Malý Max žil so svojou matkou Annou v skromných pomeroch v starom dome v malej dedinke. Jeho otec cestoval za prácou ďaleké kilometre a väčšinu dní ťažko pracoval. Max miloval bicyklovanie a čas po vyučovaní zvyčajne trávil na dvoch kolesách. Ak sa niečo na bicykli pokazilo, vzal ho do otcovej dielne na záhrade a opravoval ho. Staral sa oň, akoby to bol najvzácnejší poklad.  Na bicykli chodil všade, do školy, do obchodu, či za kamarátmi.

Raz v sobotu ráno ho mama Anna poprosila, aby zašiel na nákup a priniesol jej mlieko a chlieb. Max nasadol na svoj milovaný bicykel a vybral sa do obchodu v strede dedinky. V obchode kúpil všetko, čo mu mama napísala na kúsok papiera a vyšiel von. Z toho, čo uvidel mu spadla sánka, nákup mu vypadol z rúk a rozbité mlieko sa pomaly vpíjalo do zeme. „To snáď nie! Môj bicykel niekto ukradol!“ vykríkol Max a po tvári sa mu skotúľala slza ako svet. Bol z toho veľmi nešťastný. Vrátil sa domov uplakaný a bez bicykla.“Čo sa stalo Max? Prečo plačeš?“ opýtala sa ho vydesená mama. „Kým som bol v obchode, niekto mi ukradol bicykel!“ plačúcim hlasom odpovedal Max. „Óch, nie! To mi je ľúto, synček. Kúpime ti nový, ale momentálne nemáme veľa peňazí. Vieš, že tvoj otec pracuje celé dni, aby nás uživil. Ale sľubujem ti, že budem odkladať mince bokom a nazbierame dostatočné množstvo na nový bicykel,“ hovorila mama Anna, ktorá sa ho snažila upokojiť. „Ale mama, to bude trvať večne,“ odpovedal nešťastný Max.

Na druhý deň sa vracal zo školy pešo. Zvyčajne chodieval bicyklom, ale teraz musel ísť po vlastných. Ako tak kráčal ulicou, vybral sa na tržnicu, aby si kúpil jablko. V stánku, kde sa zastavoval každý deň si kúpil nádherné červené jabĺčko a posadil sa na kameň vedľa tržnice. Hrýzol do jablka a sledoval kamarátov, ako jazdia na bicykloch a radujú sa. V jeho tvári bolo vidieť smútok. „Hej chlapče, prečo tam tak smutne sedíš? Čo ťa trápi?“ zakričal na Maxa starec, ktorý predával vedľa na tržnici semienka rozložené na starom drevenom vozíku. Max sa otočil za hlasom a hneď si všimol starca, ktorý na neho s úsmevom mával. Postavil a prišiel k nemu. „Dobrý deň pane, čo to tu predávate?“ slušne pozdravil a spýtal sa. „To sú semienka rôznych plodín a rastliny, ktoré pestujem,“ povedal starec. „Ale neodpovedal si mi. Prečo si taký nešťastný?“ ďalej sa vypytoval starec. „Som smutný, pretože mi včera niekto ukradol môj bicykel, ktorý som mal tak rád, a na nový nemám peniaze,“ povedal smutne. „Ako sa voláš?“ opýtal sa starec. „Volám sa Max,“ odpovedal. „Vieš Max, ak by si mi tu pomohol, mohol by som ti zaplatiť a zarobíš si nejaké peniaze na nový bicykel,“ ponúkol starý muž Maxovi. „Váúúú! To vážne? To by bolo skvelé!“ začal poskakovať šťastný Max. Starec mu hneď našiel robotu a mohol začať okamžite pracovať. Odložil si školskú tašku o vozík a bol pripravený pracovať. „Max, budeš sa starať o tieto rastlinky. Budeš ich zalievať a vytrhávať burinu, ktorá tam nemá, čo robiť. Potom keď to dokončíš, naplníš tieto papierové vrecká semienkami, aby sme ich mohli predávať. A na záver uložíš tieto drevené bedničky na vozík,“ ukazoval starec Maxovi. On neotáľal a začal pracovať najusilovnejšie ako vedel. Ukázalo sa, že starčekov stánok bol veľmi obľúbený, a tak nemali o zákazníkov núdzu. Pri práci ubehne deň ako voda a Max sa ani nenazdal a už sa stmievalo. „Ja už asi budem musieť ísť domov. Ale zajtra hneď po škole som tu,“ povedal Max. „Dohodnuté! Nezabudni si vziať domov školskú tašku a zajtra ťa tu budem čakať. Na konci týždňa ti zaplatím tvoju prácu,“ povedal starec a rozlúčili sa.  Max domov bežal, pretože sa nevedel dočkať, kedy to všetko vyrozpráva svojej mame. Vletel do dverí, ako víchor a posadil sa k nej. Všetko jej vyrozprával a ona sa tešila, že má takého šikovného syna. Ten si ešte rýchlo spravil domáce úlohy a unavený po náročnom dni zaspal.

Na ďalší deň, tak ako sľúbil, prišiel Max za starcom, aby mu znova pomáhal. On ho už čakal a opäť mu dal nové úlohy, ktoré musel vykonať. Usilovný Max pracoval ako včelička. Takto sa celý týždeň vracal za starcom a pomáhal mu. Keď už konečne prišiel piatok, čo bol koniec týždňa, Max sa tešil na svoju výplatu. So starcom dokončili prácu a vonku sa začalo stmievať. „Tak Max, celý týždeň si veľmi tvrdo pracoval, je načase odmeniť ťa,“ povedal starec a z kapsy vytiahol malý mešec, v ktorom mal plnú hrsť mincí. Otvoril ho a začal ich vyťahovať. Vtom si Max všimol papierové vrecko uložené v starcovej kapse, na ktorom bolo napísane „magické semiačka.“ „Čo sú to za semiačka? Sú magické? Čo z nich vyrastie?“ opýtal sa zvedavý Max. „Óóó, áno! Sú to vzácne magické semiačka. Ak ich zasadíš do zeme s niečím, čo veľmi miluješ a budeš tomu naozaj veriť, vyrastie ti strom s tým, čo si najviac želáš,“ odpovedal starec. „Óch! To je ohromné. Mám nápad. Namiesto mincí ma môžete vyplatiť týmito magickými semiačkami,“ navrhol nadšený Max. „Hmm, si si istý? Chceš radšej semienka ako mince?“ opýtal sa starec. „Áno! Chcem!“ vykríkol Max. Starec súhlasil a vyhovel mu. Mince vložil späť do kapsy a podal Maxovi papierové vrecko s magickými semiačkami. On ho vzal a strčil si ho do školskej tašky. Rozlúčil sa so starcom a utekal domov za mamou. Vletel dnu ako víchor a natešený jej ukazoval, čo dostal. „Vieš Max, magické semienka neexistujú. Mal si si radšej vziať tie mince na nový bicykel,“ povedala nešťastná mama. Ale Max veril v magické semiačka. Vysypal si ich z papierového vrecka do dlaní a šiel na záhradu. Vyhĺbil malú jamku a semiačka nasypal dnu. Do jamky vložil aj staré svetlo z bicykla a svoje obľúbené autíčko. Potom jamku opatrne zahrabal a zalial ju vodou.

Ráno, predtým ako vyrazil do školy, bežal skontrolovať semiačka, či už náhodou niečo nevyklíčilo. Ale nič tam nebolo. Keď prišiel zo školy opäť to skontroloval, ale opäť tam nič nenašiel. Takto to kontroloval každý deň, ráno a večer. Po piatich dňoch stále nič nevyrástlo a Max už začínal byť smutný. Ale povedal si, že nesmie prestať dúfať a musí veriť v čarovnú silu semiačok, tak ako mu to povedal starec. Aj naďalej chodil s láskou polievať miesto, kde ich zasadil. Aj keď bol smutný, neprestal veriť. Ale jedno výnimočné ráno ho mama budila do školy zo slovami „Max! Vstávaj, tvoje semiačka počas noci vyrástli! A to, čo z nich vyšlo je úžasné! Nikdy som nič také nevidela“  Max otvoril oči, vystrelil z postele a v pyžame vybehol na záhradu. To, čo uvidel mu vyrazilo dych. V strede záhrady stal mohutný strom a na jeho konároch vyrástlo množstvo rôznych hračiek a bicyklov. Viseli tam autíčka, bábiky, lopty, panáčikovia a mnoho ďalších vecí. Ale Maxa najviac uchvátili bicykle. Terénne bicykle, modré, zelené, veľké aj malé. Spolu s mamou pribehli k stromu a zvesili ten najkrajší bicykel. Mal lesklú červenú farbu, hrubé a pevné kolesá, asi desať prevodov, strieborný volant a čierne sedadlo. „To je ohromné. Tento bicykel je úžasný!“ tešil sa Max. Rýchlo sa prezliekol, rozlúčil sa s mamou a na novom bicykli vyrazil do školy. Ale predtým sa ešte chcel zastavil pri starcovi a poďakovať mu za semiačka. Došiel na tržnicu, presne na miesto, kde predtým stál starcov starý drevený vozík, ale starček tam už nebol.

Max sa vypytoval ľudí v okolí na starca, ale nikto o starcovi nič nevedel ani nepočul. Max si uvedomil, že starý muž nebol len tak hocijaký starec. Ale pravdu o ňom, sa už nedozvedel. Potom sa len usmial a na novom bicykli vyrazil do školy.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Tento príbeh sa odohral v dávnej minulosti. V dobe, keď Vianoce boli len chutná večera a krčah teplého mlieka. Vianočné stromčeky sa nezdobili, ani darčeky nikto nepoznal. Boli to skromné sviatky s teplou večerou pri zohriatej piecke.

V malej chatrči na okraji dediny býva malý Marko so svojím bratom Patrikom, sestrou Olíviou, otcom Romanom a mamou Terezou. Otec Roman odchádzal každé ráno do práce. Pracoval ako baník v miestnom dole. Pred odchodom z domu musel v zimných mesiacoch založiť v piecke oheň, aby sa rodina po zobudení ohriala. Lenže drevo, ktoré mal pripravené sa mu minulo, a tak musel narúbať nové. Vzal ho dnu spolu s malou jedličkou, ktorú chcel v teple vysušiť, aby ju neskôr mohol narezať do piecky. Oprel ju o stenu v kuchyni a odišiel do práce. Keď sa deti a mama  zobudili, boli všetci hladní. Mama sa rozhodla, že im upečie medovníky. Bola to jedna z mála maškŕt, ktoré mali na stole počas vianočnej večere. Spolu s deťmi sa pustila do pečenia. Chystali cesto, vykrajovali postavičky a zdobili hotové medovníky. Po zotmení sa už z práce z dolu vracal otec. Deťom vždy cestou nakúpil chlieb a mlieko. Ale tento krát mal aj niečo navyše. Dvere na chatrči zavŕzgali a dnu vstúpil otec. „Ahojte deti! Som doma!“ zvolal a všetky deti za nim pribehli. Bozkom na líce privítal aj mamu Terezu a potom zvolal celu rodinu k stolu a povedal: „Dnes mám okrem chleba a mlieka ešte niečo navyše. Je to naozaj úžasné!“ hovoril otec. „Budete z toho unesení!“ pokračoval. „Tak nás už nenapínaj a ukáž nám, čo to je!“ kričala zvedavá Olívia. Otec vyložil na stôl svoje plátené vrecúško, v ktorom si nosil desiatu. Z  vrecka vykukovala akási žiara, či svetlo. „Óóó! Čo to tam tak svieti?“ zvedavo sa opýtal najmladší Marko.  Otec vložil ruku do vnútra a pomaličky začal vyťahovať tú úžasnú vec. „Tadááá!“ zvolal víťazoslávne. V ruke držal malú hviezdu, ktorá nádherne žiarila. „Waaau! To je krása!“ zvolali deti. „Je to naozaj úchvatné! Kde si to našiel a čo to vlastne je?“ opýtala sa mama. „Veru neviem čo to je, žena moja. Kopali sme s chlapmi v dole a po jednom údere do kameňa sa z jeho vnútra vykotúľala táto hviezda. V tmavom dole to bolo ako nebeský mesiac,“ hovoril otec svoj zážitok. Najmladší Marko chmatol hviezdu z otcovej ruky a rozbehol sa k jedličke, ktorú tam nechal otec dnes ráno. Postavil sa na stoličku a žiarivú hviezdu pripevnil na vrchol jedličky. „Prečo si ju tam zapichol?“ opýtala sa mama. Marko jej jasne odpovedal: „Preto, aby nám počas vianočnej večere osvetľovala kuchyňu. „Mne sa to celkom páči,“ zahlásil otec. „Aj mne,“ pridala sa sestra. „Áno, aj mne,“ pridal sa aj brat Patrik.  Mama súhlasila, vzala jedličku a ponorila ju do kvetináča, ktorý umiestnila do rohu izby. „Musím uznať, našej zajtrajšej vianočnej večere to pridá na atmosfére,“ povedala.

Rodina sa uložila do postelí a deň vystriedala noc. Plamene z petrolejových lámp boli zhasnuté, len v dvoch malých lampášikoch tleli malé plamienky. Kuchyňu osvetľovala žiarivá hviezda na špici jedličky. Ale pod rúškom noci, bolo jej žiarivé svetielko magické. Keď odbila polnoc, jej žiara dopadla na rôzne predmety v kuchyni, do ktorých vdýchla život. Na okne stáli dve drevené postavičky, ktoré otec vyrezal. Žiara z hviezdy ich obe oživila. „Och! Konečne sa môžem hýbať, celé telo mám drevené! A čo ty bratranček Luigi? Tiež sa môžeš hýbať?“ vykríkla jedna z drevených postavičiek. „Jaaaj! To je úľava! Áno, bratranček Franchesco, aj ja sa môžem konečne hýbať,“ odpovedal Luigi. „Celý čas ako som tu stál ma fascinovala tá žiarivá hviezda na tej jedličke. Musíme ju ukradnúť a predať. Luigi budeme boháči!“ hovoril Franchesco. Luigi neváhal a s Franchescovým plánom súhlasil. Ale žiara hviezdy oživila aj plyšového soba, ktorý ležal na lavici a tiež medovníkového panáčika na plechovke v kuchyni. „Wau, to je úžasné! Len nedávno som sa dopiekol a môžem sa hýbať!“ povedal medovníkový panáčik. Priklusal k nemu plyšový sob a s úžasom sa ho opýtal: „Čo sa to stalo? My sa môžeme hýbať?“ „Áno. Myslím, že žiarivé lúče z tej hviezdy na jedličke nás pod rúškom noci oživili,“ povedal medovníkoví panáčik. „Ale, čo to sa tam deje? Héj?! Nechajte tu hviezdu tam!“ vykríkol medovníkový panáčik. Franchecso s Luigim rýchlo stiahli hviezdu z jedličky a rozbehli sa preč. Medovníkový panáčik sa nahneval. Vyskočil na plyšového soba a rozbehol sa za nimi. „Poď kamarát môj! Musíme tu hviezdu vrátiť späť!“.  A v kuchyni sa začala naháňačka. Franchesco s Luigim bežali po kuchynskej linke so žiarivou hviezdou v ruke a medovníkový panáčik cválajúc na sobovi ich naháňal. Narážali do pohárov a tanierov a narobili veľký hluk. Skákali z okna na stôl, z lavice na skriňu až zhodili zo stojanov dva malé lampášiky. Tie sa zachytili na konárikoch jedličky a zostali tam visieť.  Naháňačka pokračovala. Franchesco a Luigi zachytili na špic hviezdy bielu vlnu, z ktorej mama Tereza štrikovala deťom svetre. Behali okolo jedličky a celú ju obmotali vlnou. Medovníkový panáčik im bol stále v pätách na chrbte plyšového soba. Ako tak bežali, Luigi sa potkol o nohu Franchesca. Obaja padli na zem a hviezda im vypadla. Medovníkový panáčik to hneď využil. Zoskočil zo soba a uchmatol hviezdu. „Konečne! Teraz ju vrátim tam, kam patrí!“ vyskočil a naskočil na soba. Po konároch jedličky, zapichli hviezdu opäť na vrchol stromčeka. „Ách, nie! Luigito, ty nemehlo! Kvôli tebe som prišiel o svoju hviezdu!“ hneval sa Franchesco. V tom sa z vonku ozval divný zvuk a na vchodové dvere niekto zaklopal. „Rýchlo, všetci na svoje miesta!“ Zvolal medovníkový panáčik. Do vnútra vstúpil starec s veľkým bruchom a s hustou bielou bradou. Pred domom zaparkoval obrovské sane so šiestimi sobmi.  Chcel si len vypýtať vodu pre svoje smädné soby, ale to čo zbadal, ho očarilo ešte viac. „Ho ho ho! To je ta najkrajšia jedlička akú som kedy videl!“ zašomral si starec. Na špici jedličky žiarila hviezda, na konárikoch svietili dva lampášiky a celá bola obmotaná krásnou bielou vlnou. „Tento stromček je taký krásny, že to musím odmeniť  darčekom zo svojej dielne,“ povedal starec a z vreca, ktorý mal na pleci vytiahol škatuľu a položil ju pod jedličku. Na saniach mal niekoľko rýb z rannej rybačky, a tak im tam nechal aj jedného kapra. „Dúfam, že sa potešia. Chcel som len vodu pre soby, ale nebudem ich budiť,“ zašomral si starec a odišiel. Nasadol na svoje sane, plesol popruhmi a soby sa rozbehli.

„Luigito, myslím, že tá hviezda sa tam naozaj hodí,“ povedal Franchesco. „Priatelia, zajtra sú Vianoce, mali by sme spolu vychádzať v mieri. Nechajte hviezdu na pokoji, a ja vám odlomím trocha z mojej polevy,“ povedal medovníkoví panáčik. Franchesco súhlasil.  Napokon sa spoločne zasmiali a upratali neporiadok, ktorý pri naháňačke spôsobili.

Keď sa ráno rodina zobudili, neverili vlastným očiam. Na jedličke stále žiarila hviezda, na jej konárikoch viseli lampášiky a biela vlna objímala celú jedličku. Pod ňou bola malá škatuľa. Deti sa k nej vrhli a okamžite ju otvorili. A v jej vnútri našli nádherné drevené hračky.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Lily a Júlia sú najlepšie kamarátky už od škôlky. Navštevujú spoločnú triedu a žijú na rovnakej ulici. A tak ako všetky dievčatá, aj ony sa chcú chlapcom páčiť.

Jedného teplého letného dňa sa po škole vybrali do hory, nazbierať lesné plody, ktoré potom môžu predať na miestnom trhu a za získané peniaze môžu vyraziť na nákupy. Keď už mali plné koše, rozhodli sa schladiť v blízkej jaskyni. Nebola nebezpečná.  Bola to len jedna malá chladná jaskyňa, ktorá poskytovala v teplých letných dňoch skvelé útočisko. Sadli si na kameň a koše položili vedľa seba. „Myslím, že si už vôbec necítim nohy,“ povedala Júlia a ľahla si na kamene. „Moje nohy sú už načisto hotové,“ povedala Lily a oprela sa o kameň, ktorý bol hneď za jej chrbtom. „Drrr! Drrrrr!!“ Ozval sa mohutný zvuk posúvajúceho sa kameňa. Obrovský kus podlahy pod dievčatami sa začal posúvať. Pod ich nohami sa otvorila tajná šachta a oni začali padať dole. „ÁÁÁÁÁ!“ kričala Lily. „Čo sa to deje, kam to padáme?!“ vykríkla Júlia. Dievčatá padali točivým kamenným toboganom do útrob jaskyne. „Bum! Bác!“ Pristáli na mäkkom machu v tmavej jaskyni hlboko pod povrchom. Júlia rýchlo vytiahla mobil a zasvietila baterkou: „Lily, si v poriadku?“ Lily sa posadila a rukami si prehmatala telo, či je v poriadku. „Bože môj, som celá?! Žijem!“ vykríkla. „Kde to sme?“ opýtala sa Júlia. Ocitli sa v malej miestnosti, kde nebolo nič len prach. V rohu miestnosti na kameni boli pohodené staré zaprášené bavlnené látky a na nich bola položená malá šperkovnica vyrobená z tmavého dreva, celá špinavá a potiahnutá pavučinami. „Nemám tu žiadny signál a mobil sa mi už vybíja. Vezmeme si toto.“ povedala Lily a vzala fakľu, ktorá bola zapichnutá v stojane na stene. Dvomi kameňmi škrtla a iskra zapálila oheň na fakli.  „A čo je v tej šperkovnici?“ povedala Júlia. Vzala ju do rúk a snažila sa ju otvoriť. „No nech je tam čo chce, musíme vymyslieť ako sa odtiaľto dostaneme,“ povedala Lily.

Medzitým sa Júlii podarilo otvoriť šperkovnicu a nazrieť dnu. Vo vnútri našli veľmi starú knihu. Na jej obale bolo napísane: „Nečítaj ma, ak nechceš pre krásu trpieť.“  „Hm, to je zaujímavé,“ povedala Júlia. „Na čo čakáš? Otvor ju! Možno tam bude aj návod ako sa odtiaľto dostaneme,“ povedala Lily. Júlia sfúkla prach z knihy a otvorila ju. Na prvej strane, bolo napísane: „Ak sa chceš vydať za tajomstvom krásy, nahlas vyslov HAKANA HABAKA a cesta sa ti ukáže. Ale nezabúdaj, táto cesta je len pre odvážnych a nebojácnych.“ „Ja mám z toho strach,“ povedala Júlia. „Ja tiež, ale možno nás to dostane z jaskyne von,“ povedala Lily. Potom sa nadýchla a nahlas vyslovila „Hakana Habaka!“Ale nič sa nedialo. „Prečo sa nič nedeje? Asi sú to len povery,“ povedala Júlia. Ale odrazu spadol zo steny stojan, v ktorom bola zapichnutá fakľa a zapichol sa do zeme. Začala sa tvoriť prasklina, ktorá vytvorila v stene malý otvor. „Och! Júlia vidíš to?!“ „Áno vidím, poďme tam!“. Vzali fakľu a pustili sa do tmavej chodby. Po pár metroch sa začal chodbou ozývať silný rev. „Ja sa bojím. Čo je to?!“ kričala vystrašená Júlia. Z tmy začal vystupovať tvor, ktorý vydával desivý rev. Bol to napoly lev a napoly človek. Vzpriamene sa postavil na zadné nohy a prihovoril sa dievčatám: „ROÁÁÁR! Ja som MANGO. Ďalej vás pustím, len ak uhádnete moju hádanku,“ mocne zreval Mango. „Má to dva rohy, a dve štíhle nohy. Do výšky skáče s ľahkosťou, stane sa mojou korisťou! Čo je to?“ vyslovil Mango hádanku mocným hlasom. Dievčatá sa trápili a rozmýšľali nad odpoveďou. Po chvíľke Lily vykríkla: „Ja, asi viem správnu odpoveď. Je to Gazela!“ Mango ustúpil stranou a povedal: „Je to správna odpoveď, môžete pokračovať ďalej!“ a stratil v tme. Dievčatá prešli dlhú chodbu a ocitli sa v ďalšej miestnosti. Vošli dnu a dvere zavalil mohutný kameň. „Nie! Opäť sme v pasci! Ako sa odtiaľto dostaneme?!“ kričala Júlia. V jaskynnej miestnosti sa všetky 4 steny dali do pohybu  a začali sa približovať do stredu miestnosti. „Júlia! Tie steny nás rozpučia!“ kričala vydesená Lily. V knihe, ktorú našli v šperkovnici sa sama od seba pretočila strana. A začal sa tam zobrazovať text s hádankou: „Len malý chlpatý tvor, ukáže ti cestu von.“ „Aký tvor? Veď tu nič nie je!“ čudovala sa Lily. „Tam! Tam je potkan!“ jačala Júlia a poskakovala od strachu. „Áno! To je ten tvor! Musíme ho nasledovať!“ kričala Lily a rozbehla sa za potkanom, ktorý sa schoval pod malý kameň. Keď ho dievčatá odsunuli, bola za ním ďalšia chodba. Vošli do chodby a utekali skôr, ako by ich pohyblivé steny rozpučili.           

Došli na koniec tunela a tam bola opäť ďalšia miestnosť. Na podlahe pobehovali mravce. V knihe sa opäť pretočila strana a zobrazil sa tam ďalší text s hádankou: „Prečítaj tajomstvo mravcov a spoznaj cestu dravcov.“  „Aký dravec?“ opýtala sa Júlia. „Kto predsa požiera mravce úplne najradšej? Podľa mňa je to mravčiar“ povedala Lily. „A čo urobíme s mravčiarom? Ako nám to pomôže?“ hovorí Júlia. Lily sa postavila, vzala pero a napísala do knihy slovo MRAVČIAR. Položila pero a v miestnosti sa objavil mravčiar, ktorý začal hrabať tunel. „Výborne Lily, mravčiar nás dostane von!“ pochválila ju Júlia. Mravčiar naozaj vykopal tunel, ktorý viedol do ďalšej jaskynnej miestnosti. Dievčatá sa potešili a utekali novým tunelom. Vstúpili do veľkej jaskynnej miestnosti, kde bola voda po kolená. Pozreli sa do knihy, kde sa zobrazila ďalšia hádanka: „Cestu von so vzduchom nenájdeš, bez vzduchu ju objavíš.“. „Je to jasné!“ vykríkla Júlia. „Musíme sa ponoriť pod vodu!“ povedala a ponorila sa pod hladinu. Pozerala sa sprava doľava až si všimla divný čierny kameň. Pribehla k nemu a odvalila ho. Voda začala odtekať, ako keď vo vani vyberiete zátku. Na vodnej hladine sa vytvoril silný vír, ktorý vtiahol dievčatá dnu. Voda odtiekla a vyhodila dievčatá v ďalšej miestnosti. „Si celá Lily?“ opýtala sa Júlia. „Áno som. Poďme sa pozrieť na ďalšiu hádanku,“ odpovedala Lily. Júlia pozrela do knihy a čítala: „Netopier ti cestu ukáže, ale pozor, never mu. Zle naviesť ťa môže.“ A po chvíľke začali v miestnosti poletovať netopiere. „Pozor! Letia tu netopiere! Pomóc!“ vykríkla Lily. Netopiere začali vylietavať cez malé okno von. „Aha! Tam je okno, vidím svetlo! Oni vylietavajú von! Sme zachránené, poďme za nimi. Rozbehli sa za netopiermi až k jaskynnému oknu. Ale dievčatá prudko zabrzdili a padli na zadok. „Stoj! To okno je príliš vysoko, padli by sme von do hlbokej rokliny, to nie je cesta pre nás!“ varovala Júlia. Lily sa obzrela po jaskyni a na stene si všimla nakresleného netopiera. „Pozri tam. Možno sme mali nasledovať tohto nakresleného netopiera.“ Postavili sa a prišli k jeho kresbe. Položili ruku na stenu a odrazu sa otvorili dvere do ďalšej miestnosti. Dievčatá vbehli dnu a dvere sa zatvorili. „Rýchlo, čítaj ďalšiu hádanku!“ hovorila Lily. Júlia si fakľou presvietila na knihu a čítala: „Rýchlo šplhaj hore, inač ti nohy zaplaví čierne more.“ A podlahu jaskyne začali zaplavovať čierne pavúky. „ÁÁÁÁ!“ kričali dievčatá z plných pľúc. Zo steny viselo lano, a tak sa začali rýchlo šplhať hore. Vyšplhali sa až do ďalšej miestnosti. Vyčerpané si ľahli na podlahu. Lily zodvihla hlavu a povedala: „Júlia pozri, sme na začiatku jaskyne. Odtiaľto sme prišli. Sme zachránené!“ tešila sa Júlia. „Ale čo to tajomstvo krásy?“ povedal Júlia a v knihe, na poslednej strane sa začal zobrazovať text. Júlia ho nahlas čítala: „Gratulujem. Prešli ste cestu pre odvážnych. Prezradím vám tajomstvo krásy. ŠKAREDÝ ČLOVEK NEEXISTUJE. KAŽDY JE KRÁSNY, LEN INÝM SPÔSOBOM. “

Dievčatá sa zasmiali a zatvorili knihu. Uverili vo svoju krásu a už viac nepotrebovali pochybovať o tom, či sa niekomu páčia. Páčili sa samé sebe a to bolo to hlavné.

Lily a Júlia sú najlepšie kamarátky už od škôlky. Navštevujú spoločnú triedu a žijú na rovnakej ulici. A tak ako všetky dievčatá, aj ony sa chcú chlapcom páčiť.

Jedného teplého letného dňa sa po škole vybrali do hory, nazbierať lesné plody, ktoré potom môžu predať na miestnom trhu a za získané peniaze môžu vyraziť na nákupy. Keď už mali plné koše, rozhodli sa schladiť v blízkej jaskyni. Nebola nebezpečná.  Bola to len jedna malá chladná jaskyňa, ktorá poskytovala v teplých letných dňoch skvelé útočisko. Sadli si na kameň a koše položili vedľa seba. „Myslím, že si už vôbec necítim nohy,“ povedala Júlia a ľahla si na kamene. „Moje nohy sú už načisto hotové,“ povedala Lily a oprela sa o kameň, ktorý bol hneď za jej chrbtom. „Drrr! Drrrrr!!“ Ozval sa mohutný zvuk posúvajúceho sa kameňa. Obrovský kus podlahy pod dievčatami sa začal posúvať. Pod ich nohami sa otvorila tajná šachta a oni začali padať dole. „ÁÁÁÁÁ!“ kričala Lily. „Čo sa to deje, kam to padáme?!“ vykríkla Júlia. Dievčatá padali točivým kamenným toboganom do útrob jaskyne. „Bum! Bác!“ Pristáli na mäkkom machu v tmavej jaskyni hlboko pod povrchom. Júlia rýchlo vytiahla mobil a zasvietila baterkou: „Lily, si v poriadku?“ Lily sa posadila a rukami si prehmatala telo, či je v poriadku. „Bože môj, som celá?! Žijem!“ vykríkla. „Kde to sme?“ opýtala sa Júlia. Ocitli sa v malej miestnosti, kde nebolo nič len prach. V rohu miestnosti na kameni boli pohodené staré zaprášené bavlnené látky a na nich bola položená malá šperkovnica vyrobená z tmavého dreva, celá špinavá a potiahnutá pavučinami. „Nemám tu žiadny signál a mobil sa mi už vybíja. Vezmeme si toto.“ povedala Lily a vzala fakľu, ktorá bola zapichnutá v stojane na stene. Dvomi kameňmi škrtla a iskra zapálila oheň na fakli.  „A čo je v tej šperkovnici?“ povedala Júlia. Vzala ju do rúk a snažila sa ju otvoriť. „No nech je tam čo chce, musíme vymyslieť ako sa odtiaľto dostaneme,“ povedala Lily.

Medzitým sa Júlii podarilo otvoriť šperkovnicu a nazrieť dnu. Vo vnútri našli veľmi starú knihu. Na jej obale bolo napísane: „Nečítaj ma, ak nechceš pre krásu trpieť.“  „Hm, to je zaujímavé,“ povedala Júlia. „Na čo čakáš? Otvor ju! Možno tam bude aj návod ako sa odtiaľto dostaneme,“ povedala Lily. Júlia sfúkla prach z knihy a otvorila ju. Na prvej strane, bolo napísane: „Ak sa chceš vydať za tajomstvom krásy, nahlas vyslov HAKANA HABAKA a cesta sa ti ukáže. Ale nezabúdaj, táto cesta je len pre odvážnych a nebojácnych.“ „Ja mám z toho strach,“ povedala Júlia. „Ja tiež, ale možno nás to dostane z jaskyne von,“ povedala Lily. Potom sa nadýchla a nahlas vyslovila „Hakana Habaka!“Ale nič sa nedialo. „Prečo sa nič nedeje? Asi sú to len povery,“ povedala Júlia. Ale odrazu spadol zo steny stojan, v ktorom bola zapichnutá fakľa a zapichol sa do zeme. Začala sa tvoriť prasklina, ktorá vytvorila v stene malý otvor. „Och! Júlia vidíš to?!“ „Áno vidím, poďme tam!“. Vzali fakľu a pustili sa do tmavej chodby. Po pár metroch sa začal chodbou ozývať silný rev. „Ja sa bojím. Čo je to?!“ kričala vystrašená Júlia. Z tmy začal vystupovať tvor, ktorý vydával desivý rev. Bol to napoly lev a napoly človek. Vzpriamene sa postavil na zadné nohy a prihovoril sa dievčatám: „ROÁÁÁR! Ja som MANGO. Ďalej vás pustím, len ak uhádnete moju hádanku,“ mocne zreval Mango. „Má to dva rohy, a dve štíhle nohy. Do výšky skáče s ľahkosťou, stane sa mojou korisťou! Čo je to?“ vyslovil Mango hádanku mocným hlasom. Dievčatá sa trápili a rozmýšľali nad odpoveďou. Po chvíľke Lily vykríkla: „Ja, asi viem správnu odpoveď. Je to Gazela!“ Mango ustúpil stranou a povedal: „Je to správna odpoveď, môžete pokračovať ďalej!“ a stratil v tme. Dievčatá prešli dlhú chodbu a ocitli sa v ďalšej miestnosti. Vošli dnu a dvere zavalil mohutný kameň. „Nie! Opäť sme v pasci! Ako sa odtiaľto dostaneme?!“ kričala Júlia. V jaskynnej miestnosti sa všetky 4 steny dali do pohybu  a začali sa približovať do stredu miestnosti. „Júlia! Tie steny nás rozpučia!“ kričala vydesená Lily. V knihe, ktorú našli v šperkovnici sa sama od seba pretočila strana. A začal sa tam zobrazovať text s hádankou: „Len malý chlpatý tvor, ukáže ti cestu von.“ „Aký tvor? Veď tu nič nie je!“ čudovala sa Lily. „Tam! Tam je potkan!“ jačala Júlia a poskakovala od strachu. „Áno! To je ten tvor! Musíme ho nasledovať!“ kričala Lily a rozbehla sa za potkanom, ktorý sa schoval pod malý kameň. Keď ho dievčatá odsunuli, bola za ním ďalšia chodba. Vošli do chodby a utekali skôr, ako by ich pohyblivé steny rozpučili.           

Došli na koniec tunela a tam bola opäť ďalšia miestnosť. Na podlahe pobehovali mravce. V knihe sa opäť pretočila strana a zobrazil sa tam ďalší text s hádankou: „Prečítaj tajomstvo mravcov a spoznaj cestu dravcov.“  „Aký dravec?“ opýtala sa Júlia. „Kto predsa požiera mravce úplne najradšej? Podľa mňa je to mravčiar“ povedala Lily. „A čo urobíme s mravčiarom? Ako nám to pomôže?“ hovorí Júlia. Lily sa postavila, vzala pero a napísala do knihy slovo MRAVČIAR. Položila pero a v miestnosti sa objavil mravčiar, ktorý začal hrabať tunel. „Výborne Lily, mravčiar nás dostane von!“ pochválila ju Júlia. Mravčiar naozaj vykopal tunel, ktorý viedol do ďalšej jaskynnej miestnosti. Dievčatá sa potešili a utekali novým tunelom. Vstúpili do veľkej jaskynnej miestnosti, kde bola voda po kolená. Pozreli sa do knihy, kde sa zobrazila ďalšia hádanka: „Cestu von so vzduchom nenájdeš, bez vzduchu ju objavíš.“. „Je to jasné!“ vykríkla Júlia. „Musíme sa ponoriť pod vodu!“ povedala a ponorila sa pod hladinu. Pozerala sa sprava doľava až si všimla divný čierny kameň. Pribehla k nemu a odvalila ho. Voda začala odtekať, ako keď vo vani vyberiete zátku. Na vodnej hladine sa vytvoril silný vír, ktorý vtiahol dievčatá dnu. Voda odtiekla a vyhodila dievčatá v ďalšej miestnosti. „Si celá Lily?“ opýtala sa Júlia. „Áno som. Poďme sa pozrieť na ďalšiu hádanku,“ odpovedala Lily. Júlia pozrela do knihy a čítala: „Netopier ti cestu ukáže, ale pozor, never mu. Zle naviesť ťa môže.“ A po chvíľke začali v miestnosti poletovať netopiere. „Pozor! Letia tu netopiere! Pomóc!“ vykríkla Lily. Netopiere začali vylietavať cez malé okno von. „Aha! Tam je okno, vidím svetlo! Oni vylietavajú von! Sme zachránené, poďme za nimi. Rozbehli sa za netopiermi až k jaskynnému oknu. Ale dievčatá prudko zabrzdili a padli na zadok. „Stoj! To okno je príliš vysoko, padli by sme von do hlbokej rokliny, to nie je cesta pre nás!“ varovala Júlia. Lily sa obzrela po jaskyni a na stene si všimla nakresleného netopiera. „Pozri tam. Možno sme mali nasledovať tohto nakresleného netopiera.“ Postavili sa a prišli k jeho kresbe. Položili ruku na stenu a odrazu sa otvorili dvere do ďalšej miestnosti. Dievčatá vbehli dnu a dvere sa zatvorili. „Rýchlo, čítaj ďalšiu hádanku!“ hovorila Lily. Júlia si fakľou presvietila na knihu a čítala: „Rýchlo šplhaj hore, inač ti nohy zaplaví čierne more.“ A podlahu jaskyne začali zaplavovať čierne pavúky. „ÁÁÁÁ!“ kričali dievčatá z plných pľúc. Zo steny viselo lano, a tak sa začali rýchlo šplhať hore. Vyšplhali sa až do ďalšej miestnosti. Vyčerpané si ľahli na podlahu. Lily zodvihla hlavu a povedala: „Júlia pozri, sme na začiatku jaskyne. Odtiaľto sme prišli. Sme zachránené!“ tešila sa Júlia. „Ale čo to tajomstvo krásy?“ povedal Júlia a v knihe, na poslednej strane sa začal zobrazovať text. Júlia ho nahlas čítala: „Gratulujem. Prešli ste cestu pre odvážnych. Prezradím vám tajomstvo krásy. ŠKAREDÝ ČLOVEK NEEXISTUJE. KAŽDY JE KRÁSNY, LEN INÝM SPÔSOBOM. “

Dievčatá sa zasmiali a zatvorili knihu. Uverili vo svoju krásu a už viac nepotrebovali pochybovať o tom, či sa niekomu páčia. Páčili sa samé sebe a to bolo to hlavné.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Na vlnách rozbúreného mora pláva drevený koráb. Je samý škrabanec, drevené časti má čierne od ohňa, plachty sú špinavé a laná dotrhané. Na pravom boku sa hrdo vyníma nápis RED DEUS. Za kormidlom pevne stojí obrovská postava, ruky má mohutné ako medveď a nebojácny pohľad bojovníka sledujúci rozbúrené more. Jeho vetrom ošľahanú tvár zakrývajú dlhé fúzy a spod kovovej prilby s dvoma rohami vytŕčajú dlhé blond vlasy zapletené do dvoch vrkočov. Je to slávny kapitán Torsten.
Za jeho chrbtom odpočíva družina dvanástich Vikingov. Majú za sebou náročný boj s morskou príšerou. Celé dni sa plavia na rozbúrenom mori a objavujú miesta, ktoré ešte nikto neobjavil. Statočne bojujú s nástrahami hlbokých morí, ktoré sú plné pradávnych príšer. Nemajú žiaden domov. Ich srdcia patria lodi RED DEUS. Kapitán Torsten zastavil loď neďaleko brehu malého ostrova. Bol to naozaj len veľmi malý kúsok zeme, ale rástli na ňom palmy so sladkými kokosmi a vyvierala tam čistá sladká voda. Občas sa takto zastavia na brehoch, aby doplnili svoje zásoby. Kapitán s celou družinou Vikingov naskákali do člnu a doplávali na breh ostrovčeka. Rozdelili sa rôznymi smermi a každý hľadal niečo iné, čo potrebovali. Kapitán Torsten si svojou mačetou razil cestu v hustom poraste, až sa napokon presekal na druhú časť ostrova. V piesku zbadal ležať postavu. Bol to chlapec. Okolo neho boli roztrúsené drevené časti lode. Kapitán pribehol k chlapcovi a chytil ho za ruku. Chlapec bol živý, ale bol smädný a unavený. Kapitán vybral svoju nádobu s vodou a ovlažil chlapcovi ústa. Ten sa pomaly začal preberať. Poriadne si odkašlal a lapal po dychu. „Ahoj. Ja som kapitán Torsten. Odkiaľ si? A ako sa voláš?“ opýtal sa. Chlapec sa nadýchol a slabým hlasom odpovedal: „Volám sa Owen Brown. Našu loď postihla búrka, veľmi silná búrka. Ja som vypadol cez okraj lode do mora a viac si už nepamätám,“ odpovedal Owen. Kapitán Torsten ho zdvihol zo zeme, naložil ho na čln, a prichýlil ho na svojej lodi. „OwenBrown, vítam ťa na mojej lodi, Red Deus. Zavezieme ťa domov,“ doplnil. Keď sa družina Vikingov vrátila, kapitán im predstavil Owena a vyrazili späť na more. Plavili sa za západom slnka, ktoré po pár hodinách vystriedal mesiac. Celou loďou sa ozývalo chrápanie obrovských Vikingov. Kapitán spal vo svojej kajute a Owen dostal vlastnú.
Neskoro v noci loď otriasol silný náraz. Všetkých to prebudilo. Kým sa družina dostala na palubu, kapitán už stál na mostíku, jedným okom žmúril a druhým pozeral do ďalekohľadu. Prišiel k nemu aj zľaknutý Owen. Celý sa triasol. „Prečo sa tak trasieš Owen?“ opýtal sa ho kapitán. „Ja.. ja … ja sa hrozne bojím tmy, a príšer v tme,“ vystrašeným hlasom odpovedal chlapec. A len čo to dopovedal, do lode zase niečo narazilo. Loď sa tak otriasla, že kapitánovi vypadol ďalekohľad cez palubu. „Chlapi! Rýchlo na svoje pozície! To bude SQUIDO!“ kričal kapitán z plného hrdla. Spod hladiny vody vykukla obrovská hlava, ktorá vycerila desiatky veľkých zubov a zahryzla sa do trupu lode. Družina Viginov chytila svoje kópie a harpúny a za veľkého kriku triafali príšeru. Owen sa od strachu celý triasol a utekal do svojej kajuty, odkiaľ cez malú dierku pozoroval, čo sa deje na palube lode. Statoční Vikingovia na čele s kapitánom Torstenom bojovali s príšerou. Bola asi 10x väčšia ako ich loď. Loď sa triasla, nakláňala zo strany na stranu, laná praskali, drevené časti lode sa lámali pod zubami obrovskej príšery. Až ju napokon Vikingovia porazili. „HO! HO! HO!“ mocne pokrikovali na znak víťazstva. Po náročnom boji sa posilnili surovými rybami a potom sa pustili do opravovania škôd, ktoré príšera narobila. Kapitán Torsten, prišiel za Owenom. Bol schúlený v rohu kajuty. Posadil sa k nemu. Owen sa naňho pozrel a opýtal sa: „Ako to, že vy sa ničoho nebojíte? Že ste takí statoční?“ „Veru Owen, aj my máme strach,“ odpovedal. „Ale ako prekonáte svoj strach? Ako sa dokážete nebáť?“ vypytoval sa Owen. „Každý má strach Owen, každý sa niečoho bojí. Nie je dôležité nemať strach, ale dôležité je vedieť sa svojmu strachu postaviť. Nenechať strach, aby ťa ovládal,“ povedal kapitán, pohladil Owena po hlave a odišiel pomáhať svojej družine s opravami.
Škody opravovali niekoľko dní a aj Owen priložil ruku k dielu. Kapitán Torsten namieril loď ku jaskynnému ostrovu, o ktorom sa hovorilo, že v jeho vodách sa dajú uloviť tie najchutnejšie tuniaky. Priblížili sa k pevnine a vyhodili kotvu do vody. Kotva padala na dno a keď narazila,sťažeň, o ktorý bola pripevnená sa zlomil. Reťaz kotvy sa uvoľnila a padla na dno. Prúd z ostrova jaskýň začal pomaličky vťahovať loď. „Och nie. Kapitán! Ak nás prúd vtiahne do jednej z jaskýň, narazíme na ostré kamene a takmer určite sa potopíme,“ povedal jeden z Vikingov. Kapitán všetkým nariadil, aby sa chytili vesiel a začali pádlovať z plných síl. Ale nepomohlo to a prúd vtiahol loď do tmavej jaskyne. Owen okamžite zaliezol do kajuty. A mocní Vikingovia spolu s kapitánom odrazu začali padať na zem ako hrušky a tuho zaspali. Na stenách jaskyne rástli huby, ktoré vypúšťali uspávací plyn. Kapitán už loď neriadil a mierila rovno na ostré kamene. Owen vo svojej kajute bol jediný, kto sa plynu nenadýchal. Cez malú dierku videl čo sa stalo a uvedomoval si, že je jediný, kto môže loď zachrániť. Lenže to by musel vyjsť na kapitánsky mostík do hustej tmy. V jaskyni totiž nebolo nič vidieť a ozývali sa tam len hlasité zvuky, ktoré zneli ako zavýjanie vlkov. „Určite sú to jaskynné príšery,“ pomyslel si. Vedel však, že musí zachrániť loď aj družinu Vikingov. A tak si spomenul na slová kapitána Torstena. Hrdo sa postavil a vyšiel zo svojej kajuty. „Ako to povedal kapitán. Musím čeliť svojmu strachu!“ V tme nič nevidel a kým sa dostal ku kormidlu, nakoľko krát sa potkol. Uši si zapchal kúskami chleba, aby nepočul to hrozné zavýjanie príšer. Chopil sa kormidla a statočne riadil loď. Vyhýbal sa ostrým kameňom, až sa dostal na druhú stranu jaskyne, odkiaľ sa loď opäť dostala na otvorené more a bola v bezpečí. Už aj zavýjanie príšer prestalo. Spiaci Vikingovia sa nadýchali čerstvého vzduchu a pomaly sa preberali. Rozhliadali sa okolo seba a videli, ako Owen riadi loď. Ten predstúpil pred nich a vyrozprával im, čo sa v jaskyni stalo a prečo omdleli, ako tam zavýjali hrozné príšery, a ako sa chopil riadenia lode.
Kapitán Torsten prišiel k Owenovi, chytil ho za rameno a povedal mu: „Owen! Statočne si sa vzoprel svojmu strachu a zachránil si naše životy a aj našu milovanú loď RED DEUS. Teraz si sa stal jedným z nás. Si statočný Viking!“+ A celá posádka mohutným hlasom skandovala „Owen! Owen! Owen“
Kapitán Torsten sa ešte nahol k Owenovi a do ucha mu pošepkal „To zavýjanie príšer bol vietor, ktorý fúkal cez malé otvory v jaskyni spolu s pískaním a chrápaním spiacich Vikingov.“ Obaja sa zasmiali a spoločne pevne chytili kormidlo lode.

Na vlnách rozbúreného mora pláva drevený koráb. Je samý škrabanec, drevené časti má čierne od ohňa, plachty sú špinavé a laná dotrhané. Na pravom boku sa hrdo vyníma nápis RED DEUS. Za kormidlom pevne stojí obrovská postava, ruky má mohutné ako medveď a nebojácny pohľad bojovníka sledujúci rozbúrené more. Jeho vetrom ošľahanú tvár zakrývajú dlhé fúzy a spod kovovej prilby s dvoma rohami vytŕčajú dlhé blond vlasy zapletené do dvoch vrkočov. Je to slávny kapitán Torsten.

Za jeho chrbtom odpočíva družina dvanástich Vikingov. Majú za sebou náročný boj s morskou príšerou. Celé dni sa plavia na rozbúrenom mori a objavujú miesta, ktoré ešte nikto neobjavil. Statočne bojujú s nástrahami hlbokých morí, ktoré sú plné pradávnych príšer. Nemajú žiaden domov. Ich srdcia patria lodi RED DEUS. Kapitán Torsten zastavil loď neďaleko brehu malého ostrova. Bol to naozaj len veľmi malý kúsok zeme, ale rástli na ňom palmy so sladkými kokosmi a vyvierala tam čistá sladká voda. Občas sa takto zastavia na brehoch, aby doplnili svoje zásoby. Kapitán s celou družinou Vikingov naskákali do člnu a doplávali na breh ostrovčeka. Rozdelili sa rôznymi smermi a každý hľadal niečo iné, čo potrebovali. Kapitán Torsten si svojou mačetou razil cestu v hustom poraste, až sa napokon presekal na druhú časť ostrova. V piesku zbadal ležať postavu. Bol to chlapec. Okolo neho boli roztrúsené drevené časti lode. Kapitán pribehol k chlapcovi a chytil ho za ruku. Chlapec bol živý, ale bol smädný a unavený. Kapitán vybral svoju nádobu s vodou a ovlažil chlapcovi ústa. Ten sa pomaly začal preberať. Poriadne si odkašlal a lapal po dychu. „Ahoj. Ja som kapitán Torsten. Odkiaľ si? A ako sa voláš?“ opýtal sa. Chlapec sa nadýchol a slabým hlasom odpovedal: „Volám sa Owen Brown. Našu loď postihla búrka, veľmi silná búrka. Ja som vypadol cez okraj lode do mora a viac si už nepamätám,“ odpovedal Owen. Kapitán Torsten ho zdvihol zo zeme, naložil ho na čln, a prichýlil ho na svojej lodi. „OwenBrown, vítam ťa na mojej lodi, Red Deus. Zavezieme ťa domov,“ doplnil. Keď sa družina Vikingov vrátila, kapitán im predstavil Owena a vyrazili späť na more. Plavili sa za západom slnka, ktoré po pár hodinách vystriedal mesiac. Celou loďou sa ozývalo chrápanie obrovských Vikingov. Kapitán spal vo svojej kajute a Owen dostal vlastnú. 

Neskoro v noci loď otriasol silný náraz. Všetkých to prebudilo. Kým sa družina dostala na palubu, kapitán už stál na mostíku, jedným okom žmúril a druhým pozeral do ďalekohľadu. Prišiel k nemu aj zľaknutý Owen. Celý sa triasol. „Prečo sa tak trasieš Owen?“ opýtal sa ho kapitán. „Ja.. ja … ja sa hrozne bojím tmy, a príšer v tme,“ vystrašeným hlasom odpovedal chlapec. A len čo to dopovedal, do lode zase niečo narazilo. Loď sa tak otriasla, že kapitánovi vypadol ďalekohľad cez palubu. „Chlapi! Rýchlo na svoje pozície! To bude SQUIDO!“ kričal kapitán z plného hrdla. Spod hladiny vody vykukla obrovská hlava, ktorá vycerila desiatky veľkých zubov a zahryzla sa do trupu lode. Družina Viginov chytila svoje kópie a harpúny a za veľkého kriku triafali príšeru. Owen sa od strachu celý triasol a utekal do svojej kajuty, odkiaľ cez malú dierku pozoroval, čo sa deje na palube lode. Statoční Vikingovia na čele s kapitánom Torstenom bojovali s príšerou. Bola asi 10x väčšia ako ich loď. Loď sa triasla, nakláňala zo strany na stranu, laná praskali, drevené časti lode sa lámali pod zubami obrovskej príšery. Až ju napokon Vikingovia porazili. „HO! HO! HO!“ mocne pokrikovali na znak víťazstva. Po náročnom boji sa posilnili surovými rybami a potom sa pustili do opravovania škôd, ktoré príšera narobila. Kapitán Torsten, prišiel za Owenom.  Bol schúlený v rohu kajuty. Posadil sa k nemu. Owen sa naňho pozrel a opýtal sa: „Ako to, že vy sa ničoho nebojíte? Že ste takí statoční?“ „Veru Owen, aj my máme strach,“ odpovedal. „Ale ako prekonáte svoj strach? Ako sa dokážete nebáť?“ vypytoval sa Owen. „Každý má strach Owen, každý sa niečoho bojí. Nie je dôležité nemať strach, ale dôležité je vedieť sa svojmu strachu postaviť. Nenechať strach, aby ťa ovládal,“ povedal kapitán, pohladil Owena po hlave a odišiel pomáhať svojej družine s opravami.

Škody opravovali niekoľko dní a aj Owen priložil ruku k dielu. Kapitán Torsten namieril loď ku jaskynnému ostrovu, o ktorom sa hovorilo, že v jeho vodách sa dajú uloviť tie najchutnejšie tuniaky. Priblížili sa k pevnine a vyhodili kotvu do vody. Kotva padala na dno a keď narazila,sťažeň, o ktorý bola pripevnená sa zlomil. Reťaz kotvy sa uvoľnila a padla na dno. Prúd z ostrova jaskýň začal pomaličky vťahovať loď. „Och nie. Kapitán! Ak nás prúd vtiahne do jednej z jaskýň, narazíme na ostré kamene a takmer určite sa potopíme,“ povedal jeden z Vikingov. Kapitán všetkým nariadil, aby sa chytili vesiel a začali pádlovať z plných síl. Ale nepomohlo to a prúd vtiahol loď do tmavej jaskyne. Owen okamžite zaliezol do kajuty. A mocní Vikingovia spolu s kapitánom odrazu začali padať na zem ako hrušky a tuho zaspali. Na stenách jaskyne rástli huby, ktoré vypúšťali uspávací plyn. Kapitán už loď neriadil a mierila rovno na ostré kamene. Owen vo svojej kajute bol jediný, kto sa plynu nenadýchal. Cez malú dierku videl čo sa stalo a uvedomoval si, že je jediný, kto môže loď zachrániť. Lenže to by musel vyjsť na kapitánsky mostík do hustej tmy. V jaskyni totiž nebolo nič vidieť a ozývali sa tam len hlasité zvuky, ktoré zneli ako zavýjanie vlkov. „Určite sú to jaskynné príšery,“ pomyslel si. Vedel však, že musí zachrániť loď aj družinu Vikingov. A tak si spomenul na slová kapitána Torstena. Hrdo sa postavil a vyšiel zo svojej kajuty. „Ako to povedal kapitán. Musím čeliť svojmu strachu!“ V tme nič nevidel a kým sa dostal ku kormidlu, nakoľko krát sa potkol. Uši si zapchal kúskami chleba, aby nepočul to hrozné zavýjanie príšer. Chopil sa kormidla a statočne riadil loď. Vyhýbal sa ostrým kameňom, až sa dostal na druhú stranu jaskyne, odkiaľ sa loď opäť dostala na otvorené more a bola v bezpečí. Už aj zavýjanie príšer prestalo. Spiaci Vikingovia sa nadýchali čerstvého vzduchu a pomaly sa preberali. Rozhliadali sa okolo seba a videli, ako Owen riadi loď. Ten predstúpil pred nich a vyrozprával im, čo sa v jaskyni stalo a prečo omdleli, ako tam zavýjali hrozné príšery, a ako sa chopil riadenia lode.

                Kapitán Torsten prišiel k Owenovi, chytil ho za rameno a povedal mu: „Owen! Statočne si sa vzoprel svojmu strachu a zachránil si naše životy a aj našu milovanú loď RED DEUS. Teraz si sa stal jedným z nás. Si statočný Viking!“+ A celá posádka mohutným hlasom skandovala „Owen! Owen! Owen“

Kapitán Torsten sa ešte nahol k Owenovi a do ucha mu pošepkal „To zavýjanie príšer bol vietor, ktorý fúkal cez malé otvory v jaskyni spolu s pískaním a chrápaním spiacich Vikingov.“ Obaja sa zasmiali a spoločne pevne chytili kormidlo lode

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

 Simon dostal v škole za úlohu napísať referát o dinosaurovi, ktorý sa mu najviac páči. Knihy sa mu nechcelo čítať a tak sa rozhodol, že lepšie bude nazrieť do doby, kedy žili dinosaury, a tak si vybrať dinosaura, o ktorom bude písať.

Sadol si za svoj stôl a kreslil návrh prístroja, ktorý ho mal preniesť do minulosti. Nakreslil si prvý návrh, ale napokon papier pokrčil a začal kresliť od začiatku. Pokrčil aj druhý papier, neskôr aj tretí, štvrtý, piaty … Rozhodol sa pustiť priamo do realizácie aj bez náčrtu. Spájal rôzne súčiastky a miešal zaujímavé chemické látky. Vytvoril podivný kovový kruh, z ktorého trčali drôty, anténa, tlačidlá a nejaké cievky. Posadil sa na zem a díval sa na svoj nový vynález. „Okej. Mám to. Už len musím prísť na to, ako to spojazdním. Zatiaľ je to nefunkčná vec.“ Vzal svoju sklenenú skúmavku, v ktorej zmiešal rôzne chemické látky. V skúmavke sa začali diať divné veci. Kvapalina začala bublať a chrliť hustý biely dym. Po pár sekundách bola celá izba zahalená v bielom dyme. Potom obsah skúmavky vylial do nádržky v kovovom kruhu, ktorý vytvoril. Začali praskať elektrické lúče a okolo celého prístroja sa valil hustý biely dym. V dyme začalo preblyskovať zelené svetlo, ktoré osvetľovalo celú izbu. Simon bol sám prekvapený z toho, čo sa to deje. Rýchlo zaliezol pod svoj stôl a napäto sledoval situáciu v izbe. V atmosfére bieleho dymu a zelených zábleskov však nebolo nič poriadne vidieť. Z kovového kruhu začali vychádzať hlasité zvuky. Akoby bolo počuť škriekanie obrovských vtákov a hlasité ručanie. „Tie zvuky sú… to môžu byť zvuky… áno, určite to budú zvuky z doby dinosaurov,“ zašomral si Simon. „Ak sa pozriem do kovového kruhu, určite tam uvidím dávnu minulosť z čias dinosaurov,“ pomyslel si. Vyliezol spod stola a šiel k svojmu vynálezu. Ale ako sa postavil začul desivý dupot. Bol taký silný, že aj nábytok v jeho izbe sa otriasal. Simon sa zastavil a snažil sa počúvať, čo sa deje. A odrazu sa v celej izbe ozval silný rev. Taký silný rev, že Simonovy viali vlasy a veci z jeho stola popadali. Rýchlo sa vrátil späť pod stôl a sledoval, čo sa to deje. Obrovský tvor rozohnal dym v izbe. Simon neveril vlastným očiam. Z kovového kruhu vyliezal naozajstný Tyrannosaurus rex. Bol tak veľký, že hlavou prerazil strop v Simonovej izbe. Opäť hlasito zareval „ROÁÁÁR“ a prerazil stenu izby. „To snáď nie je možné! Ja som vytvoril bránu do minulosti a práve ňou prešiel Tyrannosaurus rex!“ potichu si šepkal Simon, tak aby ho dinosaurus nepočul. Medzitým sa dostal na záhradu a ničil všetko, čo mu stálo v ceste. Prerazil aj plot a zamieril si to na ulicu, kde ničil autá, zhadzoval elektrické stĺpy a pustošil chodník. „Och, nie! Ja som ho dostal z doby dinosaurov sem, ja ho musím dostať späť!“ povedal si Simon. Sadol si na zem v izbe a premýšľal. „Ako ho len zastavím? Ako ho prinútim vrátiť sa späť a preliezť bránou do minulosti tam, kam patrí?“ V prvom rade musel premiestniť svoj kovový kruh ,teda bránu do minulosti, do záhrady, pretože nechcel, aby dinosaurus spôsobil ďalšie škody v dome. Bránu samozrejme vytiahol zo zástrčky, aby cez ňu nepreliezli ďalšie tvory. „Už to mám! Preleziem bránou do minulosti, a privediem sem dinosaura, ktorý porazí Tyrannosaurus rexa a donúti ho vrátiť sa späť! „ povedal Simon. Spojazdnil svoj vynález a skočil do kovového kruhu. Brána ho previedla do minulosti, rovno do doby keď žili dinosaury. „Páni! To je krása!“ Všade navôkol pobehovali najrôznejší dinosaury. Stromy boli nekonečne vysoké a hustý zelený porast pokrýval okolie. Simon sa musel rozhodnúť, ktorého dinosaura si vezme na pomoc v boji proti Tyrannosaurus rexovi. Rozhodol sa pre Triceratopsa. Je robustný, silný a má mohutné tri rohy na hlave, ktoré vzbudzujú rešpekt. „Áno, Triceratops mi pomôže!“ zvolal a pustil sa do hľadania. Dlho mu to netrvalo a narazil na stádo, ktoré sa páslo na lúke. Nasadil si svoj zvierací prekladač, prišiel k najväčšiemu Triceratopsovi a prihovoril sa mu. Vyrozprával mu celý príbeh a on súhlasil, že Simonovi pomôže zahnať Tyrannosaurusa rexa späť do jeho sveta. Simon mu sľúbil jeden zo svojich vynálezov, ako odmenu za jeho pomoc. Vyskočil na Triceratopsa a cválajúc na jeho chrbte sa rozbehli k bráne, ktorú Simon vytvoril. V okamihu boli v Simonovej záhrade. Pustili sa po stopách Tyrannosaurusa rexa, ktorý za sebou nechával poriadnu spúšť. Ľudia sa schovali vo svojich domoch a na mobilné telefóny si natáčali Simona ako kráča na chrbte dinosaura. Po chvíľke zbadali v diaľke Tyranosaura ako naháňa stádo kráv na poli. „Určite je hladný a snaží sa ich chytiť. Poďme priamo za ním!“ zavelil Simon a Triceratops sa rozbehol. Obrovská váha tohto dinosaura spôsobovala praskanie asfaltu na ceste a ohromný dupot sa ozýval okolím. Všimol si ich Tyrannosaurus rex, ktorý mocne zreval a rozbehol sa oproti nim. Triceratops cválal a nehodlal sa uhnúť z cesty. Rovnako ani Tyrannosaurus. Simona prepadol strach a radšej zatvoril oči. Dva rozhnevané dinosaury bežali oproti sebe. A v tesnej blízkosti pred zrážkou sa Triceratops šikovne vyhol a zasiahol Tyrannosaurusa rexa do nohy svojim ostrým rohom. To ho rozhnevalo a tak sa naštvane rozbehol sa za nimi. „Skvelé Triceratops! Teraz cválaj k môjmu vynálezu do mojej záhrady. Vrátime Tyrannosaurusa rexa tam, kam patrí!“ tešil sa Simon. Už boli pred jeho domom a Triceratops si to namieril priamo do Simonovej brány. Skočil dnu a opäť boli v dobe dinosaurov. Rozhnevaný Tyrannosaurus rex ich nasledoval a skočil za nimi. „Hurá! Tyrannosaurus je opäť vo svojej dobe! Ale, ako mu utečieme tu v jeho svete?“ preľakol sa Simon. Triceratops sa zastavil a postavil sa zoči voči Tyrannosaurusovi rexovi. Silno zreval a po malej chvíľke sa začala chvieť zem. To sa už aj Tyrannosaurus rex zastavil a sledoval, čo sa to deje. Obrovské stádo Triceratopsov vybehlo a postavilo sa pred neho. Spoločne zrevali tak silno, až Tyrannosaurus rex pochopil, že nič nezmôže a radšej sa stratil v húštine vysokých stromov. Simon zliezol z dinosaura, nasadil si zvierací prekladač a vrúcne im poďakoval. „Ďakujem vám! Pomohli ste mi. A navyše, už viem, o ktorom dinosaurovi napíšem referát. A tak, ako som sľúbil, zanechávam vám tu svoj vynález“ a z vrecka vytiahol prístroj, ktorý vyzeral ako veľký mixér. „Stačí, ak do tejto nádoby vložíte kúsok hliny. Prístroj vo vnútri ju spracuje a na druhej strane je malá rúra, z ktorej vám vytečie pitná voda. Takto už nebudete musieť chodiť tisíce kilometrov kvôli pitnej vode. Tento prístroj vám ju bez problémov vyrobí!“

Stádo Triceratopsov jemne zahučalo a v Simonovom zvieracom prekladači bolo počuť radosť. Boli šťastní z jeho pomoci. Potom k nemu ešte prišiel najstarší Triceratops a v ústach niesol roh, ktorý kedysi patril jednému z nich. Simon ho radostne prijal a tešil sa, ako ho priloží k svojmu referátu.

Nadšený sa vrátil domov, kde ho čakalo veľké vysvetľovanie svojím rodičom, prečo majú dieru v dome, zničený plot a popraskaný chodník.

Simon dostal v škole za úlohu napísať referát o dinosaurovi, ktorý sa mu najviac páči. Knihy sa mu nechcelo čítať a tak sa rozhodol, že lepšie bude nazrieť do doby, kedy žili dinosaury, a tak si vybrať dinosaura, o ktorom bude písať.

Sadol si za svoj stôl a kreslil návrh prístroja, ktorý ho mal preniesť do minulosti. Nakreslil si prvý návrh, ale napokon papier pokrčil a začal kresliť od začiatku. Pokrčil aj druhý papier, neskôr aj tretí, štvrtý, piaty … Rozhodol sa pustiť priamo do realizácie aj bez náčrtu. Spájal rôzne súčiastky a miešal zaujímavé chemické látky. Vytvoril podivný kovový kruh, z ktorého trčali drôty, anténa, tlačidlá a nejaké cievky. Posadil sa na zem a díval sa na svoj nový vynález. „Okej. Mám to. Už len musím prísť na to, ako to spojazdním. Zatiaľ je to nefunkčná vec.“ Vzal svoju sklenenú skúmavku, v ktorej zmiešal rôzne chemické látky. V skúmavke sa začali diať divné veci. Kvapalina začala bublať a chrliť hustý biely dym. Po pár sekundách bola celá izba zahalená v bielom dyme. Potom obsah skúmavky vylial do nádržky v kovovom kruhu, ktorý vytvoril. Začali praskať elektrické lúče a okolo celého prístroja sa valil hustý biely dym. V dyme začalo preblyskovať zelené svetlo, ktoré osvetľovalo celú izbu. Simon bol sám prekvapený z toho, čo sa to deje. Rýchlo zaliezol pod svoj stôl a napäto sledoval situáciu v izbe. V atmosfére bieleho dymu a zelených zábleskov však nebolo nič poriadne vidieť. Z kovového kruhu začali vychádzať hlasité zvuky. Akoby bolo počuť škriekanie obrovských vtákov a hlasité ručanie. „Tie zvuky sú… to môžu byť zvuky… áno, určite to budú zvuky z doby dinosaurov,“ zašomral si Simon. „Ak sa pozriem do kovového kruhu, určite tam uvidím dávnu minulosť z čias dinosaurov,“ pomyslel si. Vyliezol spod stola a šiel k svojmu vynálezu. Ale ako sa postavil začul desivý dupot. Bol taký silný, že aj nábytok v jeho izbe sa otriasal. Simon sa zastavil a snažil sa počúvať, čo sa deje. A odrazu sa v celej izbe ozval silný rev. Taký silný rev, že Simonovy viali vlasy a veci z jeho stola popadali. Rýchlo sa vrátil späť pod stôl a sledoval, čo sa to deje. Obrovský tvor rozohnal dym v izbe. Simon neveril vlastným očiam. Z kovového kruhu vyliezal naozajstný Tyrannosaurus rex. Bol tak veľký, že hlavou prerazil strop v Simonovej izbe. Opäť hlasito zareval „ROÁÁÁR“ a prerazil stenu izby. „To snáď nie je možné! Ja som vytvoril bránu do minulosti a práve ňou prešiel Tyrannosaurus rex!“ potichu si šepkal Simon, tak aby ho dinosaurus nepočul. Medzitým sa dostal na záhradu a ničil všetko, čo mu stálo v ceste. Prerazil aj plot a zamieril si to na ulicu, kde ničil autá, zhadzoval elektrické stĺpy a pustošil chodník. „Och, nie! Ja som ho dostal z doby dinosaurov sem, ja ho musím dostať späť!“ povedal si Simon. Sadol si na zem v izbe a premýšľal. „Ako ho len zastavím? Ako ho prinútim vrátiť sa späť a preliezť bránou do minulosti tam, kam patrí?“ V prvom rade musel premiestniť svoj kovový kruh ,teda bránu do minulosti, do záhrady, pretože nechcel, aby dinosaurus spôsobil ďalšie škody v dome. Bránu samozrejme vytiahol zo zástrčky, aby cez ňu nepreliezli ďalšie tvory. „Už to mám! Preleziem bránou do minulosti, a privediem sem dinosaura, ktorý porazí Tyrannosaurus rexa a donúti ho vrátiť sa späť! „ povedal Simon. Spojazdnil svoj vynález a skočil do kovového kruhu. Brána ho previedla do minulosti, rovno do doby keď žili dinosaury. „Páni! To je krása!“ Všade navôkol pobehovali najrôznejší dinosaury. Stromy boli nekonečne vysoké a hustý zelený porast pokrýval okolie. Simon sa musel rozhodnúť, ktorého dinosaura si vezme na pomoc v boji proti Tyrannosaurus rexovi. Rozhodol sa pre Triceratopsa. Je robustný, silný a má mohutné tri rohy na hlave, ktoré vzbudzujú rešpekt. „Áno, Triceratops mi pomôže!“ zvolal a pustil sa do hľadania. Dlho mu to netrvalo a narazil na stádo, ktoré sa páslo na lúke. Nasadil si svoj zvierací prekladač, prišiel k najväčšiemu Triceratopsovi a prihovoril sa mu. Vyrozprával mu celý príbeh a on súhlasil, že Simonovi pomôže zahnať Tyrannosaurusa rexa späť do jeho sveta. Simon mu sľúbil jeden zo svojich vynálezov, ako odmenu za jeho pomoc. Vyskočil na Triceratopsa a cválajúc na jeho chrbte sa rozbehli k bráne, ktorú Simon vytvoril. V okamihu boli v Simonovej záhrade. Pustili sa po stopách Tyrannosaurusa rexa, ktorý za sebou nechával poriadnu spúšť. Ľudia sa schovali vo svojich domoch a na mobilné telefóny si natáčali Simona ako kráča na chrbte dinosaura. Po chvíľke zbadali v diaľke Tyranosaura ako naháňa stádo kráv na poli. „Určite je hladný a snaží sa ich chytiť. Poďme priamo za ním!“ zavelil Simon a Triceratops sa rozbehol. Obrovská váha tohto dinosaura spôsobovala praskanie asfaltu na ceste a ohromný dupot sa ozýval okolím. Všimol si ich Tyrannosaurus rex, ktorý mocne zreval a rozbehol sa oproti nim. Triceratops cválal a nehodlal sa uhnúť z cesty. Rovnako ani Tyrannosaurus. Simona prepadol strach a radšej zatvoril oči. Dva rozhnevané dinosaury bežali oproti sebe. A v tesnej blízkosti pred zrážkou sa Triceratops šikovne vyhol a zasiahol Tyrannosaurusa rexa do nohy svojim ostrým rohom. To ho rozhnevalo a tak sa naštvane rozbehol sa za nimi. „Skvelé Triceratops! Teraz cválaj k môjmu vynálezu do mojej záhrady. Vrátime Tyrannosaurusa rexa tam, kam patrí!“ tešil sa Simon. Už boli pred jeho domom a Triceratops si to namieril priamo do Simonovej brány. Skočil dnu a opäť boli v dobe dinosaurov. Rozhnevaný Tyrannosaurus rex ich nasledoval a skočil za nimi. „Hurá! Tyrannosaurus je opäť vo svojej dobe! Ale, ako mu utečieme tu v jeho svete?“ preľakol sa Simon. Triceratops sa zastavil a postavil sa zoči voči Tyrannosaurusovi rexovi. Silno zreval a po malej chvíľke sa začala chvieť zem. To sa už aj Tyrannosaurus rex zastavil a sledoval, čo sa to deje. Obrovské stádo Triceratopsov vybehlo a postavilo sa pred neho. Spoločne zrevali tak silno, až Tyrannosaurus rex pochopil, že nič nezmôže a radšej sa stratil v húštine vysokých stromov. Simon zliezol z dinosaura, nasadil si zvierací prekladač a vrúcne im poďakoval. „Ďakujem vám! Pomohli ste mi. A navyše, už viem, o ktorom dinosaurovi napíšem referát. A tak, ako som sľúbil, zanechávam vám tu svoj vynález“ a z vrecka vytiahol prístroj, ktorý vyzeral ako veľký mixér. „Stačí, ak do tejto nádoby vložíte kúsok hliny. Prístroj vo vnútri ju spracuje a na druhej strane je malá rúra, z ktorej vám vytečie pitná voda. Takto už nebudete musieť chodiť tisíce kilometrov kvôli pitnej vode. Tento prístroj vám ju bez problémov vyrobí!“

Stádo Triceratopsov jemne zahučalo a v Simonovom zvieracom prekladači bolo počuť radosť. Boli šťastní z jeho pomoci. Potom k nemu ešte prišiel najstarší Triceratops a v ústach niesol roh, ktorý kedysi patril jednému z nich. Simon ho radostne prijal a tešil sa, ako ho priloží k svojmu referátu.

Nadšený sa vrátil domov, kde ho čakalo veľké vysvetľovanie svojím rodičom, prečo majú dieru v dome, zničený plot a popraskaný chodník.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Na zelených lúkach v malo obývanej prérii, sa kedysi dávno rozprestierali vysoké kužeľovité stany nazývané Típí. Boli to príbytky tunajších indiánov. Jazdili na koňoch, lovili bizóny a žili v súlade s prírodou.

Malý indiánsky chlapci tu trénovali lukostreľbu, aby sa aj z nich jedného dňa mohli stať zdatní indiáni a ochrancovia kmeňa. Malá Hali sa celé dni starala o kone spolu so svojimi rovesníčkami. Umývali ich, česali im hrivu a jazdili s nimi po nekonečných prériách. Hali tiež trávila čas so starým šamanom, ktorý ju zaúčal do svojho umenia. Oboznamoval ju s liečivými bylinami a učil ju rôzne liečiteľské postupy. Kmeň indiánov nič netrápilo až do dňa, kedy sa na ich prériách začali objavovať muži na koňoch, v klobúkoch a s puškami v rukách. Bezhlavo lovili všetko živé a pustošili celé okolie. Indiánsky kmeň im stál v ceste pri výstavbe železničnej trate. Kovboji sa ich snažili pravidelne zastrašovať a vyhnať ich preč z lúk. Indiáni sa však nevzdávali a kovbojom odolávali. Nechceli opustiť svoj domov. Až sa raz jednej noci kovboji vkradli do osady indiánov a otrávili im studňu. Nič netušiaci indiáni sa ráno zobudili a napili sa vody. Do niekoľkých minút sa celý kmeň indiánov zvíjal od bolesti. Len malá Hali bola stále v stane a nestihla sa z vody napiť. Vyšla von a pozerala sa okolo seba: „Čo sa vám stalo? Prečo vás všetkých bolí brucho?“ opýtala sa. Ale nikto jej nevládal odpovedať. Rozbehla sa k nádobe s vodou, aby sa najskôr osviežila. Preplietla prsty a ponorila ich do nádoby s vodou. Vytiahla ich von a chcela sa napiť. V tom, ležiaci šaman na zemi vykríkol: „Nie! Hali, nie! Nepi tú vodu! Niekto ju otrávil!“ Hali okamžite vodu vyliala. Pribehla k šamanovi a opýtala sa ho: „Kto to spravil?“ Šaman jej odpovedal: „Náš kmeň má len jedného nepriateľa. Kovboji.“ Hali sa postavila a odhodlane sa opýtala: „Povedz! Čo mám robiť? Ako môžem zachrániť náš kmeň?“ Šaman len slabým a nevládnym hlasom odvetil: „Pamätáš sa na tie byliny, ktoré som ti raz ukazoval? Tie, ktoré mali fialovú farbu a dlhé zelené stonky? Choď a nájdi ich, ja už urobím, čo bude treba.“ „Hneď vyrazím! A prinesiem liečivé bylinky!“ vykríkla Hali a rozbehla sa smerom k horám. Bez prestávky kráčala po hrebeni vysokej hory. Palicou sa podopierala a nestrácala ani minútku oddychom. Vedela, že každá sekunda je dôležitá. Vystúpila až na vrchol hory. Rozhliadla sa, ale nevidela ani jednu fialovú bylinu na vysokej zelenej stonke. „To snáď nie! Kde sa všetky vyparili?“ zúfalo nariekala. Sadla si na kameň a premýšľala: „Ako len zachránim náš kmeň?“ Rozhodla sa, že zdolá aj ďalšiu horu a pozrie sa aj na každú ďalšiu, pokiaľ nenájde fialové bylinky. Postavila sa a odhodlane odkráčala. V tom jej cestu skrížil obrovský čierny panter. Laby mal hrubé a pazúry ostré, z úst mu trčali veľké šabľovité zuby. Hali sa svojou palicou začala oháňať a chcela ho zastrašiť. Čierny panter otvoril tlamu a zareval tak silno, že Hali vypadla palica z rúk. „Prečo ma chceš zahnať palicou?“ opýtal sa mohutným hlasom čierny panter. „Myslela som, že ma zožerieš. Ja tu len hľadám fialové bylinky na vysokej zelenej stonke. Ale nič tu nerastie,“ odvetila. „Ľudia v klobúkoch a puškami v rukách ich všetky vyzbierali, roáár! Na čo ich potrebuješ?“ Hali mu vysvetlila, čo sa prihodilo jej kmeňu a čierny panter jej povedal: „Ak chceš, poznám liečivý prameň. Legenda hovorí, že údajne vyliečil aj gazelu, ktorú dohrýzol tiger. Vraj je tu už tisícky rokov, voda v ňom je vždy krištáľovo čistá a ľuďom s dobrým srdcom prináša zdravie. Je to vraj hotové zlato.“ „Prosím ťa, čierny panter, zaveď ma k prameňu,“ prosila Hali. „Ale cesta k prameňu je nebezpečná, musíme prejsť Temným údolím,“ doplnil čierny panter. Hali sa nebála a súhlasila. Vyskočila čiernemu panterovi na chrbát a vyrazili za prameňom. Kráčali asi hodinu, keď sa odrazu zastavili. Pred nimi bola len obrovská priepasť a v nej rieka. Ale bola to ta najnebezpečnejšia rieka. V rieke boli hady. Bolo tam toľko hadov, že sotva bolo vidieť vodu. „Jediné uštipnutie týmto hadom a do niekoľkých minút je po nás,“ povedal čierny panter. „Poriadne sa drž!“ vykríkol a skočil do rieky. Rýchlymi labami poskakoval po ich hlavách. Hali sa ho držala tak pevne, ako len vedela. A napokon to zvládli a dostali sa až na druhú stranu. „Pfú, to sme mali šťastie,“ poznamenala Hali. Ale čierny panter vedel, že ich čaká ešte veľa ďalších prekážok. Bežali ďalej Temným údolím, ktoré bolo čoraz hustejšie a tmavšie. Po chvíľke čierny panter stúpil do pohyblivého piesku. „Óch, nie! Nohy sa mi zabárajú do piesku. Rýchlo Hali preskoč tam, na tú pevnú zem!“ Hali sa postavila na jeho chrbát a preskočila. Čierny panter sa ponáral čoraz hlbšie do hustého piesku, v ktorom sa nemohol hýbať. Hali rýchlo rozmýšľala, ako ho vytiahne. Na strome si všimla visiacu lianu. Odtrhla ju a rýchlo hodila jeden koniec k čiernemu panterovi, ktorému z piesku trčala už len hlava. „Rýchlo! Zubami sa zahryzni a ja ťa vytiahnem!“. On sa zahryzol a Hali ťahala zo všetkých síl. Čierny panter začal pomaličky vyliezať von. Ešte spolu dva-krát zabrali a bol von. „Pfú! Zvládli sme to!“ tešila sa Hali. Čierny panter sa rýchlo otriasol a hneď pokračovali ďalej. Ak by sa nestihli z Temného údolia vrátiť pre zotmením, už by sa von nikdy nedostali. „Pozri tam Hali! To je jaskyňa, v ktorej nájdeme vzácny prameň,“ povedal čierny panter a rozbehli sa k jaskyni. Hali chcela rýchlo vojsť dnu, ale z jaskyne sa ozval desivý rev. „ROÁÁÁÁR!“. Von vybehla svorka divokých hyen. Bolo ich asi 10. Čierny panter zreval tak silno, že aj jaskyňa začala praskať. „Utekaj dnu Hali! Ja sa o hyeny postarám!“ vykríkol Čierny panter. Hali vbehla dnu a on sa pustil nepriateľov. V jaskyni nebolo nič, len v strede stál dokonalé obrúsený kameň v tvare kvapky a na ňom vysekaný nápis: „Ak chceš vodu z prameňa, uhádni hádanku: „Vlasy rozhádže, ale do rúk ho nechytíš. Listy zo stromov odnesie, ale vidieť ho nemôžeš.“ Hali chvíľu premýšľala, aká je odpoveď na otázku. „Áno! Mám to! Je to vietor! Ale ako to s tým súvisí? Ako mi odpoveď na hádanku pomôže?“ čudovala sa. Na malom jaskynnom okne si všimla privalený kameň. Pomyslela si, že ak ho odvalí, tak sa dnu môže dostať vietor. A tak aj urobila. Kameň odvalila a dnu zafúkal vietor. Na zemi v jaskyni sa zodvihol prach do malého tornáda a obrovskou silou vyrylo malú dieru do kameňa. Silným prúdom začala vyvierať krištáľovo čistá voda. Hali sa potešila a z kapsy vytiahla kožený vak na vodu, ktorý naplnila až po okraj. Vybehla von z jaskyne, pred ktorou sedel a čakal čierny panter. „Ako sa ti podarilo poraziť toľko hyen?“ opýtala sa. „Početná prevaha nie je vždy tá najväčšia zbraň.“ odvetil a vzal Hali opäť na chrbát. Slnko zapadalo a oni sa museli ponáhľať von z Temného údolia a stihnúť zachrániť celý kmeň indiánov.
Ako sa približovali k osade, všimol si ich šaman a slabým hlasom prehovoril: „Pozrite tam! To je naša Hali a nesie sa na chrbte čierneho pantera.“ Hali prišla medzi nich, zosadla pri šamanovi a vytiahla vak s vodou. „Fialové bylinky som žiaľ nenašla, ale získala som vodu zo zázračného prameňa,“ a každému z kmeňa podala fľašu, aby sa z nej napili aspoň dúšok. Ako prvý sa postavil šaman. „To je zázrak“ Hali nás zachránila! Už ma viac bolesti netrápia! Je to zázračná voda. Je to hotové zlato! Budeme ju volať „Zlatíčko!“ Celý kmeň sa postavil na nohy a nikoho už netrápili bolesti. Voda z prameňa bola taká čistá a zdravá, že porazila aj zákerný jed.

Malá Hali si vyslúžila indiánske meno „Čierny panter“. A vodu zo zázračného prameňa od teraz nazývali „Zlatíčko“. Indiáni ju považovali za svoje číre zlato. Legenda hovorí, že kto bude piť vodu z tohto prameňa, bude navždy zdravý.

Na zelených lúkach v malo obývanej prérii, sa kedysi dávno rozprestierali vysoké kužeľovité stany nazývané Típí. Boli to príbytky tunajších indiánov. Jazdili na koňoch, lovili bizóny a žili v súlade s prírodou.

Malý indiánsky chlapci tu trénovali lukostreľbu, aby sa aj z nich jedného dňa mohli stať zdatní indiáni a ochrancovia kmeňa. Malá Hali sa celé dni starala o kone spolu so svojimi rovesníčkami. Umývali ich, česali im hrivu a jazdili s nimi po nekonečných prériách. Hali tiež trávila čas so starým šamanom, ktorý ju zaúčal do svojho umenia. Oboznamoval ju s liečivými bylinami a učil ju rôzne liečiteľské postupy. Kmeň indiánov nič netrápilo až do dňa, kedy sa na ich prériách začali objavovať muži na koňoch, v klobúkoch a s puškami v rukách. Bezhlavo lovili všetko živé a pustošili celé okolie. Indiánsky kmeň im stál v ceste pri výstavbe železničnej trate. Kovboji sa ich snažili pravidelne zastrašovať a vyhnať ich preč z lúk. Indiáni sa však nevzdávali a kovbojom odolávali. Nechceli opustiť svoj domov. Až sa raz jednej noci kovboji vkradli do osady indiánov a otrávili im studňu. Nič netušiaci indiáni sa ráno zobudili a napili sa vody. Do niekoľkých minút sa celý kmeň indiánov zvíjal od bolesti. Len malá Hali bola stále v stane a nestihla sa z vody napiť. Vyšla von a pozerala sa okolo seba: „Čo sa vám stalo? Prečo vás všetkých bolí brucho?“ opýtala sa. Ale nikto jej nevládal odpovedať. Rozbehla sa k nádobe s vodou, aby sa najskôr osviežila. Preplietla prsty a ponorila ich do nádoby s vodou. Vytiahla ich von a chcela sa napiť. V tom, ležiaci šaman na zemi vykríkol: „Nie! Hali, nie! Nepi tú vodu! Niekto ju otrávil!“ Hali okamžite vodu vyliala. Pribehla k šamanovi a opýtala sa ho: „Kto to spravil?“ Šaman jej odpovedal: „Náš kmeň má len jedného nepriateľa. Kovboji.“ Hali sa postavila a odhodlane sa opýtala: „Povedz! Čo mám robiť? Ako môžem zachrániť náš kmeň?“ Šaman len slabým a nevládnym hlasom odvetil: „Pamätáš sa na tie byliny, ktoré som ti raz ukazoval? Tie, ktoré mali fialovú farbu a dlhé zelené stonky? Choď a nájdi ich, ja už urobím, čo bude treba.“ „Hneď vyrazím! A prinesiem liečivé bylinky!“ vykríkla Hali a rozbehla sa smerom k horám. Bez prestávky kráčala po hrebeni vysokej hory. Palicou sa podopierala a nestrácala ani minútku oddychom. Vedela, že každá sekunda je dôležitá. Vystúpila až na vrchol hory. Rozhliadla sa, ale nevidela ani jednu fialovú bylinu na vysokej zelenej stonke. „To snáď nie! Kde sa všetky vyparili?“ zúfalo nariekala. Sadla si na kameň a premýšľala: „Ako len zachránim náš kmeň?“ Rozhodla sa, že zdolá aj ďalšiu horu a pozrie sa aj na každú ďalšiu, pokiaľ nenájde fialové bylinky. Postavila sa a odhodlane odkráčala. V tom jej cestu skrížil obrovský čierny panter. Laby mal hrubé a pazúry ostré, z úst mu trčali veľké šabľovité zuby. Hali sa svojou palicou začala oháňať a chcela ho zastrašiť. Čierny panter otvoril tlamu a zareval tak silno, že Hali vypadla palica z rúk. „Prečo ma chceš zahnať palicou?“ opýtal sa mohutným hlasom čierny panter. „Myslela som, že ma zožerieš. Ja tu len hľadám fialové bylinky na vysokej zelenej stonke. Ale nič tu nerastie,“ odvetila. „Ľudia v klobúkoch a puškami v rukách ich všetky vyzbierali, roáár! Na čo ich potrebuješ?“ Hali mu vysvetlila, čo sa prihodilo jej kmeňu a čierny panter jej povedal: „Ak chceš, poznám liečivý prameň. Legenda hovorí, že údajne vyliečil aj gazelu, ktorú dohrýzol tiger. Vraj je tu už tisícky rokov, voda v ňom je vždy krištáľovo čistá a ľuďom s dobrým srdcom prináša zdravie. Je to vraj hotové zlato.“ „Prosím ťa, čierny panter, zaveď ma k prameňu,“ prosila Hali. „Ale cesta k prameňu je nebezpečná, musíme prejsť Temným údolím,“ doplnil čierny panter. Hali sa nebála a súhlasila. Vyskočila čiernemu panterovi na chrbát a vyrazili za prameňom. Kráčali asi hodinu, keď sa odrazu zastavili. Pred nimi bola len obrovská priepasť a v nej rieka. Ale bola to ta najnebezpečnejšia rieka. V rieke boli hady. Bolo tam toľko hadov, že sotva bolo vidieť vodu. „Jediné uštipnutie týmto hadom a do niekoľkých minút je po nás,“ povedal čierny panter. „Poriadne sa drž!“ vykríkol a skočil do rieky. Rýchlymi labami poskakoval po ich hlavách. Hali sa ho držala tak pevne, ako len vedela. A napokon to zvládli a dostali sa až na druhú stranu. „Pfú, to sme mali šťastie,“ poznamenala Hali. Ale čierny panter vedel, že ich čaká ešte veľa ďalších prekážok. Bežali ďalej Temným údolím, ktoré bolo čoraz hustejšie a tmavšie. Po chvíľke čierny panter stúpil do pohyblivého piesku. „Óch, nie! Nohy sa mi zabárajú do piesku. Rýchlo Hali preskoč tam, na tú pevnú zem!“ Hali sa postavila na jeho chrbát a preskočila. Čierny panter sa ponáral čoraz hlbšie do hustého piesku, v ktorom sa nemohol hýbať. Hali rýchlo rozmýšľala, ako ho vytiahne. Na strome si všimla visiacu lianu. Odtrhla ju a rýchlo hodila jeden koniec k čiernemu panterovi, ktorému z piesku trčala už len hlava. „Rýchlo! Zubami sa zahryzni a ja ťa vytiahnem!“. On sa zahryzol a Hali ťahala zo všetkých síl. Čierny panter začal pomaličky vyliezať von. Ešte spolu dva-krát zabrali a bol von. „Pfú! Zvládli sme to!“ tešila sa Hali. Čierny panter sa rýchlo otriasol a hneď pokračovali ďalej. Ak by sa nestihli z Temného údolia vrátiť pre zotmením, už by sa von nikdy nedostali. „Pozri tam Hali! To je jaskyňa, v ktorej nájdeme vzácny prameň,“ povedal čierny panter a rozbehli sa k jaskyni. Hali chcela rýchlo vojsť dnu, ale z jaskyne sa ozval desivý rev. „ROÁÁÁÁR!“. Von vybehla svorka divokých hyen. Bolo ich asi 10. Čierny panter zreval tak silno, že aj jaskyňa začala praskať. „Utekaj dnu Hali! Ja sa o hyeny postarám!“ vykríkol Čierny panter. Hali vbehla dnu a on sa pustil nepriateľov. V jaskyni nebolo nič, len v strede stál dokonalé obrúsený kameň v tvare kvapky a na ňom vysekaný nápis: „Ak chceš vodu z prameňa, uhádni hádanku: „Vlasy rozhádže, ale do rúk ho nechytíš. Listy zo stromov odnesie, ale vidieť ho nemôžeš.“ Hali chvíľu premýšľala, aká je odpoveď na otázku. „Áno! Mám to! Je to vietor! Ale ako to s tým súvisí? Ako mi odpoveď na hádanku pomôže?“ čudovala sa. Na malom jaskynnom okne si všimla privalený kameň. Pomyslela si, že ak ho odvalí, tak sa dnu môže dostať vietor. A tak aj urobila. Kameň odvalila a dnu zafúkal vietor. Na zemi v jaskyni sa zodvihol prach do malého tornáda a obrovskou silou vyrylo malú dieru do kameňa. Silným prúdom začala vyvierať krištáľovo čistá voda. Hali sa potešila a z kapsy vytiahla kožený vak na vodu, ktorý naplnila až po okraj. Vybehla von z jaskyne, pred ktorou sedel a čakal čierny panter. „Ako sa ti podarilo poraziť toľko hyen?“ opýtala sa. „Početná prevaha nie je vždy tá najväčšia zbraň.“ odvetil a vzal Hali opäť na chrbát. Slnko zapadalo a oni sa museli ponáhľať von z Temného údolia a stihnúť zachrániť celý kmeň indiánov.
Ako sa približovali k osade, všimol si ich šaman a slabým hlasom prehovoril: „Pozrite tam! To je naša Hali a nesie sa na chrbte čierneho pantera.“ Hali prišla medzi nich, zosadla pri šamanovi a vytiahla vak s vodou. „Fialové bylinky som žiaľ nenašla, ale získala som vodu zo zázračného prameňa,“ a každému z kmeňa podala fľašu, aby sa z nej napili aspoň dúšok. Ako prvý sa postavil šaman. „To je zázrak“ Hali nás zachránila! Už ma viac bolesti netrápia! Je to zázračná voda. Je to hotové zlato! Budeme ju volať „Zlatíčko!“ Celý kmeň sa postavil na nohy a nikoho už netrápili bolesti. Voda z prameňa bola taká čistá a zdravá, že porazila aj zákerný jed.

Malá Hali si vyslúžila indiánske meno „Čierny panter“. A vodu zo zázračného prameňa od teraz nazývali „Zlatíčko“. Indiáni ju považovali za svoje číre zlato. Legenda hovorí, že kto bude piť vodu z tohto prameňa, bude navždy zdravý.

Tento príbeh podporila dojčenská voda pre detí Zlatíčko.
ĎAKUJEM

www.vodazlaticko.sk

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂