Hlboko v hustom lese je malá zelená lúka. V jej strede stojí dub. Na prvý pohľad tu nie je nič zvláštne. Len obyčajná lúka s jedným opusteným stromom. Ale svoje tajomstvo odkrýva pod rúškom noci.

Keď Slnko zapadne, nastane čas pre východ Mesiaca. Keď vyjde na nočnú oblohu a osvieti lúku, začne sa diať niečo nezvyčajné. Mesačný lúč odkrýva neviditeľnú dedinku. Na lúke sa odhaľujú malé domčeky, ktoré sú celé zo zlata. Nie sú väčšie ako hríby, alebo muchotrávky. Mesiac už osvetlil celú lúku, ktorá je posiata malými trblietavými domčekmi. Z malého domčeka ktosi vyliezol. Bol to malý mužíček a v ruke drží veľké kladivo. Poriadne sa ponaťahuje a prehodí kladivo cez plece. Postupne takto vyliezajú z domčekov aj ostatní malí mužíci s kladivami. Pred každým domčekom je aj malá piecka a kovový stôl. Mužíci vyťahujú z vreciek malé hrudky zlata a ukladajú ich do pece. Zlato roztavujú a vylievajú do malých formičiek v tvare hviezdy. Potom si zlato ukladajú na kovový stôl a kladivom udierajú čo im sily stačia. „Bim! Bác! Bim! Bác!“ začína sa ozývať celou lúkou. Malí mužíci tu vyrábajú hviezdy, ktoré potom svietia na nočnej oblohe. Sú to hviezdni kováči.

Keď už je konečne hviezda ukutá, prichádzajú malé hviezdne víly. Každá z nich berie jednu hviezdu a z vrecka vytiahne lampášik. Do hviezdy vložia malé svetielko. Vyletia až k oblohe a žiarivé hviezdy pripínajú na nočnú oblohu. Takto malá Mesačná dedinka vyrába hviezdy. Ale keď už Mesiac zapadne a blíži sa ráno, musia sa hviezdni kováči aj hviezdne víly vrátiť do dedinky. Ak by to nestihli, Slnko by im ublížilo. Mesiac zapadol a jeho lúče už neosvetľujú lúku. Mesačná dedinka je opäť preč. Zostala tu len nenápadná zelená lúka.

Takto to funguje každú noc. Ak by hviezdni kováči nevytvorili každú noc nové hviezdy, bola by obloha v noci prázdna. Ale nie každý má rád nočnú oblohu s hviezdami.  Je tu jeden neprajník, ktorý chce zabrániť hviezdnym kováčom vyrábať hviezdy. Volá sa Horgón. Je to malý lesný škriatok, ktorý chce pokaziť noc. Nechce sa mu spať a preto sa rozhodol, že mesačnú krajinku musí zničiť. Počkal pokiaľ nevyjde Mesiac na oblohu, ktorý osvieti lúku a mesačná krajinka ožije. Nastala noc. Hviezdni kováči sa pustili do práce. Vyrábajú hviezdy a hviezdne víly ich vynášajú na nočnú oblohu. Škriatok Horgon cíti, že prišla jeho chvíľa. Vyskočil spoza stromov na lúku a začal krúžiť so svojou palicou a odriekať zaklínadlo. Nad Mesačnou dedinkou sa zdvihol čierny mrak. Bol taký veľký, že na celú lúku vrhol tieň. Mesačné lúče neprenikli na krajinku, ktorá sa v okamžiku stratila. „Bum!“ Zostala len zelená lúka zahalená v tme. „Hahaha!“ smial sa hlasno škriatok Horgón. Na nočnej oblohe svietili len tri hviezdy. Mesačná krajinka je v ohrození. Pokiaľ tam zostane čierny mrak a mesačný lúč neosvieti lúku, hviezdni kováči nebudú môcť vyrábať hviezdy a obloha zostane v noci tmavá bez malých svetielok.

Našťastie, na oblohe zostali tri malé hviezdne víly. „Pozrite sa, čo ten zlý škriatok urobil. Teraz sa nedostaneme domov,“ hovorila jedna z nich. „Musíme to jeho kúzlo zničiť, aby sme mohli vyrábať nové hviezdy,“ odpovedala druhá. Jedna z nich dostala nápad: „vezmime tie tri hviezdy, ktoré sme tu práve priniesli. Tie nám pomôžu poraziť ho. A tak vzali späť svoje hviezdy a zleteli na zem. „Pozrite na tu jeho palicu. To s ňou vytvára tie kúzla. Musíme mu ju zobrať.“ „Ale ako to urobíme?“ dohadujú sa. „Ja mám plán! Pomocou hviezd mu oslepíme oči a kým sa nazdá, vytrhneme mu palicu z ruky.“  Hviezdne víly zleteli pred škriatka, namierili mu do očí žiaru z hviezd. Tie ho tak oslepili, že nevidel ani na svoj nos a palicu od strachu odhodil na zem. Hviezdne víly sa vrhli na palicu, ale nedokázali ju zdvihnúť. Bola príliš ťažká a oni príliš malé. Rýchlo odleteli a schovali sa medzi stromy, skôr než sa Horgónovi vrátil zrak. „No veď počkajte hviezdne víly! Mňa len tak neporazíte! Do svojej Mesačnej krajinky sa už nevrátite a s východom Slnka je po vás. Ha, ha, ha, ha!“ vysmieval sa Horgón.

„Musíme vymyslieť nový plán. Ale musíme ho vymyslieť čím skôr. On má pravdu. O chvíľu vyjde Slnko, Mesiac zapadne a my sa už nikdy nedostaneme do našej mesačnej krajinky,“ hovorí jedna z nich.

„Sestry mám to! Poďme spoločne rozfúkať čierny mrak. Osvetlí našu dedinku a naši hviezdni kováči sa dostanú von a poradia si so škriatkom,“ hovorí jedna z hviezdnych víl. Prileteli k čiernemu mraku a fúkali čo im sily stačili. Mrak sa začal hýbať až vrhol maličký lúč na lúku. Ale v tom si to všimol škriatok Horgón a okamžite palicou vystrelil malé kúzlo, ktoré zajalo tri hviezdne víly v pevnej sieti. „Á mám vás! Haha už mi neujdete!“ tešil sa a priviazal hviezdne víly k stromu. „Tak! A teraz počkáme na východ Slnka.“ tešil sa Horgón. Hviezdne víly sa vyľakali. Nemali už žiadnu šancu poraziť ho.

Ale to fúkanie do mraku nebolo márne. Jeden malý mesačný lúč osvietil na pár sekúnd lúku, a jednému hviezdnemu kováčovi sa podarilo uniknúť. Bol to asi ten najzdatnejší a najväčší kováč, aký kedy žil v Mesačnej krajinke. Cez plece mal prehodené svoje obrovské kladivo. Hneď si všimol, ako sa malý škriatok Horgón vysmieva nad zviazanými hviezdnymi vílami. „Tak toto ten škriatok prehnal. Za toto zaplatí!“ nahneval sa hviezdny kováč a rozbehol sa k Horgónovi. „Hej!“ zreval hviezdny kováč. „Ak si trúfaš na slabé víly, potom nebudeš mať problém trúfnuť si aj na mňa.“ Horgón sa pozrel ma malého mužíka a zasmial sa „Hah! Ty malý hviezdny kováč, ty mi v tom chceš zabrániť?“ V tom sa hviezdny kováč napriahol a kladivom udrel na zem tak silno, že škriatok Horgón padol na zem. Napriahol sa znova a kladivom rozprášil Horgónovu palicu, bez ktorej bol bezmocný. „Áááá! Vykríkol Horgón, ktorý si uvedomil, že bez svojej magickej palice nič nezmôže, a tak vzal nohy na plecia a utekal tak ďaleko ako len vládal. Čierny mrak sa stratil v okamihu, ako sa zlomila Horgónová palica. Mesačné lúče opäť osvietili luku a dedinka bola zachránená. Statočný hviezdny kováč oslobodil tri zviazané hviezdne víly a spoločne sa vrátili medzi ostatných.

Mesačná dedinka sa tešila statočnému činu. S piesňou na perách sa všetci opäť pustili do svojej práce a čoskoro bola nočná obloha posiata nádhernými hviezdami.

Hlboko v hustom lese je malá zelená lúka. V jej strede stojí dub. Na prvý pohľad tu nie je nič zvláštne. Len obyčajná lúka s jedným opusteným stromom. Ale svoje tajomstvo odkrýva pod rúškom noci.

Keď Slnko zapadne, nastane čas pre východ Mesiaca. Keď vyjde na nočnú oblohu a osvieti lúku, začne sa diať niečo nezvyčajné. Mesačný lúč odkrýva neviditeľnú dedinku. Na lúke sa odhaľujú malé domčeky, ktoré sú celé zo zlata. Nie sú väčšie ako hríby, alebo muchotrávky. Mesiac už osvetlil celú lúku, ktorá je posiata malými trblietavými domčekmi. Z malého domčeka ktosi vyliezol. Bol to malý mužíček a v ruke drží veľké kladivo. Poriadne sa ponaťahuje a prehodí kladivo cez plece. Postupne takto vyliezajú z domčekov aj ostatní malí mužíci s kladivami. Pred každým domčekom je aj malá piecka a kovový stôl. Mužíci vyťahujú z vreciek malé hrudky zlata a ukladajú ich do pece. Zlato roztavujú a vylievajú do malých formičiek v tvare hviezdy. Potom si zlato ukladajú na kovový stôl a kladivom udierajú čo im sily stačia. „Bim! Bác! Bim! Bác!“ začína sa ozývať celou lúkou. Malí mužíci tu vyrábajú hviezdy, ktoré potom svietia na nočnej oblohe. Sú to hviezdni kováči.

Keď už je konečne hviezda ukutá, prichádzajú malé hviezdne víly. Každá z nich berie jednu hviezdu a z vrecka vytiahne lampášik. Do hviezdy vložia malé svetielko. Vyletia až k oblohe a žiarivé hviezdy pripínajú na nočnú oblohu. Takto malá Mesačná dedinka vyrába hviezdy. Ale keď už Mesiac zapadne a blíži sa ráno, musia sa hviezdni kováči aj hviezdne víly vrátiť do dedinky. Ak by to nestihli, Slnko by im ublížilo. Mesiac zapadol a jeho lúče už neosvetľujú lúku. Mesačná dedinka je opäť preč. Zostala tu len nenápadná zelená lúka.

Takto to funguje každú noc. Ak by hviezdni kováči nevytvorili každú noc nové hviezdy, bola by obloha v noci prázdna. Ale nie každý má rád nočnú oblohu s hviezdami.  Je tu jeden neprajník, ktorý chce zabrániť hviezdnym kováčom vyrábať hviezdy. Volá sa Horgón. Je to malý lesný škriatok, ktorý chce pokaziť noc. Nechce sa mu spať a preto sa rozhodol, že mesačnú krajinku musí zničiť. Počkal pokiaľ nevyjde Mesiac na oblohu, ktorý osvieti lúku a mesačná krajinka ožije. Nastala noc. Hviezdni kováči sa pustili do práce. Vyrábajú hviezdy a hviezdne víly ich vynášajú na nočnú oblohu. Škriatok Horgon cíti, že prišla jeho chvíľa. Vyskočil spoza stromov na lúku a začal krúžiť so svojou palicou a odriekať zaklínadlo. Nad Mesačnou dedinkou sa zdvihol čierny mrak. Bol taký veľký, že na celú lúku vrhol tieň. Mesačné lúče neprenikli na krajinku, ktorá sa v okamžiku stratila. „Bum!“ Zostala len zelená lúka zahalená v tme. „Hahaha!“ smial sa hlasno škriatok Horgón. Na nočnej oblohe svietili len tri hviezdy. Mesačná krajinka je v ohrození. Pokiaľ tam zostane čierny mrak a mesačný lúč neosvieti lúku, hviezdni kováči nebudú môcť vyrábať hviezdy a obloha zostane v noci tmavá bez malých svetielok.

Našťastie, na oblohe zostali tri malé hviezdne víly. „Pozrite sa, čo ten zlý škriatok urobil. Teraz sa nedostaneme domov,“ hovorila jedna z nich. „Musíme to jeho kúzlo zničiť, aby sme mohli vyrábať nové hviezdy,“ odpovedala druhá. Jedna z nich dostala nápad: „vezmime tie tri hviezdy, ktoré sme tu práve priniesli. Tie nám pomôžu poraziť ho. A tak vzali späť svoje hviezdy a zleteli na zem. „Pozrite na tu jeho palicu. To s ňou vytvára tie kúzla. Musíme mu ju zobrať.“ „Ale ako to urobíme?“ dohadujú sa. „Ja mám plán! Pomocou hviezd mu oslepíme oči a kým sa nazdá, vytrhneme mu palicu z ruky.“  Hviezdne víly zleteli pred škriatka, namierili mu do očí žiaru z hviezd. Tie ho tak oslepili, že nevidel ani na svoj nos a palicu od strachu odhodil na zem. Hviezdne víly sa vrhli na palicu, ale nedokázali ju zdvihnúť. Bola príliš ťažká a oni príliš malé. Rýchlo odleteli a schovali sa medzi stromy, skôr než sa Horgónovi vrátil zrak. „No veď počkajte hviezdne víly! Mňa len tak neporazíte! Do svojej Mesačnej krajinky sa už nevrátite a s východom Slnka je po vás. Ha, ha, ha, ha!“ vysmieval sa Horgón.

„Musíme vymyslieť nový plán. Ale musíme ho vymyslieť čím skôr. On má pravdu. O chvíľu vyjde Slnko, Mesiac zapadne a my sa už nikdy nedostaneme do našej mesačnej krajinky,“ hovorí jedna z nich.

„Sestry mám to! Poďme spoločne rozfúkať čierny mrak. Osvetlí našu dedinku a naši hviezdni kováči sa dostanú von a poradia si so škriatkom,“ hovorí jedna z hviezdnych víl. Prileteli k čiernemu mraku a fúkali čo im sily stačili. Mrak sa začal hýbať až vrhol maličký lúč na lúku. Ale v tom si to všimol škriatok Horgón a okamžite palicou vystrelil malé kúzlo, ktoré zajalo tri hviezdne víly v pevnej sieti. „Á mám vás! Haha už mi neujdete!“ tešil sa a priviazal hviezdne víly k stromu. „Tak! A teraz počkáme na východ Slnka.“ tešil sa Horgón. Hviezdne víly sa vyľakali. Nemali už žiadnu šancu poraziť ho.

Ale to fúkanie do mraku nebolo márne. Jeden malý mesačný lúč osvietil na pár sekúnd lúku, a jednému hviezdnemu kováčovi sa podarilo uniknúť. Bol to asi ten najzdatnejší a najväčší kováč, aký kedy žil v Mesačnej krajinke. Cez plece mal prehodené svoje obrovské kladivo. Hneď si všimol, ako sa malý škriatok Horgón vysmieva nad zviazanými hviezdnymi vílami. „Tak toto ten škriatok prehnal. Za toto zaplatí!“ nahneval sa hviezdny kováč a rozbehol sa k Horgónovi. „Hej!“ zreval hviezdny kováč. „Ak si trúfaš na slabé víly, potom nebudeš mať problém trúfnuť si aj na mňa.“ Horgón sa pozrel ma malého mužíka a zasmial sa „Hah! Ty malý hviezdny kováč, ty mi v tom chceš zabrániť?“ V tom sa hviezdny kováč napriahol a kladivom udrel na zem tak silno, že škriatok Horgón padol na zem. Napriahol sa znova a kladivom rozprášil Horgónovu palicu, bez ktorej bol bezmocný. „Áááá! Vykríkol Horgón, ktorý si uvedomil, že bez svojej magickej palice nič nezmôže, a tak vzal nohy na plecia a utekal tak ďaleko ako len vládal. Čierny mrak sa stratil v okamihu, ako sa zlomila Horgónová palica. Mesačné lúče opäť osvietili luku a dedinka bola zachránená. Statočný hviezdny kováč oslobodil tri zviazané hviezdne víly a spoločne sa vrátili medzi ostatných.

Mesačná dedinka sa tešila statočnému činu. S piesňou na perách sa všetci opäť pustili do svojej práce a čoskoro bola nočná obloha posiata nádhernými hviezdami.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

V Južnej Amerike v hustom Amazonskom pralese už zapadlo Slnko. Pod vysokým stromom horí malý oheň. Okolo neho sedí skupina zvierat, ktoré tú majú svoj domov.

Na vyvýšenom kameni sedí korytnačka, ktorá ma už viac ako 300 rokov. Rozpráva príbeh a všetci ju napäto počúvajú. Je to príbeh o statočnej ochrankyni Amazonského pralesa. „Vlasy má čierne a kučeravé, pleť krásne hnedú, v ruke veľký zlatý meč a jazdí na najkrajšej zebre v celom pralese,“ opisuje hrdinku korytnačka.  „Vždy, keď mal náš prales problém, tak nás ochrankyňa zachránila. Jej meno je Raksha. To meno znamená v indiánskom jazyku „ochranca,“ vysvetľuje Korytnačka. „Legenda vraví, že každého, kto ubližoval pralesu odohnala svojím zlatým mečom. Asi tak pred 200 rokmi som mala to šťastie a na okamih som ju zazrela ako cvála na svojej zebre. Vyžarovala z nej krása a odvaha“ vášnivo opisuje korytnačka svoj príbeh. Postupne sa príbeh skončil a zvieratká sa so skvelým pocitom, že ich niekto chráni, rozpŕchli do svojich príbytkov. Väčšine z nich na stene visí maľba ochrankyne Rakshy. Aj keď ju nevideli a nepoznajú ju, za jej činy ju milujú.

Takto sa skupina zvierať v úžasnom pralese, ktorý pomáha našej zemi správne dýchať a udržiavať si zdravie, stretávajú pri ohníku každý večer. Spoločne si rozprávajú rôzne príbehy. Prales je neustále živý. Dá sa povedať, že nikdy nespí.. Je to krásny raj a je zodpovedné chrániť ho.

Jedno ráno narušil pokoj v pralese hrozný zvuk motorovej píly. Hluk a smrad spáleného benzínu sa šíril vzduchom po celý deň. Slnko začalo zapadať a deň vystriedala noc. Všetky zvieratá si opäť posadali okolo ohňa. Korytnačka vyšla na kameň a prihovorila sa: „Dnes ma znepokojil nepríjemný zvuk a pach, ktorý sa šíril celým pralesom. Nemám z toho dobrý pocit. Videl niekto z vás, kto alebo čo vydáva tento hrozný zvuk?“ opýtala sa korytnačka. Prihovoril sa  veľký farebný papagáj: „Ja som niečo videl. Obrovské kovové mašiny na kolesách. Hučali a naše krásne stromy padali na zem. Bolo to strašidelné!“  Korytnačka sa zhrozene pozrela na papagája: „Óch! To budú ľudia! Neustále sem chodia a pília naše stromy. Toto ich nekonečné ťaženie dreva zničí náš prales, náš domov a náš svet! Musíme ich zajtra sledovať, a ak s tým neprestanú, budeme musieť zasiahnuť!“ zavelila nahnevaným hlasom korytnačka.

Ráno s východom slnka prišli aj obrie kovové mašiny na kolesách. Za obrovského hluku padali na zem stromy  jeden za druhým ako domino. Papagáje, opice, leňochody, či hady prichádzali o svoje domovy. Zo svojich podzemných príbytkov museli utekať aj líšky a drobné hlodavce. Obrie mašiny rezali stromy a ďalšie ich odvážali preč. Mohutné buldozéry potom upravovali zem. Aj jazierko, kde sa napájali všetky zvieratká, bolo znečistené benzínom a olejom. Už sa z neho nemohol nikto napiť. Slnko zapadlo a skupina zvierať opäť sedí okolo ohňa. Tentokrát boli všetci veľmi vystrašení. Veď väčšina z nich prišla o svoj domov. „Čo sa to deje? Prečo nám ľudia ničia domov?“ zdesene sa opýtal malý orangutan. „Ľudia nám chcú zabrať našu pôdu. Drevo ťažia preto, aby si z neho mohli vyrábať nábytok a sedieť na stoličkách. A na zničenom území si budú chovať svoj dobytok, aby mali dostatok mäsa pre seba. Je to sebecké a hlúpe, pretože si neuvedomujú, že takýmto pustošením ničia aj svoje domovy. Planéta bez nášho pralesa umrie, náš prales sú pľúca pre celú planétu,“ vysvetľuje múdra korytnačka. „Teraz si choďte všetci odpočinúť. Ja odídem do pralesa a nájdem ochrankyňu Rakshu. Ona je naša jediná možnosť záchrany,“ odvetila korytnačka, zliezla z kameňa a vyrazila do pralesa. Na druhý deň ničenie stromov pokračovalo, zvieratká utekali hlbšie a hlbšie do pralesa. Prešiel ďalší deň, a potom ďalší, ale korytnačka sa stále nevrátila. Zvieratá sú už zúfalé. Sú nútené utekať čoraz hlbšie do pralesa, prichádzajú o svoj domov a nič s tým nevedia urobiť. Spálený benzín dráždi ich nosy. Čierny oblak prachu a dymu zaplavuje postupne celý prales. Blíži sa večer a múdra korytnačka sa vracia zo svojej cesty. Netrpezlivo ju obkolesia všetky zvieratká a vypytujú sa na Rakshu. „Podarilo sa ti ju nájsť? Kedy príde? Pomôže nám?“. Korytnačka sa postavila uprostred a riekla: „Správu som ochrankyni poslala. Musíme len čakať.“ Zvieratá sa uložili okolo ohňa. Dnes nocujú spoločne. Ich domovy sú zničené.

„La la la la la! La la la la!“ ozýva sa pralesom s východom slnka. Cval rozbehnutej zebry sa nesie celou prériou. Kučeravé čierne vlasy vejú vo vetre. „To je Raksha!“ vykríkol gepard. A naozaj. Raksha sa rúti priamo k obrím mašinám, ktoré ničia prales. Máva svojím zlatým mečom a krúži medzi ťažkými strojmi. Netrvalo to dlho a nastalo ticho. Odrazu nebolo počuť hlasné pílenie stromov. Raksha totiž svojim zlatým mečom prerezala hadičky a pneumatiky na obrích mašinách, ktoré nemohli ďalej pracovať. Cválala ďalej k ich stanu, kde mali zásoby potravín a vody. Všetky ich rozdupala a povylievala. Potom zliezla zo svojej zebry a vošla do stanu, v ktorom sedel hlavný dozorca, ktorý riadil toto pustošenie pralesa. Zapichla svoj zlatý meč na jeho stôl: „Som Raksha. Ochrankyňa tohto pralesa. Ničíte domovy a životy nevinných zvierat, ktoré sa samé nevedia brániť. Navyše, ničíte aj svoje domovy. Ak zlikvidujete všetky stromy v pralese, planéta začne zomierať. Prídete o čerstvý vzduch a budete sa utápať v nekončiacich horúčavách. A to všetko len pre nepodstatné veci, ktoré z dreva vyrábate,“ hovorila Raksha.

Vytiahla zapichnutý zlatý meč zo stola a dodala: „teraz odíďte a nevracajte sa s ničiacimi strojmi. Lebo ja tu budem navždy a nedovolím vám toto ničenie pralesa opakovať. Toto je náš domov!“ Potom vybehla zo stanu a nasadla na svoju zebru a vrátila sa k skupine zvierat: „Priatelia, už sa nemusíte báť. Ľudia práve dostali poriadnu príučku. Myslím, že sa sem už nevrátia. Vybudujte si nové domovy. A ja Raksha ich budem chrániť!“

Zvieratá začali spievať a ďakovať. Tešia sa, že ich domov je zachránený.

„La la la la! La la la la!“ ozývalo sa za Rakshou, ktorá cválala na svojej zebre späť do hĺbky pralesa.

V Južnej Amerike v hustom Amazonskom pralese už zapadlo Slnko. Pod vysokým stromom horí malý oheň. Okolo neho sedí skupina zvierat, ktoré tú majú svoj domov.

Na vyvýšenom kameni sedí korytnačka, ktorá ma už viac ako 300 rokov. Rozpráva príbeh a všetci ju napäto počúvajú. Je to príbeh o statočnej ochrankyni Amazonského pralesa. „Vlasy má čierne a kučeravé, pleť krásne hnedú, v ruke veľký zlatý meč a jazdí na najkrajšej zebre v celom pralese,“ opisuje hrdinku korytnačka.  „Vždy, keď mal náš prales problém, tak nás ochrankyňa zachránila. Jej meno je Raksha. To meno znamená v indiánskom jazyku „ochranca,“ vysvetľuje Korytnačka. „Legenda vraví, že každého, kto ubližoval pralesu odohnala svojím zlatým mečom. Asi tak pred 200 rokmi som mala to šťastie a na okamih som ju zazrela ako cvála na svojej zebre. Vyžarovala z nej krása a odvaha“ vášnivo opisuje korytnačka svoj príbeh. Postupne sa príbeh skončil a zvieratká sa so skvelým pocitom, že ich niekto chráni, rozpŕchli do svojich príbytkov. Väčšine z nich na stene visí maľba ochrankyne Rakshy. Aj keď ju nevideli a nepoznajú ju, za jej činy ju milujú.

Takto sa skupina zvierať v úžasnom pralese, ktorý pomáha našej zemi správne dýchať a udržiavať si zdravie, stretávajú pri ohníku každý večer. Spoločne si rozprávajú rôzne príbehy. Prales je neustále živý. Dá sa povedať, že nikdy nespí.. Je to krásny raj a je zodpovedné chrániť ho.

Jedno ráno narušil pokoj v pralese hrozný zvuk motorovej píly. Hluk a smrad spáleného benzínu sa šíril vzduchom po celý deň. Slnko začalo zapadať a deň vystriedala noc. Všetky zvieratá si opäť posadali okolo ohňa. Korytnačka vyšla na kameň a prihovorila sa: „Dnes ma znepokojil nepríjemný zvuk a pach, ktorý sa šíril celým pralesom. Nemám z toho dobrý pocit. Videl niekto z vás, kto alebo čo vydáva tento hrozný zvuk?“ opýtala sa korytnačka. Prihovoril sa  veľký farebný papagáj: „Ja som niečo videl. Obrovské kovové mašiny na kolesách. Hučali a naše krásne stromy padali na zem. Bolo to strašidelné!“  Korytnačka sa zhrozene pozrela na papagája: „Óch! To budú ľudia! Neustále sem chodia a pília naše stromy. Toto ich nekonečné ťaženie dreva zničí náš prales, náš domov a náš svet! Musíme ich zajtra sledovať, a ak s tým neprestanú, budeme musieť zasiahnuť!“ zavelila nahnevaným hlasom korytnačka.

Ráno s východom slnka prišli aj obrie kovové mašiny na kolesách. Za obrovského hluku padali na zem stromy  jeden za druhým ako domino. Papagáje, opice, leňochody, či hady prichádzali o svoje domovy. Zo svojich podzemných príbytkov museli utekať aj líšky a drobné hlodavce. Obrie mašiny rezali stromy a ďalšie ich odvážali preč. Mohutné buldozéry potom upravovali zem. Aj jazierko, kde sa napájali všetky zvieratká, bolo znečistené benzínom a olejom. Už sa z neho nemohol nikto napiť. Slnko zapadlo a skupina zvierať opäť sedí okolo ohňa. Tentokrát boli všetci veľmi vystrašení. Veď väčšina z nich prišla o svoj domov. „Čo sa to deje? Prečo nám ľudia ničia domov?“ zdesene sa opýtal malý orangutan. „Ľudia nám chcú zabrať našu pôdu. Drevo ťažia preto, aby si z neho mohli vyrábať nábytok a sedieť na stoličkách. A na zničenom území si budú chovať svoj dobytok, aby mali dostatok mäsa pre seba. Je to sebecké a hlúpe, pretože si neuvedomujú, že takýmto pustošením ničia aj svoje domovy. Planéta bez nášho pralesa umrie, náš prales sú pľúca pre celú planétu,“ vysvetľuje múdra korytnačka. „Teraz si choďte všetci odpočinúť. Ja odídem do pralesa a nájdem ochrankyňu Rakshu. Ona je naša jediná možnosť záchrany,“ odvetila korytnačka, zliezla z kameňa a vyrazila do pralesa. Na druhý deň ničenie stromov pokračovalo, zvieratká utekali hlbšie a hlbšie do pralesa. Prešiel ďalší deň, a potom ďalší, ale korytnačka sa stále nevrátila. Zvieratá sú už zúfalé. Sú nútené utekať čoraz hlbšie do pralesa, prichádzajú o svoj domov a nič s tým nevedia urobiť. Spálený benzín dráždi ich nosy. Čierny oblak prachu a dymu zaplavuje postupne celý prales. Blíži sa večer a múdra korytnačka sa vracia zo svojej cesty. Netrpezlivo ju obkolesia všetky zvieratká a vypytujú sa na Rakshu. „Podarilo sa ti ju nájsť? Kedy príde? Pomôže nám?“. Korytnačka sa postavila uprostred a riekla: „Správu som ochrankyni poslala. Musíme len čakať.“ Zvieratá sa uložili okolo ohňa. Dnes nocujú spoločne. Ich domovy sú zničené.

„La la la la la! La la la la!“ ozýva sa pralesom s východom slnka. Cval rozbehnutej zebry sa nesie celou prériou. Kučeravé čierne vlasy vejú vo vetre. „To je Raksha!“ vykríkol gepard. A naozaj. Raksha sa rúti priamo k obrím mašinám, ktoré ničia prales. Máva svojím zlatým mečom a krúži medzi ťažkými strojmi. Netrvalo to dlho a nastalo ticho. Odrazu nebolo počuť hlasné pílenie stromov. Raksha totiž svojim zlatým mečom prerezala hadičky a pneumatiky na obrích mašinách, ktoré nemohli ďalej pracovať. Cválala ďalej k ich stanu, kde mali zásoby potravín a vody. Všetky ich rozdupala a povylievala. Potom zliezla zo svojej zebry a vošla do stanu, v ktorom sedel hlavný dozorca, ktorý riadil toto pustošenie pralesa. Zapichla svoj zlatý meč na jeho stôl: „Som Raksha. Ochrankyňa tohto pralesa. Ničíte domovy a životy nevinných zvierat, ktoré sa samé nevedia brániť. Navyše, ničíte aj svoje domovy. Ak zlikvidujete všetky stromy v pralese, planéta začne zomierať. Prídete o čerstvý vzduch a budete sa utápať v nekončiacich horúčavách. A to všetko len pre nepodstatné veci, ktoré z dreva vyrábate,“ hovorila Raksha.

Vytiahla zapichnutý zlatý meč zo stola a dodala: „teraz odíďte a nevracajte sa s ničiacimi strojmi. Lebo ja tu budem navždy a nedovolím vám toto ničenie pralesa opakovať. Toto je náš domov!“ Potom vybehla zo stanu a nasadla na svoju zebru a vrátila sa k skupine zvierat: „Priatelia, už sa nemusíte báť. Ľudia práve dostali poriadnu príučku. Myslím, že sa sem už nevrátia. Vybudujte si nové domovy. A ja Raksha ich budem chrániť!“

Zvieratá začali spievať a ďakovať. Tešia sa, že ich domov je zachránený.

„La la la la! La la la la!“ ozývalo sa za Rakshou, ktorá cválala na svojej zebre späť do hĺbky pralesa.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

V 13. storočí bola Zem ešte z veľkej časti neprebádané územie. Najmä malé ostrovy roztrúsené v oceánoch prinášali veľké tajomstvá.

Mladý mongolský chlapec Altangerel miloval dobrodružstvo. Celé dni sa plavil na malej drevnej lodi. V podpalubí mala len dve kajuty a na palube kapitánsky mostík a vysoký sťažeň s plachtou. Nuž rozhodne to nebola veľká loď, ale postačovala na dobrodružné cesty v oceánoch.  Altangerel brázdil vody od Ázie až po Americké pobrežie. Obdivoval krásy oceánov, ale zo všetkého najviac miloval objavovanie nedotknutých ostrovov. Na svojich cestách rád zbieral suveníry, ktoré si doma odkladal, aby mohol spomínať na svoje cesty. Na svojej poličke mal už cennú zbierku. Rôzne kamene, zlaté mince či strieborné šperky. Do denníka zapisoval každú svoju cestu a práve si užíval ďalšie dobrodružstvo na mori. Plavil sa medzi ostrovmi, ktoré nikto nikdy predtým neprebádal. Nevedel, čo ho čaká, ak sa na neznámom ostrove vylodí. Zásoby jedla a vody sa postupne v jeho podpalubí míňali a on si uvedomoval, že musí zakotviť na jednom z nepoznaných ostrovov. Po dlhej plavbe sa v diaľke za horizontom objavil malý kus pevniny. Priblížil sa k nej, vyhodil kotvu do vody a presadol na malý drevený čln. Dvomi pádlami pádloval až na breh. Čln nechal na pláži v piesku a pustil sa do hľadania najcennejšej veci: vody. Do svojho batoha hádzal jedlé bobule a kokosy. Jeho bystrému pohľadu neušli stopy ľudských nôh otlačené v piesku medzi palmami. „Hm. Údajne tento ostrov ešte nikto nikdy nenavštívil. Zrejme tu nie som prvý“ skonštatoval moreplavec Altangerel. Stal a díval sa na stopy a v tom sa v ňom ozval hlas dobrodruha: „kam vedú tieto stopy?“. Sotva mu prešla myšlienka hlavou a už sa vydal  po stopách, ktoré viedli medzi stromy hlbšie do ostrova. Altangerel položil jednu ruku na puzdro za opaskom, v ktorom mal pripnutú mačetu. Vytiahol ju a presekával si cestu hustým porastom lesa. Presekával sa a nasledoval neznáme stopy, ktoré sa po chvíľke stratili v potoku. Altangerel si kľakol na zem a z chrbta si zložil batoh, z ktorého vytiahol nádobu na vodu. Naplnil ju až po okraj a dobre sa osviežil.

Kľačal za zemi a na tvar si lial vlažnú vodu. No v tom ho vyrušil vystrašený ženský hlas, ktorý kričal o pomoc. „Haló! Haló! Počuje má niekto?“… Altangerel vyskočil na nohy, rozhliadol sa okolo seba a snažil sa vystopovať kričiaci hlas. Rozbehol sa do hustého porastu a zvyšky rozsekaných papradí lietali vzduchom. Presekol sa až na druhú stranu a zbadal zviazanú ženu okolo stromu. Mačetou presekol povraz a vyslobodil ju. „Ďakujem ti, ďakujem“ odpovedala. „Čo sa Vám stalo, kto vás sem priviazal?“ pýtal sa. Potom natiahol ruku a pomohol jej vstať. „Volám sa Altangerel.“  Predstavil sa. „Ja som Siena, zviazal má tú divoký kmeň, ktorý tu žije. Musíme rýchlo odísť než sa vrátia,“ odpovedala. A sotva dopovedala posledné slovo a okolo presvišťal šíp, ktorý sa zapichol v strome. Ozval sa mohutný krik divokého kmeňa, ktorý sa za nimi rozbehol. Altangerel vzal Sienu cez plece a utekal z ostrova, čo mu nohy stačili. Šípy a kopije prelietavali okolo nich. Dobehli až k člnu, Sienu prehodil na palubu a odtlačil čln celou silou. Kým ich kmeň stačil dobehnúť, už boli v bezpečnej vzdialenosti od brehu a plavili sa na Altangerelovu loď.

Altangerel vytiahol na palubu Sienu a posadil ju do svojej kajuty. „Ďakujem ti za záchranu, si statočný,“ neustále ďakovala. „Potešenie je na mojej strane, madam,“ odvetil. „Prosím ťa, kde to sme?“ opýtala sa Siena. „Varí to nevidíš? Sme na lodi. Na mojej krásnej lodi,“ hovoril Atalangerel.  „Prepáč, ale ja nevidím. Už od narodenia som slepá. Nepoznám farby, nikdy som nevidela krásny slnečný deň, či krásy oceánu,“ smutne odvetila.

Altangerel jej položil ruku na rameno a potom ju objal.

 „Neboj sa. Poznám jednu legendu, ktorá vraví, že v týchto oceánoch existuje ostrov, ktorý ukrýva zázračné tajomstvo. Podľa mapy, nie sme ďaleko od údajného miesta, kde tento ostrov leží. Počkaj tu, idem ku kormidlu a zmením kurz,“ odvetil a utekal na kapitánsky mostík. Vytiahol z vrecka svoju mapu, premeral súradnice tajomného ostrova a zatočil kormidlom. Siena vyliezla na palubu, sadla si k okraju a vychutnávala si morský vánok. Po hodinách plavby mladý Altangerel neprestáva sledovať okolie. Čaká až zazrie nejakú pevninu. Sienu, ktorá od únavy zaspala, prebudil Altangerelov výkrik. „Už ju vidím! Už ju vidím! Už vidím pevninu! To musí byť legendárny ostrov! On naozaj existuje!“ tešil sa.

Začali sa približovať k ostrovu, z ktorého stúpala horúca para až k oblohe. Mohutný a hustý oblak dymu, ktorý pokrýval celý ostrov. Čím viac sa približovali k jeho pevnine, tým viac sa na hladine vody začali tvoriť bubliny, ako keď vrie voda. A ona naozaj vrela. Altangerel vyhodil kotvu do vody a zastavil loď. „Siena, musíš ma tu počkať. Nebudem riskovať zničenie lode a tvoj život. Nasadnem do člnu a budem pokračovať sám,“ odvetil a už skákal do člnu. Siena sa to nepáčilo, ale nemohla mu to zakázať. Altangerel dorazil na pevninu ostrova. Bol to asi najhorúcejší ostrov, aký kedy navštívil. Z piesku vyvierali gejzíry vriacej vody a miestami po povrchu bublala láva. „Čo by mohlo byť cenné v týchto hrozných podmienkach?“ čudoval sa. Ale na kopci, ktorý bol jediný na ostrove, si všimol žiaru svetla, ktorá vyžarovala také druhy farieb, aké nikdy predtým nevidel. Veril, že tam nájde to, čo hľadá. V hrozných podmienkach šplhal do kopca, až dorazil na jeho vrchol, kde bol malý otvor. Nazrel cez okraj a zbadal malú hviezdu, ktorá žiarila tými najkrajšími farbami sveta. Z vrecka vytiahol svoju nádobu na vodu a vylial ju. Natiahol ruku s nádobkou k maličkej hviezde a nabral si z nej jej farebnú žiaru. S kúskom hviezdy vo fľaši sa pustil spať k lodi za Sienou. Vyčerpaný došiel k svojmu člnu a z posledných síl dopádloval k svojej lodi. Siena mu pomohla na palubu. Altangerel si ľahol na zem a sily mu stačili len na to, aby vytiahol z vrecka nádobu s hviezdou vo vnútri. Podal ju Siene a povedal jej: „otvor ju“. Siena nádobu otvorila a oslňujúce farby malej hviezdy rozžiarili celú loď. Úžasná žiara osvetlila Sienine oči. „Auuuu!“ vykríkla a priložila si dlane na tvár. Keď ich opatrne zložila dole, uvidela malú farebnú hviezdu. „Wáu! To je nádhera! Altangerel, ty si to dokázal. Daroval si mi zrak! Vidím všetky farby!“ tešila sa.

Otočila sa na Altangerela a na tvári sa jej vyfarbil úsmev. Čupla si k nemu, pozrela sa mu do oči a vravela: „opäť ti ďakujem,“ odvetila a pobozkala ho.

Spoločne chytili kormidlo lode a pustili sa k západu Slnka. Hlavy sa im vzájomne opreli a vychutnávali si výhľad zapadajúceho slnka.

V 13. storočí bola Zem ešte z veľkej časti neprebádané územie. Najmä malé ostrovy roztrúsené v oceánoch prinášali veľké tajomstvá.

Mladý mongolský chlapec Altangerel miloval dobrodružstvo. Celé dni sa plavil na malej drevnej lodi. V podpalubí mala len dve kajuty a na palube kapitánsky mostík a vysoký sťažeň s plachtou. Nuž rozhodne to nebola veľká loď, ale postačovala na dobrodružné cesty v oceánoch.  Altangerel brázdil vody od Ázie až po Americké pobrežie. Obdivoval krásy oceánov, ale zo všetkého najviac miloval objavovanie nedotknutých ostrovov. Na svojich cestách rád zbieral suveníry, ktoré si doma odkladal, aby mohol spomínať na svoje cesty. Na svojej poličke mal už cennú zbierku. Rôzne kamene, zlaté mince či strieborné šperky. Do denníka zapisoval každú svoju cestu a práve si užíval ďalšie dobrodružstvo na mori. Plavil sa medzi ostrovmi, ktoré nikto nikdy predtým neprebádal. Nevedel, čo ho čaká, ak sa na neznámom ostrove vylodí. Zásoby jedla a vody sa postupne v jeho podpalubí míňali a on si uvedomoval, že musí zakotviť na jednom s nepoznaných ostrovov.Po dlhej plavbe sa v diaľke za horizontom objavil malý kus pevniny. Priblížil sa k nej, vyhodil kotvu do vody a presadol na malý drevený čln. Dvomi pádlami pádloval až na breh. Čln nechal na pláži v piesku a pustil sa do hľadania najcennejšej veci: vody. Do svojho batoha hádzal jedlé bobule a kokosy. Jeho bystrému pohľadu neušli stopy ľudských nôh otlačené v piesku medzi palmami. „Hm. Údajne tento ostrov ešte nikto nikdy nenavštívil. Zrejme tu nie som prvý“ skonštatoval moreplavec Altangerel. Stal a díval sa na stopy a v tom sa v ňom ozval hlas dobrodruha: „kam vedú tieto stopy?“. Sotva mu prešla myšlienka hlavou a už sa vydal  po stopách, ktoré viedli medzi stromy hlbšie do ostrova. Altangerel položil jednu ruku na puzdro za opaskom, v ktorom mal pripnutú mačetu. Vytiahol ju a presekával si cestu hustým porastom lesa. Presekával sa a nasledoval neznáme stopy, ktoré sa po chvíľke stratili v potoku. Altangerel si kľakol na zem a z chrbta si zložil batoh, z ktorého vytiahol nádobu na vodu. Naplnil ju až po okraj a dobre sa osviežil.

Kľačal za zemi a na tvar si lial vlažnú vodu. No v tom ho vyrušil vystrašený ženský hlas, ktorý kričal o pomoc. „Haló! Haló! Počuje má niekto?“… Altangerel vyskočil na nohy, rozhliadol sa okolo seba a snažil sa vystopovať kričiaci hlas. Rozbehol sa do hustého porastu a zvyšky rozsekaných papradí lietali vzduchom. Presekol sa až na druhú stranu a zbadal zviazanú ženu okolo stromu. Mačetou presekol povraz a vyslobodil ju. „Ďakujem ti, ďakujem“ odpovedala. „Čo sa Vám stalo, kto vás sem priviazal?“ pýtal sa. Potom natiahol ruku a pomohol jej vstať. „Volám sa Altangerel.“  Predstavil sa. „Ja som Siena, zviazal má tú divoký kmeň, ktorý tu žije. Musíme rýchlo odísť než sa vrátia,“ odpovedala. A sotva dopovedala posledné slovo a okolo presvišťal šíp, ktorý sa zapichol v strome. Ozval sa mohutný krik divokého kmeňa, ktorý sa za nimi rozbehol. Altangerel vzal Sienu cez plece a utekal z ostrova, čo mu nohy stačili. Šípy a kopije prelietavali okolo nich. Dobehli až k člnu, Sienu prehodil na palubu a odtlačil čln celou silou. Kým ich kmeň stačil dobehnúť, už boli v bezpečnej vzdialenosti od brehu a plavili sa na Altangerelovu loď.

Altangerel vytiahol na palubu Sienu a posadil ju do svojej kajuty. „Ďakujem ti za záchranu, si statočný,“ neustále ďakovala. „Potešenie je na mojej strane, madam,“ odvetil. „Prosím ťa, kde to sme?“ opýtala sa Siena. „Varí to nevidíš? Sme na lodi. Na mojej krásnej lodi,“ hovoril Atalangerel.  „Prepáč, ale ja nevidím. Už od narodenia som slepá. Nepoznám farby, nikdy som nevidela krásny slnečný deň, či krásy oceánu,“ smutne odvetila.

Altangerel jej položil ruku na rameno a potom ju objal.

 „Neboj sa. Poznám jednu legendu, ktorá vraví, že v týchto oceánoch existuje ostrov, ktorý ukrýva zázračné tajomstvo. Podľa mapy, nie sme ďaleko od údajného miesta, kde tento ostrov leží. Počkaj tu, idem ku kormidlu a zmením kurz,“ odvetil a utekal na kapitánsky mostík. Vytiahol z vrecka svoju mapu, premeral súradnice tajomného ostrova a zatočil kormidlom. Siena vyliezla na palubu, sadla si k okraju a vychutnávala si morský vánok. Po hodinách plavby mladý Altangerel neprestáva sledovať okolie. Čaká až zazrie nejakú pevninu. Sienu, ktorá od únavy zaspala, prebudil Altangerelov výkrik. „Už ju vidím! Už ju vidím! Už vidím pevninu! To musí byť legendárny ostrov! On naozaj existuje!“ tešil sa.

Začali sa približovať k ostrovu, z ktorého stúpala horúca para až k oblohe. Mohutný a hustý oblak dymu, ktorý pokrýval celý ostrov. Čím viac sa približovali k jeho pevnine, tým viac sa na hladine vody začali tvoriť bubliny, ako keď vrie voda. A ona naozaj vrela. Altangerel vyhodil kotvu do vody a zastavil loď. „Siena, musíš ma tu počkať. Nebudem riskovať zničenie lode a tvoj život. Nasadnem do člnu a budem pokračovať sám,“ odvetil a už skákal do člnu. Siena sa to nepáčilo, ale nemohla mu to zakázať. Altangerel dorazil na pevninu ostrova. Bol to asi najhorúcejší ostrov, aký kedy navštívil. Z piesku vyvierali gejzíry vriacej vody a miestami po povrchu bublala láva. „Čo by mohlo byť cenné v týchto hrozných podmienkach?“ čudoval sa. Ale na kopci, ktorý bol jediný na ostrove, si všimol žiaru svetla, ktorá vyžarovala také druhy farieb, aké nikdy predtým nevidel. Veril, že tam nájde to, čo hľadá. V hrozných podmienkach šplhal do kopca, až dorazil na jeho vrchol, kde bol malý otvor. Nazrel cez okraj a zbadal malú hviezdu, ktorá žiarila tými najkrajšími farbami sveta. Z vrecka vytiahol svoju nádobu na vodu a vylial ju. Natiahol ruku s nádobkou k maličkej hviezde a nabral si z nej jej farebnú žiaru. S kúskom hviezdy vo fľaši sa pustil spať k lodi za Sienou. Vyčerpaný došiel k svojmu člnu a z posledných síl dopádloval k svojej lodi. Siena mu pomohla na palubu. Altangerel si ľahol na zem a sily mu stačili len na to, aby vytiahol z vrecka nádobu s hviezdou vo vnútri. Podal ju Siene a povedal jej: „otvor ju“. Siena nádobu otvorila a oslňujúce farby malej hviezdy rozžiarili celú loď. Úžasná žiara osvetlila Sienine oči. „Auuuu!“ vykríkla a priložila si dlane na tvár. Keď ich opatrne zložila dole, uvidela malú farebnú hviezdu. „Wáu! To je nádhera! Altangerel, ty si to dokázal. Daroval si mi zrak! Vidím všetky farby!“ tešila sa.

Otočila sa na Altangerela a na tvári sa jej vyfarbil úsmev. Čupla si k nemu, pozrela sa mu do oči a vravela: „opäť ti ďakujem,“ odvetila a pobozkala ho.

Spoločne chytili kormidlo lode a pustili sa k západu Slnka. Hlavy sa im vzájomne opreli a vychutnávali si výhľad zapadajúceho slnka.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂