Dobrodružný výlet

Dobrodružný výlet

Dobrodružný výlet

Dobrodružstvo do neznáma. Kayla, Jeffrey a Joshua sa vybrali do múza lodí. To ešte netušili, že ich čaká oveľa väčšie dobrodružstvo starodávnym parníkom do záhadného lesa. Čo zažijú a ako sa s tým vyrovnajú?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 9.9.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 172 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Strach a zodpovednosť nás niekedy brzdia v rozhodnutiach, ktoré sa na prvý pohľad zdajú iné a nebezpečné. To je určite rozumné. Ale občas, je fajn popustiť uzdu zodpovednosti a nechať sa vtiahnuť do nepoznaného. Pokúsme sa nechať fantázií otvorené dvere k dobrodružstvu.

Kayla, Joshua  a Jeffrey sú spolužiaci zo základnej školy.  Spoločne navštevujú rovnakú triedu a stali sa skvelými priateľmi. Radi objavujú nové miesta a vyhľadávajú dobrodružné zážitky. Pre letné prázdniny si vymysleli výlet do najväčšieho múzea lodí. Prišiel čas vysvedčení a koniec školského roka. Začali sa prázdniny a trojica sa stretla na vlakovej stanici. Pripravili si vopred zakúpené cestovné lístky, nahodili batožinu a naskákali do dlhého vlaku. Mal až 15 vagónov. „Tento výlet bude úžasný,“ tešila sa Kayla. „Ó, áno, múzeum lodí skrýva krásne exponáty a plno prekvapení, „ doplnil Joshua.  „Cesta bude trvať 3 hodiny a 35 minút, takže máme kopec času na zábavu,“  skonštatoval Jeffrey.

Po trojhodinovej jazde vlakom dorazili do zvoleného cieľa. Prestúpili na autobus a po pár minútach boli v múzeu starých lodí. Obdivovali krásy a majestátnosť obrovských morských korábov. Od najstarších parníkov až po drevené pirátske lode. „Pozrite! Tam je asi tá najväčšia pirátska loď, akú som kedy videla,“ nadšene kričí Kayla. „Dokonca môžeme vstúpiť aj na palubu,“ doplnil Jeffrey. Prechádzali kajuty, tajné miestnosti, palubu či vyhliadkovú vežu. Prehliadka končila v kapitánskej kajute. Joshua sa zadíval na stenu, na ktorej bola namaľovaná prastará mapa. Díval sa a žmúril očami. Všimol si v stene malú štrbinku, za ktorou niečo bolo. So zatajeným dychom zaťukal na stenu . Ozýval sa dutý zvuk. Strčil prst do štrbinky a odlomil jednu dosku steny. „Och, Joshua  čo si to urobil!“ vykríkol Jeffrey.  „Počkať, čo je to?“ pýta sa Kayla. Joshua vytiahol malý kožený zväzok, otvoril ho a na zem vypadli 4 lístky. Zdvihol ich zo zeme a čítal: “Lodný lístok číslo 16116 v kajute prvej triedy. Dátum odchodu ..čože to je zajtra?!“ čudoval sa. „Ako je možné, že si našiel také staré lístky s dátumom odchodu zajtra?“ pýta sa Kayla. „To netuším, ale rozhodne by sme sa mali ísť pozrieť do prístavu“ zhodnotil Joshua. „No mne sa to nezdá!“ dodal Jeffrey. Na druhý deň však zvedavosť zvíťazila a všetci sa zhodli, že sa pôjdu do prístavu pozrieť. A naozaj. V prístave kotvila stará parná loď. Tu túúút! Loď vydala posledné varovanie pred plavbou. „Poďte, bude to zábava,“ volal Joshua. Ale ostatní sa báli, neboli nadšení ako on. Napokon ich dravosť po dobrodružstve prinútila naskákať na palubu. Starší pán s dlhou bradou v námorníckej uniforme si vyžiadal lístky. Podali mu ich a loď vyplávala.

V kajute pri svetle sviečky hrali karty. Von sa stmievalo a loď zaplavila tma. Všetci sa uložili do postele na spánok. Ale všetkých trápila jedna otázka: „Kam táto loď pláva?“

S východom slnka vstala ako prvá Kayla. Vyliezla von na palubu. Rozhliadla sa okolo a videla hustú hmlu, v ktorej nebolo nič vidieť len počuť šum oceánu. Postupne vyliezli na palubu Joshua s Jeffreym.  V hmle začala vytŕčať pevnina. „Pozrite! Vidím tam prístav. To je naša cieľová stanica,“ tešil sa Joshua. Loď zastavila a párne komíny stíchli. Posádka vysunula mostík a pasažieri vystúpili.

„Fajn, a čo teraz?“ pýta sa Kayla. „Poďte za mnou, tu medzi stromami vidím cestičku. Preskúmame ju,“ navrhol Joshua a vykročil vpred. Ostatní ho nasledovali. „Wááu, tento les je naozaj hustý a obrovský. Kto vie čo tu žije“ strachoval sa Jeffrey. Chodníček, po ktorom kráčali začal byť čoraz tenší a náročnejší. Museli byť opatrný, aby sa nepošmykli a nepadli do priekopy. Sotva to dohovoril a Jeffrey našľapol na kameň, ktorý bol hladký ako namydlená vaňa. Zošmykol sa a padol do doliny. „Auuuu!“ vykríkol. „Óch. Si v poriadku?“ kričala Kayla.  „Počkaj, idem hneď za tebou a vytiahnem ťa“ volal Joshua. Zliezol dole a vytiahol zraneného Jeffreyho na chodník. Bol trošku doudieraný a nohu mal zlomenú. „Kayla, musíme sa rozdeliť. Ja budem Jeffreyho podopierať a pôjdeme do prístavu, aby sme stihli loď a ty skús nájsť pomoc,“ navrhol.  Kayla neváhala a rozbehla sa ďalej po cestičke hustým lesom hľadať pomoc. Bežala a bežala. „Kam sa tak ponáhľaš?“ ozval sa mohutný hlas. „Čože? Kto to povedal?“ vypytuje sa vystrašená Kayla. „Ja!“ ozval sa hlas znova. A v tráve sedel slimák, ktorý sa na Kaylu usmieval. „Ty naozaj hovoríš?“ pýtala sa. Chvíľu nechápala, ale potom mu vyrozprávala čo sa stalo jej kamarátovi. Hovoriaci slimák jej poradil, že v lese žije krásna víla, ktorá jej bude vedieť pomôcť. Ukázal jej cestu, Kayla sa poďakovala a bežala ďalej. Bežala a bežala. V lese na pníku sedelo krásne dievča. „Hm, musí to byť tá víla, o ktorej hovoril ten hovoriaci slimák,“ pomyslela si. „Ahoj víla“ prihovorila sa Kayla, ktorá jej vyrozprávala celý príbeh. Víla jej prezradila legendu o strome, ktorý rastie uprostred tmavého lesa. Z tohto stromu vyteká živica, ktorá lieči. Ale pozor. Každý koho táto živica vylieči, musí prijať jej kliatbu. Kayla neváhala, vypýtala si cestu a vydala sa hľadať strom s liečivou živicou. Bežala hustým lesom a bežala. Dorazila až k jazeru, v ktorom rástol uprostred obrovský strom. „To musí byť on“ pomyslela si. Skočila do vody a doplávala k stromu. Vybrala malú nádobku a v štrbine stromu si nabrala živicu. Vrhla sa do vody a plávala späť. Avšak už nemala silu vrátiť sa na breh a začala sa topiť. Ako sa topila, spomenula si, že má liečivú živicu. Otvorila nádobku a rýchlo sa napila. Klesala na dno jazera a odrazu sa pod vodou dokázala nadýchnuť. Za ušami jej totiž vyrástli žiabre, pomocou ktorých mohla dýchať. „To je úžasné!“ tešila sa, a po dne jazera  kráčala až na breh. To bolo to prekliatie liečivej živice. Už navždy jej zostanú žiabre pomocou ktorých, môže dýchať pod vodu.

Kayla bežala späť za zraneným Jeffreym, ktorého niesol Joshua. Ten už bol celkom vyčerpaný a ledva chodil. Kayla podala nádobu s liečivou živicou Jeffreymu.  Bez zbytočných otázok sa napil. Jeho noha sa v niekoľkých sekundách zahojila a jeho telo nabila energia. Vyskočil na nohy a začal bežať rýchlosťou geparda. „Wau, Kayla! Čo si mi to dala napiť? Mám super schopnosť. Môžem bežať rýchlo ako gepard!“ tešil sa Jeffrey a pobehoval hore-dole. Na zemi zostal vyčerpaný Joshua: „prosím Kayla, daj sa aj mne napiť toho zázraku“. „Ale vieš, že musíš prijať kliatbu tejto živice?“ vysvetľuje Kayla, ktorá mu ukázala jej žiabre a Jeffreyho schopnosť geparda. On však neváhal a napil sa. S ľahkosťou sa postavil na nohy a vyletel do výšky asi troch metrov. Na chrbte mu narástli biele krídla ako orol. „Úžasné Kayla! Môžem lietať“ nadšene hulákal. „A teraz poďme späť na loď. Pôjdeme domov a všetkým ukážeme naše skvelé schopnosti,“ hovorí Kayla.

Bežali tým istým chodníčkom späť k lodi. Ale tu ich zastavil hovoriaci vlk. „Počkajte prosím. Nechoďte na loď. Videl som vaše schopnosti. Prosím, pomôžte nám. Nebezpeční piráti pustošia náš ostrov, pretože chcú zoťať strom s liečivou živicou. Prosím, pomôžte nám ich zastaviť,“ naliehal.

Joshua, Jeffrey a Kayla sa na seba pozreli a pohľadom sa pochopili. Záhadná loď, na ktorej sem priplávali práve odplávala z prístavu, ale trojica nových hrdinov zostala na ostrove odhodlaná pomôcť zahnať zlých pirátov.

Strach a zodpovednosť nás niekedy brzdia v rozhodnutiach, ktoré sa na prvý pohľad zdajú iné a nebezpečné. To je určite rozumné. Ale občas, je fajn popustiť uzdu zodpovednosti a nechať sa vtiahnuť do nepoznaného. Pokúsme sa nechať fantázií otvorené dvere k dobrodružstvu.

Kayla, Joshua  a Jeffrey sú spolužiaci zo základnej školy.  Spoločne navštevujú rovnakú triedu a stali sa skvelými priateľmi. Radi objavujú nové miesta a vyhľadávajú dobrodružné zážitky. Pre letné prázdniny si vymysleli výlet do najväčšieho múzea lodí. Prišiel čas vysvedčení a koniec školského roka. Začali sa prázdniny a trojica sa stretla na vlakovej stanici. Pripravili si vopred zakúpené cestovné lístky, nahodili batožinu a naskákali do dlhého vlaku. Mal až 15 vagónov. „Tento výlet bude úžasný,“ tešila sa Kayla. „Ó, áno, múzeum lodí skrýva krásne exponáty a plno prekvapení, „ doplnil Joshua.  „Cesta bude trvať 3 hodiny a 35 minút, takže máme kopec času na zábavu,“  skonštatoval Jeffrey.

Po trojhodinovej jazde vlakom dorazili do zvoleného cieľa. Prestúpili na autobus a po pár minútach boli v múzeu starých lodí. Obdivovali krásy a majestátnosť obrovských morských korábov. Od najstarších parníkov až po drevené pirátske lode. „Pozrite! Tam je asi tá najväčšia pirátska loď, akú som kedy videla,“ nadšene kričí Kayla. „Dokonca môžeme vstúpiť aj na palubu,“ doplnil Jeffrey. Prechádzali kajuty, tajné miestnosti, palubu či vyhliadkovú vežu. Prehliadka končila v kapitánskej kajute. Joshua sa zadíval na stenu, na ktorej bola namaľovaná prastará mapa. Díval sa a žmúril očami. Všimol si v stene malú štrbinku, za ktorou niečo bolo. So zatajeným dychom zaťukal na stenu . Ozýval sa dutý zvuk. Strčil prst do štrbinky a odlomil jednu dosku steny. „Och, Joshua  čo si to urobil!“ vykríkol Jeffrey.  „Počkať, čo je to?“ pýta sa Kayla. Joshua vytiahol malý kožený zväzok, otvoril ho a na zem vypadli 4 lístky. Zdvihol ich zo zeme a čítal: “Lodný lístok číslo 16116 v kajute prvej triedy. Dátum odchodu ..čože to je zajtra?!“ čudoval sa. „Ako je možné, že si našiel také staré lístky s dátumom odchodu zajtra?“ pýta sa Kayla. „To netuším, ale rozhodne by sme sa mali ísť pozrieť do prístavu“ zhodnotil Joshua. „No mne sa to nezdá!“ dodal Jeffrey. Na druhý deň však zvedavosť zvíťazila a všetci sa zhodli, že sa pôjdu do prístavu pozrieť. A naozaj. V prístave kotvila stará parná loď. Tu túúút! Loď vydala posledné varovanie pred plavbou. „Poďte, bude to zábava,“ volal Joshua. Ale ostatní sa báli, neboli nadšení ako on. Napokon ich dravosť po dobrodružstve prinútila naskákať na palubu. Starší pán s dlhou bradou v námorníckej uniforme si vyžiadal lístky. Podali mu ich a loď vyplávala.

V kajute pri svetle sviečky hrali karty. Von sa stmievalo a loď zaplavila tma. Všetci sa uložili do postele na spánok. Ale všetkých trápila jedna otázka: „Kam táto loď pláva?“

S východom slnka vstala ako prvá Kayla. Vyliezla von na palubu. Rozhliadla sa okolo a videla hustú hmlu, v ktorej nebolo nič vidieť len počuť šum oceánu. Postupne vyliezli na palubu Joshua s Jeffreym.  V hmle začala vytŕčať pevnina. „Pozrite! Vidím tam prístav. To je naša cieľová stanica,“ tešil sa Joshua. Loď zastavila a párne komíny stíchli. Posádka vysunula mostík a pasažieri vystúpili.

„Fajn, a čo teraz?“ pýta sa Kayla. „Poďte za mnou, tu medzi stromami vidím cestičku. Preskúmame ju,“ navrhol Joshua a vykročil vpred. Ostatní ho nasledovali. „Wááu, tento les je naozaj hustý a obrovský. Kto vie čo tu žije“ strachoval sa Jeffrey. Chodníček, po ktorom kráčali začal byť čoraz tenší a náročnejší. Museli byť opatrný, aby sa nepošmykli a nepadli do priekopy. Sotva to dohovoril a Jeffrey našľapol na kameň, ktorý bol hladký ako namydlená vaňa. Zošmykol sa a padol do doliny. „Auuuu!“ vykríkol. „Óch. Si v poriadku?“ kričala Kayla.  „Počkaj, idem hneď za tebou a vytiahnem ťa“ volal Joshua. Zliezol dole a vytiahol zraneného Jeffreyho na chodník. Bol trošku doudieraný a nohu mal zlomenú. „Kayla, musíme sa rozdeliť. Ja budem Jeffreyho podopierať a pôjdeme do prístavu, aby sme stihli loď a ty skús nájsť pomoc,“ navrhol.  Kayla neváhala a rozbehla sa ďalej po cestičke hustým lesom hľadať pomoc. Bežala a bežala. „Kam sa tak ponáhľaš?“ ozval sa mohutný hlas. „Čože? Kto to povedal?“ vypytuje sa vystrašená Kayla. „Ja!“ ozval sa hlas znova. A v tráve sedel slimák, ktorý sa na Kaylu usmieval. „Ty naozaj hovoríš?“ pýtala sa. Chvíľu nechápala, ale potom mu vyrozprávala čo sa stalo jej kamarátovi. Hovoriaci slimák jej poradil, že v lese žije krásna víla, ktorá jej bude vedieť pomôcť. Ukázal jej cestu, Kayla sa poďakovala a bežala ďalej. Bežala a bežala. V lese na pníku sedelo krásne dievča. „Hm, musí to byť tá víla, o ktorej hovoril ten hovoriaci slimák,“ pomyslela si. „Ahoj víla“ prihovorila sa Kayla, ktorá jej vyrozprávala celý príbeh. Víla jej prezradila legendu o strome, ktorý rastie uprostred tmavého lesa. Z tohto stromu vyteká živica, ktorá lieči. Ale pozor. Každý koho táto živica vylieči, musí prijať jej kliatbu. Kayla neváhala, vypýtala si cestu a vydala sa hľadať strom s liečivou živicou. Bežala hustým lesom a bežala. Dorazila až k jazeru, v ktorom rástol uprostred obrovský strom. „To musí byť on“ pomyslela si. Skočila do vody a doplávala k stromu. Vybrala malú nádobku a v štrbine stromu si nabrala živicu. Vrhla sa do vody a plávala späť. Avšak už nemala silu vrátiť sa na breh a začala sa topiť. Ako sa topila, spomenula si, že má liečivú živicu. Otvorila nádobku a rýchlo sa napila. Klesala na dno jazera a odrazu sa pod vodou dokázala nadýchnuť. Za ušami jej totiž vyrástli žiabre, pomocou ktorých mohla dýchať. „To je úžasné!“ tešila sa, a po dne jazera  kráčala až na breh. To bolo to prekliatie liečivej živice. Už navždy jej zostanú žiabre pomocou ktorých, môže dýchať pod vodu.

Kayla bežala späť za zraneným Jeffreym, ktorého niesol Joshua. Ten už bol celkom vyčerpaný a ledva chodil. Kayla podala nádobu s liečivou živicou Jeffreymu.  Bez zbytočných otázok sa napil. Jeho noha sa v niekoľkých sekundách zahojila a jeho telo nabila energia. Vyskočil na nohy a začal bežať rýchlosťou geparda. „Wau, Kayla! Čo si mi to dala napiť? Mám super schopnosť. Môžem bežať rýchlo ako gepard!“ tešil sa Jeffrey a pobehoval hore-dole. Na zemi zostal vyčerpaný Joshua: „prosím Kayla, daj sa aj mne napiť toho zázraku“. „Ale vieš, že musíš prijať kliatbu tejto živice?“ vysvetľuje Kayla, ktorá mu ukázala jej žiabre a Jeffreyho schopnosť geparda. On však neváhal a napil sa. S ľahkosťou sa postavil na nohy a vyletel do výšky asi troch metrov. Na chrbte mu narástli biele krídla ako orol. „Úžasné Kayla! Môžem lietať“ nadšene hulákal. „A teraz poďme späť na loď. Pôjdeme domov a všetkým ukážeme naše skvelé schopnosti,“ hovorí Kayla.

Bežali tým istým chodníčkom späť k lodi. Ale tu ich zastavil hovoriaci vlk. „Počkajte prosím. Nechoďte na loď. Videl som vaše schopnosti. Prosím, pomôžte nám. Nebezpeční piráti pustošia náš ostrov, pretože chcú zoťať strom s liečivou živicou. Prosím, pomôžte nám ich zastaviť,“ naliehal.

Joshua, Jeffrey a Kayla sa na seba pozreli a pohľadom sa pochopili. Záhadná loď, na ktorej sem priplávali práve odplávala z prístavu, ale trojica nových hrdinov zostala na ostrove odhodlaná pomôcť zahnať zlých pirátov.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Tajomstvo kameňa

Tajomstvo kameňa

Tajomstvo kameňa

Jedna legenda rozpráva príbeh o pradávnom tajomstve, ktoré je ukryté v kameni z vesmíru. Malý Wiliam nájdete tento kameň počas výletu v škôlke, a ani len netuší, aké dobrodružstvo s ním zažije.

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 5.8.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 1 190 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Tajomstvo kameňa.

Jedna veľmi stará, prastará legenda opisuje kameň, ktorý prišiel z nebies, pristal na Zemi a ukryl v sebe veľmi vzácne tajomstvo. Vraj ten, kto nájde tento kameň, zmocní sa malého tajomstva s veľkým príbehom.

Malý William žil so svojím otcom v malej dedinke pod úpätím hôr. Krásna príroda sa stala Williamovou najväčšou záľubou. Obzvlášť sa vyžíval v zbieraní podivných kameňov, ktoré si nosieval domov a ukladal ich na svoju poličku umiestnenú nad posteľou. Musela byť silná a riadne pripevnená, pretože William tam odkladal svoje najvýznamnejšie kúsky. A že ich nebolo málo. Každé ráno, so svojím otcom Hunterom, chodieval do hory na prechádzku. Otec zaúčal malého Williama do čara geológie. Ukazoval mu, ako hľadať tie najvzácnejšie kamene. On ho pozorne počúval, a keď otec dorozprával, dychtivo sa vypytoval na ďalšie detaily.

Škôlka, ktorú William navštevoval, často usporadúvala výlety do prírody. Deti sa tam vybláznili a spoznávali okolitú krajinu. William na potulkách rád rozprával svoje príbehy o hľadaní vzácnych kameňov svojim priateľom. Všetci ho vždy nadšene počúvali, a aj oni si želali nájsť svoj vzácny kameň. Keď sa skupinka zo škôlky vracala späť, William zaostával. Uprene pozeral na strom, neobyčajne obrastený machom. Pamätal si, čo ho otec naučil, ako a kde hľadať vzácne kamene. Vytiahol svoju cestovnú lopatku a vyhĺbil malú jamku pod machom, ktorý rástol na severnej časti stromu. Ako tak kopal, po jednom z mnohých úderov sa ozval škripotavý zvuk. Celý vzrušený rukami prehrabával zem. Po chvíli vytiahol po lakeť zablatenú ruku a v nej zvieral neobyčajný kameň. Hravo sa zmestil do jeho dlane. Bol to síce malý kameň, ale na svoju veľkosť bol príliš ťažký. Williama to veľmi zaujalo. Strčil ho do svojej kapsy a utekal za ostatnými. V Škôlke radostne poskakoval a čakal na svojho otca,  kedy ho vyzdvihne, aby s ním doma mohol podrobne preštudovať svoj nový objav.

Neobyčajný kameň zaujal aj otca. „Synu, myslím, že tento kameň nie je z našej planéty. Ešte nikdy som nič také nevidel“. William sa veľmi potešil vzácnemu nálezu. Vzal kameň do svojej izby a uložil ho na poličkou nad posteľou. Pred spaním, ako tak ležal v posteli, vzal neobyčajný kameň do dlaní a chvíľu si ho prezeral. Potom sa šepky opýtal „Odkiaľ, že si? Čím si zvláštny? Si iný ako ostatné kamene?“. A hneď ako vyslovil 3 otázky idúce po sebe, kameň sa rozžiaril zelenou farbou a v sekunde ho vtiahol do svojho vnútra.

William sa razom ocitol vo víre zeleného svetla, ktorý ho unášal do svojho vnútra. Po chvíli sa ocitol v hustom zelenom poraste, kde sa kĺzal na liste gigantickej paprade. Preletel cez pohyblivý piesok a letel cez husté kríky, za ktorými pristál v obrovskom hniezde. „Au! Kde som sa to ocitol?“ Doudieraný William sa pomaličky dvíhal na nohy.  Postavil sa a s otvorenými ústami pozeral na obrovské stromy. „Waw, to som naozaj vo vnútri kameňa? Veď bol taký malý a tu je všetko také obrovské“ šomral si. Za svojím chrbtom začul slabučké zapraskanie. Vystrašený sa otočil a zbadal vajíčko asi 3-krát väčšie ako on. Na vajíčku začala praskať škrupina a z jeho vnútra začal vykukovať akýsi divný tvor. „Bác!“ odleteli všetky kusy škrupinky a z vajíčka vyskočil malý Tyrannosaurus rex. „Fíha“ zhíkol prekvapený William. „ROAÁÁÁÁR“ ozval sa mohutný, a tak silný rev, že si William zapchával uši. „Čože? To si predsa nemohol zrevať tak hlasno ty!“ skonštatoval. „ROAÁÁÁÁR“ ozvalo sa opäť, tento-krát aj s obrovským dupotom až sa zem otriasala. William sa otočil a za sebou zbadal Tyrannosaurusa rexa vysokého ako strom, ktorý sa rútil rovno k nemu. Nečudo, veď stál priamo v jeho hniezde. Vzal nohy na plecia a utekal hustým porastom zarastenej divočiny. Vystrašený dobehol až  na otvorenú lúku. Zakopol o korene stromu a spravil dva kotrmelce. Ležiac omráčene na chrbte opatrne otvoril oči a skoro omdlel od strachu. Gigantická noha Diplodocusa smerovala priamo naňho. Rýchlo sa pretočil niekoľko-krát na ľavý bok, postavil sa a utekal. Noha Diplodocusa by ho rozpučila ako fazuľový struk. Utekal cez lúku, čo mu nohy stačili. Jeho bežiacu postavu zatienil rýchly tmavý tieň. Plachtiaci Pterodaktyl nad jeho hlavou ho svižným pohybom zdrapol do obrovských pazúrov. William kričal, bránil sa, ale veľká lietajúca potvora ho niesla niekoľko metrov nad zemou do svojho hniezda v úpätí skaly.  Položila ho uprostred medzi svoje ostatné trofeje a opäť odletela hľadať potravu. William podišiel k okraju hniezda a nazrel cez jeho okraj. Páni, to bola výška. Až sa mu hlava zamotala. Hneď sa posunul tri kroky vzad a posadil sa. „Ako odtiaľto utečiem? Je to hrozne vysoko. Pterodaktyl ma tu určite zožerie“ bedákal.  V tom sa do hniezda spustilo lano z vedľajšej skaly. William sa opatrne postavil a podišiel k visiacemu lanu. Pozrel sa hore, ale kvôli ostrému slnku nič nevidel.  „Je tam niekto?“ opýtal sa. „Poď, rýchlo, šplhaj hore“ ozval sa hlas. Samozrejme, William neváhal, začal sa šplhať, ale veľmi mu to nešlo. „Rýchlo, šplhaj, Pterodaktyl sa už vracia“ vykríkol hlas na druhej strane lana. Skúsil z posledných síl šplhať rýchlejšie ešte raz, a len tak tak to stihol pred návratom Pterodaktyla. Na druhej strane lana mu pomocnú ruku podal chlapec v šatách z listov a s čelenkou z hadej kože na hlave. Na chrbte mal púzdro, z ktorého trčal ostrý roh z Triceratopsa. Zrejme to bol jeho meč. „Kto si? A vlastne ďakujem“ vyfúkol zničený William. „Ja som Zachary. Kto si a ako si sa sem dostal?“ opýtal sa. „Ja som William. Ani sám neviem, ako som sa sem dostal. Našiel som neobyčajný kameň, ktorého som sa opýtal tri otázky a vzápätí sa kameň rozžiaril a vtiahol ma dnu. Kde to vlastne som?“ … „Ahá, jasné. Ty si musel nájsť náš vesmírny kameň, ktorý dopadol na Zem a získal si tak spolu s ním vzácne tajomstvo. Si vo svete dávneho života, ktorý žil na tvojej planéte pred 66 miliónmi rokov. Ak chceš, ukážem ti cestu z kameňa von“ hovoril Zachary. William súhlasil, a tak sa vybrali na dlhú cestu. Zachary ho viedol majestátnou divočinou. Ostrým rohom z Triceratopsa sekal hustý porast. „A čo je to za tajomstvo, ktoré ukradol vesmírny kameň?“ vyzvedal William. „Heh“ pousmial sa Zachary. „No predsa tento svet!“

Došli až k útesu predeľujúceho dva brehy. Na jednom stáli oni a na tom druhom žiarila na zeleno malá jaskyňa. „Vidíš, tam je tvoja brána a tvoja cesta domov. Chytíme sa liany a preskočíme na druhú stranu“ vysvetlil Zachary. A sotva dohovoril, schytil lianu do jednej ruky, do druhej Williama a vrhol sa do hlbokej rokliny. „Juchúúú“ kričal nadšený Zachary. „Ááááááá“ jačal vystrašený William. Ale podarilo sa. Boli na druhej strane.

„William, skoč do tej zelenej žiary. Ona ťa prevedie zeleným vírom domov“ hlasno zvolal Zachary. „A čo ty? Ty nejdeš?“ opýtal sa William. „Nie, ja nie. Toto je môj domov, som súčasťou tohto nekončiaceho sa tajomstva“ odvetil Zachary.

Rozlúčili sa a vydali sa každý svojou stranou. Zachary schmatol lianu a vrátil sa, William sa vrhol do zelenej žiary. Po niekoľkých sekundách divokého letu bol späť vo svojej posteli. „Wau! To bolo neskutočné dobrodružstvo!“ Tento kameň si musím starostlivo schovať. Je to tajomstvo všetkých tajomstiev!“

Vzal kovovú krabičku, vysypal z nej všetky svoje kamene a vložil tam tento jeden neobyčajný kameň. Jeho tajomstvo bude od dnes bezpečne ochraňovať. Stal sa jeho strážcom.

Jedna veľmi stará, prastará legenda opisuje kameň, ktorý prišiel z nebies, pristal na Zemi a ukryl v sebe veľmi vzácne tajomstvo. Vraj ten, kto nájde tento kameň, zmocní sa malého tajomstva s veľkým príbehom.

Malý William žil so svojím otcom v malej dedinke pod úpätím hôr. Krásna príroda sa stala Williamovou najväčšou záľubou. Obzvlášť sa vyžíval v zbieraní podivných kameňov, ktoré si nosieval domov a ukladal ich na svoju poličku umiestnenú nad posteľou. Musela byť silná a riadne pripevnená, pretože William tam odkladal svoje najvýznamnejšie kúsky. A že ich nebolo málo. Každé ráno, so svojím otcom Hunterom, chodieval do hory na prechádzku. Otec zaúčal malého Williama do čara geológie. Ukazoval mu, ako hľadať tie najvzácnejšie kamene. On ho pozorne počúval, a keď otec dorozprával, dychtivo sa vypytoval na ďalšie detaily.

Škôlka, ktorú William navštevoval, často usporadúvala výlety do prírody. Deti sa tam vybláznili a spoznávali okolitú krajinu. William na potulkách rád rozprával svoje príbehy o hľadaní vzácnych kameňov svojim priateľom. Všetci ho vždy nadšene počúvali, a aj oni si želali nájsť svoj vzácny kameň. Keď sa skupinka zo škôlky vracala späť, William zaostával. Uprene pozeral na strom, neobyčajne obrastený machom. Pamätal si, čo ho otec naučil, ako a kde hľadať vzácne kamene. Vytiahol svoju cestovnú lopatku a vyhĺbil malú jamku pod machom, ktorý rástol na severnej časti stromu. Ako tak kopal, po jednom z mnohých úderov sa ozval škripotavý zvuk. Celý vzrušený rukami prehrabával zem. Po chvíli vytiahol po lakeť zablatenú ruku a v nej zvieral neobyčajný kameň. Hravo sa zmestil do jeho dlane. Bol to síce malý kameň, ale na svoju veľkosť bol príliš ťažký. Williama to veľmi zaujalo. Strčil ho do svojej kapsy a utekal za ostatnými. V Škôlke radostne poskakoval a čakal na svojho otca,  kedy ho vyzdvihne, aby s ním doma mohol podrobne preštudovať svoj nový objav.

Neobyčajný kameň zaujal aj otca. „Synu, myslím, že tento kameň nie je z našej planéty. Ešte nikdy som nič také nevidel“. William sa veľmi potešil vzácnemu nálezu. Vzal kameň do svojej izby a uložil ho na poličkou nad posteľou. Pred spaním, ako tak ležal v posteli, vzal neobyčajný kameň do dlaní a chvíľu si ho prezeral. Potom sa šepky opýtal „Odkiaľ, že si? Čím si zvláštny? Si iný ako ostatné kamene?“. A hneď ako vyslovil 3 otázky idúce po sebe, kameň sa rozžiaril zelenou farbou a v sekunde ho vtiahol do svojho vnútra.

William sa razom ocitol vo víre zeleného svetla, ktorý ho unášal do svojho vnútra. Po chvíli sa ocitol v hustom zelenom poraste, kde sa kĺzal na liste gigantickej paprade. Preletel cez pohyblivý piesok a letel cez husté kríky, za ktorými pristál v obrovskom hniezde. „Au! Kde som sa to ocitol?“ Doudieraný William sa pomaličky dvíhal na nohy.  Postavil sa a s otvorenými ústami pozeral na obrovské stromy. „Waw, to som naozaj vo vnútri kameňa? Veď bol taký malý a tu je všetko také obrovské“ šomral si. Za svojím chrbtom začul slabučké zapraskanie. Vystrašený sa otočil a zbadal vajíčko asi 3-krát väčšie ako on. Na vajíčku začala praskať škrupina a z jeho vnútra začal vykukovať akýsi divný tvor. „Bác!“ odleteli všetky kusy škrupinky a z vajíčka vyskočil malý Tyrannosaurus rex. „Fíha“ zhíkol prekvapený William. „ROAÁÁÁÁR“ ozval sa mohutný, a tak silný rev, že si William zapchával uši. „Čože? To si predsa nemohol zrevať tak hlasno ty!“ skonštatoval. „ROAÁÁÁÁR“ ozvalo sa opäť, tento-krát aj s obrovským dupotom až sa zem otriasala. William sa otočil a za sebou zbadal Tyrannosaurusa rexa vysokého ako strom, ktorý sa rútil rovno k nemu. Nečudo, veď stál priamo v jeho hniezde. Vzal nohy na plecia a utekal hustým porastom zarastenej divočiny. Vystrašený dobehol až  na otvorenú lúku. Zakopol o korene stromu a spravil dva kotrmelce. Ležiac omráčene na chrbte opatrne otvoril oči a skoro omdlel od strachu. Gigantická noha Diplodocusa smerovala priamo naňho. Rýchlo sa pretočil niekoľko-krát na ľavý bok, postavil sa a utekal. Noha Diplodocusa by ho rozpučila ako fazuľový struk. Utekal cez lúku, čo mu nohy stačili. Jeho bežiacu postavu zatienil rýchly tmavý tieň. Plachtiaci Pterodaktyl nad jeho hlavou ho svižným pohybom zdrapol do obrovských pazúrov. William kričal, bránil sa, ale veľká lietajúca potvora ho niesla niekoľko metrov nad zemou do svojho hniezda v úpätí skaly.  Položila ho uprostred medzi svoje ostatné trofeje a opäť odletela hľadať potravu. William podišiel k okraju hniezda a nazrel cez jeho okraj. Páni, to bola výška. Až sa mu hlava zamotala. Hneď sa posunul tri kroky vzad a posadil sa. „Ako odtiaľto utečiem? Je to hrozne vysoko. Pterodaktyl ma tu určite zožerie“ bedákal.  V tom sa do hniezda spustilo lano z vedľajšej skaly. William sa opatrne postavil a podišiel k visiacemu lanu. Pozrel sa hore, ale kvôli ostrému slnku nič nevidel.  „Je tam niekto?“ opýtal sa. „Poď, rýchlo, šplhaj hore“ ozval sa hlas. Samozrejme, William neváhal, začal sa šplhať, ale veľmi mu to nešlo. „Rýchlo, šplhaj, Pterodaktyl sa už vracia“ vykríkol hlas na druhej strane lana. Skúsil z posledných síl šplhať rýchlejšie ešte raz, a len tak tak to stihol pred návratom Pterodaktyla. Na druhej strane lana mu pomocnú ruku podal chlapec v šatách z listov a s čelenkou z hadej kože na hlave. Na chrbte mal púzdro, z ktorého trčal ostrý roh z Triceratopsa. Zrejme to bol jeho meč. „Kto si? A vlastne ďakujem“ vyfúkol zničený William. „Ja som Zachary. Kto si a ako si sa sem dostal?“ opýtal sa. „Ja som William. Ani sám neviem, ako som sa sem dostal. Našiel som neobyčajný kameň, ktorého som sa opýtal tri otázky a vzápätí sa kameň rozžiaril a vtiahol ma dnu. Kde to vlastne som?“ … „Ahá, jasné. Ty si musel nájsť náš vesmírny kameň, ktorý dopadol na Zem a získal si tak spolu s ním vzácne tajomstvo. Si vo svete dávneho života, ktorý žil na tvojej planéte pred 66 miliónmi rokov. Ak chceš, ukážem ti cestu z kameňa von“ hovoril Zachary. William súhlasil, a tak sa vybrali na dlhú cestu. Zachary ho viedol majestátnou divočinou. Ostrým rohom z Triceratopsa sekal hustý porast. „A čo je to za tajomstvo, ktoré ukradol vesmírny kameň?“ vyzvedal William. „Heh“ pousmial sa Zachary. „No predsa tento svet!“

Došli až k útesu predeľujúceho dva brehy. Na jednom stáli oni a na tom druhom žiarila na zeleno malá jaskyňa. „Vidíš, tam je tvoja brána a tvoja cesta domov. Chytíme sa liany a preskočíme na druhú stranu“ vysvetlil Zachary. A sotva dohovoril, schytil lianu do jednej ruky, do druhej Williama a vrhol sa do hlbokej rokliny. „Juchúúú“ kričal nadšený Zachary. „Ááááááá“ jačal vystrašený William. Ale podarilo sa. Boli na druhej strane.

„William, skoč do tej zelenej žiary. Ona ťa prevedie zeleným vírom domov“ hlasno zvolal Zachary. „A čo ty? Ty nejdeš?“ opýtal sa William. „Nie, ja nie. Toto je môj domov, som súčasťou tohto nekončiaceho sa tajomstva“ odvetil Zachary.

Rozlúčili sa a vydali sa každý svojou stranou. Zachary schmatol lianu a vrátil sa, William sa vrhol do zelenej žiary. Po niekoľkých sekundách divokého letu bol späť vo svojej posteli. „Wau! To bolo neskutočné dobrodružstvo!“ Tento kameň si musím starostlivo schovať. Je to tajomstvo všetkých tajomstiev!“

Vzal kovovú krabičku, vysypal z nej všetky svoje kamene a vložil tam tento jeden neobyčajný kameň. Jeho tajomstvo bude od dnes bezpečne ochraňovať. Stal sa jeho strážcom.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Príbeh Makokou.

Príbeh Makokou.

Príbeh Makokou.

Partička exotických zvierat si užíva radostné hry v nádhernej divočine, až do dňa, keď pytliaci navštívia ich prériu a rozhodnú sa uniesť ich kamaráta nosorožca Rina. Podarí sa jeho kamarátom Rina zachrániť?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 24.7.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 914 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Legenda o troch jazdcoch

Africká divočina Makokou je oáza života tunajších zvierat. Pestrá a zarastená džungľa v rovinatých prériách ponúka skutočné dobrodružstvo.

Výkriky divokých zvierat tunajšej džungle sa striedajú so spevom exotických vtákov. Pod vysokým stromom neďaleko strmého vodopádu sa zabávala malá partička, ktorá je tak trochu nevšedná. Zebra Matilda, ktorá je ako jediná zebra bez čiar, je celá biela. Nečudo, že ju stádo vždy zabudne. Tiger Conor  s ostrými zubami, ale s nezvyčajným jedálničkom. Zatiaľ čo všetci z jeho druhu sa živia lovom a mäsom, on uprednostňuje na jedálnom lístku skôr lesné plody či zelenú vegetáciu. Krokodíl Kroko, ktorý nevidí na jedno oko a žirafa Daisy. A ako posledný člen partie je nosorožec Rino. Je azda jeden z posledných žijúcich nosorožcov. Má obrovský a špicatý roh, ktorý pôsobí hrozivo. V Africkej divočine to, ale nie je jednoduché.  Zvieratá sa musia každý deň starať o svoju potravu a musia byť obozretné pred hladnými predátormi.

Veselá partička si aj napriek tomu nájde vždy čas na veselé hry. Ale ich najväčším strachom sú pytliaci. Neľútostne strieľajú zvieratá pre ich kožu, kly či rohy, ktoré potom speňažia.

Smiech a zábavu aj tento deň prerušil veľký, hlučný jeep, ktorý sa vyrútil spoza suchej skaly. Ozývali sa výstrely do vzduchu. Všetky zvieratá sa rozutekali do rôznych strán. Jeep so štyrmi pytliakmi na palube si to namieril rovno po stopách nosorožca Rina. Chudák nevládal utekať pred jeepom, ktorý ho doháňal. Zaznel len tichý výstrel a červená šípka sa zapichla do jeho zadku. „Roááár!“ mocne zreval nosorožec Rino. A po niekoľkých sekundách sa zvalil na zem s hlasným chrápaním. Bola to uspávacia šípka. Pytliaci si obzreli jeho majestátny roh. Poobzerali sa vôkol seba, či ich niekto nesleduje. Štyria zdatní pytliaci naložili nosorožca na korbu auta. Kolesá zahrabali v piesočnatom povrchu a auto bolo razom preč. Zebra Matilda, tiger Conor, žirafa Daisy a krokodíl Kroko vyšli zo svojej skrýše v útrobách vodopádu, kde chudák Rino nestihol dobehnúť. “Ó, môj bože! Čo budeme robiť?“ spanikárila žirafa Daisy. „Čo sa stalo? Nevidel som to všetko na jedno oko“ čuduje sa krokodíl Kroko. „Uniesli Rina!“ vykríkla Matilda. Tiger Conor pristúpil k stope od jeepu a zavetril jeho pach: „vystopujeme ho, nájdeme ho, a zachránime ho“ prehovoril hrubým hlasom. „No jasné, tiger vegetarián nás všetkých zachráni“ rypla si zebra Matilda. Conor ignoroval vtipnú poznámku a pustil sa po stope. Ostatní sa za ním rozbehli a nasledovali ho. Ako tak kráčali, dohadovali sa na tom, aký plán vymyslia, aby zachránili Rina. „Mám to. Ja si ľahnem na cestu, a keď pôjde jeep budem hrať mŕtveho. Pytliaci ma budú chcieť odtiahnuť z cesty a vtedy vyskočí Conor a vycerí svoje vegetariánske zuby. Potom žirafa Daisy strčí svoj dlhý krk do jeepu, pošepká Rinovi náš plán a rozviaže mu nohy, ten sa rozbehne a prevráti auto hore nohami, ujdeme, pôjdeme späť do svojej prérií a budeme žiť ako predtým“ vysvetlil krokodíl Kroko svojim tenkým a vtipným hlasom jeho plán. Nikto nebol z jeho plánu nadšený, ale keďže nemali lepší plán, skúsili to. Tiger Conor vystopoval Jeep. Obišli prériu skratkou a čakali ho na ceste, po ktorej smeroval. Kroko si ľahol na stred cesty. Jeep sa blížil. „Cssss! Zapišťali brzdy auta na ceste, ktoré zastavilo tesne pred krokodílom. Pytliaci sa pousmiali, vytiahli dlhé brokovnice a vybehli von. „Aha, aká trofej rovno do náručia“ tešili sa. Chytili krokodíla, zviazali mu všetky nohy a hodili ho do auta k Rinovi. Motor jeepu zareval a auto bolo preč. „Ááááá! Čo sa to stalo?“ panikárila žirafa Daisy. „Bol to príšerný plán! Teraz už majú aj krokodíla Kroka!“ narieka aj zebra Matilda. Ale tiger Conor nezúfal a pustil sa do stopovania jeepu. Matilda bola celá biela od strachu. Vlastne ona nemala čierne pásy, takže bola biela stále. Ako stopovali jeep, všimli si´, že zastavil. Rýchlo sa schovali za kaktus. Žirafe trčal dlhý krk ponad kaktus. „Pššt, pššt, skrč sa dole ty dlháňka“ šepkala zebra Matilda. Pytliaci vystúpili a vytiahli stany. Rozložili ich neďaleko svojho auta. Bol neskorý večer a tak sa uložili spať. Nosorožec Rino a krokodíl Kroko zostali zviazaní v aute. „To je naša šanca“ zavelil tiger Conor. Veľmi potichu sa plazili k jeepu. Mali šťastie, dvere zostali odomknuté. Conor a zebra Matilda odviazali krokodíla a nosorožca. Po tichu vyskočili po jednom z auta von. Conor sa rozhliadol, spočítal všetkých. Ale jeden mu chýbal.  Žirafa Daisy sa vytratila. „Kde sa stratila?“ čudoval sa Conor. „Pšt, pšt, tu som“ vystrčila dlhý krk spoza kaktusov. „Zbieram malé kaktusy, ktoré nastražím ako pascu pod kolesá jeepu, hehe“ uškŕňala sa Žirafa a roztrúsila malé kaktusy pod každé koleso. „No dobre, koniec srandy, ideme domov“ zavelil Conor. Všetci sa zdvihli a potichučky sa vybrali domov. V tom zebra Matilda zakopla o šnúrku stanu, v ktorom spali pytliaci. Stan sa na nich zvalil a všetci štyria sa prebudili. Schmatli brokovnice a vyskočili na rovné nohy. Pred nimi stala ako od strachu skamenená Matilda, ktorú osvietil mesačný svit. „Ááááá! Biely duch utekajme!“ Vystrašení pytliaci naskákali do jeepu a šľapli na plyn. „Bóóm Bóóm Bóóm Bóóm!“ všetky štyri pneumatiky praskli na nastražených kaktusoch pod kolesami. Daisy, Matilda, Kroko, Rino a Conor sa od smiechu váľali po zemi. Pytliaci sa preľakli ešte viac a rozbehli sa pešo do hustej tmy. Zabudli si vziať aj svoje pušky. Veselá partička sa v dobrej nálade vracala domov.

Kroko a Rino sa ostatným poďakovali za to, že ich nenechali v štichu a zachránili ich. Pytliaci by im určite ublížili.  „Nemáte začo, sme jedna svorka a musíme sa navzájom o seba starať“ dodal hrubým hlasom Tiger Conor.

Africká divočina Makokou je oáza života tunajších zvierat. Pestrá a zarastená džungľa v rovinatých prériách ponúka skutočné dobrodružstvo.

Výkriky divokých zvierat tunajšej džungle sa striedajú so spevom exotických vtákov. Pod vysokým stromom neďaleko strmého vodopádu sa zabávala malá partička, ktorá je tak trochu nevšedná. Zebra Matilda, ktorá je ako jediná zebra bez čiar, je celá biela. Nečudo, že ju stádo vždy zabudne. Tiger Conor  s ostrými zubami, ale s nezvyčajným jedálničkom. Zatiaľ čo všetci z jeho druhu sa živia lovom a mäsom, on uprednostňuje na jedálnom lístku skôr lesné plody či zelenú vegetáciu. Krokodíl Kroko, ktorý nevidí na jedno oko a žirafa Daisy, ktorá je bez hnedých škvŕn. A ako posledný člen partie je nosorožec Rino. Je azda jeden z posledných žijúcich nosorožcov. Má obrovský a špicatý roh, ktorý pôsobí hrozivo. V Africkej divočine to, ale nie je jednoduché.  Zvieratá sa musia každý deň starať o svoju potravu a musia byť obozretné pred hladnými predátormi.

Veselá partička si aj napriek tomu nájde vždy čas na veselé hry. Ale ich najväčším strachom sú pytliaci. Neľútostne strieľajú zvieratá pre ich kožu, kly či rohy, ktoré potom speňažia.

Smiech a zábavu aj tento deň prerušil veľký, hlučný jeep, ktorý sa vyrútil spoza suchej skaly. Ozývali sa výstrely do vzduchu. Všetky zvieratá sa rozutekali do rôznych strán. Jeep so štyrmi pytliakmi na palube si to namieril rovno po stopách nosorožca Rina. Chudák nevládal utekať pred jeepom, ktorý ho doháňal. Zaznel len tichý výstrel a červená šípka sa zapichla do jeho zadku. „Roááár!“ mocne zreval nosorožec Rino. A po niekoľkých sekundách sa zvalil na zem s hlasným chrápaním. Bola to uspávacia šípka. Pytliaci si obzreli jeho majestátny roh. Poobzerali sa vôkol seba, či ich niekto nesleduje. Štyria zdatní pytliaci naložili nosorožca na korbu auta. Kolesá zahrabali v piesočnatom povrchu a auto bolo razom preč. Zebra Matilda, tiger Conor, žirafa Daisy a krokodíl Kroko vyšli zo svojej skrýše v útrobách vodopádu, kde chudák Rino nestihol dobehnúť. “Ó, môj bože! Čo budeme robiť?“ spanikárila žirafa Daisy. „Čo sa stalo? Nevidel som to všetko na jedno oko“ čuduje sa krokodíl Kroko. „Uniesli Rina!“ vykríkla Matilda. Tiger Conor pristúpil k stope od jeepu a zavetril jeho pach: „vystopujeme ho, nájdeme ho, a zachránime ho“ prehovoril hrubým hlasom. „No jasné, tiger vegetarián nás všetkých zachráni“ rypla si zebra Matilda. Conor ignoroval vtipnú poznámku a pustil sa po stope. Ostatní sa za ním rozbehli a nasledovali ho. Ako tak kráčali, dohadovali sa na tom, aký plán vymyslia, aby zachránili Rina. „Mám to. Ja si ľahnem na cestu, a keď pôjde jeep budem hrať mŕtveho. Pytliaci ma budú chcieť odtiahnuť z cesty a vtedy vyskočí Conor a vycerí svoje vegetariánske zuby. Potom žirafa Daisy strčí svoj dlhý krk do jeepu, pošepká Rinovi náš plán a rozviaže mu nohy, ten sa rozbehne a prevráti auto hore nohami, ujdeme, pôjdeme späť do svojej prérií a budeme žiť ako predtým“ vysvetlil krokodíl Kroko svojim tenkým a vtipným hlasom jeho plán. Nikto nebol z jeho plánu nadšený, ale keďže nemali lepší plán, skúsili to. Tiger Conor vystopoval Jeep. Obišli prériu skratkou a čakali ho na ceste, po ktorej smeroval. Kroko si ľahol na stred cesty. Jeep sa blížil. „Cssss! Zapišťali brzdy auta na ceste, ktoré zastavilo tesne pred krokodílom. Pytliaci sa pousmiali, vytiahli dlhé brokovnice a vybehli von. „Aha, aká trofej rovno do náručia“ tešili sa. Chytili krokodíla, zviazali mu všetky nohy a hodili ho do auta k Rinovi. Motor jeepu zareval a auto bolo preč. „Ááááá! Čo sa to stalo?“ panikárila žirafa Daisy. „Bol to príšerný plán! Teraz už majú aj krokodíla Kroka!“ narieka aj zebra Matilda. Ale tiger Conor nezúfal a pustil sa do stopovania jeepu. Matilda bola celá biela od strachu. Vlastne ona nemala čierne pásy, takže bola biela stále. Ako stopovali jeep, všimli si´, že zastavil. Rýchlo sa schovali za kaktus. Žirafe trčal dlhý krk ponad kaktus. „Pššt, pššt, skrč sa dole ty dlháňka“ šepkala zebra Matilda. Pytliaci vystúpili a vytiahli stany. Rozložili ich neďaleko svojho auta. Bol neskorý večer a tak sa uložili spať. Nosorožec Rino a krokodíl Kroko zostali zviazaní v aute. „To je naša šanca“ zavelil tiger Conor. Veľmi potichu sa plazili k jeepu. Mali šťastie, dvere zostali odomknuté. Conor a zebra Matilda odviazali krokodíla a nosorožca. Po tichu vyskočili po jednom z auta von. Conor sa rozhliadol, spočítal všetkých. Ale jeden mu chýbal.  Žirafa Daisy sa vytratila. „Kde sa stratila?“ čudoval sa Conor. „Pšt, pšt, tu som“ vystrčila dlhý krk spoza kaktusov. „Zbieram malé kaktusy, ktoré nastražím ako pascu pod kolesá jeepu, hehe“ uškŕňala sa Žirafa a roztrúsila malé kaktusy pod každé koleso. „No dobre, koniec srandy, ideme domov“ zavelil Conor. Všetci sa zdvihli a potichučky sa vybrali domov. V tom zebra Matilda zakopla o šnúrku stanu, v ktorom spali pytliaci. Stan sa na nich zvalil a všetci štyria sa prebudili. Schmatli brokovnice a vyskočili na rovné nohy. Pred nimi stala ako od strachu skamenená Matilda, ktorú osvietil mesačný svit. „Ááááá! Biely duch utekajme!“ Vystrašení pytliaci naskákali do jeepu a šľapli na plyn. „Bóóm Bóóm Bóóm Bóóm!“ všetky štyri pneumatiky praskli na nastražených kaktusoch pod kolesami. Daisy, Matilda, Kroko, Rino a Conor sa od smiechu váľali po zemi. Pytliaci sa preľakli ešte viac a rozbehli sa pešo do hustej tmy. Zabudli si vziať aj svoje pušky. Veselá partička sa v dobrej nálade vracala domov.

Kroko a Rino sa ostatným poďakovali za to, že ich nenechali v štichu a zachránili ich. Pytliaci by im určite ublížili.  „Nemáte začo, sme jedna svorka a musíme sa navzájom o seba starať“ dodal hrubým hlasom Tiger Conor.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Legenda o troch jazdcoch

Legenda o troch jazdcoch

Legenda o troch jazdcoch

Kráľovstvo Gargatchoa zažíva kruté chvíle. Jeho obyvatelia žijú v strachu. Netvor Tenebris pustoší ich obilie a unáša ich dobytok. Kráľ povolal na pomoc troch jazdcov. Podarí sa im Tenebrisa zastaviť?

Autor: Ján „johny“ Zajac

Pridané: 5.7.2020

Dĺžka: Rozprávka pre detí, 946 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Legenda o troch jazdcoch

Obyvatelia dávneho kráľovstva Gargatchia rozprávajú príbeh o hrozivom netvorovi, ktorý pustošil ich kráľovstvo. Dokonca sa zachovali aj náčrty od obyvateľov, ktorí netvora videli na vlastné oči. Obyvatelia ho nazvali Tenebris.

Tenebris navštevoval ich kráľovstvo, pustošili úrodu a unášal dobytok, ktorý si obyvatelia chovali pre svoju obživu. Ľudia sa báli vychádzať po večeroch von, keďže Tenebris prichádzal za tmy. Naliehali na kráľa, aby sa o nich postaral, pretože ináč ho budú musieť vymeniť za schopnejšieho. Zúfalý kráľ hľadal riešenie, ako netvora poraziť. Povolal svojich najlepších vojakov a prikázal im Tenebrisa chytiť za každú cenu. Vojaci hrdo nasadli do sediel svojich koní a vyrazili na prípravu pascí a zbraní. Chystali sa cely deň. S príchodom noci boli pripravení Tenebrisa zajať. Po celom kráľovstve zaujali pozície odvážni vojaci. Čakali v úkrytoch na príšeru. V pokojnej noci sa nad ich hlavami začal vznášať tmavý tieň. Bol taký veľký, že zakryl až šiestich vojakov. Všetci boli v strehu. Uchopili svoje zbrane a pevne ich zovreli. Netrvalo dlho a Tenebris zaútočil. Troj-metrová obluda sa rútila na vojsko, ktoré nemalo najmenšiu šancu ho poraziť. Jednou silnou ranou ich desiatich rozmetal. Zo striech ho bombardovali šípy schovaných vojakov, ale tie sa na jeho silnom tele lámali a odpadávali. Vojaci rýchlo pochopili, že sa musia stiahnuť. Netvor opäť napáchal škodu na úrode a dobytku a utiekol preč. Polovica vojakov bola dolámaná a preľaknutá. Obyvatelia trpeli hladom, pretože im všetku úrodu zničil. Dochádzala im trpezlivosť a naliehali na kráľa, aby situáciu vyriešil. Kráľ pochopil, že jeho ľud trpí. Videl, že vojsko je príliš slabé na neľútostného netvora. Pochopil, že jeho kráľovstvo potrebuje pomoc. Preto vyhľadal mudrca v skale, ktorý mal 135 rokov a jeho vedomostí a skúseností boli famózne. Mudrc bol veľmi múdry a vynaliezavý. Volal sa Siriuson. Kráľ ho požiadal o pomoc. Vysvetlil mu, že ak nenájdu spôsob, ako zastaviť Tenebrisa, tak jeho kráľovstvo zahynie.  Siriuson vytiahol starý zväzok papiera. “Vezmi si, to kráľ môj. Je to legenda o troch jazdcoch, ktorí na svete porazili trojhlavého draka, zastavili divokých obrov a vraj porazili aj temných čarodejníkov. Legenda vraví, že sa ničoho neboja. V papieri je zakreslená mapa, kde je údajne ich domov. “Ďakujem Siriuson” poďakoval sa kráľ a odišiel. Pozrel si mapu a vydal sa hľadať troch jazdcov. Putoval sám tri dni a tri noci. Potom padol na kolena a zúfalý nariekal: “nikdy sa mi nepodarí nájsť troch jazdcov. Môj ľud je odsúdený k skaze“. A ako tak sedel a nariekal, ucítil nad sebou stáť postavu, ktorá nad ním držala chladnú ruku  “Kto si?“ Opýtal sa neznámy hlas. “Ja som kráľ Gargatchie. Moje kráľovstvo je vo veľkom ohrození. Zlý netvor ničí moje kráľovstvo a môj ľud trpí. Netvor sa volá Tenebris. Je veľký asi tri metre. Hlavu má z hyeny, telo svalnaté sťa gorila, laby veľké, ako medveď a krídla hrozivé  ako netopier“ popisoval kráľ hrozného netvora. Prišiel som sem nájsť troch jazdcov a požiadať ich o pomoc” vysvetľoval kráľ. “ My sme traja jazdci” odvetil jeden z nich, ktorý držal nad kráľom chladnú ruku.  “Vstaň a zaveď nás k svojmu kráľovstvu” odpovedal jazdec. Kráľ zdvihol hlavu, postavil sa a uvidel troch jazdcov. Jeden sedel na čiernom koni a mal oblečený dlhý čierny plášť, z rukávov mu trčali kovové otvory s kovovými šípmi. Na chrbte mal zavesený biely meč. Druhý jazdec sedel na bielom koni, mal oblečený dlhý biely plášť a cez plece mal prevesený meč. Tretí sedel na hnedom koni, mal oblečený dlhy hnedý plášť a cez plece mal prevesené dve palice. Kráľ si vyskočil na koňa k čiernemu jazdcovi a ukázal im smer.  Jazdci dorazili do kráľovstva a vysadili kráľa.  “Ideme do tmy a nájdeme netvora Tenebris. Ty zostaň tu, my sa do svitania vrátime aj so zviazaným netvorom” prehovoril čierny jazdec. Dupli do sediel a vydali sa hľadať Tenebrisa. Po hodine hľadania zazreli, ako sa nad ich hlavami vznáša niečo veľké. Pochopili, že to bude on, ten ktorého  im opisoval kráľ. Zastavili svoje kone a tieň sa začal na zemi zväčšovať. Hneď im došlo, že Tenebris letí priamo na nich. Rozostúpili sa a čakali. “Booom” zatriasla sa zem. Obrovský netvor zosadol na zem. Otvoril ústa, vyceril zuby a zareval tak hlasno, že sa aj vetvičky na stromoch zatriasli. Tenebris obrovskou silou rozhodil ruky a zhodil jazdcov na zem, ale čierny jazdec odskočil a vzdialil sa. Biely a hnedý jazdec ležali na zemi a Tenebris sa ich chystal roztrhnúť. Čierny jazdec vystrel obe ruky a spod rukávov mu trčali kovové kuše, z ktorých vystrelil hneď 8 šípov. Ale neboli to hocijaké šípy. Boli celé kovové s titánovou špičkou. Zasiahli Tenebrisa do chrbta a ten sa zvalil na zem. Postavil sa opäť na nohy a rozzúrený bežal priamo na čierneho jazdca. V tom sa zo zeme zdvihli biely a hnedý jazdec. Biely jazdec jedným úderom meča sťal strom, ktorý padol priamo pred Tenebrisa a privalil mu pravú nohu. Hnedý jazdec ho zviazal pomocou palice lasa. Z dreva vyrobili veľké nosidlá a položili naň zviazaného Tenebrisa. Zapriahli svojich troch koňov a zamierili si to do kráľovstva. Pred bránami ich už čakal netrpezlivý kráľ. Veľmi sa zaradoval, keď zbadal troch jazdcov, ako nesú zviazaného netvora. “Tak ako sme sľúbili, sme tu ešte pred svitaním aj so zajatým netvorom” odvetil čierny jazdec. Kráľ bol tak šťastný, že prikázal priniesť tri mešce zlata a každému z jazdcov dal jeden. Prikázal priniesť pečené prasa a pohostil ich. Zobudil všetkých obyvateľov a ukázal im uviazaného Tenebrisa. Všetci sa radovali a velebili troch jazdcov. Oslavy pokračovali až do rána. Tenebrisa hodili do žalára.

Král oznámil, že sa ho pokúsia skrotiť. Budú ho kŕmiť a ukážu mu, že nie je potrebné kradnúť a pustošiť ich úrodu a dobytok. Skroteného a vychovaného netvora použijú na obranu svojho kráľovstva Gargatchia.

Obyvatelia dávneho kráľovstva Gargatchia rozprávajú príbeh o hrozivom netvorovi, ktorý pustošil ich kráľovstvo. Dokonca sa zachovali aj náčrty od obyvateľov, ktorí netvora videli na vlastné oči. Obyvatelia ho nazvali Tenebris.

 Tenebris navštevoval ich kráľovstvo, pustošili úrodu a unášal dobytok, ktorý si obyvatelia chovali pre svoju obživu. Ľudia sa báli vychádzať po večeroch von, keďže Tenebris prichádzal za tmy. Naliehali na kráľa, aby sa o nich postaral, pretože ináč ho budú musieť vymeniť za schopnejšieho. Zúfalý kráľ hľadal riešenie, ako netvora poraziť. Povolal svojich najlepších vojakov a prikázal im Tenebrisa chytiť za každú cenu. Vojaci hrdo nasadli do sediel svojich koní a vyrazili na prípravu pascí a zbraní. Chystali sa cely deň. S príchodom noci boli pripravení Tenebrisa zajať. Po celom kráľovstve zaujali pozície odvážni vojaci. Čakali v úkrytoch na príšeru. V pokojnej noci sa nad ich hlavami začal vznášať tmavý tieň. Bol taký veľký, že zakryl až šiestich vojakov. Všetci boli v strehu. Uchopili svoje zbrane a pevne ich zovreli. Netrvalo dlho a Tenebris zaútočil. Troj-metrová obluda sa rútila na vojsko, ktoré nemalo najmenšiu šancu ho poraziť. Jednou silnou ranou ich desiatich rozmetal. Zo striech ho bombardovali šípy schovaných vojakov, ale tie sa na jeho silnom tele lámali a odpadávali. Vojaci rýchlo pochopili, že sa musia stiahnuť. Netvor opäť napáchal škodu na úrode a dobytku a utiekol preč. Polovica vojakov bola dolámaná a preľaknutá. Obyvatelia trpeli hladom, pretože im všetku úrodu zničil. Dochádzala im trpezlivosť a naliehali na kráľa, aby situáciu vyriešil. Kráľ pochopil, že jeho ľud trpí. Videl, že vojsko je príliš slabé na neľútostného netvora. Pochopil, že jeho kráľovstvo potrebuje pomoc. Preto vyhľadal mudrca v skale, ktorý mal 135 rokov a jeho vedomostí a skúseností boli famózne. Mudrc bol veľmi múdry a vynaliezavý. Volal sa Siriuson. Kráľ ho požiadal o pomoc. Vysvetlil mu, že ak nenájdu spôsob, ako zastaviť Tenebrisa, tak jeho kráľovstvo zahynie.  Siriuson vytiahol starý zväzok papiera. “Vezmi si, to kráľ môj. Je to legenda o troch jazdcoch, ktorí na svete porazili trojhlavého draka, zastavili divokých obrov a vraj porazili aj temných čarodejníkov. Legenda vraví, že sa ničoho neboja. V papieri je zakreslená mapa, kde je údajne ich domov. “Ďakujem Siriuson” poďakoval sa kráľ a odišiel. Pozrel si mapu a vydal sa hľadať troch jazdcov. Putoval sám tri dni a tri noci. Potom padol na kolena a zúfalý nariekal: “nikdy sa mi nepodarí nájsť troch jazdcov. Môj ľud je odsúdený k skaze“. A ako tak sedel a nariekal, ucítil nad sebou stáť postavu, ktorá nad ním držala chladnú ruku  “Kto si?“ Opýtal sa neznámy hlas. “Ja som kráľ Gargatchie. Moje kráľovstvo je vo veľkom ohrození. Zlý netvor ničí moje kráľovstvo a môj ľud trpí. Netvor sa volá Tenebris. Je veľký asi tri metre. Hlavu má z hyeny, telo svalnaté sťa gorila, laby veľké, ako medveď a krídla hrozivé  ako netopier“ popisoval kráľ hrozného netvora. Prišiel som sem nájsť troch jazdcov a požiadať ich o pomoc” vysvetľoval kráľ. “ My sme traja jazdci” odvetil jeden z nich, ktorý držal nad kráľom chladnú ruku.  “Vstaň a zaveď nás k svojmu kráľovstvu” odpovedal jazdec. Kráľ zdvihol hlavu, postavil sa a uvidel troch jazdcov. Jeden sedel na čiernom koni a mal oblečený dlhý čierny plášť, z rukávov mu trčali kovové otvory s kovovými šípmi. Na chrbte mal zavesený biely meč. Druhý jazdec sedel na bielom koni, mal oblečený dlhý biely plášť a cez plece mal prevesený meč. Tretí sedel na hnedom koni, mal oblečený dlhy hnedý plášť a cez plece mal prevesené dve palice. Kráľ si vyskočil na koňa k čiernemu jazdcovi a ukázal im smer.  Jazdci dorazili do kráľovstva a vysadili kráľa.  “Ideme do tmy a nájdeme netvora Tenebris. Ty zostaň tu, my sa do svitania vrátime aj so zviazaným netvorom” prehovoril čierny jazdec. Dupli do sediel a vydali sa hľadať Tenebrisa. Po hodine hľadania zazreli, ako sa nad ich hlavami vznáša niečo veľké. Pochopili, že to bude on, ten ktorého  im opisoval kráľ. Zastavili svoje kone a tieň sa začal na zemi zväčšovať. Hneď im došlo, že Tenebris letí priamo na nich. Rozostúpili sa a čakali. “Booom” zatriasla sa zem. Obrovský netvor zosadol na zem. Otvoril ústa, vyceril zuby a zareval tak hlasno, že sa aj vetvičky na stromoch zatriasli. Tenebris obrovskou silou rozhodil ruky a zhodil jazdcov na zem, ale čierny jazdec odskočil a vzdialil sa. Biely a hnedý jazdec ležali na zemi a Tenebris sa ich chystal roztrhnúť. Čierny jazdec vystrel obe ruky a spod rukávov mu trčali kovové kuše, z ktorých vystrelil hneď 8 šípov. Ale neboli to hocijaké šípy. Boli celé kovové s titánovou špičkou. Zasiahli Tenebrisa do chrbta a ten sa zvalil na zem. Postavil sa opäť na nohy a rozzúrený bežal priamo na čierneho jazdca. V tom sa zo zeme zdvihli biely a hnedý jazdec. Biely jazdec jedným úderom meča sťal strom, ktorý padol priamo pred Tenebrisa a privalil mu pravú nohu. Hnedý jazdec ho zviazal pomocou palice lasa. Z dreva vyrobili veľké nosidlá a položili naň zviazaného Tenebrisa. Zapriahli svojich troch koňov a zamierili si to do kráľovstva.



Pred bránami ich už čakal netrpezlivý kráľ. Veľmi sa zaradoval, keď zbadal troch jazdcov, ako nesú zviazaného netvora. “Tak ako sme sľúbili, sme tu ešte pred svitaním aj so zajatým netvorom” odvetil čierny jazdec. Kráľ bol tak šťastný, že prikázal priniesť tri mešce zlata a každému z jazdcov dal jeden. Prikázal priniesť pečené prasa a pohostil ich. Zobudil všetkých obyvateľov a ukázal im uviazaného Tenebrisa. Všetci sa radovali a velebili troch jazdcov. Oslavy pokračovali až do rána. Tenebrisa hodili do žalára.

Král oznámil, že sa ho pokúsia skrotiť. Budú ho kŕmiť a ukážu mu, že nie je potrebné kradnúť a pustošiť ich úrodu a dobytok. Skroteného a vychovaného netvora použijú na obranu svojho kráľovstva Gargatchia.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Šamanova dcéra

Šamanova dcéra

Šamanova dcéra

Príbeh o indiánoch z kmeňa Apache, ktorí sa bránili útokom kovbojov. Šamanova dcéra bola veľmi rozvážna a múdra. S jej pokojnou povahou dokázala skrotiť napätie a dosiahnuť mier.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 14.6.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1035 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Apache je kmeň severoamerických indiánov, ktorí si pokojne žili vo svojej osade, kočovali a spoznávali bohatstvo prírody. Mladá indiánka Biela medvedica, rada nasávala vedomosti od svojho otca, ktorý bol v kmene šamanom.

Ich pokojný život narušil až príchod moderného človeka na ich územie. Čoraz viac rozpínajúca sa komunita kovbojov si zaberala územie v každom kúte Ameriky. Bez ohľadu na pôvodných obyvateľov pustošili a ničili indiánske rezervácie. Stavali svoje drevené mestečká a budovali sieť železníc. Toto rozťahovanie začalo zasahovať aj do teritória kmeňa Apache. Kovboji ich vytláčali zo svojich rezervácií, unášali mladých indiánov a nútili ich tvrdo pracovať na svojej železničnej trati. Mladé indiánky využívali na domáce práce.

Náčelník kmeňa Apache „Sediaci býk“ zvolal všetkých indiánov k veľkému ohňu. Miestny šaman, ktorý sa volal „Biele pierko“, pripravoval nápoj, z ktorého sa mali všetci napiť, aby mali jasnejšie myšlienky. Pri práci mu pomáhala jeho dcéra Biela medvedica. Náčelník hlasno zvolal a všetci si posadali okolo ohňa. Tri-krát hlasno zakričali „hu hu hu hu hu“ a začali si kolovať v kruhu čašu, z ktorej pili nápoj a fajčili veľkú fajku. „Musíme zastaviť kovbojov, ktorí kradnú územia, ničia osady, z našich bratov si robia otrokov a z našich žien upratovačky. Kmeň Apache sa nikdy nepodriadi takémuto systému“ hrdo prehovoril náčelník  Sediaci býk. Po jeho pravici sedel šaman Biele pierko a tiež prehovoril: „Včera v noci som mal videnie a videl som bieleho muža v koženom klobúku, ako zapaľuje našu osadu“. Celý kmeň sa preľakol. „Nebojte sa. Strach je choroba, neťahajme si ho medzi nás,“ prehovorila šamanova dcéra Biela medvedica. Tá vedela vždy s chladnou hlavou múdro poradiť.

Sotva dohovorila a z diaľky sa rútil sneho-biely kôň, ktorý niesol jedného z ich bratov. Bol na smrť preľaknutý a ledva lapal po dychu. Zosadol z koňa a posadil sa k ostatným k ohňu. Podali mu čašu s nápojom a fajku na upokojenie. „Upokoj sa a povedz nám čo ťa tak vyľakalo“ hovorí šamanova dcéra Biela medvedica. „Bol som za hranicami územia Apache, až tam, kde Slnko večer odchádza na spánok. Až za pohorím Medvedia hlava, kde som videl koče bielych tvári. Bolo ich aspoň 3 stovky. Niesli zo sebou sudy pušného prachu a plné koče zbraní. Odhadujem, že kým Slnko jeden krát obehne oblohu a Mesiac osvieti prériu, bude ich konvoj v našej osade“.  „Kovboji sa blížia. Budeme bojovať a budeme chrániť  svoje územie, našich bratov, ženy a deti“ statočne dodal náčelník Sediaci býk. Za úsvitu indiáni pripravovali nástrahy. Vykopávali diery, ktoré potom prikryli suchým lístím, brúsili šípy a na horúcom ohni tvarovali hroty šípov. Ženy a deti schovali v ďalekej jaskyni, aby ich ochránili. Zostala len šamanova dcéra, ktorá statočným indiánom pripravovala uspávacie šípky. Slnko prešlo celou oblohou a stratilo sa za horizontom. Mesiac osvietil oblohu a statoční indiáni z kmeňa Apache boli pripravení. V diaľke sa prášilo z kolies kočov a ozýval sa mohutný dupot koní, na ktorých sa niesli kovboji. Rútili sa hlasno k rezervácii Apache. Ako sa približovali, začali padať prvé kone a koče s kovbojmi do veľkých jám, ktoré boli zakryté lístím. Bola to pasca a fungovala perfektne. Strhla sa bitka a indiáni vyliezli z úkrytov.  Bojovali statočne. Šamanova dcéra Biela medvedica sa schovala v stane a z úzkej trubičky fúkala uspávacie šípky do kovbojov. Ale kovboji si ju všimli, prikradli sa do stanu a navliekli jej vrece na hlavu. Nasadli na kone a utekali späť so vzácnou korisťou. Indiáni sa chvíľu radovali, že sa im podarilo kovbojov zastrašiť, ale šaman si všimol, že jeho dcéra bola zajatá kovbojmi. Padol na kolená a horko zaplakal. Podišiel k nemu náčelník, chytil ho za rameno a šepol „privedieme ju späť domov“ a plným hrdlom vykríkol „hu hu hu hu hu“. Indiáni vyskočili na kone a dali sa do sledovania kovbojov. Keďže v stopovaní boli majstri, držali sa teplej stopy. Kovboji dorazili do svojho dočasného tábora pod Medveďou hlavou. Zajatú šamanovu dcéru hodili do malej klietky, bez vody a jedla. Všetci začali hodovať a tešili sa zo vzácneho úlovku. To ešte netušili, že ich Indiáni z kopca pozorovali a čakali na správny moment. S rastúcou nocou začali kovboji zaspávať. Napokon zaspal aj posledný a oheň pomaly vyhasínal. Vtedy indiáni potichu zliezli z hory. Vnikli do tábora a bojovým pokrikom prepadli spiacich kovbojov. Strhla sa ďalšia bitka, v ktorej už mali prevahu indiáni. Jeden z ostrých šípov zasiahol mladého kovboja do pravej nohy. V bolestiach sa zvalil na zem. Dopadol vedľa klietky, v ktorej bola uväznená šamanova dcéra Biela medvedica. „Mladý kovboj, ak má vyslobodíš môžem ti pomôcť. Môj otec je šaman a odovzdal mi veľa vedomostí o sile prírody. Pripravím ti rýchly obklad zo zmesi rastlín a kvetov, ktoré ťa zbavia bolesti a zachránia ti nohu,“ prehovorila Biela medvedica. A mladý kovboj v strachu, že príde o svoju nohu súhlasil. Odomkol klietku a pustil ju von. Biela medvedica splnila svoj sľub. Nazbierala potrebné listy a kvety, vytlačila z nich extrakt pomocou kameňa a namastila mu ranu. Vytiahla malú ihlu, nahriala ju na ohni a dieru v nohe zašila. Bolesti prešli, krvácanie sa zastavilo. Rana bola stabilizovaná. Mladý kovboj bol vďačný Bielej medvedici a niekoľko-krát sa jej poďakoval. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Veľmi mi to pomohlo. Vy indiáni nie ste takí zlí, ako to hovoria starší kovboji. Mimochodom, volám sa Joe,“ predstavil sa.  „Vaše obsadzovanie území je bezvýznamné, môžete si zabrať nejaké voľné územia a našu osadu nechať na pokoji,“ prehovorila Biela medvedica. Joe sa zamyslel a súhlasil. Vzal mladú indiánku za ruku a postavil sa v strede bojiska. Indiáni a kovboji prestali bojovať a upriamili pohľad na mladého kovboja, ako sa drží za ruku so šamanovou dcérou. „Prestaňte bojovať. Kmeň Apache je dobrosrdečný. Nezaslúžia si pustošenie svojich osád. Predsa si môžeme nájsť územie, ktoré nepatrí nikomu a tam postavíme sieť železníc. Nemusíme ničiť iný domov pre naše túžby,“ vysvetľoval mladý Joe.  Podišiel k nim generál kovbojov: „Myslím si, že túto mladík má pravdu“ a presunul sa k náčelníkovi Apache. Podal mu ruku na znak mieru. Indiáni prijali mier a kovboji sa stiahli. Opustili osadu indiánov a našli si neutrálne miesto pre svoju sieť železníc.

Šamanova dcéra Biela medvedica ukázala, že sa netreba báť spraviť prvý krok. Práve ten sa v živote robí najťažšie. Aj dve rozdielne kultúry môžu spoločne fungovať, ak budú rešpektovať záujmy toho druhého.

Apache je kmeň severoamerických indiánov, ktorí si pokojne žili vo svojej osade, kočovali a spoznávali bohatstvo prírody. Mladá indiánka Biela medvedica, rada nasávala vedomosti od svojho otca, ktorý bol v kmene šamanom.

Ich pokojný život narušil až príchod moderného človeka na ich územie. Čoraz viac rozpínajúca sa komunita kovbojov si zaberala územie v každom kúte Ameriky. Bez ohľadu na pôvodných obyvateľov pustošili a ničili indiánske rezervácie. Stavali svoje drevené mestečká a budovali sieť železníc. Toto rozťahovanie začalo zasahovať aj do teritória kmeňa Apache. Kovboji ich vytláčali zo svojich rezervácií, unášali mladých indiánov a nútili ich tvrdo pracovať na svojej železničnej trati. Mladé indiánky využívali na domáce práce.

Náčelník kmeňa Apache „Sediaci býk“ zvolal všetkých indiánov k veľkému ohňu. Miestny šaman, ktorý sa volal „Biele pierko“, pripravoval nápoj, z ktorého sa mali všetci napiť, aby mali jasnejšie myšlienky. Pri práci mu pomáhala jeho dcéra Biela medvedica. Náčelník hlasno zvolal a všetci si posadali okolo ohňa. Tri-krát hlasno zakričali „hu hu hu hu hu“ a začali si kolovať v kruhu čašu, z ktorej pili nápoj a fajčili veľkú fajku. „Musíme zastaviť kovbojov, ktorí kradnú územia, ničia osady, z našich bratov si robia otrokov a z našich žien upratovačky. Kmeň Apache sa nikdy nepodriadi takémuto systému“ hrdo prehovoril náčelník  Sediaci býk. Po jeho pravici sedel šaman Biele pierko a tiež prehovoril: „Včera v noci som mal videnie a videl som bieleho muža v koženom klobúku, ako zapaľuje našu osadu“. Celý kmeň sa preľakol. „Nebojte sa. Strach je choroba, neťahajme si ho medzi nás,“ prehovorila šamanova dcéra Biela medvedica. Tá vedela vždy s chladnou hlavou múdro poradiť.

Sotva dohovorila a z diaľky sa rútil sneho-biely kôň, ktorý niesol jedného z ich bratov. Bol na smrť preľaknutý a ledva lapal po dychu. Zosadol z koňa a posadil sa k ostatným k ohňu. Podali mu čašu s nápojom a fajku na upokojenie. „Upokoj sa a povedz nám čo ťa tak vyľakalo“ hovorí šamanova dcéra Biela medvedica. „Bol som za hranicami územia Apache, až tam, kde Slnko večer odchádza na spánok. Až za pohorím Medvedia hlava, kde som videl koče bielych tvári. Bolo ich aspoň 3 stovky. Niesli zo sebou sudy pušného prachu a plné koče zbraní. Odhadujem, že kým Slnko jeden krát obehne oblohu a Mesiac osvieti prériu, bude ich konvoj v našej osade“.  „Kovboji sa blížia. Budeme bojovať a budeme chrániť  svoje územie, našich bratov, ženy a deti“ statočne dodal náčelník Sediaci býk. Za úsvitu indiáni pripravovali nástrahy. Vykopávali diery, ktoré potom prikryli suchým lístím, brúsili šípy a na horúcom ohni tvarovali hroty šípov. Ženy a deti schovali v ďalekej jaskyni, aby ich ochránili. Zostala len šamanova dcéra, ktorá statočným indiánom pripravovala uspávacie šípky. Slnko prešlo celou oblohou a stratilo sa za horizontom. Mesiac osvietil oblohu a statoční indiáni z kmeňa Apache boli pripravení. V diaľke sa prášilo z kolies kočov a ozýval sa mohutný dupot koní, na ktorých sa niesli kovboji. Rútili sa hlasno k rezervácii Apache. Ako sa približovali, začali padať prvé kone a koče s kovbojmi do veľkých jám, ktoré boli zakryté lístím. Bola to pasca a fungovala perfektne. Strhla sa bitka a indiáni vyliezli z úkrytov.  Bojovali statočne. Šamanova dcéra Biela medvedica sa schovala v stane a z úzkej trubičky fúkala uspávacie šípky do kovbojov. Ale kovboji si ju všimli, prikradli sa do stanu a navliekli jej vrece na hlavu. Nasadli na kone a utekali späť so vzácnou korisťou. Indiáni sa chvíľu radovali, že sa im podarilo kovbojov zastrašiť, ale šaman si všimol, že jeho dcéra bola zajatá kovbojmi. Padol na kolená a horko zaplakal. Podišiel k nemu náčelník, chytil ho za rameno a šepol „privedieme ju späť domov“ a plným hrdlom vykríkol „hu hu hu hu hu“. Indiáni vyskočili na kone a dali sa do sledovania kovbojov. Keďže v stopovaní boli majstri, držali sa teplej stopy. Kovboji dorazili do svojho dočasného tábora pod Medveďou hlavou. Zajatú šamanovu dcéru hodili do malej klietky, bez vody a jedla. Všetci začali hodovať a tešili sa zo vzácneho úlovku. To ešte netušili, že ich Indiáni z kopca pozorovali a čakali na správny moment. S rastúcou nocou začali kovboji zaspávať. Napokon zaspal aj posledný a oheň pomaly vyhasínal. Vtedy indiáni potichu zliezli z hory. Vnikli do tábora a bojovým pokrikom prepadli spiacich kovbojov. Strhla sa ďalšia bitka, v ktorej už mali prevahu indiáni. Jeden z ostrých šípov zasiahol mladého kovboja do pravej nohy. V bolestiach sa zvalil na zem. Dopadol vedľa klietky, v ktorej bola uväznená šamanova dcéra Biela medvedica. „Mladý kovboj, ak má vyslobodíš môžem ti pomôcť. Môj otec je šaman a odovzdal mi veľa vedomostí o sile prírody. Pripravím ti rýchly obklad zo zmesi rastlín a kvetov, ktoré ťa zbavia bolesti a zachránia ti nohu,“ prehovorila Biela medvedica. A mladý kovboj v strachu, že príde o svoju nohu súhlasil.



Odomkol klietku a pustil ju von. Biela medvedica splnila svoj sľub. Nazbierala potrebné listy a kvety, vytlačila z nich extrakt pomocou kameňa a namastila mu ranu. Vytiahla malú ihlu, nahriala ju na ohni a dieru v nohe zašila. Bolesti prešli, krvácanie sa zastavilo. Rana bola stabilizovaná. Mladý kovboj bol vďačný Bielej medvedici a niekoľko-krát sa jej poďakoval. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Veľmi mi to pomohlo. Vy indiáni nie ste takí zlí, ako to hovoria starší kovboji. Mimochodom, volám sa Joe,“ predstavil sa.  „Vaše obsadzovanie území je bezvýznamné, môžete si zabrať nejaké voľné územia a našu osadu nechať na pokoj,i“ prehovorila Biela medvedica. Joe sa zamyslel a súhlasil. Vzal mladú indiánku za ruku a postavil sa v strede bojiska. Indiáni a kovboji prestali bojovať a upriamili pohľad na mladého kovboja, ako sa drží za ruku so šamanovou dcérou. „Prestaňte bojovať. Kmeň Apache je dobrosrdečný. Nezaslúžia si pustošenie svojich osád. Predsa si môžeme nájsť územie, ktoré nepatrí nikomu a tam postavíme sieť železníc. Nemusíme ničiť iný domov pre naše túžby,“ vysvetľoval mladý Joe.  Podišiel k nim generál kovbojov: „Myslím si, že túto mladík má pravdu“ a presunul sa k náčelníkovi Apache. Podal mu ruku na znak mieru. Indiáni prijali mier a kovboji sa stiahli. Opustili osadu indiánov a našli si neutrálne miesto pre svoju sieť železníc.

Šamanova dcéra Biela medvedica ukázala, že sa netreba báť spraviť prvý krok. Práve ten sa v živote robí najťažšie. Aj dve rozdielne kultúry môžu spoločne fungovať, ak budú rešpektovať záujmy toho druhého.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Kúzelná konzerva 2

Kúzelná konzerva 2

Kúzelná konzerva 2

V prvej časti si Oscar s Alicou zakúpili na jarmoku kúzelnú konzervu. Netušili však, že zažijú vesmírne dobrodružstvo. Po návšteve planéty a zlatej hviezdy navštívia ďalšiu vesmírnu krásu a spoznajú nových vesmírne bytosti.

Autor: Ján „Johny“ Zajac

Pridané: 28.5.2020

Dĺžka: Krátka rozprávka, 1071 slov

 

Dielo je chránené autorským právom. Akékoľvek vytváranie kópií na komerčné účely je zakázané. Viac tu.

 

Oscar a Alica zažili dych berúci zážitok s kúzelnou konzervou, ktorú si zakúpili od starčeka na jarmoku. Konzerva ich premiestnila do vesmíru, kde si pozreli krásy prekračujúce hranice Zeme.

Ráno po úžasnej ceste vesmírom sa Alica zobudila ako prvá a hneď utekala do Oscarovej izby. „Oscar, ešte spíš?“ pýtala sa. „Nie, už nie“ odpovedal. Alica vkročila do izby a sadla si k Oscarovi na posteľ. „Poďme dnes na ďalšiu dobrodružnú cestu vesmírom“ navrhla. Samozrejme, že Oscar nenamietal a súhlasil. Obaja fantazírovali, čo chcú vo vesmíre navštíviť. „Môžeme sa vybrať na Jupiter či Saturn alebo sa pozrieť na čiernu dieru“ hlasno premýšľal Oscar. „Alebo sa pozrieme na Venušu“ navrhuje Alica. Natešení leteli schodmi dole do kuchyne. Presvedčili sa, či sú tam sami a pristúpili k chladničke. Obaja chmatli dvierka chladničky a natiahli ruky po kúzelnej konzerve. Chytili obaja viečko, zatvorili oči a otvorili konzervu. Čakali to isté, ako keď ju otvorili prvý krát. Ale keď otvorili oči, stále sedeli v kuchyni na podlahe. Pozreli sa na konzervu, ale v nej boli len sardinky. „Čo sa to stalo Oscar? Prečo nie sme vo vesmíre? A prečo sú vo vnútri sardinky? Máme správnu konzervu?“ čudovala sa Alica.  Oscar otočil konzervu a všimol si nápis ANDROMÉDA, čo znamenalo, že áno, majú správnu konzervu. Zatvorili ju a vložili späť do chladničky. Posadili sa na lavičku v záhrade a chvíľu na seba pozerali. Nechápali, čo sa to stalo. „Myslíš, že to bol len sen?  Že sme včera neboli vo vesmíre, a že žiadna kúzelná konzerva neexistuje? Že je to len výplod našej fantázie?“ pýtal sa Oscar Alice. „Čo to táraš Oscar? Nebol to žiadny sen! Bola to skutočnosť. Naozaj sme boli vo vesmíre“ tvrdila Alica. „Počkaj, mám nápad ako to overíme. Na zlatej hviezde nám predsa mystická bytosť v zlatom plášti darovala zlatý prášok, pamätáš?“ pýtal sa Oscar. Alici to hneď došlo. Vyskočila z lavičky a rozbehla sa do izby, kde pod posteľou ukryli zlatý prášok. Alica sa vrhla pod posteľ. Oscar ju dobehol. A naozaj. Bolo tam malé vrecúško so zlatým práškom. „Tak predsa to bolo skutočné! Nebol to žiadny sen!“ tešil sa Oscar. Ale stále nebola zodpovedaná druhá otázka. Prečo sa po otvorení konzervy nedostali do vesmíru, ale namiesto toho bola konzerva plná sardiniek? Opäť zišli dole na záhradu a posadili sa na lavičku. Ako tak premýšľali Oscarovi to došlo. „Alica! Máme predsa zlatý prášok, ktorý každej bytosti s dobrým úmyslom splní želanie. Použime prášok na rozuzlenie problému s konzervou“ navrhoval Oscar. Alica prikývla. Vysypali zlatý prášok do dlane a vyslovili svoje prianie: „Chceme vedieť, prečo nás kúzelná konzerva nepremiestnila do vesmíru, ale bola plná rýb“. Zlatý prášok sa zdvihol do malého vzdušného víru. Chvíľočku takto letel a potom sa vysypal do Oscarovej dlane. Prášok vytvoril dve slová: NOCTE DEMUM. Obaja si prečítali tento odkaz, ale nechápali jeho význam.  Rozbehli sa za starkou v záhrade a opýtali sa jej: „Starká, starká, čo znamená NOCTE DEMUM?“ Nuž, ale starenka to nevedela. Rozbehli sa k rodičom a opýtali sa na to isté. Ale ani oni im nevedeli odpovedať. Napadlo ich, že v susedstve žije učiteľ. Učí na gymnáziu a je veľmi múdry. Zaklopali mu na dvere a povedali záhadné slova. „Deti, sú to latinské slová „NOCTE DEMUM“ a znamenajú „iba v noci“ odpovedal učiteľ. Oscar a Alica sa poďakovali a utekali späť domov. Obom to hneď došlo. Kúzelná konzerva funguje len v noci. Preto v nej boli sardinky, pretože ju otvorili ráno počas dňa. Počkali do zotmenia a s nástupom noci vytiahli kúzelnú konzervu z chladničky, posadili sa do stredu kuchyne na podlahu a otvorili ju. Z konzervy v tmavej kuchyni vystrelilo úžasné svetlo, vesmírny prach a žiarivé hviezdy s planétami. Všetko pohltila tma  a navôkol sa roztancovalo kopec krásnych svetielok. Alica a Oscar sa opäť ocitli vo vesmíre. Boli nadšení. Už vedeli ako sa pohybovať, a tak sa pustili strmhlav do vesmíru. „Oscar. Vždy som sa chcela zblízka pozrieť na kométu. Vždy ju sledujeme doma zo záhrady, ako si letí oblohou. Nájdime jednu z nich a poďme ju preskúmať“ navrhla Alica. Oscar súhlasil, a tak sa rozhliadli vesmírom po kométe. Po chvíľke hľadania zhliadli krásnu kométu. „Alica pozri! To je Halleyho kométa“ zvolal Oscar a vyrazili smerom k nej. Spolu s Alicou ju dobehli a zoskočili na jej povrch. Bolo to neuveriteľné. Halleyho kométa letela tisíckami kilometrov za hodinu. Bola to vzrušujúce viesť sa, na tak rýchlom vesmírnom telese.  Upútal ich otvor na povrchu. „Čo sa skrýva pod týmto povrchom?“ pýta sa Alica. Oscar tri krát zaťukal na otvor a ten sa otvoril. Do hĺbky kométy viedol rebrík. Obaja zatajili dych a zostúpili do útrob Helleyho kométy. Bola to malá vesmírna mašinka. Malé biele postavičky s červenými vlasmi neboli vyššie ako 30 centimetrov. Pobehovali okolo Alici a Oscara hore dole a v rukách mali sklenené a žiarivé guľôčky. Napokon Oscar prehovoril: „Ahojte. Kto ste?“. V tom sa všetci bieli pracovníci kométy zastavili a otočili sa k Oscarovi a Alici. „My sme kométnici, sme vesmírny zapisovači. A kto ste vy?“ odpovedal jeden z bielych zapisovačov. Alica im vysvetlila, kto sú a odkiaľ prichádzajú. „A čo to  zapisujete?“ pokračuje v otázkach Alica. Kométnik začal vysvetľovať: „letíme v kométe cez celý vesmír, v ktorom sa vyskytuje milióny galaxií. Zapisujeme ich našou predstavivosťou, ktorú potom vložíme do malých sklenených guľôčok. Pozrite sa“ a kométnik im podal sklenenú guľôčku s galaxiou. Obzerali ju dookola. Bola nádherná. Pompézna. Ukrývala v sebe predstavivosť zloženú z miliónov malých hviezd a planét. „A kam veziete všetky tie guľôčky?“ vyzvedá Oscar. „Všetky tieto sklenené guľôčky, ktoré ukrývajú Galaxie, vezieme na planétu SOMNIUM. Vytvárame z nich obrovskú pyramídu, ktorej vrchol vysiela rozprávkové sny do vesmíru. Slúžia na to, aby sa všetkým živým bytostiam snívali nádherné rozprávkové sny“ vysvetlil kométnik. Vzal Alicu a Oscara o poschodie nižšie a ukázal im prácu. Plná miestnosť  sklenených guľôčok s galaxiami vo vnútri. „Vyberte si jednu a vezmite si ju so sebou. Bude Vám prinášať krásne sny každú noc“ ponúkol kométnik. Neváhali a spoločne si vybrali jednu sklenenú guľôčku so špirálovitou galaxiou. Kúzelná nádhera plna miliónov hviezd.

Vrúcne sa poďakovali za darček a poprosili kométnikov, či im neukážu cestu domov. Boli však ďaleko od Zeme, a tak kométnici zmenili kurz a obrovskou rýchlosťou sa dostali do elipsovitej dráhy Zeme. Halleyho kométa spomalila a Oscar s Alicou vyleteli von z kométy. Chytili sa za ruky a zatvorili oči.

Keď ich znova otvorili boli opäť na podlahe uprostred kuchyni. Vzali sklenenú guľôčku s galaxiou a ukryli ju pod posteľ k mešcu so zlatým práškom.

Oscar a Alica zažili dych berúci zážitok s kúzelnou konzervou, ktorú si zakúpili od starčeka na jarmoku. Konzerva ich premiestnila do vesmíru, kde si pozreli krásy prekračujúce hranice Zeme.

Ráno po úžasnej ceste vesmírom sa Alica zobudila ako prvá a hneď utekala do Oscarovej izby. „Oscar, ešte spíš?“ pýtala sa. „Nie, už nie“ odpovedal. Alica vkročila do izby a sadla si k Oscarovi na posteľ. „Poďme dnes na ďalšiu dobrodružnú cestu vesmírom“ navrhla. Samozrejme, že Oscar nenamietal a súhlasil. Obaja fantazírovali, čo chcú vo vesmíre navštíviť. „Môžeme sa vybrať na Jupiter či Saturn alebo sa pozrieť na čiernu dieru“ hlasno premýšľal Oscar. „Alebo sa pozrieme na Venušu“ navrhuje Alica. Natešení leteli schodmi dole do kuchyne. Presvedčili sa, či sú tam sami a pristúpili k chladničke. Obaja chmatli dvierka chladničky a natiahli ruky po kúzelnej konzerve. Chytili obaja viečko, zatvorili oči a otvorili konzervu. Čakali to isté, ako keď ju otvorili prvý krát. Ale keď otvorili oči, stále sedeli v kuchyni na podlahe. Pozreli sa na konzervu, ale v nej boli len sardinky. „Čo sa to stalo Oscar? Prečo nie sme vo vesmíre? A prečo sú vo vnútri sardinky? Máme správnu konzervu?“ čudovala sa Alica.  Oscar otočil konzervu a všimol si nápis ANDROMÉDA, čo znamenalo, že áno, majú správnu konzervu. Zatvorili ju a vložili späť do chladničky. Posadili sa na lavičku v záhrade a chvíľu na seba pozerali. Nechápali, čo sa to stalo. „Myslíš, že to bol len sen?  Že sme včera neboli vo vesmíre, a že žiadna kúzelná konzerva neexistuje? Že je to len výplod našej fantázie?“ pýtal sa Oscar Alice. „Čo to táraš Oscar? Nebol to žiadny sen! Bola to skutočnosť. Naozaj sme boli vo vesmíre“ tvrdila Alica. „Počkaj, mám nápad ako to overíme. Na zlatej hviezde nám predsa mystická bytosť v zlatom plášti darovala zlatý prášok, pamätáš?“ pýtal sa Oscar. Alici to hneď došlo. Vyskočila z lavičky a rozbehla sa do izby, kde pod posteľou ukryli zlatý prášok. Alica sa vrhla pod posteľ. Oscar ju dobehol. A naozaj. Bolo tam malé vrecúško so zlatým práškom. „Tak predsa to bolo skutočné! Nebol to žiadny sen!“ tešil sa Oscar. Ale stále nebola zodpovedaná druhá otázka. Prečo sa po otvorení konzervy nedostali do vesmíru, ale namiesto toho bola konzerva plná sardiniek? Opäť zišli dole na záhradu a posadili sa na lavičku. Ako tak premýšľali Oscarovi to došlo. „Alica! Máme predsa zlatý prášok, ktorý každej bytosti s dobrým úmyslom splní želanie. Použime prášok na rozuzlenie problému s konzervou“ navrhoval Oscar. Alica prikývla. Vysypali zlatý prášok do dlane a vyslovili svoje prianie: „Chceme vedieť, prečo nás kúzelná konzerva nepremiestnila do vesmíru, ale bola plná rýb“. Zlatý prášok sa zdvihol do malého vzdušného víru. Chvíľočku takto letel a potom sa vysypal do Oscarovej dlane. Prášok vytvoril dve slová: NOCTE DEMUM. Obaja si prečítali tento odkaz, ale nechápali jeho význam.  Rozbehli sa za starkou v záhrade a opýtali sa jej: „Starká, starká, čo znamená NOCTE DEMUM?“ Nuž, ale starenka to nevedela. Rozbehli sa k rodičom a opýtali sa na to isté. Ale ani oni im nevedeli odpovedať. Napadlo ich, že v susedstve žije učiteľ. Učí na gymnáziu a je veľmi múdry. Zaklopali mu na dvere a povedali záhadné slova. „Deti, sú to latinské slová „NOCTE DEMUM“ a znamenajú „iba v noci“ odpovedal učiteľ. Oscar a Alica sa poďakovali a utekali späť domov. Obom to hneď došlo. Kúzelná konzerva funguje len v noci. Preto v nej boli sardinky, pretože ju otvorili ráno počas dňa. Počkali do zotmenia a s nástupom noci vytiahli kúzelnú konzervu z chladničky, posadili sa do stredu kuchyne na podlahu a otvorili ju. Z konzervy v tmavej kuchyni vystrelilo úžasné svetlo, vesmírny prach a žiarivé hviezdy s planétami. Všetko pohltila tma  a navôkol sa roztancovalo kopec krásnych svetielok. Alica a Oscar sa opäť ocitli vo vesmíre. Boli nadšení. Už vedeli ako sa pohybovať, a tak sa pustili strmhlav do vesmíru. „Oscar. Vždy som sa chcela zblízka pozrieť na kométu. Vždy ju sledujeme doma zo záhrady, ako si letí oblohou. Nájdime jednu z nich a poďme ju preskúmať“ navrhla Alica. Oscar súhlasil, a tak sa rozhliadli vesmírom po kométe. Po chvíľke hľadania zhliadli krásnu kométu. „Alica pozri! To je Halleyho kométa“ zvolal Oscar a vyrazili smerom k nej. Spolu s Alicou ju dobehli a zoskočili na jej povrch. Bolo to neuveriteľné. Halleyho kométa letela tisíckami kilometrov za hodinu. Bola to vzrušujúce viesť sa, na tak rýchlom vesmírnom telese.  Upútal ich otvor na povrchu. „Čo sa skrýva pod týmto povrchom?“ pýta sa Alica. Oscar tri krát zaťukal na otvor a ten sa otvoril. Do hĺbky kométy viedol rebrík. Obaja zatajili dych a zostúpili do útrob Helleyho kométy. Bola to malá vesmírna mašinka. Malé biele postavičky s červenými vlasmi neboli vyššie ako 30 centimetrov. Pobehovali okolo Alici a Oscara hore dole a v rukách mali sklenené a žiarivé guľôčky. Napokon Oscar prehovoril: „Ahojte. Kto ste?“. V tom sa všetci bieli pracovníci kométy zastavili a otočili sa k Oscarovi a Alici. „My sme kométnici, sme vesmírny zapisovači. A kto ste vy?“ odpovedal jeden z bielych zapisovačov. Alica im vysvetlila, kto sú a odkiaľ prichádzajú.



„A čo to  zapisujete?“ pokračuje v otázkach Alica. Kométnik začal vysvetľovať: „letíme v kométe cez celý vesmír, v ktorom sa vyskytuje milióny galaxií. Zapisujeme ich našou predstavivosťou, ktorú potom vložíme do malých sklenených guľôčok. Pozrite sa“ a kométnik im podal sklenenú guľôčku s galaxiou. Obzerali ju dookola. Bola nádherná. Pompézna. Ukrývala v sebe predstavivosť zloženú z miliónov malých hviezd a planét. „A kam veziete všetky tie guľôčky?“ vyzvedá Oscar. „Všetky tieto sklenené guľôčky, ktoré ukrývajú Galaxie, vezieme na planétu SOMNIUM. Vytvárame z nich obrovskú pyramídu, ktorej vrchol vysiela rozprávkové sny do vesmíru. Slúžia na to, aby sa všetkým živým bytostiam snívali nádherné rozprávkové sny“ vysvetlil kométnik. Vzal Alicu a Oscara o poschodie nižšie a ukázal im prácu. Plná miestnosť  sklenených guľôčok s galaxiami vo vnútri. „Vyberte si jednu a vezmite si ju so sebou. Bude Vám prinášať krásne sny každú noc“ ponúkol kométnik. Neváhali a spoločne si vybrali jednu sklenenú guľôčku so špirálovitou galaxiou. Kúzelná nádhera plna miliónov hviezd.

Vrúcne sa poďakovali za darček a poprosili kométnikov, či im neukážu cestu domov. Boli však ďaleko od Zeme, a tak kométnici zmenili kurz a obrovskou rýchlosťou sa dostali do elipsovitej dráhy Zeme. Halleyho kométa spomalila a Oscar s Alicou vyleteli von z kométy. Chytili sa za ruky a zatvorili oči.

Keď ich znova otvorili boli opäť na podlahe uprostred kuchyni. Vzali sklenenú guľôčku s galaxiou a ukryli ju pod posteľ k mešcu so zlatým práškom.

Zahraj sa kvíz o rozprávke

1. Čo sa stalo, keď Oscar a Alica otvorili konzervu?

a) Ocitli sa vo vesmíre
b) Konzervá bola plná sardiniek
c) Nedokázali ju otvoriť

 

2. Čo im povedal zlatý prášok?

a) že len v noci funguje konzerva
b) že už nefunguje
c) že si musia kúpiť novú konzervu

 

3. Čo navštívil Oscar s Alicou?

a) Mesiac
b) Jupiter
c) Halleyho kométu

 

4. Čo ukladali do sklenených guľôčok kometníci?

a) Galaxie
b) Mimozemšťanov
c) Vesmírne kamene

 

5. Čo robili so sklenenými guľočkami?

a) rozdávali ich
b) stavali pyramídu
c) predávali ich

 

6. K čomu slúžila pyramída?

a) kvoli dizajnu
b) ako hrobka
c) vysielali krásne sny

 

7. Aký darček dostali Alica a Oscar?

a) sklenenú guľočku
b) kúsok zlata
c) mapu

 

Správen odpovede:
1b, 2a. 3c, 4a, 5b, 6c, 7a

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂