V roku 1930 brázdilo oblohu nad tichým oceánom v denno-dennom intervale maličké prúdové lietadlo. Riadil ho mladý Jack Pilot. Odvážny a hladný po nových zážitkoch objavoval miesta, ktoré pred ním ešte nikto neobjavil. Dá sa povedať, že Jack bol srdcom aj dušou priekopník nových miest.

Často-krát letel ďaleké kilometre od brehu smerom do šíreho oceánu. Na palube vždy viezol aj náhradne kanistre s leteckým benzínom, aby sa dokázal vrátiť späť domov.

Počas slnečných dní bola viditeľnosť  úžasná. Veľká výška poskytovala Jackovi nádherný výhľad na šíry oceán. Horšie to bolo, keď obloha bola zamračená. Jedného dňa letel Jack nad Tichým oceánom medzi hustými mrakmi, z ktorých nepretržite pršalo. Ale nezúfal. Vedel, že každý mrak, má svoj začiatok a koniec. Po dlhom lete konečne opustil zónu mrakov a pred nosom sa mu naskytla jasná obloha. Rozhliadol sa a obzeral sa, kde to vlastne je. Pozrel sa na kompas a skoro mu oči vyleteli. Kompas sa točil stále dookola a vôbec neukazoval na sever. „Hm, čo sa to deje? „ nechápal Jack.  „Musel som zablúdiť“. Pozeral sa sprava doľava, ale nevedel identifikovať svoju polohu. Avšak na pravom boku si na hladine oceánu všimol obrovskú kupolu hustých mrakov. Neváhal a hneď otočil kormidlo k nej.

Ako sa približoval aj obrovská kupola sa zdala ešte väčšia. Dva-krát ju obletel dookola, aby sa uistil, že ide o mraky a nie tvrdú horu. Rozhodol sa vletieť do jej vnútra a preskúmať ju. „Vŕŕŕŕ“ zavrčali motory pod tlakom zatlačenia rýchlostnej páky. Jack prerazil prvú vrstvu mrakov. Nič nevidel, len hustú hmlu. Mraky boli také husté, že sa mu motor lietadla začal upchávať. „Och nie! Ak sa mi upchá motor, havarujem“ vydesil sa. Ale v obrovskej rýchlosti, ktorou sa rútil cez husté mraky už nemohol nič robiť. Motor sa upchal a vrtuľa sa prestala krútiť. Nastalo ticho a lietadlo začalo padať. Jack však zachoval chladnú hlavu a rozhodol sa plachtiť s lietadlom a pomaličky pristáť. Keď prerazil husté mraky pred očami sa mu rozprestrela veľmi divná, ale nádherná krajina. Obrovské živé monštrá lietali vzduchom.  Jack vo svojom denníku napísal „Tie lietajúce monštrá vyzerali ako obrovské veľryby, ibaže lietali vo vzduchu“. Ale teraz musel riešiť dôležitejšiu úlohu. Jeho lietadlo letelo strmhlav dole. Jack bol stále pokojný, otočil kormidlom k hore, ku ktorej sa približoval a chcel skĺznuť po jej strane. Poriadne zaťal zuby a ako sa približoval k hore pomaličky zosadol na jej povrch medzi stromy. Praskanie zlomených konárikov pod kolesami lietadla a svišťanie obrovských listov trávy, ktoré siahali do výšky asi 3 metrov ho dokázali príjemne spomaliť až zastavil. Vystúpil z lietadla a rozhliadol sa: „Pfú, to bolo šťastie, pristál som v bezpečí a lietadlo je celé“. Vzal kameň do ruky a chcel podložiť koleso lietadla. Otočil sa zdvihol kameň a začul škrípanie. Obzrel sa a videl ako sa lietadlo začalo šmýkať dole svahom. Odhodil kameň a rozbehol sa za ním. Len tak-tak sa mu podarilo naskočiť na palubu. Opäť sedel v kokpite a bol v tej istej situácii. Musel zachrániť seba aj lietadlo. Lietadlo sa šmýkalo dole svahom a on musel kľučkovať pomedzi stromy. Krídlami doslova lízal okraje stromov. Ale podarilo sa to. Lietadlom sa zošmyklo až na otvorenú luku v doline, kde sa zastavilo. Vystúpil von, tento-krát spotený od strachu. Stromy tam neboli vysoké, ale nízke s hrubými kmeňmi. Po oblohe lietali obrovské monštrá. „Bzzzzzz“ preletela mu okolo hlavy asi 100 centimetrov dlhá lietajúca ryba. Obloha bola nie modrá, ale ružová. „Wau, to je rozhodne najexotickejšie miesto, aké som kedy navštívil“ šomral si Jack. V tom začali okolo neho svišťať ostré šípy, ktoré sa zapichovali v jeho lietadle. Rozbehol sa preč a na lúke, kde rástla vysoká tráva, vyššia ako on sám sa snažil schovať. Skrčil sa na zem a čakal. Bez toho, aby počul nejaké kroky sa nad jeho hlavou zobrazila postava. Urastený chlap, chlpatý ako gorila s listom previazaným okolo pásu a s lukom v ruke. Dorazili aj ostatní a zviazali Jacka. Zavesili ho na drevenú tyč, na ktorej ho niesli. „Kto ste prečo ma unášate? Potrebujem len opraviť lietadlo“ vysvetľoval Jack. Ale tento kmeň, ktorý obýval záhadnú kupola nepoznal jeho reč, keďže pred tým ešte nikdy nestretli iného človeka.  Viedli ho divočinou, v ktorej rástli tie najbizarnejšie rastliny. Veľmi sa podobali na korále v mori. Jack Pilot vo svojom denníku napísal „Celé to tu vyzeralo ako dno oceána, ale bez vody“.

Kmeň ho doviedol medzi ostatných, kde ho zviazaného zavesili na okraj útesu. Jack sa nebál. Len pozoroval, čo sa deje. Jeho únoscovia, ktorí vyzerali skôr ako opice než ľudia, si posadali do kruhu okolo ohňa. Po krátkej debate, ktorá vyzerala ako posunková reč, sa postavil jeden z nich s obrovskou plutvou prevesenou cez plecia a hlasno zakričal. Ostatní ho nasledovali, skákali a kričali. Podišli k Jackovi Pilotovi a chystali sa ho zhodiť z útesu dole.  Jack sa preľakol a začal sa zviazaný mykať do strán až mu z vrecka vypadol zapaľovač. Zodvihol ho jeden z kmeňa. Najprv ho obzeral a potom sa mu podarilo otočiť gombík. „Búm“! vystrelil malý plamienok. „Óóóó“ zhíkli ostatní a dobehli k zapálenému zapaľovaču. Jacka zatiaľ pohodili na zem a zavolali svojho vodcu s plutvou ryby prehodenou cez plecia. Pozrel sa na plameň a opäť niečo zakričal. Za veľkého kriku vzali Jacka Pilota a chceli ho hodiť do ohňa. Jack, si však zo zeme stihol vziať malý ostrý šíp, ktorým si prerezal lano na nohách a rukách. Kmeň sa napriahol a vyhodil Jacka smerom na oheň. Ten sa však šikovne ohňu vyhol a dal sa na útek. Utekal vysokou trávou späť k svojmu lietadlu. Celý kmeň ho samozrejme začal naháňať a hľadať.  Jack bežal a zakopol o starý vrak lietadla. Zdvihol sa a videl asi 5 vrakov rôznych lietadiel. „Páni! Asi nie som jediný, kto sa tu pokúsil pristať. Lenže títo chudáci sa už zrejme domov nedostali. To sa mne nemôže stať!“. Vtrhol do prvého vraku lietadla, otvoril mu motor a vybral hadicu, ktorú si strčil do vrecka leteckej bundy. Utekal späť k svojmu lietadlu. Keď k nemu dobehol otvoril kryt motora a vymenil upchatú hadičku. Ale v obrovskej tráve už videl bežiaci a kričiaci kmeň, ktorý sa rútil priamo k nemu. Nasadol do lietadla a otáčal kľúčikom. Lietadlo nechcelo naštartovať. Ostré šípy narážali do lietadla. „Prosím, prosím, naštartuj!“ zúfalo prosil Jack. „Vŕŕŕn Vŕŕŕn“ motor naskočil a Jack sa rozbehol po lúke. Pritiahol riadiacu páku k sebe a lietadlo vystrelilo k oblohe. Motor pridal na plný plyn a prerazil hustú vrstvu mrakov, ktorá chránila kupolu. Tento krát to trubička vydržala a neupchala sa. Jack Pilot sa dostal von. Zdvihol lietadlo vysoko k oblakom a namieril si to domov.

Po príchode domov dopísal do svojho denníka: „Veľmi nezvyčajná pologuľa v Tichom oceáne,  ktorú obýva prastarý kmeň ma skoro zhodil do priepasti. Po nájdení môjho zapaľovača zrejme usúdili, že som boh ohňa a chceli ma upáliť. Zapíšem si súradnice kupoly a zostavím tím, pretože na záhadnú pologuľu sa ešte musím vrátiť“, s podpisom Jack Pilot.

V roku 1930 brázdilo oblohu nad tichým oceánom v denno-dennom intervale maličké prúdové lietadlo. Riadil ho mladý Jack Pilot. Odvážny a hladný po nových zážitkoch objavoval miesta, ktoré pred ním ešte nikto neobjavil. Dá sa povedať, že Jack bol srdcom aj dušou priekopník nových miest.

Často-krát letel ďaleké kilometre od brehu smerom do šíreho oceánu. Na palube vždy viezol aj náhradne kanistre s leteckým benzínom, aby sa dokázal vrátiť späť domov.

Počas slnečných dní bola viditeľnosť  úžasná. Veľká výška poskytovala Jackovi nádherný výhľad na šíry oceán. Horšie to bolo, keď obloha bola zamračená. Jedného dňa letel Jack nad Tichým oceánom medzi hustými mrakmi, z ktorých nepretržite pršalo. Ale nezúfal. Vedel, že každý mrak, má svoj začiatok a koniec. Po dlhom lete konečne opustil zónu mrakov a pred nosom sa mu naskytla jasná obloha. Rozhliadol sa a obzeral sa, kde to vlastne je. Pozrel sa na kompas a skoro mu oči vyleteli. Kompas sa točil stále dookola a vôbec neukazoval na sever. „Hm, čo sa to deje? „ nechápal Jack.  „Musel som zablúdiť“. Pozeral sa sprava doľava, ale nevedel identifikovať svoju polohu. Avšak na pravom boku si na hladine oceánu všimol obrovskú kupolu hustých mrakov. Neváhal a hneď otočil kormidlo k nej.

Ako sa približoval aj obrovská kupola sa zdala ešte väčšia. Dva-krát ju obletel dookola, aby sa uistil, že ide o mraky a nie tvrdú horu. Rozhodol sa vletieť do jej vnútra a preskúmať ju. „Vŕŕŕŕ“ zavrčali motory pod tlakom zatlačenia rýchlostnej páky. Jack prerazil prvú vrstvu mrakov. Nič nevidel, len hustú hmlu. Mraky boli také husté, že sa mu motor lietadla začal upchávať. „Och nie! Ak sa mi upchá motor, havarujem“ vydesil sa. Ale v obrovskej rýchlosti, ktorou sa rútil cez husté mraky už nemohol nič robiť. Motor sa upchal a vrtuľa sa prestala krútiť. Nastalo ticho a lietadlo začalo padať. Jack však zachoval chladnú hlavu a rozhodol sa plachtiť s lietadlom a pomaličky pristáť. Keď prerazil husté mraky pred očami sa mu rozprestrela veľmi divná, ale nádherná krajina. Obrovské živé monštrá lietali vzduchom.  Jack vo svojom denníku napísal „Tie lietajúce monštrá vyzerali ako obrovské veľryby, ibaže lietali vo vzduchu“. Ale teraz musel riešiť dôležitejšiu úlohu. Jeho lietadlo letelo strmhlav dole. Jack bol stále pokojný, otočil kormidlom k hore, ku ktorej sa približoval a chcel skĺznuť po jej strane. Poriadne zaťal zuby a ako sa približoval k hore pomaličky zosadol na jej povrch medzi stromy. Praskanie zlomených konárikov pod kolesami lietadla a svišťanie obrovských listov trávy, ktoré siahali do výšky asi 3 metrov ho dokázali príjemne spomaliť až zastavil. Vystúpil z lietadla a rozhliadol sa: „Pfú, to bolo šťastie, pristál som v bezpečí a lietadlo je celé“. Vzal kameň do ruky a chcel podložiť koleso lietadla. Otočil sa zdvihol kameň a začul škrípanie. Obzrel sa a videl ako sa lietadlo začalo šmýkať dole svahom. Odhodil kameň a rozbehol sa za ním. Len tak-tak sa mu podarilo naskočiť na palubu. Opäť sedel v kokpite a bol v tej istej situácii. Musel zachrániť seba aj lietadlo. Lietadlo sa šmýkalo dole svahom a on musel kľučkovať pomedzi stromy. Krídlami doslova lízal okraje stromov. Ale podarilo sa to. Lietadlom sa zošmyklo až na otvorenú luku v doline, kde sa zastavilo. Vystúpil von, tento-krát spotený od strachu. Stromy tam neboli vysoké, ale nízke s hrubými kmeňmi. Po oblohe lietali obrovské monštrá. „Bzzzzzz“ preletela mu okolo hlavy asi 100 centimetrov dlhá lietajúca ryba. Obloha bola nie modrá, ale ružová. „Wau, to je rozhodne najexotickejšie miesto, aké som kedy navštívil“ šomral si Jack. V tom začali okolo neho svišťať ostré šípy, ktoré sa zapichovali v jeho lietadle. Rozbehol sa preč a na lúke, kde rástla vysoká tráva, vyššia ako on sám sa snažil schovať. Skrčil sa na zem a čakal. Bez toho, aby počul nejaké kroky sa nad jeho hlavou zobrazila postava. Urastený chlap, chlpatý ako gorila s listom previazaným okolo pásu a s lukom v ruke. Dorazili aj ostatní a zviazali Jacka. Zavesili ho na drevenú tyč, na ktorej ho niesli. „Kto ste prečo ma unášate? Potrebujem len opraviť lietadlo“ vysvetľoval Jack. Ale tento kmeň, ktorý obýval záhadnú kupola nepoznal jeho reč, keďže pred tým ešte nikdy nestretli iného človeka.  Viedli ho divočinou, v ktorej rástli tie najbizarnejšie rastliny. Veľmi sa podobali na korále v mori. Jack Pilot vo svojom denníku napísal „Celé to tu vyzeralo ako dno oceána, ale bez vody“.

Kmeň ho doviedol medzi ostatných, kde ho zviazaného zavesili na okraj útesu. Jack sa nebál. Len pozoroval, čo sa deje. Jeho únoscovia, ktorí vyzerali skôr ako opice než ľudia, si posadali do kruhu okolo ohňa. Po krátkej debate, ktorá vyzerala ako posunková reč, sa postavil jeden z nich s obrovskou plutvou prevesenou cez plecia a hlasno zakričal. Ostatní ho nasledovali, skákali a kričali. Podišli k Jackovi Pilotovi a chystali sa ho zhodiť z útesu dole.  Jack sa preľakol a začal sa zviazaný mykať do strán až mu z vrecka vypadol zapaľovač. Zodvihol ho jeden z kmeňa. Najprv ho obzeral a potom sa mu podarilo otočiť gombík. „Búm“! vystrelil malý plamienok. „Óóóó“ zhíkli ostatní a dobehli k zapálenému zapaľovaču. Jacka zatiaľ pohodili na zem a zavolali svojho vodcu s plutvou ryby prehodenou cez plecia. Pozrel sa na plameň a opäť niečo zakričal. Za veľkého kriku vzali Jacka Pilota a chceli ho hodiť do ohňa. Jack, si však zo zeme stihol vziať malý ostrý šíp, ktorým si prerezal lano na nohách a rukách. Kmeň sa napriahol a vyhodil Jacka smerom na oheň. Ten sa však šikovne ohňu vyhol a dal sa na útek. Utekal vysokou trávou späť k svojmu lietadlu. Celý kmeň ho samozrejme začal naháňať a hľadať.  Jack bežal a zakopol o starý vrak lietadla. Zdvihol sa a videl asi 5 vrakov rôznych lietadiel. „Páni! Asi nie som jediný, kto sa tu pokúsil pristať. Lenže títo chudáci sa už zrejme domov nedostali. To sa mne nemôže stať!“. Vtrhol do prvého vraku lietadla, otvoril mu motor a vybral hadicu, ktorú si strčil do vrecka leteckej bundy. Utekal späť k svojmu lietadlu. Keď k nemu dobehol otvoril kryt motora a vymenil upchatú hadičku. Ale v obrovskej tráve už videl bežiaci a kričiaci kmeň, ktorý sa rútil priamo k nemu. Nasadol do lietadla a otáčal kľúčikom. Lietadlo nechcelo naštartovať. Ostré šípy narážali do lietadla. „Prosím, prosím, naštartuj!“ zúfalo prosil Jack. „Vŕŕŕn Vŕŕŕn“ motor naskočil a Jack sa rozbehol po lúke. Pritiahol riadiacu páku k sebe a lietadlo vystrelilo k oblohe. Motor pridal na plný plyn a prerazil hustú vrstvu mrakov, ktorá chránila kupolu. Tento krát to trubička vydržala a neupchala sa. Jack Pilot sa dostal von. Zdvihol lietadlo vysoko k oblakom a namieril si to domov.

Po príchode domov dopísal do svojho denníka: „Veľmi nezvyčajná pologuľa v Tichom oceáne,  ktorú obýva prastarý kmeň ma skoro zhodil do priepasti. Po nájdení môjho zapaľovača zrejme usúdili, že som boh ohňa a chceli ma upáliť. Zapíšem si súradnice kupoly a zostavím tím, pretože na záhadnú pologuľu sa ešte musím vrátiť“, s podpisom Jack Pilot.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Obaly, fľaše či igelitové sáčky alebo pohŕdanie nad životmi drobného hmyzu. Všade kam sa pozrieš, môžeš nájsť zahodené odpadky v prírode alebo stretnúť sa s nevhodný správaním.

V krásnom prostredí prírody sa rozprestiera malé mestečko. Na jej zelených lúkach sa pravidelne schádza partia mladých ľudí. Milujú zábavu a hry. Pri prechádzke lesom sa radi občerstvia malou desiatou. Zo svojho vaku si vytiahnu jedlo zabalené v igelitovom obale a vodu v plastovej fľaši. Taká to prestávka je rozhodne príjemná, ale často tieto obaly z desiaty, či fľaše z nápojov končia pohodené v prírode. Zabúdajú na to, že rozloženie takýchto plastov trvá prírode aj 200 rokov. Rozhodne je to nezodpovedné. A ešte nezodpovednejšie je ich nevinná hra, pri ktorej im nerobí problém zatľapnúť chrobáka či včelu. Jedno múdre pravidlo vraví: “Ak nevieš takú istú včelu vyrobiť, tak nemáš právo jej ubližovať“.

Takéto nezodpovedné správanie má negatívne vplyvy na našu planétu Zem. Veď, ak každý z nás zahodí jednu fľašu do prírody, bude ich tam skoro 7 miliárd. Partia mladých priateľov sa pravidelne takto stretáva v prírode a pravidelne za sebou necháva pohodené odpadky. Niekoľko zatľapnutých chrobákov zostáva ležať na zemi pri ich bezohľadnej hre. Najstarší z nich Daniel sa jedného dňa pri jazere zbavoval prázdnych sáčkov z desiaty zo svojej školskej tašky. Jeho kamaráti sa na tom zabávali. Sedeli a smiali sa, ba dokonca tiež prihodili fľašu do jazera, pretože im to prišlo zábavné.

Najmladší z nich Jack, si v diaľke všimol malú loďku ako pláva smerom k nim. Postavili sa k brehu jazera a mávali na loďku. Tá sa pomaličky približovala k nim, až nakoniec dorazila k brehu. Na palube sa viezol len jeden starec, ktorý loďku aj kormidloval. Partia priateľov naňho vtipne pokrikovala, ale starec len mlčal. Až po chvíli konečne prehovoril: „Prosím, nastúpte si na palubu, ukážem vám krásu jazera a bohatstvo prírody“. Sára bola prvá, ktorá neváhala a priskočila na loďku k starcovi. Ostatní kamaráti ju samozrejme nasledovali. Starec vzal pádlo a vyplával do stredu obrovského jazera. Partička sa stále zabávala. Ich netolerantné správanie voči prírode pokračovalo aj tam. Cez palubu zahadzovali obaly zo sladkostí. Ale po niekoľkých sekundách ich veselú náladu zaskočil hlasný šum vody.  „Je to vodopád“? pýta sa Sára. „Nie! Pozrite tam je vodný vír“ kričal Daniel. Cela partia zdesene pokrikovala na starca, aby loďku otočil späť na breh. Ale on stál vzadu s pádlom v ruke a s pokojným pohľadom bez jediného slova si to namieril priamo do silného víru. Vydesená posádka začala jačať od strachu. Silný vodný vír ich vťahoval dnu. Roztočil ich masívnou rýchlosťou. Partiu mladých priateľov ovládla panika. Mohutné vodné stĺpce vody zaliali loďku a v sekunde sa stratila pod búrlivou hladinou. Loďka padala tunelom vysvieteným modrou farbou. Prenikavý šumivý zvuk a modré záblesky svetla obliehali loďku. Celý tento kolotoč trval niekoľko sekúnd a po chvíli nastalo ticho a pokoj. Starec stal stále na konci lode a v ruke držal pádlo. Vydesená partia sa pozbierala a cez okraj loďky nazreli von. Loď sa vznášala v hlbokej tme, ktorú rozrážalo svetlo maličkých hviezd a planét. „Veď my sme vo vesmíre,“ desil sa Jack.  Zuby im brnkotali od mrazivej zimy. Starec zatočil pádlom a namieril loďku priamo k planéte Merkúr. Po natriasajúcej jazde pristáli na jeho povrchu. „Och bože to je teplo, to sa nedá vydržať! Vezmi nás odtiaľto preč! Nedá sa tu ani dýchať!“ vykrikovali. Starec otočil pádlom a loďka vyletela z atmosféry Merkúru opäť do treskúcej zimy vesmíru. Ďalej smerovala k planéte Venuša. Preleteli jej atmosférou a horúci vzduch im vyrazil slzy do očí. Suchý a horúci vzduch plný ťažkých plynov im bičoval tvár. Celá partia sa dusila a prosila starca, aby ich odtiaľ dostal. Starec znova zamával pádlom a opäť sa vrátili do studeného vesmíru. Leteli okolo planéty Zem. Na chvíľočku ich zaplavila radosť z toho, že sa vracajú domov, ale nie, starec to namieril tento krát k planéte Mars. Vydesená partia naliehala na starca, aby ich zaviezol domov. On však bez jediného slova zosadol na povrchu Marsu. Všade len červená hruda, bez kyslíka. Žiadne stromy, voda, či malé chrobáky. Veľmi náročné podmienky pre život. Nastalo ďalšie prosíkanie mladej partie, aby starec namieril loďku späť do vesmíru. A po niekoľkých sekundách už plávali vesmírom. Posádke až oči vyskočili, keď zbadali ako sa blížia k planéte Jupiter, z ktorej vychádzali desivé zvuky tej najhoršej búrky, akú kedy zažili. Boli veľmi vystrašení. Starec preletel jeho atmosférou a loďka sa otáčal hore-dole. Všetci poletovali v dúhe neľútostnej búrky za sprievodu tak silného hurikánu, aký naša planéta Zem ešte nezažila. Starec pádlom zatočil a vytiahol ich z tejto nehostinnej plynnej planéty. Ďalšia planéta v poradí je Saturn. Starec bez mimiky v tvári preletel jeho atmosféru. Ozaj nehostinné podmienky pre život. Mraky škodlivých plynov bez štipku kyslíka. Zúfalá partia so slzami v očiach naliehala na starca, nech ich vráti domov. Ten s kamenným výrazom vo svojej tvári vyletel zo Saturnu, doletel k planéte Urán a prerazil jeho atmosféru. Ľadová zima, akú ešte nikdy nezažili. Ústa im tak zamrzli, že nevedeli ani len prehovoriť jediné slovo. Všade škodlivé plyny a suchý mrazivý vzduch. Ak  by sa ho nadýchli, ich pľúca by im zamrzli. Starec s pádlom v ruke zmenil kurz a odletel z ľadového kráľovstva. Netrvalo dlho a už zostupovali na ďalšiu mrazivú planétu Neptún. Masívna modrá planéta plná vodíka a hélia. Brrrr. A ľadový vietor, ktorý fúka rýchlosťou 2500km/h. Mladá partia už bola veľmi vysilená a vystrašená. Nezvládali už tieto nehostinné podmienky. Starec odletel aj z tejto planéty a druhý krát prehovoril: „tak, videli ste povrch 7 planét. Videli ste na niektorej z nich zahodené odpadky?“ pýtal sa. Odpovedal najstarší z nich Daniel: „nie, nevideli“. „Prečo potom zahadzujete odpadky na jedinej planéte, ktorá ako jediná v našej slnečnej sústave je schopná niesť život?“ opýtal sa starec a namieril loďku späť na planétu Zem.

Najmladší Jack prehovoril k svojim priateľom: „starec má pravdu, vesmír je nehostinné a drsné miesto. Mali by sme si vážiť svoju planétu“. „Súhlasím. Mali by sme byť zodpovednejší a prestať vyhadzovať odpadky či zašľapovať chrobákov,“ doplnila Sára. „Musíme sa o svoj domov, o našu planétu Zem starať tak, aby sme si ju nezničili. Pretože ako sme videli, vesmír je neľútostné miesto, tam by sme neprežili,“ dodal najstarší Daniel. Starec naviedol loďku do modrého tunela, ktorý ich previedol späť na hladinu jazera.

Planéta Zem je vzácny domov. V jej blízkosti zatiaľ nepoznáme inú planétu, ktorej povrch by mohol byť našim domovom. Preto si ju vážme a starajme sa o ňu zodpovedne.

Obaly, fľaše či igelitové sáčky alebo pohŕdanie nad životmi drobného hmyzu. Všade kam sa pozrieš, môžeš nájsť zahodené odpadky v prírode alebo stretnúť sa s nevhodný správaním.

V krásnom prostredí prírody sa rozprestiera malé mestečko. Na jej zelených lúkach sa pravidelne schádza partia mladých ľudí. Milujú zábavu a hry. Pri prechádzke lesom sa radi občerstvia malou desiatou. Zo svojho vaku si vytiahnu jedlo zabalené v igelitovom obale a vodu v plastovej fľaši. Taká to prestávka je rozhodne príjemná, ale často tieto obaly z desiaty, či fľaše z nápojov končia pohodené v prírode. Zabúdajú na to, že rozloženie takýchto plastov trvá prírode aj 200 rokov. Rozhodne je to nezodpovedné. A ešte nezodpovednejšie je ich nevinná hra, pri ktorej im nerobí problém zatľapnúť chrobáka či včelu. Jedno múdre pravidlo vraví: “Ak nevieš takú istú včelu vyrobiť, tak nemáš právo jej ubližovať“.

Takéto nezodpovedné správanie má negatívne vplyvy na našu planétu Zem. Veď, ak každý z nás zahodí jednu fľašu do prírody, bude ich tam skoro 7 miliárd. Partia mladých priateľov sa pravidelne takto stretáva v prírode a pravidelne za sebou necháva pohodené odpadky. Niekoľko zatľapnutých chrobákov zostáva ležať na zemi pri ich bezohľadnej hre. Najstarší z nich Daniel sa jedného dňa pri jazere zbavoval prázdnych sáčkov z desiaty zo svojej školskej tašky. Jeho kamaráti sa na tom zabávali. Sedeli a smiali sa, ba dokonca tiež prihodili fľašu do jazera, pretože im to prišlo zábavné.

Najmladší z nich Jack, si v diaľke všimol malú loďku ako pláva smerom k nim. Postavili sa k brehu jazera a mávali na loďku. Tá sa pomaličky približovala k nim, až nakoniec dorazila k brehu. Na palube sa viezol len jeden starec, ktorý loďku aj kormidloval. Partia priateľov naňho vtipne pokrikovala, ale starec len mlčal. Až po chvíli konečne prehovoril: „Prosím, nastúpte si na palubu, ukážem vám krásu jazera a bohatstvo prírody“.  Sára bola prvá, ktorá neváhala a priskočila na loďku k starcovi. Ostatní kamaráti ju samozrejme nasledovali. Starec vzal pádlo a vyplával do stredu obrovského jazera. Partička sa stále zabávala. Ich netolerantné správanie voči prírode pokračovalo aj tam. Cez palubu zahadzovali obaly zo sladkostí. Ale po niekoľkých sekundách ich veselú náladu zaskočil hlasný šum vody.  „Je to vodopád“? pýta sa Sára. „Nie! Pozrite tam je vodný vír“ kričal Daniel. Cela partia zdesene pokrikovala na starca, aby loďku otočil späť na breh. Ale on stál vzadu s pádlom v ruke a s pokojným pohľadom bez jediného slova si to namieril priamo do silného víru. Vydesená posádka začala jačať od strachu. Silný vodný vír ich vťahoval dnu. Roztočil ich masívnou rýchlosťou. Partiu mladých priateľov ovládla panika. Mohutné vodné stĺpce vody zaliali loďku a v sekunde sa stratila pod búrlivou hladinou. Loďka padala tunelom vysvieteným modrou farbou. Prenikavý šumivý zvuk a modré záblesky svetla obliehali loďku. Celý tento kolotoč trval niekoľko sekúnd a po chvíli nastalo ticho a pokoj. Starec stal stále na konci lode a v ruke držal pádlo. Vydesená partia sa pozbierala a cez okraj loďky nazreli von. Loď sa vznášala v hlbokej tme, ktorú rozrážalo svetlo maličkých hviezd a planét. „Veď my sme vo vesmíre,“ desil sa Jack.  Zuby im brnkotali od mrazivej zimy. Starec zatočil pádlom a namieril loďku priamo k planéte Merkúr. Po natriasajúcej jazde pristáli na jeho povrchu. „Och bože to je teplo, to sa nedá vydržať! Vezmi nás odtiaľto preč! Nedá sa tu ani dýchať!“ vykrikovali. Starec otočil pádlom a loďka vyletela z atmosféry Merkúru opäť do treskúcej zimy vesmíru. Ďalej smerovala k planéte Venuša. Preleteli jej atmosférou a horúci vzduch im vyrazil slzy do očí. Suchý a horúci vzduch plný ťažkých plynov im bičoval tvár. Celá partia sa dusila a prosila starca, aby ich odtiaľ dostal. Starec znova zamával pádlom a opäť sa vrátili do studeného vesmíru. Leteli okolo planéty Zem. Na chvíľočku ich zaplavila radosť z toho, že sa vracajú domov, ale nie, starec to namieril tento krát k planéte Mars. Vydesená partia naliehala na starca, aby ich zaviezol domov. On však bez jediného slova zosadol na povrchu Marsu. Všade len červená hruda, bez kyslíka. Žiadne stromy, voda, či malé chrobáky. Veľmi náročné podmienky pre život. Nastalo ďalšie prosíkanie mladej partie, aby starec namieril loďku späť do vesmíru. A po niekoľkých sekundách už plávali vesmírom. Posádke až oči vyskočili, keď zbadali ako sa blížia k planéte Jupiter, z ktorej vychádzali desivé zvuky tej najhoršej búrky, akú kedy zažili. Boli veľmi vystrašení. Starec preletel jeho atmosférou a loďka sa otáčal hore-dole. Všetci poletovali v dúhe neľútostnej búrky za sprievodu tak silného hurikánu, aký naša planéta Zem ešte nezažila. Starec pádlom zatočil a vytiahol ich z tejto nehostinnej plynnej planéty. Ďalšia planéta v poradí je Saturn. Starec bez mimiky v tvári preletel jeho atmosféru. Ozaj nehostinné podmienky pre život. Mraky škodlivých plynov bez štipku kyslíka. Zúfalá partia so slzami v očiach naliehala na starca, nech ich vráti domov. Ten s kamenným výrazom vo svojej tvári vyletel zo Saturnu, doletel k planéte Urán a prerazil jeho atmosféru. Ľadová zima, akú ešte nikdy nezažili. Ústa im tak zamrzli, že nevedeli ani len prehovoriť jediné slovo. Všade škodlivé plyny a suchý mrazivý vzduch. Ak  by sa ho nadýchli, ich pľúca by im zamrzli. Starec s pádlom v ruke zmenil kurz a odletel z ľadového kráľovstva. Netrvalo dlho a už zostupovali na ďalšiu mrazivú planétu Neptún. Masívna modrá planéta plná vodíka a hélia. Brrrr. A ľadový vietor, ktorý fúka rýchlosťou 2500km/h. Mladá partia už bola veľmi vysilená a vystrašená. Nezvládali už tieto nehostinné podmienky. Starec odletel aj z tejto planéty a druhý krát prehovoril: „tak, videli ste povrch 7 planét. Videli ste na niektorej z nich zahodené odpadky?“ pýtal sa. Odpovedal najstarší z nich Daniel: „nie, nevideli“. „Prečo potom zahadzujete odpadky na jedinej planéte, ktorá ako jediná v našej slnečnej sústave je schopná niesť život?“ opýtal sa starec a namieril loďku späť na planétu Zem.

Najmladší Jack prehovoril k svojim priateľom: „starec má pravdu, vesmír je nehostinné a drsné miesto. Mali by sme si vážiť svoju planétu“. „Súhlasím. Mali by sme byť zodpovednejší a prestať vyhadzovať odpadky či zašľapovať chrobákov,“ doplnila Sára. „Musíme sa o svoj domov, o našu planétu Zem starať tak, aby sme si ju nezničili. Pretože ako sme videli, vesmír je neľútostné miesto, tam by sme neprežili,“ dodal najstarší Daniel. Starec naviedol loďku do modrého tunela, ktorý ich previedol späť na hladinu jazera.

Planéta Zem je vzácny domov. V jej blízkosti zatiaľ nepoznáme inú planétu, ktorej povrch by mohol byť našim domovom. Preto si ju vážme a starajme sa o ňu zodpovedne.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Strach a zodpovednosť nás niekedy brzdia v rozhodnutiach, ktoré sa na prvý pohľad zdajú iné a nebezpečné. To je určite rozumné. Ale občas, je fajn popustiť uzdu zodpovednosti a nechať sa vtiahnuť do nepoznaného. Pokúsme sa nechať fantázií otvorené dvere k dobrodružstvu.

Kayla, Joshua  a Jeffrey sú spolužiaci zo základnej školy.  Spoločne navštevujú rovnakú triedu a stali sa skvelými priateľmi. Radi objavujú nové miesta a vyhľadávajú dobrodružné zážitky. Pre letné prázdniny si vymysleli výlet do najväčšieho múzea lodí. Prišiel čas vysvedčení a koniec školského roka. Začali sa prázdniny a trojica sa stretla na vlakovej stanici. Pripravili si vopred zakúpené cestovné lístky, nahodili batožinu a naskákali do dlhého vlaku. Mal až 15 vagónov. „Tento výlet bude úžasný,“ tešila sa Kayla. „Ó, áno, múzeum lodí skrýva krásne exponáty a plno prekvapení, „ doplnil Joshua.  „Cesta bude trvať 3 hodiny a 35 minút, takže máme kopec času na zábavu,“  skonštatoval Jeffrey.

Po trojhodinovej jazde vlakom dorazili do zvoleného cieľa. Prestúpili na autobus a po pár minútach boli v múzeu starých lodí. Obdivovali krásy a majestátnosť obrovských morských korábov. Od najstarších parníkov až po drevené pirátske lode. „Pozrite! Tam je asi tá najväčšia pirátska loď, akú som kedy videla,“ nadšene kričí Kayla. „Dokonca môžeme vstúpiť aj na palubu,“ doplnil Jeffrey. Prechádzali kajuty, tajné miestnosti, palubu či vyhliadkovú vežu. Prehliadka končila v kapitánskej kajute. Joshua sa zadíval na stenu, na ktorej bola namaľovaná prastará mapa. Díval sa a žmúril očami. Všimol si v stene malú štrbinku, za ktorou niečo bolo. So zatajeným dychom zaťukal na stenu . Ozýval sa dutý zvuk. Strčil prst do štrbinky a odlomil jednu dosku steny. „Och, Joshua  čo si to urobil!“ vykríkol Jeffrey.  „Počkať, čo je to?“ pýta sa Kayla. Joshua vytiahol malý kožený zväzok, otvoril ho a na zem vypadli 4 lístky. Zdvihol ich zo zeme a čítal: “Lodný lístok číslo 16116 v kajute prvej triedy. Dátum odchodu ..čože to je zajtra?!“ čudoval sa. „Ako je možné, že si našiel také staré lístky s dátumom odchodu zajtra?“ pýta sa Kayla. „To netuším, ale rozhodne by sme sa mali ísť pozrieť do prístavu“ zhodnotil Joshua. „No mne sa to nezdá!“ dodal Jeffrey. Na druhý deň však zvedavosť zvíťazila a všetci sa zhodli, že sa pôjdu do prístavu pozrieť. A naozaj. V prístave kotvila stará parná loď. Tu túúút! Loď vydala posledné varovanie pred plavbou. „Poďte, bude to zábava,“ volal Joshua. Ale ostatní sa báli, neboli nadšení ako on. Napokon ich dravosť po dobrodružstve prinútila naskákať na palubu. Starší pán s dlhou bradou v námorníckej uniforme si vyžiadal lístky. Podali mu ich a loď vyplávala.

V kajute pri svetle sviečky hrali karty. Von sa stmievalo a loď zaplavila tma. Všetci sa uložili do postele na spánok. Ale všetkých trápila jedna otázka: „Kam táto loď pláva?“

S východom slnka vstala ako prvá Kayla. Vyliezla von na palubu. Rozhliadla sa okolo a videla hustú hmlu, v ktorej nebolo nič vidieť len počuť šum oceánu. Postupne vyliezli na palubu Joshua s Jeffreym.  V hmle začala vytŕčať pevnina. „Pozrite! Vidím tam prístav. To je naša cieľová stanica,“ tešil sa Joshua. Loď zastavila a párne komíny stíchli. Posádka vysunula mostík a pasažieri vystúpili.

„Fajn, a čo teraz?“ pýta sa Kayla. „Poďte za mnou, tu medzi stromami vidím cestičku. Preskúmame ju,“ navrhol Joshua a vykročil vpred. Ostatní ho nasledovali. „Wááu, tento les je naozaj hustý a obrovský. Kto vie čo tu žije“ strachoval sa Jeffrey. Chodníček, po ktorom kráčali začal byť čoraz tenší a náročnejší. Museli byť opatrný, aby sa nepošmykli a nepadli do priekopy. Sotva to dohovoril a Jeffrey našľapol na kameň, ktorý bol hladký ako namydlená vaňa. Zošmykol sa a padol do doliny. „Auuuu!“ vykríkol. „Óch. Si v poriadku?“ kričala Kayla.  „Počkaj, idem hneď za tebou a vytiahnem ťa“ volal Joshua. Zliezol dole a vytiahol zraneného Jeffreyho na chodník. Bol trošku doudieraný a nohu mal zlomenú. „Kayla, musíme sa rozdeliť. Ja budem Jeffreyho podopierať a pôjdeme do prístavu, aby sme stihli loď a ty skús nájsť pomoc,“ navrhol.  Kayla neváhala a rozbehla sa ďalej po cestičke hustým lesom hľadať pomoc. Bežala a bežala. „Kam sa tak ponáhľaš?“ ozval sa mohutný hlas. „Čože? Kto to povedal?“ vypytuje sa vystrašená Kayla. „Ja!“ ozval sa hlas znova. A v tráve sedel slimák, ktorý sa na Kaylu usmieval. „Ty naozaj hovoríš?“ pýtala sa. Chvíľu nechápala, ale potom mu vyrozprávala čo sa stalo jej kamarátovi. Hovoriaci slimák jej poradil, že v lese žije krásna víla, ktorá jej bude vedieť pomôcť. Ukázal jej cestu, Kayla sa poďakovala a bežala ďalej. Bežala a bežala. V lese na pníku sedelo krásne dievča. „Hm, musí to byť tá víla, o ktorej hovoril ten hovoriaci slimák,“ pomyslela si. „Ahoj víla“ prihovorila sa Kayla, ktorá jej vyrozprávala celý príbeh. Víla jej prezradila legendu o strome, ktorý rastie uprostred tmavého lesa. Z tohto stromu vyteká živica, ktorá lieči. Ale pozor. Každý koho táto živica vylieči, musí prijať jej kliatbu. Kayla neváhala, vypýtala si cestu a vydala sa hľadať strom s liečivou živicou. Bežala hustým lesom a bežala. Dorazila až k jazeru, v ktorom rástol uprostred obrovský strom. „To musí byť on“ pomyslela si. Skočila do vody a doplávala k stromu. Vybrala malú nádobku a v štrbine stromu si nabrala živicu. Vrhla sa do vody a plávala späť. Avšak už nemala silu vrátiť sa na breh a začala sa topiť. Ako sa topila, spomenula si, že má liečivú živicu. Otvorila nádobku a rýchlo sa napila. Klesala na dno jazera a odrazu sa pod vodou dokázala nadýchnuť. Za ušami jej totiž vyrástli žiabre, pomocou ktorých mohla dýchať. „To je úžasné!“ tešila sa, a po dne jazera  kráčala až na breh. To bolo to prekliatie liečivej živice. Už navždy jej zostanú žiabre pomocou ktorých, môže dýchať pod vodu.

Kayla bežala späť za zraneným Jeffreym, ktorého niesol Joshua. Ten už bol celkom vyčerpaný a ledva chodil. Kayla podala nádobu s liečivou živicou Jeffreymu.  Bez zbytočných otázok sa napil. Jeho noha sa v niekoľkých sekundách zahojila a jeho telo nabila energia. Vyskočil na nohy a začal bežať rýchlosťou geparda. „Wau, Kayla! Čo si mi to dala napiť? Mám super schopnosť. Môžem bežať rýchlo ako gepard!“ tešil sa Jeffrey a pobehoval hore-dole. Na zemi zostal vyčerpaný Joshua: „prosím Kayla, daj sa aj mne napiť toho zázraku“. „Ale vieš, že musíš prijať kliatbu tejto živice?“ vysvetľuje Kayla, ktorá mu ukázala jej žiabre a Jeffreyho schopnosť geparda. On však neváhal a napil sa. S ľahkosťou sa postavil na nohy a vyletel do výšky asi troch metrov. Na chrbte mu narástli biele krídla ako orol. „Úžasné Kayla! Môžem lietať“ nadšene hulákal. „A teraz poďme späť na loď. Pôjdeme domov a všetkým ukážeme naše skvelé schopnosti,“ hovorí Kayla.

Bežali tým istým chodníčkom späť k lodi. Ale tu ich zastavil hovoriaci vlk. „Počkajte prosím. Nechoďte na loď. Videl som vaše schopnosti. Prosím, pomôžte nám. Nebezpeční piráti pustošia náš ostrov, pretože chcú zoťať strom s liečivou živicou. Prosím, pomôžte nám ich zastaviť,“ naliehal.

Joshua, Jeffrey a Kayla sa na seba pozreli a pohľadom sa pochopili. Záhadná loď, na ktorej sem priplávali práve odplávala z prístavu, ale trojica nových hrdinov zostala na ostrove odhodlaná pomôcť zahnať zlých pirátov.

Strach a zodpovednosť nás niekedy brzdia v rozhodnutiach, ktoré sa na prvý pohľad zdajú iné a nebezpečné. To je určite rozumné. Ale občas, je fajn popustiť uzdu zodpovednosti a nechať sa vtiahnuť do nepoznaného. Pokúsme sa nechať fantázií otvorené dvere k dobrodružstvu.

Kayla, Joshua  a Jeffrey sú spolužiaci zo základnej školy.  Spoločne navštevujú rovnakú triedu a stali sa skvelými priateľmi. Radi objavujú nové miesta a vyhľadávajú dobrodružné zážitky. Pre letné prázdniny si vymysleli výlet do najväčšieho múzea lodí. Prišiel čas vysvedčení a koniec školského roka. Začali sa prázdniny a trojica sa stretla na vlakovej stanici. Pripravili si vopred zakúpené cestovné lístky, nahodili batožinu a naskákali do dlhého vlaku. Mal až 15 vagónov. „Tento výlet bude úžasný,“ tešila sa Kayla. „Ó, áno, múzeum lodí skrýva krásne exponáty a plno prekvapení, „ doplnil Joshua.  „Cesta bude trvať 3 hodiny a 35 minút, takže máme kopec času na zábavu,“  skonštatoval Jeffrey.

Po trojhodinovej jazde vlakom dorazili do zvoleného cieľa. Prestúpili na autobus a po pár minútach boli v múzeu starých lodí. Obdivovali krásy a majestátnosť obrovských morských korábov. Od najstarších parníkov až po drevené pirátske lode. „Pozrite! Tam je asi tá najväčšia pirátska loď, akú som kedy videla,“ nadšene kričí Kayla. „Dokonca môžeme vstúpiť aj na palubu,“ doplnil Jeffrey. Prechádzali kajuty, tajné miestnosti, palubu či vyhliadkovú vežu. Prehliadka končila v kapitánskej kajute. Joshua sa zadíval na stenu, na ktorej bola namaľovaná prastará mapa. Díval sa a žmúril očami. Všimol si v stene malú štrbinku, za ktorou niečo bolo. So zatajeným dychom zaťukal na stenu . Ozýval sa dutý zvuk. Strčil prst do štrbinky a odlomil jednu dosku steny. „Och, Joshua  čo si to urobil!“ vykríkol Jeffrey.  „Počkať, čo je to?“ pýta sa Kayla. Joshua vytiahol malý kožený zväzok, otvoril ho a na zem vypadli 4 lístky. Zdvihol ich zo zeme a čítal: “Lodný lístok číslo 16116 v kajute prvej triedy. Dátum odchodu ..čože to je zajtra?!“ čudoval sa. „Ako je možné, že si našiel také staré lístky s dátumom odchodu zajtra?“ pýta sa Kayla. „To netuším, ale rozhodne by sme sa mali ísť pozrieť do prístavu“ zhodnotil Joshua. „No mne sa to nezdá!“ dodal Jeffrey. Na druhý deň však zvedavosť zvíťazila a všetci sa zhodli, že sa pôjdu do prístavu pozrieť. A naozaj. V prístave kotvila stará parná loď. Tu túúút! Loď vydala posledné varovanie pred plavbou. „Poďte, bude to zábava,“ volal Joshua. Ale ostatní sa báli, neboli nadšení ako on. Napokon ich dravosť po dobrodružstve prinútila naskákať na palubu. Starší pán s dlhou bradou v námorníckej uniforme si vyžiadal lístky. Podali mu ich a loď vyplávala.

V kajute pri svetle sviečky hrali karty. Von sa stmievalo a loď zaplavila tma. Všetci sa uložili do postele na spánok. Ale všetkých trápila jedna otázka: „Kam táto loď pláva?“

S východom slnka vstala ako prvá Kayla. Vyliezla von na palubu. Rozhliadla sa okolo a videla hustú hmlu, v ktorej nebolo nič vidieť len počuť šum oceánu. Postupne vyliezli na palubu Joshua s Jeffreym.  V hmle začala vytŕčať pevnina. „Pozrite! Vidím tam prístav. To je naša cieľová stanica,“ tešil sa Joshua. Loď zastavila a párne komíny stíchli. Posádka vysunula mostík a pasažieri vystúpili.

„Fajn, a čo teraz?“ pýta sa Kayla. „Poďte za mnou, tu medzi stromami vidím cestičku. Preskúmame ju,“ navrhol Joshua a vykročil vpred. Ostatní ho nasledovali. „Wááu, tento les je naozaj hustý a obrovský. Kto vie čo tu žije“ strachoval sa Jeffrey. Chodníček, po ktorom kráčali začal byť čoraz tenší a náročnejší. Museli byť opatrný, aby sa nepošmykli a nepadli do priekopy. Sotva to dohovoril a Jeffrey našľapol na kameň, ktorý bol hladký ako namydlená vaňa. Zošmykol sa a padol do doliny. „Auuuu!“ vykríkol. „Óch. Si v poriadku?“ kričala Kayla.  „Počkaj, idem hneď za tebou a vytiahnem ťa“ volal Joshua. Zliezol dole a vytiahol zraneného Jeffreyho na chodník. Bol trošku doudieraný a nohu mal zlomenú. „Kayla, musíme sa rozdeliť. Ja budem Jeffreyho podopierať a pôjdeme do prístavu, aby sme stihli loď a ty skús nájsť pomoc,“ navrhol.  Kayla neváhala a rozbehla sa ďalej po cestičke hustým lesom hľadať pomoc. Bežala a bežala. „Kam sa tak ponáhľaš?“ ozval sa mohutný hlas. „Čože? Kto to povedal?“ vypytuje sa vystrašená Kayla. „Ja!“ ozval sa hlas znova. A v tráve sedel slimák, ktorý sa na Kaylu usmieval. „Ty naozaj hovoríš?“ pýtala sa. Chvíľu nechápala, ale potom mu vyrozprávala čo sa stalo jej kamarátovi. Hovoriaci slimák jej poradil, že v lese žije krásna víla, ktorá jej bude vedieť pomôcť. Ukázal jej cestu, Kayla sa poďakovala a bežala ďalej. Bežala a bežala. V lese na pníku sedelo krásne dievča. „Hm, musí to byť tá víla, o ktorej hovoril ten hovoriaci slimák,“ pomyslela si. „Ahoj víla“ prihovorila sa Kayla, ktorá jej vyrozprávala celý príbeh. Víla jej prezradila legendu o strome, ktorý rastie uprostred tmavého lesa. Z tohto stromu vyteká živica, ktorá lieči. Ale pozor. Každý koho táto živica vylieči, musí prijať jej kliatbu. Kayla neváhala, vypýtala si cestu a vydala sa hľadať strom s liečivou živicou. Bežala hustým lesom a bežala. Dorazila až k jazeru, v ktorom rástol uprostred obrovský strom. „To musí byť on“ pomyslela si. Skočila do vody a doplávala k stromu. Vybrala malú nádobku a v štrbine stromu si nabrala živicu. Vrhla sa do vody a plávala späť. Avšak už nemala silu vrátiť sa na breh a začala sa topiť. Ako sa topila, spomenula si, že má liečivú živicu. Otvorila nádobku a rýchlo sa napila. Klesala na dno jazera a odrazu sa pod vodou dokázala nadýchnuť. Za ušami jej totiž vyrástli žiabre, pomocou ktorých mohla dýchať. „To je úžasné!“ tešila sa, a po dne jazera  kráčala až na breh. To bolo to prekliatie liečivej živice. Už navždy jej zostanú žiabre pomocou ktorých, môže dýchať pod vodu.

Kayla bežala späť za zraneným Jeffreym, ktorého niesol Joshua. Ten už bol celkom vyčerpaný a ledva chodil. Kayla podala nádobu s liečivou živicou Jeffreymu.  Bez zbytočných otázok sa napil. Jeho noha sa v niekoľkých sekundách zahojila a jeho telo nabila energia. Vyskočil na nohy a začal bežať rýchlosťou geparda. „Wau, Kayla! Čo si mi to dala napiť? Mám super schopnosť. Môžem bežať rýchlo ako gepard!“ tešil sa Jeffrey a pobehoval hore-dole. Na zemi zostal vyčerpaný Joshua: „prosím Kayla, daj sa aj mne napiť toho zázraku“. „Ale vieš, že musíš prijať kliatbu tejto živice?“ vysvetľuje Kayla, ktorá mu ukázala jej žiabre a Jeffreyho schopnosť geparda. On však neváhal a napil sa. S ľahkosťou sa postavil na nohy a vyletel do výšky asi troch metrov. Na chrbte mu narástli biele krídla ako orol. „Úžasné Kayla! Môžem lietať“ nadšene hulákal. „A teraz poďme späť na loď. Pôjdeme domov a všetkým ukážeme naše skvelé schopnosti,“ hovorí Kayla.

Bežali tým istým chodníčkom späť k lodi. Ale tu ich zastavil hovoriaci vlk. „Počkajte prosím. Nechoďte na loď. Videl som vaše schopnosti. Prosím, pomôžte nám. Nebezpeční piráti pustošia náš ostrov, pretože chcú zoťať strom s liečivou živicou. Prosím, pomôžte nám ich zastaviť,“ naliehal.

Joshua, Jeffrey a Kayla sa na seba pozreli a pohľadom sa pochopili. Záhadná loď, na ktorej sem priplávali práve odplávala z prístavu, ale trojica nových hrdinov zostala na ostrove odhodlaná pomôcť zahnať zlých pirátov.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Jedna veľmi stará, prastará legenda opisuje kameň, ktorý prišiel z nebies, pristal na Zemi a ukryl v sebe veľmi vzácne tajomstvo. Vraj ten, kto nájde tento kameň, zmocní sa malého tajomstva s veľkým príbehom.

Malý William žil so svojím otcom v malej dedinke pod úpätím hôr. Krásna príroda sa stala Williamovou najväčšou záľubou. Obzvlášť sa vyžíval v zbieraní podivných kameňov, ktoré si nosieval domov a ukladal ich na svoju poličku umiestnenú nad posteľou. Musela byť silná a riadne pripevnená, pretože William tam odkladal svoje najvýznamnejšie kúsky. A že ich nebolo málo. Každé ráno, so svojím otcom Hunterom, chodieval do hory na prechádzku. Otec zaúčal malého Williama do čara geológie. Ukazoval mu, ako hľadať tie najvzácnejšie kamene. On ho pozorne počúval, a keď otec dorozprával, dychtivo sa vypytoval na ďalšie detaily.

Škôlka, ktorú William navštevoval, často usporadúvala výlety do prírody. Deti sa tam vybláznili a spoznávali okolitú krajinu. William na potulkách rád rozprával svoje príbehy o hľadaní vzácnych kameňov svojim priateľom. Všetci ho vždy nadšene počúvali, a aj oni si želali nájsť svoj vzácny kameň. Keď sa skupinka zo škôlky vracala späť, William zaostával. Uprene pozeral na strom, neobyčajne obrastený machom. Pamätal si, čo ho otec naučil, ako a kde hľadať vzácne kamene. Vytiahol svoju cestovnú lopatku a vyhĺbil malú jamku pod machom, ktorý rástol na severnej časti stromu. Ako tak kopal, po jednom z mnohých úderov sa ozval škripotavý zvuk. Celý vzrušený rukami prehrabával zem. Po chvíli vytiahol po lakeť zablatenú ruku a v nej zvieral neobyčajný kameň. Hravo sa zmestil do jeho dlane. Bol to síce malý kameň, ale na svoju veľkosť bol príliš ťažký. Williama to veľmi zaujalo. Strčil ho do svojej kapsy a utekal za ostatnými. V Škôlke radostne poskakoval a čakal na svojho otca,  kedy ho vyzdvihne, aby s ním doma mohol podrobne preštudovať svoj nový objav.

Neobyčajný kameň zaujal aj otca. „Synu, myslím, že tento kameň nie je z našej planéty. Ešte nikdy som nič také nevidel“. William sa veľmi potešil vzácnemu nálezu. Vzal kameň do svojej izby a uložil ho na poličkou nad posteľou. Pred spaním, ako tak ležal v posteli, vzal neobyčajný kameň do dlaní a chvíľu si ho prezeral. Potom sa šepky opýtal „Odkiaľ, že si? Čím si zvláštny? Si iný ako ostatné kamene?“. A hneď ako vyslovil 3 otázky idúce po sebe, kameň sa rozžiaril zelenou farbou a v sekunde ho vtiahol do svojho vnútra.

William sa razom ocitol vo víre zeleného svetla, ktorý ho unášal do svojho vnútra. Po chvíli sa ocitol v hustom zelenom poraste, kde sa kĺzal na liste gigantickej paprade. Preletel cez pohyblivý piesok a letel cez husté kríky, za ktorými pristál v obrovskom hniezde. „Au! Kde som sa to ocitol?“ Doudieraný William sa pomaličky dvíhal na nohy.  Postavil sa a s otvorenými ústami pozeral na obrovské stromy. „Waw, to som naozaj vo vnútri kameňa? Veď bol taký malý a tu je všetko také obrovské“ šomral si. Za svojím chrbtom začul slabučké zapraskanie. Vystrašený sa otočil a zbadal vajíčko asi 3-krát väčšie ako on. Na vajíčku začala praskať škrupina a z jeho vnútra začal vykukovať akýsi divný tvor. „Bác!“ odleteli všetky kusy škrupinky a z vajíčka vyskočil malý Tyrannosaurus rex. „Fíha“ zhíkol prekvapený William. „ROAÁÁÁÁR“ ozval sa mohutný, a tak silný rev, že si William zapchával uši. „Čože? To si predsa nemohol zrevať tak hlasno ty!“ skonštatoval. „ROAÁÁÁÁR“ ozvalo sa opäť, tento-krát aj s obrovským dupotom až sa zem otriasala. William sa otočil a za sebou zbadal Tyrannosaurusa rexa vysokého ako strom, ktorý sa rútil rovno k nemu. Nečudo, veď stál priamo v jeho hniezde. Vzal nohy na plecia a utekal hustým porastom zarastenej divočiny. Vystrašený dobehol až  na otvorenú lúku. Zakopol o korene stromu a spravil dva kotrmelce. Ležiac omráčene na chrbte opatrne otvoril oči a skoro omdlel od strachu. Gigantická noha Diplodocusa smerovala priamo naňho. Rýchlo sa pretočil niekoľko-krát na ľavý bok, postavil sa a utekal. Noha Diplodocusa by ho rozpučila ako fazuľový struk. Utekal cez lúku, čo mu nohy stačili. Jeho bežiacu postavu zatienil rýchly tmavý tieň. Plachtiaci Pterodaktyl nad jeho hlavou ho svižným pohybom zdrapol do obrovských pazúrov. William kričal, bránil sa, ale veľká lietajúca potvora ho niesla niekoľko metrov nad zemou do svojho hniezda v úpätí skaly.  Položila ho uprostred medzi svoje ostatné trofeje a opäť odletela hľadať potravu. William podišiel k okraju hniezda a nazrel cez jeho okraj. Páni, to bola výška. Až sa mu hlava zamotala. Hneď sa posunul tri kroky vzad a posadil sa. „Ako odtiaľto utečiem? Je to hrozne vysoko. Pterodaktyl ma tu určite zožerie“ bedákal.  V tom sa do hniezda spustilo lano z vedľajšej skaly. William sa opatrne postavil a podišiel k visiacemu lanu. Pozrel sa hore, ale kvôli ostrému slnku nič nevidel.  „Je tam niekto?“ opýtal sa. „Poď, rýchlo, šplhaj hore“ ozval sa hlas. Samozrejme, William neváhal, začal sa šplhať, ale veľmi mu to nešlo. „Rýchlo, šplhaj, Pterodaktyl sa už vracia“ vykríkol hlas na druhej strane lana. Skúsil z posledných síl šplhať rýchlejšie ešte raz, a len tak tak to stihol pred návratom Pterodaktyla. Na druhej strane lana mu pomocnú ruku podal chlapec v šatách z listov a s čelenkou z hadej kože na hlave. Na chrbte mal púzdro, z ktorého trčal ostrý roh z Triceratopsa. Zrejme to bol jeho meč. „Kto si? A vlastne ďakujem“ vyfúkol zničený William. „Ja som Zachary. Kto si a ako si sa sem dostal?“ opýtal sa. „Ja som William. Ani sám neviem, ako som sa sem dostal. Našiel som neobyčajný kameň, ktorého som sa opýtal tri otázky a vzápätí sa kameň rozžiaril a vtiahol ma dnu. Kde to vlastne som?“ … „Ahá, jasné. Ty si musel nájsť náš vesmírny kameň, ktorý dopadol na Zem a získal si tak spolu s ním vzácne tajomstvo. Si vo svete dávneho života, ktorý žil na tvojej planéte pred 66 miliónmi rokov. Ak chceš, ukážem ti cestu z kameňa von“ hovoril Zachary. William súhlasil, a tak sa vybrali na dlhú cestu. Zachary ho viedol majestátnou divočinou. Ostrým rohom z Triceratopsa sekal hustý porast. „A čo je to za tajomstvo, ktoré ukradol vesmírny kameň?“ vyzvedal William. „Heh“ pousmial sa Zachary. „No predsa tento svet!“

Došli až k útesu predeľujúceho dva brehy. Na jednom stáli oni a na tom druhom žiarila na zeleno malá jaskyňa. „Vidíš, tam je tvoja brána a tvoja cesta domov. Chytíme sa liany a preskočíme na druhú stranu“ vysvetlil Zachary. A sotva dohovoril, schytil lianu do jednej ruky, do druhej Williama a vrhol sa do hlbokej rokliny. „Juchúúú“ kričal nadšený Zachary. „Ááááááá“ jačal vystrašený William. Ale podarilo sa. Boli na druhej strane.

„William, skoč do tej zelenej žiary. Ona ťa prevedie zeleným vírom domov“ hlasno zvolal Zachary. „A čo ty? Ty nejdeš?“ opýtal sa William. „Nie, ja nie. Toto je môj domov, som súčasťou tohto nekončiaceho sa tajomstva“ odvetil Zachary.

Rozlúčili sa a vydali sa každý svojou stranou. Zachary schmatol lianu a vrátil sa, William sa vrhol do zelenej žiary. Po niekoľkých sekundách divokého letu bol späť vo svojej posteli. „Wau! To bolo neskutočné dobrodružstvo!“ Tento kameň si musím starostlivo schovať. Je to tajomstvo všetkých tajomstiev!“

Vzal kovovú krabičku, vysypal z nej všetky svoje kamene a vložil tam tento jeden neobyčajný kameň. Jeho tajomstvo bude od dnes bezpečne ochraňovať. Stal sa jeho strážcom.

Jedna veľmi stará, prastará legenda opisuje kameň, ktorý prišiel z nebies, pristal na Zemi a ukryl v sebe veľmi vzácne tajomstvo. Vraj ten, kto nájde tento kameň, zmocní sa malého tajomstva s veľkým príbehom.

Malý William žil so svojím otcom v malej dedinke pod úpätím hôr. Krásna príroda sa stala Williamovou najväčšou záľubou. Obzvlášť sa vyžíval v zbieraní podivných kameňov, ktoré si nosieval domov a ukladal ich na svoju poličku umiestnenú nad posteľou. Musela byť silná a riadne pripevnená, pretože William tam odkladal svoje najvýznamnejšie kúsky. A že ich nebolo málo. Každé ráno, so svojím otcom Hunterom, chodieval do hory na prechádzku. Otec zaúčal malého Williama do čara geológie. Ukazoval mu, ako hľadať tie najvzácnejšie kamene. On ho pozorne počúval, a keď otec dorozprával, dychtivo sa vypytoval na ďalšie detaily.

Škôlka, ktorú William navštevoval, často usporadúvala výlety do prírody. Deti sa tam vybláznili a spoznávali okolitú krajinu. William na potulkách rád rozprával svoje príbehy o hľadaní vzácnych kameňov svojim priateľom. Všetci ho vždy nadšene počúvali, a aj oni si želali nájsť svoj vzácny kameň. Keď sa skupinka zo škôlky vracala späť, William zaostával. Uprene pozeral na strom, neobyčajne obrastený machom. Pamätal si, čo ho otec naučil, ako a kde hľadať vzácne kamene. Vytiahol svoju cestovnú lopatku a vyhĺbil malú jamku pod machom, ktorý rástol na severnej časti stromu. Ako tak kopal, po jednom z mnohých úderov sa ozval škripotavý zvuk. Celý vzrušený rukami prehrabával zem. Po chvíli vytiahol po lakeť zablatenú ruku a v nej zvieral neobyčajný kameň. Hravo sa zmestil do jeho dlane. Bol to síce malý kameň, ale na svoju veľkosť bol príliš ťažký. Williama to veľmi zaujalo. Strčil ho do svojej kapsy a utekal za ostatnými. V Škôlke radostne poskakoval a čakal na svojho otca,  kedy ho vyzdvihne, aby s ním doma mohol podrobne preštudovať svoj nový objav.

Neobyčajný kameň zaujal aj otca. „Synu, myslím, že tento kameň nie je z našej planéty. Ešte nikdy som nič také nevidel“. William sa veľmi potešil vzácnemu nálezu. Vzal kameň do svojej izby a uložil ho na poličkou nad posteľou. Pred spaním, ako tak ležal v posteli, vzal neobyčajný kameň do dlaní a chvíľu si ho prezeral. Potom sa šepky opýtal „Odkiaľ, že si? Čím si zvláštny? Si iný ako ostatné kamene?“. A hneď ako vyslovil 3 otázky idúce po sebe, kameň sa rozžiaril zelenou farbou a v sekunde ho vtiahol do svojho vnútra.

William sa razom ocitol vo víre zeleného svetla, ktorý ho unášal do svojho vnútra. Po chvíli sa ocitol v hustom zelenom poraste, kde sa kĺzal na liste gigantickej paprade. Preletel cez pohyblivý piesok a letel cez husté kríky, za ktorými pristál v obrovskom hniezde. „Au! Kde som sa to ocitol?“ Doudieraný William sa pomaličky dvíhal na nohy.  Postavil sa a s otvorenými ústami pozeral na obrovské stromy. „Waw, to som naozaj vo vnútri kameňa? Veď bol taký malý a tu je všetko také obrovské“ šomral si. Za svojím chrbtom začul slabučké zapraskanie. Vystrašený sa otočil a zbadal vajíčko asi 3-krát väčšie ako on. Na vajíčku začala praskať škrupina a z jeho vnútra začal vykukovať akýsi divný tvor. „Bác!“ odleteli všetky kusy škrupinky a z vajíčka vyskočil malý Tyrannosaurus rex. „Fíha“ zhíkol prekvapený William. „ROAÁÁÁÁR“ ozval sa mohutný, a tak silný rev, že si William zapchával uši. „Čože? To si predsa nemohol zrevať tak hlasno ty!“ skonštatoval. „ROAÁÁÁÁR“ ozvalo sa opäť, tento-krát aj s obrovským dupotom až sa zem otriasala. William sa otočil a za sebou zbadal Tyrannosaurusa rexa vysokého ako strom, ktorý sa rútil rovno k nemu. Nečudo, veď stál priamo v jeho hniezde. Vzal nohy na plecia a utekal hustým porastom zarastenej divočiny. Vystrašený dobehol až  na otvorenú lúku. Zakopol o korene stromu a spravil dva kotrmelce. Ležiac omráčene na chrbte opatrne otvoril oči a skoro omdlel od strachu. Gigantická noha Diplodocusa smerovala priamo naňho. Rýchlo sa pretočil niekoľko-krát na ľavý bok, postavil sa a utekal. Noha Diplodocusa by ho rozpučila ako fazuľový struk. Utekal cez lúku, čo mu nohy stačili. Jeho bežiacu postavu zatienil rýchly tmavý tieň. Plachtiaci Pterodaktyl nad jeho hlavou ho svižným pohybom zdrapol do obrovských pazúrov. William kričal, bránil sa, ale veľká lietajúca potvora ho niesla niekoľko metrov nad zemou do svojho hniezda v úpätí skaly.  Položila ho uprostred medzi svoje ostatné trofeje a opäť odletela hľadať potravu. William podišiel k okraju hniezda a nazrel cez jeho okraj. Páni, to bola výška. Až sa mu hlava zamotala. Hneď sa posunul tri kroky vzad a posadil sa. „Ako odtiaľto utečiem? Je to hrozne vysoko. Pterodaktyl ma tu určite zožerie“ bedákal.  V tom sa do hniezda spustilo lano z vedľajšej skaly. William sa opatrne postavil a podišiel k visiacemu lanu. Pozrel sa hore, ale kvôli ostrému slnku nič nevidel.  „Je tam niekto?“ opýtal sa. „Poď, rýchlo, šplhaj hore“ ozval sa hlas. Samozrejme, William neváhal, začal sa šplhať, ale veľmi mu to nešlo. „Rýchlo, šplhaj, Pterodaktyl sa už vracia“ vykríkol hlas na druhej strane lana. Skúsil z posledných síl šplhať rýchlejšie ešte raz, a len tak tak to stihol pred návratom Pterodaktyla. Na druhej strane lana mu pomocnú ruku podal chlapec v šatách z listov a s čelenkou z hadej kože na hlave. Na chrbte mal púzdro, z ktorého trčal ostrý roh z Triceratopsa. Zrejme to bol jeho meč. „Kto si? A vlastne ďakujem“ vyfúkol zničený William. „Ja som Zachary. Kto si a ako si sa sem dostal?“ opýtal sa. „Ja som William. Ani sám neviem, ako som sa sem dostal. Našiel som neobyčajný kameň, ktorého som sa opýtal tri otázky a vzápätí sa kameň rozžiaril a vtiahol ma dnu. Kde to vlastne som?“ … „Ahá, jasné. Ty si musel nájsť náš vesmírny kameň, ktorý dopadol na Zem a získal si tak spolu s ním vzácne tajomstvo. Si vo svete dávneho života, ktorý žil na tvojej planéte pred 66 miliónmi rokov. Ak chceš, ukážem ti cestu z kameňa von“ hovoril Zachary. William súhlasil, a tak sa vybrali na dlhú cestu. Zachary ho viedol majestátnou divočinou. Ostrým rohom z Triceratopsa sekal hustý porast. „A čo je to za tajomstvo, ktoré ukradol vesmírny kameň?“ vyzvedal William. „Heh“ pousmial sa Zachary. „No predsa tento svet!“

„William, skoč do tej zelenej žiary. Ona ťa prevedie zeleným vírom domov“ hlasno zvolal Zachary. „A čo ty? Ty nejdeš?“ opýtal sa William. „Nie, ja nie. Toto je môj domov, som súčasťou tohto nekončiaceho sa tajomstva“ odvetil Zachary.

Rozlúčili sa a vydali sa každý svojou stranou. Zachary schmatol lianu a vrátil sa, William sa vrhol do zelenej žiary. Po niekoľkých sekundách divokého letu bol späť vo svojej posteli. „Wau! To bolo neskutočné dobrodružstvo!“ Tento kameň si musím starostlivo schovať. Je to tajomstvo všetkých tajomstiev!“

Vzal kovovú krabičku, vysypal z nej všetky svoje kamene a vložil tam tento jeden neobyčajný kameň. Jeho tajomstvo bude od dnes bezpečne ochraňovať. Stal sa jeho strážcom.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Africká divočina Makokou je oáza života tunajších zvierat. Pestrá a zarastená džungľa v rovinatých prériách ponúka skutočné dobrodružstvo.

Výkriky divokých zvierat tunajšej džungle sa striedajú so spevom exotických vtákov. Pod vysokým stromom neďaleko strmého vodopádu sa zabávala malá partička, ktorá je tak trochu nevšedná. Zebra Matilda, ktorá je ako jediná zebra bez čiar, je celá biela. Nečudo, že ju stádo vždy zabudne. Tiger Conor  s ostrými zubami, ale s nezvyčajným jedálničkom. Zatiaľ čo všetci z jeho druhu sa živia lovom a mäsom, on uprednostňuje na jedálnom lístku skôr lesné plody či zelenú vegetáciu. Krokodíl Kroko, ktorý nevidí na jedno oko a žirafa Daisy. A ako posledný člen partie je nosorožec Rino. Je azda jeden z posledných žijúcich nosorožcov. Má obrovský a špicatý roh, ktorý pôsobí hrozivo. V Africkej divočine to, ale nie je jednoduché.  Zvieratá sa musia každý deň starať o svoju potravu a musia byť obozretné pred hladnými predátormi.

Veselá partička si aj napriek tomu nájde vždy čas na veselé hry. Ale ich najväčším strachom sú pytliaci. Neľútostne strieľajú zvieratá pre ich kožu, kly či rohy, ktoré potom speňažia.

Smiech a zábavu aj tento deň prerušil veľký, hlučný jeep, ktorý sa vyrútil spoza suchej skaly. Ozývali sa výstrely do vzduchu. Všetky zvieratá sa rozutekali do rôznych strán. Jeep so štyrmi pytliakmi na palube si to namieril rovno po stopách nosorožca Rina. Chudák nevládal utekať pred jeepom, ktorý ho doháňal. Zaznel len tichý výstrel a červená šípka sa zapichla do jeho zadku. „Roááár!“ mocne zreval nosorožec Rino. A po niekoľkých sekundách sa zvalil na zem s hlasným chrápaním. Bola to uspávacia šípka. Pytliaci si obzreli jeho majestátny roh. Poobzerali sa vôkol seba, či ich niekto nesleduje. Štyria zdatní pytliaci naložili nosorožca na korbu auta. Kolesá zahrabali v piesočnatom povrchu a auto bolo razom preč. Zebra Matilda, tiger Conor, žirafa Daisy a krokodíl Kroko vyšli zo svojej skrýše v útrobách vodopádu, kde chudák Rino nestihol dobehnúť. “Ó, môj bože! Čo budeme robiť?“ spanikárila žirafa Daisy. „Čo sa stalo? Nevidel som to všetko na jedno oko“ čuduje sa krokodíl Kroko. „Uniesli Rina!“ vykríkla Matilda. Tiger Conor pristúpil k stope od jeepu a zavetril jeho pach: „vystopujeme ho, nájdeme ho, a zachránime ho“ prehovoril hrubým hlasom. „No jasné, tiger vegetarián nás všetkých zachráni“ rypla si zebra Matilda. Conor ignoroval vtipnú poznámku a pustil sa po stope. Ostatní sa za ním rozbehli a nasledovali ho. Ako tak kráčali, dohadovali sa na tom, aký plán vymyslia, aby zachránili Rina. „Mám to. Ja si ľahnem na cestu, a keď pôjde jeep budem hrať mŕtveho. Pytliaci ma budú chcieť odtiahnuť z cesty a vtedy vyskočí Conor a vycerí svoje vegetariánske zuby. Potom žirafa Daisy strčí svoj dlhý krk do jeepu, pošepká Rinovi náš plán a rozviaže mu nohy, ten sa rozbehne a prevráti auto hore nohami, ujdeme, pôjdeme späť do svojej prérií a budeme žiť ako predtým“ vysvetlil krokodíl Kroko svojim tenkým a vtipným hlasom jeho plán. Nikto nebol z jeho plánu nadšený, ale keďže nemali lepší plán, skúsili to. Tiger Conor vystopoval Jeep. Obišli prériu skratkou a čakali ho na ceste, po ktorej smeroval. Kroko si ľahol na stred cesty. Jeep sa blížil. „Cssss! Zapišťali brzdy auta na ceste, ktoré zastavilo tesne pred krokodílom. Pytliaci sa pousmiali, vytiahli dlhé brokovnice a vybehli von. „Aha, aká trofej rovno do náručia“ tešili sa. Chytili krokodíla, zviazali mu všetky nohy a hodili ho do auta k Rinovi. Motor jeepu zareval a auto bolo preč. „Ááááá! Čo sa to stalo?“ panikárila žirafa Daisy. „Bol to príšerný plán! Teraz už majú aj krokodíla Kroka!“ narieka aj zebra Matilda. Ale tiger Conor nezúfal a pustil sa do stopovania jeepu. Matilda bola celá biela od strachu. Vlastne ona nemala čierne pásy, takže bola biela stále. Ako stopovali jeep, všimli si´, že zastavil. Rýchlo sa schovali za kaktus. Žirafe trčal dlhý krk ponad kaktus. „Pššt, pššt, skrč sa dole ty dlháňka“ šepkala zebra Matilda. Pytliaci vystúpili a vytiahli stany. Rozložili ich neďaleko svojho auta. Bol neskorý večer a tak sa uložili spať. Nosorožec Rino a krokodíl Kroko zostali zviazaní v aute. „To je naša šanca“ zavelil tiger Conor. Veľmi potichu sa plazili k jeepu. Mali šťastie, dvere zostali odomknuté. Conor a zebra Matilda odviazali krokodíla a nosorožca. Po tichu vyskočili po jednom z auta von. Conor sa rozhliadol, spočítal všetkých. Ale jeden mu chýbal.  Žirafa Daisy sa vytratila. „Kde sa stratila?“ čudoval sa Conor. „Pšt, pšt, tu som“ vystrčila dlhý krk spoza kaktusov. „Zbieram malé kaktusy, ktoré nastražím ako pascu pod kolesá jeepu, hehe“ uškŕňala sa Žirafa a roztrúsila malé kaktusy pod každé koleso. „No dobre, koniec srandy, ideme domov“ zavelil Conor. Všetci sa zdvihli a potichučky sa vybrali domov. V tom zebra Matilda zakopla o šnúrku stanu, v ktorom spali pytliaci. Stan sa na nich zvalil a všetci štyria sa prebudili. Schmatli brokovnice a vyskočili na rovné nohy. Pred nimi stala ako od strachu skamenená Matilda, ktorú osvietil mesačný svit. „Ááááá! Biely duch utekajme!“ Vystrašení pytliaci naskákali do jeepu a šľapli na plyn. „Bóóm Bóóm Bóóm Bóóm!“ všetky štyri pneumatiky praskli na nastražených kaktusoch pod kolesami. Daisy, Matilda, Kroko, Rino a Conor sa od smiechu váľali po zemi. Pytliaci sa preľakli ešte viac a rozbehli sa pešo do hustej tmy. Zabudli si vziať aj svoje pušky. Veselá partička sa v dobrej nálade vracala domov.

Kroko a Rino sa ostatným poďakovali za to, že ich nenechali v štichu a zachránili ich. Pytliaci by im určite ublížili.  „Nemáte začo, sme jedna svorka a musíme sa navzájom o seba starať“ dodal hrubým hlasom Tiger Conor.

Africká divočina Makokou je oáza života tunajších zvierat. Pestrá a zarastená džungľa v rovinatých prériách ponúka skutočné dobrodružstvo.

Výkriky divokých zvierat tunajšej džungle sa striedajú so spevom exotických vtákov. Pod vysokým stromom neďaleko strmého vodopádu sa zabávala malá partička, ktorá je tak trochu nevšedná. Zebra Matilda, ktorá je ako jediná zebra bez čiar, je celá biela. Nečudo, že ju stádo vždy zabudne. Tiger Conor  s ostrými zubami, ale s nezvyčajným jedálničkom. Zatiaľ čo všetci z jeho druhu sa živia lovom a mäsom, on uprednostňuje na jedálnom lístku skôr lesné plody či zelenú vegetáciu. Krokodíl Kroko, ktorý nevidí na jedno oko a žirafa Daisy, ktorá je bez hnedých škvŕn. A ako posledný člen partie je nosorožec Rino. Je azda jeden z posledných žijúcich nosorožcov. Má obrovský a špicatý roh, ktorý pôsobí hrozivo. V Africkej divočine to, ale nie je jednoduché.  Zvieratá sa musia každý deň starať o svoju potravu a musia byť obozretné pred hladnými predátormi.

Veselá partička si aj napriek tomu nájde vždy čas na veselé hry. Ale ich najväčším strachom sú pytliaci. Neľútostne strieľajú zvieratá pre ich kožu, kly či rohy, ktoré potom speňažia.

Smiech a zábavu aj tento deň prerušil veľký, hlučný jeep, ktorý sa vyrútil spoza suchej skaly. Ozývali sa výstrely do vzduchu. Všetky zvieratá sa rozutekali do rôznych strán. Jeep so štyrmi pytliakmi na palube si to namieril rovno po stopách nosorožca Rina. Chudák nevládal utekať pred jeepom, ktorý ho doháňal. Zaznel len tichý výstrel a červená šípka sa zapichla do jeho zadku. „Roááár!“ mocne zreval nosorožec Rino. A po niekoľkých sekundách sa zvalil na zem s hlasným chrápaním. Bola to uspávacia šípka. Pytliaci si obzreli jeho majestátny roh. Poobzerali sa vôkol seba, či ich niekto nesleduje. Štyria zdatní pytliaci naložili nosorožca na korbu auta. Kolesá zahrabali v piesočnatom povrchu a auto bolo razom preč. Zebra Matilda, tiger Conor, žirafa Daisy a krokodíl Kroko vyšli zo svojej skrýše v útrobách vodopádu, kde chudák Rino nestihol dobehnúť. “Ó, môj bože! Čo budeme robiť?“ spanikárila žirafa Daisy. „Čo sa stalo? Nevidel som to všetko na jedno oko“ čuduje sa krokodíl Kroko. „Uniesli Rina!“ vykríkla Matilda. Tiger Conor pristúpil k stope od jeepu a zavetril jeho pach: „vystopujeme ho, nájdeme ho, a zachránime ho“ prehovoril hrubým hlasom. „No jasné, tiger vegetarián nás všetkých zachráni“ rypla si zebra Matilda. Conor ignoroval vtipnú poznámku a pustil sa po stope. Ostatní sa za ním rozbehli a nasledovali ho. Ako tak kráčali, dohadovali sa na tom, aký plán vymyslia, aby zachránili Rina. „Mám to. Ja si ľahnem na cestu, a keď pôjde jeep budem hrať mŕtveho. Pytliaci ma budú chcieť odtiahnuť z cesty a vtedy vyskočí Conor a vycerí svoje vegetariánske zuby. Potom žirafa Daisy strčí svoj dlhý krk do jeepu, pošepká Rinovi náš plán a rozviaže mu nohy, ten sa rozbehne a prevráti auto hore nohami, ujdeme, pôjdeme späť do svojej prérií a budeme žiť ako predtým“ vysvetlil krokodíl Kroko svojim tenkým a vtipným hlasom jeho plán. Nikto nebol z jeho plánu nadšený, ale keďže nemali lepší plán, skúsili to. Tiger Conor vystopoval Jeep. Obišli prériu skratkou a čakali ho na ceste, po ktorej smeroval. Kroko si ľahol na stred cesty. Jeep sa blížil. „Cssss! Zapišťali brzdy auta na ceste, ktoré zastavilo tesne pred krokodílom. Pytliaci sa pousmiali, vytiahli dlhé brokovnice a vybehli von. „Aha, aká trofej rovno do náručia“ tešili sa. Chytili krokodíla, zviazali mu všetky nohy a hodili ho do auta k Rinovi. Motor jeepu zareval a auto bolo preč. „Ááááá! Čo sa to stalo?“ panikárila žirafa Daisy. „Bol to príšerný plán! Teraz už majú aj krokodíla Kroka!“ narieka aj zebra Matilda. Ale tiger Conor nezúfal a pustil sa do stopovania jeepu. Matilda bola celá biela od strachu. Vlastne ona nemala čierne pásy, takže bola biela stále. Ako stopovali jeep, všimli si´, že zastavil. Rýchlo sa schovali za kaktus. Žirafe trčal dlhý krk ponad kaktus. „Pššt, pššt, skrč sa dole ty dlháňka“ šepkala zebra Matilda. Pytliaci vystúpili a vytiahli stany. Rozložili ich neďaleko svojho auta. Bol neskorý večer a tak sa uložili spať. Nosorožec Rino a krokodíl Kroko zostali zviazaní v aute. „To je naša šanca“ zavelil tiger Conor. Veľmi potichu sa plazili k jeepu. Mali šťastie, dvere zostali odomknuté. Conor a zebra Matilda odviazali krokodíla a nosorožca. Po tichu vyskočili po jednom z auta von. Conor sa rozhliadol, spočítal všetkých. Ale jeden mu chýbal.  Žirafa Daisy sa vytratila. „Kde sa stratila?“ čudoval sa Conor. „Pšt, pšt, tu som“ vystrčila dlhý krk spoza kaktusov. „Zbieram malé kaktusy, ktoré nastražím ako pascu pod kolesá jeepu, hehe“ uškŕňala sa Žirafa a roztrúsila malé kaktusy pod každé koleso. „No dobre, koniec srandy, ideme domov“ zavelil Conor. Všetci sa zdvihli a potichučky sa vybrali domov. V tom zebra Matilda zakopla o šnúrku stanu, v ktorom spali pytliaci. Stan sa na nich zvalil a všetci štyria sa prebudili. Schmatli brokovnice a vyskočili na rovné nohy. Pred nimi stala ako od strachu skamenená Matilda, ktorú osvietil mesačný svit. „Ááááá! Biely duch utekajme!“ Vystrašení pytliaci naskákali do jeepu a šľapli na plyn. „Bóóm Bóóm Bóóm Bóóm!“ všetky štyri pneumatiky praskli na nastražených kaktusoch pod kolesami. Daisy, Matilda, Kroko, Rino a Conor sa od smiechu váľali po zemi. Pytliaci sa preľakli ešte viac a rozbehli sa pešo do hustej tmy. Zabudli si vziať aj svoje pušky. Veselá partička sa v dobrej nálade vracala domov.

Kroko a Rino sa ostatným poďakovali za to, že ich nenechali v štichu a zachránili ich. Pytliaci by im určite ublížili.  „Nemáte začo, sme jedna svorka a musíme sa navzájom o seba starať“ dodal hrubým hlasom Tiger Conor.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂

Obyvatelia dávneho kráľovstva Gargatchia rozprávajú príbeh o hrozivom netvorovi, ktorý pustošil ich kráľovstvo. Dokonca sa zachovali aj náčrty od obyvateľov, ktorí netvora videli na vlastné oči. Obyvatelia ho nazvali Tenebris.

Tenebris navštevoval ich kráľovstvo, pustošili úrodu a unášal dobytok, ktorý si obyvatelia chovali pre svoju obživu. Ľudia sa báli vychádzať po večeroch von, keďže Tenebris prichádzal za tmy. Naliehali na kráľa, aby sa o nich postaral, pretože ináč ho budú musieť vymeniť za schopnejšieho. Zúfalý kráľ hľadal riešenie, ako netvora poraziť. Povolal svojich najlepších vojakov a prikázal im Tenebrisa chytiť za každú cenu. Vojaci hrdo nasadli do sediel svojich koní a vyrazili na prípravu pascí a zbraní. Chystali sa cely deň. S príchodom noci boli pripravení Tenebrisa zajať. Po celom kráľovstve zaujali pozície odvážni vojaci. Čakali v úkrytoch na príšeru. V pokojnej noci sa nad ich hlavami začal vznášať tmavý tieň. Bol taký veľký, že zakryl až šiestich vojakov. Všetci boli v strehu. Uchopili svoje zbrane a pevne ich zovreli. Netrvalo dlho a Tenebris zaútočil. Troj-metrová obluda sa rútila na vojsko, ktoré nemalo najmenšiu šancu ho poraziť. Jednou silnou ranou ich desiatich rozmetal. Zo striech ho bombardovali šípy schovaných vojakov, ale tie sa na jeho silnom tele lámali a odpadávali. Vojaci rýchlo pochopili, že sa musia stiahnuť. Netvor opäť napáchal škodu na úrode a dobytku a utiekol preč. Polovica vojakov bola dolámaná a preľaknutá. Obyvatelia trpeli hladom, pretože im všetku úrodu zničil. Dochádzala im trpezlivosť a naliehali na kráľa, aby situáciu vyriešil. Kráľ pochopil, že jeho ľud trpí. Videl, že vojsko je príliš slabé na neľútostného netvora. Pochopil, že jeho kráľovstvo potrebuje pomoc. Preto vyhľadal mudrca v skale, ktorý mal 135 rokov a jeho vedomostí a skúseností boli famózne. Mudrc bol veľmi múdry a vynaliezavý. Volal sa Siriuson. Kráľ ho požiadal o pomoc. Vysvetlil mu, že ak nenájdu spôsob, ako zastaviť Tenebrisa, tak jeho kráľovstvo zahynie.  Siriuson vytiahol starý zväzok papiera. “Vezmi si, to kráľ môj. Je to legenda o troch jazdcoch, ktorí na svete porazili trojhlavého draka, zastavili divokých obrov a vraj porazili aj temných čarodejníkov. Legenda vraví, že sa ničoho neboja. V papieri je zakreslená mapa, kde je údajne ich domov. “Ďakujem Siriuson” poďakoval sa kráľ a odišiel. Pozrel si mapu a vydal sa hľadať troch jazdcov. Putoval sám tri dni a tri noci. Potom padol na kolena a zúfalý nariekal: “nikdy sa mi nepodarí nájsť troch jazdcov. Môj ľud je odsúdený k skaze“. A ako tak sedel a nariekal, ucítil nad sebou stáť postavu, ktorá nad ním držala chladnú ruku  “Kto si?“ Opýtal sa neznámy hlas. “Ja som kráľ Gargatchie. Moje kráľovstvo je vo veľkom ohrození. Zlý netvor ničí moje kráľovstvo a môj ľud trpí. Netvor sa volá Tenebris. Je veľký asi tri metre. Hlavu má z hyeny, telo svalnaté sťa gorila, laby veľké, ako medveď a krídla hrozivé  ako netopier“ popisoval kráľ hrozného netvora. Prišiel som sem nájsť troch jazdcov a požiadať ich o pomoc” vysvetľoval kráľ. “ My sme traja jazdci” odvetil jeden z nich, ktorý držal nad kráľom chladnú ruku.  “Vstaň a zaveď nás k svojmu kráľovstvu” odpovedal jazdec. Kráľ zdvihol hlavu, postavil sa a uvidel troch jazdcov. Jeden sedel na čiernom koni a mal oblečený dlhý čierny plášť, z rukávov mu trčali kovové otvory s kovovými šípmi. Na chrbte mal zavesený biely meč. Druhý jazdec sedel na bielom koni, mal oblečený dlhý biely plášť a cez plece mal prevesený meč. Tretí sedel na hnedom koni, mal oblečený dlhy hnedý plášť a cez plece mal prevesené dve palice. Kráľ si vyskočil na koňa k čiernemu jazdcovi a ukázal im smer.  Jazdci dorazili do kráľovstva a vysadili kráľa.  “Ideme do tmy a nájdeme netvora Tenebris. Ty zostaň tu, my sa do svitania vrátime aj so zviazaným netvorom” prehovoril čierny jazdec. Dupli do sediel a vydali sa hľadať Tenebrisa. Po hodine hľadania zazreli, ako sa nad ich hlavami vznáša niečo veľké. Pochopili, že to bude on, ten ktorého  im opisoval kráľ. Zastavili svoje kone a tieň sa začal na zemi zväčšovať. Hneď im došlo, že Tenebris letí priamo na nich. Rozostúpili sa a čakali. “Booom” zatriasla sa zem. Obrovský netvor zosadol na zem. Otvoril ústa, vyceril zuby a zareval tak hlasno, že sa aj vetvičky na stromoch zatriasli. Tenebris obrovskou silou rozhodil ruky a zhodil jazdcov na zem, ale čierny jazdec odskočil a vzdialil sa. Biely a hnedý jazdec ležali na zemi a Tenebris sa ich chystal roztrhnúť. Čierny jazdec vystrel obe ruky a spod rukávov mu trčali kovové kuše, z ktorých vystrelil hneď 8 šípov. Ale neboli to hocijaké šípy. Boli celé kovové s titánovou špičkou. Zasiahli Tenebrisa do chrbta a ten sa zvalil na zem. Postavil sa opäť na nohy a rozzúrený bežal priamo na čierneho jazdca. V tom sa zo zeme zdvihli biely a hnedý jazdec. Biely jazdec jedným úderom meča sťal strom, ktorý padol priamo pred Tenebrisa a privalil mu pravú nohu. Hnedý jazdec ho zviazal pomocou palice lasa. Z dreva vyrobili veľké nosidlá a položili naň zviazaného Tenebrisa. Zapriahli svojich troch koňov a zamierili si to do kráľovstva. Pred bránami ich už čakal netrpezlivý kráľ. Veľmi sa zaradoval, keď zbadal troch jazdcov, ako nesú zviazaného netvora. “Tak ako sme sľúbili, sme tu ešte pred svitaním aj so zajatým netvorom” odvetil čierny jazdec. Kráľ bol tak šťastný, že prikázal priniesť tri mešce zlata a každému z jazdcov dal jeden. Prikázal priniesť pečené prasa a pohostil ich. Zobudil všetkých obyvateľov a ukázal im uviazaného Tenebrisa. Všetci sa radovali a velebili troch jazdcov. Oslavy pokračovali až do rána. Tenebrisa hodili do žalára.

Král oznámil, že sa ho pokúsia skrotiť. Budú ho kŕmiť a ukážu mu, že nie je potrebné kradnúť a pustošiť ich úrodu a dobytok. Skroteného a vychovaného netvora použijú na obranu svojho kráľovstva Gargatchia.

Obyvatelia dávneho kráľovstva Gargatchia rozprávajú príbeh o hrozivom netvorovi, ktorý pustošil ich kráľovstvo. Dokonca sa zachovali aj náčrty od obyvateľov, ktorí netvora videli na vlastné oči. Obyvatelia ho nazvali Tenebris.

 Tenebris navštevoval ich kráľovstvo, pustošili úrodu a unášal dobytok, ktorý si obyvatelia chovali pre svoju obživu. Ľudia sa báli vychádzať po večeroch von, keďže Tenebris prichádzal za tmy. Naliehali na kráľa, aby sa o nich postaral, pretože ináč ho budú musieť vymeniť za schopnejšieho. Zúfalý kráľ hľadal riešenie, ako netvora poraziť. Povolal svojich najlepších vojakov a prikázal im Tenebrisa chytiť za každú cenu. Vojaci hrdo nasadli do sediel svojich koní a vyrazili na prípravu pascí a zbraní. Chystali sa cely deň. S príchodom noci boli pripravení Tenebrisa zajať. Po celom kráľovstve zaujali pozície odvážni vojaci. Čakali v úkrytoch na príšeru. V pokojnej noci sa nad ich hlavami začal vznášať tmavý tieň. Bol taký veľký, že zakryl až šiestich vojakov. Všetci boli v strehu. Uchopili svoje zbrane a pevne ich zovreli. Netrvalo dlho a Tenebris zaútočil. Troj-metrová obluda sa rútila na vojsko, ktoré nemalo najmenšiu šancu ho poraziť. Jednou silnou ranou ich desiatich rozmetal. Zo striech ho bombardovali šípy schovaných vojakov, ale tie sa na jeho silnom tele lámali a odpadávali. Vojaci rýchlo pochopili, že sa musia stiahnuť. Netvor opäť napáchal škodu na úrode a dobytku a utiekol preč. Polovica vojakov bola dolámaná a preľaknutá. Obyvatelia trpeli hladom, pretože im všetku úrodu zničil. Dochádzala im trpezlivosť a naliehali na kráľa, aby situáciu vyriešil. Kráľ pochopil, že jeho ľud trpí. Videl, že vojsko je príliš slabé na neľútostného netvora. Pochopil, že jeho kráľovstvo potrebuje pomoc. Preto vyhľadal mudrca v skale, ktorý mal 135 rokov a jeho vedomostí a skúseností boli famózne. Mudrc bol veľmi múdry a vynaliezavý. Volal sa Siriuson. Kráľ ho požiadal o pomoc. Vysvetlil mu, že ak nenájdu spôsob, ako zastaviť Tenebrisa, tak jeho kráľovstvo zahynie.  Siriuson vytiahol starý zväzok papiera. “Vezmi si, to kráľ môj. Je to legenda o troch jazdcoch, ktorí na svete porazili trojhlavého draka, zastavili divokých obrov a vraj porazili aj temných čarodejníkov. Legenda vraví, že sa ničoho neboja. V papieri je zakreslená mapa, kde je údajne ich domov. “Ďakujem Siriuson” poďakoval sa kráľ a odišiel. Pozrel si mapu a vydal sa hľadať troch jazdcov. Putoval sám tri dni a tri noci. Potom padol na kolena a zúfalý nariekal: “nikdy sa mi nepodarí nájsť troch jazdcov. Môj ľud je odsúdený k skaze“. A ako tak sedel a nariekal, ucítil nad sebou stáť postavu, ktorá nad ním držala chladnú ruku  “Kto si?“ Opýtal sa neznámy hlas. “Ja som kráľ Gargatchie. Moje kráľovstvo je vo veľkom ohrození. Zlý netvor ničí moje kráľovstvo a môj ľud trpí. Netvor sa volá Tenebris. Je veľký asi tri metre. Hlavu má z hyeny, telo svalnaté sťa gorila, laby veľké, ako medveď a krídla hrozivé  ako netopier“ popisoval kráľ hrozného netvora. Prišiel som sem nájsť troch jazdcov a požiadať ich o pomoc” vysvetľoval kráľ. “ My sme traja jazdci” odvetil jeden z nich, ktorý držal nad kráľom chladnú ruku.  “Vstaň a zaveď nás k svojmu kráľovstvu” odpovedal jazdec. Kráľ zdvihol hlavu, postavil sa a uvidel troch jazdcov. Jeden sedel na čiernom koni a mal oblečený dlhý čierny plášť, z rukávov mu trčali kovové otvory s kovovými šípmi. Na chrbte mal zavesený biely meč. Druhý jazdec sedel na bielom koni, mal oblečený dlhý biely plášť a cez plece mal prevesený meč. Tretí sedel na hnedom koni, mal oblečený dlhy hnedý plášť a cez plece mal prevesené dve palice. Kráľ si vyskočil na koňa k čiernemu jazdcovi a ukázal im smer.  Jazdci dorazili do kráľovstva a vysadili kráľa.  “Ideme do tmy a nájdeme netvora Tenebris. Ty zostaň tu, my sa do svitania vrátime aj so zviazaným netvorom” prehovoril čierny jazdec. Dupli do sediel a vydali sa hľadať Tenebrisa. Po hodine hľadania zazreli, ako sa nad ich hlavami vznáša niečo veľké. Pochopili, že to bude on, ten ktorého  im opisoval kráľ. Zastavili svoje kone a tieň sa začal na zemi zväčšovať. Hneď im došlo, že Tenebris letí priamo na nich. Rozostúpili sa a čakali. “Booom” zatriasla sa zem. Obrovský netvor zosadol na zem. Otvoril ústa, vyceril zuby a zareval tak hlasno, že sa aj vetvičky na stromoch zatriasli. Tenebris obrovskou silou rozhodil ruky a zhodil jazdcov na zem, ale čierny jazdec odskočil a vzdialil sa. Biely a hnedý jazdec ležali na zemi a Tenebris sa ich chystal roztrhnúť. Čierny jazdec vystrel obe ruky a spod rukávov mu trčali kovové kuše, z ktorých vystrelil hneď 8 šípov. Ale neboli to hocijaké šípy. Boli celé kovové s titánovou špičkou. Zasiahli Tenebrisa do chrbta a ten sa zvalil na zem. Postavil sa opäť na nohy a rozzúrený bežal priamo na čierneho jazdca. V tom sa zo zeme zdvihli biely a hnedý jazdec. Biely jazdec jedným úderom meča sťal strom, ktorý padol priamo pred Tenebrisa a privalil mu pravú nohu. Hnedý jazdec ho zviazal pomocou palice lasa. Z dreva vyrobili veľké nosidlá a položili naň zviazaného Tenebrisa. Zapriahli svojich troch koňov a zamierili si to do kráľovstva.

Pred bránami ich už čakal netrpezlivý kráľ. Veľmi sa zaradoval, keď zbadal troch jazdcov, ako nesú zviazaného netvora. “Tak ako sme sľúbili, sme tu ešte pred svitaním aj so zajatým netvorom” odvetil čierny jazdec. Kráľ bol tak šťastný, že prikázal priniesť tri mešce zlata a každému z jazdcov dal jeden. Prikázal priniesť pečené prasa a pohostil ich. Zobudil všetkých obyvateľov a ukázal im uviazaného Tenebrisa. Všetci sa radovali a velebili troch jazdcov. Oslavy pokračovali až do rána. Tenebrisa hodili do žalára.

Král oznámil, že sa ho pokúsia skrotiť. Budú ho kŕmiť a ukážu mu, že nie je potrebné kradnúť a pustošiť ich úrodu a dobytok. Skroteného a vychovaného netvora použijú na obranu svojho kráľovstva Gargatchia.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂