Za kopcom

Za kopcom

Za kopcom

Aj vy sa stále pýtate, čo je za kopcom? A za ďalším? A ďalším? Srnec Marko sa rozhodol nazrieť za každý kopec. Čo tam videl? A koho stretol?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 17.4.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 972 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semaforgry blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Šum vetra vo vysokej tráve, spev vtákov v korunách stromov, cvrkotanie cvrčkov na lúke, čľapotanie vody v potoku či dupot lesnej zvery. Taký je zvuk lesa. Skrýva jednoduchý a skromný, ale zato dobrodružný život.

Žije tu aj mladý srnec Marko spolu so svojím stádom. Celé dni sa pasú na lúkach a potulujú sa lesnými cestičkami. Väčšinou majú svoje obľúbené miesta, na ktoré sa pravidelne vracajú. Ale to Markovi nestačí. Celé dni sa pozerá na kopce pred sebou a premýšľa, čo je za nimi. A tak sa jedného dňa rozhodol, že sa odtrhne od stáda a pôjde sa pozrieť za horizont. Odhodlal sa a vybehol na kopec, kde uvidel  v diaľke ďalšie a ďalšie kopce. Povedal si: „Hm, ktovie, čo je za nimi. Idem sa tam pozrieť.“ Vybehol rýchlo hore a užíval si výhľad na okolitú prírodu. A bol taký zvedavý, že musel zistiť, čo je za ďalším kopcom, a za ďalším a za ďalším. Napokon vybehol na horu, z ktorej mal krásny výhľad na veľké mesto plné pestrofarebných farieb. Marko nikdy predtým mesto nevidel, preto ostal veľmi prekvapený. „Wow! Kam som sa to dostal? Čo to tam dole leží? Musím to isť preskúmať“. A rozbehol sa dole kopcom smerom k mestu. Ani nevedel ako sa tam dostal a už sa túlal po uliciach, kde na neho trúbili autá. Všade navôkol bol príliš veľký hluk. Auta behali sem a tam, z rádia hrala muzika, semaforgry blikali, sanitky húkali. Srnec Marko bol veľmi vystrašený. V lese takýto hluk nikdy nezažil. Nevedel, čo má robiť a tak celý vyplašený vbehol do tmavej uličky, kde bol trošku pokoj od hlučnej ulice. Schúlil sa do rohu medzi odpadkové koše. Celý sa triasol. „Kde som sa to dostal? Čo je to za miesto? Je tu taký hluk a rôzne blikajúce svetielka, že moje zmysly nefungujú, neviem sa vrátiť domov!“ Po chvíľke si k nemu zosadol holub. Na nohe mal zlatý prsteň a medzi perím mal pripnutý červený rubín. Okamžite sa prihovoril k Markovi: „Hej! Nie si ty náhodou to zviera z lesa? Akože sa to voláte? Divé kone?“ „Nie… nie… som srnec Marko. Zablúdil som a neviem, ako sa dostanem späť domov,“ nariekal Marko. „No, vitaj v meste mladý. Toto rozhodne nie je miesto pre divochov,“ doberal si ho holub. „Mimochodom, ja som Lorenzo,“ predstavil sa. „Možno by som ti vedel pomôcť a ukázať ti cestu domov. Ale zadarmo to nebude,“ vysvetľuje holub Lorenzo. „Bude ťa to stáť sto eur,“ zahlásil. „Čo? Eur? A to je čo?“ opýtal sa Marko. „Čo by to bolo? Sú to peniaze. Moja odmena, za ktorú ti ukážem cestu domov,“ hovorí Lorenzo. „Peniaze? A to je zasa čo?“ nechápavo sa vypytuje Marko. „Ty naozaj nevieš, čo sú peniaze? Veď bez nich neprežiješ,“ smeje sa Lorenzo a v slnečnom svetle sa leskne jeho zlatý prsteň a žiarivý červený rubín. „No, ja ich očividne nemám a mám pocit, že žijem. Ale v poriadku. Povedz mi, prosím ako získam tie tvoje peniaze a ja ti ich zoženiem a ty mi ukážeš cestu,“ hovorí Marko. „No, pochybujem, že zarobíš aspoň euro, ale dobre. Dám ti radu.“ Holub Lorenzo vzal kus kartónu a napísal tam „neviem, čo sú peniaze, ale prosím prispejte mi na cestu domov“.  „Tak, vezmi tento kus kartónu a choď tam na chodník,  sadni si tam a ceduľku si zaves okolo krku,“ vysvetľuje Lorenzo. Marko neváhal, vzal ceduľku a s vystrašeným pocitom si sadol na kraj chodníka. Ľudia začali chodiť okolo neho. Väčšina sa naňho ani len nepozrela a kráčali ďalej. Ale boli aj takí, ktorí prišli bližšie, prečítali si tabuľku, pousmiali sa a vhodili mu k nohám malú mincu. Pomaly sa Markovi nazbierala pekná kôpka mincí. Keď už bola kôpka väčšia, priletel k nemu holub Lorenzo a prisadol si. „Vidíš? Toto sú peniaze“.  „Naozaj? Tak môžeš si ich všetky zobrať, len mi ukáž cestu domov, prosím“ prosí natešený Marko. „Ách, ty zelenáč. Sú to síce peniaze, ale určite to nebude sto eur. Ale v poriadku. Daj to sem, vezmem ťa domov,“ schmatol Lorenzo mince a vložil si ich do látkového vrecka, ktoré držal v zobáku. „A teraz poď za mnou, ukážem ti cestu.“ A spoločne sa vybrali z mesta smerom k lesu. Ale v tom im skrížili cestu dvaja rotvajleri s obrovskými reťazami na krku. „Hej! Carter, pozri! Ide k nám večera!“ hovorí jeden druhému. „Áno, máš pravdu Spike! A s ním aj operenec so šperkami! Haha!“ smiali sa. „Ups, Marko. Toto dobre nevyzerá. Zdrž ich, ja utekám!“ kričí  Lorenzo na Marka, ktorý sa rozbehol oproti rotvajlerom a snažil sa ich okabátiť. Ale oni sa vrhli na holuba Lorenza, ktorý sa ligotal šperkami a niesol ešte hromadu mincí. „Lorenzo! Pusti tie mince a daj im tie šperky a zachráň sa!“ kričí Marko. „Nie! Nedám im nič sú to moje drahocennosti!“ nariekal Lorenzo. Ale jeden z rotvajlerov ho chytil do papule a vytrhol mu skoro všetko perie. Lorenzo pochopil, že nemá inú možnosť iba vzdať sa svojho zlatého prsteňa, červeného rubínu a vrecka mincí, ak sa chce zachrániť. Rotvajleri schmatli šperky, mince a utiekli. „Čo si sa zbláznil. To si vážne riskoval život pre pár trblietavých vecí?“ čuduje sa Marko. Vzal Lorenza na chrbát, vybehli z mesta a mierili do lesa. „Ty si len srnec! Ty to nepochopíš. Nemôžem žiť bez svojich pokladov. Čo budem teraz jesť? „ narieka Lorenzo. „Neboj sa, niečo nájdeme, v lese je toho veľa,“ hovorí Marko. „A za čo si kúpim nejaký dom? Bez peňazí neprežijem!“ stále nariekal. „Ale prežiješ. Ja a ani moji priatelia peniaze nemáme, ani nepoznáme a máme sa skvele. Poď, naučím ťa ako na to,“ vysvetľuje Marko.

A vzal Lorenza do lesa medzi svojich priateľov. Priateľom prestavil Lorenza a Lorenzovi svojich priateľov. Lorenzo si ešte dlho nevedel predstaviť žiť bez peňazí a svojich šperkov, ale napokon to pochopil. Nepotreboval byť ovešaný pokladom, ktorý ho ťažil, stačilo mu len cítiť sa šťastný medzi ozajstnými priateľmi.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Odkaz vo fľaši

Odkaz vo fľaši

Odkaz vo fľaši

Bez vody by neexistoval ani život. Je to jedna z najvzácnejších prvkov v celom vesmíre. Ale robíme všetko dostatočne na to, aby sme túto cennosť ochránili? Malá Afra sa stretnutí s Matkou prírodou pokúsi zmeniť myslenie ľudí. Podarí sa jej to?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 20.3.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 036 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Odkaz vo fľaši

o Radka Matušková | audio nahrávka

Planéta Zem. Miesto pre najrôznejšie formy života. Je to náš domov, ktorý berieme ako samozrejmosť a má nám slúžiť. Ale správame sa k nášmu domovu rozumne? Chránime a vážime si ho? Alebo mu naše správanie škodí?

Afra je mladé dievča z chudobnej, ale šťastnej rodiny.  Miluje školu a sama založila školský krúžok, ktorý sa volá „Pomáhame svojej planéte“ . A ak práve nie je v škole, túla sa po lese so svojím najlepším štvornohým priateľom, jazvečíkom Jasperom. Spoločne spoznávajú prírodu a okolitý svet. Afra nemá veľa kamarátov, skôr si rozumie so zvieratkami.  Jedného dňa prišla zo školy, vzala Jaspera a šli sa túlať do lesa. Behali po známych chodníčkoch, ale dnes vybočili z cesty a vybrali vlastným smerom. Ako tak kráčali, začuli niekoho nariekať. Predierali sa hustým krovím a nasledovali plačúci hlas. Došli až k skalnatému útesu, kde na jeho kraji sedela starenka. Dívala sa na okolitú prírodu a nariekala. Bola celá nešťastná. Malá Afra si sadla na okraj skaly vedľa nej a prihovorila sa: „Ahoj starenka, čo sa ti stalo, prečo nariekaš?“ Starenka sa pozrela na Afru, položila jej ruku na koleno a riekla: „Si milá, že sa zaujímaš o smútok starej ženy. Som smutná z toho, že sa ubližuje môjmu dielu, ktoré som dlhé roky kúsok po kúsku budovala. Ale najviac ma trápi škaredé správanie sa k bezbranným stvoreniam, ktoré sa nevedia brániť. Je to veľmi smutné.“ “O čom to hovoríš?“ opýtala sa Afra. „Myslím tým všetky zvieratá, ktoré doplácajú na ľudskú krutosť,“ odpovedala starenka. „A aké dielo máš na mysli, ktoré si budovala dlhé roky?“ vypytuje sa naďalej malá Afra. „Pozri sa okolo seba. Na tú krásnu prírodu. Toto všetko som vybudovala za dlhé, dlhočízne roky. Tomuto všetkému som matkou,“ odvetila starenka so slzami v očiach. Afra sa zamyslela. Otočila sa a pozerala sa na okolitú prírodu, zatiaľ čo jej hlavou šli starenkine slová.  A potom jej to došlo: „Počkaj! Veď to by si musela byť matka príroda!“ vykríkla Afra a otočila hlavu späť k starenke, lenže ona tam už nebola. „Haló! Starenka, kde si? Haló, Matka príroda, kde si?!“ kričala Afra, ale starenka sa už nevrátila.

„Jasper, videl si to? To musela byť Matka príroda. A plakala preto, lebo my ľudia ničíme jej dielo. Myslela tým prírodu.  Veď, len sa pozri všade navôkol sú odhodené odpadky a po oblohe sa vznáša dym z áut a továrni,“ vysvetľuje Jasperovi, ktorý len zaštekal a vrtel chvostíkom.

„Sklamali sme Matku prírodu a ona je teraz nešťastná. Ale najhoršie na tom je to, že si sami ničíme vlastný domov! A ten je tak nenahraditeľný! Rozumieš tomu, Jasper?!“ rozčúlene vysvetľuje Afra malému Jasperovi.

„Musíme pomôcť Matke prírode a zachrániť náš domov! Poď Jasper!“ zavelila Afra . Dorazili domov, Jasper si ľahol do svojho pelechu a Afra si vzala papier a ceruzu. Začala si pripravovať zoznam vecí, ako sama prispeje k záchrane prírody. „Začnem viac šetriť vodu, lebo tej je na Zemi čoraz menej. Budem chodiť na bicykli a nie autom s rodičmi, a tak budem šetriť ovzdušie. A začnem nakupovať lokálne oblečenie, potraviny a zdravú kozmetiku, ktoré nevytvárajú nezničiteľný odpad a hlavne neboli vyrobené v neľudských podmienkach. „Ale sama svet nezachránim. Musím vyslať odkaz do sveta aj ostatným ľudom. Všetci musia pochopiť, že potrebujeme zmenu,“ premýšľala malá Afra. Ležala na posteli, Jasper sa na ňu pozeral a spoločne premýšľali. A po chvíli na to prišla. „Mám to!“ vykríkla tak hlasno, že aj Jasper vyskočil na nohy. Afra si obliekla obľúbenú MOONRISE bundu, vybehla von na záhradu a o chvíľu sa vrátila s vedrom plným kamienkov. Na každý jeden kameň začala písať odkaz. Trvalo jej to celú noc, aby napísala odkaz na tisícky kameňov. Ale najťažšia úloha ju čakala ráno. „Poď Jasper, musíme sa dostať do továrne s balenou vodou. Vytvoríme odkaz vo fľaši minerálky.“ Nasadla na bicykel, Jaspera posadila do košíka a vyrazili. Nenápadne sa dostali do areálu, kde sa plní minerálna voda do malých plastových fliaš, ktoré putujú do celého sveta. Na chrbte mala batoh s kameni a aj Jasper mal svoj. Na každom z kameňov bol napísaný krátky odkaz. Do každej jednej fľaše na výrobnej linke hodili jeden malý kameň s odkazom. Trvalo im to celý deň. Uťahaní sa vrátili konečne domov. Jasper ťahal jazyk po zemi a Afra ledva držala otvorené oči. Bez toho, aby sa umyli, ľahli si do postele a zaspali. Po dlhom spánku sa zobudili do slnečného rána. To už boli fľaše s vodou a odkazom na kameni rozposlané do celého sveta. „Jasper, musíme už len veriť, že ľudia nájdu náš odkaz a budú ho brať vážne,“ hovorila Afra pozerajúc sa na rozospatého Jaspera.

V ten deň si už po celom svete začali ľudia otvárať fľašu s minerálkou, ktorú si zakúpili v obchodoch. Po vypití fľaše našli malý kameň, na ktorom bol napísaný krátky odkaz: „Ak sa chceš napiť aj nabudúce, začni si vážiť matku prírodu.“ Odkaz vo fľaši v priebehu pár hodín obletel svet. Všetky veľké noviny písali o tomto odkaze, ktorý sa našiel na kameni vloženom vo fľaši s vodou. Celý svet diskutoval len o tom. A bolo to neskutočné! Ľuďom vo svete to otvorilo oči. Odrazu si všetci začali uvedomovať, že ak sa voči prírode nezačnú správať zodpovednejšie, môže sa stať, že prídu aj o takú vzácnosť ako je pitná voda. Malá Afra neverila, že jej odkaz, bude mať takýto ohlas. Netrvalo dlho a svet sa začal meniť, zvieratá už toľko netrpeli, ľudia prestali bezhlavo pustošiť prírodu, prestali jazdiť na autách so spaľovacím motorom, odpad triedila každá domácnosť a plastové výrobky už nikto nechcel kupovať.

Afra bola veľmi šťastná. Vzala Jaspera a vybrali sa do lesa, na skalnatý útes, kde predtým stretli starenku Matku prírodu. Dorazili na miesto a na okraji skaly opäť sedela starenka. Afra si k nej prisadla a spoločne sa dívali na krásu prírody. Starenka sa k Afre prihovorila: „Ty si na to prišla. Vedela si, že som Matka príroda. Pochopila si môj smútok a urobila si niečo, čo zmenilo ľudí. Moje zvieratká už netrpia, a moja príroda opäť rozkvitá. Ďakujem ti!,“ povedala starenka Matka príroda.

Odvaha a odkaz vo fľaši jedného malého dievčatka dokázali zmeniť myslenie celého sveta. Nádej zomiera posledná, ak začneme zmenu od samého seba.

Tento príbeh podporila slovenská odevná značka Moonrise Fashion. ĎAKUJEM

Planéta Zem. Miesto pre najrôznejšie formy života. Je to náš domov, ktorý berieme ako samozrejmosť a má nám slúžiť. Ale správame sa k nášmu domovu rozumne? Chránime a vážime si ho? Alebo mu naše správanie škodí?

Afra je mladé dievča z chudobnej, ale šťastnej rodiny.  Miluje školu a sama založila školský krúžok, ktorý sa volá „Pomáhame svojej planéte“ . A ak práve nie je v škole, túla sa po lese so svojím najlepším štvornohým priateľom, jazvečíkom Jasperom. Spoločne spoznávajú prírodu a okolitý svet. Afra nemá veľa kamarátov, skôr si rozumie so zvieratkami.  Jedného dňa prišla zo školy, vzala Jaspera a šli sa túlať do lesa. Behali po známych chodníčkoch, ale dnes vybočili z cesty a vybrali vlastným smerom. Ako tak kráčali, začuli niekoho nariekať. Predierali sa hustým krovím a nasledovali plačúci hlas. Došli až k skalnatému útesu, kde na jeho kraji sedela starenka. Dívala sa na okolitú prírodu a nariekala. Bola celá nešťastná. Malá Afra si sadla na okraj skaly vedľa nej a prihovorila sa: „Ahoj starenka, čo sa ti stalo, prečo nariekaš?“ Starenka sa pozrela na Afru, položila jej ruku na koleno a riekla: „Si milá, že sa zaujímaš o smútok starej ženy. Som smutná z toho, že sa ubližuje môjmu dielu, ktoré som dlhé roky kúsok po kúsku budovala. Ale najviac ma trápi škaredé správanie sa k bezbranným stvoreniam, ktoré sa nevedia brániť. Je to veľmi smutné.“ “O čom to hovoríš?“ opýtala sa Afra. „Myslím tým všetky zvieratá, ktoré doplácajú na ľudskú krutosť,“ odpovedala starenka. „A aké dielo máš na mysli, ktoré si budovala dlhé roky?“ vypytuje sa naďalej malá Afra. „Pozri sa okolo seba. Na tú krásnu prírodu. Toto všetko som vybudovala za dlhé, dlhočízne roky. Tomuto všetkému som matkou,“ odvetila starenka so slzami v očiach. Afra sa zamyslela. Otočila sa a pozerala sa na okolitú prírodu, zatiaľ čo jej hlavou šli starenkine slová.  A potom jej to došlo: „Počkaj! Veď to by si musela byť matka príroda!“ vykríkla Afra a otočila hlavu späť k starenke, lenže ona tam už nebola. „Haló! Starenka, kde si? Haló, Matka príroda, kde si?!“ kričala Afra, ale starenka sa už nevrátila.

„Jasper, videl si to? To musela byť Matka príroda. A plakala preto, lebo my ľudia ničíme jej dielo. Myslela tým prírodu.  Veď, len sa pozri všade navôkol sú odhodené odpadky a po oblohe sa vznáša dym z áut a továrni,“ vysvetľuje Jasperovi, ktorý len zaštekal a vrtel chvostíkom.

„Sklamali sme Matku prírodu a ona je teraz nešťastná. Ale najhoršie na tom je to, že si sami ničíme vlastný domov! A ten je tak nenahraditeľný! Rozumieš tomu, Jasper?!“ rozčúlene vysvetľuje Afra malému Jasperovi.

„Musíme pomôcť Matke prírode a zachrániť náš domov! Poď Jasper!“ zavelila Afra . Dorazili domov, Jasper si ľahol do svojho pelechu a Afra si vzala papier a ceruzu. Začala si pripravovať zoznam vecí, ako sama prispeje k záchrane prírody. „Začnem viac šetriť vodu, lebo tej je na Zemi čoraz menej. Budem chodiť na bicykli a nie autom s rodičmi, a tak budem šetriť ovzdušie. A začnem nakupovať lokálne oblečenie, potraviny a zdravú kozmetiku, ktoré nevytvárajú nezničiteľný odpad a hlavne neboli vyrobené v neľudských podmienkach. „Ale sama svet nezachránim. Musím vyslať odkaz do sveta aj ostatným ľudom. Všetci musia pochopiť, že potrebujeme zmenu,“ premýšľala malá Afra. Ležala na posteli, Jasper sa na ňu pozeral a spoločne premýšľali. A po chvíli na to prišla. „Mám to!“ vykríkla tak hlasno, že aj Jasper vyskočil na nohy. Afra si obliekla obľúbenú MOONRISE bundu, vybehla von na záhradu a o chvíľu sa vrátila s vedrom plným kamienkov. Na každý jeden kameň začala písať odkaz. Trvalo jej to celú noc, aby napísala odkaz na tisícky kameňov. Ale najťažšia úloha ju čakala ráno. „Poď Jasper, musíme sa dostať do továrne s balenou vodou. Vytvoríme odkaz vo fľaši minerálky.“ Nasadla na bicykel, Jaspera posadila do košíka a vyrazili. Nenápadne sa dostali do areálu, kde sa plní minerálna voda do malých plastových fliaš, ktoré putujú do celého sveta. Na chrbte mala batoh s kameni a aj Jasper mal svoj. Na každom z kameňov bol napísaný krátky odkaz. Do každej jednej fľaše na výrobnej linke hodili jeden malý kameň s odkazom. Trvalo im to celý deň. Uťahaní sa vrátili konečne domov. Jasper ťahal jazyk po zemi a Afra ledva držala otvorené oči. Bez toho, aby sa umyli, ľahli si do postele a zaspali. Po dlhom spánku sa zobudili do slnečného rána. To už boli fľaše s vodou a odkazom na kameni rozposlané do celého sveta. „Jasper, musíme už len veriť, že ľudia nájdu náš odkaz a budú ho brať vážne,“ hovorila Afra pozerajúc sa na rozospatého Jaspera.

V ten deň si už po celom svete začali ľudia otvárať fľašu s minerálkou, ktorú si zakúpili v obchodoch. Po vypití fľaše našli malý kameň, na ktorom bol napísaný krátky odkaz: „Ak sa chceš napiť aj nabudúce, začni si vážiť matku prírodu.“ Odkaz vo fľaši v priebehu pár hodín obletel svet. Všetky veľké noviny písali o tomto odkaze, ktorý sa našiel na kameni vloženom vo fľaši s vodou. Celý svet diskutoval len o tom. A bolo to neskutočné! Ľuďom vo svete to otvorilo oči. Odrazu si všetci začali uvedomovať, že ak sa voči prírode nezačnú správať zodpovednejšie, môže sa stať, že prídu aj o takú vzácnosť ako je pitná voda. Malá Afra neverila, že jej odkaz, bude mať takýto ohlas. Netrvalo dlho a svet sa začal meniť, zvieratá už toľko netrpeli, ľudia prestali bezhlavo pustošiť prírodu, prestali jazdiť na autách so spaľovacím motorom, odpad triedila každá domácnosť a plastové výrobky už nikto nechcel kupovať.

Afra bola veľmi šťastná. Vzala Jaspera a vybrali sa do lesa, na skalnatý útes, kde predtým stretli starenku Matku prírodu. Dorazili na miesto a na okraji skaly opäť sedela starenka. Afra si k nej prisadla a spoločne sa dívali na krásu prírody. Starenka sa k Afre prihovorila: „Ty si na to prišla. Vedela si, že som Matka príroda. Pochopila si môj smútok a urobila si niečo, čo zmenilo ľudí. Moje zvieratká už netrpia, a moja príroda opäť rozkvitá. Ďakujem ti!,“ povedala starenka Matka príroda.

Odvaha a odkaz vo fľaši jedného malého dievčatka dokázali zmeniť myslenie celého sveta. Nádej zomiera posledná, ak začneme zmenu od samého seba.

Tento príbeh podporila slovenská odevná značka Moonrise Fashion. ĎAKUJEM

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Hviezdni kováči

Hviezdni kováči

Hviezdni kováči

Páči sa vám pohľad na nočnú oblohu plnú hviezd? Tie malé ligotavé hviezdy vyrábajú hviezdni kováči spolu s hviezdnymi vílami. Ale nie každému sa nočná obloha páči. Škriatok Horgón nemá rad noc, a tak sa rozhodol zničiť Mesačnú dedinku, Podarí sa mu to?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 28.2.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 036 slov 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Hviezdni kováči

o Radka Matušková | audio nahrávka

Hlboko v hustom lese je malá zelená lúka. V jej strede stojí dub. Na prvý pohľad tu nie je nič zvláštne. Len obyčajná lúka s jedným opusteným stromom. Ale svoje tajomstvo odkrýva pod rúškom noci.

Keď Slnko zapadne, nastane čas pre východ Mesiaca. Keď vyjde na nočnú oblohu a osvieti lúku, začne sa diať niečo nezvyčajné. Mesačný lúč odkrýva neviditeľnú dedinku. Na lúke sa odhaľujú malé domčeky, ktoré sú celé zo zlata. Nie sú väčšie ako hríby, alebo muchotrávky. Mesiac už osvetlil celú lúku, ktorá je posiata malými trblietavými domčekmi. Z malého domčeka ktosi vyliezol. Bol to malý mužíček a v ruke drží veľké kladivo. Poriadne sa ponaťahuje a prehodí kladivo cez plece. Postupne takto vyliezajú z domčekov aj ostatní malí mužíci s kladivami. Pred každým domčekom je aj malá piecka a kovový stôl. Mužíci vyťahujú z vreciek malé hrudky zlata a ukladajú ich do pece. Zlato roztavujú a vylievajú do malých formičiek v tvare hviezdy. Potom si zlato ukladajú na kovový stôl a kladivom udierajú čo im sily stačia. „Bim! Bác! Bim! Bác!“ začína sa ozývať celou lúkou. Malí mužíci tu vyrábajú hviezdy, ktoré potom svietia na nočnej oblohe. Sú to hviezdni kováči.

Keď už je konečne hviezda ukutá, prichádzajú malé hviezdne víly. Každá z nich berie jednu hviezdu a z vrecka vytiahne lampášik. Do hviezdy vložia malé svetielko. Vyletia až k oblohe a žiarivé hviezdy pripínajú na nočnú oblohu. Takto malá Mesačná dedinka vyrába hviezdy. Ale keď už Mesiac zapadne a blíži sa ráno, musia sa hviezdni kováči aj hviezdne víly vrátiť do dedinky. Ak by to nestihli, Slnko by im ublížilo. Mesiac zapadol a jeho lúče už neosvetľujú lúku. Mesačná dedinka je opäť preč. Zostala tu len nenápadná zelená lúka.

Takto to funguje každú noc. Ak by hviezdni kováči nevytvorili každú noc nové hviezdy, bola by obloha v noci prázdna. Ale nie každý má rád nočnú oblohu s hviezdami.  Je tu jeden neprajník, ktorý chce zabrániť hviezdnym kováčom vyrábať hviezdy. Volá sa Horgón. Je to malý lesný škriatok, ktorý chce pokaziť noc. Nechce sa mu spať a preto sa rozhodol, že mesačnú krajinku musí zničiť. Počkal pokiaľ nevyjde Mesiac na oblohu, ktorý osvieti lúku a mesačná krajinka ožije. Nastala noc. Hviezdni kováči sa pustili do práce. Vyrábajú hviezdy a hviezdne víly ich vynášajú na nočnú oblohu. Škriatok Horgon cíti, že prišla jeho chvíľa. Vyskočil spoza stromov na lúku a začal krúžiť so svojou palicou a odriekať zaklínadlo. Nad Mesačnou dedinkou sa zdvihol čierny mrak. Bol taký veľký, že na celú lúku vrhol tieň. Mesačné lúče neprenikli na krajinku, ktorá sa v okamžiku stratila. „Bum!“ Zostala len zelená lúka zahalená v tme. „Hahaha!“ smial sa hlasno škriatok Horgón. Na nočnej oblohe svietili len tri hviezdy. Mesačná krajinka je v ohrození. Pokiaľ tam zostane čierny mrak a mesačný lúč neosvieti lúku, hviezdni kováči nebudú môcť vyrábať hviezdy a obloha zostane v noci tmavá bez malých svetielok.

Našťastie, na oblohe zostali tri malé hviezdne víly. „Pozrite sa, čo ten zlý škriatok urobil. Teraz sa nedostaneme domov,“ hovorila jedna z nich. „Musíme to jeho kúzlo zničiť, aby sme mohli vyrábať nové hviezdy,“ odpovedala druhá. Jedna z nich dostala nápad: „vezmime tie tri hviezdy, ktoré sme tu práve priniesli. Tie nám pomôžu poraziť ho. A tak vzali späť svoje hviezdy a zleteli na zem. „Pozrite na tu jeho palicu. To s ňou vytvára tie kúzla. Musíme mu ju zobrať.“ „Ale ako to urobíme?“ dohadujú sa. „Ja mám plán! Pomocou hviezd mu oslepíme oči a kým sa nazdá, vytrhneme mu palicu z ruky.“  Hviezdne víly zleteli pred škriatka, namierili mu do očí žiaru z hviezd. Tie ho tak oslepili, že nevidel ani na svoj nos a palicu od strachu odhodil na zem. Hviezdne víly sa vrhli na palicu, ale nedokázali ju zdvihnúť. Bola príliš ťažká a oni príliš malé. Rýchlo odleteli a schovali sa medzi stromy, skôr než sa Horgónovi vrátil zrak. „No veď počkajte hviezdne víly! Mňa len tak neporazíte! Do svojej Mesačnej krajinky sa už nevrátite a s východom Slnka je po vás. Ha, ha, ha, ha!“ vysmieval sa Horgón.

„Musíme vymyslieť nový plán. Ale musíme ho vymyslieť čím skôr. On má pravdu. O chvíľu vyjde Slnko, Mesiac zapadne a my sa už nikdy nedostaneme do našej mesačnej krajinky,“ hovorí jedna z nich.

„Sestry mám to! Poďme spoločne rozfúkať čierny mrak. Osvetlí našu dedinku a naši hviezdni kováči sa dostanú von a poradia si so škriatkom,“ hovorí jedna z hviezdnych víl. Prileteli k čiernemu mraku a fúkali čo im sily stačili. Mrak sa začal hýbať až vrhol maličký lúč na lúku. Ale v tom si to všimol škriatok Horgón a okamžite palicou vystrelil malé kúzlo, ktoré zajalo tri hviezdne víly v pevnej sieti. „Á mám vás! Haha už mi neujdete!“ tešil sa a priviazal hviezdne víly k stromu. „Tak! A teraz počkáme na východ Slnka.“ tešil sa Horgón. Hviezdne víly sa vyľakali. Nemali už žiadnu šancu poraziť ho.

Ale to fúkanie do mraku nebolo márne. Jeden malý mesačný lúč osvietil na pár sekúnd lúku, a jednému hviezdnemu kováčovi sa podarilo uniknúť. Bol to asi ten najzdatnejší a najväčší kováč, aký kedy žil v Mesačnej krajinke. Cez plece mal prehodené svoje obrovské kladivo. Hneď si všimol, ako sa malý škriatok Horgón vysmieva nad zviazanými hviezdnymi vílami. „Tak toto ten škriatok prehnal. Za toto zaplatí!“ nahneval sa hviezdny kováč a rozbehol sa k Horgónovi. „Hej!“ zreval hviezdny kováč. „Ak si trúfaš na slabé víly, potom nebudeš mať problém trúfnuť si aj na mňa.“ Horgón sa pozrel ma malého mužíka a zasmial sa „Hah! Ty malý hviezdny kováč, ty mi v tom chceš zabrániť?“ V tom sa hviezdny kováč napriahol a kladivom udrel na zem tak silno, že škriatok Horgón padol na zem. Napriahol sa znova a kladivom rozprášil Horgónovu palicu, bez ktorej bol bezmocný. „Áááá! Vykríkol Horgón, ktorý si uvedomil, že bez svojej magickej palice nič nezmôže, a tak vzal nohy na plecia a utekal tak ďaleko ako len vládal. Čierny mrak sa stratil v okamihu, ako sa zlomila Horgónová palica. Mesačné lúče opäť osvietili luku a dedinka bola zachránená. Statočný hviezdny kováč oslobodil tri zviazané hviezdne víly a spoločne sa vrátili medzi ostatných.

Mesačná dedinka sa tešila statočnému činu. S piesňou na perách sa všetci opäť pustili do svojej práce a čoskoro bola nočná obloha posiata nádhernými hviezdami.

Hlboko v hustom lese je malá zelená lúka. V jej strede stojí dub. Na prvý pohľad tu nie je nič zvláštne. Len obyčajná lúka s jedným opusteným stromom. Ale svoje tajomstvo odkrýva pod rúškom noci.

Keď Slnko zapadne, nastane čas pre východ Mesiaca. Keď vyjde na nočnú oblohu a osvieti lúku, začne sa diať niečo nezvyčajné. Mesačný lúč odkrýva neviditeľnú dedinku. Na lúke sa odhaľujú malé domčeky, ktoré sú celé zo zlata. Nie sú väčšie ako hríby, alebo muchotrávky. Mesiac už osvetlil celú lúku, ktorá je posiata malými trblietavými domčekmi. Z malého domčeka ktosi vyliezol. Bol to malý mužíček a v ruke drží veľké kladivo. Poriadne sa ponaťahuje a prehodí kladivo cez plece. Postupne takto vyliezajú z domčekov aj ostatní malí mužíci s kladivami. Pred každým domčekom je aj malá piecka a kovový stôl. Mužíci vyťahujú z vreciek malé hrudky zlata a ukladajú ich do pece. Zlato roztavujú a vylievajú do malých formičiek v tvare hviezdy. Potom si zlato ukladajú na kovový stôl a kladivom udierajú čo im sily stačia. „Bim! Bác! Bim! Bác!“ začína sa ozývať celou lúkou. Malí mužíci tu vyrábajú hviezdy, ktoré potom svietia na nočnej oblohe. Sú to hviezdni kováči.

Keď už je konečne hviezda ukutá, prichádzajú malé hviezdne víly. Každá z nich berie jednu hviezdu a z vrecka vytiahne lampášik. Do hviezdy vložia malé svetielko. Vyletia až k oblohe a žiarivé hviezdy pripínajú na nočnú oblohu. Takto malá Mesačná dedinka vyrába hviezdy. Ale keď už Mesiac zapadne a blíži sa ráno, musia sa hviezdni kováči aj hviezdne víly vrátiť do dedinky. Ak by to nestihli, Slnko by im ublížilo. Mesiac zapadol a jeho lúče už neosvetľujú lúku. Mesačná dedinka je opäť preč. Zostala tu len nenápadná zelená lúka.

Takto to funguje každú noc. Ak by hviezdni kováči nevytvorili každú noc nové hviezdy, bola by obloha v noci prázdna. Ale nie každý má rád nočnú oblohu s hviezdami.  Je tu jeden neprajník, ktorý chce zabrániť hviezdnym kováčom vyrábať hviezdy. Volá sa Horgón. Je to malý lesný škriatok, ktorý chce pokaziť noc. Nechce sa mu spať a preto sa rozhodol, že mesačnú krajinku musí zničiť. Počkal pokiaľ nevyjde Mesiac na oblohu, ktorý osvieti lúku a mesačná krajinka ožije. Nastala noc. Hviezdni kováči sa pustili do práce. Vyrábajú hviezdy a hviezdne víly ich vynášajú na nočnú oblohu. Škriatok Horgon cíti, že prišla jeho chvíľa. Vyskočil spoza stromov na lúku a začal krúžiť so svojou palicou a odriekať zaklínadlo. Nad Mesačnou dedinkou sa zdvihol čierny mrak. Bol taký veľký, že na celú lúku vrhol tieň. Mesačné lúče neprenikli na krajinku, ktorá sa v okamžiku stratila. „Bum!“ Zostala len zelená lúka zahalená v tme. „Hahaha!“ smial sa hlasno škriatok Horgón. Na nočnej oblohe svietili len tri hviezdy. Mesačná krajinka je v ohrození. Pokiaľ tam zostane čierny mrak a mesačný lúč neosvieti lúku, hviezdni kováči nebudú môcť vyrábať hviezdy a obloha zostane v noci tmavá bez malých svetielok.

Našťastie, na oblohe zostali tri malé hviezdne víly. „Pozrite sa, čo ten zlý škriatok urobil. Teraz sa nedostaneme domov,“ hovorila jedna z nich. „Musíme to jeho kúzlo zničiť, aby sme mohli vyrábať nové hviezdy,“ odpovedala druhá. Jedna z nich dostala nápad: „vezmime tie tri hviezdy, ktoré sme tu práve priniesli. Tie nám pomôžu poraziť ho. A tak vzali späť svoje hviezdy a zleteli na zem. „Pozrite na tu jeho palicu. To s ňou vytvára tie kúzla. Musíme mu ju zobrať.“ „Ale ako to urobíme?“ dohadujú sa. „Ja mám plán! Pomocou hviezd mu oslepíme oči a kým sa nazdá, vytrhneme mu palicu z ruky.“  Hviezdne víly zleteli pred škriatka, namierili mu do očí žiaru z hviezd. Tie ho tak oslepili, že nevidel ani na svoj nos a palicu od strachu odhodil na zem. Hviezdne víly sa vrhli na palicu, ale nedokázali ju zdvihnúť. Bola príliš ťažká a oni príliš malé. Rýchlo odleteli a schovali sa medzi stromy, skôr než sa Horgónovi vrátil zrak. „No veď počkajte hviezdne víly! Mňa len tak neporazíte! Do svojej Mesačnej krajinky sa už nevrátite a s východom Slnka je po vás. Ha, ha, ha, ha!“ vysmieval sa Horgón.

„Musíme vymyslieť nový plán. Ale musíme ho vymyslieť čím skôr. On má pravdu. O chvíľu vyjde Slnko, Mesiac zapadne a my sa už nikdy nedostaneme do našej mesačnej krajinky,“ hovorí jedna z nich.

„Sestry mám to! Poďme spoločne rozfúkať čierny mrak. Osvetlí našu dedinku a naši hviezdni kováči sa dostanú von a poradia si so škriatkom,“ hovorí jedna z hviezdnych víl. Prileteli k čiernemu mraku a fúkali čo im sily stačili. Mrak sa začal hýbať až vrhol maličký lúč na lúku. Ale v tom si to všimol škriatok Horgón a okamžite palicou vystrelil malé kúzlo, ktoré zajalo tri hviezdne víly v pevnej sieti. „Á mám vás! Haha už mi neujdete!“ tešil sa a priviazal hviezdne víly k stromu. „Tak! A teraz počkáme na východ Slnka.“ tešil sa Horgón. Hviezdne víly sa vyľakali. Nemali už žiadnu šancu poraziť ho.

Ale to fúkanie do mraku nebolo márne. Jeden malý mesačný lúč osvietil na pár sekúnd lúku, a jednému hviezdnemu kováčovi sa podarilo uniknúť. Bol to asi ten najzdatnejší a najväčší kováč, aký kedy žil v Mesačnej krajinke. Cez plece mal prehodené svoje obrovské kladivo. Hneď si všimol, ako sa malý škriatok Horgón vysmieva nad zviazanými hviezdnymi vílami. „Tak toto ten škriatok prehnal. Za toto zaplatí!“ nahneval sa hviezdny kováč a rozbehol sa k Horgónovi. „Hej!“ zreval hviezdny kováč. „Ak si trúfaš na slabé víly, potom nebudeš mať problém trúfnuť si aj na mňa.“ Horgón sa pozrel ma malého mužíka a zasmial sa „Hah! Ty malý hviezdny kováč, ty mi v tom chceš zabrániť?“ V tom sa hviezdny kováč napriahol a kladivom udrel na zem tak silno, že škriatok Horgón padol na zem. Napriahol sa znova a kladivom rozprášil Horgónovu palicu, bez ktorej bol bezmocný. „Áááá! Vykríkol Horgón, ktorý si uvedomil, že bez svojej magickej palice nič nezmôže, a tak vzal nohy na plecia a utekal tak ďaleko ako len vládal. Čierny mrak sa stratil v okamihu, ako sa zlomila Horgónová palica. Mesačné lúče opäť osvietili luku a dedinka bola zachránená. Statočný hviezdny kováč oslobodil tri zviazané hviezdne víly a spoločne sa vrátili medzi ostatných.

Mesačná dedinka sa tešila statočnému činu. S piesňou na perách sa všetci opäť pustili do svojej práce a čoskoro bola nočná obloha posiata nádhernými hviezdami.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Raksha

Raksha

Raksha

Amazonský prales čelí odlesňovaniu. Po nájazde veľkých strojov, miznú stromy ako tráva pri kosení. Zvieratá prichádzajú o svoje domovy a naša planéta trpí a postupne sa mení. Na pomoc prichádza Raksha. Podarí sa jej zastaviť ničenie pralesa?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 14.2.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 974 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Tajomstvo kameňa.

V Južnej Amerike v hustom Amazonskom pralese už zapadlo Slnko. Pod vysokým stromom horí malý oheň. Okolo neho sedí skupina zvierat, ktoré tú majú svoj domov.

Na vyvýšenom kameni sedí korytnačka, ktorá ma už viac ako 300 rokov. Rozpráva príbeh a všetci ju napäto počúvajú. Je to príbeh o statočnej ochrankyni Amazonského pralesa. „Vlasy má čierne a kučeravé, pleť krásne hnedú, v ruke veľký zlatý meč a jazdí na najkrajšej zebre v celom pralese,“ opisuje hrdinku korytnačka.  „Vždy, keď mal náš prales problém, tak nás ochrankyňa zachránila. Jej meno je Raksha. To meno znamená v indiánskom jazyku „ochranca,“ vysvetľuje Korytnačka. „Legenda vraví, že každého, kto ubližoval pralesu odohnala svojím zlatým mečom. Asi tak pred 200 rokmi som mala to šťastie a na okamih som ju zazrela ako cvála na svojej zebre. Vyžarovala z nej krása a odvaha“ vášnivo opisuje korytnačka svoj príbeh. Postupne sa príbeh skončil a zvieratká sa so skvelým pocitom, že ich niekto chráni, rozpŕchli do svojich príbytkov. Väčšine z nich na stene visí maľba ochrankyne Rakshy. Aj keď ju nevideli a nepoznajú ju, za jej činy ju milujú.

Takto sa skupina zvierať v úžasnom pralese, ktorý pomáha našej zemi správne dýchať a udržiavať si zdravie, stretávajú pri ohníku každý večer. Spoločne si rozprávajú rôzne príbehy. Prales je neustále živý. Dá sa povedať, že nikdy nespí.. Je to krásny raj a je zodpovedné chrániť ho.

Jedno ráno narušil pokoj v pralese hrozný zvuk motorovej píly. Hluk a smrad spáleného benzínu sa šíril vzduchom po celý deň. Slnko začalo zapadať a deň vystriedala noc. Všetky zvieratá si opäť posadali okolo ohňa. Korytnačka vyšla na kameň a prihovorila sa: „Dnes ma znepokojil nepríjemný zvuk a pach, ktorý sa šíril celým pralesom. Nemám z toho dobrý pocit. Videl niekto z vás, kto alebo čo vydáva tento hrozný zvuk?“ opýtala sa korytnačka. Prihovoril sa  veľký farebný papagáj: „Ja som niečo videl. Obrovské kovové mašiny na kolesách. Hučali a naše krásne stromy padali na zem. Bolo to strašidelné!“  Korytnačka sa zhrozene pozrela na papagája: „Óch! To budú ľudia! Neustále sem chodia a pília naše stromy. Toto ich nekonečné ťaženie dreva zničí náš prales, náš domov a náš svet! Musíme ich zajtra sledovať, a ak s tým neprestanú, budeme musieť zasiahnuť!“ zavelila nahnevaným hlasom korytnačka.

Ráno s východom slnka prišli aj obrie kovové mašiny na kolesách. Za obrovského hluku padali na zem stromy  jeden za druhým ako domino. Papagáje, opice, leňochody, či hady prichádzali o svoje domovy. Zo svojich podzemných príbytkov museli utekať aj líšky a drobné hlodavce. Obrie mašiny rezali stromy a ďalšie ich odvážali preč. Mohutné buldozéry potom upravovali zem. Aj jazierko, kde sa napájali všetky zvieratká, bolo znečistené benzínom a olejom. Už sa z neho nemohol nikto napiť. Slnko zapadlo a skupina zvierať opäť sedí okolo ohňa. Tentokrát boli všetci veľmi vystrašení. Veď väčšina z nich prišla o svoj domov. „Čo sa to deje? Prečo nám ľudia ničia domov?“ zdesene sa opýtal malý orangutan. „Ľudia nám chcú zabrať našu pôdu. Drevo ťažia preto, aby si z neho mohli vyrábať nábytok a sedieť na stoličkách. A na zničenom území si budú chovať svoj dobytok, aby mali dostatok mäsa pre seba. Je to sebecké a hlúpe, pretože si neuvedomujú, že takýmto pustošením ničia aj svoje domovy. Planéta bez nášho pralesa umrie, náš prales sú pľúca pre celú planétu,“ vysvetľuje múdra korytnačka. „Teraz si choďte všetci odpočinúť. Ja odídem do pralesa a nájdem ochrankyňu Rakshu. Ona je naša jediná možnosť záchrany,“ odvetila korytnačka, zliezla z kameňa a vyrazila do pralesa. Na druhý deň ničenie stromov pokračovalo, zvieratká utekali hlbšie a hlbšie do pralesa. Prešiel ďalší deň, a potom ďalší, ale korytnačka sa stále nevrátila. Zvieratá sú už zúfalé. Sú nútené utekať čoraz hlbšie do pralesa, prichádzajú o svoj domov a nič s tým nevedia urobiť. Spálený benzín dráždi ich nosy. Čierny oblak prachu a dymu zaplavuje postupne celý prales. Blíži sa večer a múdra korytnačka sa vracia zo svojej cesty. Netrpezlivo ju obkolesia všetky zvieratká a vypytujú sa na Rakshu. „Podarilo sa ti ju nájsť? Kedy príde? Pomôže nám?“. Korytnačka sa postavila uprostred a riekla: „Správu som ochrankyni poslala. Musíme len čakať.“ Zvieratá sa uložili okolo ohňa. Dnes nocujú spoločne. Ich domovy sú zničené.

„La la la la la! La la la la!“ ozýva sa pralesom s východom slnka. Cval rozbehnutej zebry sa nesie celou prériou. Kučeravé čierne vlasy vejú vo vetre. „To je Raksha!“ vykríkol gepard. A naozaj. Raksha sa rúti priamo k obrím mašinám, ktoré ničia prales. Máva svojím zlatým mečom a krúži medzi ťažkými strojmi. Netrvalo to dlho a nastalo ticho. Odrazu nebolo počuť hlasné pílenie stromov. Raksha totiž svojim zlatým mečom prerezala hadičky a pneumatiky na obrích mašinách, ktoré nemohli ďalej pracovať. Cválala ďalej k ich stanu, kde mali zásoby potravín a vody. Všetky ich rozdupala a povylievala. Potom zliezla zo svojej zebry a vošla do stanu, v ktorom sedel hlavný dozorca, ktorý riadil toto pustošenie pralesa. Zapichla svoj zlatý meč na jeho stôl: „Som Raksha. Ochrankyňa tohto pralesa. Ničíte domovy a životy nevinných zvierat, ktoré sa samé nevedia brániť. Navyše, ničíte aj svoje domovy. Ak zlikvidujete všetky stromy v pralese, planéta začne zomierať. Prídete o čerstvý vzduch a budete sa utápať v nekončiacich horúčavách. A to všetko len pre nepodstatné veci, ktoré z dreva vyrábate,“ hovorila Raksha.

Vytiahla zapichnutý zlatý meč zo stola a dodala: „teraz odíďte a nevracajte sa s ničiacimi strojmi. Lebo ja tu budem navždy a nedovolím vám toto ničenie pralesa opakovať. Toto je náš domov!“ Potom vybehla zo stanu a nasadla na svoju zebru a vrátila sa k skupine zvierat: „Priatelia, už sa nemusíte báť. Ľudia práve dostali poriadnu príučku. Myslím, že sa sem už nevrátia. Vybudujte si nové domovy. A ja Raksha ich budem chrániť!“

Zvieratá začali spievať a ďakovať. Tešia sa, že ich domov je zachránený.

„La la la la! La la la la!“ ozývalo sa za Rakshou, ktorá cválala na svojej zebre späť do hĺbky pralesa.

V Južnej Amerike v hustom Amazonskom pralese už zapadlo Slnko. Pod vysokým stromom horí malý oheň. Okolo neho sedí skupina zvierat, ktoré tú majú svoj domov.

Na vyvýšenom kameni sedí korytnačka, ktorá ma už viac ako 300 rokov. Rozpráva príbeh a všetci ju napäto počúvajú. Je to príbeh o statočnej ochrankyni Amazonského pralesa. „Vlasy má čierne a kučeravé, pleť krásne hnedú, v ruke veľký zlatý meč a jazdí na najkrajšej zebre v celom pralese,“ opisuje hrdinku korytnačka.  „Vždy, keď mal náš prales problém, tak nás ochrankyňa zachránila. Jej meno je Raksha. To meno znamená v indiánskom jazyku „ochranca,“ vysvetľuje Korytnačka. „Legenda vraví, že každého, kto ubližoval pralesu odohnala svojím zlatým mečom. Asi tak pred 200 rokmi som mala to šťastie a na okamih som ju zazrela ako cvála na svojej zebre. Vyžarovala z nej krása a odvaha“ vášnivo opisuje korytnačka svoj príbeh. Postupne sa príbeh skončil a zvieratká sa so skvelým pocitom, že ich niekto chráni, rozpŕchli do svojich príbytkov. Väčšine z nich na stene visí maľba ochrankyne Rakshy. Aj keď ju nevideli a nepoznajú ju, za jej činy ju milujú.

Takto sa skupina zvierať v úžasnom pralese, ktorý pomáha našej zemi správne dýchať a udržiavať si zdravie, stretávajú pri ohníku každý večer. Spoločne si rozprávajú rôzne príbehy. Prales je neustále živý. Dá sa povedať, že nikdy nespí.. Je to krásny raj a je zodpovedné chrániť ho.

Jedno ráno narušil pokoj v pralese hrozný zvuk motorovej píly. Hluk a smrad spáleného benzínu sa šíril vzduchom po celý deň. Slnko začalo zapadať a deň vystriedala noc. Všetky zvieratá si opäť posadali okolo ohňa. Korytnačka vyšla na kameň a prihovorila sa: „Dnes ma znepokojil nepríjemný zvuk a pach, ktorý sa šíril celým pralesom. Nemám z toho dobrý pocit. Videl niekto z vás, kto alebo čo vydáva tento hrozný zvuk?“ opýtala sa korytnačka. Prihovoril sa  veľký farebný papagáj: „Ja som niečo videl. Obrovské kovové mašiny na kolesách. Hučali a naše krásne stromy padali na zem. Bolo to strašidelné!“  Korytnačka sa zhrozene pozrela na papagája: „Óch! To budú ľudia! Neustále sem chodia a pília naše stromy. Toto ich nekonečné ťaženie dreva zničí náš prales, náš domov a náš svet! Musíme ich zajtra sledovať, a ak s tým neprestanú, budeme musieť zasiahnuť!“ zavelila nahnevaným hlasom korytnačka.

Ráno s východom slnka prišli aj obrie kovové mašiny na kolesách. Za obrovského hluku padali na zem stromy  jeden za druhým ako domino. Papagáje, opice, leňochody, či hady prichádzali o svoje domovy. Zo svojich podzemných príbytkov museli utekať aj líšky a drobné hlodavce. Obrie mašiny rezali stromy a ďalšie ich odvážali preč. Mohutné buldozéry potom upravovali zem. Aj jazierko, kde sa napájali všetky zvieratká, bolo znečistené benzínom a olejom. Už sa z neho nemohol nikto napiť. Slnko zapadlo a skupina zvierať opäť sedí okolo ohňa. Tentokrát boli všetci veľmi vystrašení. Veď väčšina z nich prišla o svoj domov. „Čo sa to deje? Prečo nám ľudia ničia domov?“ zdesene sa opýtal malý orangutan. „Ľudia nám chcú zabrať našu pôdu. Drevo ťažia preto, aby si z neho mohli vyrábať nábytok a sedieť na stoličkách. A na zničenom území si budú chovať svoj dobytok, aby mali dostatok mäsa pre seba. Je to sebecké a hlúpe, pretože si neuvedomujú, že takýmto pustošením ničia aj svoje domovy. Planéta bez nášho pralesa umrie, náš prales sú pľúca pre celú planétu,“ vysvetľuje múdra korytnačka. „Teraz si choďte všetci odpočinúť. Ja odídem do pralesa a nájdem ochrankyňu Rakshu. Ona je naša jediná možnosť záchrany,“ odvetila korytnačka, zliezla z kameňa a vyrazila do pralesa. Na druhý deň ničenie stromov pokračovalo, zvieratká utekali hlbšie a hlbšie do pralesa. Prešiel ďalší deň, a potom ďalší, ale korytnačka sa stále nevrátila. Zvieratá sú už zúfalé. Sú nútené utekať čoraz hlbšie do pralesa, prichádzajú o svoj domov a nič s tým nevedia urobiť. Spálený benzín dráždi ich nosy. Čierny oblak prachu a dymu zaplavuje postupne celý prales. Blíži sa večer a múdra korytnačka sa vracia zo svojej cesty. Netrpezlivo ju obkolesia všetky zvieratká a vypytujú sa na Rakshu. „Podarilo sa ti ju nájsť? Kedy príde? Pomôže nám?“. Korytnačka sa postavila uprostred a riekla: „Správu som ochrankyni poslala. Musíme len čakať.“ Zvieratá sa uložili okolo ohňa. Dnes nocujú spoločne. Ich domovy sú zničené.

„La la la la la! La la la la!“ ozýva sa pralesom s východom slnka. Cval rozbehnutej zebry sa nesie celou prériou. Kučeravé čierne vlasy vejú vo vetre. „To je Raksha!“ vykríkol gepard. A naozaj. Raksha sa rúti priamo k obrím mašinám, ktoré ničia prales. Máva svojím zlatým mečom a krúži medzi ťažkými strojmi. Netrvalo to dlho a nastalo ticho. Odrazu nebolo počuť hlasné pílenie stromov. Raksha totiž svojim zlatým mečom prerezala hadičky a pneumatiky na obrích mašinách, ktoré nemohli ďalej pracovať. Cválala ďalej k ich stanu, kde mali zásoby potravín a vody. Všetky ich rozdupala a povylievala. Potom zliezla zo svojej zebry a vošla do stanu, v ktorom sedel hlavný dozorca, ktorý riadil toto pustošenie pralesa. Zapichla svoj zlatý meč na jeho stôl: „Som Raksha. Ochrankyňa tohto pralesa. Ničíte domovy a životy nevinných zvierat, ktoré sa samé nevedia brániť. Navyše, ničíte aj svoje domovy. Ak zlikvidujete všetky stromy v pralese, planéta začne zomierať. Prídete o čerstvý vzduch a budete sa utápať v nekončiacich horúčavách. A to všetko len pre nepodstatné veci, ktoré z dreva vyrábate,“ hovorila Raksha.

Vytiahla zapichnutý zlatý meč zo stola a dodala: „teraz odíďte a nevracajte sa s ničiacimi strojmi. Lebo ja tu budem navždy a nedovolím vám toto ničenie pralesa opakovať. Toto je náš domov!“ Potom vybehla zo stanu a nasadla na svoju zebru a vrátila sa k skupine zvierat: „Priatelia, už sa nemusíte báť. Ľudia práve dostali poriadnu príučku. Myslím, že sa sem už nevrátia. Vybudujte si nové domovy. A ja Raksha ich budem chrániť!“

Zvieratá začali spievať a ďakovať. Tešia sa, že ich domov je zachránený.

„La la la la! La la la la!“ ozývalo sa za Rakshou, ktorá cválala na svojej zebre späť do hĺbky pralesa.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Mongolský moreplavec

Mongolský moreplavec

Mongolský moreplavec

Mladý Altangerel je mongolský dobrodruh. Jeho vášňou je oceán. Miluje plavby do neznáma a objavovanie miest, ktoré pred ním ešte nikto nikdy nenavštívil. Pri jednej zo svojich ciest sa mu podarí zachrániť dievča, ktoré zviazal divoký kmeň. Čo okrem záchrany, môže ešte pre ňu urobiť?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 21.1.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1082 slov

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Tajomstvo kameňa.

Mongolský moreplavec

o Radka Matušková | audio nahrávka

V 13. storočí bola Zem ešte z veľkej časti neprebádané územie. Najmä malé ostrovy roztrúsené v oceánoch prinášali veľké tajomstvá.

Mladý mongolský chlapec Altangerel miloval dobrodružstvo. Celé dni sa plavil na malej drevnej lodi. V podpalubí mala len dve kajuty a na palube kapitánsky mostík a vysoký sťažeň s plachtou. Nuž rozhodne to nebola veľká loď, ale postačovala na dobrodružné cesty v oceánoch.  Altangerel brázdil vody od Ázie až po Americké pobrežie. Obdivoval krásy oceánov, ale zo všetkého najviac miloval objavovanie nedotknutých ostrovov. Na svojich cestách rád zbieral suveníry, ktoré si doma odkladal, aby mohol spomínať na svoje cesty. Na svojej poličke mal už cennú zbierku. Rôzne kamene, zlaté mince či strieborné šperky. Do denníka zapisoval každú svoju cestu a práve si užíval ďalšie dobrodružstvo na mori. Plavil sa medzi ostrovmi, ktoré nikto nikdy predtým neprebádal. Nevedel, čo ho čaká, ak sa na neznámom ostrove vylodí. Zásoby jedla a vody sa postupne v jeho podpalubí míňali a on si uvedomoval, že musí zakotviť na jednom z nepoznaných ostrovov. Po dlhej plavbe sa v diaľke za horizontom objavil malý kus pevniny. Priblížil sa k nej, vyhodil kotvu do vody a presadol na malý drevený čln. Dvomi pádlami pádloval až na breh. Čln nechal na pláži v piesku a pustil sa do hľadania najcennejšej veci: vody. Do svojho batoha hádzal jedlé bobule a kokosy. Jeho bystrému pohľadu neušli stopy ľudských nôh otlačené v piesku medzi palmami. „Hm. Údajne tento ostrov ešte nikto nikdy nenavštívil. Zrejme tu nie som prvý“ skonštatoval moreplavec Altangerel. Stal a díval sa na stopy a v tom sa v ňom ozval hlas dobrodruha: „kam vedú tieto stopy?“. Sotva mu prešla myšlienka hlavou a už sa vydal  po stopách, ktoré viedli medzi stromy hlbšie do ostrova. Altangerel položil jednu ruku na puzdro za opaskom, v ktorom mal pripnutú mačetu. Vytiahol ju a presekával si cestu hustým porastom lesa. Presekával sa a nasledoval neznáme stopy, ktoré sa po chvíľke stratili v potoku. Altangerel si kľakol na zem a z chrbta si zložil batoh, z ktorého vytiahol nádobu na vodu. Naplnil ju až po okraj a dobre sa osviežil.

Kľačal za zemi a na tvar si lial vlažnú vodu. No v tom ho vyrušil vystrašený ženský hlas, ktorý kričal o pomoc. „Haló! Haló! Počuje má niekto?“… Altangerel vyskočil na nohy, rozhliadol sa okolo seba a snažil sa vystopovať kričiaci hlas. Rozbehol sa do hustého porastu a zvyšky rozsekaných papradí lietali vzduchom. Presekol sa až na druhú stranu a zbadal zviazanú ženu okolo stromu. Mačetou presekol povraz a vyslobodil ju. „Ďakujem ti, ďakujem“ odpovedala. „Čo sa Vám stalo, kto vás sem priviazal?“ pýtal sa. Potom natiahol ruku a pomohol jej vstať. „Volám sa Altangerel.“  Predstavil sa. „Ja som Siena, zviazal má tú divoký kmeň, ktorý tu žije. Musíme rýchlo odísť než sa vrátia,“ odpovedala. A sotva dopovedala posledné slovo a okolo presvišťal šíp, ktorý sa zapichol v strome. Ozval sa mohutný krik divokého kmeňa, ktorý sa za nimi rozbehol. Altangerel vzal Sienu cez plece a utekal z ostrova, čo mu nohy stačili. Šípy a kopije prelietavali okolo nich. Dobehli až k člnu, Sienu prehodil na palubu a odtlačil čln celou silou. Kým ich kmeň stačil dobehnúť, už boli v bezpečnej vzdialenosti od brehu a plavili sa na Altangerelovu loď.

Altangerel vytiahol na palubu Sienu a posadil ju do svojej kajuty. „Ďakujem ti za záchranu, si statočný,“ neustále ďakovala. „Potešenie je na mojej strane, madam,“ odvetil. „Prosím ťa, kde to sme?“ opýtala sa Siena. „Varí to nevidíš? Sme na lodi. Na mojej krásnej lodi,“ hovoril Atalangerel.  „Prepáč, ale ja nevidím. Už od narodenia som slepá. Nepoznám farby, nikdy som nevidela krásny slnečný deň, či krásy oceánu,“ smutne odvetila.

Altangerel jej položil ruku na rameno a potom ju objal.

 „Neboj sa. Poznám jednu legendu, ktorá vraví, že v týchto oceánoch existuje ostrov, ktorý ukrýva zázračné tajomstvo. Podľa mapy, nie sme ďaleko od údajného miesta, kde tento ostrov leží. Počkaj tu, idem ku kormidlu a zmením kurz,“ odvetil a utekal na kapitánsky mostík. Vytiahol z vrecka svoju mapu, premeral súradnice tajomného ostrova a zatočil kormidlom. Siena vyliezla na palubu, sadla si k okraju a vychutnávala si morský vánok. Po hodinách plavby mladý Altangerel neprestáva sledovať okolie. Čaká až zazrie nejakú pevninu. Sienu, ktorá od únavy zaspala, prebudil Altangerelov výkrik. „Už ju vidím! Už ju vidím! Už vidím pevninu! To musí byť legendárny ostrov! On naozaj existuje!“ tešil sa.

Začali sa približovať k ostrovu, z ktorého stúpala horúca para až k oblohe. Mohutný a hustý oblak dymu, ktorý pokrýval celý ostrov. Čím viac sa približovali k jeho pevnine, tým viac sa na hladine vody začali tvoriť bubliny, ako keď vrie voda. A ona naozaj vrela. Altangerel vyhodil kotvu do vody a zastavil loď. „Siena, musíš ma tu počkať. Nebudem riskovať zničenie lode a tvoj život. Nasadnem do člnu a budem pokračovať sám,“ odvetil a už skákal do člnu. Siena sa to nepáčilo, ale nemohla mu to zakázať. Altangerel dorazil na pevninu ostrova. Bol to asi najhorúcejší ostrov, aký kedy navštívil. Z piesku vyvierali gejzíry vriacej vody a miestami po povrchu bublala láva. „Čo by mohlo byť cenné v týchto hrozných podmienkach?“ čudoval sa. Ale na kopci, ktorý bol jediný na ostrove, si všimol žiaru svetla, ktorá vyžarovala také druhy farieb, aké nikdy predtým nevidel. Veril, že tam nájde to, čo hľadá. V hrozných podmienkach šplhal do kopca, až dorazil na jeho vrchol, kde bol malý otvor. Nazrel cez okraj a zbadal malú hviezdu, ktorá žiarila tými najkrajšími farbami sveta. Z vrecka vytiahol svoju nádobu na vodu a vylial ju. Natiahol ruku s nádobkou k maličkej hviezde a nabral si z nej jej farebnú žiaru. S kúskom hviezdy vo fľaši sa pustil spať k lodi za Sienou. Vyčerpaný došiel k svojmu člnu a z posledných síl dopádloval k svojej lodi. Siena mu pomohla na palubu. Altangerel si ľahol na zem a sily mu stačili len na to, aby vytiahol z vrecka nádobu s hviezdou vo vnútri. Podal ju Siene a povedal jej: „otvor ju“. Siena nádobu otvorila a oslňujúce farby malej hviezdy rozžiarili celú loď. Úžasná žiara osvetlila Sienine oči. „Auuuu!“ vykríkla a priložila si dlane na tvár. Keď ich opatrne zložila dole, uvidela malú farebnú hviezdu. „Wáu! To je nádhera! Altangerel, ty si to dokázal. Daroval si mi zrak! Vidím všetky farby!“ tešila sa.

Otočila sa na Altangerela a na tvári sa jej vyfarbil úsmev. Čupla si k nemu, pozrela sa mu do oči a vravela: „opäť ti ďakujem,“ odvetila a pobozkala ho.

Spoločne chytili kormidlo lode a pustili sa k západu Slnka. Hlavy sa im vzájomne opreli a vychutnávali si výhľad zapadajúceho slnka.

V 13. storočí bola Zem ešte z veľkej časti neprebádané územie. Najmä malé ostrovy roztrúsené v oceánoch prinášali veľké tajomstvá.

Mladý mongolský chlapec Altangerel miloval dobrodružstvo. Celé dni sa plavil na malej drevnej lodi. V podpalubí mala len dve kajuty a na palube kapitánsky mostík a vysoký sťažeň s plachtou. Nuž rozhodne to nebola veľká loď, ale postačovala na dobrodružné cesty v oceánoch.  Altangerel brázdil vody od Ázie až po Americké pobrežie. Obdivoval krásy oceánov, ale zo všetkého najviac miloval objavovanie nedotknutých ostrovov. Na svojich cestách rád zbieral suveníry, ktoré si doma odkladal, aby mohol spomínať na svoje cesty. Na svojej poličke mal už cennú zbierku. Rôzne kamene, zlaté mince či strieborné šperky. Do denníka zapisoval každú svoju cestu a práve si užíval ďalšie dobrodružstvo na mori. Plavil sa medzi ostrovmi, ktoré nikto nikdy predtým neprebádal. Nevedel, čo ho čaká, ak sa na neznámom ostrove vylodí. Zásoby jedla a vody sa postupne v jeho podpalubí míňali a on si uvedomoval, že musí zakotviť na jednom s nepoznaných ostrovov.Po dlhej plavbe sa v diaľke za horizontom objavil malý kus pevniny. Priblížil sa k nej, vyhodil kotvu do vody a presadol na malý drevený čln. Dvomi pádlami pádloval až na breh. Čln nechal na pláži v piesku a pustil sa do hľadania najcennejšej veci: vody. Do svojho batoha hádzal jedlé bobule a kokosy. Jeho bystrému pohľadu neušli stopy ľudských nôh otlačené v piesku medzi palmami. „Hm. Údajne tento ostrov ešte nikto nikdy nenavštívil. Zrejme tu nie som prvý“ skonštatoval moreplavec Altangerel. Stal a díval sa na stopy a v tom sa v ňom ozval hlas dobrodruha: „kam vedú tieto stopy?“. Sotva mu prešla myšlienka hlavou a už sa vydal  po stopách, ktoré viedli medzi stromy hlbšie do ostrova. Altangerel položil jednu ruku na puzdro za opaskom, v ktorom mal pripnutú mačetu. Vytiahol ju a presekával si cestu hustým porastom lesa. Presekával sa a nasledoval neznáme stopy, ktoré sa po chvíľke stratili v potoku. Altangerel si kľakol na zem a z chrbta si zložil batoh, z ktorého vytiahol nádobu na vodu. Naplnil ju až po okraj a dobre sa osviežil.

Kľačal za zemi a na tvar si lial vlažnú vodu. No v tom ho vyrušil vystrašený ženský hlas, ktorý kričal o pomoc. „Haló! Haló! Počuje má niekto?“… Altangerel vyskočil na nohy, rozhliadol sa okolo seba a snažil sa vystopovať kričiaci hlas. Rozbehol sa do hustého porastu a zvyšky rozsekaných papradí lietali vzduchom. Presekol sa až na druhú stranu a zbadal zviazanú ženu okolo stromu. Mačetou presekol povraz a vyslobodil ju. „Ďakujem ti, ďakujem“ odpovedala. „Čo sa Vám stalo, kto vás sem priviazal?“ pýtal sa. Potom natiahol ruku a pomohol jej vstať. „Volám sa Altangerel.“  Predstavil sa. „Ja som Siena, zviazal má tú divoký kmeň, ktorý tu žije. Musíme rýchlo odísť než sa vrátia,“ odpovedala. A sotva dopovedala posledné slovo a okolo presvišťal šíp, ktorý sa zapichol v strome. Ozval sa mohutný krik divokého kmeňa, ktorý sa za nimi rozbehol. Altangerel vzal Sienu cez plece a utekal z ostrova, čo mu nohy stačili. Šípy a kopije prelietavali okolo nich. Dobehli až k člnu, Sienu prehodil na palubu a odtlačil čln celou silou. Kým ich kmeň stačil dobehnúť, už boli v bezpečnej vzdialenosti od brehu a plavili sa na Altangerelovu loď.

Altangerel vytiahol na palubu Sienu a posadil ju do svojej kajuty. „Ďakujem ti za záchranu, si statočný,“ neustále ďakovala. „Potešenie je na mojej strane, madam,“ odvetil. „Prosím ťa, kde to sme?“ opýtala sa Siena. „Varí to nevidíš? Sme na lodi. Na mojej krásnej lodi,“ hovoril Atalangerel.  „Prepáč, ale ja nevidím. Už od narodenia som slepá. Nepoznám farby, nikdy som nevidela krásny slnečný deň, či krásy oceánu,“ smutne odvetila.

Altangerel jej položil ruku na rameno a potom ju objal.

 „Neboj sa. Poznám jednu legendu, ktorá vraví, že v týchto oceánoch existuje ostrov, ktorý ukrýva zázračné tajomstvo. Podľa mapy, nie sme ďaleko od údajného miesta, kde tento ostrov leží. Počkaj tu, idem ku kormidlu a zmením kurz,“ odvetil a utekal na kapitánsky mostík. Vytiahol z vrecka svoju mapu, premeral súradnice tajomného ostrova a zatočil kormidlom. Siena vyliezla na palubu, sadla si k okraju a vychutnávala si morský vánok. Po hodinách plavby mladý Altangerel neprestáva sledovať okolie. Čaká až zazrie nejakú pevninu. Sienu, ktorá od únavy zaspala, prebudil Altangerelov výkrik. „Už ju vidím! Už ju vidím! Už vidím pevninu! To musí byť legendárny ostrov! On naozaj existuje!“ tešil sa.

Začali sa približovať k ostrovu, z ktorého stúpala horúca para až k oblohe. Mohutný a hustý oblak dymu, ktorý pokrýval celý ostrov. Čím viac sa približovali k jeho pevnine, tým viac sa na hladine vody začali tvoriť bubliny, ako keď vrie voda. A ona naozaj vrela. Altangerel vyhodil kotvu do vody a zastavil loď. „Siena, musíš ma tu počkať. Nebudem riskovať zničenie lode a tvoj život. Nasadnem do člnu a budem pokračovať sám,“ odvetil a už skákal do člnu. Siena sa to nepáčilo, ale nemohla mu to zakázať. Altangerel dorazil na pevninu ostrova. Bol to asi najhorúcejší ostrov, aký kedy navštívil. Z piesku vyvierali gejzíry vriacej vody a miestami po povrchu bublala láva. „Čo by mohlo byť cenné v týchto hrozných podmienkach?“ čudoval sa. Ale na kopci, ktorý bol jediný na ostrove, si všimol žiaru svetla, ktorá vyžarovala také druhy farieb, aké nikdy predtým nevidel. Veril, že tam nájde to, čo hľadá. V hrozných podmienkach šplhal do kopca, až dorazil na jeho vrchol, kde bol malý otvor. Nazrel cez okraj a zbadal malú hviezdu, ktorá žiarila tými najkrajšími farbami sveta. Z vrecka vytiahol svoju nádobu na vodu a vylial ju. Natiahol ruku s nádobkou k maličkej hviezde a nabral si z nej jej farebnú žiaru. S kúskom hviezdy vo fľaši sa pustil spať k lodi za Sienou. Vyčerpaný došiel k svojmu člnu a z posledných síl dopádloval k svojej lodi. Siena mu pomohla na palubu. Altangerel si ľahol na zem a sily mu stačili len na to, aby vytiahol z vrecka nádobu s hviezdou vo vnútri. Podal ju Siene a povedal jej: „otvor ju“. Siena nádobu otvorila a oslňujúce farby malej hviezdy rozžiarili celú loď. Úžasná žiara osvetlila Sienine oči. „Auuuu!“ vykríkla a priložila si dlane na tvár. Keď ich opatrne zložila dole, uvidela malú farebnú hviezdu. „Wáu! To je nádhera! Altangerel, ty si to dokázal. Daroval si mi zrak! Vidím všetky farby!“ tešila sa.

Otočila sa na Altangerela a na tvári sa jej vyfarbil úsmev. Čupla si k nemu, pozrela sa mu do oči a vravela: „opäť ti ďakujem,“ odvetila a pobozkala ho.

Spoločne chytili kormidlo lode a pustili sa k západu Slnka. Hlavy sa im vzájomne opreli a vychutnávali si výhľad zapadajúceho slnka.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Zlatá harfa

Zlatá harfa

Zlatá harfa

Staré príbehy hovoria o záhadných planétach, ktoré boli kedysi dávno súčasťou našej slnečnej sústavy. Jedna z nich „Nibíru“ je domovom čarodejníkov, ktorí prišli na Zem so zlým úmyslom. Pustošili a premieňali všetko navôkol na fialové kamene. Kto ich dokáže zastaviť?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 9.1.2021

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1007 slov 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

Tajomstvo kameňa.

Zlatá harfa

o Radka Matušková | audio nahrávka

Existujú dohady, že kedysi dávno okolo Slnka neobliehali len tie planéty, ktoré sú dnes známe, ale vraj existovali medzi Marsom a Jupiterom ďalšie dve planéty.

Jedna z nich sa volala Nibíru. Ale ako vyzerala? A žil vôbec niekto na tejto planéte?

Skupina detí v miestnej škole si vytvorila vesmírny krúžok. Stretávajú sa dva-krát v týždni vždy večer po západe Slnka, aby mohli pozorovať hviezdy obrovským školským teleskopom. Je taký veľký, že môžete vidieť krásny Saturnov prstenec alebo 4 mesiace Jupitera. Traja spolužiaci Logan, Dávid a Alina si neustále zapisujú, čo je nové na vesmírnej oblohe. Poznajú už azda stovky hviezd a objavili už desiatky galaxií. Je to veru vzrušujúce hľadieť  na nočnú oblohu a vedieť, že je to len maličký zlomok z celého vesmíru.

Jedného večera pri pozorovaní oblohy pomocou teleskopu zazreli niečo netradičné. „Pozrite! Medzi Saturnom a Jupiterom je niečo, čo som tam nikdy predtým nevidel!“ vykríkol Logan. „Ukáž, chcem sa pozrieť aj ja. Áno, naozaj! Žeby nová planéta?“ dodala Alina. „Hm, ja si myslím, že to je planéta z minulosti. Kedysi dávno bola planéta Nibíra presne na tomto mieste,“ dodal Dávid.  Boli takí nadšení z nového objavu, že sa rozhodli krúžok organizovať každý večer. Pozorovali a zapisovali neznámu planétu. Každý jej pohyb analyzovali. Po týždeni sledovania vzal Logan zapísané údaje a počítal. „Hm, toto je naozaj čudné. Zdá sa, akoby sa táto planéta každý deň zväčšovala,“ skonštatoval. „Logan! Ona sa nezväčšuje! Ona sa približuje!“ vzrušeným hlasom dodal Dávid. „Ale… Ale ak sa približuje k nám, znamená to, že narazí do našej planéty Zem,“ doplnila Alina. Spoločne hľadeli do zápisníkov a celé to prepočítavali. Pozerali do telescopu a videli, že približovanie planéty sa zrýchľuje. Nevedeli, čo majú robiť. Logan začal na internete vyhľadávať číslo vesmírneho ústavu, kde by mohol nahlásiť tento objav. Ale odrazu začala Zem pohlcovať tma. Akoby prišlo zatmenie Slnka. A veru to aj bolo zatmenie. Planéta Nibíra zastavila v tesnej blízkosti pred našou Zemou.

Z planéty sa začalo blýskať. Mohutné blesky dosahovali až na zem. Rýchlo sa všetci schovali a len spoza okna vykukovali, čo sa to deje. Zo záhadnej planéty vyskočili tri malé bytosti. Neboli väčšie ako záhradní trpaslíci. „Pozrite sa! Tieto bytosti vyzerajú ako nejakí čarodejníci,“ šepká Alina. A naozaj. Boli to čarodejníci z planéty Nibíru. Jeden z nich vytiahol fialový prútik, namieril ho na stromy v školskej záhrade a prásk. Fialový záblesk premenil strom na fialový kameň. „Prásk! Prásk!“  Začali všetko navôkol premieňať na fialové kamene. „Och nie! Oni nám chcú zničiť našu planétu Zem!“ kričal Dávid. „Musíme im v tom zabrániť!“ hlasno vykríkol Logan. „Ale ako to urobíme? Ja nechcem byť premenený na fialový kameň,“ strachuje sa Dávid. „Počujte. Vraví sa, že v školskom sklade je záhadná truhlica a nikto ju nikdy neotvoril. Šepká sa, že je tam schovaný starý lexikón mágie. Ak tam naozaj je, môžeme sa naučiť kúzla, ktorými porazíme týchto trpasličích čarodejníkov,“ navrhla Alina. A keďže nikto z nich nemal lepší nápad, rozhodli sa nazrieť do školského skladu. Pozrieť sa, či tam naozaj je stará truhlica. Zišli do suterénu a  otvorili dvere skladu. Prehľadávali každý roh, každú policu, ale nikde nič nenašli. „Takže reči o truhlici zrejme nie sú pravdivé, poďme preč,“ povedal Dávid. „Počkať. Ešte sme sa nepozreli do krabičky so športovými potrebami pre kriket. Ale je zvláštne, že to tu je, pretože kriket sa na škole nikdy nehral,“ čuduje sa Logan a nazrel do krabičky. Prehrabol rukou až na dno a vytiahol ruku s malou truhlicou. „Tak predsa je to pravda. Rýchlo ju otvor!“ vykríkla Alina. Spoločne nazreli do truhličky a vytiahli z nej malý lexikón mágie spolu s malým prútikom. Ako prvý vzal do ruky prútik Logan. Otvoril si lexikón a prečítal zväčšovacie kúzlo. Namieril paličkou na lopty v sklade a tie sa zvláčili trojnásobne. „To je úžasne! Funguje to!“ tešil sa. Potom namieril paličku na švédsku bedňu a prečítal iné kúzlo a bedňa zmizla. Všetci sa tešili. Vybehli von a kričali: „traste sa votrelci!“

Dobehli na školský dvor, kde už bolo všetko premenené na fialové kamene a medzi nimi poskakovali traja malý čarodejníci. Logan namieril paličku a vyslovil kúzlo. Ale nič sa nestalo. Vyslovil ďalšie, ďalšie a ďalšie, ale čarodejníci  blokovali všetky kúzla, ktoré Logan vyslovil. „Ukáž, daj to mne,“ povedal Dávid a vytrhol mu z rúk paličku. Čítal kúzla, mával paličkou, ale čarodejníci blokovali aj jeho kúzla. „Oni tie kúzla zrejme poznajú,“ hovorí Alina. „Musíme ich poraziť takým kúzlom, ktoré nepoznajú,“ navrhovala. „A kde nájdeme takéto kúzlo?“ pýta sa Dávid. Alina vzala lexikón mágie a ukázala im, že v ňom chýba strana 33. Bola vytrhnutá. „Musíme ju nájsť!“ vykríkla a vrátila sa do skladu. Prehľadala celú krabičku, kde pred tým bola truhlička. „Bingo!“ Našla do guľôčky zrolovaný papier. Rozbalila ho. Dole v pravom rohu bolo napísané číslo 33. Bola to chýbajúca strana lexikónu. Obsah tejto strany neobsahoval kúzlo. Bola tam nakreslená harfa a nakreslené noty. „Alína, ty poznáš noty. Chodievaš na krúžok flauty. Vybehni do triedy a nájdi tam nejakú harfu,“ navrhoval Logan. Alina neváhala a už prehľadávala triedu s hudobnými nástrojmi. „Perfektné! Je tu malá zlatá harfa,“ tešila sa.

Dobehla k ostatným a spolu opäť vyšli na školský dvor. Traja čarodejníci už premenili všetko dookola na fialové kamene. „Toto je naša posledná šanca ako ich poraziť. Alina hraj na harfu. Musí to fungovať!“ nadšene kričal Logan.

Vzala zlatú harfu, prečítala si noty a začala hrať. Struny sa napínali a harfa vydávala okuzľujúcu melódiu, ktorá pohltila školský dvor aj celé mesto. Všetky fialové kamene začali praskať a miznúť. Traja čarodejnici odrazu stratili svoju moc. Ani jedno kúzlo im nefungovalo. Pokiaľ harfa hrala svoju melódiu, boli bezmocní. Alina neprestávala hrať. Zlí čarodejníci utekali späť do svojej planéty Nibíru, ktorá sa v sekunde vyparila. „Hurá! Alina, ty si to dokázala! Porazila si ich!“ tešila sa Dávid s Loganom.

„Pozrite sa do teleskopu., Po planéte Nibíru nie je ani stopa. Už ju nevidieť ani medzi Saturnom a Jupiterom. Zrejme dostala dobrú príučku,“ tešila sa Alina spolu s ostatnými.

Harfu spolu so stranou 33 vystavili v škole v sklenenej vitrínke a každému vyrozprávali tento príbeh, aby všetci vedeli, aká mocná  je okúzľujúca melódia obyčajnej harfy.

Existujú dohady, že kedysi dávno okolo Slnka neobliehali len tie planéty, ktoré sú dnes známe, ale vraj existovali medzi Marsom a Jupiterom ďalšie dve planéty.

Jedna z nich sa volala Nibíru. Ale ako vyzerala? A žil vôbec niekto na tejto planéte?

Skupina detí v miestnej škole si vytvorila vesmírny krúžok. Stretávajú sa dva-krát v týždni vždy večer po západe Slnka, aby mohli pozorovať hviezdy obrovským školským teleskopom. Je taký veľký, že môžete vidieť krásny Saturnov prstenec alebo 4 mesiace Jupitera. Traja spolužiaci Logan, Dávid a Alina si neustále zapisujú, čo je nové na vesmírnej oblohe. Poznajú už azda stovky hviezd a objavili už desiatky galaxií. Je to veru vzrušujúce hľadieť  na nočnú oblohu a vedieť, že je to len maličký zlomok z celého vesmíru.

Jedného večera pri pozorovaní oblohy pomocou teleskopu zazreli niečo netradičné. „Pozrite! Medzi Saturnom a Jupiterom je niečo, čo som tam nikdy predtým nevidel!“ vykríkol Logan. „Ukáž, chcem sa pozrieť aj ja. Áno, naozaj! Žeby nová planéta?“ dodala Alina. „Hm, ja si myslím, že to je planéta z minulosti. Kedysi dávno bola planéta Nibíra presne na tomto mieste,“ dodal Dávid.  Boli takí nadšení z nového objavu, že sa rozhodli krúžok organizovať každý večer. Pozorovali a zapisovali neznámu planétu. Každý jej pohyb analyzovali. Po týždeni sledovania vzal Logan zapísané údaje a počítal. „Hm, toto je naozaj čudné. Zdá sa, akoby sa táto planéta každý deň zväčšovala,“ skonštatoval. „Logan! Ona sa nezväčšuje! Ona sa približuje!“ vzrušeným hlasom dodal Dávid. „Ale… Ale ak sa približuje k nám, znamená to, že narazí do našej planéty Zem,“ doplnila Alina. Spoločne hľadeli do zápisníkov a celé to prepočítavali. Pozerali do telescopu a videli, že približovanie planéty sa zrýchľuje. Nevedeli, čo majú robiť. Logan začal na internete vyhľadávať číslo vesmírneho ústavu, kde by mohol nahlásiť tento objav. Ale odrazu začala Zem pohlcovať tma. Akoby prišlo zatmenie Slnka. A veru to aj bolo zatmenie. Planéta Nibíra zastavila v tesnej blízkosti pred našou Zemou.

Z planéty sa začalo blýskať. Mohutné blesky dosahovali až na zem. Rýchlo sa všetci schovali a len spoza okna vykukovali, čo sa to deje. Zo záhadnej planéty vyskočili tri malé bytosti. Neboli väčšie ako záhradní trpaslíci. „Pozrite sa! Tieto bytosti vyzerajú ako nejakí čarodejníci,“ šepká Alina. A naozaj. Boli to čarodejníci z planéty Nibíru. Jeden z nich vytiahol fialový prútik, namieril ho na stromy v školskej záhrade a prásk. Fialový záblesk premenil strom na fialový kameň. „Prásk! Prásk!“  Začali všetko navôkol premieňať na fialové kamene. „Och nie! Oni nám chcú zničiť našu planétu Zem!“ kričal Dávid. „Musíme im v tom zabrániť!“ hlasno vykríkol Logan. „Ale ako to urobíme? Ja nechcem byť premenený na fialový kameň,“ strachuje sa Dávid. „Počujte. Vraví sa, že v školskom sklade je záhadná truhlica a nikto ju nikdy neotvoril. Šepká sa, že je tam schovaný starý lexikón mágie. Ak tam naozaj je, môžeme sa naučiť kúzla, ktorými porazíme týchto trpasličích čarodejníkov,“ navrhla Alina. A keďže nikto z nich nemal lepší nápad, rozhodli sa nazrieť do školského skladu. Pozrieť sa, či tam naozaj je stará truhlica. Zišli do suterénu a  otvorili dvere skladu. Prehľadávali každý roh, každú policu, ale nikde nič nenašli. „Takže reči o truhlici zrejme nie sú pravdivé, poďme preč,“ povedal Dávid. „Počkať. Ešte sme sa nepozreli do krabičky so športovými potrebami pre kriket. Ale je zvláštne, že to tu je, pretože kriket sa na škole nikdy nehral,“ čuduje sa Logan a nazrel do krabičky. Prehrabol rukou až na dno a vytiahol ruku s malou truhlicou. „Tak predsa je to pravda. Rýchlo ju otvor!“ vykríkla Alina. Spoločne nazreli do truhličky a vytiahli z nej malý lexikón mágie spolu s malým prútikom. Ako prvý vzal do ruky prútik Logan. Otvoril si lexikón a prečítal zväčšovacie kúzlo. Namieril paličkou na lopty v sklade a tie sa zvláčili trojnásobne. „To je úžasne! Funguje to!“ tešil sa. Potom namieril paličku na švédsku bedňu a prečítal iné kúzlo a bedňa zmizla. Všetci sa tešili. Vybehli von a kričali: „traste sa votrelci!“

Dobehli na školský dvor, kde už bolo všetko premenené na fialové kamene a medzi nimi poskakovali traja malý čarodejníci. Logan namieril paličku a vyslovil kúzlo. Ale nič sa nestalo. Vyslovil ďalšie, ďalšie a ďalšie, ale čarodejníci  blokovali všetky kúzla, ktoré Logan vyslovil. „Ukáž, daj to mne,“ povedal Dávid a vytrhol mu z rúk paličku. Čítal kúzla, mával paličkou, ale čarodejníci blokovali aj jeho kúzla. „Oni tie kúzla zrejme poznajú,“ hovorí Alina. „Musíme ich poraziť takým kúzlom, ktoré nepoznajú,“ navrhovala. „A kde nájdeme takéto kúzlo?“ pýta sa Dávid. Alina vzala lexikón mágie a ukázala im, že v ňom chýba strana 33. Bola vytrhnutá. „Musíme ju nájsť!“ vykríkla a vrátila sa do skladu. Prehľadala celú krabičku, kde pred tým bola truhlička. „Bingo!“ Našla do guľôčky zrolovaný papier. Rozbalila ho. Dole v pravom rohu bolo napísané číslo 33. Bola to chýbajúca strana lexikónu. Obsah tejto strany neobsahoval kúzlo. Bola tam nakreslená harfa a nakreslené noty. „Alína, ty poznáš noty. Chodievaš na krúžok flauty. Vybehni do triedy a nájdi tam nejakú harfu,“ navrhoval Logan. Alina neváhala a už prehľadávala triedu s hudobnými nástrojmi. „Perfektné! Je tu malá zlatá harfa,“ tešila sa.

Dobehla k ostatným a spolu opäť vyšli na školský dvor. Traja čarodejníci už premenili všetko dookola na fialové kamene. „Toto je naša posledná šanca ako ich poraziť. Alina hraj na harfu. Musí to fungovať!“ nadšene kričal Logan.

Vzala zlatú harfu, prečítala si noty a začala hrať. Struny sa napínali a harfa vydávala okuzľujúcu melódiu, ktorá pohltila školský dvor aj celé mesto. Všetky fialové kamene začali praskať a miznúť. Traja čarodejnici odrazu stratili svoju moc. Ani jedno kúzlo im nefungovalo. Pokiaľ harfa hrala svoju melódiu, boli bezmocní. Alina neprestávala hrať. Zlí čarodejníci utekali späť do svojej planéty Nibíru, ktorá sa v sekunde vyparila. „Hurá! Alina, ty si to dokázala! Porazila si ich!“ tešila sa Dávid s Loganom.

„Pozrite sa do teleskopu., Po planéte Nibíru nie je ani stopa. Už ju nevidieť ani medzi Saturnom a Jupiterom. Zrejme dostala dobrú príučku,“ tešila sa Alina spolu s ostatnými.

Harfu spolu so stranou 33 vystavili v škole v sklenenej vitrínke a každému vyrozprávali tento príbeh, aby všetci vedeli, aká mocná  je okúzľujúca melódia obyčajnej harfy.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂