojný relax. Ale jej najväčšou záľubou sú labute. Plávajú si po jazere so vztýčenou hlavou. „Wáu, sú to pravé dámy!“ obdivuje. Hlasno na nich zakričí a zamáva im. Labute zatrepocú krídlami a natešené jej pristanú pri nohách. Vždy im prinesie niečo dobré zo svojej nedojedenej desiaty zo školy. Vyhadzuje im kúsky chleba do vzduchu, ktorý chytajú do svojich veľkých zobákov.

Viktória sa s labuťami spriatelila. Navštevovala ich denno-denne. Často ich z brehu pozorovala ako plávajú, občas si ich aj kreslila do svojho zošita. No niekedy, keď pri jazere neboli iní ľudia, Viktória vyskočila na chrbát jednej z labutí, objala ju okolo krku a spoločne sa plavili. Bola to nádherná plavba na sneho-bielej labuti.

Netrvalo dlho a Viktória sa naučila aj labutiu reč. Bola ta jemná melódia, ktorú musela vytvárať hmkaním. Takto dokázala labutiam povedať, čo len chcela. Často im hovorievala svoje zážitky, ale aj to čo ju trápi, a oni ju pochopili. Labute boli pre Viktóriu najlepší kamaráti.

Ale nebolo to len o hre. Mala Viktória pomáhala starej mame s domácimi prácami a ona ju vždy odmenila mincou. Keď si nazbierala peknú kôpku mincí, zašla do obchodu so zvieracím krmivom a vypýtala si: „Prosím Vás, to najlepšie krmivo pre labute“. Z vrecka vytiahla malú peňaženku a vysypala svoje poctivo zarobené mince. Vedierko krmiva hodila do košíka svojho bicykla a vybrala sa k jazeru. Keď dorazila, bicykel pohodila na breh jazera a z vedierka sypala krmivo do vody. Labute sa veľmi tešili. Chceli sa Viktórii poďakovať, a tak jej každá z nich darovala to najkrajšie biele pierko. Viki  to nadchlo. Hneď vedela ako ich využije. Nasadla na svoj ružový bicykel, pierka uložila do košíka a ponáhľala sa domov. Vo dverách sa ledva pozdravila mame a utekala do svojej izby. Vytiahla špagát, lepidlo a pierka, ktoré jej labute darovali. Lepila, strihala a tvorila.

Vytvorila si sneho-biele  šaty z labutích pierok. Vyzerali famózne. Hebké a žiarivé. Na druhý deň ráno bola natešená z nových šiat a chcela sa isť pochváliť labutiam. Obliekla sa a nasadla na bicykel. Dorazila do parku a zoskočila z bicykla. Rozhliadla sa po jazere, ale labute tam neboli. Po hladine jazera sa plavili len listy lekná.

„Čo sa to stalo? Kde sú labute?“ čudovala sa. Ale nezúfala. Posadila sa na lavičku a čakala. Čakala hodinu, dve, tri … Až sa začalo slnko strácať za obzorom. „Óch, musím sa vrátiť domov. Rodičia sa o mňa budú určite báť,“ pomyslela si. V tom si všimla starca, ako sedí na lavičke brehu jazera a ako hádže kúsky chleba do vody. „Možno ten pán bude vedieť, čo sa stalo s labuťami. Hm, idem sa ho na to opýtať,“ povedala si a pristúpila k starcovi. “Dobrý deň ujo, môžem sa Vás na niečo opýtať?“ Starec otočil hlavu a s úsmevom jej odpovedal: „Ahoj! Áno, som samé ucho.“ „Ešte včera tu plávali labute, ale dnes ich nikde nevidím. Neviete, čo sa s nimi stalo?“ opýtala sa. „Poď, sadni si tu vedľa mňa,“ hovoril starec. Viktória sa posadila na lavičku vedľa starca. „Ako vidíš, slnko už skôr zapadá, čo je jasný dôkaz toho, že sa blíži zima. No, a labute by tu len veľmi ťažko prežili. Preto sa vždy pred príchodom zimy všetky stretnú a odletia do teplých krajín. Strávia tam celú zimu a keď sa u nás roztopí sneh, vrátia sa späť,“ vysvetľoval starec.

„Tak teraz už tomu rozumiem. V zime by tu zamrzli. A na jazere bude ľad, tam by veru plávať nemohli,“ poznamenala Viktória. „Ale prečo potom hádžete kúsky chleba do jazera, keď viete, že labute odleteli do teplých krajín“? zvedavo sa vypytovala.

Starec vystrel ruku a prstom ukázal na jazero: „Pozri sa lepšie na jazero. Vidíš? Plávajú  tam 3 malé labute, ktoré ešte nestihli odletieť, pretože nevedia lietať, a tak ich tu nechali. Odleteli bez nich.“

„To je strašné, čo s nimi bude?“ opýtala sa zhrozená Viktória. „No, niekto by sa o nich mal veru postarať, lebo v zime tu umrznú“ dodal starček.

A malá Viktória dlho neváhala. Vrhla sa do vody a vytiahla všetky 3 mláďaťá. Zabalila ich do svojej mikiny a položila ich do svojho košíka na bicykli. „Tak! A beriem vás domov. Budem sa o vás celú zimu starať. A na jar, keď sa vrátia ostatné labute, vrátim vás späť do jazera.“

Prišla domov a zatvorila sa vo svojej izbe. Jej šikovnej mamine však neušlo podozrivé správanie sa Viktórie. Zaklopala a vstúpila do jej izby. Na zemi videla skrčenú Viktóriu a 3 malé labute, ktoré z jej ruky zobali kúsky chleba. Viktória vyrozprávala mame celý príbeh a prosíkala, nech si ich nechajú. Mama bez zaváhania súhlasila.

Viktória bola nadšená. Z kartónovej krabice im vystrihla vlastný malý domov. Z kúskov starého oblečenia im ušila mäkkú deku a do malej plastovej misky im naliala čistú vodu. Celu zimu mala 3 najlepšie kamarátky. Naučila ich lietať a česala im krásne biele perie.

Tuhá zima sa už blížila k svojmu koncu. Sneh sa strácal a na lúkach a v záhradách začali vykukovať prvé snežienky. Jazero sa roztopilo a vonku zavládlo príjemné jarné teplo. A práve tieto jarné lúče prilákali späť do jazera aj labute. Viktória sa vrátila k jazeru už nie s tromi mláďatami, ale s 3 krásnymi dospelými labuťami.

Labute, ktoré prileteli z teplých krajín si ju pamätali. A až im slzy vyhŕkli po zobákoch, keď videli tri zabudnuté mláďaťa. Neverili, že mohli prežiť tuhú zimu.

Viktória im v jemnej melódii vysvetlila, že sa o nich s radosťou starala. Kŕdeľ labutí bol natešený. Chcel sa jej odvďačiť a tak ju zasypali ďalšou kopu krásnych bielych pierok. Ale to nebolo všetko. Na vrch bielej kopy jej zniesli zlaté vajíčko.  „Prosím, vezmi si naše dary ako symbol našej vďaky.  Nikdy nezabudneme na tvoju pomoc“.

Viktória sa tešila a biele perie so zlatým vajíčkom zaniesla domov svoje mame, ktorá sa tešila z dobrého Viktóriinho činu. A zlaté vajíčko, im určite pomôže opraviť schátralé časti domu. 

Uprostred hlučného a ubehaného mestečka leží  krásny zelený park. Veľkou ozdobou tohto parku je obrovské jazierko. Množstvo ľudí z mesta na jeho brehu relaxuje. Je to pokojné a príjemné miesto.

Aj malá Viktória  uteká po škole rovno k jazeru. Teší sa z jeho krásy a užíva si pokojný relax. Ale jej najväčšou záľubou sú labute. Plávajú si po jazere so vztýčenou hlavou. „Wáu, sú to pravé dámy!“ obdivuje. Hlasno na nich zakričí a zamáva im. Labute zatrepocú krídlami a natešené jej pristanú pri nohách. Vždy im prinesie niečo dobré zo svojej nedojedenej desiaty zo školy. Vyhadzuje im kúsky chleba do vzduchu, ktorý chytajú do svojich veľkých zobákov.

Viktória sa s labuťami spriatelila. Navštevovala ich denno-denne. Často ich z brehu pozorovala ako plávajú, občas si ich aj kreslila do svojho zošita. No niekedy, keď pri jazere neboli iní ľudia, Viktória vyskočila na chrbát jednej z labutí, objala ju okolo krku a spoločne sa plavili. Bola to nádherná plavba na sneho-bielej labuti.

Netrvalo dlho a Viktória sa naučila aj labutiu reč. Bola ta jemná melódia, ktorú musela vytvárať hmkaním. Takto dokázala labutiam povedať, čo len chcela. Často im hovorievala svoje zážitky, ale aj to čo ju trápi, a oni ju pochopili. Labute boli pre Viktóriu najlepší kamaráti.

Ale nebolo to len o hre. Mala Viktória pomáhala starej mame s domácimi prácami a ona ju vždy odmenila mincou. Keď si nazbierala peknú kôpku mincí, zašla do obchodu so zvieracím krmivom a vypýtala si: „Prosím Vás, to najlepšie krmivo pre labute“. Z vrecka vytiahla malú peňaženku a vysypala svoje poctivo zarobené mince. Vedierko krmiva hodila do košíka svojho bicykla a vybrala sa k jazeru. Keď dorazila, bicykel pohodila na breh jazera a z vedierka sypala krmivo do vody. Labute sa veľmi tešili. Chceli sa Viktórii poďakovať, a tak jej každá z nich darovala to najkrajšie biele pierko. Viki  to nadchlo. Hneď vedela ako ich využije. Nasadla na svoj ružový bicykel, pierka uložila do košíka a ponáhľala sa domov. Vo dverách sa ledva pozdravila mame a utekala do svojej izby. Vytiahla špagát, lepidlo a pierka, ktoré jej labute darovali. Lepila, strihala a tvorila.

Vytvorila si sneho-biele  šaty z labutích pierok. Vyzerali famózne. Hebké a žiarivé. Na druhý deň ráno bola natešená z nových šiat a chcela sa isť pochváliť labutiam. Obliekla sa a nasadla na bicykel. Dorazila do parku a zoskočila z bicykla. Rozhliadla sa po jazere, ale labute tam neboli. Po hladine jazera sa plavili len listy lekná.

„Čo sa to stalo? Kde sú labute?“ čudovala sa. Ale nezúfala. Posadila sa na lavičku a čakala. Čakala hodinu, dve, tri … Až sa začalo slnko strácať za obzorom. „Óch, musím sa vrátiť domov. Rodičia sa o mňa budú určite báť,“ pomyslela si. V tom si všimla starca, ako sedí na lavičke brehu jazera a ako hádže kúsky chleba do vody. „Možno ten pán bude vedieť, čo sa stalo s labuťami. Hm, idem sa ho na to opýtať,“ povedala si a pristúpila k starcovi. “Dobrý deň ujo, môžem sa Vás na niečo opýtať?“ Starec otočil hlavu a s úsmevom jej odpovedal: „Ahoj! Áno, som samé ucho.“ „Ešte včera tu plávali labute, ale dnes ich nikde nevidím. Neviete, čo sa s nimi stalo?“ opýtala sa. „Poď, sadni si tu vedľa mňa,“ hovoril starec. Viktória sa posadila na lavičku vedľa starca. „Ako vidíš, slnko už skôr zapadá, čo je jasný dôkaz toho, že sa blíži zima. No, a labute by tu len veľmi ťažko prežili. Preto sa vždy pred príchodom zimy všetky stretnú a odletia do teplých krajín. Strávia tam celú zimu a keď sa u nás roztopí sneh, vrátia sa späť,“ vysvetľoval starec.

„Tak teraz už tomu chápem. V zime by tu zamrzli. A na jazere bude ľad, tam by veru plávať nemohli,“ poznamenala Viktória. „Ale prečo potom hádžete kúsky chleba do jazera, keď viete, že labute odleteli do teplých krajín“? zvedavo sa vypytovala.

Starec vystrel ruku a prstom ukázal na jazero: „Pozri sa lepšie na jazero. Vidíš? Plávajú  tam 3 malé labute, ktoré ešte nestihli odletieť, pretože nevedia lietať, a tak ich tu nechali. Odleteli bez nich.“

„To je strašné, čo s nimi bude?“ opýtala sa zhrozená Viktória. „No, niekto by sa o nich mal veru postarať, lebo v zime tu umrznú“ dodal starček.

A malá Viktória dlho neváhala. Vrhla sa do vody a vytiahla všetky 3 mláďaťá. Zabalila ich do svojej mikiny a položila ich do svojho košíka na bicykli. „Tak! A beriem vás domov. Budem sa o vás celú zimu starať. A na jar, keď sa vrátia ostatné labute, vrátim vás späť do jazera.“

Prišla domov a zatvorila sa vo svojej izbe. Jej šikovnej mamine však neušlo podozrivé správanie sa Viktórie. Zaklopala a vstúpila do jej izby. Na zemi videla skrčenú Viktóriu a 3 malé labute, ktoré z jej ruky zobali kúsky chleba. Viktória vyrozprávala mame celý príbeh a prosíkala, nech si ich nechajú. Mama bez zaváhania súhlasila.

Viktória bola nadšená. Z kartónovej krabice im vystrihla vlastný malý domov. Z kúskov starého oblečenia im ušila mäkkú deku a do malej plastovej misky im naliala čistú vodu. Celu zimu mala 3 najlepšie kamarátky. Naučila ich lietať a česala im krásne biele perie.

Tuhá zima sa už blížila k svojmu koncu. Sneh sa strácal a na lúkach a v záhradách začali vykukovať prvé snežienky. Jazero sa roztopilo a vonku zavládlo príjemné jarné teplo. A práve tieto jarné lúče prilákali späť do jazera aj labute. Viktória sa vrátila k jazeru už nie s tromi mláďatami, ale s 3 krásnymi dospelými labuťami.

Labute, ktoré prileteli z teplých krajín si ju pamätali. A až im slzy vyhŕkli po zobákoch, keď videli tri zabudnuté mláďaťa. Neverili, že mohli prežiť tuhú zimu.

Viktória im v jemnej melódii vysvetlila, že sa o nich s radosťou starala. Kŕdeľ labutí bol natešený. Chcel sa jej odvďačiť a tak ju zasypali ďalšou kopu krásnych bielych pierok. Ale to nebolo všetko. Na vrch bielej kopy jej zniesli zlaté vajíčko.  „Prosím, vezmi si naše dary ako symbol našej vďaky.  Nikdy nezabudneme na tvoju pomoc“.

Viktória sa tešila a biele perie so zlatým vajíčkom zaniesla domov svoje mame, ktorá sa tešila z dobrého Viktóriinho činu. A zlaté vajíčko, im určite pomôže opraviť schátralé časti domu.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂