Uprostred hlučného a ubehaného mestečka leží  krásny zelený park. Veľkou ozdobou tohto parku je obrovské jazierko. Množstvo ľudí z mesta na jeho brehu relaxuje. Je to pokojné a príjemné miesto.

Aj malá Viktória  uteká po škole rovno k jazeru. Teší sa z jeho krásy a užíva si pokojný relax. Ale jej najväčšou záľubou sú labute. Plávajú si po jazere so vztýčenou hlavou. „Wáu, sú to pravé dámy!“ obdivuje. Hlasno na nich zakričí a zamáva im. Labute zatrepocú krídlami a natešené jej pristanú pri nohách. Vždy im prinesie niečo dobré zo svojej nedojedenej desiaty zo školy. Vyhadzuje im kúsky chleba do vzduchu, ktorý chytajú do svojich veľkých zobákov.

Viktória sa s labuťami spriatelila. Navštevovala ich denno-denne. Často ich z brehu pozorovala ako plávajú, občas si ich aj kreslila do svojho zošita. No niekedy, keď pri jazere neboli iní ľudia, Viktória vyskočila na chrbát jednej z labutí, objala ju okolo krku a spoločne sa plavili. Bola to nádherná plavba na sneho-bielej labuti.

Netrvalo dlho a Viktória sa naučila aj labutiu reč. Bola ta jemná melódia, ktorú musela vytvárať hmkaním. Takto dokázala labutiam povedať, čo len chcela. Často im hovorievala svoje zážitky, ale aj to čo ju trápi, a oni ju pochopili. Labute boli pre Viktóriu najlepší kamaráti.

Ale nebolo to len o hre. Mala Viktória pomáhala starej mame s domácimi prácami a ona ju vždy odmenila mincou. Keď si nazbierala peknú kôpku mincí, zašla do obchodu so zvieracím krmivom a vypýtala si: „Prosím Vás, to najlepšie krmivo pre labute“. Z vrecka vytiahla malú peňaženku a vysypala svoje poctivo zarobené mince. Vedierko krmiva hodila do košíka svojho bicykla a vybrala sa k jazeru. Keď dorazila, bicykel pohodila na breh jazera a z vedierka sypala krmivo do vody. Labute sa veľmi tešili. Chceli sa Viktórii poďakovať, a tak jej každá z nich darovala to najkrajšie biele pierko. Viki  to nadchlo. Hneď vedela ako ich využije. Nasadla na svoj ružový bicykel, pierka uložila do košíka a ponáhľala sa domov. Vo dverách sa ledva pozdravila mame a utekala do svojej izby. Vytiahla špagát, lepidlo a pierka, ktoré jej labute darovali. Lepila, strihala a tvorila.

Vytvorila si sneho-biele  šaty z labutích pierok. Vyzerali famózne. Hebké a žiarivé. Na druhý deň ráno bola natešená z nových šiat a chcela sa isť pochváliť labutiam. Obliekla sa a nasadla na bicykel. Dorazila do parku a zoskočila z bicykla. Rozhliadla sa po jazere, ale labute tam neboli. Po hladine jazera sa plavili len listy lekná.

„Čo sa to stalo? Kde sú labute?“ čudovala sa. Ale nezúfala. Posadila sa na lavičku a čakala. Čakala hodinu, dve, tri … Až sa začalo slnko strácať za obzorom. „Óch, musím sa vrátiť domov. Rodičia sa o mňa budú určite báť,“ pomyslela si. V tom si všimla starca, ako sedí na lavičke brehu jazera a ako hádže kúsky chleba do vody. „Možno ten pán bude vedieť, čo sa stalo s labuťami. Hm, idem sa ho na to opýtať,“ povedala si a pristúpila k starcovi. “Dobrý deň ujo, môžem sa Vás na niečo opýtať?“ Starec otočil hlavu a s úsmevom jej odpovedal: „Ahoj! Áno, som samé ucho.“ „Ešte včera tu plávali labute, ale dnes ich nikde nevidím. Neviete, čo sa s nimi stalo?“ opýtala sa. „Poď, sadni si tu vedľa mňa,“ hovoril starec. Viktória sa posadila na lavičku vedľa starca. „Ako vidíš, slnko už skôr zapadá, čo je jasný dôkaz toho, že sa blíži zima. No, a labute by tu len veľmi ťažko prežili. Preto sa vždy pred príchodom zimy všetky stretnú a odletia do teplých krajín. Strávia tam celú zimu a keď sa u nás roztopí sneh, vrátia sa späť,“ vysvetľoval starec.

„Tak teraz už tomu chápem. V zime by tu zamrzli. A na jazere bude ľad, tam by veru plávať nemohli,“ poznamenala Viktória. „Ale prečo potom hádžete kúsky chleba do jazera, keď viete, že labute odleteli do teplých krajín“? zvedavo sa vypytovala.

Starec vystrel ruku a prstom ukázal na jazero: „Pozri sa lepšie na jazero. Vidíš? Plávajú  tam 3 malé labute, ktoré ešte nestihli odletieť, pretože nevedia lietať, a tak ich tu nechali. Odleteli bez nich.“

„To je strašné, čo s nimi bude?“ opýtala sa zhrozená Viktória. „No, niekto by sa o nich mal veru postarať, lebo v zime tu umrznú“ dodal starček.

A malá Viktória dlho neváhala. Vrhla sa do vody a vytiahla všetky 3 mláďaťá. Zabalila ich do svojej mikiny a položila ich do svojho košíka na bicykli. „Tak! A beriem vás domov. Budem sa o vás celú zimu starať. A na jar, keď sa vrátia ostatné labute, vrátim vás späť do jazera.“

Prišla domov a zatvorila sa vo svojej izbe. Jej šikovnej mamine však neušlo podozrivé správanie sa Viktórie. Zaklopala a vstúpila do jej izby. Na zemi videla skrčenú Viktóriu a 3 malé labute, ktoré z jej ruky zobali kúsky chleba. Viktória vyrozprávala mame celý príbeh a prosíkala, nech si ich nechajú. Mama bez zaváhania súhlasila.

Viktória bola nadšená. Z kartónovej krabice im vystrihla vlastný malý domov. Z kúskov starého oblečenia im ušila mäkkú deku a do malej plastovej misky im naliala čistú vodu. Celu zimu mala 3 najlepšie kamarátky. Naučila ich lietať a česala im krásne biele perie.

Tuhá zima sa už blížila k svojmu koncu. Sneh sa strácal a na lúkach a v záhradách začali vykukovať prvé snežienky. Jazero sa roztopilo a vonku zavládlo príjemné jarné teplo. A práve tieto jarné lúče prilákali späť do jazera aj labute. Viktória sa vrátila k jazeru už nie s tromi mláďatami, ale s 3 krásnymi dospelými labuťami.

Labute, ktoré prileteli z teplých krajín si ju pamätali. A až im slzy vyhŕkli po zobákoch, keď videli tri zabudnuté mláďaťa. Neverili, že mohli prežiť tuhú zimu.

Viktória im v jemnej melódii vysvetlila, že sa o nich s radosťou starala. Kŕdeľ labutí bol natešený. Chcel sa jej odvďačiť a tak ju zasypali ďalšou kopu krásnych bielych pierok. Ale to nebolo všetko. Na vrch bielej kopy jej zniesli zlaté vajíčko.  „Prosím, vezmi si naše dary ako symbol našej vďaky.  Nikdy nezabudneme na tvoju pomoc“.

Viktória sa tešila a biele perie so zlatým vajíčkom zaniesla domov svoje mame, ktorá sa tešila z dobrého Viktóriinho činu. A zlaté vajíčko, im určite pomôže opraviť schátralé časti domu. 

Uprostred hlučného a ubehaného mestečka leží  krásny zelený park. Veľkou ozdobou tohto parku je obrovské jazierko. Množstvo ľudí z mesta na jeho brehu relaxuje. Je to pokojné a príjemné miesto.

Aj malá Viktória  uteká po škole rovno k jazeru. Teší sa z jeho krásy a užíva si pokojný relax. Ale jej najväčšou záľubou sú labute. Plávajú si po jazere so vztýčenou hlavou. „Wáu, sú to pravé dámy!“ obdivuje. Hlasno na nich zakričí a zamáva im. Labute zatrepocú krídlami a natešené jej pristanú pri nohách. Vždy im prinesie niečo dobré zo svojej nedojedenej desiaty zo školy. Vyhadzuje im kúsky chleba do vzduchu, ktorý chytajú do svojich veľkých zobákov.

Viktória sa s labuťami spriatelila. Navštevovala ich denno-denne. Často ich z brehu pozorovala ako plávajú, občas si ich aj kreslila do svojho zošita. No niekedy, keď pri jazere neboli iní ľudia, Viktória vyskočila na chrbát jednej z labutí, objala ju okolo krku a spoločne sa plavili. Bola to nádherná plavba na sneho-bielej labuti.

Netrvalo dlho a Viktória sa naučila aj labutiu reč. Bola ta jemná melódia, ktorú musela vytvárať hmkaním. Takto dokázala labutiam povedať, čo len chcela. Často im hovorievala svoje zážitky, ale aj to čo ju trápi, a oni ju pochopili. Labute boli pre Viktóriu najlepší kamaráti.

Ale nebolo to len o hre. Mala Viktória pomáhala starej mame s domácimi prácami a ona ju vždy odmenila mincou. Keď si nazbierala peknú kôpku mincí, zašla do obchodu so zvieracím krmivom a vypýtala si: „Prosím Vás, to najlepšie krmivo pre labute“. Z vrecka vytiahla malú peňaženku a vysypala svoje poctivo zarobené mince. Vedierko krmiva hodila do košíka svojho bicykla a vybrala sa k jazeru. Keď dorazila, bicykel pohodila na breh jazera a z vedierka sypala krmivo do vody. Labute sa veľmi tešili. Chceli sa Viktórii poďakovať, a tak jej každá z nich darovala to najkrajšie biele pierko. Viki  to nadchlo. Hneď vedela ako ich využije. Nasadla na svoj ružový bicykel, pierka uložila do košíka a ponáhľala sa domov. Vo dverách sa ledva pozdravila mame a utekala do svojej izby. Vytiahla špagát, lepidlo a pierka, ktoré jej labute darovali. Lepila, strihala a tvorila.

Vytvorila si sneho-biele  šaty z labutích pierok. Vyzerali famózne. Hebké a žiarivé. Na druhý deň ráno bola natešená z nových šiat a chcela sa isť pochváliť labutiam. Obliekla sa a nasadla na bicykel. Dorazila do parku a zoskočila z bicykla. Rozhliadla sa po jazere, ale labute tam neboli. Po hladine jazera sa plavili len listy lekná.

„Čo sa to stalo? Kde sú labute?“ čudovala sa. Ale nezúfala. Posadila sa na lavičku a čakala. Čakala hodinu, dve, tri … Až sa začalo slnko strácať za obzorom. „Óch, musím sa vrátiť domov. Rodičia sa o mňa budú určite báť,“ pomyslela si. V tom si všimla starca, ako sedí na lavičke brehu jazera a ako hádže kúsky chleba do vody. „Možno ten pán bude vedieť, čo sa stalo s labuťami. Hm, idem sa ho na to opýtať,“ povedala si a pristúpila k starcovi. “Dobrý deň ujo, môžem sa Vás na niečo opýtať?“ Starec otočil hlavu a s úsmevom jej odpovedal: „Ahoj! Áno, som samé ucho.“ „Ešte včera tu plávali labute, ale dnes ich nikde nevidím. Neviete, čo sa s nimi stalo?“ opýtala sa. „Poď, sadni si tu vedľa mňa,“ hovoril starec. Viktória sa posadila na lavičku vedľa starca. „Ako vidíš, slnko už skôr zapadá, čo je jasný dôkaz toho, že sa blíži zima. No, a labute by tu len veľmi ťažko prežili. Preto sa vždy pred príchodom zimy všetky stretnú a odletia do teplých krajín. Strávia tam celú zimu a keď sa u nás roztopí sneh, vrátia sa späť,“ vysvetľoval starec.

„Tak teraz už tomu chápem. V zime by tu zamrzli. A na jazere bude ľad, tam by veru plávať nemohli,“ poznamenala Viktória. „Ale prečo potom hádžete kúsky chleba do jazera, keď viete, že labute odleteli do teplých krajín“? zvedavo sa vypytovala.

Starec vystrel ruku a prstom ukázal na jazero: „Pozri sa lepšie na jazero. Vidíš? Plávajú  tam 3 malé labute, ktoré ešte nestihli odletieť, pretože nevedia lietať, a tak ich tu nechali. Odleteli bez nich.“

„To je strašné, čo s nimi bude?“ opýtala sa zhrozená Viktória. „No, niekto by sa o nich mal veru postarať, lebo v zime tu umrznú“ dodal starček.

A malá Viktória dlho neváhala. Vrhla sa do vody a vytiahla všetky 3 mláďaťá. Zabalila ich do svojej mikiny a položila ich do svojho košíka na bicykli. „Tak! A beriem vás domov. Budem sa o vás celú zimu starať. A na jar, keď sa vrátia ostatné labute, vrátim vás späť do jazera.“

Prišla domov a zatvorila sa vo svojej izbe. Jej šikovnej mamine však neušlo podozrivé správanie sa Viktórie. Zaklopala a vstúpila do jej izby. Na zemi videla skrčenú Viktóriu a 3 malé labute, ktoré z jej ruky zobali kúsky chleba. Viktória vyrozprávala mame celý príbeh a prosíkala, nech si ich nechajú. Mama bez zaváhania súhlasila.

Viktória bola nadšená. Z kartónovej krabice im vystrihla vlastný malý domov. Z kúskov starého oblečenia im ušila mäkkú deku a do malej plastovej misky im naliala čistú vodu. Celu zimu mala 3 najlepšie kamarátky. Naučila ich lietať a česala im krásne biele perie.

Tuhá zima sa už blížila k svojmu koncu. Sneh sa strácal a na lúkach a v záhradách začali vykukovať prvé snežienky. Jazero sa roztopilo a vonku zavládlo príjemné jarné teplo. A práve tieto jarné lúče prilákali späť do jazera aj labute. Viktória sa vrátila k jazeru už nie s tromi mláďatami, ale s 3 krásnymi dospelými labuťami.

Labute, ktoré prileteli z teplých krajín si ju pamätali. A až im slzy vyhŕkli po zobákoch, keď videli tri zabudnuté mláďaťa. Neverili, že mohli prežiť tuhú zimu.

Viktória im v jemnej melódii vysvetlila, že sa o nich s radosťou starala. Kŕdeľ labutí bol natešený. Chcel sa jej odvďačiť a tak ju zasypali ďalšou kopu krásnych bielych pierok. Ale to nebolo všetko. Na vrch bielej kopy jej zniesli zlaté vajíčko.  „Prosím, vezmi si naše dary ako symbol našej vďaky.  Nikdy nezabudneme na tvoju pomoc“.

Viktória sa tešila a biele perie so zlatým vajíčkom zaniesla domov svoje mame, ktorá sa tešila z dobrého Viktóriinho činu. A zlaté vajíčko, im určite pomôže opraviť schátralé časti domu.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Tento príbeh sa odohráva v dobe, keď zemi vládli králi. Ozajstní králi s červeným plášťom a zlatou korunou na hlave, ktorí žijú v obrovských hradoch.

Náš príbeh sa odohráva na tom najhonosnejšom hrade. Jeho pozlátenú strechu je vidieť až za siedmimi horami. V tomto honosnom kráľovstve žil kráľ Greedy. Miluje zlato a všetko čo sa ligoce. Je zahľadený do seba a do svojho ligotavého kráľovstva. Kvôli jeho sebeckému správaniu trpia obyvatelia kráľovstva, ktorí sú chudobní a nešťastní.

Greedy chcel získať všetko zlato sveta, ktoré potom roztápal a vyrábal z neho zlaté tehly či strechu pre svoj hrad. Je posadnutý zlatom. Berie si všetko od chudobných, pretože si myslí, že keď je kráľ, tak má na to právo. 

Jedného dňa šiel kráľ Greedy na nákup do mestečka  neďaleko jeho kráľovstva. Vzal kone, koč a svojich poddaných. Na tržnici vykupoval od chudobných ľudí šperky a cennosti. Sedel v zlatom kresle na svojom bielom koni a kráčal po kamennom námestí mestečka. Prechádzal po trhovisku a na zemi sedel žobrák. Oblečenie mal deravé a špinavé. Na sklonenej hlave mal ošúchaný klobúk. Kráľ okolo neho len prešiel a pousmial sa. Nikdy nehodil žobrákom ani len mincu.

Po príchode spať do svojho kráľovstva prikázal služobníkom, aby mu všetko zlato a šperky odniesli do zlatej komory. On si zatiaľ sadol do jedálne a vychutnával si honosné pokrmy.

Na druhý deň sa situácia opakovala a kráľ šiel opäť do mestečka na nákupy šperkov a cenností.  Opäť sa prechádzal po trhovisku a na zemi sedel ten istý žobrák. Keď kráľ prechádzal okolo neho, žobrák zdvihol hlavu a opýtal sa: „prečo mi nikdy neprispeješ drobným príspevkom na jedlo? Veď si ten najbohatší kráľ v okolí“. Kráľ zastavil svojho bieleho koňa odetého v zlatom sedle a povedal: „Haha, ty si, ale drzý, žobrák!“ smial sa až do prasknutia. „Prečo by som ti mal niečo dať?“, výsmešne sa opýtal si kráľ Greedy. „No ak mi pomôžeš, tak ti môžem splniť jedno želanie, akékoľvek si len budeš priať“, odvetil žobrák.  „Haha, ty mi chceš splniť nejaké želanie?“ uškŕňal sa kráľ Greedy. „Zdvihni sa, a vypadni odtiaľto! Nič viac si neželám!“ vykríkol kráľ a odcválal na koni. 

Kráľ Greedy si opäť naplnil svoju zlatú komoru, bohato sa najedol a ľahol si do postele.

Ráno sa zobudil na hlučné výkriky a zvuky padajúcich kameňov. Vyskočil zo svojej postele so zlatými obliečkami a pribehol k oknu. Sánka mu padla až na podlahu. Jeho úžasný hrad bol centrom bojiska. Vonku sa strhol ničivý boj. Do hradieb narážali obrovské horiace kamene, ktoré do nich robili diery veľké ako dvere. Do kráľovského dvora začali vstupovať jazdci na koňoch. Greedyho kráľovstvo napadol nebezpečný nepriateľ. Povesti o zbojníkoch na koňoch naháňali zimomriavky.

Greedyho hrad je predsa lákadlom pre každého zbojníka

Kráľ pochopil, že musí utiecť, pretože zbojníci sa už prebúravali do jeho hradnej veže. Rýchlo vyliezol z okna a preskočil na strechu kuchyne. Ale strecha bola klzká a kráľ sa zošmykol. Obúchal sa na hradných múroch a padol do blata. Rýchlo sa pozbieral a v špinavom a roztrhanom pyžame sa vydal na útek do tmavého lesa. Bosými nohami sa predieral lesom. Po chvíli bezhlavého behu si sadol na kameň pri potoku. Bol celý špinavý, pyžamo mal dotrhané a nohy cele doráňané. V pokojnom potoku si všimol svoj odraz na hladine. „Och bože, vyzerám ako taký žobrák!“ žalostne zašomral.  „Áno, to je ono!“ vykríkol. „Idem do mesta na trhovisko a nájdem žobráka, ktorý mi chcel splniť želanie. Áno, ten mi pomôže“ potešil sa. Postavil sa, našiel v lese cestičku a vybral sa do mestečka.

Dorazil do mesta na trhovisko až došiel k miestu, kde pravidelne sedával žobrák. Ale ten tam nebol. Greedy sa rozhliadal zo strany na stranu. Ale žobráka tam nevidel. „Héééj, žobrák! Kde si?“ zúfalo vykrikoval. Po chvíľke pochopil, že žobrák už nepríde. Zdvihol sa a kráčal  ďalej. Došiel až na koniec mestečka a vysilený si sadol na zem a sledoval stádo kráv. Hladný, špinavý a zničený nariekal. Nemal nič. Prišiel o všetko.  „Je zo mňa žobrák“.

Okolo neho práve prechádzal iný kráľ na koňoch so svojimi rytiermi. Pozrel sa na Greedyho a pousmial sa. Kráľ Greedy, ktorý sedel na zemi, zdvihol hlavu a oslovil neznámeho kráľa „Prosím, prosím pomôž mi. Som veľmi hladný, hoď mi zopár drobných“. Kráľ na koni sa začal hlasne smiať. „Haha žobrák, ty máš ale odvahu pýtať si moje peniaze. Buď rád, že ťa nevezmem do žalára“ a odišiel.

Kráľ Greedy sklonil hlavu do zeme. Hlavou mu preletela spomienka.  Presne takto sa aj on zachoval k žobrákovi, ktoýí ho žiadal o pomoc a teraz to zažil aj on na vlastnej koži.

 Ma mestečko doliahol západ slnka. Kráľ Greedy zaspával po sediačky zničený a hladný. Ale zo spánku ho vytrhol iný žobrák, ktorý si sadol vedľa neho. „Héj, toto je moje miesto, tu žobrem ja. Kto si vlastne a čo tu chceš?“ opýtal sa ho.

„Prosím, dovoľ mi tu sedieť, prišiel som o všetko čo som mal“ ľutuje sa Greedy. „Hľadal som tu jedného žobráka, ktorý mi včera sľuboval, že mi splní jedno želanie. Ale už tu nie je, pretože som namiesto želania vykrikoval, aby odišiel. A on mi asi toto moje želanie splnil. Teraz mi už nikto nepomôže, je neskoro“ vysvetľoval kráľ Greedy. „No, možno ešte nie je neskoro. Zdvihni hlavu a pozri sa na mňa“, odpovedal žobrák sediaci vedľa neho. Kráľ Greedy zdvihol hlavu a pozrel sa na žobráka. „Áno, to si ty, ten žobrák, ktorý ma žiadal o pomoc! Prosím prepáč, ja… ja … bol som hlupák. Mrzím to“ ospravedlňoval sa natešený kráľ Greedy. „Prosím, prosím pomôž mi, urobím čokoľvek!“  „Ako vravím, ešte nemusí byť neskoro. Splním ti želanie a tvoje kráľovstvo bude zachránené. Ale musíš mi niečo sľúbiť“ hovorí žobrák. „Áno, áno, spravím čokoľvek, len vrav“ tešil sa Greedy.  „Keď prídeš domov, vezmeš zo zlatej komory najväčší mešec zlata a celý ho rozdáš chudobným ľuďom“, odvetil žobrák. Kráľ Greedy prisľúbil a utekal domov. Keď sa blížil k svojmu hradu, videl zbojníkov ako utekajú a ustupujú preč. Kráľove vojsko začalo vyhrávať až nakoniec porazilo zbojníkov. Greedy neváhal ani minútu. Prezliekol sa do svojich kráľovských šiat a zo svojej zlatej komory vzal všetko zlato. Naložil ho do koča a vyrazil sám do mestečka. Zastavil pred trhoviskom a chudobným začal rozdávať všetko svoje zlato a šperky. Ľudia sa veľmi potešil z kráľovho dobrého úmyslu. Radovali sa, že majú kráľa, ktorému na nich záleží.

Kráľa Greedyho táto priazeň potešila viac ako samotné zlato, či šperky a uvedomil si, že správny kráľ sa musí v prvom rade postarať o svoj ľud. Pretože zlato ho spraví šťastným len navonok. Ale ozajstný pocit šťastia mu dodajú len spokojní obyvatelia kráľovstva.

Tento príbeh sa odohráva v dobe, keď zemi vládli králi. Ozajstní králi s červeným plášťom a zlatou korunou na hlave, ktorí žijú v obrovských hradoch.

Náš príbeh sa odohráva na tom najhonosnejšom hrade. Jeho pozlátenú strechu je vidieť až za siedmimi horami. V tomto honosnom kráľovstve žil kráľ Greedy. Miluje zlato a všetko čo sa ligoce. Je zahľadený do seba a do svojho ligotavého kráľovstva. Kvôli jeho sebeckému správaniu trpia obyvatelia kráľovstva, ktorí sú chudobní a nešťastní.

Greedy chcel získať všetko zlato sveta, ktoré potom roztápal a vyrábal z neho zlaté tehly či strechu pre svoj hrad. Je posadnutý zlatom. Berie si všetko od chudobných, pretože si myslí, že keď je kráľ, tak má na to právo. 

Jedného dňa šiel kráľ Greedy na nákup do mestečka  neďaleko jeho kráľovstva. Vzal kone, koč a svojich poddaných. Na tržnici vykupoval od chudobných ľudí šperky a cennosti. Sedel v zlatom kresle na svojom bielom koni a kráčal po kamennom námestí mestečka. Prechádzal po trhovisku a na zemi sedel žobrák. Oblečenie mal deravé a špinavé. Na sklonenej hlave mal ošúchaný klobúk. Kráľ okolo neho len prešiel a pousmial sa. Nikdy nehodil žobrákom ani len mincu.

Po príchode spať do svojho kráľovstva prikázal služobníkom, aby mu všetko zlato a šperky odniesli do zlatej komory. On si zatiaľ sadol do jedálne a vychutnával si honosné pokrmy.

Na druhý deň sa situácia opakovala a kráľ šiel opäť do mestečka na nákupy šperkov a cenností.  Opäť sa prechádzal po trhovisku a na zemi sedel ten istý žobrák. Keď kráľ prechádzal okolo neho, žobrák zdvihol hlavu a opýtal sa: „prečo mi nikdy neprispeješ drobným príspevkom na jedlo? Veď si ten najbohatší kráľ v okolí“. Kráľ zastavil svojho bieleho koňa odetého v zlatom sedle a povedal: „Haha, ty si, ale drzý, žobrák!“ smial sa až do prasknutia. „Prečo by som ti mal niečo dať?“, výsmešne sa opýtal si kráľ Greedy. „No ak mi pomôžeš, tak ti môžem splniť jedno želanie, akékoľvek si len budeš priať“, odvetil žobrák.  „Haha, ty mi chceš splniť nejaké želanie?“ uškŕňal sa kráľ Greedy. „Zdvihni sa, a vypadni odtiaľto! Nič viac si neželám!“ vykríkol kráľ a odcválal na koni. 

Kráľ Greedy si opäť naplnil svoju zlatú komoru, bohato sa najedol a ľahol si do postele.

Ráno sa zobudil na hlučné výkriky a zvuky padajúcich kameňov. Vyskočil zo svojej postele so zlatými obliečkami a pribehol k oknu. Sánka mu padla až na podlahu. Jeho úžasný hrad bol centrom bojiska. Vonku sa strhol ničivý boj. Do hradieb narážali obrovské horiace kamene, ktoré do nich robili diery veľké ako dvere. Do kráľovského dvora začali vstupovať jazdci na koňoch. Greedyho kráľovstvo napadol nebezpečný nepriateľ. Povesti o zbojníkoch na koňoch naháňali zimomriavky.

Greedyho hrad je predsa lákadlom pre každého zbojníka

Kráľ pochopil, že musí utiecť, pretože zbojníci sa už prebúravali do jeho hradnej veže. Rýchlo vyliezol z okna a preskočil na strechu kuchyne. Ale strecha bola klzká a kráľ sa zošmykol. Obúchal sa na hradných múroch a padol do blata. Rýchlo sa pozbieral a v špinavom a roztrhanom pyžame sa vydal na útek do tmavého lesa. Bosými nohami sa predieral lesom. Po chvíli bezhlavého behu si sadol na kameň pri potoku. Bol celý špinavý, pyžamo mal dotrhané a nohy cele doráňané. V pokojnom potoku si všimol svoj odraz na hladine. „Och bože, vyzerám ako taký žobrák!“ žalostne zašomral.  „Áno, to je ono!“ vykríkol. „Idem do mesta na trhovisko a nájdem žobráka, ktorý mi chcel splniť želanie. Áno, ten mi pomôže“ potešil sa. Postavil sa, našiel v lese cestičku a vybral sa do mestečka.

Dorazil do mesta na trhovisko až došiel k miestu, kde pravidelne sedával žobrák. Ale ten tam nebol. Greedy sa rozhliadal zo strany na stranu. Ale žobráka tam nevidel. „Héééj, žobrák! Kde si?“ zúfalo vykrikoval. Po chvíľke pochopil, že žobrák už nepríde. Zdvihol sa a kráčal  ďalej. Došiel až na koniec mestečka a vysilený si sadol na zem a sledoval stádo kráv. Hladný, špinavý a zničený nariekal. Nemal nič. Prišiel o všetko.  „Je zo mňa žobrák“.

Okolo neho práve prechádzal iný kráľ na koňoch so svojimi rytiermi. Pozrel sa na Greedyho a pousmial sa. Kráľ Greedy, ktorý sedel na zemi, zdvihol hlavu a oslovil neznámeho kráľa „Prosím, prosím pomôž mi. Som veľmi hladný, hoď mi zopár drobných“. Kráľ na koni sa začal hlasne smiať. „Haha žobrák, ty máš ale odvahu pýtať si moje peniaze. Buď rád, že ťa nevezmem do žalára“ a odišiel.

Kráľ Greedy sklonil hlavu do zeme. Hlavou mu preletela spomienka.  Presne takto sa aj on zachoval k žobrákovi, ktoýí ho žiadal o pomoc a teraz to zažil aj on na vlastnej koži.

 Ma mestečko doliahol západ slnka. Kráľ Greedy zaspával po sediačky zničený a hladný. Ale zo spánku ho vytrhol iný žobrák, ktorý si sadol vedľa neho. „Héj, toto je moje miesto, tu žobrem ja. Kto si vlastne a čo tu chceš?“ opýtal sa ho.

„Prosím, dovoľ mi tu sedieť, prišiel som o všetko čo som mal“ ľutuje sa Greedy. „Hľadal som tu jedného žobráka, ktorý mi včera sľuboval, že mi splní jedno želanie. Ale už tu nie je, pretože som namiesto želania vykrikoval, aby odišiel. A on mi asi toto moje želanie splnil. Teraz mi už nikto nepomôže, je neskoro“ vysvetľoval kráľ Greedy. „No, možno ešte nie je neskoro. Zdvihni hlavu a pozri sa na mňa“, odpovedal žobrák sediaci vedľa neho. Kráľ Greedy zdvihol hlavu a pozrel sa na žobráka. „Áno, to si ty, ten žobrák, ktorý ma žiadal o pomoc! Prosím prepáč, ja… ja … bol som hlupák. Mrzím to“ ospravedlňoval sa natešený kráľ Greedy. „Prosím, prosím pomôž mi, urobím čokoľvek!“  „Ako vravím, ešte nemusí byť neskoro. Splním ti želanie a tvoje kráľovstvo bude zachránené. Ale musíš mi niečo sľúbiť“ hovorí žobrák. „Áno, áno, spravím čokoľvek, len vrav“ tešil sa Greedy.  „Keď prídeš domov, vezmeš zo zlatej komory najväčší mešec zlata a celý ho rozdáš chudobným ľuďom“, odvetil žobrák. Kráľ Greedy prisľúbil a utekal domov. Keď sa blížil k svojmu hradu, videl zbojníkov ako utekajú a ustupujú preč. Kráľove vojsko začalo vyhrávať až nakoniec porazilo zbojníkov. Greedy neváhal ani minútu. Prezliekol sa do svojich kráľovských šiat a zo svojej zlatej komory vzal všetko zlato. Naložil ho do koča a vyrazil sám do mestečka. Zastavil pred trhoviskom a chudobným začal rozdávať všetko svoje zlato a šperky. Ľudia sa veľmi potešil z kráľovho dobrého úmyslu. Radovali sa, že majú kráľa, ktorému na nich záleží.

Kráľa Greedyho táto priazeň potešila viac ako samotné zlato, či šperky a uvedomil si, že správny kráľ sa musí v prvom rade postarať o svoj ľud. Pretože zlato ho spraví šťastným len navonok. Ale ozajstný pocit šťastia mu dodajú len spokojní obyvatelia kráľovstva.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

V roku 1930 brázdilo oblohu nad tichým oceánom v denno-dennom intervale maličké prúdové lietadlo. Riadil ho mladý Jack Pilot. Odvážny a hladný po nových zážitkoch objavoval miesta, ktoré pred ním ešte nikto neobjavil. Dá sa povedať, že Jack bol srdcom aj dušou priekopník nových miest.

Často-krát letel ďaleké kilometre od brehu smerom do šíreho oceánu. Na palube vždy viezol aj náhradne kanistre s leteckým benzínom, aby sa dokázal vrátiť späť domov.

Počas slnečných dní bola viditeľnosť  úžasná. Veľká výška poskytovala Jackovi nádherný výhľad na šíry oceán. Horšie to bolo, keď obloha bola zamračená. Jedného dňa letel Jack nad Tichým oceánom medzi hustými mrakmi, z ktorých nepretržite pršalo. Ale nezúfal. Vedel, že každý mrak, má svoj začiatok a koniec. Po dlhom lete konečne opustil zónu mrakov a pred nosom sa mu naskytla jasná obloha. Rozhliadol sa a obzeral sa, kde to vlastne je. Pozrel sa na kompas a skoro mu oči vyleteli. Kompas sa točil stále dookola a vôbec neukazoval na sever. „Hm, čo sa to deje? „ nechápal Jack.  „Musel som zablúdiť“. Pozeral sa sprava doľava, ale nevedel identifikovať svoju polohu. Avšak na pravom boku si na hladine oceánu všimol obrovskú kupolu hustých mrakov. Neváhal a hneď otočil kormidlo k nej.

Ako sa približoval aj obrovská kupola sa zdala ešte väčšia. Dva-krát ju obletel dookola, aby sa uistil, že ide o mraky a nie tvrdú horu. Rozhodol sa vletieť do jej vnútra a preskúmať ju. „Vŕŕŕŕ“ zavrčali motory pod tlakom zatlačenia rýchlostnej páky. Jack prerazil prvú vrstvu mrakov. Nič nevidel, len hustú hmlu. Mraky boli také husté, že sa mu motor lietadla začal upchávať. „Och nie! Ak sa mi upchá motor, havarujem“ vydesil sa. Ale v obrovskej rýchlosti, ktorou sa rútil cez husté mraky už nemohol nič robiť. Motor sa upchal a vrtuľa sa prestala krútiť. Nastalo ticho a lietadlo začalo padať. Jack však zachoval chladnú hlavu a rozhodol sa plachtiť s lietadlom a pomaličky pristáť. Keď prerazil husté mraky pred očami sa mu rozprestrela veľmi divná, ale nádherná krajina. Obrovské živé monštrá lietali vzduchom.  Jack vo svojom denníku napísal „Tie lietajúce monštrá vyzerali ako obrovské veľryby, ibaže lietali vo vzduchu“. Ale teraz musel riešiť dôležitejšiu úlohu. Jeho lietadlo letelo strmhlav dole. Jack bol stále pokojný, otočil kormidlom k hore, ku ktorej sa približoval a chcel skĺznuť po jej strane. Poriadne zaťal zuby a ako sa približoval k hore pomaličky zosadol na jej povrch medzi stromy. Praskanie zlomených konárikov pod kolesami lietadla a svišťanie obrovských listov trávy, ktoré siahali do výšky asi 3 metrov ho dokázali príjemne spomaliť až zastavil. Vystúpil z lietadla a rozhliadol sa: „Pfú, to bolo šťastie, pristál som v bezpečí a lietadlo je celé“. Vzal kameň do ruky a chcel podložiť koleso lietadla. Otočil sa zdvihol kameň a začul škrípanie. Obzrel sa a videl ako sa lietadlo začalo šmýkať dole svahom. Odhodil kameň a rozbehol sa za ním. Len tak-tak sa mu podarilo naskočiť na palubu. Opäť sedel v kokpite a bol v tej istej situácii. Musel zachrániť seba aj lietadlo. Lietadlo sa šmýkalo dole svahom a on musel kľučkovať pomedzi stromy. Krídlami doslova lízal okraje stromov. Ale podarilo sa to. Lietadlom sa zošmyklo až na otvorenú luku v doline, kde sa zastavilo. Vystúpil von, tento-krát spotený od strachu. Stromy tam neboli vysoké, ale nízke s hrubými kmeňmi. Po oblohe lietali obrovské monštrá. „Bzzzzzz“ preletela mu okolo hlavy asi 100 centimetrov dlhá lietajúca ryba. Obloha bola nie modrá, ale ružová. „Wau, to je rozhodne najexotickejšie miesto, aké som kedy navštívil“ šomral si Jack. V tom začali okolo neho svišťať ostré šípy, ktoré sa zapichovali v jeho lietadle. Rozbehol sa preč a na lúke, kde rástla vysoká tráva, vyššia ako on sám sa snažil schovať. Skrčil sa na zem a čakal. Bez toho, aby počul nejaké kroky sa nad jeho hlavou zobrazila postava. Urastený chlap, chlpatý ako gorila s listom previazaným okolo pásu a s lukom v ruke. Dorazili aj ostatní a zviazali Jacka. Zavesili ho na drevenú tyč, na ktorej ho niesli. „Kto ste prečo ma unášate? Potrebujem len opraviť lietadlo“ vysvetľoval Jack. Ale tento kmeň, ktorý obýval záhadnú kupola nepoznal jeho reč, keďže pred tým ešte nikdy nestretli iného človeka.  Viedli ho divočinou, v ktorej rástli tie najbizarnejšie rastliny. Veľmi sa podobali na korále v mori. Jack Pilot vo svojom denníku napísal „Celé to tu vyzeralo ako dno oceána, ale bez vody“.

Kmeň ho doviedol medzi ostatných, kde ho zviazaného zavesili na okraj útesu. Jack sa nebál. Len pozoroval, čo sa deje. Jeho únoscovia, ktorí vyzerali skôr ako opice než ľudia, si posadali do kruhu okolo ohňa. Po krátkej debate, ktorá vyzerala ako posunková reč, sa postavil jeden z nich s obrovskou plutvou prevesenou cez plecia a hlasno zakričal. Ostatní ho nasledovali, skákali a kričali. Podišli k Jackovi Pilotovi a chystali sa ho zhodiť z útesu dole.  Jack sa preľakol a začal sa zviazaný mykať do strán až mu z vrecka vypadol zapaľovač. Zodvihol ho jeden z kmeňa. Najprv ho obzeral a potom sa mu podarilo otočiť gombík. „Búm“! vystrelil malý plamienok. „Óóóó“ zhíkli ostatní a dobehli k zapálenému zapaľovaču. Jacka zatiaľ pohodili na zem a zavolali svojho vodcu s plutvou ryby prehodenou cez plecia. Pozrel sa na plameň a opäť niečo zakričal. Za veľkého kriku vzali Jacka Pilota a chceli ho hodiť do ohňa. Jack, si však zo zeme stihol vziať malý ostrý šíp, ktorým si prerezal lano na nohách a rukách. Kmeň sa napriahol a vyhodil Jacka smerom na oheň. Ten sa však šikovne ohňu vyhol a dal sa na útek. Utekal vysokou trávou späť k svojmu lietadlu. Celý kmeň ho samozrejme začal naháňať a hľadať.  Jack bežal a zakopol o starý vrak lietadla. Zdvihol sa a videl asi 5 vrakov rôznych lietadiel. „Páni! Asi nie som jediný, kto sa tu pokúsil pristať. Lenže títo chudáci sa už zrejme domov nedostali. To sa mne nemôže stať!“. Vtrhol do prvého vraku lietadla, otvoril mu motor a vybral hadicu, ktorú si strčil do vrecka leteckej bundy. Utekal späť k svojmu lietadlu. Keď k nemu dobehol otvoril kryt motora a vymenil upchatú hadičku. Ale v obrovskej tráve už videl bežiaci a kričiaci kmeň, ktorý sa rútil priamo k nemu. Nasadol do lietadla a otáčal kľúčikom. Lietadlo nechcelo naštartovať. Ostré šípy narážali do lietadla. „Prosím, prosím, naštartuj!“ zúfalo prosil Jack. „Vŕŕŕn Vŕŕŕn“ motor naskočil a Jack sa rozbehol po lúke. Pritiahol riadiacu páku k sebe a lietadlo vystrelilo k oblohe. Motor pridal na plný plyn a prerazil hustú vrstvu mrakov, ktorá chránila kupolu. Tento krát to trubička vydržala a neupchala sa. Jack Pilot sa dostal von. Zdvihol lietadlo vysoko k oblakom a namieril si to domov.

Po príchode domov dopísal do svojho denníka: „Veľmi nezvyčajná pologuľa v Tichom oceáne,  ktorú obýva prastarý kmeň ma skoro zhodil do priepasti. Po nájdení môjho zapaľovača zrejme usúdili, že som boh ohňa a chceli ma upáliť. Zapíšem si súradnice kupoly a zostavím tím, pretože na záhadnú pologuľu sa ešte musím vrátiť“, s podpisom Jack Pilot.

V roku 1930 brázdilo oblohu nad tichým oceánom v denno-dennom intervale maličké prúdové lietadlo. Riadil ho mladý Jack Pilot. Odvážny a hladný po nových zážitkoch objavoval miesta, ktoré pred ním ešte nikto neobjavil. Dá sa povedať, že Jack bol srdcom aj dušou priekopník nových miest.

Často-krát letel ďaleké kilometre od brehu smerom do šíreho oceánu. Na palube vždy viezol aj náhradne kanistre s leteckým benzínom, aby sa dokázal vrátiť späť domov.

Počas slnečných dní bola viditeľnosť  úžasná. Veľká výška poskytovala Jackovi nádherný výhľad na šíry oceán. Horšie to bolo, keď obloha bola zamračená. Jedného dňa letel Jack nad Tichým oceánom medzi hustými mrakmi, z ktorých nepretržite pršalo. Ale nezúfal. Vedel, že každý mrak, má svoj začiatok a koniec. Po dlhom lete konečne opustil zónu mrakov a pred nosom sa mu naskytla jasná obloha. Rozhliadol sa a obzeral sa, kde to vlastne je. Pozrel sa na kompas a skoro mu oči vyleteli. Kompas sa točil stále dookola a vôbec neukazoval na sever. „Hm, čo sa to deje? „ nechápal Jack.  „Musel som zablúdiť“. Pozeral sa sprava doľava, ale nevedel identifikovať svoju polohu. Avšak na pravom boku si na hladine oceánu všimol obrovskú kupolu hustých mrakov. Neváhal a hneď otočil kormidlo k nej.

Ako sa približoval aj obrovská kupola sa zdala ešte väčšia. Dva-krát ju obletel dookola, aby sa uistil, že ide o mraky a nie tvrdú horu. Rozhodol sa vletieť do jej vnútra a preskúmať ju. „Vŕŕŕŕ“ zavrčali motory pod tlakom zatlačenia rýchlostnej páky. Jack prerazil prvú vrstvu mrakov. Nič nevidel, len hustú hmlu. Mraky boli také husté, že sa mu motor lietadla začal upchávať. „Och nie! Ak sa mi upchá motor, havarujem“ vydesil sa. Ale v obrovskej rýchlosti, ktorou sa rútil cez husté mraky už nemohol nič robiť. Motor sa upchal a vrtuľa sa prestala krútiť. Nastalo ticho a lietadlo začalo padať. Jack však zachoval chladnú hlavu a rozhodol sa plachtiť s lietadlom a pomaličky pristáť. Keď prerazil husté mraky pred očami sa mu rozprestrela veľmi divná, ale nádherná krajina. Obrovské živé monštrá lietali vzduchom.  Jack vo svojom denníku napísal „Tie lietajúce monštrá vyzerali ako obrovské veľryby, ibaže lietali vo vzduchu“. Ale teraz musel riešiť dôležitejšiu úlohu. Jeho lietadlo letelo strmhlav dole. Jack bol stále pokojný, otočil kormidlom k hore, ku ktorej sa približoval a chcel skĺznuť po jej strane. Poriadne zaťal zuby a ako sa približoval k hore pomaličky zosadol na jej povrch medzi stromy. Praskanie zlomených konárikov pod kolesami lietadla a svišťanie obrovských listov trávy, ktoré siahali do výšky asi 3 metrov ho dokázali príjemne spomaliť až zastavil. Vystúpil z lietadla a rozhliadol sa: „Pfú, to bolo šťastie, pristál som v bezpečí a lietadlo je celé“. Vzal kameň do ruky a chcel podložiť koleso lietadla. Otočil sa zdvihol kameň a začul škrípanie. Obzrel sa a videl ako sa lietadlo začalo šmýkať dole svahom. Odhodil kameň a rozbehol sa za ním. Len tak-tak sa mu podarilo naskočiť na palubu. Opäť sedel v kokpite a bol v tej istej situácii. Musel zachrániť seba aj lietadlo. Lietadlo sa šmýkalo dole svahom a on musel kľučkovať pomedzi stromy. Krídlami doslova lízal okraje stromov. Ale podarilo sa to. Lietadlom sa zošmyklo až na otvorenú luku v doline, kde sa zastavilo. Vystúpil von, tento-krát spotený od strachu. Stromy tam neboli vysoké, ale nízke s hrubými kmeňmi. Po oblohe lietali obrovské monštrá. „Bzzzzzz“ preletela mu okolo hlavy asi 100 centimetrov dlhá lietajúca ryba. Obloha bola nie modrá, ale ružová. „Wau, to je rozhodne najexotickejšie miesto, aké som kedy navštívil“ šomral si Jack. V tom začali okolo neho svišťať ostré šípy, ktoré sa zapichovali v jeho lietadle. Rozbehol sa preč a na lúke, kde rástla vysoká tráva, vyššia ako on sám sa snažil schovať. Skrčil sa na zem a čakal. Bez toho, aby počul nejaké kroky sa nad jeho hlavou zobrazila postava. Urastený chlap, chlpatý ako gorila s listom previazaným okolo pásu a s lukom v ruke. Dorazili aj ostatní a zviazali Jacka. Zavesili ho na drevenú tyč, na ktorej ho niesli. „Kto ste prečo ma unášate? Potrebujem len opraviť lietadlo“ vysvetľoval Jack. Ale tento kmeň, ktorý obýval záhadnú kupola nepoznal jeho reč, keďže pred tým ešte nikdy nestretli iného človeka.  Viedli ho divočinou, v ktorej rástli tie najbizarnejšie rastliny. Veľmi sa podobali na korále v mori. Jack Pilot vo svojom denníku napísal „Celé to tu vyzeralo ako dno oceána, ale bez vody“.

Kmeň ho doviedol medzi ostatných, kde ho zviazaného zavesili na okraj útesu. Jack sa nebál. Len pozoroval, čo sa deje. Jeho únoscovia, ktorí vyzerali skôr ako opice než ľudia, si posadali do kruhu okolo ohňa. Po krátkej debate, ktorá vyzerala ako posunková reč, sa postavil jeden z nich s obrovskou plutvou prevesenou cez plecia a hlasno zakričal. Ostatní ho nasledovali, skákali a kričali. Podišli k Jackovi Pilotovi a chystali sa ho zhodiť z útesu dole.  Jack sa preľakol a začal sa zviazaný mykať do strán až mu z vrecka vypadol zapaľovač. Zodvihol ho jeden z kmeňa. Najprv ho obzeral a potom sa mu podarilo otočiť gombík. „Búm“! vystrelil malý plamienok. „Óóóó“ zhíkli ostatní a dobehli k zapálenému zapaľovaču. Jacka zatiaľ pohodili na zem a zavolali svojho vodcu s plutvou ryby prehodenou cez plecia. Pozrel sa na plameň a opäť niečo zakričal. Za veľkého kriku vzali Jacka Pilota a chceli ho hodiť do ohňa. Jack, si však zo zeme stihol vziať malý ostrý šíp, ktorým si prerezal lano na nohách a rukách. Kmeň sa napriahol a vyhodil Jacka smerom na oheň. Ten sa však šikovne ohňu vyhol a dal sa na útek. Utekal vysokou trávou späť k svojmu lietadlu. Celý kmeň ho samozrejme začal naháňať a hľadať.  Jack bežal a zakopol o starý vrak lietadla. Zdvihol sa a videl asi 5 vrakov rôznych lietadiel. „Páni! Asi nie som jediný, kto sa tu pokúsil pristať. Lenže títo chudáci sa už zrejme domov nedostali. To sa mne nemôže stať!“. Vtrhol do prvého vraku lietadla, otvoril mu motor a vybral hadicu, ktorú si strčil do vrecka leteckej bundy. Utekal späť k svojmu lietadlu. Keď k nemu dobehol otvoril kryt motora a vymenil upchatú hadičku. Ale v obrovskej tráve už videl bežiaci a kričiaci kmeň, ktorý sa rútil priamo k nemu. Nasadol do lietadla a otáčal kľúčikom. Lietadlo nechcelo naštartovať. Ostré šípy narážali do lietadla. „Prosím, prosím, naštartuj!“ zúfalo prosil Jack. „Vŕŕŕn Vŕŕŕn“ motor naskočil a Jack sa rozbehol po lúke. Pritiahol riadiacu páku k sebe a lietadlo vystrelilo k oblohe. Motor pridal na plný plyn a prerazil hustú vrstvu mrakov, ktorá chránila kupolu. Tento krát to trubička vydržala a neupchala sa. Jack Pilot sa dostal von. Zdvihol lietadlo vysoko k oblakom a namieril si to domov.

Po príchode domov dopísal do svojho denníka: „Veľmi nezvyčajná pologuľa v Tichom oceáne,  ktorú obýva prastarý kmeň ma skoro zhodil do priepasti. Po nájdení môjho zapaľovača zrejme usúdili, že som boh ohňa a chceli ma upáliť. Zapíšem si súradnice kupoly a zostavím tím, pretože na záhadnú pologuľu sa ešte musím vrátiť“, s podpisom Jack Pilot.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Obaly, fľaše či igelitové sáčky alebo pohŕdanie nad životmi drobného hmyzu. Všade kam sa pozrieš, môžeš nájsť zahodené odpadky v prírode alebo stretnúť sa s nevhodný správaním.

V krásnom prostredí prírody sa rozprestiera malé mestečko. Na jej zelených lúkach sa pravidelne schádza partia mladých ľudí. Milujú zábavu a hry. Pri prechádzke lesom sa radi občerstvia malou desiatou. Zo svojho vaku si vytiahnu jedlo zabalené v igelitovom obale a vodu v plastovej fľaši. Taká to prestávka je rozhodne príjemná, ale často tieto obaly z desiaty, či fľaše z nápojov končia pohodené v prírode. Zabúdajú na to, že rozloženie takýchto plastov trvá prírode aj 200 rokov. Rozhodne je to nezodpovedné. A ešte nezodpovednejšie je ich nevinná hra, pri ktorej im nerobí problém zatľapnúť chrobáka či včelu. Jedno múdre pravidlo vraví: “Ak nevieš takú istú včelu vyrobiť, tak nemáš právo jej ubližovať“.

Takéto nezodpovedné správanie má negatívne vplyvy na našu planétu Zem. Veď, ak každý z nás zahodí jednu fľašu do prírody, bude ich tam skoro 7 miliárd. Partia mladých priateľov sa pravidelne takto stretáva v prírode a pravidelne za sebou necháva pohodené odpadky. Niekoľko zatľapnutých chrobákov zostáva ležať na zemi pri ich bezohľadnej hre. Najstarší z nich Daniel sa jedného dňa pri jazere zbavoval prázdnych sáčkov z desiaty zo svojej školskej tašky. Jeho kamaráti sa na tom zabávali. Sedeli a smiali sa, ba dokonca tiež prihodili fľašu do jazera, pretože im to prišlo zábavné.

Najmladší z nich Jack, si v diaľke všimol malú loďku ako pláva smerom k nim. Postavili sa k brehu jazera a mávali na loďku. Tá sa pomaličky približovala k nim, až nakoniec dorazila k brehu. Na palube sa viezol len jeden starec, ktorý loďku aj kormidloval. Partia priateľov naňho vtipne pokrikovala, ale starec len mlčal. Až po chvíli konečne prehovoril: „Prosím, nastúpte si na palubu, ukážem vám krásu jazera a bohatstvo prírody“. Sára bola prvá, ktorá neváhala a priskočila na loďku k starcovi. Ostatní kamaráti ju samozrejme nasledovali. Starec vzal pádlo a vyplával do stredu obrovského jazera. Partička sa stále zabávala. Ich netolerantné správanie voči prírode pokračovalo aj tam. Cez palubu zahadzovali obaly zo sladkostí. Ale po niekoľkých sekundách ich veselú náladu zaskočil hlasný šum vody.  „Je to vodopád“? pýta sa Sára. „Nie! Pozrite tam je vodný vír“ kričal Daniel. Cela partia zdesene pokrikovala na starca, aby loďku otočil späť na breh. Ale on stál vzadu s pádlom v ruke a s pokojným pohľadom bez jediného slova si to namieril priamo do silného víru. Vydesená posádka začala jačať od strachu. Silný vodný vír ich vťahoval dnu. Roztočil ich masívnou rýchlosťou. Partiu mladých priateľov ovládla panika. Mohutné vodné stĺpce vody zaliali loďku a v sekunde sa stratila pod búrlivou hladinou. Loďka padala tunelom vysvieteným modrou farbou. Prenikavý šumivý zvuk a modré záblesky svetla obliehali loďku. Celý tento kolotoč trval niekoľko sekúnd a po chvíli nastalo ticho a pokoj. Starec stal stále na konci lode a v ruke držal pádlo. Vydesená partia sa pozbierala a cez okraj loďky nazreli von. Loď sa vznášala v hlbokej tme, ktorú rozrážalo svetlo maličkých hviezd a planét. „Veď my sme vo vesmíre,“ desil sa Jack.  Zuby im brnkotali od mrazivej zimy. Starec zatočil pádlom a namieril loďku priamo k planéte Merkúr. Po natriasajúcej jazde pristáli na jeho povrchu. „Och bože to je teplo, to sa nedá vydržať! Vezmi nás odtiaľto preč! Nedá sa tu ani dýchať!“ vykrikovali. Starec otočil pádlom a loďka vyletela z atmosféry Merkúru opäť do treskúcej zimy vesmíru. Ďalej smerovala k planéte Venuša. Preleteli jej atmosférou a horúci vzduch im vyrazil slzy do očí. Suchý a horúci vzduch plný ťažkých plynov im bičoval tvár. Celá partia sa dusila a prosila starca, aby ich odtiaľ dostal. Starec znova zamával pádlom a opäť sa vrátili do studeného vesmíru. Leteli okolo planéty Zem. Na chvíľočku ich zaplavila radosť z toho, že sa vracajú domov, ale nie, starec to namieril tento krát k planéte Mars. Vydesená partia naliehala na starca, aby ich zaviezol domov. On však bez jediného slova zosadol na povrchu Marsu. Všade len červená hruda, bez kyslíka. Žiadne stromy, voda, či malé chrobáky. Veľmi náročné podmienky pre život. Nastalo ďalšie prosíkanie mladej partie, aby starec namieril loďku späť do vesmíru. A po niekoľkých sekundách už plávali vesmírom. Posádke až oči vyskočili, keď zbadali ako sa blížia k planéte Jupiter, z ktorej vychádzali desivé zvuky tej najhoršej búrky, akú kedy zažili. Boli veľmi vystrašení. Starec preletel jeho atmosférou a loďka sa otáčal hore-dole. Všetci poletovali v dúhe neľútostnej búrky za sprievodu tak silného hurikánu, aký naša planéta Zem ešte nezažila. Starec pádlom zatočil a vytiahol ich z tejto nehostinnej plynnej planéty. Ďalšia planéta v poradí je Saturn. Starec bez mimiky v tvári preletel jeho atmosféru. Ozaj nehostinné podmienky pre život. Mraky škodlivých plynov bez štipku kyslíka. Zúfalá partia so slzami v očiach naliehala na starca, nech ich vráti domov. Ten s kamenným výrazom vo svojej tvári vyletel zo Saturnu, doletel k planéte Urán a prerazil jeho atmosféru. Ľadová zima, akú ešte nikdy nezažili. Ústa im tak zamrzli, že nevedeli ani len prehovoriť jediné slovo. Všade škodlivé plyny a suchý mrazivý vzduch. Ak  by sa ho nadýchli, ich pľúca by im zamrzli. Starec s pádlom v ruke zmenil kurz a odletel z ľadového kráľovstva. Netrvalo dlho a už zostupovali na ďalšiu mrazivú planétu Neptún. Masívna modrá planéta plná vodíka a hélia. Brrrr. A ľadový vietor, ktorý fúka rýchlosťou 2500km/h. Mladá partia už bola veľmi vysilená a vystrašená. Nezvládali už tieto nehostinné podmienky. Starec odletel aj z tejto planéty a druhý krát prehovoril: „tak, videli ste povrch 7 planét. Videli ste na niektorej z nich zahodené odpadky?“ pýtal sa. Odpovedal najstarší z nich Daniel: „nie, nevideli“. „Prečo potom zahadzujete odpadky na jedinej planéte, ktorá ako jediná v našej slnečnej sústave je schopná niesť život?“ opýtal sa starec a namieril loďku späť na planétu Zem.

Najmladší Jack prehovoril k svojim priateľom: „starec má pravdu, vesmír je nehostinné a drsné miesto. Mali by sme si vážiť svoju planétu“. „Súhlasím. Mali by sme byť zodpovednejší a prestať vyhadzovať odpadky či zašľapovať chrobákov,“ doplnila Sára. „Musíme sa o svoj domov, o našu planétu Zem starať tak, aby sme si ju nezničili. Pretože ako sme videli, vesmír je neľútostné miesto, tam by sme neprežili,“ dodal najstarší Daniel. Starec naviedol loďku do modrého tunela, ktorý ich previedol späť na hladinu jazera.

Planéta Zem je vzácny domov. V jej blízkosti zatiaľ nepoznáme inú planétu, ktorej povrch by mohol byť našim domovom. Preto si ju vážme a starajme sa o ňu zodpovedne.

Obaly, fľaše či igelitové sáčky alebo pohŕdanie nad životmi drobného hmyzu. Všade kam sa pozrieš, môžeš nájsť zahodené odpadky v prírode alebo stretnúť sa s nevhodný správaním.

V krásnom prostredí prírody sa rozprestiera malé mestečko. Na jej zelených lúkach sa pravidelne schádza partia mladých ľudí. Milujú zábavu a hry. Pri prechádzke lesom sa radi občerstvia malou desiatou. Zo svojho vaku si vytiahnu jedlo zabalené v igelitovom obale a vodu v plastovej fľaši. Taká to prestávka je rozhodne príjemná, ale často tieto obaly z desiaty, či fľaše z nápojov končia pohodené v prírode. Zabúdajú na to, že rozloženie takýchto plastov trvá prírode aj 200 rokov. Rozhodne je to nezodpovedné. A ešte nezodpovednejšie je ich nevinná hra, pri ktorej im nerobí problém zatľapnúť chrobáka či včelu. Jedno múdre pravidlo vraví: “Ak nevieš takú istú včelu vyrobiť, tak nemáš právo jej ubližovať“.

Takéto nezodpovedné správanie má negatívne vplyvy na našu planétu Zem. Veď, ak každý z nás zahodí jednu fľašu do prírody, bude ich tam skoro 7 miliárd. Partia mladých priateľov sa pravidelne takto stretáva v prírode a pravidelne za sebou necháva pohodené odpadky. Niekoľko zatľapnutých chrobákov zostáva ležať na zemi pri ich bezohľadnej hre. Najstarší z nich Daniel sa jedného dňa pri jazere zbavoval prázdnych sáčkov z desiaty zo svojej školskej tašky. Jeho kamaráti sa na tom zabávali. Sedeli a smiali sa, ba dokonca tiež prihodili fľašu do jazera, pretože im to prišlo zábavné.

Najmladší z nich Jack, si v diaľke všimol malú loďku ako pláva smerom k nim. Postavili sa k brehu jazera a mávali na loďku. Tá sa pomaličky približovala k nim, až nakoniec dorazila k brehu. Na palube sa viezol len jeden starec, ktorý loďku aj kormidloval. Partia priateľov naňho vtipne pokrikovala, ale starec len mlčal. Až po chvíli konečne prehovoril: „Prosím, nastúpte si na palubu, ukážem vám krásu jazera a bohatstvo prírody“.  Sára bola prvá, ktorá neváhala a priskočila na loďku k starcovi. Ostatní kamaráti ju samozrejme nasledovali. Starec vzal pádlo a vyplával do stredu obrovského jazera. Partička sa stále zabávala. Ich netolerantné správanie voči prírode pokračovalo aj tam. Cez palubu zahadzovali obaly zo sladkostí. Ale po niekoľkých sekundách ich veselú náladu zaskočil hlasný šum vody.  „Je to vodopád“? pýta sa Sára. „Nie! Pozrite tam je vodný vír“ kričal Daniel. Cela partia zdesene pokrikovala na starca, aby loďku otočil späť na breh. Ale on stál vzadu s pádlom v ruke a s pokojným pohľadom bez jediného slova si to namieril priamo do silného víru. Vydesená posádka začala jačať od strachu. Silný vodný vír ich vťahoval dnu. Roztočil ich masívnou rýchlosťou. Partiu mladých priateľov ovládla panika. Mohutné vodné stĺpce vody zaliali loďku a v sekunde sa stratila pod búrlivou hladinou. Loďka padala tunelom vysvieteným modrou farbou. Prenikavý šumivý zvuk a modré záblesky svetla obliehali loďku. Celý tento kolotoč trval niekoľko sekúnd a po chvíli nastalo ticho a pokoj. Starec stal stále na konci lode a v ruke držal pádlo. Vydesená partia sa pozbierala a cez okraj loďky nazreli von. Loď sa vznášala v hlbokej tme, ktorú rozrážalo svetlo maličkých hviezd a planét. „Veď my sme vo vesmíre,“ desil sa Jack.  Zuby im brnkotali od mrazivej zimy. Starec zatočil pádlom a namieril loďku priamo k planéte Merkúr. Po natriasajúcej jazde pristáli na jeho povrchu. „Och bože to je teplo, to sa nedá vydržať! Vezmi nás odtiaľto preč! Nedá sa tu ani dýchať!“ vykrikovali. Starec otočil pádlom a loďka vyletela z atmosféry Merkúru opäť do treskúcej zimy vesmíru. Ďalej smerovala k planéte Venuša. Preleteli jej atmosférou a horúci vzduch im vyrazil slzy do očí. Suchý a horúci vzduch plný ťažkých plynov im bičoval tvár. Celá partia sa dusila a prosila starca, aby ich odtiaľ dostal. Starec znova zamával pádlom a opäť sa vrátili do studeného vesmíru. Leteli okolo planéty Zem. Na chvíľočku ich zaplavila radosť z toho, že sa vracajú domov, ale nie, starec to namieril tento krát k planéte Mars. Vydesená partia naliehala na starca, aby ich zaviezol domov. On však bez jediného slova zosadol na povrchu Marsu. Všade len červená hruda, bez kyslíka. Žiadne stromy, voda, či malé chrobáky. Veľmi náročné podmienky pre život. Nastalo ďalšie prosíkanie mladej partie, aby starec namieril loďku späť do vesmíru. A po niekoľkých sekundách už plávali vesmírom. Posádke až oči vyskočili, keď zbadali ako sa blížia k planéte Jupiter, z ktorej vychádzali desivé zvuky tej najhoršej búrky, akú kedy zažili. Boli veľmi vystrašení. Starec preletel jeho atmosférou a loďka sa otáčal hore-dole. Všetci poletovali v dúhe neľútostnej búrky za sprievodu tak silného hurikánu, aký naša planéta Zem ešte nezažila. Starec pádlom zatočil a vytiahol ich z tejto nehostinnej plynnej planéty. Ďalšia planéta v poradí je Saturn. Starec bez mimiky v tvári preletel jeho atmosféru. Ozaj nehostinné podmienky pre život. Mraky škodlivých plynov bez štipku kyslíka. Zúfalá partia so slzami v očiach naliehala na starca, nech ich vráti domov. Ten s kamenným výrazom vo svojej tvári vyletel zo Saturnu, doletel k planéte Urán a prerazil jeho atmosféru. Ľadová zima, akú ešte nikdy nezažili. Ústa im tak zamrzli, že nevedeli ani len prehovoriť jediné slovo. Všade škodlivé plyny a suchý mrazivý vzduch. Ak  by sa ho nadýchli, ich pľúca by im zamrzli. Starec s pádlom v ruke zmenil kurz a odletel z ľadového kráľovstva. Netrvalo dlho a už zostupovali na ďalšiu mrazivú planétu Neptún. Masívna modrá planéta plná vodíka a hélia. Brrrr. A ľadový vietor, ktorý fúka rýchlosťou 2500km/h. Mladá partia už bola veľmi vysilená a vystrašená. Nezvládali už tieto nehostinné podmienky. Starec odletel aj z tejto planéty a druhý krát prehovoril: „tak, videli ste povrch 7 planét. Videli ste na niektorej z nich zahodené odpadky?“ pýtal sa. Odpovedal najstarší z nich Daniel: „nie, nevideli“. „Prečo potom zahadzujete odpadky na jedinej planéte, ktorá ako jediná v našej slnečnej sústave je schopná niesť život?“ opýtal sa starec a namieril loďku späť na planétu Zem.

Najmladší Jack prehovoril k svojim priateľom: „starec má pravdu, vesmír je nehostinné a drsné miesto. Mali by sme si vážiť svoju planétu“. „Súhlasím. Mali by sme byť zodpovednejší a prestať vyhadzovať odpadky či zašľapovať chrobákov,“ doplnila Sára. „Musíme sa o svoj domov, o našu planétu Zem starať tak, aby sme si ju nezničili. Pretože ako sme videli, vesmír je neľútostné miesto, tam by sme neprežili,“ dodal najstarší Daniel. Starec naviedol loďku do modrého tunela, ktorý ich previedol späť na hladinu jazera.

Planéta Zem je vzácny domov. V jej blízkosti zatiaľ nepoznáme inú planétu, ktorej povrch by mohol byť našim domovom. Preto si ju vážme a starajme sa o ňu zodpovedne.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Strach a zodpovednosť nás niekedy brzdia v rozhodnutiach, ktoré sa na prvý pohľad zdajú iné a nebezpečné. To je určite rozumné. Ale občas, je fajn popustiť uzdu zodpovednosti a nechať sa vtiahnuť do nepoznaného. Pokúsme sa nechať fantázií otvorené dvere k dobrodružstvu.

Kayla, Joshua  a Jeffrey sú spolužiaci zo základnej školy.  Spoločne navštevujú rovnakú triedu a stali sa skvelými priateľmi. Radi objavujú nové miesta a vyhľadávajú dobrodružné zážitky. Pre letné prázdniny si vymysleli výlet do najväčšieho múzea lodí. Prišiel čas vysvedčení a koniec školského roka. Začali sa prázdniny a trojica sa stretla na vlakovej stanici. Pripravili si vopred zakúpené cestovné lístky, nahodili batožinu a naskákali do dlhého vlaku. Mal až 15 vagónov. „Tento výlet bude úžasný,“ tešila sa Kayla. „Ó, áno, múzeum lodí skrýva krásne exponáty a plno prekvapení, „ doplnil Joshua.  „Cesta bude trvať 3 hodiny a 35 minút, takže máme kopec času na zábavu,“  skonštatoval Jeffrey.

Po trojhodinovej jazde vlakom dorazili do zvoleného cieľa. Prestúpili na autobus a po pár minútach boli v múzeu starých lodí. Obdivovali krásy a majestátnosť obrovských morských korábov. Od najstarších parníkov až po drevené pirátske lode. „Pozrite! Tam je asi tá najväčšia pirátska loď, akú som kedy videla,“ nadšene kričí Kayla. „Dokonca môžeme vstúpiť aj na palubu,“ doplnil Jeffrey. Prechádzali kajuty, tajné miestnosti, palubu či vyhliadkovú vežu. Prehliadka končila v kapitánskej kajute. Joshua sa zadíval na stenu, na ktorej bola namaľovaná prastará mapa. Díval sa a žmúril očami. Všimol si v stene malú štrbinku, za ktorou niečo bolo. So zatajeným dychom zaťukal na stenu . Ozýval sa dutý zvuk. Strčil prst do štrbinky a odlomil jednu dosku steny. „Och, Joshua  čo si to urobil!“ vykríkol Jeffrey.  „Počkať, čo je to?“ pýta sa Kayla. Joshua vytiahol malý kožený zväzok, otvoril ho a na zem vypadli 4 lístky. Zdvihol ich zo zeme a čítal: “Lodný lístok číslo 16116 v kajute prvej triedy. Dátum odchodu ..čože to je zajtra?!“ čudoval sa. „Ako je možné, že si našiel také staré lístky s dátumom odchodu zajtra?“ pýta sa Kayla. „To netuším, ale rozhodne by sme sa mali ísť pozrieť do prístavu“ zhodnotil Joshua. „No mne sa to nezdá!“ dodal Jeffrey. Na druhý deň však zvedavosť zvíťazila a všetci sa zhodli, že sa pôjdu do prístavu pozrieť. A naozaj. V prístave kotvila stará parná loď. Tu túúút! Loď vydala posledné varovanie pred plavbou. „Poďte, bude to zábava,“ volal Joshua. Ale ostatní sa báli, neboli nadšení ako on. Napokon ich dravosť po dobrodružstve prinútila naskákať na palubu. Starší pán s dlhou bradou v námorníckej uniforme si vyžiadal lístky. Podali mu ich a loď vyplávala.

V kajute pri svetle sviečky hrali karty. Von sa stmievalo a loď zaplavila tma. Všetci sa uložili do postele na spánok. Ale všetkých trápila jedna otázka: „Kam táto loď pláva?“

S východom slnka vstala ako prvá Kayla. Vyliezla von na palubu. Rozhliadla sa okolo a videla hustú hmlu, v ktorej nebolo nič vidieť len počuť šum oceánu. Postupne vyliezli na palubu Joshua s Jeffreym.  V hmle začala vytŕčať pevnina. „Pozrite! Vidím tam prístav. To je naša cieľová stanica,“ tešil sa Joshua. Loď zastavila a párne komíny stíchli. Posádka vysunula mostík a pasažieri vystúpili.

„Fajn, a čo teraz?“ pýta sa Kayla. „Poďte za mnou, tu medzi stromami vidím cestičku. Preskúmame ju,“ navrhol Joshua a vykročil vpred. Ostatní ho nasledovali. „Wááu, tento les je naozaj hustý a obrovský. Kto vie čo tu žije“ strachoval sa Jeffrey. Chodníček, po ktorom kráčali začal byť čoraz tenší a náročnejší. Museli byť opatrný, aby sa nepošmykli a nepadli do priekopy. Sotva to dohovoril a Jeffrey našľapol na kameň, ktorý bol hladký ako namydlená vaňa. Zošmykol sa a padol do doliny. „Auuuu!“ vykríkol. „Óch. Si v poriadku?“ kričala Kayla.  „Počkaj, idem hneď za tebou a vytiahnem ťa“ volal Joshua. Zliezol dole a vytiahol zraneného Jeffreyho na chodník. Bol trošku doudieraný a nohu mal zlomenú. „Kayla, musíme sa rozdeliť. Ja budem Jeffreyho podopierať a pôjdeme do prístavu, aby sme stihli loď a ty skús nájsť pomoc,“ navrhol.  Kayla neváhala a rozbehla sa ďalej po cestičke hustým lesom hľadať pomoc. Bežala a bežala. „Kam sa tak ponáhľaš?“ ozval sa mohutný hlas. „Čože? Kto to povedal?“ vypytuje sa vystrašená Kayla. „Ja!“ ozval sa hlas znova. A v tráve sedel slimák, ktorý sa na Kaylu usmieval. „Ty naozaj hovoríš?“ pýtala sa. Chvíľu nechápala, ale potom mu vyrozprávala čo sa stalo jej kamarátovi. Hovoriaci slimák jej poradil, že v lese žije krásna víla, ktorá jej bude vedieť pomôcť. Ukázal jej cestu, Kayla sa poďakovala a bežala ďalej. Bežala a bežala. V lese na pníku sedelo krásne dievča. „Hm, musí to byť tá víla, o ktorej hovoril ten hovoriaci slimák,“ pomyslela si. „Ahoj víla“ prihovorila sa Kayla, ktorá jej vyrozprávala celý príbeh. Víla jej prezradila legendu o strome, ktorý rastie uprostred tmavého lesa. Z tohto stromu vyteká živica, ktorá lieči. Ale pozor. Každý koho táto živica vylieči, musí prijať jej kliatbu. Kayla neváhala, vypýtala si cestu a vydala sa hľadať strom s liečivou živicou. Bežala hustým lesom a bežala. Dorazila až k jazeru, v ktorom rástol uprostred obrovský strom. „To musí byť on“ pomyslela si. Skočila do vody a doplávala k stromu. Vybrala malú nádobku a v štrbine stromu si nabrala živicu. Vrhla sa do vody a plávala späť. Avšak už nemala silu vrátiť sa na breh a začala sa topiť. Ako sa topila, spomenula si, že má liečivú živicu. Otvorila nádobku a rýchlo sa napila. Klesala na dno jazera a odrazu sa pod vodou dokázala nadýchnuť. Za ušami jej totiž vyrástli žiabre, pomocou ktorých mohla dýchať. „To je úžasné!“ tešila sa, a po dne jazera  kráčala až na breh. To bolo to prekliatie liečivej živice. Už navždy jej zostanú žiabre pomocou ktorých, môže dýchať pod vodu.

Kayla bežala späť za zraneným Jeffreym, ktorého niesol Joshua. Ten už bol celkom vyčerpaný a ledva chodil. Kayla podala nádobu s liečivou živicou Jeffreymu.  Bez zbytočných otázok sa napil. Jeho noha sa v niekoľkých sekundách zahojila a jeho telo nabila energia. Vyskočil na nohy a začal bežať rýchlosťou geparda. „Wau, Kayla! Čo si mi to dala napiť? Mám super schopnosť. Môžem bežať rýchlo ako gepard!“ tešil sa Jeffrey a pobehoval hore-dole. Na zemi zostal vyčerpaný Joshua: „prosím Kayla, daj sa aj mne napiť toho zázraku“. „Ale vieš, že musíš prijať kliatbu tejto živice?“ vysvetľuje Kayla, ktorá mu ukázala jej žiabre a Jeffreyho schopnosť geparda. On však neváhal a napil sa. S ľahkosťou sa postavil na nohy a vyletel do výšky asi troch metrov. Na chrbte mu narástli biele krídla ako orol. „Úžasné Kayla! Môžem lietať“ nadšene hulákal. „A teraz poďme späť na loď. Pôjdeme domov a všetkým ukážeme naše skvelé schopnosti,“ hovorí Kayla.

Bežali tým istým chodníčkom späť k lodi. Ale tu ich zastavil hovoriaci vlk. „Počkajte prosím. Nechoďte na loď. Videl som vaše schopnosti. Prosím, pomôžte nám. Nebezpeční piráti pustošia náš ostrov, pretože chcú zoťať strom s liečivou živicou. Prosím, pomôžte nám ich zastaviť,“ naliehal.

Joshua, Jeffrey a Kayla sa na seba pozreli a pohľadom sa pochopili. Záhadná loď, na ktorej sem priplávali práve odplávala z prístavu, ale trojica nových hrdinov zostala na ostrove odhodlaná pomôcť zahnať zlých pirátov.

Strach a zodpovednosť nás niekedy brzdia v rozhodnutiach, ktoré sa na prvý pohľad zdajú iné a nebezpečné. To je určite rozumné. Ale občas, je fajn popustiť uzdu zodpovednosti a nechať sa vtiahnuť do nepoznaného. Pokúsme sa nechať fantázií otvorené dvere k dobrodružstvu.

Kayla, Joshua  a Jeffrey sú spolužiaci zo základnej školy.  Spoločne navštevujú rovnakú triedu a stali sa skvelými priateľmi. Radi objavujú nové miesta a vyhľadávajú dobrodružné zážitky. Pre letné prázdniny si vymysleli výlet do najväčšieho múzea lodí. Prišiel čas vysvedčení a koniec školského roka. Začali sa prázdniny a trojica sa stretla na vlakovej stanici. Pripravili si vopred zakúpené cestovné lístky, nahodili batožinu a naskákali do dlhého vlaku. Mal až 15 vagónov. „Tento výlet bude úžasný,“ tešila sa Kayla. „Ó, áno, múzeum lodí skrýva krásne exponáty a plno prekvapení, „ doplnil Joshua.  „Cesta bude trvať 3 hodiny a 35 minút, takže máme kopec času na zábavu,“  skonštatoval Jeffrey.

Po trojhodinovej jazde vlakom dorazili do zvoleného cieľa. Prestúpili na autobus a po pár minútach boli v múzeu starých lodí. Obdivovali krásy a majestátnosť obrovských morských korábov. Od najstarších parníkov až po drevené pirátske lode. „Pozrite! Tam je asi tá najväčšia pirátska loď, akú som kedy videla,“ nadšene kričí Kayla. „Dokonca môžeme vstúpiť aj na palubu,“ doplnil Jeffrey. Prechádzali kajuty, tajné miestnosti, palubu či vyhliadkovú vežu. Prehliadka končila v kapitánskej kajute. Joshua sa zadíval na stenu, na ktorej bola namaľovaná prastará mapa. Díval sa a žmúril očami. Všimol si v stene malú štrbinku, za ktorou niečo bolo. So zatajeným dychom zaťukal na stenu . Ozýval sa dutý zvuk. Strčil prst do štrbinky a odlomil jednu dosku steny. „Och, Joshua  čo si to urobil!“ vykríkol Jeffrey.  „Počkať, čo je to?“ pýta sa Kayla. Joshua vytiahol malý kožený zväzok, otvoril ho a na zem vypadli 4 lístky. Zdvihol ich zo zeme a čítal: “Lodný lístok číslo 16116 v kajute prvej triedy. Dátum odchodu ..čože to je zajtra?!“ čudoval sa. „Ako je možné, že si našiel také staré lístky s dátumom odchodu zajtra?“ pýta sa Kayla. „To netuším, ale rozhodne by sme sa mali ísť pozrieť do prístavu“ zhodnotil Joshua. „No mne sa to nezdá!“ dodal Jeffrey. Na druhý deň však zvedavosť zvíťazila a všetci sa zhodli, že sa pôjdu do prístavu pozrieť. A naozaj. V prístave kotvila stará parná loď. Tu túúút! Loď vydala posledné varovanie pred plavbou. „Poďte, bude to zábava,“ volal Joshua. Ale ostatní sa báli, neboli nadšení ako on. Napokon ich dravosť po dobrodružstve prinútila naskákať na palubu. Starší pán s dlhou bradou v námorníckej uniforme si vyžiadal lístky. Podali mu ich a loď vyplávala.

V kajute pri svetle sviečky hrali karty. Von sa stmievalo a loď zaplavila tma. Všetci sa uložili do postele na spánok. Ale všetkých trápila jedna otázka: „Kam táto loď pláva?“

S východom slnka vstala ako prvá Kayla. Vyliezla von na palubu. Rozhliadla sa okolo a videla hustú hmlu, v ktorej nebolo nič vidieť len počuť šum oceánu. Postupne vyliezli na palubu Joshua s Jeffreym.  V hmle začala vytŕčať pevnina. „Pozrite! Vidím tam prístav. To je naša cieľová stanica,“ tešil sa Joshua. Loď zastavila a párne komíny stíchli. Posádka vysunula mostík a pasažieri vystúpili.

„Fajn, a čo teraz?“ pýta sa Kayla. „Poďte za mnou, tu medzi stromami vidím cestičku. Preskúmame ju,“ navrhol Joshua a vykročil vpred. Ostatní ho nasledovali. „Wááu, tento les je naozaj hustý a obrovský. Kto vie čo tu žije“ strachoval sa Jeffrey. Chodníček, po ktorom kráčali začal byť čoraz tenší a náročnejší. Museli byť opatrný, aby sa nepošmykli a nepadli do priekopy. Sotva to dohovoril a Jeffrey našľapol na kameň, ktorý bol hladký ako namydlená vaňa. Zošmykol sa a padol do doliny. „Auuuu!“ vykríkol. „Óch. Si v poriadku?“ kričala Kayla.  „Počkaj, idem hneď za tebou a vytiahnem ťa“ volal Joshua. Zliezol dole a vytiahol zraneného Jeffreyho na chodník. Bol trošku doudieraný a nohu mal zlomenú. „Kayla, musíme sa rozdeliť. Ja budem Jeffreyho podopierať a pôjdeme do prístavu, aby sme stihli loď a ty skús nájsť pomoc,“ navrhol.  Kayla neváhala a rozbehla sa ďalej po cestičke hustým lesom hľadať pomoc. Bežala a bežala. „Kam sa tak ponáhľaš?“ ozval sa mohutný hlas. „Čože? Kto to povedal?“ vypytuje sa vystrašená Kayla. „Ja!“ ozval sa hlas znova. A v tráve sedel slimák, ktorý sa na Kaylu usmieval. „Ty naozaj hovoríš?“ pýtala sa. Chvíľu nechápala, ale potom mu vyrozprávala čo sa stalo jej kamarátovi. Hovoriaci slimák jej poradil, že v lese žije krásna víla, ktorá jej bude vedieť pomôcť. Ukázal jej cestu, Kayla sa poďakovala a bežala ďalej. Bežala a bežala. V lese na pníku sedelo krásne dievča. „Hm, musí to byť tá víla, o ktorej hovoril ten hovoriaci slimák,“ pomyslela si. „Ahoj víla“ prihovorila sa Kayla, ktorá jej vyrozprávala celý príbeh. Víla jej prezradila legendu o strome, ktorý rastie uprostred tmavého lesa. Z tohto stromu vyteká živica, ktorá lieči. Ale pozor. Každý koho táto živica vylieči, musí prijať jej kliatbu. Kayla neváhala, vypýtala si cestu a vydala sa hľadať strom s liečivou živicou. Bežala hustým lesom a bežala. Dorazila až k jazeru, v ktorom rástol uprostred obrovský strom. „To musí byť on“ pomyslela si. Skočila do vody a doplávala k stromu. Vybrala malú nádobku a v štrbine stromu si nabrala živicu. Vrhla sa do vody a plávala späť. Avšak už nemala silu vrátiť sa na breh a začala sa topiť. Ako sa topila, spomenula si, že má liečivú živicu. Otvorila nádobku a rýchlo sa napila. Klesala na dno jazera a odrazu sa pod vodou dokázala nadýchnuť. Za ušami jej totiž vyrástli žiabre, pomocou ktorých mohla dýchať. „To je úžasné!“ tešila sa, a po dne jazera  kráčala až na breh. To bolo to prekliatie liečivej živice. Už navždy jej zostanú žiabre pomocou ktorých, môže dýchať pod vodu.

Kayla bežala späť za zraneným Jeffreym, ktorého niesol Joshua. Ten už bol celkom vyčerpaný a ledva chodil. Kayla podala nádobu s liečivou živicou Jeffreymu.  Bez zbytočných otázok sa napil. Jeho noha sa v niekoľkých sekundách zahojila a jeho telo nabila energia. Vyskočil na nohy a začal bežať rýchlosťou geparda. „Wau, Kayla! Čo si mi to dala napiť? Mám super schopnosť. Môžem bežať rýchlo ako gepard!“ tešil sa Jeffrey a pobehoval hore-dole. Na zemi zostal vyčerpaný Joshua: „prosím Kayla, daj sa aj mne napiť toho zázraku“. „Ale vieš, že musíš prijať kliatbu tejto živice?“ vysvetľuje Kayla, ktorá mu ukázala jej žiabre a Jeffreyho schopnosť geparda. On však neváhal a napil sa. S ľahkosťou sa postavil na nohy a vyletel do výšky asi troch metrov. Na chrbte mu narástli biele krídla ako orol. „Úžasné Kayla! Môžem lietať“ nadšene hulákal. „A teraz poďme späť na loď. Pôjdeme domov a všetkým ukážeme naše skvelé schopnosti,“ hovorí Kayla.

Bežali tým istým chodníčkom späť k lodi. Ale tu ich zastavil hovoriaci vlk. „Počkajte prosím. Nechoďte na loď. Videl som vaše schopnosti. Prosím, pomôžte nám. Nebezpeční piráti pustošia náš ostrov, pretože chcú zoťať strom s liečivou živicou. Prosím, pomôžte nám ich zastaviť,“ naliehal.

Joshua, Jeffrey a Kayla sa na seba pozreli a pohľadom sa pochopili. Záhadná loď, na ktorej sem priplávali práve odplávala z prístavu, ale trojica nových hrdinov zostala na ostrove odhodlaná pomôcť zahnať zlých pirátov.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Jedna veľmi stará, prastará legenda opisuje kameň, ktorý prišiel z nebies, pristal na Zemi a ukryl v sebe veľmi vzácne tajomstvo. Vraj ten, kto nájde tento kameň, zmocní sa malého tajomstva s veľkým príbehom.

Malý William žil so svojím otcom v malej dedinke pod úpätím hôr. Krásna príroda sa stala Williamovou najväčšou záľubou. Obzvlášť sa vyžíval v zbieraní podivných kameňov, ktoré si nosieval domov a ukladal ich na svoju poličku umiestnenú nad posteľou. Musela byť silná a riadne pripevnená, pretože William tam odkladal svoje najvýznamnejšie kúsky. A že ich nebolo málo. Každé ráno, so svojím otcom Hunterom, chodieval do hory na prechádzku. Otec zaúčal malého Williama do čara geológie. Ukazoval mu, ako hľadať tie najvzácnejšie kamene. On ho pozorne počúval, a keď otec dorozprával, dychtivo sa vypytoval na ďalšie detaily.

Škôlka, ktorú William navštevoval, často usporadúvala výlety do prírody. Deti sa tam vybláznili a spoznávali okolitú krajinu. William na potulkách rád rozprával svoje príbehy o hľadaní vzácnych kameňov svojim priateľom. Všetci ho vždy nadšene počúvali, a aj oni si želali nájsť svoj vzácny kameň. Keď sa skupinka zo škôlky vracala späť, William zaostával. Uprene pozeral na strom, neobyčajne obrastený machom. Pamätal si, čo ho otec naučil, ako a kde hľadať vzácne kamene. Vytiahol svoju cestovnú lopatku a vyhĺbil malú jamku pod machom, ktorý rástol na severnej časti stromu. Ako tak kopal, po jednom z mnohých úderov sa ozval škripotavý zvuk. Celý vzrušený rukami prehrabával zem. Po chvíli vytiahol po lakeť zablatenú ruku a v nej zvieral neobyčajný kameň. Hravo sa zmestil do jeho dlane. Bol to síce malý kameň, ale na svoju veľkosť bol príliš ťažký. Williama to veľmi zaujalo. Strčil ho do svojej kapsy a utekal za ostatnými. V Škôlke radostne poskakoval a čakal na svojho otca,  kedy ho vyzdvihne, aby s ním doma mohol podrobne preštudovať svoj nový objav.

Neobyčajný kameň zaujal aj otca. „Synu, myslím, že tento kameň nie je z našej planéty. Ešte nikdy som nič také nevidel“. William sa veľmi potešil vzácnemu nálezu. Vzal kameň do svojej izby a uložil ho na poličkou nad posteľou. Pred spaním, ako tak ležal v posteli, vzal neobyčajný kameň do dlaní a chvíľu si ho prezeral. Potom sa šepky opýtal „Odkiaľ, že si? Čím si zvláštny? Si iný ako ostatné kamene?“. A hneď ako vyslovil 3 otázky idúce po sebe, kameň sa rozžiaril zelenou farbou a v sekunde ho vtiahol do svojho vnútra.

William sa razom ocitol vo víre zeleného svetla, ktorý ho unášal do svojho vnútra. Po chvíli sa ocitol v hustom zelenom poraste, kde sa kĺzal na liste gigantickej paprade. Preletel cez pohyblivý piesok a letel cez husté kríky, za ktorými pristál v obrovskom hniezde. „Au! Kde som sa to ocitol?“ Doudieraný William sa pomaličky dvíhal na nohy.  Postavil sa a s otvorenými ústami pozeral na obrovské stromy. „Waw, to som naozaj vo vnútri kameňa? Veď bol taký malý a tu je všetko také obrovské“ šomral si. Za svojím chrbtom začul slabučké zapraskanie. Vystrašený sa otočil a zbadal vajíčko asi 3-krát väčšie ako on. Na vajíčku začala praskať škrupina a z jeho vnútra začal vykukovať akýsi divný tvor. „Bác!“ odleteli všetky kusy škrupinky a z vajíčka vyskočil malý Tyrannosaurus rex. „Fíha“ zhíkol prekvapený William. „ROAÁÁÁÁR“ ozval sa mohutný, a tak silný rev, že si William zapchával uši. „Čože? To si predsa nemohol zrevať tak hlasno ty!“ skonštatoval. „ROAÁÁÁÁR“ ozvalo sa opäť, tento-krát aj s obrovským dupotom až sa zem otriasala. William sa otočil a za sebou zbadal Tyrannosaurusa rexa vysokého ako strom, ktorý sa rútil rovno k nemu. Nečudo, veď stál priamo v jeho hniezde. Vzal nohy na plecia a utekal hustým porastom zarastenej divočiny. Vystrašený dobehol až  na otvorenú lúku. Zakopol o korene stromu a spravil dva kotrmelce. Ležiac omráčene na chrbte opatrne otvoril oči a skoro omdlel od strachu. Gigantická noha Diplodocusa smerovala priamo naňho. Rýchlo sa pretočil niekoľko-krát na ľavý bok, postavil sa a utekal. Noha Diplodocusa by ho rozpučila ako fazuľový struk. Utekal cez lúku, čo mu nohy stačili. Jeho bežiacu postavu zatienil rýchly tmavý tieň. Plachtiaci Pterodaktyl nad jeho hlavou ho svižným pohybom zdrapol do obrovských pazúrov. William kričal, bránil sa, ale veľká lietajúca potvora ho niesla niekoľko metrov nad zemou do svojho hniezda v úpätí skaly.  Položila ho uprostred medzi svoje ostatné trofeje a opäť odletela hľadať potravu. William podišiel k okraju hniezda a nazrel cez jeho okraj. Páni, to bola výška. Až sa mu hlava zamotala. Hneď sa posunul tri kroky vzad a posadil sa. „Ako odtiaľto utečiem? Je to hrozne vysoko. Pterodaktyl ma tu určite zožerie“ bedákal.  V tom sa do hniezda spustilo lano z vedľajšej skaly. William sa opatrne postavil a podišiel k visiacemu lanu. Pozrel sa hore, ale kvôli ostrému slnku nič nevidel.  „Je tam niekto?“ opýtal sa. „Poď, rýchlo, šplhaj hore“ ozval sa hlas. Samozrejme, William neváhal, začal sa šplhať, ale veľmi mu to nešlo. „Rýchlo, šplhaj, Pterodaktyl sa už vracia“ vykríkol hlas na druhej strane lana. Skúsil z posledných síl šplhať rýchlejšie ešte raz, a len tak tak to stihol pred návratom Pterodaktyla. Na druhej strane lana mu pomocnú ruku podal chlapec v šatách z listov a s čelenkou z hadej kože na hlave. Na chrbte mal púzdro, z ktorého trčal ostrý roh z Triceratopsa. Zrejme to bol jeho meč. „Kto si? A vlastne ďakujem“ vyfúkol zničený William. „Ja som Zachary. Kto si a ako si sa sem dostal?“ opýtal sa. „Ja som William. Ani sám neviem, ako som sa sem dostal. Našiel som neobyčajný kameň, ktorého som sa opýtal tri otázky a vzápätí sa kameň rozžiaril a vtiahol ma dnu. Kde to vlastne som?“ … „Ahá, jasné. Ty si musel nájsť náš vesmírny kameň, ktorý dopadol na Zem a získal si tak spolu s ním vzácne tajomstvo. Si vo svete dávneho života, ktorý žil na tvojej planéte pred 66 miliónmi rokov. Ak chceš, ukážem ti cestu z kameňa von“ hovoril Zachary. William súhlasil, a tak sa vybrali na dlhú cestu. Zachary ho viedol majestátnou divočinou. Ostrým rohom z Triceratopsa sekal hustý porast. „A čo je to za tajomstvo, ktoré ukradol vesmírny kameň?“ vyzvedal William. „Heh“ pousmial sa Zachary. „No predsa tento svet!“

Došli až k útesu predeľujúceho dva brehy. Na jednom stáli oni a na tom druhom žiarila na zeleno malá jaskyňa. „Vidíš, tam je tvoja brána a tvoja cesta domov. Chytíme sa liany a preskočíme na druhú stranu“ vysvetlil Zachary. A sotva dohovoril, schytil lianu do jednej ruky, do druhej Williama a vrhol sa do hlbokej rokliny. „Juchúúú“ kričal nadšený Zachary. „Ááááááá“ jačal vystrašený William. Ale podarilo sa. Boli na druhej strane.

„William, skoč do tej zelenej žiary. Ona ťa prevedie zeleným vírom domov“ hlasno zvolal Zachary. „A čo ty? Ty nejdeš?“ opýtal sa William. „Nie, ja nie. Toto je môj domov, som súčasťou tohto nekončiaceho sa tajomstva“ odvetil Zachary.

Rozlúčili sa a vydali sa každý svojou stranou. Zachary schmatol lianu a vrátil sa, William sa vrhol do zelenej žiary. Po niekoľkých sekundách divokého letu bol späť vo svojej posteli. „Wau! To bolo neskutočné dobrodružstvo!“ Tento kameň si musím starostlivo schovať. Je to tajomstvo všetkých tajomstiev!“

Vzal kovovú krabičku, vysypal z nej všetky svoje kamene a vložil tam tento jeden neobyčajný kameň. Jeho tajomstvo bude od dnes bezpečne ochraňovať. Stal sa jeho strážcom.

Jedna veľmi stará, prastará legenda opisuje kameň, ktorý prišiel z nebies, pristal na Zemi a ukryl v sebe veľmi vzácne tajomstvo. Vraj ten, kto nájde tento kameň, zmocní sa malého tajomstva s veľkým príbehom.

Malý William žil so svojím otcom v malej dedinke pod úpätím hôr. Krásna príroda sa stala Williamovou najväčšou záľubou. Obzvlášť sa vyžíval v zbieraní podivných kameňov, ktoré si nosieval domov a ukladal ich na svoju poličku umiestnenú nad posteľou. Musela byť silná a riadne pripevnená, pretože William tam odkladal svoje najvýznamnejšie kúsky. A že ich nebolo málo. Každé ráno, so svojím otcom Hunterom, chodieval do hory na prechádzku. Otec zaúčal malého Williama do čara geológie. Ukazoval mu, ako hľadať tie najvzácnejšie kamene. On ho pozorne počúval, a keď otec dorozprával, dychtivo sa vypytoval na ďalšie detaily.

Škôlka, ktorú William navštevoval, často usporadúvala výlety do prírody. Deti sa tam vybláznili a spoznávali okolitú krajinu. William na potulkách rád rozprával svoje príbehy o hľadaní vzácnych kameňov svojim priateľom. Všetci ho vždy nadšene počúvali, a aj oni si želali nájsť svoj vzácny kameň. Keď sa skupinka zo škôlky vracala späť, William zaostával. Uprene pozeral na strom, neobyčajne obrastený machom. Pamätal si, čo ho otec naučil, ako a kde hľadať vzácne kamene. Vytiahol svoju cestovnú lopatku a vyhĺbil malú jamku pod machom, ktorý rástol na severnej časti stromu. Ako tak kopal, po jednom z mnohých úderov sa ozval škripotavý zvuk. Celý vzrušený rukami prehrabával zem. Po chvíli vytiahol po lakeť zablatenú ruku a v nej zvieral neobyčajný kameň. Hravo sa zmestil do jeho dlane. Bol to síce malý kameň, ale na svoju veľkosť bol príliš ťažký. Williama to veľmi zaujalo. Strčil ho do svojej kapsy a utekal za ostatnými. V Škôlke radostne poskakoval a čakal na svojho otca,  kedy ho vyzdvihne, aby s ním doma mohol podrobne preštudovať svoj nový objav.

Neobyčajný kameň zaujal aj otca. „Synu, myslím, že tento kameň nie je z našej planéty. Ešte nikdy som nič také nevidel“. William sa veľmi potešil vzácnemu nálezu. Vzal kameň do svojej izby a uložil ho na poličkou nad posteľou. Pred spaním, ako tak ležal v posteli, vzal neobyčajný kameň do dlaní a chvíľu si ho prezeral. Potom sa šepky opýtal „Odkiaľ, že si? Čím si zvláštny? Si iný ako ostatné kamene?“. A hneď ako vyslovil 3 otázky idúce po sebe, kameň sa rozžiaril zelenou farbou a v sekunde ho vtiahol do svojho vnútra.

William sa razom ocitol vo víre zeleného svetla, ktorý ho unášal do svojho vnútra. Po chvíli sa ocitol v hustom zelenom poraste, kde sa kĺzal na liste gigantickej paprade. Preletel cez pohyblivý piesok a letel cez husté kríky, za ktorými pristál v obrovskom hniezde. „Au! Kde som sa to ocitol?“ Doudieraný William sa pomaličky dvíhal na nohy.  Postavil sa a s otvorenými ústami pozeral na obrovské stromy. „Waw, to som naozaj vo vnútri kameňa? Veď bol taký malý a tu je všetko také obrovské“ šomral si. Za svojím chrbtom začul slabučké zapraskanie. Vystrašený sa otočil a zbadal vajíčko asi 3-krát väčšie ako on. Na vajíčku začala praskať škrupina a z jeho vnútra začal vykukovať akýsi divný tvor. „Bác!“ odleteli všetky kusy škrupinky a z vajíčka vyskočil malý Tyrannosaurus rex. „Fíha“ zhíkol prekvapený William. „ROAÁÁÁÁR“ ozval sa mohutný, a tak silný rev, že si William zapchával uši. „Čože? To si predsa nemohol zrevať tak hlasno ty!“ skonštatoval. „ROAÁÁÁÁR“ ozvalo sa opäť, tento-krát aj s obrovským dupotom až sa zem otriasala. William sa otočil a za sebou zbadal Tyrannosaurusa rexa vysokého ako strom, ktorý sa rútil rovno k nemu. Nečudo, veď stál priamo v jeho hniezde. Vzal nohy na plecia a utekal hustým porastom zarastenej divočiny. Vystrašený dobehol až  na otvorenú lúku. Zakopol o korene stromu a spravil dva kotrmelce. Ležiac omráčene na chrbte opatrne otvoril oči a skoro omdlel od strachu. Gigantická noha Diplodocusa smerovala priamo naňho. Rýchlo sa pretočil niekoľko-krát na ľavý bok, postavil sa a utekal. Noha Diplodocusa by ho rozpučila ako fazuľový struk. Utekal cez lúku, čo mu nohy stačili. Jeho bežiacu postavu zatienil rýchly tmavý tieň. Plachtiaci Pterodaktyl nad jeho hlavou ho svižným pohybom zdrapol do obrovských pazúrov. William kričal, bránil sa, ale veľká lietajúca potvora ho niesla niekoľko metrov nad zemou do svojho hniezda v úpätí skaly.  Položila ho uprostred medzi svoje ostatné trofeje a opäť odletela hľadať potravu. William podišiel k okraju hniezda a nazrel cez jeho okraj. Páni, to bola výška. Až sa mu hlava zamotala. Hneď sa posunul tri kroky vzad a posadil sa. „Ako odtiaľto utečiem? Je to hrozne vysoko. Pterodaktyl ma tu určite zožerie“ bedákal.  V tom sa do hniezda spustilo lano z vedľajšej skaly. William sa opatrne postavil a podišiel k visiacemu lanu. Pozrel sa hore, ale kvôli ostrému slnku nič nevidel.  „Je tam niekto?“ opýtal sa. „Poď, rýchlo, šplhaj hore“ ozval sa hlas. Samozrejme, William neváhal, začal sa šplhať, ale veľmi mu to nešlo. „Rýchlo, šplhaj, Pterodaktyl sa už vracia“ vykríkol hlas na druhej strane lana. Skúsil z posledných síl šplhať rýchlejšie ešte raz, a len tak tak to stihol pred návratom Pterodaktyla. Na druhej strane lana mu pomocnú ruku podal chlapec v šatách z listov a s čelenkou z hadej kože na hlave. Na chrbte mal púzdro, z ktorého trčal ostrý roh z Triceratopsa. Zrejme to bol jeho meč. „Kto si? A vlastne ďakujem“ vyfúkol zničený William. „Ja som Zachary. Kto si a ako si sa sem dostal?“ opýtal sa. „Ja som William. Ani sám neviem, ako som sa sem dostal. Našiel som neobyčajný kameň, ktorého som sa opýtal tri otázky a vzápätí sa kameň rozžiaril a vtiahol ma dnu. Kde to vlastne som?“ … „Ahá, jasné. Ty si musel nájsť náš vesmírny kameň, ktorý dopadol na Zem a získal si tak spolu s ním vzácne tajomstvo. Si vo svete dávneho života, ktorý žil na tvojej planéte pred 66 miliónmi rokov. Ak chceš, ukážem ti cestu z kameňa von“ hovoril Zachary. William súhlasil, a tak sa vybrali na dlhú cestu. Zachary ho viedol majestátnou divočinou. Ostrým rohom z Triceratopsa sekal hustý porast. „A čo je to za tajomstvo, ktoré ukradol vesmírny kameň?“ vyzvedal William. „Heh“ pousmial sa Zachary. „No predsa tento svet!“

Došli až k útesu predeľujúceho dva brehy. Na jednom stáli oni a na tom druhom žiarila na zeleno malá jaskyňa. „Vidíš, tam je tvoja brána a tvoja cesta domov. Chytíme sa liany a preskočíme na druhú stranu“ vysvetlil Zachary. A sotva dohovoril, schytil lianu do jednej ruky, do druhej Williama a vrhol sa do hlbokej rokliny. „Juchúúú“ kričal nadšený Zachary. „Ááááááá“ jačal vystrašený William. Ale podarilo sa. Boli na druhej strane.

„William, skoč do tej zelenej žiary. Ona ťa prevedie zeleným vírom domov“ hlasno zvolal Zachary. „A čo ty? Ty nejdeš?“ opýtal sa William. „Nie, ja nie. Toto je môj domov, som súčasťou tohto nekončiaceho sa tajomstva“ odvetil Zachary.

Rozlúčili sa a vydali sa každý svojou stranou. Zachary schmatol lianu a vrátil sa, William sa vrhol do zelenej žiary. Po niekoľkých sekundách divokého letu bol späť vo svojej posteli. „Wau! To bolo neskutočné dobrodružstvo!“ Tento kameň si musím starostlivo schovať. Je to tajomstvo všetkých tajomstiev!“

Vzal kovovú krabičku, vysypal z nej všetky svoje kamene a vložil tam tento jeden neobyčajný kameň. Jeho tajomstvo bude od dnes bezpečne ochraňovať. Stal sa jeho strážcom.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂