Príbeh Makokou.

Príbeh Makokou.

Príbeh Makokou.

Partička exotických zvierat si užíva radostné hry v nádhernej divočine, až do dňa, keď pytliaci navštívia ich prériu a rozhodnú sa uniesť ich kamaráta nosorožca Rina. Podarí sa jeho kamarátom Rina zachrániť?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 24.7.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 914 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Legenda o troch jazdcoch

Africká divočina Makokou je oáza života tunajších zvierat. Pestrá a zarastená džungľa v rovinatých prériách ponúka skutočné dobrodružstvo.

Výkriky divokých zvierat tunajšej džungle sa striedajú so spevom exotických vtákov. Pod vysokým stromom neďaleko strmého vodopádu sa zabávala malá partička, ktorá je tak trochu nevšedná. Zebra Matilda, ktorá je ako jediná zebra bez čiar, je celá biela. Nečudo, že ju stádo vždy zabudne. Tiger Conor  s ostrými zubami, ale s nezvyčajným jedálničkom. Zatiaľ čo všetci z jeho druhu sa živia lovom a mäsom, on uprednostňuje na jedálnom lístku skôr lesné plody či zelenú vegetáciu. Krokodíl Kroko, ktorý nevidí na jedno oko a žirafa Daisy. A ako posledný člen partie je nosorožec Rino. Je azda jeden z posledných žijúcich nosorožcov. Má obrovský a špicatý roh, ktorý pôsobí hrozivo. V Africkej divočine to, ale nie je jednoduché.  Zvieratá sa musia každý deň starať o svoju potravu a musia byť obozretné pred hladnými predátormi.

Veselá partička si aj napriek tomu nájde vždy čas na veselé hry. Ale ich najväčším strachom sú pytliaci. Neľútostne strieľajú zvieratá pre ich kožu, kly či rohy, ktoré potom speňažia.

Smiech a zábavu aj tento deň prerušil veľký, hlučný jeep, ktorý sa vyrútil spoza suchej skaly. Ozývali sa výstrely do vzduchu. Všetky zvieratá sa rozutekali do rôznych strán. Jeep so štyrmi pytliakmi na palube si to namieril rovno po stopách nosorožca Rina. Chudák nevládal utekať pred jeepom, ktorý ho doháňal. Zaznel len tichý výstrel a červená šípka sa zapichla do jeho zadku. „Roááár!“ mocne zreval nosorožec Rino. A po niekoľkých sekundách sa zvalil na zem s hlasným chrápaním. Bola to uspávacia šípka. Pytliaci si obzreli jeho majestátny roh. Poobzerali sa vôkol seba, či ich niekto nesleduje. Štyria zdatní pytliaci naložili nosorožca na korbu auta. Kolesá zahrabali v piesočnatom povrchu a auto bolo razom preč. Zebra Matilda, tiger Conor, žirafa Daisy a krokodíl Kroko vyšli zo svojej skrýše v útrobách vodopádu, kde chudák Rino nestihol dobehnúť. “Ó, môj bože! Čo budeme robiť?“ spanikárila žirafa Daisy. „Čo sa stalo? Nevidel som to všetko na jedno oko“ čuduje sa krokodíl Kroko. „Uniesli Rina!“ vykríkla Matilda. Tiger Conor pristúpil k stope od jeepu a zavetril jeho pach: „vystopujeme ho, nájdeme ho, a zachránime ho“ prehovoril hrubým hlasom. „No jasné, tiger vegetarián nás všetkých zachráni“ rypla si zebra Matilda. Conor ignoroval vtipnú poznámku a pustil sa po stope. Ostatní sa za ním rozbehli a nasledovali ho. Ako tak kráčali, dohadovali sa na tom, aký plán vymyslia, aby zachránili Rina. „Mám to. Ja si ľahnem na cestu, a keď pôjde jeep budem hrať mŕtveho. Pytliaci ma budú chcieť odtiahnuť z cesty a vtedy vyskočí Conor a vycerí svoje vegetariánske zuby. Potom žirafa Daisy strčí svoj dlhý krk do jeepu, pošepká Rinovi náš plán a rozviaže mu nohy, ten sa rozbehne a prevráti auto hore nohami, ujdeme, pôjdeme späť do svojej prérií a budeme žiť ako predtým“ vysvetlil krokodíl Kroko svojim tenkým a vtipným hlasom jeho plán. Nikto nebol z jeho plánu nadšený, ale keďže nemali lepší plán, skúsili to. Tiger Conor vystopoval Jeep. Obišli prériu skratkou a čakali ho na ceste, po ktorej smeroval. Kroko si ľahol na stred cesty. Jeep sa blížil. „Cssss! Zapišťali brzdy auta na ceste, ktoré zastavilo tesne pred krokodílom. Pytliaci sa pousmiali, vytiahli dlhé brokovnice a vybehli von. „Aha, aká trofej rovno do náručia“ tešili sa. Chytili krokodíla, zviazali mu všetky nohy a hodili ho do auta k Rinovi. Motor jeepu zareval a auto bolo preč. „Ááááá! Čo sa to stalo?“ panikárila žirafa Daisy. „Bol to príšerný plán! Teraz už majú aj krokodíla Kroka!“ narieka aj zebra Matilda. Ale tiger Conor nezúfal a pustil sa do stopovania jeepu. Matilda bola celá biela od strachu. Vlastne ona nemala čierne pásy, takže bola biela stále. Ako stopovali jeep, všimli si´, že zastavil. Rýchlo sa schovali za kaktus. Žirafe trčal dlhý krk ponad kaktus. „Pššt, pššt, skrč sa dole ty dlháňka“ šepkala zebra Matilda. Pytliaci vystúpili a vytiahli stany. Rozložili ich neďaleko svojho auta. Bol neskorý večer a tak sa uložili spať. Nosorožec Rino a krokodíl Kroko zostali zviazaní v aute. „To je naša šanca“ zavelil tiger Conor. Veľmi potichu sa plazili k jeepu. Mali šťastie, dvere zostali odomknuté. Conor a zebra Matilda odviazali krokodíla a nosorožca. Po tichu vyskočili po jednom z auta von. Conor sa rozhliadol, spočítal všetkých. Ale jeden mu chýbal.  Žirafa Daisy sa vytratila. „Kde sa stratila?“ čudoval sa Conor. „Pšt, pšt, tu som“ vystrčila dlhý krk spoza kaktusov. „Zbieram malé kaktusy, ktoré nastražím ako pascu pod kolesá jeepu, hehe“ uškŕňala sa Žirafa a roztrúsila malé kaktusy pod každé koleso. „No dobre, koniec srandy, ideme domov“ zavelil Conor. Všetci sa zdvihli a potichučky sa vybrali domov. V tom zebra Matilda zakopla o šnúrku stanu, v ktorom spali pytliaci. Stan sa na nich zvalil a všetci štyria sa prebudili. Schmatli brokovnice a vyskočili na rovné nohy. Pred nimi stala ako od strachu skamenená Matilda, ktorú osvietil mesačný svit. „Ááááá! Biely duch utekajme!“ Vystrašení pytliaci naskákali do jeepu a šľapli na plyn. „Bóóm Bóóm Bóóm Bóóm!“ všetky štyri pneumatiky praskli na nastražených kaktusoch pod kolesami. Daisy, Matilda, Kroko, Rino a Conor sa od smiechu váľali po zemi. Pytliaci sa preľakli ešte viac a rozbehli sa pešo do hustej tmy. Zabudli si vziať aj svoje pušky. Veselá partička sa v dobrej nálade vracala domov.

Kroko a Rino sa ostatným poďakovali za to, že ich nenechali v štichu a zachránili ich. Pytliaci by im určite ublížili.  „Nemáte začo, sme jedna svorka a musíme sa navzájom o seba starať“ dodal hrubým hlasom Tiger Conor.

Africká divočina Makokou je oáza života tunajších zvierat. Pestrá a zarastená džungľa v rovinatých prériách ponúka skutočné dobrodružstvo.

Výkriky divokých zvierat tunajšej džungle sa striedajú so spevom exotických vtákov. Pod vysokým stromom neďaleko strmého vodopádu sa zabávala malá partička, ktorá je tak trochu nevšedná. Zebra Matilda, ktorá je ako jediná zebra bez čiar, je celá biela. Nečudo, že ju stádo vždy zabudne. Tiger Conor  s ostrými zubami, ale s nezvyčajným jedálničkom. Zatiaľ čo všetci z jeho druhu sa živia lovom a mäsom, on uprednostňuje na jedálnom lístku skôr lesné plody či zelenú vegetáciu. Krokodíl Kroko, ktorý nevidí na jedno oko a žirafa Daisy, ktorá je bez hnedých škvŕn. A ako posledný člen partie je nosorožec Rino. Je azda jeden z posledných žijúcich nosorožcov. Má obrovský a špicatý roh, ktorý pôsobí hrozivo. V Africkej divočine to, ale nie je jednoduché.  Zvieratá sa musia každý deň starať o svoju potravu a musia byť obozretné pred hladnými predátormi.

Veselá partička si aj napriek tomu nájde vždy čas na veselé hry. Ale ich najväčším strachom sú pytliaci. Neľútostne strieľajú zvieratá pre ich kožu, kly či rohy, ktoré potom speňažia.

Smiech a zábavu aj tento deň prerušil veľký, hlučný jeep, ktorý sa vyrútil spoza suchej skaly. Ozývali sa výstrely do vzduchu. Všetky zvieratá sa rozutekali do rôznych strán. Jeep so štyrmi pytliakmi na palube si to namieril rovno po stopách nosorožca Rina. Chudák nevládal utekať pred jeepom, ktorý ho doháňal. Zaznel len tichý výstrel a červená šípka sa zapichla do jeho zadku. „Roááár!“ mocne zreval nosorožec Rino. A po niekoľkých sekundách sa zvalil na zem s hlasným chrápaním. Bola to uspávacia šípka. Pytliaci si obzreli jeho majestátny roh. Poobzerali sa vôkol seba, či ich niekto nesleduje. Štyria zdatní pytliaci naložili nosorožca na korbu auta. Kolesá zahrabali v piesočnatom povrchu a auto bolo razom preč. Zebra Matilda, tiger Conor, žirafa Daisy a krokodíl Kroko vyšli zo svojej skrýše v útrobách vodopádu, kde chudák Rino nestihol dobehnúť. “Ó, môj bože! Čo budeme robiť?“ spanikárila žirafa Daisy. „Čo sa stalo? Nevidel som to všetko na jedno oko“ čuduje sa krokodíl Kroko. „Uniesli Rina!“ vykríkla Matilda. Tiger Conor pristúpil k stope od jeepu a zavetril jeho pach: „vystopujeme ho, nájdeme ho, a zachránime ho“ prehovoril hrubým hlasom. „No jasné, tiger vegetarián nás všetkých zachráni“ rypla si zebra Matilda. Conor ignoroval vtipnú poznámku a pustil sa po stope. Ostatní sa za ním rozbehli a nasledovali ho. Ako tak kráčali, dohadovali sa na tom, aký plán vymyslia, aby zachránili Rina. „Mám to. Ja si ľahnem na cestu, a keď pôjde jeep budem hrať mŕtveho. Pytliaci ma budú chcieť odtiahnuť z cesty a vtedy vyskočí Conor a vycerí svoje vegetariánske zuby. Potom žirafa Daisy strčí svoj dlhý krk do jeepu, pošepká Rinovi náš plán a rozviaže mu nohy, ten sa rozbehne a prevráti auto hore nohami, ujdeme, pôjdeme späť do svojej prérií a budeme žiť ako predtým“ vysvetlil krokodíl Kroko svojim tenkým a vtipným hlasom jeho plán. Nikto nebol z jeho plánu nadšený, ale keďže nemali lepší plán, skúsili to. Tiger Conor vystopoval Jeep. Obišli prériu skratkou a čakali ho na ceste, po ktorej smeroval. Kroko si ľahol na stred cesty. Jeep sa blížil. „Cssss! Zapišťali brzdy auta na ceste, ktoré zastavilo tesne pred krokodílom. Pytliaci sa pousmiali, vytiahli dlhé brokovnice a vybehli von. „Aha, aká trofej rovno do náručia“ tešili sa. Chytili krokodíla, zviazali mu všetky nohy a hodili ho do auta k Rinovi. Motor jeepu zareval a auto bolo preč. „Ááááá! Čo sa to stalo?“ panikárila žirafa Daisy. „Bol to príšerný plán! Teraz už majú aj krokodíla Kroka!“ narieka aj zebra Matilda. Ale tiger Conor nezúfal a pustil sa do stopovania jeepu. Matilda bola celá biela od strachu. Vlastne ona nemala čierne pásy, takže bola biela stále. Ako stopovali jeep, všimli si´, že zastavil. Rýchlo sa schovali za kaktus. Žirafe trčal dlhý krk ponad kaktus. „Pššt, pššt, skrč sa dole ty dlháňka“ šepkala zebra Matilda. Pytliaci vystúpili a vytiahli stany. Rozložili ich neďaleko svojho auta. Bol neskorý večer a tak sa uložili spať. Nosorožec Rino a krokodíl Kroko zostali zviazaní v aute. „To je naša šanca“ zavelil tiger Conor. Veľmi potichu sa plazili k jeepu. Mali šťastie, dvere zostali odomknuté. Conor a zebra Matilda odviazali krokodíla a nosorožca. Po tichu vyskočili po jednom z auta von. Conor sa rozhliadol, spočítal všetkých. Ale jeden mu chýbal.  Žirafa Daisy sa vytratila. „Kde sa stratila?“ čudoval sa Conor. „Pšt, pšt, tu som“ vystrčila dlhý krk spoza kaktusov. „Zbieram malé kaktusy, ktoré nastražím ako pascu pod kolesá jeepu, hehe“ uškŕňala sa Žirafa a roztrúsila malé kaktusy pod každé koleso. „No dobre, koniec srandy, ideme domov“ zavelil Conor.


Všetci sa zdvihli a potichučky sa vybrali domov. V tom zebra Matilda zakopla o šnúrku stanu, v ktorom spali pytliaci. Stan sa na nich zvalil a všetci štyria sa prebudili. Schmatli brokovnice a vyskočili na rovné nohy. Pred nimi stala ako od strachu skamenená Matilda, ktorú osvietil mesačný svit. „Ááááá! Biely duch utekajme!“ Vystrašení pytliaci naskákali do jeepu a šľapli na plyn. „Bóóm Bóóm Bóóm Bóóm!“ všetky štyri pneumatiky praskli na nastražených kaktusoch pod kolesami. Daisy, Matilda, Kroko, Rino a Conor sa od smiechu váľali po zemi. Pytliaci sa preľakli ešte viac a rozbehli sa pešo do hustej tmy. Zabudli si vziať aj svoje pušky. Veselá partička sa v dobrej nálade vracala domov.

Kroko a Rino sa ostatným poďakovali za to, že ich nenechali v štichu a zachránili ich. Pytliaci by im určite ublížili.  „Nemáte začo, sme jedna svorka a musíme sa navzájom o seba starať“ dodal hrubým hlasom Tiger Conor.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Legenda o troch jazdcoch

Legenda o troch jazdcoch

Legenda o troch jazdcoch

Kráľovstvo Gargatchoa zažíva kruté chvíle. Jeho obyvatelia žijú v strachu. Netvor Tenebris pustoší ich obilie a unáša ich dobytok. Kráľ povolal na pomoc troch jazdcov. Podarí sa im Tenebrisa zastaviť?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 5.7.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 946 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Legenda o troch jazdcoch

Obyvatelia dávneho kráľovstva Gargatchia rozprávajú príbeh o hrozivom netvorovi, ktorý pustošil ich kráľovstvo. Dokonca sa zachovali aj náčrty od obyvateľov, ktorí netvora videli na vlastné oči. Obyvatelia ho nazvali Tenebris.

Tenebris navštevoval ich kráľovstvo, pustošili úrodu a unášal dobytok, ktorý si obyvatelia chovali pre svoju obživu. Ľudia sa báli vychádzať po večeroch von, keďže Tenebris prichádzal za tmy. Naliehali na kráľa, aby sa o nich postaral, pretože ináč ho budú musieť vymeniť za schopnejšieho. Zúfalý kráľ hľadal riešenie, ako netvora poraziť. Povolal svojich najlepších vojakov a prikázal im Tenebrisa chytiť za každú cenu. Vojaci hrdo nasadli do sediel svojich koní a vyrazili na prípravu pascí a zbraní. Chystali sa cely deň. S príchodom noci boli pripravení Tenebrisa zajať. Po celom kráľovstve zaujali pozície odvážni vojaci. Čakali v úkrytoch na príšeru. V pokojnej noci sa nad ich hlavami začal vznášať tmavý tieň. Bol taký veľký, že zakryl až šiestich vojakov. Všetci boli v strehu. Uchopili svoje zbrane a pevne ich zovreli. Netrvalo dlho a Tenebris zaútočil. Troj-metrová obluda sa rútila na vojsko, ktoré nemalo najmenšiu šancu ho poraziť. Jednou silnou ranou ich desiatich rozmetal. Zo striech ho bombardovali šípy schovaných vojakov, ale tie sa na jeho silnom tele lámali a odpadávali. Vojaci rýchlo pochopili, že sa musia stiahnuť. Netvor opäť napáchal škodu na úrode a dobytku a utiekol preč. Polovica vojakov bola dolámaná a preľaknutá. Obyvatelia trpeli hladom, pretože im všetku úrodu zničil. Dochádzala im trpezlivosť a naliehali na kráľa, aby situáciu vyriešil. Kráľ pochopil, že jeho ľud trpí. Videl, že vojsko je príliš slabé na neľútostného netvora. Pochopil, že jeho kráľovstvo potrebuje pomoc. Preto vyhľadal mudrca v skale, ktorý mal 135 rokov a jeho vedomostí a skúseností boli famózne. Mudrc bol veľmi múdry a vynaliezavý. Volal sa Siriuson. Kráľ ho požiadal o pomoc. Vysvetlil mu, že ak nenájdu spôsob, ako zastaviť Tenebrisa, tak jeho kráľovstvo zahynie.  Siriuson vytiahol starý zväzok papiera. “Vezmi si, to kráľ môj. Je to legenda o troch jazdcoch, ktorí na svete porazili trojhlavého draka, zastavili divokých obrov a vraj porazili aj temných čarodejníkov. Legenda vraví, že sa ničoho neboja. V papieri je zakreslená mapa, kde je údajne ich domov. “Ďakujem Siriuson” poďakoval sa kráľ a odišiel. Pozrel si mapu a vydal sa hľadať troch jazdcov. Putoval sám tri dni a tri noci. Potom padol na kolena a zúfalý nariekal: “nikdy sa mi nepodarí nájsť troch jazdcov. Môj ľud je odsúdený k skaze“. A ako tak sedel a nariekal, ucítil nad sebou stáť postavu, ktorá nad ním držala chladnú ruku  “Kto si?“ Opýtal sa neznámy hlas. “Ja som kráľ Gargatchie. Moje kráľovstvo je vo veľkom ohrození. Zlý netvor ničí moje kráľovstvo a môj ľud trpí. Netvor sa volá Tenebris. Je veľký asi tri metre. Hlavu má z hyeny, telo svalnaté sťa gorila, laby veľké, ako medveď a krídla hrozivé  ako netopier“ popisoval kráľ hrozného netvora. Prišiel som sem nájsť troch jazdcov a požiadať ich o pomoc” vysvetľoval kráľ. “ My sme traja jazdci” odvetil jeden z nich, ktorý držal nad kráľom chladnú ruku.  “Vstaň a zaveď nás k svojmu kráľovstvu” odpovedal jazdec. Kráľ zdvihol hlavu, postavil sa a uvidel troch jazdcov. Jeden sedel na čiernom koni a mal oblečený dlhý čierny plášť, z rukávov mu trčali kovové otvory s kovovými šípmi. Na chrbte mal zavesený biely meč. Druhý jazdec sedel na bielom koni, mal oblečený dlhý biely plášť a cez plece mal prevesený meč. Tretí sedel na hnedom koni, mal oblečený dlhy hnedý plášť a cez plece mal prevesené dve palice. Kráľ si vyskočil na koňa k čiernemu jazdcovi a ukázal im smer.  Jazdci dorazili do kráľovstva a vysadili kráľa.  “Ideme do tmy a nájdeme netvora Tenebris. Ty zostaň tu, my sa do svitania vrátime aj so zviazaným netvorom” prehovoril čierny jazdec. Dupli do sediel a vydali sa hľadať Tenebrisa. Po hodine hľadania zazreli, ako sa nad ich hlavami vznáša niečo veľké. Pochopili, že to bude on, ten ktorého  im opisoval kráľ. Zastavili svoje kone a tieň sa začal na zemi zväčšovať. Hneď im došlo, že Tenebris letí priamo na nich. Rozostúpili sa a čakali. “Booom” zatriasla sa zem. Obrovský netvor zosadol na zem. Otvoril ústa, vyceril zuby a zareval tak hlasno, že sa aj vetvičky na stromoch zatriasli. Tenebris obrovskou silou rozhodil ruky a zhodil jazdcov na zem, ale čierny jazdec odskočil a vzdialil sa. Biely a hnedý jazdec ležali na zemi a Tenebris sa ich chystal roztrhnúť. Čierny jazdec vystrel obe ruky a spod rukávov mu trčali kovové kuše, z ktorých vystrelil hneď 8 šípov. Ale neboli to hocijaké šípy. Boli celé kovové s titánovou špičkou. Zasiahli Tenebrisa do chrbta a ten sa zvalil na zem. Postavil sa opäť na nohy a rozzúrený bežal priamo na čierneho jazdca. V tom sa zo zeme zdvihli biely a hnedý jazdec. Biely jazdec jedným úderom meča sťal strom, ktorý padol priamo pred Tenebrisa a privalil mu pravú nohu. Hnedý jazdec ho zviazal pomocou palice lasa. Z dreva vyrobili veľké nosidlá a položili naň zviazaného Tenebrisa. Zapriahli svojich troch koňov a zamierili si to do kráľovstva. Pred bránami ich už čakal netrpezlivý kráľ. Veľmi sa zaradoval, keď zbadal troch jazdcov, ako nesú zviazaného netvora. “Tak ako sme sľúbili, sme tu ešte pred svitaním aj so zajatým netvorom” odvetil čierny jazdec. Kráľ bol tak šťastný, že prikázal priniesť tri mešce zlata a každému z jazdcov dal jeden. Prikázal priniesť pečené prasa a pohostil ich. Zobudil všetkých obyvateľov a ukázal im uviazaného Tenebrisa. Všetci sa radovali a velebili troch jazdcov. Oslavy pokračovali až do rána. Tenebrisa hodili do žalára.

Král oznámil, že sa ho pokúsia skrotiť. Budú ho kŕmiť a ukážu mu, že nie je potrebné kradnúť a pustošiť ich úrodu a dobytok. Skroteného a vychovaného netvora použijú na obranu svojho kráľovstva Gargatchia.

Obyvatelia dávneho kráľovstva Gargatchia rozprávajú príbeh o hrozivom netvorovi, ktorý pustošil ich kráľovstvo. Dokonca sa zachovali aj náčrty od obyvateľov, ktorí netvora videli na vlastné oči. Obyvatelia ho nazvali Tenebris.

 Tenebris navštevoval ich kráľovstvo, pustošili úrodu a unášal dobytok, ktorý si obyvatelia chovali pre svoju obživu. Ľudia sa báli vychádzať po večeroch von, keďže Tenebris prichádzal za tmy. Naliehali na kráľa, aby sa o nich postaral, pretože ináč ho budú musieť vymeniť za schopnejšieho. Zúfalý kráľ hľadal riešenie, ako netvora poraziť. Povolal svojich najlepších vojakov a prikázal im Tenebrisa chytiť za každú cenu. Vojaci hrdo nasadli do sediel svojich koní a vyrazili na prípravu pascí a zbraní. Chystali sa cely deň. S príchodom noci boli pripravení Tenebrisa zajať. Po celom kráľovstve zaujali pozície odvážni vojaci. Čakali v úkrytoch na príšeru. V pokojnej noci sa nad ich hlavami začal vznášať tmavý tieň. Bol taký veľký, že zakryl až šiestich vojakov. Všetci boli v strehu. Uchopili svoje zbrane a pevne ich zovreli. Netrvalo dlho a Tenebris zaútočil. Troj-metrová obluda sa rútila na vojsko, ktoré nemalo najmenšiu šancu ho poraziť. Jednou silnou ranou ich desiatich rozmetal. Zo striech ho bombardovali šípy schovaných vojakov, ale tie sa na jeho silnom tele lámali a odpadávali. Vojaci rýchlo pochopili, že sa musia stiahnuť. Netvor opäť napáchal škodu na úrode a dobytku a utiekol preč. Polovica vojakov bola dolámaná a preľaknutá. Obyvatelia trpeli hladom, pretože im všetku úrodu zničil. Dochádzala im trpezlivosť a naliehali na kráľa, aby situáciu vyriešil. Kráľ pochopil, že jeho ľud trpí. Videl, že vojsko je príliš slabé na neľútostného netvora. Pochopil, že jeho kráľovstvo potrebuje pomoc. Preto vyhľadal mudrca v skale, ktorý mal 135 rokov a jeho vedomostí a skúseností boli famózne. Mudrc bol veľmi múdry a vynaliezavý. Volal sa Siriuson. Kráľ ho požiadal o pomoc. Vysvetlil mu, že ak nenájdu spôsob, ako zastaviť Tenebrisa, tak jeho kráľovstvo zahynie.  Siriuson vytiahol starý zväzok papiera. “Vezmi si, to kráľ môj. Je to legenda o troch jazdcoch, ktorí na svete porazili trojhlavého draka, zastavili divokých obrov a vraj porazili aj temných čarodejníkov. Legenda vraví, že sa ničoho neboja. V papieri je zakreslená mapa, kde je údajne ich domov. “Ďakujem Siriuson” poďakoval sa kráľ a odišiel. Pozrel si mapu a vydal sa hľadať troch jazdcov. Putoval sám tri dni a tri noci. Potom padol na kolena a zúfalý nariekal: “nikdy sa mi nepodarí nájsť troch jazdcov. Môj ľud je odsúdený k skaze“. A ako tak sedel a nariekal, ucítil nad sebou stáť postavu, ktorá nad ním držala chladnú ruku  “Kto si?“ Opýtal sa neznámy hlas. “Ja som kráľ Gargatchie. Moje kráľovstvo je vo veľkom ohrození. Zlý netvor ničí moje kráľovstvo a môj ľud trpí. Netvor sa volá Tenebris. Je veľký asi tri metre. Hlavu má z hyeny, telo svalnaté sťa gorila, laby veľké, ako medveď a krídla hrozivé  ako netopier“ popisoval kráľ hrozného netvora. Prišiel som sem nájsť troch jazdcov a požiadať ich o pomoc” vysvetľoval kráľ. “ My sme traja jazdci” odvetil jeden z nich, ktorý držal nad kráľom chladnú ruku.  “Vstaň a zaveď nás k svojmu kráľovstvu” odpovedal jazdec. Kráľ zdvihol hlavu, postavil sa a uvidel troch jazdcov. Jeden sedel na čiernom koni a mal oblečený dlhý čierny plášť, z rukávov mu trčali kovové otvory s kovovými šípmi. Na chrbte mal zavesený biely meč. Druhý jazdec sedel na bielom koni, mal oblečený dlhý biely plášť a cez plece mal prevesený meč. Tretí sedel na hnedom koni, mal oblečený dlhy hnedý plášť a cez plece mal prevesené dve palice. Kráľ si vyskočil na koňa k čiernemu jazdcovi a ukázal im smer.  Jazdci dorazili do kráľovstva a vysadili kráľa.  “Ideme do tmy a nájdeme netvora Tenebris. Ty zostaň tu, my sa do svitania vrátime aj so zviazaným netvorom” prehovoril čierny jazdec. Dupli do sediel a vydali sa hľadať Tenebrisa. Po hodine hľadania zazreli, ako sa nad ich hlavami vznáša niečo veľké. Pochopili, že to bude on, ten ktorého  im opisoval kráľ. Zastavili svoje kone a tieň sa začal na zemi zväčšovať. Hneď im došlo, že Tenebris letí priamo na nich. Rozostúpili sa a čakali. “Booom” zatriasla sa zem. Obrovský netvor zosadol na zem. Otvoril ústa, vyceril zuby a zareval tak hlasno, že sa aj vetvičky na stromoch zatriasli. Tenebris obrovskou silou rozhodil ruky a zhodil jazdcov na zem, ale čierny jazdec odskočil a vzdialil sa. Biely a hnedý jazdec ležali na zemi a Tenebris sa ich chystal roztrhnúť. Čierny jazdec vystrel obe ruky a spod rukávov mu trčali kovové kuše, z ktorých vystrelil hneď 8 šípov. Ale neboli to hocijaké šípy. Boli celé kovové s titánovou špičkou. Zasiahli Tenebrisa do chrbta a ten sa zvalil na zem. Postavil sa opäť na nohy a rozzúrený bežal priamo na čierneho jazdca. V tom sa zo zeme zdvihli biely a hnedý jazdec. Biely jazdec jedným úderom meča sťal strom, ktorý padol priamo pred Tenebrisa a privalil mu pravú nohu. Hnedý jazdec ho zviazal pomocou palice lasa. Z dreva vyrobili veľké nosidlá a položili naň zviazaného Tenebrisa. Zapriahli svojich troch koňov a zamierili si to do kráľovstva.



Pred bránami ich už čakal netrpezlivý kráľ. Veľmi sa zaradoval, keď zbadal troch jazdcov, ako nesú zviazaného netvora. “Tak ako sme sľúbili, sme tu ešte pred svitaním aj so zajatým netvorom” odvetil čierny jazdec. Kráľ bol tak šťastný, že prikázal priniesť tri mešce zlata a každému z jazdcov dal jeden. Prikázal priniesť pečené prasa a pohostil ich. Zobudil všetkých obyvateľov a ukázal im uviazaného Tenebrisa. Všetci sa radovali a velebili troch jazdcov. Oslavy pokračovali až do rána. Tenebrisa hodili do žalára.

Král oznámil, že sa ho pokúsia skrotiť. Budú ho kŕmiť a ukážu mu, že nie je potrebné kradnúť a pustošiť ich úrodu a dobytok. Skroteného a vychovaného netvora použijú na obranu svojho kráľovstva Gargatchia.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Šamanova dcéra

Šamanova dcéra

Šamanova dcéra

Príbeh o indiánoch z kmeňa Apache, ktorí sa bránili útokom kovbojov. Šamanova dcéra bola veľmi rozvážna a múdra. S jej pokojnou povahou dokázala skrotiť napätie a dosiahnuť mier.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 14.6.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1035 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Apache je kmeň severoamerických indiánov, ktorí si pokojne žili vo svojej osade, kočovali a spoznávali bohatstvo prírody. Mladá indiánka Biela medvedica, rada nasávala vedomosti od svojho otca, ktorý bol v kmene šamanom.

Ich pokojný život narušil až príchod moderného človeka na ich územie. Čoraz viac rozpínajúca sa komunita kovbojov si zaberala územie v každom kúte Ameriky. Bez ohľadu na pôvodných obyvateľov pustošili a ničili indiánske rezervácie. Stavali svoje drevené mestečká a budovali sieť železníc. Toto rozťahovanie začalo zasahovať aj do teritória kmeňa Apache. Kovboji ich vytláčali zo svojich rezervácií, unášali mladých indiánov a nútili ich tvrdo pracovať na svojej železničnej trati. Mladé indiánky využívali na domáce práce.

Náčelník kmeňa Apache „Sediaci býk“ zvolal všetkých indiánov k veľkému ohňu. Miestny šaman, ktorý sa volal „Biele pierko“, pripravoval nápoj, z ktorého sa mali všetci napiť, aby mali jasnejšie myšlienky. Pri práci mu pomáhala jeho dcéra Biela medvedica. Náčelník hlasno zvolal a všetci si posadali okolo ohňa. Tri krát hlasno zakričali „hu hu hu hu hu“ a začali si kolovať v kruhu čašu, z ktorej pili nápoj a fajčili veľkú fajku. „Musíme zastaviť kovbojov, ktorí kradnú územia, ničia osady, z našich bratov si robia otrokov a z našich žien upratovačky. Kmeň Apache sa nikdy nepodriadi takémuto systému“ hrdo prehovoril náčelník  Sediaci býk. Po jeho pravici sedel šaman Biele pierko a tiež prehovoril: „včera v noci som mal videnie a videl som bieleho muža v koženom klobúku, ako zapaľuje našu osadu“. Celý kmeň sa preľakol. „Nebojte sa. Strach je choroba, neťahajme si ho medzi nás“ prehovorila šamanova dcéra Biela medvedica. Tá vedela vždy s chladnou hlavou múdro poradiť.

Sotva dohovorila a z diaľky sa rútil sneho-biely kôň, ktorý niesol jedného z ich bratov. Bol na smrť preľaknutý a ledva lapal po dychu. Zosadol z koňa a posadil sa k ostatným k ohňu. Podali mu čašu s nápojom a fajku na upokojenie. „Upokoj sa, a povedz nám čo ťa tak vyľakalo“ hovorí šamanova dcéra Biela medvedica. „Bol som za hranicami územia Apache, až tam, kde slnko večer odchádza na spánok. Až za pohorím Medvedia hlava, kde som videl koče bielych tvári. Bolo ich aspoň 3 stovky. Niesli zo sebou sudy pušného prachu a plné koče zbraní. Odhadujem, že kým slnko jeden krát obehne oblohu a Mesiac osvieti prériu, bude ich konvoj v našej osade“.  „Kovboji sa blížia. Budeme bojovať a budeme chrániť  svoje územie, našich bratov, ženy a deti“ statočne dodal náčelník Sediaci býk. Za úsvitu indiáni pripravovali nástrahy. Vykopávali diery, ktoré potom prikryli suchým lístím, brúsili šípy a na horúcom ohni tvarovali hroty šípov. Ženy a deti schovali v ďalekej jaskyni, aby ich ochránili. Zostala len šamanova dcéra, ktorá statočným indiánom pripravovala uspávacie šípky. Slnko prešlo celou oblohou a stratilo sa za horizontom. Mesiac osvietil oblohu a statoční indiáni z kmeňa Apache boli pripravení. V diaľke sa prášilo z kolies kočov a ozýval sa mohutný dupot koní, na ktorých sa niesli kovboji. Rútili sa hlasno k rezervácii Apache. Ako sa približovali , začali padať prvé kone a koče s kovbojmi do veľkých jám, ktoré boli zakryté lístím. Bola to pasca a fungovala perfektne. Strhla sa bitka a indiáni vyliezli z úkrytov.  Bojovali statočne. Šamanova dcéra Biela medvedica sa schovala v stane a z úzkej trubičky fúkala uspávacie šípky do kovbojov. Ale kovboji si ju všimli, prikradli sa do stanu a navliekli jej vrece na hlavu. Nasadli na kone a utekali späť so vzácnou korisťou. Indiáni sa chvíľu radovali, že sa im podarilo kovbojov zastrašiť, ale šaman si všimol, že jeho dcéra bola zajatá kovbojmi. Padol na kolená a horko zaplakal. Podišiel k nemu náčelník, chytil ho za rameno a šepol „privedieme ju späť domov“ a plným hrdlom vykríkol „hu hu hu hu hu“. Indiáni vyskočili na kone a dali sa do sledovania kovbojov. Keďže v stopovaní boli majstri, držali sa teplej stopy. Kovboji dorazili do svojho dočasného tábora pod Medveďou hlavou. Zajatú šamanovu dcéru hodili do malej klietky, bez vody a jedla. Všetci začali hodovať a tešili sa zo vzácneho úlovku. To ešte netušili, že ich Indiáni z kopca pozorovali a čakali na správny moment. S rastúcou nocou začali kovboji zaspávať. Napokon zaspal aj posledný a oheň pomaly vyhasínal. Vtedy indiáni potichu zliezli z hory. Vnikli do tábora a bojovým pokrikom prepadli spiacich kovbojov. Strhla sa ďalšia bitka, v ktorej už mali prevahu indiáni. Jeden z ostrých šípov zasiahol mladého kovboja do pravej nohy. V bolestiach sa zvalil na zem. Dopadol vedľa klietky, v ktorej bola uväznená šamanova dcéra Biela medvedica. „Mladý kovboj, ak má vyslobodíš môžem ti pomôcť. Môj otec je šaman a odovzdal mi veľa vedomostí o sile prírody. Pripravím ti rýchly obklad zo zmesi rastlín a kvetov, ktoré ťa zbavia bolesti a zachránia ti nohu“ prehovorila Biela medvedica. A mladý kovboj v strachu, že príde o svoju nohu súhlasil. Odomkol klietku a pustil ju von. Biela medvedica splnila svoj sľub. Nazbierala potrebné listy a kvety, vytlačila z nich extrakt pomocou kameňa a namastila mu ranu. Vytiahla malú ihlu, nahriala ju na ohni a dieru v nohe zašila. Bolesti prešli, krvácanie sa zastavilo. Rana bola stabilizovaná. Mladý kovboj bol vďačný Bielej medvedici a niekoľko krát sa jej poďakoval. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Veľmi mi to pomohlo. Vy indiáni nie ste takí zlí, ako to hovoria starší kovboji. Mimochodom volám sa Joe“ predstavil sa.  „Vaše obsadzovanie území je bezvýznamné, môžete si zabrať nejaké voľné územia a našu osadu nechať na pokoji“ prehovorila Biela medvedica. Joe sa zamyslel a súhlasil. Vzal mladú indiánku za ruku a postavil sa v strede bojiska. Indiáni a kovboji prestali bojovať a upriamili pohľad na mladého kovboja, ako sa drží za ruku so šamanovu dcérou. „Prestaňte bojovať. Kmeň Apache je dobrosrdečný. Nezaslúžia si pustošenie svojich osád. Predsa si môžeme nájsť územie, ktoré nepatrí nikomu a tam postavíme sieť železníc. Nemusíme ničiť iný domov pre naše túžby“ vysvetľoval mladý Joe.  Podišiel k nim generál kovbojov: „myslím si, že túto mladík má pravdu“ a presunul sa k náčelníkovi Apache. Podal mu ruku na znak mieru. Indiáni prijali mier a kovboji sa stiahli. Opustili osadu indiánov a našli si neutrálne miesto pre svoju sieť železníc.

Šamanova dcéra Biela medvedica ukázala, že sa netreba báť spraviť prvý krok. Práve ten sa v živote robí najťažšie. Aj dve rozdielne kultúry môžu spoločne fungovať, ak budú rešpektovať záujmy toho druhého.

Apache je kmeň severoamerických indiánov, ktorí si pokojne žili vo svojej osade, kočovali a spoznávali bohatstvo prírody. Mladá indiánka Biela medvedica, rada nasávala vedomosti od svojho otca, ktorý bol v kmene šamanom.

Ich pokojný život narušil až príchod moderného človeka na ich územie. Čoraz viac rozpínajúca sa komunita kovbojov si zaberala územie v každom kúte Ameriky. Bez ohľadu na pôvodných obyvateľov pustošili a ničili indiánske rezervácie. Stavali svoje drevené mestečká a budovali sieť železníc. Toto rozťahovanie začalo zasahovať aj do teritória kmeňa Apache. Kovboji ich vytláčali zo svojich rezervácií, unášali mladých indiánov a nútili ich tvrdo pracovať na svojej železničnej trati. Mladé indiánky využívali na domáce práce.

Náčelník kmeňa Apache „Sediaci býk“ zvolal všetkých indiánov k veľkému ohňu. Miestny šaman, ktorý sa volal „Biele pierko“, pripravoval nápoj, z ktorého sa mali všetci napiť, aby mali jasnejšie myšlienky. Pri práci mu pomáhala jeho dcéra Biela medvedica. Náčelník hlasno zvolal a všetci si posadali okolo ohňa. Tri krát hlasno zakričali „hu hu hu hu hu“ a začali si kolovať v kruhu čašu, z ktorej pili nápoj a fajčili veľkú fajku. „Musíme zastaviť kovbojov, ktorí kradnú územia, ničia osady, z našich bratov si robia otrokov a z našich žien upratovačky. Kmeň Apache sa nikdy nepodriadi takémuto systému“ hrdo prehovoril náčelník  Sediaci býk. Po jeho pravici sedel šaman Biele pierko a tiež prehovoril: „včera v noci som mal videnie a videl som bieleho muža v koženom klobúku, ako zapaľuje našu osadu“. Celý kmeň sa preľakol. „Nebojte sa. Strach je choroba, neťahajme si ho medzi nás“ prehovorila šamanova dcéra Biela medvedica. Tá vedela vždy s chladnou hlavou múdro poradiť.

Sotva dohovorila a z diaľky sa rútil sneho-biely kôň, ktorý niesol jedného z ich bratov. Bol na smrť preľaknutý a ledva lapal po dychu. Zosadol z koňa a posadil sa k ostatným k ohňu. Podali mu čašu s nápojom a fajku na upokojenie. „Upokoj sa, a povedz nám čo ťa tak vyľakalo“ hovorí šamanova dcéra Biela medvedica. „Bol som za hranicami územia Apache, až tam, kde slnko večer odchádza na spánok. Až za pohorím Medvedia hlava, kde som videl koče bielych tvári. Bolo ich aspoň 3 stovky. Niesli zo sebou sudy pušného prachu a plné koče zbraní. Odhadujem, že kým slnko jeden krát obehne oblohu a Mesiac osvieti prériu, bude ich konvoj v našej osade“.  „Kovboji sa blížia. Budeme bojovať a budeme chrániť  svoje územie, našich bratov, ženy a deti“ statočne dodal náčelník Sediaci býk. Za úsvitu indiáni pripravovali nástrahy. Vykopávali diery, ktoré potom prikryli suchým lístím, brúsili šípy a na horúcom ohni tvarovali hroty šípov. Ženy a deti schovali v ďalekej jaskyni, aby ich ochránili. Zostala len šamanova dcéra, ktorá statočným indiánom pripravovala uspávacie šípky. Slnko prešlo celou oblohou a stratilo sa za horizontom. Mesiac osvietil oblohu a statoční indiáni z kmeňa Apache boli pripravení. V diaľke sa prášilo z kolies kočov a ozýval sa mohutný dupot koní, na ktorých sa niesli kovboji. Rútili sa hlasno k rezervácii Apache. Ako sa približovali , začali padať prvé kone a koče s kovbojmi do veľkých jám, ktoré boli zakryté lístím. Bola to pasca a fungovala perfektne. Strhla sa bitka a indiáni vyliezli z úkrytov.  Bojovali statočne. Šamanova dcéra Biela medvedica sa schovala v stane a z úzkej trubičky fúkala uspávacie šípky do kovbojov. Ale kovboji si ju všimli, prikradli sa do stanu a navliekli jej vrece na hlavu. Nasadli na kone a utekali späť so vzácnou korisťou. Indiáni sa chvíľu radovali, že sa im podarilo kovbojov zastrašiť, ale šaman si všimol, že jeho dcéra bola zajatá kovbojmi. Padol na kolená a horko zaplakal. Podišiel k nemu náčelník, chytil ho za rameno a šepol „privedieme ju späť domov“ a plným hrdlom vykríkol „hu hu hu hu hu“. Indiáni vyskočili na kone a dali sa do sledovania kovbojov. Keďže v stopovaní boli majstri, držali sa teplej stopy. Kovboji dorazili do svojho dočasného tábora pod Medveďou hlavou. Zajatú šamanovu dcéru hodili do malej klietky, bez vody a jedla. Všetci začali hodovať a tešili sa zo vzácneho úlovku. To ešte netušili, že ich Indiáni z kopca pozorovali a čakali na správny moment. S rastúcou nocou začali kovboji zaspávať. Napokon zaspal aj posledný a oheň pomaly vyhasínal. Vtedy indiáni potichu zliezli z hory. Vnikli do tábora a bojovým pokrikom prepadli spiacich kovbojov. Strhla sa ďalšia bitka, v ktorej už mali prevahu indiáni. Jeden z ostrých šípov zasiahol mladého kovboja do pravej nohy. V bolestiach sa zvalil na zem. Dopadol vedľa klietky, v ktorej bola uväznená šamanova dcéra Biela medvedica. „Mladý kovboj, ak má vyslobodíš môžem ti pomôcť. Môj otec je šaman a odovzdal mi veľa vedomostí o sile prírody. Pripravím ti rýchly obklad zo zmesi rastlín a kvetov, ktoré ťa zbavia bolesti a zachránia ti nohu“ prehovorila Biela medvedica. A mladý kovboj v strachu, že príde o svoju nohu súhlasil.



Odomkol klietku a pustil ju von. Biela medvedica splnila svoj sľub. Nazbierala potrebné listy a kvety, vytlačila z nich extrakt pomocou kameňa a namastila mu ranu. Vytiahla malú ihlu, nahriala ju na ohni a dieru v nohe zašila. Bolesti prešli, krvácanie sa zastavilo. Rana bola stabilizovaná. Mladý kovboj bol vďačný Bielej medvedici a niekoľko krát sa jej poďakoval. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Veľmi mi to pomohlo. Vy indiáni nie ste takí zlí, ako to hovoria starší kovboji. Mimochodom volám sa Joe“ predstavil sa.  „Vaše obsadzovanie území je bezvýznamné, môžete si zabrať nejaké voľné územia a našu osadu nechať na pokoji“ prehovorila Biela medvedica. Joe sa zamyslel a súhlasil. Vzal mladú indiánku za ruku a postavil sa v strede bojiska. Indiáni a kovboji prestali bojovať a upriamili pohľad na mladého kovboja, ako sa drží za ruku so šamanovu dcérou. „Prestaňte bojovať. Kmeň Apache je dobrosrdečný. Nezaslúžia si pustošenie svojich osád. Predsa si môžeme nájsť územie, ktoré nepatrí nikomu a tam postavíme sieť železníc. Nemusíme ničiť iný domov pre naše túžby“ vysvetľoval mladý Joe.  Podišiel k nim generál kovbojov: „myslím si, že túto mladík má pravdu“ a presunul sa k náčelníkovi Apache. Podal mu ruku na znak mieru. Indiáni prijali mier a kovboji sa stiahli. Opustili osadu indiánov a našli si neutrálne miesto pre svoju sieť železníc.

Šamanova dcéra Biela medvedica ukázala, že sa netreba báť spraviť prvý krok. Práve ten sa v živote robí najťažšie. Aj dve rozdielne kultúry môžu spoločne fungovať, ak budú rešpektovať záujmy toho druhého.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Kúzelná konzerva 2

Kúzelná konzerva 2

Kúzelná konzerva 2

V prvej časti si Oscar s Alicou zakúpili na jarmoku kúzelnú konzervu. Netušili však, že zažijú vesmírne dobrodružstvo. Po návšteve planéty a zlatej hviezdy navštívia ďalšiu vesmírnu krásu a spoznajú nových vesmírne bytosti.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 28.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1071 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Oscar a Alica zažili dych berúci zážitok s kúzelnou konzervou, ktorú si zakúpili od starčeka na jarmoku. Konzerva ich premiestnila do vesmíru, kde si pozreli krásy prekračujúce hranice Zeme.

Ráno po úžasnej ceste vesmírom sa Alica zobudila ako prvá a hneď utekala do Oscarovej izby. „Oscar, ešte spíš?“ pýtala sa. „Nie, už nie“ odpovedal. Alica vkročila do izby a sadla si k Oscarovi na posteľ. „Poďme dnes na ďalšiu dobrodružnú cestu vesmírom“ navrhla. Samozrejme, že Oscar nenamietal a súhlasil. Obaja fantazírovali, čo chcú vo vesmíre navštíviť. „Môžeme sa vybrať na Jupiter či Saturn alebo sa pozrieť na čiernu dieru“ hlasno premýšľal Oscar. „Alebo sa pozrieme na Venušu“ navrhuje Alica. Natešení leteli schodmi dole do kuchyne. Presvedčili sa, či sú tam sami a pristúpili k chladničke. Obaja chmatli dvierka chladničky a natiahli ruky po kúzelnej konzerve. Chytili obaja viečko, zatvorili oči a otvorili konzervu. Čakali to isté, ako keď ju otvorili prvý krát. Ale keď otvorili oči, stále sedeli v kuchyni na podlahe. Pozreli sa na konzervu, ale v nej boli len sardinky. „Čo sa to stalo Oscar? Prečo nie sme vo vesmíre? A prečo sú vo vnútri sardinky? Máme správnu konzervu?“ čudovala sa Alica.  Oscar otočil konzervu a všimol si nápis ANDROMÉDA, čo znamenalo, že áno, majú správnu konzervu. Zatvorili ju a vložili späť do chladničky. Posadili sa na lavičku v záhrade a chvíľu na seba pozerali. Nechápali, čo sa to stalo. „Myslíš, že to bol len sen?  Že sme včera neboli vo vesmíre, a že žiadna kúzelná konzerva neexistuje? Že je to len výplod našej fantázie?“ pýtal sa Oscar Alice. „Čo to táraš Oscar? Nebol to žiadny sen! Bola to skutočnosť. Naozaj sme boli vo vesmíre“ tvrdila Alica. „Počkaj, mám nápad ako to overíme. Na zlatej hviezde nám predsa mystická bytosť v zlatom plášti darovala zlatý prášok, pamätáš?“ pýtal sa Oscar. Alici to hneď došlo. Vyskočila z lavičky a rozbehla sa do izby, kde pod posteľou ukryli zlatý prášok. Alica sa vrhla pod posteľ. Oscar ju dobehol. A naozaj. Bolo tam malé vrecúško so zlatým práškom. „Tak predsa to bolo skutočné! Nebol to žiadny sen!“ tešil sa Oscar. Ale stále nebola zodpovedaná druhá otázka. Prečo sa po otvorení konzervy nedostali do vesmíru, ale namiesto toho bola konzerva plná sardiniek? Opäť zišli dole na záhradu a posadili sa na lavičku. Ako tak premýšľali Oscarovi to došlo. „Alica! Máme predsa zlatý prášok, ktorý každej bytosti s dobrým úmyslom splní želanie. Použime prášok na rozuzlenie problému s konzervou“ navrhoval Oscar. Alica prikývla. Vysypali zlatý prášok do dlane a vyslovili svoje prianie: „Chceme vedieť, prečo nás kúzelná konzerva nepremiestnila do vesmíru, ale bola plná rýb“. Zlatý prášok sa zdvihol do malého vzdušného víru. Chvíľočku takto letel a potom sa vysypal do Oscarovej dlane. Prášok vytvoril dve slová: NOCTE DEMUM. Obaja si prečítali tento odkaz, ale nechápali jeho význam.  Rozbehli sa za starkou v záhrade a opýtali sa jej: „Starká, starká, čo znamená NOCTE DEMUM?“ Nuž, ale starenka to nevedela. Rozbehli sa k rodičom a opýtali sa na to isté. Ale ani oni im nevedeli odpovedať. Napadlo ich, že v susedstve žije učiteľ. Učí na gymnáziu a je veľmi múdry. Zaklopali mu na dvere a povedali záhadné slova. „Deti, sú to latinské slová „NOCTE DEMUM“ a znamenajú „iba v noci“ odpovedal učiteľ. Oscar a Alica sa poďakovali a utekali späť domov. Obom to hneď došlo. Kúzelná konzerva funguje len v noci. Preto v nej boli sardinky, pretože ju otvorili ráno počas dňa. Počkali do zotmenia a s nástupom noci vytiahli kúzelnú konzervu z chladničky, posadili sa do stredu kuchyne na podlahu a otvorili ju. Z konzervy v tmavej kuchyni vystrelilo úžasné svetlo, vesmírny prach a žiarivé hviezdy s planétami. Všetko pohltila tma  a navôkol sa roztancovalo kopec krásnych svetielok. Alica a Oscar sa opäť ocitli vo vesmíre. Boli nadšení. Už vedeli ako sa pohybovať, a tak sa pustili strmhlav do vesmíru. „Oscar. Vždy som sa chcela zblízka pozrieť na kométu. Vždy ju sledujeme doma zo záhrady, ako si letí oblohou. Nájdime jednu z nich a poďme ju preskúmať“ navrhla Alica. Oscar súhlasil, a tak sa rozhliadli vesmírom po kométe. Po chvíľke hľadania zhliadli krásnu kométu. „Alica pozri! To je Halleyho kométa“ zvolal Oscar a vyrazili smerom k nej. Spolu s Alicou ju dobehli a zoskočili na jej povrch. Bolo to neuveriteľné. Halleyho kométa letela tisíckami kilometrov za hodinu. Bola to vzrušujúce viesť sa, na tak rýchlom vesmírnom telese.  Upútal ich otvor na povrchu. „Čo sa skrýva pod týmto povrchom?“ pýta sa Alica. Oscar tri krát zaťukal na otvor a ten sa otvoril. Do hĺbky kométy viedol rebrík. Obaja zatajili dych a zostúpili do útrob Helleyho kométy. Bola to malá vesmírna mašinka. Malé biele postavičky s červenými vlasmi neboli vyššie ako 30 centimetrov. Pobehovali okolo Alici a Oscara hore dole a v rukách mali sklenené a žiarivé guľôčky. Napokon Oscar prehovoril: „Ahojte. Kto ste?“. V tom sa všetci bieli pracovníci kométy zastavili a otočili sa k Oscarovi a Alici. „My sme kométnici, sme vesmírny zapisovači. A kto ste vy?“ odpovedal jeden z bielych zapisovačov. Alica im vysvetlila, kto sú a odkiaľ prichádzajú. „A čo to  zapisujete?“ pokračuje v otázkach Alica. Kométnik začal vysvetľovať: „letíme v kométe cez celý vesmír, v ktorom sa vyskytuje milióny galaxií. Zapisujeme ich našou predstavivosťou, ktorú potom vložíme do malých sklenených guľôčok. Pozrite sa“ a kométnik im podal sklenenú guľôčku s galaxiou. Obzerali ju dookola. Bola nádherná. Pompézna. Ukrývala v sebe predstavivosť zloženú z miliónov malých hviezd a planét. „A kam veziete všetky tie guľôčky?“ vyzvedá Oscar. „Všetky tieto sklenené guľôčky, ktoré ukrývajú Galaxie, vezieme na planétu SOMNIUM. Vytvárame z nich obrovskú pyramídu, ktorej vrchol vysiela rozprávkové sny do vesmíru. Slúžia na to, aby sa všetkým živým bytostiam snívali nádherné rozprávkové sny“ vysvetlil kométnik. Vzal Alicu a Oscara o poschodie nižšie a ukázal im prácu. Plná miestnosť  sklenených guľôčok s galaxiami vo vnútri. „Vyberte si jednu a vezmite si ju so sebou. Bude Vám prinášať krásne sny každú noc“ ponúkol kométnik. Neváhali a spoločne si vybrali jednu sklenenú guľôčku so špirálovitou galaxiou. Kúzelná nádhera plna miliónov hviezd.

Vrúcne sa poďakovali za darček a poprosili kométnikov, či im neukážu cestu domov. Boli však ďaleko od Zeme, a tak kométnici zmenili kurz a obrovskou rýchlosťou sa dostali do elipsovitej dráhy Zeme. Halleyho kométa spomalila a Oscar s Alicou vyleteli von z kométy. Chytili sa za ruky a zatvorili oči.

Keď ich znova otvorili boli opäť na podlahe uprostred kuchyni. Vzali sklenenú guľôčku s galaxiou a ukryli ju pod posteľ k mešcu so zlatým práškom.

Oscar a Alica zažili dych berúci zážitok s kúzelnou konzervou, ktorú si zakúpili od starčeka na jarmoku. Konzerva ich premiestnila do vesmíru, kde si pozreli krásy prekračujúce hranice Zeme.

Ráno po úžasnej ceste vesmírom sa Alica zobudila ako prvá a hneď utekala do Oscarovej izby. „Oscar, ešte spíš?“ pýtala sa. „Nie, už nie“ odpovedal. Alica vkročila do izby a sadla si k Oscarovi na posteľ. „Poďme dnes na ďalšiu dobrodružnú cestu vesmírom“ navrhla. Samozrejme, že Oscar nenamietal a súhlasil. Obaja fantazírovali, čo chcú vo vesmíre navštíviť. „Môžeme sa vybrať na Jupiter či Saturn alebo sa pozrieť na čiernu dieru“ hlasno premýšľal Oscar. „Alebo sa pozrieme na Venušu“ navrhuje Alica. Natešení leteli schodmi dole do kuchyne. Presvedčili sa, či sú tam sami a pristúpili k chladničke. Obaja chmatli dvierka chladničky a natiahli ruky po kúzelnej konzerve. Chytili obaja viečko, zatvorili oči a otvorili konzervu. Čakali to isté, ako keď ju otvorili prvý krát. Ale keď otvorili oči, stále sedeli v kuchyni na podlahe. Pozreli sa na konzervu, ale v nej boli len sardinky. „Čo sa to stalo Oscar? Prečo nie sme vo vesmíre? A prečo sú vo vnútri sardinky? Máme správnu konzervu?“ čudovala sa Alica.  Oscar otočil konzervu a všimol si nápis ANDROMÉDA, čo znamenalo, že áno, majú správnu konzervu. Zatvorili ju a vložili späť do chladničky. Posadili sa na lavičku v záhrade a chvíľu na seba pozerali. Nechápali, čo sa to stalo. „Myslíš, že to bol len sen?  Že sme včera neboli vo vesmíre, a že žiadna kúzelná konzerva neexistuje? Že je to len výplod našej fantázie?“ pýtal sa Oscar Alice. „Čo to táraš Oscar? Nebol to žiadny sen! Bola to skutočnosť. Naozaj sme boli vo vesmíre“ tvrdila Alica. „Počkaj, mám nápad ako to overíme. Na zlatej hviezde nám predsa mystická bytosť v zlatom plášti darovala zlatý prášok, pamätáš?“ pýtal sa Oscar. Alici to hneď došlo. Vyskočila z lavičky a rozbehla sa do izby, kde pod posteľou ukryli zlatý prášok. Alica sa vrhla pod posteľ. Oscar ju dobehol. A naozaj. Bolo tam malé vrecúško so zlatým práškom. „Tak predsa to bolo skutočné! Nebol to žiadny sen!“ tešil sa Oscar. Ale stále nebola zodpovedaná druhá otázka. Prečo sa po otvorení konzervy nedostali do vesmíru, ale namiesto toho bola konzerva plná sardiniek? Opäť zišli dole na záhradu a posadili sa na lavičku. Ako tak premýšľali Oscarovi to došlo. „Alica! Máme predsa zlatý prášok, ktorý každej bytosti s dobrým úmyslom splní želanie. Použime prášok na rozuzlenie problému s konzervou“ navrhoval Oscar. Alica prikývla. Vysypali zlatý prášok do dlane a vyslovili svoje prianie: „Chceme vedieť, prečo nás kúzelná konzerva nepremiestnila do vesmíru, ale bola plná rýb“. Zlatý prášok sa zdvihol do malého vzdušného víru. Chvíľočku takto letel a potom sa vysypal do Oscarovej dlane. Prášok vytvoril dve slová: NOCTE DEMUM. Obaja si prečítali tento odkaz, ale nechápali jeho význam.  Rozbehli sa za starkou v záhrade a opýtali sa jej: „Starká, starká, čo znamená NOCTE DEMUM?“ Nuž, ale starenka to nevedela. Rozbehli sa k rodičom a opýtali sa na to isté. Ale ani oni im nevedeli odpovedať. Napadlo ich, že v susedstve žije učiteľ. Učí na gymnáziu a je veľmi múdry. Zaklopali mu na dvere a povedali záhadné slova. „Deti, sú to latinské slová „NOCTE DEMUM“ a znamenajú „iba v noci“ odpovedal učiteľ. Oscar a Alica sa poďakovali a utekali späť domov. Obom to hneď došlo. Kúzelná konzerva funguje len v noci. Preto v nej boli sardinky, pretože ju otvorili ráno počas dňa. Počkali do zotmenia a s nástupom noci vytiahli kúzelnú konzervu z chladničky, posadili sa do stredu kuchyne na podlahu a otvorili ju. Z konzervy v tmavej kuchyni vystrelilo úžasné svetlo, vesmírny prach a žiarivé hviezdy s planétami. Všetko pohltila tma  a navôkol sa roztancovalo kopec krásnych svetielok. Alica a Oscar sa opäť ocitli vo vesmíre. Boli nadšení. Už vedeli ako sa pohybovať, a tak sa pustili strmhlav do vesmíru. „Oscar. Vždy som sa chcela zblízka pozrieť na kométu. Vždy ju sledujeme doma zo záhrady, ako si letí oblohou. Nájdime jednu z nich a poďme ju preskúmať“ navrhla Alica. Oscar súhlasil, a tak sa rozhliadli vesmírom po kométe. Po chvíľke hľadania zhliadli krásnu kométu. „Alica pozri! To je Halleyho kométa“ zvolal Oscar a vyrazili smerom k nej. Spolu s Alicou ju dobehli a zoskočili na jej povrch. Bolo to neuveriteľné. Halleyho kométa letela tisíckami kilometrov za hodinu. Bola to vzrušujúce viesť sa, na tak rýchlom vesmírnom telese.  Upútal ich otvor na povrchu. „Čo sa skrýva pod týmto povrchom?“ pýta sa Alica. Oscar tri krát zaťukal na otvor a ten sa otvoril. Do hĺbky kométy viedol rebrík. Obaja zatajili dych a zostúpili do útrob Helleyho kométy. Bola to malá vesmírna mašinka. Malé biele postavičky s červenými vlasmi neboli vyššie ako 30 centimetrov. Pobehovali okolo Alici a Oscara hore dole a v rukách mali sklenené a žiarivé guľôčky. Napokon Oscar prehovoril: „Ahojte. Kto ste?“. V tom sa všetci bieli pracovníci kométy zastavili a otočili sa k Oscarovi a Alici. „My sme kométnici, sme vesmírny zapisovači. A kto ste vy?“ odpovedal jeden z bielych zapisovačov. Alica im vysvetlila, kto sú a odkiaľ prichádzajú.



„A čo to  zapisujete?“ pokračuje v otázkach Alica. Kométnik začal vysvetľovať: „letíme v kométe cez celý vesmír, v ktorom sa vyskytuje milióny galaxií. Zapisujeme ich našou predstavivosťou, ktorú potom vložíme do malých sklenených guľôčok. Pozrite sa“ a kométnik im podal sklenenú guľôčku s galaxiou. Obzerali ju dookola. Bola nádherná. Pompézna. Ukrývala v sebe predstavivosť zloženú z miliónov malých hviezd a planét. „A kam veziete všetky tie guľôčky?“ vyzvedá Oscar. „Všetky tieto sklenené guľôčky, ktoré ukrývajú Galaxie, vezieme na planétu SOMNIUM. Vytvárame z nich obrovskú pyramídu, ktorej vrchol vysiela rozprávkové sny do vesmíru. Slúžia na to, aby sa všetkým živým bytostiam snívali nádherné rozprávkové sny“ vysvetlil kométnik. Vzal Alicu a Oscara o poschodie nižšie a ukázal im prácu. Plná miestnosť  sklenených guľôčok s galaxiami vo vnútri. „Vyberte si jednu a vezmite si ju so sebou. Bude Vám prinášať krásne sny každú noc“ ponúkol kométnik. Neváhali a spoločne si vybrali jednu sklenenú guľôčku so špirálovitou galaxiou. Kúzelná nádhera plna miliónov hviezd.

Vrúcne sa poďakovali za darček a poprosili kométnikov, či im neukážu cestu domov. Boli však ďaleko od Zeme, a tak kométnici zmenili kurz a obrovskou rýchlosťou sa dostali do elipsovitej dráhy Zeme. Halleyho kométa spomalila a Oscar s Alicou vyleteli von z kométy. Chytili sa za ruky a zatvorili oči.

Keď ich znova otvorili boli opäť na podlahe uprostred kuchyni. Vzali sklenenú guľôčku s galaxiou a ukryli ju pod posteľ k mešcu so zlatým práškom.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Čo sa stalo, keď Oscar a Alica otvorili konzervu?

a) Ocitli sa vo vesmíre
b) Konzervá bola plná sardiniek
c) Nedokázali ju otvoriť

 

2. Čo im povedal zlatý prášok?

a) že len v noci funguje konzerva
b) že už nefunguje
c) že si musia kúpiť novú konzervu

 

3. Čo navštívil Oscar s Alicou?

a) Mesiac
b) Jupiter
c) Halleyho kométu

 

4. Čo ukladali do sklenených guľôčok kometníci?

a) Galaxie
b) Mimozemšťanov
c) Vesmírne kamene

 

5. Čo robili so sklenenými guľočkami?

a) rozdávali ich
b) stavali pyramídu
c) predávali ich

 

6. K čomu slúžila pyramída?

a) kvoli dizajnu
b) ako hrobka
c) vysielali krásne sny

 

7. Aký darček dostali Alica a Oscar?

a) sklenenú guľočku
b) kúsok zlata
c) mapu

 

Správen odpovede:
1b, 2a. 3c, 4a, 5b, 6c, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Posledný hrdina

Posledný hrdina

Posledný hrdina

Presne pred 66 miliónmi rokov žili na zemi dinosaury. Ale všetko zmenil obrovský meteorit, ktorý dopadol na Zem. Tricero sa viac krát obetoval aby zachráni lv tejt okatastrofe svoju novú kamarátku Dipi.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 20.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1175 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Bolo to presne pred 66 miliónmi rokov, keď  Zem obývali najväčšie živočíchy, aké tu kedy žili. Dinosaury. Stovky druhov dinosaurov obývalo celú planétu. Žili tu veľmi dlho a zanechali nám množstvo stôp o svojom živote.

Malá rodinka Diplodocusov  sa ako každý deň vybrala na zelené polia, kde trávila celé dni. Mama, otec a malá Dipi, ktorá pobehovala sem a tam a jedli listy z tých najvyšších stromov.  Okrem nich sa tu páslo desiatky ďalších bylinožravých dinosauroch. Mali tu množstvo zelene, čo im vyhovovalo. Museli byť však neustále na pozore pred mäsožravým Tyrannosaurom  či Velociraptorom. Jedného dňa všetko prebiehalo ako obvykle, až na jednu udalosť, ktorá výrazne ovplyvnil život dinosaurov na planéte Zem. V jednom momente osvietila dennú oblohu veľká žiara a hluk, ktorý sa niesol celou prériou. Obrovský a rozpálený meteorit preťal atmosféru a rútil sa na Zem. Dinosaury sa rozutekali na všetky strany. Malá Dipi sa zabávala ďaleko od svojich rodičov. Meteorit sa blížil k Zemi a čím bol bližšie, tým bol väčší. Bol naozaj obrovský. A búúúm! Dopadol na Zem. Okamžite sa všade začala šíriť horúca tlaková vlna, ktorá niesla so sebou tisícky úlomkov zeminy a kameňa. Väčšiu časť planéty pohltila spaľujúca láva, ktorá všetko pustošila, v momente uvarila milióny kubíkov vody v oceánoch a prevrátila Zem na ruby. Na zemi sa tvorili obrovské trhliny, a tie boli niekoľko kilometrov dlhé. Mala Dipi sa ocitla na druhej strane. Nemohla sa už vrátiť za svojimi rodičmi. Nevedela sa už ani vrátiť k ostatným dinosaurom.  Zem sa triasla a Dipi padla do veľkej trhliny. Kotúľala sa niekoľko metrov dole. Otrasená sa pozbierala. Zdvihla hlavu a videla len vysoké steny. Všetko bolo v ruinách posiate popolom.

Pochopila, že musí nájsť cestu z rokliny a vrátiť sa k rodičom. Putovala niekoľko hodím trhlinou. Dýchanie jej sťažoval popol a prach, ktoré boli vystrelené zo zeme do celého ovzdušia po náraze meteoritu. Kričala o pomoc, ale nik sa neozýval. Všade bolo ticho. Ako si tak kráčala, začula malé stonanie. Rozbehla sa v nádeji, že nájde niekoho, kto jej pomôže. Pod hromadou balvanov ležal mladý triceratops. „Ahoj, prosím pomôž mi“ slabučkým hlasom volal na Dipi. Neváhala a svojím dlhým chvostom začala odhadzovať kamene. Napokon ho vyslobodila. Triceratops sa postavil na nohy: „ďakujem ti. Som tvojím dlžníkom. Volám sa Tricero“. „Rada som ti pomohla. Ja som Dipi. Uviazla som v tejto trhline, a neviem sa odtiaľto dostať späť za svojou rodinou“ smutne vysvetľovala.  „Poď, musíme sa odtiaľto dostať. Poď za mnou“ odvetil Tricero. Prechádzali trhlinou. Zem sa ešte mohutne stále otriasala, ale tento krát už kvôli aktivite sopiek, ktoré sa po náraze meteoritu  aktivovali. Spustošenú krajinu začala pokrývať spaľujúca magma, ktorá ničila už beztak spustošenú Zem. Rozlievala sa všade. Dipi a Tricero si museli dávať pozor, aby nepadli do ešte väčšej pasce. Konečne sa im podarilo dostať sa von z trhliny. Vyšli opäť na povrch a to čo videli ich zarmútilo. Ruiny, ktoré nikde nekončili. Tráva, stromy, bujné porasty, to všetko bolo spálené a zavalené prevrátenou hlinou a kameňmi. Nikto tu nezostal. „Och Tricero, čo budeme robiť, čo budeme jesť? Ako nájdeme svoje rodiny“ nariekala Dipi. Tricero jasne odpovedal: „musíme isť ďalej, určite odtiaľto utiekli, musíme ich nájsť!“ A vybrali sa spustošenou krajinou hľadať svoje rodiny a ostatných dinosaurov.  Čoraz viac sopiek začalo vybuchovať a chrliť lávu. Po zemi sa už kráčať nedalo. Dobehli k rieke a rýchlo si našli kmeň. Vyliezli naň a začali sa plaviť riekou. Ako tak sedeli, očami sledovali dookola spustošenú Zem. Všade bolo ticho. Nikde ani len vtáčik nepreletel. V momente však spozorneli, keď začuli zvuk padajúcej vody. „Och nie, to musí byť vodopád!“ vykríkol Tricero. A skôr ako sa nazdali čelili obrovskému vodopádu. Už nebolo možné vyhnúť sa mu. Obrovská sila prúdu vo vodopáde ich stiahla a leteli niekoľko metrov voľným pádom. Padli do hlbokej vody medzi skaly. Kmeň, na ktorom sa plavili sa roztrieštil na maličké časti. Tricero vyplával na breh. Ale nikde nevidel Dipi.  Kričal na plné hrdlo jej meno. Skočil späť do vody.  Plával prúdom a v diaľke videl dlhý chvost trčiaci z vody.“ Musí to byť Dipi“ pomyslel si. Doplával k nej a vytiahol ju na breh. Dipi bola chvíľu v bezvedomí, ale Tricero jej resuscitáciou vrátil dych. Dipi mu bola veľmi vďačná, že sa na ňu nevykašlal a šiel ju hľadať.  Boli veľmi hladní, keďže všetka zeleň bola spálená a zničená, rozhodli sa, že si pod skalou oddýchnu a ráno budú pokračovať.  Po východe slnka sa mohli len napiť vody a pokračovať ďalej. Ako si tak kráčali, spoza stromov vyskočili traja Velociraptori. Mäsožravé dinosaury. „Óóó,  konečne nejaká potrava“ slintali Velociraptori.  Široko ďaleko totiž nenašli bylinožravca, ktorého by mohli zožrať, takže boli tiež vyhladovaní na kosť. Tricero neváhal a rozbehol sa k nim. Vystrčil svoje rohy a nabral jedného Velociraptora. Zamával ním a odhodil ho priamo na ostatných. Omráčení ležali na zemi a hneď pochopili, že triceratopsa nepremôžu a tak utiekli. Dipi sa usmievala. Bola šťastná, že ju Tricero už druhý-krát zachránil. Tricero si všimol vysokú horu. Navrhol, aby sa vyšplhali na jej vrchol a odtiaľ budú môcť vidieť svoje rodiny a ostatných dinosaurov, ktorí prežili. Dipi súhlasila, a tak sa začal výstup na horu. Keďže už viac ako tri dni nič nejedli, boli slabí. Výstup im teda trval dlhšie. Ale keď zdolali vrchol, ich oči sa začali usmievať.  V diaľke videli malú zelenú krajinku, ktorá nebola spustošená. Bolo vidieť aj pohyb väčších dinosaurov v tejto zelenej oáze. „Tam musia byť naše rodiny Tricero. Musíme sa tam dostať“ kričala Dipi. Natešení zišli z hory. Vedeli, že už im nič nezabráni, aby sa opäť stretli so svojimi rodinami. Ale…. Predsa ich čakala ešte jedna prekážka. Zostali stáť pred obrovskou trhlinou, ktorá bola plná horúcej lávy. Tricero neváhal a zmotal lano z lián zo stromov. Vytvoril malý most, na druhú stranu. Chytili sa za chvosty, zatvorili oči. Krok po kroku, kráčali k druhej strane. Ale odrazu: Práásk. Odtrhla sa jedna liana. Prásk! Odtrhla sa aj druhá. Tricero neváhal a papuľou chytil obe liany a držal most pevne, aby sa nerozpadol. Chvostom naznačoval Dipi, aby pokračovala, keďže on musel držať liany. Zem sa začala čoraz viac otriasať a Tricero už nevládal dlhšie udržať liany spojené. Dipi so slzami v očiach prebehla na druhú stranu. Kričala na Tricera, ale tomu sa liany nedarilo zviazať dokopy. Zem sa otriasala čoraz viac a pod nohami Dipi sa začali uvoľňovať kamene a pôda. Musela sa s Tricerom rozlúčiť a utekať preč. Zem sa rozkúskovala na malé kúsočky a tisíce trhlín.

Dipi dobehla do zelenej krajinky, kde naozaj stretla svojich rodičov a zvyšných dinosaurov. Objala ich a plakala. Povedala im o Tricerovi, ktorý ju viac-krát zachránil, a že zrejme padol do horúcej lávy. Starší Diplodocus obaja Dipi ešte väčšmi a spoločne smútili za Tricerom. V diaľke z hustého prachu bolo vidieť pomalý pohyb. Niečo sa plazilo.  Dipi zdvihla hlavu a zaostrila zrak. „To je Tricero!“ nadšene zvolala. Rozbehla sa k nemu a od radosti ho olizovala po tvári.

Tricerovi sa podarilo liany spojiť, prekročiť trhlinu s lávou a vyhnúť sa ničivým otrasom. Bol to veľký bojovník, ktorý to nikdy nevzdal. A zároveň jeden z posledných hrdinov v ére dinosaurov.

Bolo to presne pred 66 miliónmi rokov, keď  Zem obývali najväčšie živočíchy, aké tu kedy žili. Dinosaury. Stovky druhov dinosaurov obývalo celú planétu. Žili tu veľmi dlho a zanechali nám množstvo stôp o svojom živote.

Malá rodinka Diplodocusov  sa ako každý deň vybrala na zelené polia, kde trávila celé dni. Mama, otec a malá Dipi, ktorá pobehovala sem a tam a jedli listy z tých najvyšších stromov.  Okrem nich sa tu páslo desiatky ďalších bylinožravých dinosauroch. Mali tu množstvo zelene, čo im vyhovovalo. Museli byť však neustále na pozore pred mäsožravým Tyrannosaurom  či Velociraptorom. Jedného dňa všetko prebiehalo ako obvykle, až na jednu udalosť, ktorá výrazne ovplyvnil život dinosaurov na planéte Zem. V jednom momente osvietila dennú oblohu veľká žiara a hluk, ktorý sa niesol celou prériou. Obrovský a rozpálený meteorit preťal atmosféru a rútil sa na Zem. Dinosaury sa rozutekali na všetky strany. Malá Dipi sa zabávala ďaleko od svojich rodičov. Meteorit sa blížil k Zemi a čím bol bližšie, tým bol väčší. Bol naozaj obrovský. A búúúm! Dopadol na Zem. Okamžite sa všade začala šíriť horúca tlaková vlna, ktorá niesla so sebou tisícky úlomkov zeminy a kameňa. Väčšiu časť planéty pohltila spaľujúca láva, ktorá všetko pustošila, v momente uvarila milióny kubíkov vody v oceánoch a prevrátila Zem na ruby. Na zemi sa tvorili obrovské trhliny, a tie boli niekoľko kilometrov dlhé. Mala Dipi sa ocitla na druhej strane. Nemohla sa už vrátiť za svojimi rodičmi. Nevedela sa už ani vrátiť k ostatným dinosaurom.  Zem sa triasla a Dipi padla do veľkej trhliny. Kotúľala sa niekoľko metrov dole. Otrasená sa pozbierala. Zdvihla hlavu a videla len vysoké steny. Všetko bolo v ruinách posiate popolom.

Pochopila, že musí nájsť cestu z rokliny a vrátiť sa k rodičom. Putovala niekoľko hodím trhlinou. Dýchanie jej sťažoval popol a prach, ktoré boli vystrelené zo zeme do celého ovzdušia po náraze meteoritu. Kričala o pomoc, ale nik sa neozýval. Všade bolo ticho. Ako si tak kráčala, začula malé stonanie. Rozbehla sa v nádeji, že nájde niekoho, kto jej pomôže. Pod hromadou balvanov ležal mladý triceratops. „Ahoj, prosím pomôž mi“ slabučkým hlasom volal na Dipi. Neváhala a svojím dlhým chvostom začala odhadzovať kamene. Napokon ho vyslobodila. Triceratops sa postavil na nohy: „ďakujem ti. Som tvojím dlžníkom. Volám sa Tricero“. „Rada som ti pomohla. Ja som Dipi. Uviazla som v tejto trhline, a neviem sa odtiaľto dostať späť za svojou rodinou“ smutne vysvetľovala.  „Poď, musíme sa odtiaľto dostať. Poď za mnou“ odvetil Tricero. Prechádzali trhlinou. Zem sa ešte mohutne stále otriasala, ale tento krát už kvôli aktivite sopiek, ktoré sa po náraze meteoritu  aktivovali. Spustošenú krajinu začala pokrývať spaľujúca magma, ktorá ničila už beztak spustošenú Zem. Rozlievala sa všade. Dipi a Tricero si museli dávať pozor, aby nepadli do ešte väčšej pasce. Konečne sa im podarilo dostať sa von z trhliny. Vyšli opäť na povrch a to čo videli ich zarmútilo. Ruiny, ktoré nikde nekončili. Tráva, stromy, bujné porasty, to všetko bolo spálené a zavalené prevrátenou hlinou a kameňmi. Nikto tu nezostal. „Och Tricero, čo budeme robiť, čo budeme jesť? Ako nájdeme svoje rodiny“ nariekala Dipi. Tricero jasne odpovedal: „musíme isť ďalej, určite odtiaľto utiekli, musíme ich nájsť!“ A vybrali sa spustošenou krajinou hľadať svoje rodiny a ostatných dinosaurov.  Čoraz viac sopiek začalo vybuchovať a chrliť lávu. Po zemi sa už kráčať nedalo. Dobehli k rieke a rýchlo si našli kmeň. Vyliezli naň a začali sa plaviť riekou. Ako tak sedeli, očami sledovali dookola spustošenú Zem. Všade bolo ticho. Nikde ani len vtáčik nepreletel. V momente však spozorneli, keď začuli zvuk padajúcej vody. „Och nie, to musí byť vodopád!“ vykríkol Tricero. A skôr ako sa nazdali čelili obrovskému vodopádu. Už nebolo možné vyhnúť sa mu. Obrovská sila prúdu vo vodopáde ich stiahla a leteli niekoľko metrov voľným pádom. Padli do hlbokej vody medzi skaly. Kmeň, na ktorom sa plavili sa roztrieštil na maličké časti. Tricero vyplával na breh. Ale nikde nevidel Dipi.  Kričal na plné hrdlo jej meno. Skočil späť do vody.  Plával prúdom a v diaľke videl dlhý chvost trčiaci z vody.“ Musí to byť Dipi“ pomyslel si. Doplával k nej a vytiahol ju na breh. Dipi bola chvíľu v bezvedomí, ale Tricero jej resuscitáciou vrátil dych. Dipi mu bola veľmi vďačná, že sa na ňu nevykašlal a šiel ju hľadať.  Boli veľmi hladní, keďže všetka zeleň bola spálená a zničená, rozhodli sa, že si pod skalou oddýchnu a ráno budú pokračovať.  Po východe slnka sa mohli len napiť vody a pokračovať ďalej. Ako si tak kráčali, spoza stromov vyskočili traja Velociraptori. Mäsožravé dinosaury. „Óóó,  konečne nejaká potrava“ slintali Velociraptori.  Široko ďaleko totiž nenašli bylinožravca, ktorého by mohli zožrať, takže boli tiež vyhladovaní na kosť. Tricero neváhal a rozbehol sa k nim. Vystrčil svoje rohy a nabral jedného Velociraptora. Zamával ním a odhodil ho priamo na ostatných. Omráčení ležali na zemi a hneď pochopili, že triceratopsa nepremôžu a tak utiekli. Dipi sa usmievala. Bola šťastná, že ju Tricero už druhý-krát zachránil. Tricero si všimol vysokú horu. Navrhol, aby sa vyšplhali na jej vrchol a odtiaľ budú môcť vidieť svoje rodiny a ostatných dinosaurov, ktorí prežili. Dipi súhlasila, a tak sa začal výstup na horu. Keďže už viac ako tri dni nič nejedli, boli slabí. Výstup im teda trval dlhšie. Ale keď zdolali vrchol, ich oči sa začali usmievať.  V diaľke videli malú zelenú krajinku, ktorá nebola spustošená. Bolo vidieť aj pohyb väčších dinosaurov v tejto zelenej oáze. „Tam musia byť naše rodiny Tricero. Musíme sa tam dostať“ kričala Dipi. Natešení zišli z hory. Vedeli, že už im nič nezabráni, aby sa opäť stretli so svojimi rodinami. Ale…. Predsa ich čakala ešte jedna prekážka.



Zostali stáť pred obrovskou trhlinou, ktorá bola plná horúcej lávy. Tricero neváhal a zmotal lano z lián zo stromov. Vytvoril malý most, na druhú stranu. Chytili sa za chvosty, zatvorili oči. Krok po kroku, kráčali k druhej strane. Ale odrazu: Práásk. Odtrhla sa jedna liana. Prásk! Odtrhla sa aj druhá. Tricero neváhal a papuľou chytil obe liany a držal most pevne, aby sa nerozpadol. Chvostom naznačoval Dipi, aby pokračovala, keďže on musel držať liany. Zem sa začala čoraz viac otriasať a Tricero už nevládal dlhšie udržať liany spojené. Dipi so slzami v očiach prebehla na druhú stranu. Kričala na Tricera, ale tomu sa liany nedarilo zviazať dokopy. Zem sa otriasala čoraz viac a pod nohami Dipi sa začali uvoľňovať kamene a pôda. Musela sa s Tricerom rozlúčiť a utekať preč. Zem sa rozkúskovala na malé kúsočky a tisíce trhlín.

Dipi dobehla do zelenej krajinky, kde naozaj stretla svojich rodičov a zvyšných dinosaurov. Objala ich a plakala. Povedala im o Tricerovi, ktorý ju viac-krát zachránil, a že zrejme padol do horúcej lávy. Starší Diplodocus obaja Dipi ešte väčšmi a spoločne smútili za Tricerom. V diaľke z hustého prachu bolo vidieť pomalý pohyb. Niečo sa plazilo.  Dipi zdvihla hlavu a zaostrila zrak. „To je Tricero!“ nadšene zvolala. Rozbehla sa k nemu a od radosti ho olizovala po tvári.

Tricerovi sa podarilo liany spojiť, prekročiť trhlinu s lávou a vyhnúť sa ničivým otrasom. Bol to veľký bojovník, ktorý to nikdy nevzdal. A zároveň jeden z posledných hrdinov v ére dinosaurov.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Ako sa volalo mláďa v rodine Diplodocusov?

a) Biba
b) Dipi
c) Lili

 

2. Aká katastrofa zmenila dinosaurov život?

a) pád meteoritu
b) korona vírus
c) záplava

 

3. Koho stretla Dipi v trhline, v ktorej uviazla?

a) hada: Slizáka
b) psa: Deny
c) Triceratopsa: Tricero

 

4. Na čom sa plavili Dipi a Tricero?

a) na kmeni
b) na Titanicu
c) na plťke

 

5. Kto chcel zožrať Dipi a Tricera na ich ceste?

a) Postosuchus
b) Juravenátori
c) Velociraptori

 

6. Pri poslednej prekážke stali pred trhlinou plnej?

a) pavúkov
b) blata
c) horúcej lávy

 

7. Z čoho vyrobil Tricero most cez trhlinu?

a) z lian
b) z dreva
c) z kameňa

 

Správne odpovede:
1b, 2a. 3c, 4a, 5c, 6c, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Oblačná krajina

Oblačná krajina

Oblačná krajina

Oblačná krajina je domovom krásnych víl. Prichádzajú na zem aby plnili svoje poslanie. Ale jedného dňa im ich pokojný život naruší zlá zaklínačka. Ako si vily poradia?

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 19.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1028 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Vysoko v oblakoch sa vznáša tajomná krajina. Nesie sa na mäkučkých oblakoch, vďaka ktorým nie je zo zeme viditeľná, a tak si môže uchovať svoje tajomstvo. A aj keby ste vedeli lietať, nevedeli by ste, kde ju hľadať.

Je to Oblačná krajina. A aké tajomstvo skrýva? No, je to domov víl. Žijú tam všetky víly, všetky ktoré poznáte: zúbková víla, lesná víla, Kolorka, vodná víla a ďalšie. Všetky víly sú veľmi krásne. Prichádzajú na zem a plnia svoje poslanie. Zúbková víla zbiera mliečne zúbky a necháva mince pod vankúšom, Kolorka čaruje krásnu dúhu, ktorá sa vždy vyfarbi po daždi, lesná víla sa stará o krásy prírody, vodná víla má na starosti vodné krásy planéty. Skrátka, každá víla vie, čo má robiť.

O svoj domov sa zodpovedne starajú. Kvitnú tam tie najkrajšie kvety, z ktorých si víly pletú vence. Žijú tam tie najkrajšie druhy vtákov, z ktorých pierok vyrábajú ozdoby pre svoje oblečenie. Všade sa rozprestierajú zelené lúky a panuje radostná atmosféra. A najúžasnejšie je to, že tam nikdy neprší ani sa nemračí. Keďže oblačná krajina sa vznáša nad oblakmi, logicky tam svieti celý deň slnko. Noci sú jasné a nad hlavami víl sa vznášajú tie najkrajšie hviezdy.

Každá z víl lieta na zem v noci, aby ich deti nevideli. Snažia sa svoj domov a svoj príbeh držať v tajnosti, a tak naďalej prinášať deťom radostné prekvapenia.  Avšak jedného rána sa do oblačnej krajiny nevrátila jedna z víl.  Ostatné víly si mysleli, že sa asi len zdržala pri plnení svojho poslania. Čakali teda do ďalšieho rána. Ale stratená víla sa nevrátila, ba dokonca sa stratila aj ďalšia. To už zbystrili pozornosť všetky vily v Oblačnej krajine. Zasadli za veľký stôl v tvare kvetu a premýšľali prečo sa víly nevracajú späť domov. Rozhodli sa, že hneď, ako slnko zapadne musia prerušiť svoje poslanie a hľadať stratené víly. No medzi tým, nedorazila domov už tretia víla. Prišiel večer a všetky víly zišli dole na zem, aby našli svoje stratené sestry.  Hľadali celú noc bez prestávky, ale nič nenašli. S východom slnka sa vrátili späť domov. Medzi tým deti na zemi nechápali, prečo nedostali mince za svoje mliečne zúbky, nechápali prečo vily prestali plniť svoje posolstvo. Víly v mesačnej krajine preto opäť zasadli za veľký stôl. Tento krát so sebou priniesli kryštálovú guľu a najstaršiu z víl, ktorá žila v Oblačnej krajine. Mala už 316 rokov. Bol ta jedna z prvých víl na svete. Vola sa Gaia, čo v mytológii znamená Matka Zeme. Opýtali sa jej: „Gaia, prosím ťa pomôž nám. Čo sa deje s našimi sestrami? Prečo sa nevracajú domov?“ Gaia vzala kryštálovú guľu, vytiahla z vrecka bielu vreckovku a poriadne guľu vyleštila. Potom vzala lupeň z kvetu Ghost Orchid a položila ho na kryštálovú guľu.  Zatvorila oči a niečo si zašomrala. V kryštálovej guli sa začali hýbať obrazy. Gaia znova zašomrala: „ukáž nám naše stratené sestry“. A guľa sa otriasla všetkými farbami. Po chvíľočke sa chaos farieb zastavil. Na guli sa zobrazil jasný obraz. Tri stratené víly boli zviazané v klietke a na ruke mali pripevnené malé hadičky. V pozadí bola osoba oblečená v čiernom, ktorá sa zlomyseľné smiala. Obraz potom zhasol. „Gaia! Kto je ta osoba v čiernom, ktorá väzní naše sestry?“ pýtajú sa zdesené vily. Gaia pomalým pohybom zdvihla hlavu a riekla: „Je to zlomyseľná a veľmi prefíkaná zaklínačka. To ona uniesla naše sestry.“ „A kde ju nájdeme?“ pýtajú sa víly. Gaia vzala pierko z havrana, namočila ho do čierneho blata v malej fľaštičke a nakreslila stručnú mapu. Krížikom vyznačila miesto, kde sa zaklínačka schováva.  „Ale vy samé neporazíte zaklínačku. Jej zámok je tmavý a opevnený s množstvom nástrah s pascami. A aj keby sa vám podarilo dostať do zámku, určite nepremôžete zaklínačku. Všetky vás zajme“ hovorí Gaia. „Musíte zistiť čo má zaklínačka za lubom a vymyslieť chytrý plán“ doplnila. Vyslali jednu z najmenších víl do zámku zaklínačky. Víla bola taká malá, ako muška, takže si ju zaklínačka ani len nevšimla. Sadla si na trám v hale a sledovala čo sa deje. Po hodine sledovania sa vrátila späť do Oblačnej krajiny. Zvolala ostatné víly a zasadli k veľkému stolu v tvare kvetu. A malá víla všetkým vysvetľovala: „Zaklínačka má plán. Berie našu krv, mieša ju s kvapkou z prameňa nesmrteľnosti a vyrába elixír krásy. Myslí si, že nie je pekná, a že chce byť krásna ako víla. A tak asi chce získať krásu z nás. Preto unáša naše sestry“ vysvetľovala najmenšia víla. Víly premýšľali, aký plán vymyslia, aby zaklínačku dostali. Spojili hlavy dokopy a vymýšľali plán. Vtedy Gaia prehovorila: „Vylákame ju zo zámku. Keďže chce našu krv pre výrobu elixíru krásy, tak jej ukážeme, kde bývame“.  Víly zostali pohoršené a nechápali, prečo chce Gaia prezradiť zlej zaklínačke ich domov. Ale Gaia im pokojným hlasom odvetila: „Len mi verte a robte to, čo vám hovorím“. Opäť vzala pierko z havrana a nakreslili malú mapu do Oblačnej krajiny.  Papierik s mapou zložili do lietadielka a pustili ho priamo do zámku zlej zaklínačky. Z Oblačnej krajiny nechali visieť dlhý rebrík. Keď si zlá zaklínačka prezrela mapu, neváhala ani minútu a vybehla zo zámku. Dorazila pod oblaky, v ktorých sa skrývala Oblačná krajinka. V diaľke zbadala visieť rebrík. „Haha, to sú také hlúpe, že zabudli za sebou vytiahnuť rebrík?“ Hlasno sa zlomyseľne smiala a šplhala sa po rebríku hore. Víly sa preľakli. Stále nechápali, aký má Gaia plán. Prečo dovolila stúpať hore po rebríku zlej zaklínačke. A v tom Gaia znova prehovorila: „A teraz milé moje sestry, keď je už zlá  zaklínačka dosť vysoko na rebríku, zleťte tam a prestrihne laná“. Vílam to už bolo jasné. Bol to brilantný plán. Úlohy sa zmocnila zúbková víla. Zletela k rebríku, po ktorom sa šplhala zaklínačka. Vytiahla veľké nožnice a bez váhania, šup, šup prestrihla hrubé lano rebríka.  Zlá zaklínačka sa už zlomyseľne nesmiala. Padala na zem. Báác! Ostal za ňou len čierny dym, ktorý dymil tri dni.

Všetky víly zleteli do zámku zlej čarodejnice a vyslobodili tri stratené sestry, ktoré boli celkom vyčerpané. Zaviezli ich spať do Oblačnej krajiny a hneď na ďalšie ráno sa všetky víly pustili opäť do plnenia svojho poslania.

Mapu k čarovnej krajinke, ktorú nakreslila Gaia, už nikto nikdy nevidel. Kto vie, možno sa potuluje práve niekde v tvojom okolí.

Vysoko v oblakoch sa vznáša tajomná krajina. Nesie sa na mäkučkých oblakoch, vďaka ktorým nie je zo zeme viditeľná, a tak si môže uchovať svoje tajomstvo. A aj keby ste vedeli lietať, nevedeli by ste, kde ju hľadať.

Je to Oblačná krajina. A aké tajomstvo skrýva? No, je to domov víl. Žijú tam všetky víly, všetky ktoré poznáte: zúbková víla, lesná víla, Kolorka, vodná víla a ďalšie. Všetky víly sú veľmi krásne. Prichádzajú na zem a plnia svoje poslanie. Zúbková víla zbiera mliečne zúbky a necháva mince pod vankúšom, Kolorka čaruje krásnu dúhu, ktorá sa vždy vyfarbi po daždi, lesná víla sa stará o krásy prírody, vodná víla má na starosti vodné krásy planéty. Skrátka, každá víla vie, čo má robiť.

O svoj domov sa zodpovedne starajú. Kvitnú tam tie najkrajšie kvety, z ktorých si víly pletú vence. Žijú tam tie najkrajšie druhy vtákov, z ktorých pierok vyrábajú ozdoby pre svoje oblečenie. Všade sa rozprestierajú zelené lúky a panuje radostná atmosféra. A najúžasnejšie je to, že tam nikdy neprší ani sa nemračí. Keďže oblačná krajina sa vznáša nad oblakmi, logicky tam svieti celý deň slnko. Noci sú jasné a nad hlavami víl sa vznášajú tie najkrajšie hviezdy.

Každá z víl lieta na zem v noci, aby ich deti nevideli. Snažia sa svoj domov a svoj príbeh držať v tajnosti, a tak naďalej prinášať deťom radostné prekvapenia.  Avšak jedného rána sa do oblačnej krajiny nevrátila jedna z víl.  Ostatné víly si mysleli, že sa asi len zdržala pri plnení svojho poslania. Čakali teda do ďalšieho rána. Ale stratená víla sa nevrátila, ba dokonca sa stratila aj ďalšia. To už zbystrili pozornosť všetky vily v Oblačnej krajine. Zasadli za veľký stôl v tvare kvetu a premýšľali prečo sa víly nevracajú späť domov. Rozhodli sa, že hneď, ako slnko zapadne musia prerušiť svoje poslanie a hľadať stratené víly. No medzi tým, nedorazila domov už tretia víla. Prišiel večer a všetky víly zišli dole na zem, aby našli svoje stratené sestry.  Hľadali celú noc bez prestávky, ale nič nenašli. S východom slnka sa vrátili späť domov. Medzi tým deti na zemi nechápali, prečo nedostali mince za svoje mliečne zúbky, nechápali prečo vily prestali plniť svoje posolstvo. Víly v mesačnej krajine preto opäť zasadli za veľký stôl. Tento krát so sebou priniesli kryštálovú guľu a najstaršiu z víl, ktorá žila v Oblačnej krajine. Mala už 316 rokov. Bol ta jedna z prvých víl na svete. Vola sa Gaia, čo v mytológii znamená Matka Zeme. Opýtali sa jej: „Gaia, prosím ťa pomôž nám. Čo sa deje s našimi sestrami? Prečo sa nevracajú domov?“ Gaia vzala kryštálovú guľu, vytiahla z vrecka bielu vreckovku a poriadne guľu vyleštila. Potom vzala lupeň z kvetu Ghost Orchid a položila ho na kryštálovú guľu.  Zatvorila oči a niečo si zašomrala. V kryštálovej guli sa začali hýbať obrazy. Gaia znova zašomrala: „ukáž nám naše stratené sestry“. A guľa sa otriasla všetkými farbami. Po chvíľočke sa chaos farieb zastavil. Na guli sa zobrazil jasný obraz. Tri stratené víly boli zviazané v klietke a na ruke mali pripevnené malé hadičky. V pozadí bola osoba oblečená v čiernom, ktorá sa zlomyseľné smiala. Obraz potom zhasol. „Gaia! Kto je ta osoba v čiernom, ktorá väzní naše sestry?“ pýtajú sa zdesené vily. Gaia pomalým pohybom zdvihla hlavu a riekla: „Je to zlomyseľná a veľmi prefíkaná zaklínačka. To ona uniesla naše sestry.“ „A kde ju nájdeme?“ pýtajú sa víly. Gaia vzala pierko z havrana, namočila ho do čierneho blata v malej fľaštičke a nakreslila stručnú mapu. Krížikom vyznačila miesto, kde sa zaklínačka schováva.  „Ale vy samé neporazíte zaklínačku. Jej zámok je tmavý a opevnený s množstvom nástrah s pascami. A aj keby sa vám podarilo dostať do zámku, určite nepremôžete zaklínačku. Všetky vás zajme“ hovorí Gaia. „Musíte zistiť čo má zaklínačka za lubom a vymyslieť chytrý plán“ doplnila. Vyslali jednu z najmenších víl do zámku zaklínačky. Víla bola taká malá, ako muška, takže si ju zaklínačka ani len nevšimla. Sadla si na trám v hale a sledovala čo sa deje. Po hodine sledovania sa vrátila späť do Oblačnej krajiny. Zvolala ostatné víly a zasadli k veľkému stolu v tvare kvetu. A malá víla všetkým vysvetľovala: „Zaklínačka má plán. Berie našu krv, mieša ju s kvapkou z prameňa nesmrteľnosti a vyrába elixír krásy. Myslí si, že nie je pekná, a že chce byť krásna ako víla. A tak asi chce získať krásu z nás. Preto unáša naše sestry“ vysvetľovala najmenšia víla. Víly premýšľali, aký plán vymyslia, aby zaklínačku dostali. Spojili hlavy dokopy a vymýšľali plán. Vtedy Gaia prehovorila: „Vylákame ju zo zámku. Keďže chce našu krv pre výrobu elixíru krásy, tak jej ukážeme, kde bývame“.  Víly zostali pohoršené a nechápali, prečo chce Gaia prezradiť zlej zaklínačke ich domov. Ale Gaia im pokojným hlasom odvetila: „Len mi verte a robte to, čo vám hovorím“. Opäť vzala pierko z havrana a nakreslili malú mapu do Oblačnej krajiny.  Papierik s mapou zložili do lietadielka a pustili ho priamo do zámku zlej zaklínačky. Z Oblačnej krajiny nechali visieť dlhý rebrík.



Keď si zlá zaklínačka prezrela mapu, neváhala ani minútu a vybehla zo zámku. Dorazila pod oblaky, v ktorých sa skrývala Oblačná krajinka. V diaľke zbadala visieť rebrík. „Haha, to sú také hlúpe, že zabudli za sebou vytiahnuť rebrík?“ Hlasno sa zlomyseľne smiala a šplhala sa po rebríku hore. Víly sa preľakli. Stále nechápali, aký má Gaia plán. Prečo dovolila stúpať hore po rebríku zlej zaklínačke. A v tom Gaia znova prehovorila: „A teraz milé moje sestry, keď je už zlá  zaklínačka dosť vysoko na rebríku, zleťte tam a prestrihne laná“. Vílam to už bolo jasné. Bol to brilantný plán. Úlohy sa zmocnila zúbková víla. Zletela k rebríku, po ktorom sa šplhala zaklínačka. Vytiahla veľké nožnice a bez váhania, šup, šup prestrihla hrubé lano rebríka.  Zlá zaklínačka sa už zlomyseľne nesmiala. Padala na zem. Báác! Ostal za ňou len čierny dym, ktorý dymil tri dni.

Všetky víly zleteli do zámku zlej čarodejnice a vyslobodili tri stratené sestry, ktoré boli celkom vyčerpané. Zaviezli ich spať do Oblačnej krajiny a hneď na ďalšie ráno sa všetky víly pustili opäť do plnenia svojho poslania.

Mapu k čarovnej krajinke, ktorú nakreslila Gaia, už nikto nikdy nevidel. Kto vie, možno sa potuluje práve niekde v tvojom okolí.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Kde sa nachádza oblačná krajina?

a) v púšti
b) v oblakoch
c) vo vesmíre

 

2. Kto žije v oblačnej krajine?

a) obri
b) ninja bojovníci
c) víly

 

3. Prečo sa víly nevrácali domov?

a) nechcelo sa im
b) unášala ich zlá zaklínačka
c) nevedeli trafiť

 

4. Kto pomohol vílam odhlaiť zlú zaklínačku?

a) Gaia
b) Internet
c) bociany

 

5. Z akého kvetu vzala Gaia lupeň?

a) zo sedmokrásky
b) z ruže
c) z Ghost Orchid

 

6. Ako sa dozvedela zla zaklínačka o Oblačnej krajine?

a) nakreslili jej mapu
b) vyveštila si to
c) pustila si GPS

 

7. Prečo ich unášla zla zaklínačka?

a) jedla ich
b) pracovali pre ňu
c) z kvapky ich krvi varila elixír krásy

 

Správen odpovede:
1b, 2c. 3b, 4a, 5c, 6a, 7c

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂