V 13. storočí pod jedným majestátnym hradom, ktorý sa rozprestiera na vysokom kopci, sídli malá dedina.

Býva tu mladé dievča Shamra (čítaj Šamra) spolu so svojimi rodičmi. Obaja rodičia sú roľníci a celé dni trávia na poli. Shamra sa doma stará o sliepky, kravy a prasatá. Je to milá a tichá dedina. Ale ľudia tu žijú v strachu. Ich dedinu trápia útrapy už dlhé roky. Pravidelne ich napáda dvojhlavý drak. Prelieta nad dedinou, na oboch hlavách otvorí ústa a vyšľahne plamene, ktorými pustoší úrody a ničí ich domy. Obyvatelia žijú v strachu, pretože nikdy nevedia, kedy opäť priletí a akú škodu napácha.

Kráľ tiež nevie, ako draka poraziť a ľudom pomôcť, a tak sa radšej schováva za múrmi svojho hradu. Utrápenej dedine nemá kto pomôcť a sami si pomôcť nedokážu. Shamre to vŕta v hlave každý deň. „Musí predsa existovať spôsob, ktorým môžeme draka poraziť,“ sedela na záhrade na vedre, z ktorého vysypala sliepkam zrno a premýšľala. „Ak by som mala brnenie, meč a koňa, postavila by som sa drakovi,“ vysvetľovala svojim sliepkam.  Jedného dňa sa rozhodla, že svoje myšlienky premení na realitu. Ale na to, aby si kúpila rytiersku výzbroj potrebovala peniaze, a tie práve nemala. Napadlo ju, že využije remeslo, ktoré ju kedysi dávno naučil jej dedko. „Budem vyrábať prútené košíky, potom ich vezmem na trh, kde ich budem predávať a za peniaze, ktoré zarobím si kúpim koňa,“ tešila sa Shamra. Neváhala a pustila sa do hľadania vhodných konárikov na výrobu košíka. Potom si sadla v záhrade na malý kameň a zaplietala prvý košík. Cez plot na ňu volali jej kamaráti. „Ahoj Shamra, poď sa s nami hrať!“. „Nemôžem, mám prácu,“ odpovedala. „A akú prácu?“ vypytovali sa. „Vyrábam prútené košíky, ktoré potom predám na trhu a za peniaze si kúpim rytiersku výzbroj. Stanem sa rytierkou a porazím dvojhlavého draka,“ odpovedala. Kamaráti sa jej začali posmievať, že žena nikdy nebude rytierkou, a že určite nedokáže bojovať s drakom. Ale Shamra si ich nevšímala, naďalej pokračovala vo výrobe košíkov až do neskorého večera. Podarilo sa jej vyrobiť až 20 úžasných košíkov. Hneď ráno sa vybrala na trh. Rodičia tiež krútili hlavami nad jej nápadom stať sa rytierkou, ale neodhovárali ju od toho. Shamra na trhu za jeden deň predala všetkých 20 košíkov. Bola nadšená, peniaze si odložila v malej plechovej nádobke vo svojej izbe. Takto vyrábala a predávala prútené košíky každý deň, až napokon mala dosť peňazí, aby si kúpila koňa. Zašla do mesta za predajcom koní a vybrala si krásneho bieleho žrebca s čiernou škvrnou na pravom boku. Pomenovala ho „Elbrus“. Kúpila si aj kovové brnenie, prilbu a meč. „Tak, a konečne mám výzbroj ako pravá rytierka. Lenže neviem ani s mečom narábať a ani na koni jazdiť a aj v brnení sa mi ťažko pohybuje. Musím začať trénovať!“ Odhodlane zvolala Shamra.

Za dedinou na poli ju otec začal učiť. Najprv jej to nešlo, kôň ju zhadzoval a nevedela ani len vyskočiť do sedla. Bola celá doudieraná. Kôň ju opäť zhodil na zem. Otec k nej pristúpil a dohováral, že stať sa rytierkou nie je reálne, nech to vzdá. Ale Shamra sa odhodlane postavila, kolena mala celé krvavé a ruky doudierané. Chytila sa sedla a z plných síl sa odrazila. Na prvý pokus sama vyskočila do sedla. Otec vtedy pochopil, že jej odhodlanie je silnejšie ako strach. A Shamra trénovala celé dni. Jazdila na koni a oháňala sa mečom. Už aj v brnení sa vedela pohybovať. Večer vyprevadila Elbrusa do stajne, ktorú postavil jej otec, pohladkala ho na hlave a šepla mu: „Teraz som pripravená poraziť dvojhlavého draka. Musíš byť pripravený Elbrus. Keď opäť príde drak, tak sa mu postavíme do cesty.“ Na druhý deň ráno, keď ešte slnko spoza kopca nevyšlo, zaplavili polia za dedinou mohutné plamene. Nebol to nikto iný ako drak. Shamra vyskočila z postele, navliekla sa do svojho brnenia, na chrbte do puzdra zastrčila meč a vyskočila na Elbrusa. Otec s mamou za ňou kričali, nech si to ešte rozmyslí, ale Shamra bola odhodlaná.  Už cválala k horiacim poliam. Stála oproti obrovským plameňom, ktoré pohlcovali celé polia. Draka však nikde nevidela, ale vedela, že niekde tam je. Stála a čakala. Elbrus nepokojne prešľapoval na mieste, pretože cítil nebezpečenstvo. Shamra ho upokojovala hladkaním po hrive. Odrazu, spoza vysokého plameňa rozprestrel svoje krídla dvojhlavý drak, ktorý okamžite z oboch hláv začal chrliť oheň. Shamra s Elbrusom kľučkovali medzi ohnivými guľami, ktoré dopadali ich smerom. „Poď Elbrus, musíme isť tam k skalnatému útesu!“ kričala Shamra a Elbrus bežal najrýchlejšie ako vedel. Ale drak ich dobiehal a chrlil oheň, čo mu sily stačili. Shamra sa obzrela cez rameno a videla za sebou ohnivé steny, ktoré  ju dobiehali. Blížili sa ku skalnatému útesu, kde bolo koryto rieky. „Elbrus, teraz musíme tu rieku preskočiť, inač nás drak dostane. Vlož do toho všetku silu a vyskoč najvyššie ako vieš!“ kričala Shamra. A keď sa priblížili k okraju rieky, Elbrus vyskočil zo všetkých síl. Kamene na brehu rieky sa zosunuli a padali z veľkej výšky dole. Ale zvládli to. Preskočili na druhú stranu. Drak ich už skoro dobehol a Shamra vykríkla na Elbrusa, aby sa zastavil a odbočil do úzkej štrbiny na útese hory. Drak nezaváhal a pustil sa za nimi. „Práásk!“ zaškrípali skaly. Drak sa zasekol v úzkej štrbine. Nemohol sa pohnúť. Shamra zliezla z koňa a postavila sa priamo pred dvojhlavého draka.  Z púzdra na chrbte vytiahla svoj meč a s celou silou presekla strom, ktorého korene držali skalnatý útes pohromade. Skala sa začala otriasať a uväznený drak sa zrútil do priepasti a za ním celý skalnatý útes. Nastalo ticho. Shamra zdvihla svoj meč do vzduchu, nasadla na Elbrusa a víťazne sa vrátila do dediny. Všetci obyvatelia jej tlieskali a obdivovali ju. Jej otec s mamou ju objímali a s hrdosťou chválili.

 Aj kráľ z hradu všetko sledoval. Zišiel dole do dediny a prehovoril k Shamre: „Sledoval som tvoju odvahu a múdrosť z hradu. Obdivujem tvoju statočnosť. Porazila si dvojhlavého draka a priniesla tejto dedine pokoj a mier.“ Potom vyzval Shamru, aby si pokľakla a na rameno jej položil meč. „Týmto ťa pasujem za rytierku. Odteraz si pravá rytierka!“

V 13. storočí pod jedným majestátnym hradom, ktorý sa rozprestiera na vysokom kopci, sídli malá dedina.

Býva tu mladé dievča Shamra (čítaj Šamra) spolu so svojimi rodičmi. Obaja rodičia sú roľníci a celé dni trávia na poli. Shamra sa doma stará o sliepky, kravy a prasatá. Je to milá a tichá dedina. Ale ľudia tu žijú v strachu. Ich dedinu trápia útrapy už dlhé roky. Pravidelne ich napáda dvojhlavý drak. Prelieta nad dedinou, na oboch hlavách otvorí ústa a vyšľahne plamene, ktorými pustoší úrody a ničí ich domy. Obyvatelia žijú v strachu, pretože nikdy nevedia, kedy opäť priletí a akú škodu napácha.

Kráľ tiež nevie, ako draka poraziť a ľudom pomôcť, a tak sa radšej schováva za múrmi svojho hradu. Utrápenej dedine nemá kto pomôcť a sami si pomôcť nedokážu. Shamre to vŕta v hlave každý deň. „Musí predsa existovať spôsob, ktorým môžeme draka poraziť,“ sedela na záhrade na vedre, z ktorého vysypala sliepkam zrno a premýšľala. „Ak by som mala brnenie, meč a koňa, postavila by som sa drakovi,“ vysvetľovala svojim sliepkam.  Jedného dňa sa rozhodla, že svoje myšlienky premení na realitu. Ale na to, aby si kúpila rytiersku výzbroj potrebovala peniaze, a tie práve nemala. Napadlo ju, že využije remeslo, ktoré ju kedysi dávno naučil jej dedko. „Budem vyrábať prútené košíky, potom ich vezmem na trh, kde ich budem predávať a za peniaze, ktoré zarobím si kúpim koňa,“ tešila sa Shamra. Neváhala a pustila sa do hľadania vhodných konárikov na výrobu košíka. Potom si sadla v záhrade na malý kameň a zaplietala prvý košík. Cez plot na ňu volali jej kamaráti. „Ahoj Shamra, poď sa s nami hrať!“. „Nemôžem, mám prácu,“ odpovedala. „A akú prácu?“ vypytovali sa. „Vyrábam prútené košíky, ktoré potom predám na trhu a za peniaze si kúpim rytiersku výzbroj. Stanem sa rytierkou a porazím dvojhlavého draka,“ odpovedala. Kamaráti sa jej začali posmievať, že žena nikdy nebude rytierkou, a že určite nedokáže bojovať s drakom. Ale Shamra si ich nevšímala, naďalej pokračovala vo výrobe košíkov až do neskorého večera. Podarilo sa jej vyrobiť až 20 úžasných košíkov. Hneď ráno sa vybrala na trh. Rodičia tiež krútili hlavami nad jej nápadom stať sa rytierkou, ale neodhovárali ju od toho. Shamra na trhu za jeden deň predala všetkých 20 košíkov. Bola nadšená, peniaze si odložila v malej plechovej nádobke vo svojej izbe. Takto vyrábala a predávala prútené košíky každý deň, až napokon mala dosť peňazí, aby si kúpila koňa. Zašla do mesta za predajcom koní a vybrala si krásneho bieleho žrebca s čiernou škvrnou na pravom boku. Pomenovala ho „Elbrus“. Kúpila si aj kovové brnenie, prilbu a meč. „Tak, a konečne mám výzbroj ako pravá rytierka. Lenže neviem ani s mečom narábať a ani na koni jazdiť a aj v brnení sa mi ťažko pohybuje. Musím začať trénovať!“ Odhodlane zvolala Shamra.

Za dedinou na poli ju otec začal učiť. Najprv jej to nešlo, kôň ju zhadzoval a nevedela ani len vyskočiť do sedla. Bola celá doudieraná. Kôň ju opäť zhodil na zem. Otec k nej pristúpil a dohováral, že stať sa rytierkou nie je reálne, nech to vzdá. Ale Shamra sa odhodlane postavila, kolena mala celé krvavé a ruky doudierané. Chytila sa sedla a z plných síl sa odrazila. Na prvý pokus sama vyskočila do sedla. Otec vtedy pochopil, že jej odhodlanie je silnejšie ako strach. A Shamra trénovala celé dni. Jazdila na koni a oháňala sa mečom. Už aj v brnení sa vedela pohybovať. Večer vyprevadila Elbrusa do stajne, ktorú postavil jej otec, pohladkala ho na hlave a šepla mu: „Teraz som pripravená poraziť dvojhlavého draka. Musíš byť pripravený Elbrus. Keď opäť príde drak, tak sa mu postavíme do cesty.“ Na druhý deň ráno, keď ešte slnko spoza kopca nevyšlo, zaplavili polia za dedinou mohutné plamene. Nebol to nikto iný ako drak. Shamra vyskočila z postele, navliekla sa do svojho brnenia, na chrbte do puzdra zastrčila meč a vyskočila na Elbrusa. Otec s mamou za ňou kričali, nech si to ešte rozmyslí, ale Shamra bola odhodlaná.  Už cválala k horiacim poliam. Stála oproti obrovským plameňom, ktoré pohlcovali celé polia. Draka však nikde nevidela, ale vedela, že niekde tam je. Stála a čakala. Elbrus nepokojne prešľapoval na mieste, pretože cítil nebezpečenstvo. Shamra ho upokojovala hladkaním po hrive. Odrazu, spoza vysokého plameňa rozprestrel svoje krídla dvojhlavý drak, ktorý okamžite z oboch hláv začal chrliť oheň. Shamra s Elbrusom kľučkovali medzi ohnivými guľami, ktoré dopadali ich smerom. „Poď Elbrus, musíme isť tam k skalnatému útesu!“ kričala Shamra a Elbrus bežal najrýchlejšie ako vedel. Ale drak ich dobiehal a chrlil oheň, čo mu sily stačili. Shamra sa obzrela cez rameno a videla za sebou ohnivé steny, ktoré  ju dobiehali. Blížili sa ku skalnatému útesu, kde bolo koryto rieky. „Elbrus, teraz musíme tu rieku preskočiť, inač nás drak dostane. Vlož do toho všetku silu a vyskoč najvyššie ako vieš!“ kričala Shamra. A keď sa priblížili k okraju rieky, Elbrus vyskočil zo všetkých síl. Kamene na brehu rieky sa zosunuli a padali z veľkej výšky dole. Ale zvládli to. Preskočili na druhú stranu. Drak ich už skoro dobehol a Shamra vykríkla na Elbrusa, aby sa zastavil a odbočil do úzkej štrbiny na útese hory. Drak nezaváhal a pustil sa za nimi. „Práásk!“ zaškrípali skaly. Drak sa zasekol v úzkej štrbine. Nemohol sa pohnúť. Shamra zliezla z koňa a postavila sa priamo pred dvojhlavého draka.  Z púzdra na chrbte vytiahla svoj meč a s celou silou presekla strom, ktorého korene držali skalnatý útes pohromade. Skala sa začala otriasať a uväznený drak sa zrútil do priepasti a za ním celý skalnatý útes. Nastalo ticho. Shamra zdvihla svoj meč do vzduchu, nasadla na Elbrusa a víťazne sa vrátila do dediny. Všetci obyvatelia jej tlieskali a obdivovali ju. Jej otec s mamou ju objímali a s hrdosťou chválili.

 Aj kráľ z hradu všetko sledoval. Zišiel dole do dediny a prehovoril k Shamre: „Sledoval som tvoju odvahu a múdrosť z hradu. Obdivujem tvoju statočnosť. Porazila si dvojhlavého draka a priniesla tejto dedine pokoj a mier.“ Potom vyzval Shamru, aby si pokľakla a na rameno jej položil meč. „Týmto ťa pasujem za rytierku. Odteraz si pravá rytierka!“

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Otec Walter sedel za stolom so svojou rodinou a večerali. Rozprávali sa a plánovali nový dobrodružný výlet.

Padali tu rôzne návrhy a nápady. Prihlásil sa najmladší Daniel a hovorí: „Navrhujem, poďme na výlet karavanom. Vyberieme sa do sveta a zastavíme všade tam, kde sa nám bude páčiť. To bude dobrodružstvo!“ „A odkiaľ vezmeme karavan?“ pohotovo zareagovala jeho sestra Sofia. „Hm, to znie ako skvelý nápad, karavan, lenže Sofia má pravdu, karavan nemáme,“ zareagoval otec. „Deti, pôjdeme na výlet autom a karavan si nakreslime na papier,“ navrhla mama. Deti neváhali, vzali pastelky a kreslili karavan. Otec odišiel do svojej pracovne a strávil tam niekoľko hodín. Na druhý deň, skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer. Zvolal rodinu s dobrou správou. „Hej deti! Poďte rýchlo na záhradu, niečo Vám musím ukázať!“ nadšene kričal otec. Deti spolu s mamou vybehli von a na ceste pred domom zbadali karavan. Nebol to ten najmodernejší karavan, mal aj nejaké škrabance, ale kašľať na to, bol to karavan. „Super! Super! My máme karavan!“ tešili sa deti. „Už sa neviem dočkať, kedy vyrazíme na prvé dobrodružstvo!“ tešil sa Daniel. Prišiel víkend a v sobotu ráno sa rodina vychystala na výlet. Naložili karavan, pohodlne sa usadili a otec Walter naštartoval. Veselá nálada a pesničky ozvučili celý karavan. Jazda bola skvelá. Malého Daniela upútal zaprášený gombík na palubovke, ktorý bolo sotva vidieť. Opýtal sa otca: „Oci, načo je tento gombík? A prečo je celý zaprášený?“ otec sa pozrel na gombík a rukou ho oprášil. Odrazu to bol lesklý červený gombík. „Hm tak to netuším k čomu slúži,“ odpovedal. A len čo to dohovoril,Daniel stačil záhadný gombík. „Nie! Čo to robíš? Nevieme na čo slúži!“ preľakol sa otec. A skôr ako to vyslovil celý karavan sa začal otriasať a krútil sa do okolo, akoby ho pohltilo tornádo. Farebné záblesky obtekali celý karavan, ktorý sa začal zmenšovať. A v priebehu niekoľkých sekúnd sa celý karavan zmenšil tak, že nebol väčší ako mucha. „Čo sa to stalo? My sme sa zmenšili!“ tešil sa Daniel so Sofiou. Otec spolu s mamou nechápavo krútili hlavami, čo sa to vlastne stalo. Keď tu zrazu zafúkal vietor a karavan vzlietol.Otec pohotovo schmatol volant a snažil sa s karavanom letieť. „Oci pozri! Tam je včelí úľ, ten je ale obrovský, poďme sa tam pozrieť,“ navrhla Sofia. Otec s mamou neprotestovali a namierili karaván smerom k úľu. Cez malé dvierka vošli dnu. Malý karaván zaparkovali uprostred úľa. Ta krása im vyrazila dych. Po stenách boli tisíce malých otvorov, ktoré usilovné včely plnili medom. V strede na samom vrchu bol obrovský orchester, na ktorom hral starší trúd. Mal dlhý čierny smoking a na ňom žlté guľôčky. Jeho nádherná melódia dodávala včelám úsmev, vďaka čomu dokázali vyrábať sladkú chuť medu. Pod orchestrom bola malá stolička, vlastne to bol trón, na ktorom sedela kráľovná odetá v žltých šatách s čiernymi guľôčkami a s korunu zloženou z lupeňov margarétky na hlave. Kráľovná zišla zo svojho kresla ku karavánu a prihovorila sa: „Ahoj návštevníci. Vítam Vás v mojom kráľovstve.“ „Ďakujeme, máte to tu naozaj úchvatné,“ prehovorila mama. Kráľovná zabzučala na jednou zo svojich včiel, ktorá jej doniesla malé hrudy sladkého medu. „Nech sa páči, vezmite si náš najlepší produkt a vychutnajte si ho,“ ponúkla kráľovná. Rodina neodmietla, vzala si med, poďakovali sa a nasadli do karavánu. Odchádzali celý natešení. Vyliezli z úľa a po dlhom steble trávy sa spustili na zem. Brodili sa karavanom v hustej tráve, keď tu odrazu otec prudko zabrzdil. Pred nimi bola totiž obria ulita slimáka. Všetci vystúpili a obdivovali slimačiu ulitu. Teda, tá oproti nim bola naozaj veľká. „Aha! Pozrite sa, na ulite sú dvere, zaklopeme,“ hovorí Daniel. A tak aj urobili. Zaklopali. „Klop, klop, klop!“ Dvere saotvorili a vo dverách stal slimák. „Ahoj priatelia, ako Vám pomôžem?“ opýtal sa. Otec mu vysvetlil, že len boli zvedavý, ako to vyzerá v jeho dome. A tak ich slimák pozval dnu na čaj. Rodina sa usadila na malé mäkké pohovky. Hlavý sa im otáčali a obdivovali slimačí dom. Špirálovitý dom bol z vnútra vyzdobený farebnými obrazmi. „To maľujete Vy, tie obrazy?“ opýtala sa mama. „O, áno. Všetky maľujem ja. Keď chodím po lúke či po lese, rád chodím pomaly a vychutnávam si krajinu, ktorú potom kreslím a vytváram tieto obrázky,“ odpovedal slimák. A vzal zopár obrazov zo steny a daroval ich rodine. Veľmi sa potešili, dopili svoj čaj a poďakovali sa. Nasadli do svojho karavánu a pokračovali vo svojej ceste.
Ale strhla sa búrka a na zem začali dopadať gigantické kvapky. Oproti nim boli tie kvapky naozaj veľké. „Musíme sa rýchlo niekde schovať!“ kričal otec a kľučkoval karavanom pomedzi kvapky. „Aha tam! Ten obrovský kopec, schovajme sa v ňom, vidím tam množstvo tunelov, do ktorých môžeme vliezť,“ ukazovala mama. „To nie je kopec, ale mravenisko,“ doplnila Sofia. Naozaj, bolo to veľké mravenisko. Vošli dnu a dlhou chodbou sa dostali až do priestrannej miestnosti. Bolo tam asi milión mravcov, ktorý niečo nosili. Každý z nich mal niečo v rukách. Rodina vystúpila z karavánu a s otvorenými ústami pozorovali pracovitých mravcov. Bol tam hluk, ako na vlakovej stanici. Niektoré mravce kopali nové tunely,ďalšie zhromažďovali potravu na jednu velikánsku kopu a iní zase oddychovali, a takto sa striedali. Tu sa k nim jeden pristavil. Na hlave mal prilbu a v ruke krompáč a lopatu. „Ahoj, nezablúdil iste?“ opýtal sa ich. „My sme sa len chceli schovať pred dažďom“ odpovedá mama. „Skvelé, tak tu máte prilby a krompáče a môžete začať kopať nový tunel.“ Hovorí mravec a vložil im do rúk čakan a na hlavy prilby. Rodina im pomohla s prácou. A keď odchádzali, čakany vrátili mravcom a nasadli do karavánu. Vyšli von z mraveniska a na hlave mali stále mravenčie prilby. Mravec, ktorý bol na stráži im zakričal, nech si prilby nechajú na pamiatku ako darček. Nasadli do karavanu, stačili červený gombík a opäťsa roztočili, začali šľahať farebné záblesky a zväčšili sa do pôvodnej veľkosti.
„Wau, to bol ten najlepší výlet! Nazreli sme do včelieho úľa, do slimačieho domčeka aj do mraveniska!“ Nadšene opisovali svoje zážitky Sofia s Danielom.

Otec Walter sedel za stolom so svojou rodinou a večerali. Rozprávali sa a plánovali nový dobrodružný výlet.

Padali tu rôzne návrhy a nápady. Prihlásil sa najmladší Daniel a hovorí: „Navrhujem, poďme na výlet karavanom. Vyberieme sa do sveta a zastavíme všade tam, kde sa nám bude páčiť. To bude dobrodružstvo!“ „A odkiaľ vezmeme karavan?“ pohotovo zareagovala jeho sestra Sofia. „Hm, to znie ako skvelý nápad, karavan, lenže Sofia má pravdu, karavan nemáme,“ zareagoval otec. „Deti, pôjdeme na výlet autom a karavan si nakreslime na papier,“ navrhla mama. Deti neváhali, vzali pastelky a kreslili karavan. Otec odišiel do svojej pracovne a strávil tam niekoľko hodín. Na druhý deň, skoro ráno odišiel a vrátil sa až večer. Zvolal rodinu s dobrou správou. „Hej deti! Poďte rýchlo na záhradu, niečo Vám musím ukázať!“ nadšene kričal otec. Deti spolu s mamou vybehli von a na ceste pred domom zbadali karavan. Nebol to ten najmodernejší karavan, mal aj nejaké škrabance, ale kašľať na to, bol to karavan. „Super! Super! My máme karavan!“ tešili sa deti. „Už sa neviem dočkať, kedy vyrazíme na prvé dobrodružstvo!“ tešil sa Daniel. Prišiel víkend a v sobotu ráno sa rodina vychystala na výlet. Naložili karavan, pohodlne sa usadili a otec Walter naštartoval. Veselá nálada a pesničky ozvučili celý karavan. Jazda bola skvelá. Malého Daniela upútal zaprášený gombík na palubovke, ktorý bolo sotva vidieť. Opýtal sa otca: „Oci, načo je tento gombík? A prečo je celý zaprášený?“ otec sa pozrel na gombík a rukou ho oprášil. Odrazu to bol lesklý červený gombík. „Hm tak to netuším k čomu slúži,“ odpovedal. A len čo to dohovoril,Daniel stačil záhadný gombík. „Nie! Čo to robíš? Nevieme na čo slúži!“ preľakol sa otec. A skôr ako to vyslovil celý karavan sa začal otriasať a krútil sa do okolo, akoby ho pohltilo tornádo. Farebné záblesky obtekali celý karavan, ktorý sa začal zmenšovať. A v priebehu niekoľkých sekúnd sa celý karavan zmenšil tak, že nebol väčší ako mucha. „Čo sa to stalo? My sme sa zmenšili!“ tešil sa Daniel so Sofiou. Otec spolu s mamou nechápavo krútili hlavami, čo sa to vlastne stalo. Keď tu zrazu zafúkal vietor a karavan vzlietol.Otec pohotovo schmatol volant a snažil sa s karavanom letieť. „Oci pozri! Tam je včelí úľ, ten je ale obrovský, poďme sa tam pozrieť,“ navrhla Sofia. Otec s mamou neprotestovali a namierili karaván smerom k úľu. Cez malé dvierka vošli dnu. Malý karaván zaparkovali uprostred úľa. Ta krása im vyrazila dych. Po stenách boli tisíce malých otvorov, ktoré usilovné včely plnili medom. V strede na samom vrchu bol obrovský orchester, na ktorom hral starší trúd. Mal dlhý čierny smoking a na ňom žlté guľôčky. Jeho nádherná melódia dodávala včelám úsmev, vďaka čomu dokázali vyrábať sladkú chuť medu. Pod orchestrom bola malá stolička, vlastne to bol trón, na ktorom sedela kráľovná odetá v žltých šatách s čiernymi guľôčkami a s korunu zloženou z lupeňov margarétky na hlave. Kráľovná zišla zo svojho kresla ku karavánu a prihovorila sa: „Ahoj návštevníci. Vítam Vás v mojom kráľovstve.“ „Ďakujeme, máte to tu naozaj úchvatné,“ prehovorila mama. Kráľovná zabzučala na jednou zo svojich včiel, ktorá jej doniesla malé hrudy sladkého medu. „Nech sa páči, vezmite si náš najlepší produkt a vychutnajte si ho,“ ponúkla kráľovná. Rodina neodmietla, vzala si med, poďakovali sa a nasadli do karavánu. Odchádzali celý natešení. Vyliezli z úľa a po dlhom steble trávy sa spustili na zem. Brodili sa karavanom v hustej tráve, keď tu odrazu otec prudko zabrzdil. Pred nimi bola totiž obria ulita slimáka. Všetci vystúpili a obdivovali slimačiu ulitu. Teda, tá oproti nim bola naozaj veľká. „Aha! Pozrite sa, na ulite sú dvere, zaklopeme,“ hovorí Daniel. A tak aj urobili. Zaklopali. „Klop, klop, klop!“ Dvere saotvorili a vo dverách stal slimák. „Ahoj priatelia, ako Vám pomôžem?“ opýtal sa. Otec mu vysvetlil, že len boli zvedavý, ako to vyzerá v jeho dome. A tak ich slimák pozval dnu na čaj. Rodina sa usadila na malé mäkké pohovky. Hlavý sa im otáčali a obdivovali slimačí dom. Špirálovitý dom bol z vnútra vyzdobený farebnými obrazmi. „To maľujete Vy, tie obrazy?“ opýtala sa mama. „O, áno. Všetky maľujem ja. Keď chodím po lúke či po lese, rád chodím pomaly a vychutnávam si krajinu, ktorú potom kreslím a vytváram tieto obrázky,“ odpovedal slimák. A vzal zopár obrazov zo steny a daroval ich rodine. Veľmi sa potešili, dopili svoj čaj a poďakovali sa. Nasadli do svojho karavánu a pokračovali vo svojej ceste.
Ale strhla sa búrka a na zem začali dopadať gigantické kvapky. Oproti nim boli tie kvapky naozaj veľké. „Musíme sa rýchlo niekde schovať!“ kričal otec a kľučkoval karavanom pomedzi kvapky. „Aha tam! Ten obrovský kopec, schovajme sa v ňom, vidím tam množstvo tunelov, do ktorých môžeme vliezť,“ ukazovala mama. „To nie je kopec, ale mravenisko,“ doplnila Sofia. Naozaj, bolo to veľké mravenisko. Vošli dnu a dlhou chodbou sa dostali až do priestrannej miestnosti. Bolo tam asi milión mravcov, ktorý niečo nosili. Každý z nich mal niečo v rukách. Rodina vystúpila z karavánu a s otvorenými ústami pozorovali pracovitých mravcov. Bol tam hluk, ako na vlakovej stanici. Niektoré mravce kopali nové tunely,ďalšie zhromažďovali potravu na jednu velikánsku kopu a iní zase oddychovali, a takto sa striedali. Tu sa k nim jeden pristavil. Na hlave mal prilbu a v ruke krompáč a lopatu. „Ahoj, nezablúdil iste?“ opýtal sa ich. „My sme sa len chceli schovať pred dažďom“ odpovedá mama. „Skvelé, tak tu máte prilby a krompáče a môžete začať kopať nový tunel.“ Hovorí mravec a vložil im do rúk čakan a na hlavy prilby. Rodina im pomohla s prácou. A keď odchádzali, čakany vrátili mravcom a nasadli do karavánu. Vyšli von z mraveniska a na hlave mali stále mravenčie prilby. Mravec, ktorý bol na stráži im zakričal, nech si prilby nechajú na pamiatku ako darček. Nasadli do karavanu, stačili červený gombík a opäťsa roztočili, začali šľahať farebné záblesky a zväčšili sa do pôvodnej veľkosti.
„Wau, to bol ten najlepší výlet! Nazreli sme do včelieho úľa, do slimačieho domčeka aj do mraveniska!“ Nadšene opisovali svoje zážitky Sofia s Danielom.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Pod hladinou oceána je život dobrodružný a rôznorodý. Domov tu majú tie najmenšie a najväčšie živočíchy sveta. Jeho úžasná existencia je bohatstvom pre celú našu planétu.
Veľrybia matka Manami tu vychováva svoje mláďa, mladého veľrybieho samca, ktorý sa volá Cliff. Manami ho učí, ako sa správne starať o oceán, učí ho ako byť prospešný nielen pre seba, ale aj pre svoje okolie. Plávajú v oceáne bok po boku a užívajú si spoločné chvíle. Spievajú nádherné melódie, pomocou ktorých spoločne komunikujú. Pod hladinou to niekedy znie, ako na koncerte orchestra. Existencia veľrýb má pozitívny vplyv na celú planétu Zem. Bez nich by život v oceáne bol smutný a jeho rovnováha by sa naštrbila. Preto je veľmi smutné to, že je to posledná žijúca rodinka veľrýb v oceánoch. A za to môže bezhlavé lovenie rýb ľuďmi.
Mladý veľrybí samec Cliff veľmi rád počúva rady svojej mamy, ale tiež sa rád blázni na hladine oceána spolu so svojou kamarátkou morskou pannou Saisy. Naháňajú sa, vyskakujú nad hladinu a súperia, kto vyskočí vyššie. Jedného dňa sa len tak niesli na hladine a hmkali si rôzne oceánske melódie. Všetko však narušila pomaly sa blížiaca loď, ktorej motor vydával rušivý zvuk. „Hej Saisy! Blíži sa k nám nejaká loď, poďme im zamávať bližšie, určite to budú turisti,“ teší sa Cliff. „Počkaj! Nemyslím si, že takto hrozne znie turistická loď. Je to skôr rybárska loď! Utekajme! Vykríkla morská panna Saisy a začala plávať preč. Ale Cliff bol presvedčený o tom, že je to turistická loď a tak sa vybral až k nej. Keď si to všimla Saisy zhrozila sa a rozbehla sa za ním. „Cliff! Počkaj! Poď naspäť!“ kričala. Ale on už bol pri lodi a predvádzal sa na hladine. Vyskakoval z vody a obrovskou plutvou špliechal vodu. A bolo to presne tak, ako povedala Saisy. Skutočne to bola rybárska loď. Keď si rybári všimli mladého veľrybieho samca Cliffa, okamžite vystrelili obrovskú sieť a harpúny. Zatiahli laná a už bol chytený v sieti. Na lodi zaškripotalo veľké ozubené koleso, ktoré navíjalo lano so sieťou a vytiahlo uväzneného Cliffa na palubu, kde ho rybári zviazali reťazami. Saisy zostala schovaná pod loďou a premýšľala, čo urobí. Z rybárskej lode sa začala ozývať smutná melódia zajatého Cliffa. Jeho melódia bola taká prenikavá, až prenikla do hlbín oceánu, kde ju započula jeho matka Manami. Neváhala a plávala za zvukom melódie, čo jej sily stačili. A netrvalo dlho a už bola pod loďou vedľa Saisy. „Čo sa stalo? Kde je Cliff?“ opýtala sa. „No, ja som ho varovala nech sa k lodi nepribližuje, ale on si myslel, že sú to turisti a chcel ich pozdraviť, tak sa predvádzal na hladine. Ale rybári ho okamžite zajali a teraz ho držia na palube svojej obrovskej lodi,“ vysvetľuje smutná Saisy. Manami neváhala a začala plávať okolo lode a narážala do jej trupu. Pokúšala sa ju prevrátiť. Ale chytrí rybári, sa veľrybej matky nezľakli. Naopak. Potešili sa z novej koristi a opäť vystrelili sieť, harpúny, laná a po krátkom súboji obrovskú Manami zajali. Vytiahli ju na palubu a reťazami zviazali hneď vedľa Cliffa.
„Och nie!“ zhrozila sa Saisy. „Musím ich zachrániť, sú to moji najlepší priatelia a navyše, sú to jedny z posledných žijúcich veľrýb v oceáne. Rybári už vychytali skoro všetky veľryby,“ hovorí si Saisy. Svojou pôvabnou plutvou pár krát zabrala a pustila sa dole do hlbín oceánu, kde mohla v pokoji premýšľať. Musela vymyslieť plán, ktorý zaberie a zachráni ich. Napokon sa rozhodla, že na pomoc zavolá celý oceán. Všetky ryby a živočíchy v ňom. Hodí sa každé chápadlo, každá plutva, každá noha. Prišla k jeden prastarej obrovskej mušle v tvare špirály a fúkla do nej z plných pľúc. Mušľa zahrala silnú melódiu, ktorú bolo počuť v celom oceáne. O chvíľku nato, priplávali žraloky z celého oceána, prichádzali delfíny, začali sa tu schádzať najrôznejšie druhy rýb, medúzy, chobotnice, homáre, kalamáre, morské koníky, korytnačky, kraby, skrátka všetko živé. Odrazu sa na jednom mieste zišiel život celého oceána. Saisy opäť pristúpila k veľkej mušle a prihovorila sa: „Priatelia, zvolala som vás touto prastarou mušľou, aby sme zachránili život našich priateľov. Aby sme zachránili druh, ktorý čoskoro v oceánoch nenájdeme, ak rybárom umožníme toto pustošenie. Veľrybia matka Manami so svojim synom Cliffom padli do ich rúk. Sú to posledné veľryby svojho druhu. Prosím, spojme svoje sily a poďme zachrániť našich priateľov!“ Saisy položila mušľu, zdvihla hlavu hore k hladine a vyplávala smerom k rybárskej lodi. Nasledovali ju všetci. Práve sa zomkol celý oceán pre udržanie svojho domova. Saisy vykukla nad hladinu, kde si ju hneď všimli rybári. „Hej! Chlapi pozrite sa! Morská panna! To bude trofej! Chyťme ju!“ kričal jeden z rybárov, ktorý okamžite hádzal do vody siete a harpúny. Saisy uviazla v jednej zo sieti a rybári ju okamžite začali vyťahovať na palubu. Radovali sa a tancovali, pretože takúto trofej ešte nikdy nechytili. Ale vtom sa začala triasť hladina oceánu. Voda tancovala a začala sa zdvíhať do obrovskej steny. Zdvihla sa taká vysoká vlna, ktorá mala skoro až 100 metrov. Milióny oceánskych živočíchov, ktoré plávali za Saisy vyvolali svojím pohybom túto gigantickú vlnu. Rybárom pádla sánka. Vlna prevrátila ich loď hore nohami. Manami a Cliff padli do vody zviazaní reťazami. Okamžite k nim doplávali žraloci a svojimi ostrými zubami prehryzli aj tvrdé reťaze. Vyslobodili oboch a potom zachránili aj Saisy. Rybári tiež padli do vody a veľká vlna ich ťahala do útrob oceánu. Všetci sa zapreli do rybárskej lode a poslali ju na dno oceánu. Táto loď už neublíži žiadnej živej bytosti . Veľrybia matka Manami otvorila svoje obrovské ústa, zhltla všetkých rybárov a ústa zatvorila. Doplávala na breh najbližšieho ostrova a na jeho brehu svoje ústa opäť otvorila. Rybári vyleteli na pevninu.
„Vašu loď sme potopili, aby už nikomu neublížila, ale vás som ušetrila. Dám vám novú šancu. Vráťte sa do svojich domovov a do oceánu sa vráťte len s dobrým úmyslom,“ prehovorila veľrybia matka Manami. Potom sa otočila, obrovskú plutvu vystrčila nad hladinu a treskla ňou tak silno, že rybári dostali ešte jednu spŕšku vody.

Pod hladinou oceána je život dobrodružný a rôznorodý. Domov tu majú tie najmenšie a najväčšie živočíchy sveta. Jeho úžasná existencia je bohatstvom pre celú našu planétu.
Veľrybia matka Manami tu vychováva svoje mláďa, mladého veľrybieho samca, ktorý sa volá Cliff. Manami ho učí, ako sa správne starať o oceán, učí ho ako byť prospešný nielen pre seba, ale aj pre svoje okolie. Plávajú v oceáne bok po boku a užívajú si spoločné chvíle. Spievajú nádherné melódie, pomocou ktorých spoločne komunikujú. Pod hladinou to niekedy znie, ako na koncerte orchestra. Existencia veľrýb má pozitívny vplyv na celú planétu Zem. Bez nich by život v oceáne bol smutný a jeho rovnováha by sa naštrbila. Preto je veľmi smutné to, že je to posledná žijúca rodinka veľrýb v oceánoch. A za to môže bezhlavé lovenie rýb ľuďmi.
Mladý veľrybí samec Cliff veľmi rád počúva rady svojej mamy, ale tiež sa rád blázni na hladine oceána spolu so svojou kamarátkou morskou pannou Saisy. Naháňajú sa, vyskakujú nad hladinu a súperia, kto vyskočí vyššie. Jedného dňa sa len tak niesli na hladine a hmkali si rôzne oceánske melódie. Všetko však narušila pomaly sa blížiaca loď, ktorej motor vydával rušivý zvuk. „Hej Saisy! Blíži sa k nám nejaká loď, poďme im zamávať bližšie, určite to budú turisti,“ teší sa Cliff. „Počkaj! Nemyslím si, že takto hrozne znie turistická loď. Je to skôr rybárska loď! Utekajme! Vykríkla morská panna Saisy a začala plávať preč. Ale Cliff bol presvedčený o tom, že je to turistická loď a tak sa vybral až k nej. Keď si to všimla Saisy zhrozila sa a rozbehla sa za ním. „Cliff! Počkaj! Poď naspäť!“ kričala. Ale on už bol pri lodi a predvádzal sa na hladine. Vyskakoval z vody a obrovskou plutvou špliechal vodu. A bolo to presne tak, ako povedala Saisy. Skutočne to bola rybárska loď. Keď si rybári všimli mladého veľrybieho samca Cliffa, okamžite vystrelili obrovskú sieť a harpúny. Zatiahli laná a už bol chytený v sieti. Na lodi zaškripotalo veľké ozubené koleso, ktoré navíjalo lano so sieťou a vytiahlo uväzneného Cliffa na palubu, kde ho rybári zviazali reťazami. Saisy zostala schovaná pod loďou a premýšľala, čo urobí. Z rybárskej lode sa začala ozývať smutná melódia zajatého Cliffa. Jeho melódia bola taká prenikavá, až prenikla do hlbín oceánu, kde ju započula jeho matka Manami. Neváhala a plávala za zvukom melódie, čo jej sily stačili. A netrvalo dlho a už bola pod loďou vedľa Saisy. „Čo sa stalo? Kde je Cliff?“ opýtala sa. „No, ja som ho varovala nech sa k lodi nepribližuje, ale on si myslel, že sú to turisti a chcel ich pozdraviť, tak sa predvádzal na hladine. Ale rybári ho okamžite zajali a teraz ho držia na palube svojej obrovskej lodi,“ vysvetľuje smutná Saisy. Manami neváhala a začala plávať okolo lode a narážala do jej trupu. Pokúšala sa ju prevrátiť. Ale chytrí rybári, sa veľrybej matky nezľakli. Naopak. Potešili sa z novej koristi a opäť vystrelili sieť, harpúny, laná a po krátkom súboji obrovskú Manami zajali. Vytiahli ju na palubu a reťazami zviazali hneď vedľa Cliffa.
„Och nie!“ zhrozila sa Saisy. „Musím ich zachrániť, sú to moji najlepší priatelia a navyše, sú to jedny z posledných žijúcich veľrýb v oceáne. Rybári už vychytali skoro všetky veľryby,“ hovorí si Saisy. Svojou pôvabnou plutvou pár krát zabrala a pustila sa dole do hlbín oceánu, kde mohla v pokoji premýšľať. Musela vymyslieť plán, ktorý zaberie a zachráni ich. Napokon sa rozhodla, že na pomoc zavolá celý oceán. Všetky ryby a živočíchy v ňom. Hodí sa každé chápadlo, každá plutva, každá noha. Prišla k jeden prastarej obrovskej mušle v tvare špirály a fúkla do nej z plných pľúc. Mušľa zahrala silnú melódiu, ktorú bolo počuť v celom oceáne. O chvíľku nato, priplávali žraloky z celého oceána, prichádzali delfíny, začali sa tu schádzať najrôznejšie druhy rýb, medúzy, chobotnice, homáre, kalamáre, morské koníky, korytnačky, kraby, skrátka všetko živé. Odrazu sa na jednom mieste zišiel život celého oceána. Saisy opäť pristúpila k veľkej mušle a prihovorila sa: „Priatelia, zvolala som vás touto prastarou mušľou, aby sme zachránili život našich priateľov. Aby sme zachránili druh, ktorý čoskoro v oceánoch nenájdeme, ak rybárom umožníme toto pustošenie. Veľrybia matka Manami so svojim synom Cliffom padli do ich rúk. Sú to posledné veľryby svojho druhu. Prosím, spojme svoje sily a poďme zachrániť našich priateľov!“ Saisy položila mušľu, zdvihla hlavu hore k hladine a vyplávala smerom k rybárskej lodi. Nasledovali ju všetci. Práve sa zomkol celý oceán pre udržanie svojho domova. Saisy vykukla nad hladinu, kde si ju hneď všimli rybári. „Hej! Chlapi pozrite sa! Morská panna! To bude trofej! Chyťme ju!“ kričal jeden z rybárov, ktorý okamžite hádzal do vody siete a harpúny. Saisy uviazla v jednej zo sieti a rybári ju okamžite začali vyťahovať na palubu. Radovali sa a tancovali, pretože takúto trofej ešte nikdy nechytili. Ale vtom sa začala triasť hladina oceánu. Voda tancovala a začala sa zdvíhať do obrovskej steny. Zdvihla sa taká vysoká vlna, ktorá mala skoro až 100 metrov. Milióny oceánskych živočíchov, ktoré plávali za Saisy vyvolali svojím pohybom túto gigantickú vlnu. Rybárom pádla sánka. Vlna prevrátila ich loď hore nohami. Manami a Cliff padli do vody zviazaní reťazami. Okamžite k nim doplávali žraloci a svojimi ostrými zubami prehryzli aj tvrdé reťaze. Vyslobodili oboch a potom zachránili aj Saisy. Rybári tiež padli do vody a veľká vlna ich ťahala do útrob oceánu. Všetci sa zapreli do rybárskej lode a poslali ju na dno oceánu. Táto loď už neublíži žiadnej živej bytosti . Veľrybia matka Manami otvorila svoje obrovské ústa, zhltla všetkých rybárov a ústa zatvorila. Doplávala na breh najbližšieho ostrova a na jeho brehu svoje ústa opäť otvorila. Rybári vyleteli na pevninu.
„Vašu loď sme potopili, aby už nikomu neublížila, ale vás som ušetrila. Dám vám novú šancu. Vráťte sa do svojich domovov a do oceánu sa vráťte len s dobrým úmyslom,“ prehovorila veľrybia matka Manami. Potom sa otočila, obrovskú plutvu vystrčila nad hladinu a treskla ňou tak silno, že rybári dostali ešte jednu spŕšku vody.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semafory blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semafory blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Planéta Zem. Miesto pre najrôznejšie formy života. Je to náš domov, ktorý berieme ako samozrejmosť a má nám slúžiť. Ale správame sa k nášmu domovu rozumne? Chránime a vážime si ho? Alebo mu naše správanie škodí?

Afra je mladé dievča z chudobnej, ale šťastnej rodiny.  Miluje školu a sama založila školský krúžok, ktorý sa volá „Pomáhame svojej planéte“ . A ak práve nie je v škole, túla sa po lese so svojím najlepším štvornohým priateľom, jazvečíkom Jasperom. Spoločne spoznávajú prírodu a okolitý svet. Afra nemá veľa kamarátov, skôr si rozumie so zvieratkami.  Jedného dňa prišla zo školy, vzala Jaspera a šli sa túlať do lesa. Behali po známych chodníčkoch, ale dnes vybočili z cesty a vybrali vlastným smerom. Ako tak kráčali, začuli niekoho nariekať. Predierali sa hustým krovím a nasledovali plačúci hlas. Došli až k skalnatému útesu, kde na jeho kraji sedela starenka. Dívala sa na okolitú prírodu a nariekala. Bola celá nešťastná. Malá Afra si sadla na okraj skaly vedľa nej a prihovorila sa: „Ahoj starenka, čo sa ti stalo, prečo nariekaš?“ Starenka sa pozrela na Afru, položila jej ruku na koleno a riekla: „Si milá, že sa zaujímaš o smútok starej ženy. Som smutná z toho, že sa ubližuje môjmu dielu, ktoré som dlhé roky kúsok po kúsku budovala. Ale najviac ma trápi škaredé správanie sa k bezbranným stvoreniam, ktoré sa nevedia brániť. Je to veľmi smutné.“ “O čom to hovoríš?“ opýtala sa Afra. „Myslím tým všetky zvieratá, ktoré doplácajú na ľudskú krutosť,“ odpovedala starenka. „A aké dielo máš na mysli, ktoré si budovala dlhé roky?“ vypytuje sa naďalej malá Afra. „Pozri sa okolo seba. Na tú krásnu prírodu. Toto všetko som vybudovala za dlhé, dlhočízne roky. Tomuto všetkému som matkou,“ odvetila starenka so slzami v očiach. Afra sa zamyslela. Otočila sa a pozerala sa na okolitú prírodu, zatiaľ čo jej hlavou šli starenkine slová.  A potom jej to došlo: „Počkaj! Veď to by si musela byť matka príroda!“ vykríkla Afra a otočila hlavu späť k starenke, lenže ona tam už nebola. „Haló! Starenka, kde si? Haló, Matka príroda, kde si?!“ kričala Afra, ale starenka sa už nevrátila.

„Jasper, videl si to? To musela byť Matka príroda. A plakala preto, lebo my ľudia ničíme jej dielo. Myslela tým prírodu.  Veď, len sa pozri všade navôkol sú odhodené odpadky a po oblohe sa vznáša dym z áut a továrni,“ vysvetľuje Jasperovi, ktorý len zaštekal a vrtel chvostíkom.

„Sklamali sme Matku prírodu a ona je teraz nešťastná. Ale najhoršie na tom je to, že si sami ničíme vlastný domov! A ten je tak nenahraditeľný! Rozumieš tomu, Jasper?!“ rozčúlene vysvetľuje Afra malému Jasperovi.

„Musíme pomôcť Matke prírode a zachrániť náš domov! Poď Jasper!“ zavelila Afra . Dorazili domov, Jasper si ľahol do svojho pelechu a Afra si vzala papier a ceruzu. Začala si pripravovať zoznam vecí, ako sama prispeje k záchrane prírody. „Začnem viac šetriť vodu, lebo tej je na Zemi čoraz menej. Budem chodiť na bicykli a nie autom s rodičmi, a tak budem šetriť ovzdušie. A začnem nakupovať lokálne oblečenie, potraviny a zdravú kozmetiku, ktoré nevytvárajú nezničiteľný odpad a hlavne neboli vyrobené v neľudských podmienkach. „Ale sama svet nezachránim. Musím vyslať odkaz do sveta aj ostatným ľudom. Všetci musia pochopiť, že potrebujeme zmenu,“ premýšľala malá Afra. Ležala na posteli, Jasper sa na ňu pozeral a spoločne premýšľali. A po chvíli na to prišla. „Mám to!“ vykríkla tak hlasno, že aj Jasper vyskočil na nohy. Afra si obliekla obľúbenú MOONRISE bundu, vybehla von na záhradu a o chvíľu sa vrátila s vedrom plným kamienkov. Na každý jeden kameň začala písať odkaz. Trvalo jej to celú noc, aby napísala odkaz na tisícky kameňov. Ale najťažšia úloha ju čakala ráno. „Poď Jasper, musíme sa dostať do továrne s balenou vodou. Vytvoríme odkaz vo fľaši minerálky.“ Nasadla na bicykel, Jaspera posadila do košíka a vyrazili. Nenápadne sa dostali do areálu, kde sa plní minerálna voda do malých plastových fliaš, ktoré putujú do celého sveta. Na chrbte mala batoh s kameni a aj Jasper mal svoj. Na každom z kameňov bol napísaný krátky odkaz. Do každej jednej fľaše na výrobnej linke hodili jeden malý kameň s odkazom. Trvalo im to celý deň. Uťahaní sa vrátili konečne domov. Jasper ťahal jazyk po zemi a Afra ledva držala otvorené oči. Bez toho, aby sa umyli, ľahli si do postele a zaspali. Po dlhom spánku sa zobudili do slnečného rána. To už boli fľaše s vodou a odkazom na kameni rozposlané do celého sveta. „Jasper, musíme už len veriť, že ľudia nájdu náš odkaz a budú ho brať vážne,“ hovorila Afra pozerajúc sa na rozospatého Jaspera.

V ten deň si už po celom svete začali ľudia otvárať fľašu s minerálkou, ktorú si zakúpili v obchodoch. Po vypití fľaše našli malý kameň, na ktorom bol napísaný krátky odkaz: „Ak sa chceš napiť aj nabudúce, začni si vážiť matku prírodu.“ Odkaz vo fľaši v priebehu pár hodín obletel svet. Všetky veľké noviny písali o tomto odkaze, ktorý sa našiel na kameni vloženom vo fľaši s vodou. Celý svet diskutoval len o tom. A bolo to neskutočné! Ľuďom vo svete to otvorilo oči. Odrazu si všetci začali uvedomovať, že ak sa voči prírode nezačnú správať zodpovednejšie, môže sa stať, že prídu aj o takú vzácnosť ako je pitná voda. Malá Afra neverila, že jej odkaz, bude mať takýto ohlas. Netrvalo dlho a svet sa začal meniť, zvieratá už toľko netrpeli, ľudia prestali bezhlavo pustošiť prírodu, prestali jazdiť na autách so spaľovacím motorom, odpad triedila každá domácnosť a plastové výrobky už nikto nechcel kupovať.

Afra bola veľmi šťastná. Vzala Jaspera a vybrali sa do lesa, na skalnatý útes, kde predtým stretli starenku Matku prírodu. Dorazili na miesto a na okraji skaly opäť sedela starenka. Afra si k nej prisadla a spoločne sa dívali na krásu prírody. Starenka sa k Afre prihovorila: „Ty si na to prišla. Vedela si, že som Matka príroda. Pochopila si môj smútok a urobila si niečo, čo zmenilo ľudí. Moje zvieratká už netrpia, a moja príroda opäť rozkvitá. Ďakujem ti!,“ povedala starenka Matka príroda.

Odvaha a odkaz vo fľaši jedného malého dievčatka dokázali zmeniť myslenie celého sveta. Nádej zomiera posledná, ak začneme zmenu od samého seba.

Tento príbeh podporila slovenská odevná značka Moonrise Fashion. ĎAKUJEM

Planéta Zem. Miesto pre najrôznejšie formy života. Je to náš domov, ktorý berieme ako samozrejmosť a má nám slúžiť. Ale správame sa k nášmu domovu rozumne? Chránime a vážime si ho? Alebo mu naše správanie škodí?

Afra je mladé dievča z chudobnej, ale šťastnej rodiny.  Miluje školu a sama založila školský krúžok, ktorý sa volá „Pomáhame svojej planéte“ . A ak práve nie je v škole, túla sa po lese so svojím najlepším štvornohým priateľom, jazvečíkom Jasperom. Spoločne spoznávajú prírodu a okolitý svet. Afra nemá veľa kamarátov, skôr si rozumie so zvieratkami.  Jedného dňa prišla zo školy, vzala Jaspera a šli sa túlať do lesa. Behali po známych chodníčkoch, ale dnes vybočili z cesty a vybrali vlastným smerom. Ako tak kráčali, začuli niekoho nariekať. Predierali sa hustým krovím a nasledovali plačúci hlas. Došli až k skalnatému útesu, kde na jeho kraji sedela starenka. Dívala sa na okolitú prírodu a nariekala. Bola celá nešťastná. Malá Afra si sadla na okraj skaly vedľa nej a prihovorila sa: „Ahoj starenka, čo sa ti stalo, prečo nariekaš?“ Starenka sa pozrela na Afru, položila jej ruku na koleno a riekla: „Si milá, že sa zaujímaš o smútok starej ženy. Som smutná z toho, že sa ubližuje môjmu dielu, ktoré som dlhé roky kúsok po kúsku budovala. Ale najviac ma trápi škaredé správanie sa k bezbranným stvoreniam, ktoré sa nevedia brániť. Je to veľmi smutné.“ “O čom to hovoríš?“ opýtala sa Afra. „Myslím tým všetky zvieratá, ktoré doplácajú na ľudskú krutosť,“ odpovedala starenka. „A aké dielo máš na mysli, ktoré si budovala dlhé roky?“ vypytuje sa naďalej malá Afra. „Pozri sa okolo seba. Na tú krásnu prírodu. Toto všetko som vybudovala za dlhé, dlhočízne roky. Tomuto všetkému som matkou,“ odvetila starenka so slzami v očiach. Afra sa zamyslela. Otočila sa a pozerala sa na okolitú prírodu, zatiaľ čo jej hlavou šli starenkine slová.  A potom jej to došlo: „Počkaj! Veď to by si musela byť matka príroda!“ vykríkla Afra a otočila hlavu späť k starenke, lenže ona tam už nebola. „Haló! Starenka, kde si? Haló, Matka príroda, kde si?!“ kričala Afra, ale starenka sa už nevrátila.

„Jasper, videl si to? To musela byť Matka príroda. A plakala preto, lebo my ľudia ničíme jej dielo. Myslela tým prírodu.  Veď, len sa pozri všade navôkol sú odhodené odpadky a po oblohe sa vznáša dym z áut a továrni,“ vysvetľuje Jasperovi, ktorý len zaštekal a vrtel chvostíkom.

„Sklamali sme Matku prírodu a ona je teraz nešťastná. Ale najhoršie na tom je to, že si sami ničíme vlastný domov! A ten je tak nenahraditeľný! Rozumieš tomu, Jasper?!“ rozčúlene vysvetľuje Afra malému Jasperovi.

„Musíme pomôcť Matke prírode a zachrániť náš domov! Poď Jasper!“ zavelila Afra . Dorazili domov, Jasper si ľahol do svojho pelechu a Afra si vzala papier a ceruzu. Začala si pripravovať zoznam vecí, ako sama prispeje k záchrane prírody. „Začnem viac šetriť vodu, lebo tej je na Zemi čoraz menej. Budem chodiť na bicykli a nie autom s rodičmi, a tak budem šetriť ovzdušie. A začnem nakupovať lokálne oblečenie, potraviny a zdravú kozmetiku, ktoré nevytvárajú nezničiteľný odpad a hlavne neboli vyrobené v neľudských podmienkach. „Ale sama svet nezachránim. Musím vyslať odkaz do sveta aj ostatným ľudom. Všetci musia pochopiť, že potrebujeme zmenu,“ premýšľala malá Afra. Ležala na posteli, Jasper sa na ňu pozeral a spoločne premýšľali. A po chvíli na to prišla. „Mám to!“ vykríkla tak hlasno, že aj Jasper vyskočil na nohy. Afra si obliekla obľúbenú MOONRISE bundu, vybehla von na záhradu a o chvíľu sa vrátila s vedrom plným kamienkov. Na každý jeden kameň začala písať odkaz. Trvalo jej to celú noc, aby napísala odkaz na tisícky kameňov. Ale najťažšia úloha ju čakala ráno. „Poď Jasper, musíme sa dostať do továrne s balenou vodou. Vytvoríme odkaz vo fľaši minerálky.“ Nasadla na bicykel, Jaspera posadila do košíka a vyrazili. Nenápadne sa dostali do areálu, kde sa plní minerálna voda do malých plastových fliaš, ktoré putujú do celého sveta. Na chrbte mala batoh s kameni a aj Jasper mal svoj. Na každom z kameňov bol napísaný krátky odkaz. Do každej jednej fľaše na výrobnej linke hodili jeden malý kameň s odkazom. Trvalo im to celý deň. Uťahaní sa vrátili konečne domov. Jasper ťahal jazyk po zemi a Afra ledva držala otvorené oči. Bez toho, aby sa umyli, ľahli si do postele a zaspali. Po dlhom spánku sa zobudili do slnečného rána. To už boli fľaše s vodou a odkazom na kameni rozposlané do celého sveta. „Jasper, musíme už len veriť, že ľudia nájdu náš odkaz a budú ho brať vážne,“ hovorila Afra pozerajúc sa na rozospatého Jaspera.

V ten deň si už po celom svete začali ľudia otvárať fľašu s minerálkou, ktorú si zakúpili v obchodoch. Po vypití fľaše našli malý kameň, na ktorom bol napísaný krátky odkaz: „Ak sa chceš napiť aj nabudúce, začni si vážiť matku prírodu.“ Odkaz vo fľaši v priebehu pár hodín obletel svet. Všetky veľké noviny písali o tomto odkaze, ktorý sa našiel na kameni vloženom vo fľaši s vodou. Celý svet diskutoval len o tom. A bolo to neskutočné! Ľuďom vo svete to otvorilo oči. Odrazu si všetci začali uvedomovať, že ak sa voči prírode nezačnú správať zodpovednejšie, môže sa stať, že prídu aj o takú vzácnosť ako je pitná voda. Malá Afra neverila, že jej odkaz, bude mať takýto ohlas. Netrvalo dlho a svet sa začal meniť, zvieratá už toľko netrpeli, ľudia prestali bezhlavo pustošiť prírodu, prestali jazdiť na autách so spaľovacím motorom, odpad triedila každá domácnosť a plastové výrobky už nikto nechcel kupovať.

Afra bola veľmi šťastná. Vzala Jaspera a vybrali sa do lesa, na skalnatý útes, kde predtým stretli starenku Matku prírodu. Dorazili na miesto a na okraji skaly opäť sedela starenka. Afra si k nej prisadla a spoločne sa dívali na krásu prírody. Starenka sa k Afre prihovorila: „Ty si na to prišla. Vedela si, že som Matka príroda. Pochopila si môj smútok a urobila si niečo, čo zmenilo ľudí. Moje zvieratká už netrpia, a moja príroda opäť rozkvitá. Ďakujem ti!,“ povedala starenka Matka príroda.

Odvaha a odkaz vo fľaši jedného malého dievčatka dokázali zmeniť myslenie celého sveta. Nádej zomiera posledná, ak začneme zmenu od samého seba.

Tento príbeh podporila slovenská odevná značka Moonrise Fashion. ĎAKUJEM

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂